{"guid": "7b933333-a24b-431e-b229-8a3189e3d92e:f784fc33-b723-47c8-b592-de6c4df5f943", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2", "spisova_znacka": "6Co/60/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/60/2017 z 30. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 30. októbra 2017, sp. zn. 6Co/60/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2", "identifikacne_cislo": "7515219302", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Peter Priehoda", "sudca_id": 629, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-priehoda-629", "datum_vydania": "2017-10-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-387", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f784fc33-b723-47c8-b592-de6c4df5f943", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/60/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515219302
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu SPV Gyňov, s.r.o., IČO: 36 857
955, so sídlom Hospodársky dvor Gyňov 193, Gyňov, zastúpeného CHOCHOĽAK & ČESLA s.r.o., IČO:
36 857 416, so sídlom Krmanova 6, Košice, proti žalovaným: 1. F.. H. U., narodená XX.XX.XXXX,
bytom K. XX, zastúpená Mgr. Jurajom Seitzom, advokátom so sídlom v Košiciach, Moyzesova 36, 2.
AQUA ENERGY GYŇOV, s.r.o., IČO: 36 671 380, so sídlom Bancíkovej 1/A, Bratislava, zastúpená
SOUKENÍK & ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36 862 711, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, o zaplatenie
1.160.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie
č.k. 15C 1112/2015-369 zo dňa 22.9.2016

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok.

Žalobca má proti žalovaným v 1 . a 2 . rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice-okolie (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v
záhlaví uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.160.000
€ s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 600.000 € od 1.1.2015 do zaplatenia a 5,05%
ročne zo sumy 560.000 € od 1.1.2015 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu plnenia záväzok druhého žalovaného. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia vyššie uvedenej sumy titulom zmluvy
o pôžičke, uzavretej dňa 26.3.2010 a dňa 13.1.2011 medzi P. Q. a žalovanými, pričom pohľadávky z
vyššie uvedených zmlúv pôvodný veriteľ P. Q. zmluvou zo dňa 14.9.2015 postúpil žalobcovi.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že finančné prostriedky najprv vo výške 600.000 € a
potom vo výške 560.000 € prevzala v hotovosti od P. Q. žalovaná v 1. rade v mene svojom i v mene
žalovanej v 2. rade, a to za účasti svedkov F.. Z. Z. a S.. Z. P., a to titulom pôžičiek. Zmluvy o pôžičke
neboli vyhotovené v písomnej forme, avšak žalovaná v 1. rade v mene svojom i v mene žalovanej
v 2. rade písomne uznala dlh vo vyššie uvedenej výške dňa 13.1.2011 a žalované sa zaviazali dlh
vo výške 600.000 € a 560.000 € pôvodnému veriteľovi vrátiť najneskôr do 31.12.2014. Uznanie dlhu
pritom podľa výpovedí P. Q. a svedkov F.. Z. Z. a S.. Z. P. vypracovala žalovaná v 1. rade a priniesla
ho so sebou na stretnutie dňa 13.1.2011, kedy jej bola poskytnutá v poradí už druhá pôžička vo výške
560.000 € a podmienkou jej poskytnutia bolo vyhotovenie písomného dokladu, potvrdzujúceho požičanie
oboch vyššie uvedených súm žalovaným. Svedkovia S.. Z. P. a F.. Z. Z. pritom potvrdili, že žalovaná
v 1. rade pred nimi uznanie dlhu podpísala a toto odovzdala P. Q., ktorý si originál ponechal a kópie
odovzdal  obom svedkom. Ďalej vzal za preukázané, že originál uznania dlhu bol P.H. Q. odcudzený



počas súdneho konania dňa 18.11.2015. Originál uznania dlhu z toho dôvodu nemohol byť predložený,
avšak k žalobe bola pripojená overená fotokópia uznania dlhu, pričom k osvedčeniu, že toto uznanie
dlhu (č.l. 15, 16 spisu) doslovne súhlasí s predloženým originálom, došlo dňa 2.10.2015 na Obecnom
úrade v Gyňove. Existenciu originálu uznania dlhu vzal súd za preukázanú aj z čestného prehlásenia
zamestnankyne Obecného úradu Gyňov G.. Z. M. zo dňa 3.8.2016 (č.l. 207 spisu), v ktorom potvrdila,
že P. Q. jej dňa 2.10.2016 predložil originál uznania dlhu, v ktorom žalované uznali dlh voči P. Q. v
sume prevyšujúcej 1.000.000 € a na základe tohto predloženého originálu osvedčila, že predložená
kópia doslovne súhlasí s predloženým originálom. V tomto čestnom prehlásení menovaná potvrdila, že
vzhľadom na vysokú sumu aj riadne skontrolovala, či išlo o skutočný podpis žalovanej v 1. rade, a nie
iba farebnú kópiu podpisu. Zároveň z písomného vyhlásenia starostky obce Gyňov S.. O. I. vzal súd
za preukázané, že na obecnom úrade bola dňa 2.10.2015 o 9.20 hod. zamestnancom úradu G.. Z. M.
overená listina „Uznanie dlhu H. U. Aqua Energy Gyňov, s.r.o. 13.1.2011“ pod poradovým číslom 118/1
až 118/8.

4. Právne súd posudzoval vec podľa ustanovení §§ 657 Obč. zák. a 558 Obč. zák. Konštatoval, že
písomným uznaním dlhu v zmysle § 558 sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že uznaný dlh
(čo do dôvodu a výšky) tu bol v dobe, kedy k uznaniu došlo. V občianskom súdnom konaní sa teda
dlh čo do dôvodu a výšky považuje za preukázaný, okrem prípadov, že by dlžník preukázal, že dlh
celkom alebo sčasti nevznikol, resp. bol splnený alebo inak zanikol. Písomné uznanie dlhu teda uľahčuje
veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, pretože veriteľ v takomto prípade nemusí preukazovať
vznik dlhu, ani jeho výšku v čase uznania. Naopak dôkazné bremeno o neexistencii dlhu, resp. jeho
zániku či výške prechádza na dlžníka. Uznanie dlhu je spôsobilé z pohľadu ust. § 192 CSP osvedčiť, že
v dobe uznania tu bola pohľadávka z pôžičky, a že teda došlo v dobe pred uznaním dlhu k odovzdaniu
predmetu pôžičky dlžníkovi. Je teda na dlžníkovi, aby preukázal, že dlh nevznikol. Súd má za preukázanú
v zmysle § 192 CSP skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz
opaku, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie
je predmetom procesného dokazovania, a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného dlhu
vyvrátená, súd musí mať podľa ust. § 192 CSP túto skutočnosť za preukázanú. V konaní teda buď platí
skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázanú alebo vyjde v konaní najavo jej opak
(obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade
práve opačná, než ako uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nie je možné za situácie platného
uznania dlhu urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadne skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná
právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak popiera dlžník takúto skutočnosť negatívnym
tvrdením.

5. V prejednávanej veci žalobca predložil súdu úradne overenú fotokópiu listiny o uznaní dlhu žalovanými
z 13.01.2011 (č.l. 15 - 16), podpísanú žalovanou v 1. rade H. U. ako fyzickou osobou a tiež konateľkou
AQUA ENERGY GYŇOV, s.r.o., ktorú Obecný úrad Gyňov dňa 2.10.2015 osvedčovacou doložkou, i
podpísaním do overovacej knihy pod por. č. 118/6 osvedčil, že táto listina (fotokópia) doslovne súhlasí
s predloženým originálom, pozostávajúcim z 2 strán a že na listine neboli vykonané žiadne zmeny, ani
doplnky.

6. Žalované v konaní spochybňovali pravosť podpisu žalovanej v 1. rade a hodnovernosť listiny o uznaní
dlhu z 13.01.2011 z hľadiska obsahu, tvrdili, že uznanie dlhu je neplatné a žalobcom predložená overená
fotokópia uznania dlhu z 13.01.2011, ktorá je súkromnou listinou, bez ďalšieho dokazovania zo strany
žalobcu nie je spôsobilá byť hodnoverným dôkazom o obsahu výpovede tejto listiny, o jej pravosti či
platnosti.

7. Úradne (oprávneným orgánom) overená kópia listiny osvedčuje, že odpis alebo iným spôsobom
zhotovená kópia sa zhoduje s predloženým originálom, nepreukazuje však, či listina bola podpísaná
vlastnoručným podpisom vystaviteľa, v danom prípade žalovanej v 1. rade H. U., ktorá túto skutočnosť
poprela, tvrdila, že uznanie dlhu dňa 13.01.2011 nepodpísala a žalované spochybnili pravosť a
pravdivosť tejto listiny. Z tohto dôvodu, keďže ide o súkromnú listinu, na strane žalobcu bolo dôkazné
bremeno na preukázanie pravosti listiny a tvrdenia o pravdivosti jej obsahu. Keďže originál listiny o
uznaní dlhu bol P. Q. neznámym páchateľom dňa 18.11.2015 odcudzený z osobného motorového vozidla
(uvedené mal súd preukázané z potvrdenia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, OO PZ Košice -
Juh z 18.11.2015 o podaní oznámenia o krádeži vlámaním na č.l. 177), nebolo možné pravosť podpisu
žalovanej v 1. rade zistiť (preukázať) znaleckým dokazovaním. Žalobca však na preukázanie pravdivosti



svojho tvrdenia, že uznanie dlhu žalovaná podpísala, a pravdivosti obsahu uznania dlhu žalovanými zo
dňa 13.01.2011, produkoval v konaní iné dôkazy: výpoveď P. Q., konateľa, výpovede svedkov F.. Z. Z.,
S.. Z. P. a predložil potvrdenie starostky obce Gyňov a čestné prehlásenie zamestnankyne Obecného
úradu Gyňov G.. Z. M.J. z 3.8.2016, z ktorých mal súd za preukázané, že žalovaná v 1. rade F.. H. U.
listinu o uznaní dlhu (jej originál) skutočne (vlastnoručne) podpísala ako fyzická osoba, a súčasne aj v
mene žalovanej v 2. rade ako konateľka. Svedkovia F.. Z. Z. a S.. Z. P.Á. vo svojich výpovediach potvrdili,
že v ich prítomnosti žalovaná v 1. rade H. U. dňa 26.03.2010 a pri ďalšom stretnutí dňa 13.01.2011 fyzicky
prevzala od P.Š. Q. požičiavané peňažné prostriedky v sumách 600.000,- eur a 560.000,- eur, pričom sa
vyjadrila, že finančné prostriedky preberá s úmyslom ich vrátiť aj v mene spoločnosti  AQUA ENERGY
Gyňov ako konateľka tejto spoločnosti, a dňa 13.01.2011 vlastnoručne podpísala ňou vyhotovenú listinu
o uznaní dlhu, v ktorej žalované prehlásili, že poskytnutú pôžičku P. Q. vrátia spoločne a nerozdielne
v lehote do 31.12.2014. Svedecké výpovede neboli v konaní žiadnymi inými dôkazmi spochybnené a
pravdivosť výpovedí svedkov potvrdzujú aj prehlásenie zamestnankyne Obecného úradu Gyňov G.. Z.
M., ktorá osvedčovala zhodu fotokópie listiny o uznaní dlhu s predloženým originálom listiny, a v čestnom
prehlásení zo dňa 3.08.2016 (č.l. 207) uviedla, že vzhľadom na vysokú sumu pôžičky (prevyšujúcu jeden
milión eur) uvedenú v uznaní dlhu, na origináli listiny „poriadne skontrolovala, či išlo o skutočný podpis,
a nie jeho farebnú kópiu“, z čoho je zrejmé, že zamestnankyňa obecného úradu pri porovnaní originálu
listiny s jej fotokópiou posúdila aj to, že podpis na origináli nebol vytvorený pomocou technických
prostriedkov. Pritom zo samotného obsahu vyznačenej osvedčovacej doložky na fotokópii uznania dlhu
vyplýva, že predložená fotokópia doslovne súhlasí s predloženým originálom listiny o uznaní dlhu z
13.01.2011, a je tiež zistiteľné, že na pôvodnej listine neboli vykonané žiadne zmeny ani doplnky, ktoré
by mohli oslabiť jej hodnovernosť (pravdivosť). Na základe uvedených skutočností súd nemal dôvod
pochybovať o originalite listiny a vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca v
konaní uniesol dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny o uznaní dlhu z 13.01.2011 (č.l. 15- 16),
spochybnenej žalovanými, a teda preukázal, že uznanie dlhu dňa 13.01.2011 bolo skutočne vystavené
(a podpísané) žalovanou v 1. rade (žalovanými).

8.Súd dal do pozornosti, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či
ide o originál listiny, alebo jej odpis, alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako
dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom (uznesenie NS  SR  z 25.11.2013 sp. zn. 7Cdo/16/2013).

9.Uzavrel, že písomné uznanie dlhu žalovanými z 13.01.2011 je platným právnym úkonom, keďže
spĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 34 a nasl. a § 558 OZ (je v ňom uvedený dôvod, ako
aj výška dlhu, prísľub žalovaných dlh zaplatiť, pričom záväzok žalovaných je zrozumiteľne a určito
identifikovaný), preto založilo právnu domnienku o existencii dlhu žalovaných v čase uznania, keď
pravdivosť tvrdení žalobcu a skutočností uvedených v písomnom uznaní dlhu mal súd preukázané
aj výpoveďami svedkov F.. Z. Z. a S.. Z. P., prítomných pri podpísaní listiny o uznaní dlhu, ktorí
potvrdili skutočnosť odovzdania finančných prostriedkov z titulu pôžičky žalovanej v 1. rade, taktiež jej
prehlásenie, že tieto finančné prostriedky preberá aj za žalovanú v 2. rade a ich záväzok požičané
peniaze vrátiť spoločne a nerozdielne v lehote určenej v písomnom uznaní dlhu. Súd vykonaným
dokazovaním, po vyhodnotení vykonaných dôkazov v súlade s ust. § 191 CSP každý dôkaz jednotlivo
a všetky vo vzájomnej súvislosti, nemal preukázané také skutočnosti, ktoré by spochybnili (vyvrátili)
záver, že zmluva o pôžičke medzi P. Q. ako veriteľom (právnym predchodcom žalobcu) a žalovanými
ako dlžníkmi bola uzavretá, a tiež, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov v sume 1.160.000,-
eur z titulu pôžičky P. Q. ako veriteľom žalovaným ako dlžníkom.

10. Žalované vo svojej obrane proti uplatnenému nároku sa obmedzili iba na výpočet negatívnych
tvrdení s námietkami neplatnosti uznania dlhu a spochybňujúcimi dôkaznú silu, pravosť a pravdivosť
tejto listiny, avšak s popretím žalobcovho práva v rámci zákonnej koncentrácie konania najneskôr do
uznesenia, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené (§ 154 CSP), neuplatnili riadne prostriedky
procesnej obrany, lebo neopísali pravdivo a úplne rozhodujúce skutočnosti a svoje tvrdenia nepodopreli
relevantnými dôkazmi, keď žalované v spore v rámci svojej obrany nepreukázali (ani netvrdili), z akých
zdrojov mali finančné prostriedky na výstavbu elektrárne a pod. Pritom iba samotné tvrdenie žalovanej
v 1. rade, že mala vlastné finančné prostriedky na výstavbu elektrárne zo ziskov z inej obchodnej
spoločnosti, nie je postačujúce, lebo podľa čl. 8 CSP strany sporu sú nielen povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale svoje tvrdenia musí strana podoprieť aj dôkazmi na
preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Žalovaný nie je stranou sporu, ktorej by sa uvedené procesné
povinnosti netýkali, preto pokiaľ sa žalované chceli v spore úspešne brániť, na svoje tvrdenia a procesnú



obranu mali označiť dôkazy spôsobilé preukázať nimi tvrdené rozhodujúce skutočnosti. V posudzovanej
veci sa žalovaným nepodarilo spochybniť záver o vzniku a existencii ich záväzku voči žalobcovi, resp.
jeho právnemu predchodcovi (v čase písomného uznania dlhu) z titulu poskytnutých pôžičiek, a neuniesli
tak v tomto spore podľa názoru súdu dôkazné bremeno v rozsahu, v ktorom na nich podľa hmotného
práva spočívalo, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že neuzatvorili s právnym predchodcom predmetné
zmluvy o pôžičkách a že im dlh vo výške 1.160.000,- eur voči žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi)
nevznikol.

11. Žalobca nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 14.9.2015
medzi P. Q. ako postupcom a spoločnosťou CHOCHOĽÁK, ČESLA, realitná a dražobná s.r.o.,
Rumanova 2, Košice, IČO: 36 857 955 ako postupníkom (č.l. 169 -172) - od 1.10.2015 zmena
obchodného mena spoločnosti na SPV Gyňov, s.r.o., Hospodársky dvor Gyňov 193, IČO: 36 857
955 (zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Košice I, vl. č. 21687/V) s tým, že postúpenie
pohľadávok bolo žalovaným oznámené listinami zo 14.9.2015 (č.l. 17) a žalovanej v 2. rade opätovne
oznámením o postúpení pohľadávok z 1.8.2016 aj doporučenou zásielkou (č.l. 201 - 203), čím žalobca
preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore v zmysle platnej zmluvy o postúpení pohľadávok a
ako nedôvodné súd vyhodnotil námietky žalovanej v 2. rade, že postúpenie pohľadávky jej veriteľom
nebolo oznámené.

12.Za nedôvodnú považoval vznesenú námietku premlčania s poukazom na ust. § 110 ods. 1 OZ, kedy
dňom uznania dlhu začína plynúť nová 10-ročná premlčania doba.

13. Súd nevyhovel návrhu žalovanej v 2. rade na odročenie pojednávania dňa 22.9.2016 za účelom
oboznámenia sa s účtovnými dokladmi, týkajúcimi sa výberov z účtov, ktoré žalobca predložil na
pojednávaní a s ktorými súd strany sporu oboznámil, lebo tieto dôkazy neboli relevantné pre rozhodnutie
súdu a opätovne konštatoval, že žalobca nemusel preukazovať zdroje finančných prostriedkov,
poskytnutých žalovaným z titulu pôžičky, a nemal v spore ohľadne tejto otázky dôkaznú povinnosť.

14. Keďže žalované v 1. a 2. rade sa so splnením svojho dlhu dostali do omeškania, súd  priznal žalobcovi
i úrok z omeškania z nezaplatených súm vo výške 5,05 % od 01.01.2015 do zaplatenia v súlade s ust.
§ 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

15. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému  žalobcovi proti
žalovaným náhradu trov konania vo výške  100%.

16. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie obe žalované a navrhli napadnutý rozsudok
zmeniť tak, že súd zamietne žalobu a prizná im nárok na náhradu trov konania, alternatívne navrhli zrušiť
rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. Žalovaná v 1. rade uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/,
t.j. neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkala súdu, že sa nevysporiadal s námietkou
miestnej nepríslušnosti súdu, ktorú vzniesla pri svojom prvom úkone, t.j. odpore proti platobnému
rozkazu zo dňa 4.1.2016. Namietala záver súdu v bode 30 rozsudku, podľa ktorého žalobca predložil
listinné doklady na č.l. 259-300 na preukázanie výberov finančných prostriedkov za účelom poskytnutia
pôžičky, a to vzhľadom na prednes žalobcu na pojednávaní dňa 22.9.2016. V zmysle tohto prednesu
žalobca uviedol, že „...krátkou cestou predložím, že sumou 1.000.000 € som dokázal disponovať a vybrať
z účtu...“.Výpisy z účtov teda preukazovali možnosť žalobcu disponovať s finančnými prostriedkami, nie
však to, či tieto finančné prostriedky, resp. ktoré z nich mali slúžiť na poskytnutie pôžičiek. Poukázala
ďalej na to, že súd nevyhovel návrhu žalovanej v 2. rade na odročenie pojednávania za účelom
oboznámenia sa s účtovnými dokladmi, týkajúcimi sa výberov z účtov, čo odôvodnil tak, že tieto dôkazy
neboli relevantné pre rozhodnutie vo veci, zároveň však v bode 30 rozsudku tieto výpisy z účtov výslovne
uvádza medzi dôkazmi, ktoré žalobca predložil na preukázanie svojho nároku. Poukázala ďalej na to, že
výpoveďou svedka H. nebola potvrdzovaná pravdivosť tvrdení žalobcu o tom, že uznanie dlhu žalovaná



podpísala, resp. nebola potvrdená pravdivosť obsahu uznania dlhu žalovanými, ako to nesprávne
uvádza v rozsudku súd prvej inštancie. V ďalšom poukázala na svoje vyjadrenie zo dňa 20.9.2016,
ktoré aj v odvolaní citovala a v ktorom namietala hodnovernosť svedeckých výpovedí F.. Z. Z. a S.. Z.
P. a namietala, že súd sa týmto jej vyjadrením nezaoberal a ani sa s ním v odôvodnení nevysporiadal.
Poukázala na to, že svedkyňa S.. P. je blízkou osobou konateľa a jediného spoločníka žalobcu, a
preto má finančný záujem na výsledku tohto sporu a svedok F.. Z. k nej prechováva nepriateľský
vzťah a zároveň je v kamarátskom a pracovnom vzťahu s konateľom žalobcu. Uviedla tiež, že P. Q.
a F.. Z. Z. boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa
dopustili tak, že sa pred svedkami o žalovanej v 1. rade (dňa 18.2.2016) vulgárne vyjadrovali na jej
adresu, čím ju urazili na cti. V súvislosti s prehlásením zamestnankyne Obecného úradu Gyňov G.. Z.
M. namietala, že jej prehlásenie nemôže potvrdzovať pravdivosť výpovedí svedkov Z. a P.. Svedkyňa
M. nebola totiž prítomná pri žiadnej okolnosti, o ktorej vypovedali svedkovia a bola jej predložená k
overeniu listina bez toho, aby túto listinu pred ňou niekto podpísal, resp. pred ňou prehlásil, že podpis na
listine je jeho. Svedkyňa teda osvedčovala iba to, že predložená listina doslova súhlasí s originálom. K
samotnému originálu a podpisom na ňom sa svedkyňa M. v doložke žiadnym spôsobom nevyjadrovala.
Zároveň táto svedkyňa nie je zapísaná v zozname znalcov pre odbor písmoznalectvo, resp. v inom
odbore, nie je dostatočne kvalifikovaná a nedisponuje žiadnymi technickými prostriedkami, za pomoci
ktorých sú znalci z oblasti písmoznalectva schopní posúdiť originalitu a pravosť podpisov na listinách.
Svedkyni mohla byť predložená v origináli listina, ktorá mohla byť podpísaná akoukoľvek treťou osobou.
Nestotožnila sa ani s konštatovaním súdu o tom, že právny úkon uznania dlhu je platný, a to z dôvodu,
že dňa 13.1.2011 tento dlh ešte nebol splatný, a preto nemohlo dôjsť k jeho uznaniu. Poukázala na
ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke negatívnej dôkaznej teórie, t.j. na to, že po
nikom nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Súd prvej inštancie preto nemohol od nej spravodlivo požadovať preukázanie toho, že neuzatvorila s
právnym predchodcom žalobcu zmluvy o pôžičkách a že jej dlh nevznikol. Namietala tiež záver súdu,
že neuplatnila riadne prostriedky procesnej obrany, pretože svoje tvrdenia nepodoprela relevantnými
dôkazmi a v spore nepreukázala, z akých zdrojov mala finančné prostriedky. Žalovaná v 1. rade už na
pojednávaní dňa 22.9.2016 uviedla, z akých zdrojov mala finančné prostriedky na výstavbu elektrárne a
toto jej tvrdenie súd nepovažoval za sporné a nebolo popreté ani žalobcom. V konaní pritom popierala
skutkové tvrdenia žalobcu, a to v celom rozsahu, uviedla návrhy na vykonanie dokazovania a uplatnila
aj námietku premlčania. Negatívne skutočnosti ako to, že nebola 26.3.2010 a 13.1.2011 na mieste,
ktoré uviedol žalobca a že nepodpísala uznanie dlhu, nemohla v zmysle negatívnej dôkaznej teórie
preukázať. Namietala tiež skutočnosť zachytenú v zápisnici zo dňa 22.9.2016, v zmysle ktorej svoju
výpoveď čítala. Zo zvukového záznamu je možné zistiť, že tieto hodnotiace úsudky zo strany súdu
na predmetnom pojednávaní neodzneli. Mala pripravené body, ku ktorým sa vo svojej výpovedi mala
záujem vyjadriť. Svoju výpoveď však nečítala. Poukázala na to, že dôkazy navrhnuté žalovanou v 2.
rade súd nepovažoval za potrebné vykonať. Zo všetkých týchto dôvodov navrhla zmeniť rozsudok a
žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Žalovaná v 2. rade uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/.

19.  K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, t.j. že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, uviedla nasledovné :

1a/ Súd jej spolu s uznesením o pripustení do konania a s výzvou na vyjadrenia sa k žalobe a poučením
o procesných právach nedoručil žalobu, platobný rozkaz či ostatné relevantné dokumenty, čím porušil
ust. § 167 CSP a porušil jej právo na riadnu procesnú obranu svojich práv. Uvedenú dokumentáciu
získala žalovaná v 2. rade až dňa 6.7.2016, kedy bol na základe vlastnej iniciatívy Z.. F. I. nahliadnuť
do súdneho spisu.

1b/ Súd nepoučil žalobcu ani žalovaných o následkoch sudcovskej koncentrácie podľa § 167 ods.
3 a 4 CSP, v dôsledku čoho žalobca na pojednávaniach dňa 4.8.2016 aj 22.9.2016 nekoordinovane
predkladal súdu dôkazy a navrhoval výsluch svedkov, čím žalovanej bola odňatá možnosť pripraviť
sa na pojednávanie a predkladať dôkazy, ktoré by popreli skutočnosti tvrdené žalobcom, keďže na
predmetných pojednávaniach nebolo hneď možné reagovať na všetky dôkazy.



1c/ Súd porušil právo na rovnaké zaobchádzanie, keď vyhovel žiadosti žalobcu o odročenie
pojednávania dňa 30.6.2016 z dôvodu dovolenky právneho zástupcu žalobcu a nevyhovel žiadosti
žalovanej v 2. rade o odročenie pojednávania dňa 22.9.2016 zo zdravotných dôvodov Z.. I., ktoré
preukázal potvrdením o práceneschopnosti, z ktorého dôvodu sa Z.. I. v horúčkach musel dostaviť na
pojednávanie, aby bránil práva žalovanej v 2. rade a na tomto pojednávaní bol aj vydaný rozsudok.

1d/ Namietala ďalej, že bola upovedomená o tom, že na pojednávaní dňa 4.8.2016 žalobca zabezpečí
účasť svedkov F.. Z. a S.. P. dňa 2.8.2016, teda iba dva dni pred pojednávaním, pričom žalobca ju
neupovedomil, a to ani v podaní z 15.2.2016, v ktorom prvýkrát navrhol výsluch týchto svedkov, aké
skutočnosti majú svedkovia potvrdiť, čím porušil jej právo na dostatočnú časovú prípravu na výsluch
svedkov. To isté sa opakovalo pred pojednávaním nariadeným na deň 22.9.2016 v súvislosti s výsluchom
svedka I. H. a M. Č.. Podľa názoru žalovanej v 2. rade aj v prípade plnenia povinnosti podľa § 197 ods.
1 CSP musí byť zachovaná lehota najmenej päť dní predo dňom pojednávania v zmysle ust. § 178 ods.
2 CSP v spojení s článkom 4 ods. 1 CSP.

1e/ Vytýkala ďalej súdu, že jej neumožnil vyjadriť sa k listinným dôkazom predloženým žalobcom na
pojednávaní dňa 22.9.2016, keď na pojednávaní nemala dostatok času na ich štúdium a prípravu na
kladenie otázok v súvislosti s predloženými dôkazmi a keď súd neodročil pojednávanie na jej žiadosť za
účelom oboznámenia sa s týmito listinnými dôkazmi.

1f/ Vytýkala ďalej súdu, že jej odoprel vyjadriť sa k ňou predkladanému dôkazu, ktorým bol rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.8.2009, sp.zn. 15 Co 147/2010. Tento predložila na
založenie do spisu, pričom keď chcela odôvodniť predkladanie tohto dôkazu, sudkyňa ju zastavila s tým,
že má možnosť uvedené skutočnosti uviesť vo svojej záverečnej reči.

1g/ Súd porušil ust. § 181 ods. 2 CSP, keď ani na jednom pojednávaní neuviedol svoje predbežné právne
posúdenie. V tej súvislosti poukázala na to, že súd sa opýtal žalovanej v 1. rade, odkiaľ získala finančné
prostriedky, až na pojednávaní dňa 22.9.2016, kedy žalovaná uviedla, že ich mala zo spoločnosti Seina,
s.r.o. Sudkyňa neuviedla, že toto tvrdenie považuje za sporné. Zároveň toto tvrdenie žalobca výslovne
nepoprel. Napriek uvedenému súd v rozsudku vychádzal zo záveru, že žalované nepreukázali, z akých
zdrojov mali finančné prostriedky na výstavbu elektrárne. Ak by sudkyňa považovala vyššie tvrdenú
skutočnosť za spornú, žalované by boli doložili dokumenty, ktoré potvrdzujú zdroj financií, z ktorých
bola postavená vodná elektráreň. Okrem iného sú tieto dokumenty verejne dostupné, nakoľko každý
má možnosť nahliadnuť do zbierky listín a tam zistiť z účtovných závierok spoločnosti Seina, s.r.o.,
že táto spoločnosť mala vysoké zisky. Žalovaná tak nemala vedomosť, ktoré skutočnosti je potrebné
preukazovať a nevedela, aké dôkazy je potrebné predkladať na zvrátenie predbežného názoru súdu.

1h/ Poukázala tiež na to, že celé konanie prebiehalo neštandardne rýchlo pri tých procesných úkonoch,
ktoré sa týkali žalobcu. Návrhy žalovaných však súd považoval za irelevantné alebo ich nevykonal.
Ako príklad uviedla, že dňa 2.10.2015 bol podaný návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu,
pričom už dňa 23.10.2015 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Pokiaľ dňa 9.12.2015 žalobca
doručil návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd už 15.12.2015 rozhodol o priznaní. Rovnako
dňa 15.12.2015 bol vydaný platobný rozkaz. Pokiaľ žalobca podal návrh na vstup ďalšieho účastníka
do konania a zmenu žalobného petitu dňa 24.5.2016, o tom bolo rozhodnuté už uznesením zo dňa
31.5.2016 a 1.6.2016 súd adresoval upovedomenie o pripustení vstupu nového účastníka žalovanej v
2. rade. Uvedené považuje za nadštandardné zvýhodňovanie žalobcu.

1i/ Namietala ďalej vedenie pojednávaní, na ktorých si žalobca mohol kedykoľvek a akokoľvek
predkladať dôkazy, uvádzať svoje vyjadrenia a klásť otázky, pričom žalovaným bola často táto možnosť
odopretá a ich výpovede a vyjadrenia mnohokrát nie sú zaznamenané v zápisniciach. Zápisnica z
pojednávania zo dňa 22.9.2016 navyše obsahuje poznámku sudkyne, ktorá nevyplýva ani zo zvukového
záznamu a ani z priebehu pojednávania, kde súd konštatuje, že žalovaná v 1. rade svoju výpoveď čítala.
Zápisnice z pojednávaní nereflektovali podstatné skutočnosti, ktoré sa na pojednávaniach odohrali.
Vyčítala súdu aj postup pri vyhotovení zápisníc z pojednávania, o zaslanie ktorých požiadala na
pojednávaniach dňa 4.8.2016 a 22.9.2016 v ich závere, pričom zápisnica z pojednávania zo dňa
4.8.2016 jej bola doručená až dňa 25.8.2016 a zápisnica z pojednávania zo dňa 22.9.2016 až dňa
7.12.2016, t.j. až 8 dní po doručení rozsudku vo veci samej, a teda až 8. deň plynutia lehoty na podanie
odvolania.



20. K odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ a d/ CSP, t.j. neboli splnené procesné
podmienky a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
žalovaná uviedla nasledovné :

2a/ P. Q., ktorý o sebe vyhlasuje, že jeho majetok je okolo 15.000 000 €, postúpil pohľadávku na žalobcu
s cieľom vyhnúť sa plateniu súdnych poplatkov, čo je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými
mravmi. Napriek týmto skutočnostiam súd neprehodnotil žiadosť žalobcu o oslobodenie od súdnych
poplatkov, nezaoberal sa platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok a celkovo aktívnou legitimáciou
žalobcu, pričom oslobodením od súdnych poplatkov bol žalobca oslobodený od zodpovednosti za
výsledok konania.

2b/ Spornou je aj otázka, či vo veci rozhodla zákonná sudkyňa, keďže na spise je perom preškrtnuté
meno sudkyne JUDr. Ivety Puškášovej a dopísané meno JUDr. Nemcová.

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t.j. súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností žalovaná v 2. rade uviedla, že súd
nevykonal ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie tej skutočnosti, že nie je pasívne legitimovaná v tejto
veci, pretože žalobca ju nepovažoval za svojho dlžníka a stalo sa to až vtedy, keď žalobca podal dňa
24.5.2016 návrh na vstup žalovanej v 2. rade do konania. V tejto súvislosti poukázala na konanie v iných
veciach, napr. sp. zn. 15C 1075/2015 a sp. zn. 17Cb 93/2015, v ktorých žalobca spomína dlžnú sumu,
avšak ani v jednom z týchto konaní neuviedol ako dôkaz predmetné uznanie dlhu a že by žalovanú
sumu mal poskytnúť aj žalovanej v 2. rade. Súd sa tiež nezaoberal potvrdením o podaní trestného
oznámenia zo dňa 18.11.2015, pričom v trestnom konaní je voči žalobcovi začaté trestné stíhanie pre
podozrenie zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti, ktorého sa mal žalobca dopustiť tým,
že práve v tomto prebiehajúcom konaní predložil ako dôkaz uznanie dlhu, o ktorom mohol vedieť, že
je sfalšovaný alebo pozmenený na účely použitia ho ako pravý. Práve posúdenie pravosti uznania dlhu
je v prebiehajúcom spore významnou otázkou, nakoľko ak sa v trestnom konaní preukáže, že žalobca
je vinný, tak by sa potom potvrdilo podozrenie, že žalobca klamal a zavádzal, rovnako aj svedkovia a
preukáže sa to, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nikdy nedošlo. Rozhodnutie okresného súdu
teda záviselo od otázky, ktorú súd nebol oprávnený riešiť, lebo nebol oprávnený posúdiť pravosť listiny,
bolo jeho povinnosťou prerušiť konanie podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a/ CSP. Súd ďalej nevykonal, resp.
neprihliadol na čestné vyhlásenie žalovanej v 1. rade zo dňa 17.12.2015, rozsudky všeobecných súdov,
najmä Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k platnosti uznania dlhu, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 31.8.2010 sp.zn. 15 Co 147/2010, fotokópie účtovných závierok spoločnosti AGRO OR,
s.r.o. a EKO OR, s.r.o. v čase poskytnutia pôžičky, ktorými žalovaná v 2. rade preukazovala, že P. Q.
nemohol disponovať v čase uzavretia zmluvy o pôžičke tak vysokou sumou; uvedená dokumentácia
bola predložená na pojednávaní dňa 22.9.2016, avšak nebola súdom prečítaná ani oboznámený jej
obsah, teda súd dôkaz nevykonal a nakoniec vytýkala súdu nevykonanie dôkazu, a to vyžiadanie správy
od príslušného správcu dane o otázke, či mohol P. Q. ako samostatne hospodáriaci roľník disponovať
žalovanou sumou pred poskytnutím pôžičky. K nevykonaniu týchto dôkazov sa súd ani v odôvodnení
rozsudku nevyjadril. Práve tieto dôkazy pritom mali preukázať to, že žalobca nielenže sumou 1.160.000
€ ku dňu poskytnutia pôžičky nedisponoval, ale ani  ju nemohol požičať inej osobe (ďalej odvolací dôvod
3).

22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaná uviedla k jednotlivým
vykonaným dôkazom nasledovné :

4a/ Pokiaľ ide o uznanie dlhu, toto neobsahuje právny predpis, podľa ktorého má byť napísané, pričom
je nelogické, aby právnická osoba podpísala uznanie dlhu a nie uznanie záväzku podľa Obchodného
zákonníka, ako aj to, že na záväzkové vzťahy medzi dvoma podnikateľmi, teda medzi P. Q. a žalovanou
v 2. rade by sa nevzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka o uznaní záväzku. Keďže podľa
Obchodného zákonníka je štvorročná premlčacia doba, je nárok žalobcu premlčaný. Opakovane
namietala platnosť uznania dlhu, nakoľko išlo len o fotokópiu a namietala aj pravosť podpisu svojej
konateľky, pričom pravosť podpisu nemožno preukázať inak, ako z originálu, ktorý neexistuje. Poukázal
aj na nesúrodosť uznania dlhu, ktorý končí na prvej strane odsekom 6 s bodkou a písmenom b/, pričom
na druhej strane začína odsekom 6 bez bodky a písmenom a/. Uznanie považovala za neplatné aj z



toho dôvodu, že v čase jeho vyhotovenia nebola údajná pôžička ešte splatná a neboli tak naplnené
podmienky  na uznanie dlhu. Vzhľadom na spochybnenie listiny uznania dlhu, ktorý bol predložený iba
vo fotokópii, bolo dôkazné bremeno ohľadne pravosti uznania dlhu na žalobcovi, ktorý preukazoval jeho
existenciu svedeckými výpoveďami, pričom iba svedkyňa P. uviedla, že videla originál uznania dlhu
podpísaný žalovanou v 1. rade. Napriek týmto skutočnostiam súd tento dôkaz zaradil k dôkazom, ktoré
sú hodnoverné a spôsobilé riadne popísať skutkový stav veci.

4b/Pokiaľ ide o výsluch svedkov F.. Z.M., S.. P. a I. H. poukázala  na to, že svedecké výpovede S..
P., F.. Z. a výpoveď P. Q. sú doslova identickým opisom skutočností, ktoré mali potvrdiť odovzdanie
peňazí. Výpovede sa takto doslova zhodovali napriek tomu, že boli uskutočnené po vyše šiestich rokoch.
Zhodné však boli iba v časti preukazujúcej vznik pôžičky, avšak pokiaľ boli dávané svedkom otázky,
na tieto svedkovia nevedeli plynule odpovedať. Namietaal nedôveryhodnosť výpovedí svedkov aj s
poukazom na ich vzťah k P. Q., keď S.. P. je partnerkou P. Q., s ktorým žije v spoločnej domácnosti a
F.. Z. je svatom P. Q. a nie je teda pravdivé tvrdenie svedka Z., že nie sú ani vzdialenou rodinou. Pritom
práve výpovede týchto svedkov sú kľúčovými dôkazmi v celom konaní. Vierohodnosťou týchto svedkov
sa súd nielenže nezaoberal, ale v rozsudku sa ani s námietkami žalovaných ohľadne vierohodnosti
nevyporiadal. Namietala postup súdu, ktorý z čestného prehlásenia G.. Z. M. a z potvrdenia Obce
Gyňov zo dňa 3.8.2016 vzal za preukázané, že žalovaná v 1. rade originál uznania dlhu skutočne
vlastnoručne podpísala. Originál uznania dlhu nejestvuje, preto nie je možné preukázať, či žalovaná
v 1. rade tento dokument skutočne podpisovala. Žalovaná v 1. rade pritom nepodpisovala uznanie
dlhu pred G.. M., a preto táto nemohla potvrdiť, že išlo o jej podpis. Overením listiny sa neoveruje
správnosť jej obsahu, ale sa konštatuje len zhodnosť údajov na origináli a na fotokópii. Vyčítala tiež
zamestnankyni obecného úradu, že ak by bola dopodrobna skúmala obsah listiny, určite by si všimla
jej nesúrodosť a mohla odmietnuť overiť pravosť takejto listiny. Uvedené dôkazy teda opäť nie sú
relevantné preukázať žalobcom tvrdený skutkový stav. Vytýkala súdu, že nevykonal dôkaz o tom, či
žalobca eviduje uplatnenú pohľadávku v účtovníctve a neuložil mu predložiť účtovnú závierku, z ktorej
by zistil, že táto pohľadávka nie je evidovaná v jeho účtovníctve. S poukazom na všetky uvedené dôkazy
konštatovala, že súd nehodnotil dôkazy každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadol
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ale prihliadol iba na argumentáciu a dôkazy žalobcu a tým
došlo rovnako k porušeniu zásady rovnosti procesného postavenia strán. Za tejto situácie nemohol
riadne zistiť skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho rozhodnutie. Naviac argumenty súdu v rozsudku
si protirečia, vzájomne sa rozchádzajú, keď na jednom mieste súd uvádza uznanie dlhu a v ďalšom
texte uvádza uznanie záväzku, rovnako uvádza, že originál uznania dlhu bol odcudzený, a preto nebolo
možné preukazovať pravosť podpisu a na druhej strane uzavrel, že žalovaná v 1. rade uznanie dlhu
vlastnoručne podpísala. Poukázala ďalej aj na viacero tvrdení žalobcu, ktoré považovala za protichodné
(strana 22 a 23 odvolania).

23. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, t.j. zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, žalovaná v 2. rade uviedla, že v konaní uplatňovala množstvo dôkazov,
ktoré neboli vykonané, resp. neboli zohľadnené, pričom v odôvodnení súd neuviedol, prečo sa nimi
nezaoberal. Tieto dôkazy popisovala už vyššie. Navrhovanie dôkazov jej bolo zmarené aj tým, že
súd nevyjadril svoj predbežný právny názor na vec, neoznačil, ktoré tvrdenia strán sporu považuje za
sporné a umožnil výsluch svedkov, o ktorých účasti žalobca upovedomil súd a žalovaných len dva dni
pred pojednávaním. Zopakovala, že nemal dostatočný čas na posúdenie dôkazov predložených na
pojednávaní dňa 22.9.2016 a na vyjadrenie sa k nim. Na tomto mieste zopakovala svoje argumenty z
predchádzajúcich častí odvolania. Podľa jej názoru zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
dôkazy, a to konkrétne daňové priznanie P.H. Q. ako samostatne hospodáriaceho roľníka v rozhodnom
období 2005-2011, iné dôkazy preukazujúce získanie finančných prostriedkov vo výške 1.160.000 € do
dispozície P. Q. - darovacie zmluvy, zmluvy o postúpení pohľadávok a podobne, dôkazy o existencii
finančných prostriedkov žalovanej v 1. rade na výstavbu elektrárne, uznesenia Ústavného súdu SR sp.
zn. 4 ÚS 183/2011 a 1 ÚS 261/2015 a odpoveď od príslušného správcu dane o otázke, či vôbec mohol
P. Q. ako samostatne hospodáriaci roľník disponovať žalovanou sumou pred poskytnutím pôžičky (ďalej
odvolací dôvod 5).

24. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná v 2. rade uviedla, že záver súdu o tom, že uznanie
dlhu podľa § 588 Obč. zák. zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania, v predmetnom



konaní nevychádza zo zistených skutočností. Opakovane namietala, že nemohlo ísť o uznanie dlhu
podľa Občianskeho zákonníka, s ktorými námietkami sa súd nevysporiadal a znovu zopakovala námietky
k tvrdenému uznaniu dlhu, ako boli uvedené vyššie. Spochybňujúc hodnovernosť uznania dlhu žalovaná
poukázala na to, že nemohla prejsť dôkazná povinnosť zo žalobcu na ňu, pričom zároveň súd na ňou
predložené dôkazy neprihliadol. V súlade so zásadou negatívnej procesnej teórie nemohla preukazovať,
že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo a že uznanie dlhu neexistuje. Znovu poukázala na
to, že žalovaná v 1. rade pri svojom výsluchu dňa 22.9.2016 uviedla, odkiaľ mala finančné prostriedky
na výstavu a súd nevyslovil, že toto jej tvrdenie považuje za sporné. Túto skutočnosť zároveň nepoprel
ani žalobca. Súd teda vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z právnej domnienky, že uznaním
dlhu prešla dôkazná povinnosť na žalovaných a zo všetkých týchto dôvodov navrhla zmeniť rozsudok a
žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie (ďalej odvolací dôvod 6).

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade uviedol, že
námietka miestnej nepríslušnosti nie je dôvodná. Žaloba bola podaná na všeobecnom súde žalovanej
v 1. rade  a týmto je Okresný súd Košice-okolie, v obvode ktorého má svoje bydlisko. Žalovaná sama
na pojednávaní potvrdila, že sa na adrese svojho trvalého pobytu pravidelne zdržiava a poštu si tam
preberá. Právo výberu medzi týmto súdom ako miestne príslušným a súdom, v obvode ktorého má
žalovaná v 1. rade svoje stále pracovisko (§ 87 písm. a OSP/), bola výlučne na žalobcovi a tento podal
žalobu na všeobecný súd žalovanej v 1. rade.

26. Naviac, pokiaľ by aj konanie bolo vedené na miestne nepríslušnom súde, žalovanej by tým
nemohla byť odňatá možnosť konať pred súdom, pretože mala rovnakú možnosť realizácie procesných
práv, priznaných jej Občianskym súdnym poriadkom aj pred súdom, ktorý nebol miestne príslušným.
Problematiku výpisov z účtov predložených žalobcom na poslednom pojednávaní súd rieši v ods. 43
rozsudku tak, že pri rozhodovaní vo veci samej na tieto dôkazy neprihliadol. To, že súd na tieto dôkazy
neprihliadol a že sa nevyporiadal so zápisnicami z výsluchov svedkov a strán sporu, ktorých vypočul
sám, nie je možné považovať za vadu konania, keďže dôkazy sa vykonávajú na pojednávaní a súd tieto
dôkazy aj vykonal. Výpoveď svedka I. H. jednoznačne preukázala to, že žalovaná v 1. rade komunikovala
s P. Q. o predaji elektrárne, že stretnutie sa udialo na podnet P. Q. a jednoznačne prejavila pred pánom
H., že o predaji sa musí rozprávať (poradiť) s P. Q., čo potvrdzuje, že tento sa mal na predaji elektrárne
podieľať. K tvrdenej zaujatosti svedkov uviedol, že konateľ žalobcu a svedkovia nie sú blízke osoby
a v prípade jeho úspechu nebudú mať žiaden prospech. Svedkyňa Z. P. nie je manželkou P. Q., a
preto sa pohľadávka nestane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré medzi  nimi neexistuje.
Niet rozumných dôvodov predpokladať, že by svedkovia boli ochotní kvôli svojmu pocitu úspechu,
prípadne svedok Z. aj pre svoj údajný nepriateľský vzťah krivo svedčiť na súde. Pokiaľ žalovaná v 1.
rade poukazuje na rozhodnutia okresného úradu o uznaní P. Q. a F.. Z. za vinných, tieto rozhodnutia nie
sú právoplatné a platí tu teda prezumpcia neviny, ktorú žalovaná porušuje. Ohľadne ďalších skutočností
uvedených žalovanou v 1. rade v odvolaní sa žalobca vyjadril vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2.
rade, na ktoré preto v plnom rozsahu odkázal.

27. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade žalobca uviedol, že námietka porušenia ust., §
167 ods. 2 CSP nie je dôvodná. Uznesenie o pripustení žalovanej v 2. rade ako nového účastníka
konania a o pripustení zmeny žaloby bolo vydané a doručené žalovanej v 2. rade ešte pred účinnosťou
Civilného sporového poriadku a pojednávanie nariadené na deň 30.6.2016 bolo odročené na žiadosť
žalovaných, teda pred doručením žaloby žalovanej v 2. rade súd vo veci nekonal. Následne žalovaná
v 2. rade sa sama s obsahom spisu oboznámila dňa 6.7.2016, čím neguje význam danej námietky. Po
nahliadnutí do spisu urobila následne 40 stranové podanie vo veci samej dňa 14.7.2016 a toto žalobcovi
doručila až tesne pred pojednávaním konaným dňa 4.8.2016, pričom toto konanie malo jednoznačne
smerovať k odročeniu pojednávania nariadeného na deň 4.8.2016, keďže vedela, že konajúci súd
bude jej vyjadrenie doručovať až na pojednávaní konanom dňa 4.8.2016. V súvislosti s vytýkaním
nevyužitia sudcovskej koncentrácie konania poukázal na ust. § 470 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého v
tomto súdnom konaní nie je možné aplikovať sudcovskú koncentráciu konania. V súvislosti s námietkou
nerovnakého zaobchádzania z dôvodu, že súd na návrh žalobcu odročil pojednávanie nariadené na deň
30.6.2016 a neodročil pojednávanie nariadené na deň 22.9.2016, žalobca poukázal na nepravdivosť
tohto tvrdenia. Zo súdneho spisu vyplýva, že súd pojednávanie nariadené na deň 30.6.2016 odročil
na žiadosť žalovaných a nie na žiadosť žalobcu. K ospravedlneniu žalovanej v 2. rade a k jej žiadosti
o odročenie pojednávania, ktoré sa konalo dňa 22.9.2016 žalobca uviedol, že išlo už o druhú žiadosť



právneho zástupcu žalovanej v 2. rade o odročenie pojednávania v tomto súdnom konaní, pričom prvej
žiadosti súd vyhovel. V zmysle CSP nebol daný dôvod na odročenie pojednávania, keďže konanie nie
je po právnej stránke náročné a u právneho zástupcu žalovanej v 2. rade pôsobí takmer 20 advokátov,
t. zn. na pojednávanie konané dňa 22.9.2016 sa v prípade tvrdenej choroby JUDr. Vranku mohol
dostaviť iný advokát pôsobiaci u právneho zástupcu žalovanej v 2. rade. Naviac Z.. I. ani nejavil na
pojednávaní známky toho, že by mal počas pojednávania vysoké teploty. Žalobca zastáva názor, že išlo
len o pokus o nedôvodné prieťahy v súdnom konaní zo strany žalovaných, pretože súd počas prvého
pojednávania dňa 4.8. 2016 po výsluchu svedka Z. Z. poučil žalované o svojom právnom názore a
o tom, ktoré dôkazy nevykoná, následkom čoho žalované vedeli, že nevedia túto skutočnosť nijako
zmeniť. V súvislosti s porušením povinností súdu umožniť žalovaným prípravu na výsluch svedkov, o
ktorom sa dozvedeli iba dva dni pred pojednávaním žalobca uviedol, že pri zabezpečení účasti svedkov
na pojednávaní postupoval podľa § 197 ods. 1 CSP a nie podľa ust. § 197 ods. 2 CSP, následkom
čoho nemal povinnosť oboznamovať žalované o skutočnostiach, ktoré majú byť výsluchom svedka
preukázané, t.j. v rozsahu podľa § 197 ods. 2 CSP, ktorý sa použije, ak svedkov navrhuje strana sporu
predvolať prostredníctvom súdu. Žalovaná v 2. rade mala naviac k dispozíciu informáciu, že žalobca
navrhuje výsluch svedkov ešte pred účinnosťou CSP, keďže žalobca navrhol výsluch týchto svedkov
ešte vo vyjadrení k odporu vo februári 2016. Skutočnosti, ktoré mali svedkovia potvrdiť a ktoré potvrdili,
žalované poznali, keďže poznali obsah návrhu na vykonanie dôkazu vypočutím svedkov, poznali prílohu
svojho vyjadrenia zo dňa 14.7.2016 - zápisnica o výsluchu P. Q. zo dňa 22.6.2016, v ktorej konateľ
žalobcu jasne vymedzil, že obaja svedkovia, ktorí boli vypočutí na pojednávaní daň 4.8.2016, boli
prítomní pri poskytnutí pôžičiek žalovaným. Za danej situácie nebolo žalovanej odňaté právo na prípravu
pojednávania a nedošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. S námietkou žalovanej  v 2. rade,
že pojednávanie dňa 22.9.2016 nebolo na jej žiadosť odročené za účelom oboznámenia sa s účtovnými
dokladmi, sa konajúci súd vyporiadal v ods. 43 rozsudku tak, že na tieto označené účtovné doklady
pri rozhodovaní neprihliadal. Takto je nedôvodné tvrdenie žalovanej v 2. rade o porušení jej práv. K
námietke, že súd porušil právo žalovanej v 2. rade na spravodlivý proces, keď jej odoprel vyjadriť sa k
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.8.2010 sp. zn. 15Co/147/2010, ktorý žalovaná
v 2. rade predložila a neodôvodnene označuje ako dôkaz, žalobca uviedol, že tento rozsudok nie je
možné považovať za dôkaz, tento rozsudok nie je pre konajúci súd záväzný a je prekonaný praxou,
ktorá sa ustálila v závere, že uznanie dlhu nie je viazané na moment splatnosti dlhu, t. zn., že možno
uznať dlh, ktorý sa stane splatným v budúcnosti. Otázka platnosti uznania dlhu bola otázkou právneho
posúdenia, ktorú vykonáva len súd, a preto k porušeniu žiadneho práva žalovanej v 2. rade nemohlo
dôjsť. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovanej, že súd v celom konaní nevyslovil svoje predbežné
právne posúdenie. Konajúci súd už počas prvého pojednávania po výsluchu svedka Z. Z.M. poučil
žalované tom, že považuje za preukázané poskytnutie pôžičky žalovaným zo strany žalobcu a že ktoré
dôkazy a prečo vykoná, čo je jasne zachytené v zvukovom zázname. Počas druhého pojednávania po
výsluchu žalovanej v 1. rade opätovne poučil žalované o svojom právnom názore a o tom, že nepovažuje
za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, čo je opäť jasne zachytené v zvukovom zázname. V súvislosti
s námietkou, že nevedela, akí svedkovia budú vypočutí a za akým účelom budú predvolaní, žalobca
uviedol, že predvolávanie a účasť svedkov zabezpečoval podľa § 197 ods. 1 CSP, návrh na výsluch
týchto svedkov podal ešte vo februári 2016, preto táto skutočnosť musela byť žalovanej známa. Dôvod
vypočutia týchto svedkov žalovanej musel byť známy z dôvodov, ako boli vyššie už popísané. Predbežné
stanovisko bolo súdom vyjadrené na oboch pojednávaniach a žalované boli opakovane poučené, že v
zmysle § 157 CSP sú oprávnené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí. K ďalším námietkam žalovanej uviedol, že
žalovaná v 1. rade čítala na pojednávaní pripravený text. Jej vystupovanie bolo suverénne a jednoznačne
nešlo o výpoveď, v rámci ktorej by veci rozprávala tak, ako sa jej vybavovali v mysli. Navyše sama
potvrdila, že pozná obsah výpovedí z prvého pojednávania, a teda sa musela na druhé pojednávanie
pripravovať. Vytýkaná rýchlosť konania je zarážajúca z dôvodu, že rozhodnutie bolo vydané takmer po
roku trvania súdneho konania a táto lehota nie je neobvyklá. Vo vzťahu k vydaniu platobného rozkazu
poukázal na ust. § 172 O.s.p., kedy za splnenia tam uvedených podmienok súd vydá platobný rozkaz
najneskôr do 10 pracovných dní. Podmienky boli pred vydaním platobného rozkazu splnené a nebol
preto dôvod odkladať vydanie platobného rozkazu. K námietke, že žalobcovi nebolo odňaté oslobodenie
od súdnych poplatkov, žalobca uviedol, že počas súdneho konania nebolo preukázané, že jeho pomery
neodôvodňovali a neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, preto konajúci súd nemal dôvod
opätovne skúmať splnenie podmienok pre oslobodenie. K tvrdenému  nepreukázaniu prevzatia pôžičiek
žalovanými od P. Q. žalobca uviedol, že prevzatie pôžičiek bolo preukázané nielen uznaním dlhu, ale
aj účastníckou výpoveďou žalobcu, jeho konateľa a výpoveďami svedkov Z. P. a Z. Z.. K tvrdenej



neplatnosti uznania dlhu uviedol, že skutočnosť, že uznanie dlhu doniesli a podpísali žalovaní potom,
čo prijali finančné prostriedky, bolo preukázané účastníckou výpoveďou žalobcu a výpoveďami svedkov.
To, že uznanie dlhu existovalo, vyplýva aj z toho, že súd mal k dispozícii jeho overenú fotokópiu a vyplýva
aj z čestného prehlásenia Z. M. zo dňa 3.8.2016. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcu, žalovaným
boli doručené oznámenia o postúpení pohľadávok a bolo im postúpenie preukázané aj zmluvami o
postúpení pohľadávok, z ktorého dôvodu je aktívna legitimácia žalobcu nesporná. Tvrdenie žalovanej,
že žalobca ju nikdy nepovažoval za svojho dlžníka, je v rozpore s dôkazom predloženým žalobcom -
uznaním dlhu, ktorý bol predložený už ako príloha žaloby v tomto súdnom konaní. Pokiaľ ide o poukaz na
prebiehajúce trestné konanie, žalobca uviedol, že nie je vedené voči žalobcovi, ani voči P. Q.. Zápisnice
z tohto trestného konania predložila žalovaná a sú dôkazom toho, že P. Q., Z. Z. a Z. P. skutočnosti,
ktoré vyšli najavo v tomto súdnom konaní, potvrdzujú aj v označenom trestnom konaní. Doposiaľ nebolo
rozhodnuté o vine a svedkovia svoje výpovede potvrdili aj v trestnom konaní. Bolo teda na úvahe
súdu, aké dôkazy v civilnom konaní vykoná a ako ich vyhodnotí a tvrdená povinnosť prerušiť súdne
konanie nevznikla. Pokiaľ ide o poukazovanie na dôkazy, ktoré žalovaná navrhla a súd ich nevykonal,
žalobca uviedol, že tvrdenia žalovanej v 1. rade v jej čestnom vyhlásení, ako aj v jej výpovedi boli
vyvrátené výpoveďou žalobcu a ďalšími svedeckými výpoveďami. Rozsudky nie sú dôkazom v súdnom
konaní a nevyplýva z nich, že by žalobcom predložené uznanie dlhu bolo neplatné a ani majetkové
pomery P. Q. ako pôvodného veriteľa. Pravosť listiny bola preukázaná inými dôkaznými prostriedkami
- výpoveďami svedkov a čestným prehlásením G.. M.. Dôkazy účtovných závierok spoločností AGRO
OR, s.r.o. a EKO OR, s.r.o., ani potvrdenie daňového úradu, či František Oravec mohol ako samostatne
hospodáriaci roľník disponovať s určitým množstvom peňazí, nie sú dôkazom vylučujúcim, že P. Q.
pôžičky žalovaným poskytol. Dôkazy, ktoré preukazujú poskytnutie pôžičiek, sú svedecké výpovede a
uznanie dlhu. Žalovanou označené dôkazy teda nevyvracajú poskytnutie pôžičky ani platnosť uznania
dlhu. Pokiaľ ide o spochybňovanie uznania dlhu z hľadiska, že sa riadi Občianskym zákonníkom, žalobca
uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by P.Š. Q. bezúročnú pôžičku poskytol ako podnikateľ. Tento
ju poskytol ako fyzická osoba nepodnikateľ. Dôkazom toho je jeho identifikácia v uznaní dlhu, kde je
identifikovaný bydliskom, dátumom narodenia, rodným číslom a hlavne tým, že pôžičky sú bezúročné,
t. zn. chýba tu základný prvok podnikateľskej činnosti, a to je vykonanie za účelom zisku. Zároveň
právny úkon je označený v zmysle Občianskeho zákonníka ako uznanie dlhu a nie záväzku. Niet tu
teda dôvodu, aby sa uznanie dlhu riadilo Obchodným zákonníkom. Pravosť listiny uznania dlhu bola v
konaní preukázaná výpoveďami svedkov a čestným vyhlásením G.. Z. M., z ktorého dôvodu súd správne
uznanie dlhu považoval za dôkaz a spojil s ním príslušné právne následky. Nie je pravdivé ani tvrdenie
žalovanej, že nedošlo k popretiu tých tvrdení žalovanej v 1. rade, ktoré sa dotýkajú toho, že ona ani
žalovaná v 2. rade uznanie dlhu nepodpísali. Podpísanie uznania dlhu žalovanými bolo preukázané
svedeckými výpoveďami, a to aj výpoveďou svedka Z. Z., ako to vyplýva zo zvukového záznamu druhej
časti prvého pojednávania. Súd teda konal a rozhodol v súlade s ustálenou súdnou praxou, riadne zistil
skutkový stav a správne právne posúdil vec. Pokiaľ ide o spochybňovanie výpovedí svedkov F.. Z. Z. a S..
Z. P., žalobca uviedol, že medzi konateľom žalobcu a svedkami neexistuje žiadny rodinný vzťah a ani iný
vzťah, ktorý by umožňoval mať pochybnosti o ich nedôveryhodnosti. To, že P. Q. nie je v rodinnom vzťahu
s F.. Z. Z. (nemôže byť jeho svatom) vyplýva aj z toho, že obaja majú len dcéry, takže ich deti na území
SR nemohli uzavrieť manželstvo. Tvrdené rodinné vzťahy žalované počas celého súdneho konania
ani nepreukázali. Zisťovanie tej skutočnosti, či žalobca eviduje pohľadávku vo svojom účtovníctve, nie
je z pohľadu platnosti postúpenia pohľadávky právne relevantné. Nedôvodné je aj tvrdenie o tom, že
si súd protirečí, ak omylom použil namiesto pojmu dlh na jednom mieste rozsudku pojem záväzok,
čo je gramaticky synonymum.  K tvrdeniam žalovanej v 2. rade, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy,
žalobca uviedol, že konajúci súd mal už na prvom, ale aj druhom pojednávaní za preukázané nielen
pravosť uznania dlhu a podpisov na uznaní dlhu, ale aj to, že František Oravec poskytol žalovaným
tvrdené pôžičky. Následkom uvedeného muselo byť právnym zástupcom žalovaných (advokátom)
známe, že jediné dokazovanie, ktoré mohol súd vykonávať, bolo dokazovanie smerujúce k vyvráteniu
fikcie spojenej s uznaním dlhu, alebo k preukázaniu zánikov dlhov žalovaných. Keďže žalované nijakým
spôsobom nepreukázali, že peniaze neprevzali, ani to, že mali peniaze zo spoločnosti Seina s.r.o.,
ani že by došlo k zániku ich dlhu, postup súdu bol správny. Poukázal ďalej na to, že zo zvukového
záznamu z pojednávaní vyplýva, že konajúci súd v rámci vedenia pojednávania rovnakým spôsobom
upozorňoval žalobcu, ako aj žalovaných a nie je teda pravdivé tvrdenie o znevýhodňovaní žalovaných
na úkor žalobcu. K námietke žalovanej v 2. rade, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam z dôvodu, že nevykonal dôkazy, ktoré by mohli objasniť skutkový
stav veci, žalobca uviedol, že daňové priznanie P. Q. ako samostatne hospodáriaceho roľníka v období
rokov 2005 až 2011 nie je dôkazom jeho majetkových pomerov fyzickej osoby nepodnikateľa, ktorá



pôžičky poskytla. Iné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti neboli označené, a preto nebol dôvod na
ich vykonanie. Dôkazy o existencii finančných prostriedkov žalovanej v 1. rade na výstavbu elektrárne
neboli v konaní navrhnuté. Uznesenie ústavného súdu nie je dôkazom. Odpoveďou správcu dane, či
P. Q. ako samostatne hospodáriaci roľník disponoval so žalovanou sumou, nie je relevantná, keďže
pôžičky poskytol P. Q. ako nepodnikateľ a správca dane nemá žiadne majetkové priznanie od P. Q., preto
nevie posúdiť jeho majetok. Pokiaľ žalovaná v 2. rade navrhla vykonať dôkazy vyžiadaním daňových
priznaní dvoch spoločností P. Q. ako podnikateľa, žalobca uviedol, že žalovaná v 2. rade vedela, že tieto
pôžičky poskytol P. Q. ako nepodnikateľ, preto vykonanie takýchto dôkazov v konaní nebolo potrebné.
Pokiaľ žalovaná v 2. rade poukazuje na negatívnu teóriu dokazovania, ignoruje tým existenciu fikcie a
preukázanie toho, že pôžičky boli poskytnuté. Predmetom konania nie je preukázanie pôvodu peňazí,
ktoré P. Q. poskytol žalovaným ako pôžičky a dôkazné bremeno neexistencie ich dlhu titulom uznania
dlhu ostalo na žalovaných. Poukázal na odôvodnenie rozsudku, v ktorom síce súd uviedol, že žalovaná
v 1. rade nepreukázala, z akých zdrojov mala finančné prostriedky na elektráreň, avšak v nasledujúcej
vete jasne uviedol, že samotné tvrdenie žalovanej, že peniaze mala zo ziskov inej obchodnej spoločnosti,
nestačí. Žalovaná v 2. rade tak vytiahla z kontextu označenú vetu a nezaoberala sa celým odsekom
40 rozsudku. Pokiaľ poukazuje žalovaná na premlčanie, ignoruje tak fakt, že ide o uznanie podľa
Občianskeho zákonníka a doba splatnosti bola dohodnutá do 31.12.2014 a keďže žaloba bola podaná
2.10.2015, k premlčaniu nemohlo dôjsť.

28. V ďalšej časti odvolania sa vyjadroval k jednotlivým rozhodnutiam ústavného súdu a najvyššieho
súdu, na ktoré odkazovali žalované vo svojich odvolaniach. V závere vo vzťahu k obom odvolaniam
žalobca uviedol, že žalované v odvolaniach zavádzajú, a to tak, že účelovo sa opierajú raz o zvukový
záznam z pojednávania a raz o zápisnicu z pojednávania, podľa toho, ako sa im to hodí. Obe žalované
ignorujú, že aj svedok Jánoš vo svojej výpovedi potvrdil, že žalované podpísali uznanie dlhu aj pred ním a
následne ho odovzdali Františkovi Oravcovi. Žalované vo svojich odvolaniach  závery súdu odôvodňujú
len z kontextu vytrhnutými tvrdeniami uvedenými v rozsudku, čím dávajú neúplné, resp. nepravdivé
informácie. Ak žalované zdôrazňujú, že nemali možnosť sa pripraviť na kladenie otázok, tak je divné, že
žalobcovi boli zo strany žalovaných kladené otázky po dobu viac ako 20 minút, kladenie otázok svedkovi
Z. trvalo viac ako 10 minút a kladenie otázok svedkyni P. tiež trvalo skoro 10 minút. Otázok bolo veľa
a právni zástupcovia ich mali pripravené a napísané na papieri, pričom museli spomedzi nich vyberať,
aby sa nepýtali, čo už bolo zodpovedané. Ako na paradox poukázal na skutočnosť, že zbierka listín
spoločnosti Seina s.r.o., na ktorú žalovaná v 2. rade vo svojom odvolaní poukazuje, sa z obchodného
registra stratila a nie je možné do nej nahliadnuť. Pokiaľ sa žalované zaoberajú tým, že G.. M. nemohla
potvrdiť pravosť podpisu H. U., žalobca poukázal na to, že uvedené netvrdila ani G.. M., ani súd a ani
žalobca. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nikto nenamietal, nebol preto dôvod sa s touto
otázkou vyporiadavať. Záverom uviedol , že vykonaným dokazovaním bolo preukázané poskytnutie
peňažných prostriedkov P. Q.  žalovaným, bolo preukázané postúpenie pohľadávok, ktoré sú predmetom
sporu, ako aj to, že P. Q. doručil žalovaným oznámenie o postúpení pohľadávok. Bolo preukázané
výpoveďou žalobcu a svedkov Z. P. a Z. Z., že uznanie dlhu doniesli žalované a že žalované potom, čo
prevzali hotovosť, podpísali uznanie dlhu a na druhej strane nebolo preukázané, že peniaze neboli zo
strany P. Q. poskytnuté a že by H. U. disponovala v rokoch 2010 až 2011 peniazmi, ktoré použila na
investíciu do vodnej elektrárne. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok.

29. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade uviedla, že v celom rozsahu sa
stotožňuje a súhlasí s dôvodmi odvolania žalovanej v 2. rade a so skutočnosťami v ňom uvedenými a
opätovne poukázala na procesné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré uvádzala už vo svojom odvolaní
a odkázala na svoje odvolanie proti rozsudku.

30. Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade sa stotožnila s jej argumentáciou a
zotrvala na vyjadreniach a argumentoch uvedených vo vlastnom odvolaní.

31.Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli podané.

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd pred prejednaním odvolania zisťoval stav trestného
konania vo veci zločinu marenia spravodlivosti, vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Košiciach
pod č. ORP -1251/5 -VYS -2016, za účelom posúdenia (ne)dôvodnosti odvolacej námietky žalovanej
v 2. rade o nevyhnutnosti prerušenia tohto prebiehajúceho súdneho konania súdom prvej inštancie do



skončenia vyššie uvedeného trestného konania a zistil, že trestné stíhanie vo vyššie uvedenej veci bolo
zastavené uznesením zo dňa 31.3.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 2.5.2017.

33.Uvedené uznesenie bolo doručené do vlastných rúk žalovanej v 1. rade dňa 6.4.2017 a S.. Z. N. dňa
7.4.2017, ako to vyplýva z fotokópie doručeniek zaslaných spolu s uznesením o zastavení trestného
stíhania, opatreného pečiatkou právoplatnosti.

34. Uvedené uznesenie bolo v zmysle ust. § 204 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP a čl.4 ods.
1 Základných princípov CSP (analogické použitie ust. § 204 na listiny zabezpečené súdom, teda nie
predložené sporovou stranou) zaslané na vyjadrenie sporovým stranám s poučením podľa ust. § 204
CSP.

35. V zmysle ust. § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo
oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený
a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.

36. Žalobca a žalovaná v 2. rade sa k vyššie uvedenému uzneseniu nevyjadrili.

37. Žalovaná v 1.rade vo vyjadrení uviedla, že uvedené uznesenie nemá žiadny relevantný význam
pre rozhodnutie vo veci a považuje ho za predčasné a nesprávne, lebo vychádzalo z rozsudku v tejto
prejednávanej veci, ktorý ešte nie je právoplatný.

38. Uvedené vyjadrenie nespochybňuje žiadnym spôsobom skutočnosť významnú z hľadiska
rozhodovania odvolacieho súdu, a to, že trestné konanie bolo právoplatne skončené.

39. Námietky žalovanej v 1. rade sa vzťahujú výlučne k rozhodnutiu vo veci samej.

40. Uznesenie o zastavení trestného stíhania je verejnou listinou v zmysle ust. § 205 CSP a uvedený
dôkaz si vyžiadal odvolací súd len za účelom posúdenia (ne)splnenia procesných podmienok pre
prerušenie konania.

41. Nejde teda o doplnenie dokazovania  vo vzťahu k nároku, ktorý bol predmetom konania vo veci
samej, a teda z hľadiska rozhodovania vo veci samej.

42. Keďže z hľadiska skúmania procesných podmienok pre prerušenie konania nedošlo k spochybneniu
tejto listiny (§204 CSP), ani nebol preukázaný opak (§ 205 CSP - teda že by trestné stíhanie nebolo
skončené), nebolo potrebné nariadiť pojednávanie za účelom vykonania dôkazu touto listinou.

43. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas
oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (všetky odvolacie dôvody v zmysle ust.
§ 365 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť.

44. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP

45. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31. októbra 2017 o 12.20 hod v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 24. októbra 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219
ods. 1,3 CSP.

46. Žalované v odvolaní namietajú všetky odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP, t.j. neboli
splnené procesné podmienky (písm. a/), súd nesprávnym procesným postup znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (písm. b/), rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávny obsadený súd (písm. c/), konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. d/), súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (písm. e/), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/),



zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (písm. g/) a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/).

47. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP je naplnený vtedy, ak súd konal napriek
tomu, že neboli splnené procesné podmienky. Ide o podmienky, za ktorých súd môže konať a
rozhodovať. Ide tu o vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. v sporovom
konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť),
procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita procesná spôsobilosť, prípadné
povinné zastúpenie advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania,
prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas
celého konania. Výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej
miestnej príslušnosti danej na výber, ktorú súd skúmal len na námietku žalovaného pri prvom procesnom
úkone, ktorý mu patrí. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné a prítomnosť
takéhoto nedostatku bráni súdu v konaní a rozhodovaní, čo vedie k zastaveniu konania. V ostatných
prípadoch je povinnosťou súdu nedostatok procesnej podmienky odstrániť. Vadou predpokladanou v §
365 ods. 1 písm. a/ CSP tak trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie
naznačeným nedostatkom. V prípade namietaného nedostatku príslušnosti súdu, o vadu konania v
podobe nedostatku príslušnosti súdu pôjde iba v prípade, keď v konaní neboli dodržané ustanovenia o
vecnej príslušnosti, osobitnej i výlučnej miestnej príslušnosti alebo o kauzálnej príslušnosti.

48. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

49. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP je naplnený vtedy, ak rozhodol vylúčený
sudca alebo nesprávny obsadený súd. Požiadavka správne obsadeného súdu znamená jeho obsadenie
zákonným sudcom.

50. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

51. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť,  že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

52. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016



s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

53. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,  § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016  z ust.  §
133 až 135 O.s.p.).

54. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza
uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej
koncentrácie konania.

55. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením  je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva  ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

56. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie  sú naplnené.

57. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

58. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

59. Žalované v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

60. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov
vykonaného dokazovania, o preukázaní existencie dlhu žalovaných vo výške 1.160.000 € v čase
jeho uznania dňa 31.12.2014 vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu (Františkovi Oravcovi),
o preukázaní postúpenia takto vzniknutej pohľadávky na žalobcu, ako aj o nepreukázaní obrany
žalovaných o neexistencii tohto dlhu, t.j., že dlh nevznikol, prípadne bol splnený alebo zanikol inak.
Rovnako sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobou uplatnený nárok nie je premlčaný.

61. Súd svoje úvahy, ako dospel k týmto záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno
vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

62. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaných odvolací
súd uvádza nasledovné :



63. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 1.160.000 € titulom pôžičky poskytnutej právnym predchodcom
žalobcu (P. Q.) žalovaným ústnymi zmluvami zo dňa 26.3.2010 a 13.1.2011, uzavretými za prítomnosti
svedkov S.. Z. P. a F.. Z. Z.Š., pričom pohľadávky z vyššie uvedených zmlúv pôvodný veriteľ P. Q.
zmluvou zo dňa 14.9.2015 postúpil žalobcovi.

64. Žalobca preukazoval dôvodnosť žalobou uplatneného nároku písomným uznaním dlhu žalovanými
zo dňa 13.1.2011 vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi P. Q. (v spojení so  zmluvou o postúpení pohľadávky
zo dňa 14.9.2015).

65. V konaní žalované popierali hodnovernosť vyššie uvedenej listiny, ako aj podpis osoby uznávajúcej
dlh (H. U. jednak vo svojom mene, ako aj v mene žalovanej v 2. rade ako  konateľka), a preto súd správne
zameral dokazovanie na preukázanie pravosti tejto listiny, vrátane jej podpísania H. U.. Iba v prípade
preukázania týchto skutočností totiž mohol vychádzať z právnej domnienky ustanovenej v § 558 Obč.
zák., viažucej sa k uznaniu dlhu, a to, že dlh v čase uznania trval, a to aj v nadväznosti na ust. § 192
CSP, v zmysle ktorého skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.

66. V zmysle ust. § 558 Obč. zák., ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

67. Uznanie dlhu podľa § 558 Obč. zák. je zabezpečovacím inštitútom, ktorého podstatou je založenie
právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania.

68. Uznanie dlhu má  za následok nielen začatie plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby (§ 110 ods. 1
Obč. zák.), ale aj významné procesné dôsledky, a to, že ním dochádza k preneseniu dôkazného bremena
z veriteľa na dlžníka, ktorého v prípade súdneho konania zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v
povinnosti preukázať, že v čase uznania dlh netrval.

69. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože nemusí dokazovať vznik dlhu, ani jeho
trvanie v čase, keď k uznaniu došlo.

70. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby to
preukázal.

71. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka a nedôvodné sú z tohto dôvodu
odvolacie námietky žalovaných o nezákonnom postupe súdu, poukazujúc na tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu.

72. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 Obč. zák. je okrem všeobecných náležitostí potrebné, aby tento
jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatiť dlh a uviedol
dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh čo do dôvodu a výšky.

73. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia (§ 558 Obč. zák. v
spojení s ust. § 192 CSP), v prvom rade zameral dokazovanie na preukázanie platnosti uznania dlhu
jednak z hľadiska jeho hodnovernosti (pravosti) a jednak z hľadiska dodržania písomnej formy, všetkých
náležitostí vyžadovaných pre platné uznanie dlhu a zisťoval, či bolo podpísané dlžníkmi.

74. Vzhľadom na chýbajúci originál listiny uznania dlhu z 13.1.2011, ku ktorého odcudzeniu došlo P.
Q. počas tohto súdneho konania dňa 18.11.2015, súd vychádzal z ostatných dôkazov predložených
žalobcom na preukázanie hodnovernosti (pravosti) listiny a skutočnosť existencie originálu listiny vzal
nepochybne za preukázanú (aj) zo skutočnosti, že dňa 2.10.2015, keď kópia listiny uznania dlhu bola
osvedčovaná na Obecnom úrade Gyňov, bol predložený jej originál a Obecný úrad Gyňov osvedčil, že
kópia uznania dlhu súhlasí s predloženým originálom.

75. Nepochybne teda dňa 2.10.2015 originál uznania dlhu ešte existoval a túto skutočnosť potvrdila
vo svojom čestnom vyhlásení aj pracovníčka vykonávajúca toto osvedčenie G.. Z. M. a samotný úkon
osvedčenia listiny potvrdila aj starostka obce Gyňov S.. O. I..



76. Existenciu listiny „Uznanie dlhu“ zo dňa 13.1.2011 (č.l. 15,16 spisu) potvrdili vo svojich svedeckých
výpovediach aj svedkovia F.. Z. Z. a S.. Z. P., v prítomnosti ktorých žalovaná v 1. rade uznanie dlhu
ňou prinesené v súvislosti s poskytnutím druhej časti pôžičky dňa 13.1.2011, pred nimi vlastnoručne
podpísala a odovzdala veriteľovi P. Q..

77. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôkazov súd dospel k správnemu skutkovému záveru o preukázaní
existencie písomného uznania dlhu žalovanými zo dňa 13.1.2011, ktoré má všetky zákonné náležitosti
platného uznania dlhu, vrátane jeho podpísania dlžníkom, a preto správne vychádzal v ďalšom
dokazovaní zo záveru, že dôkazné bremeno na vyvrátenie tejto domnienky, t.j. že dlh nevznikol, bol
splnený alebo zanikol inak, prešlo na žalované ako dlžníkov.

78. Dôkazné bremeno neexistencie záväzku teda spočívalo na žalovaných.

79. Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno alebo nie, nemôže byť
založené na obyčajnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, keď
akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo/2441/2012).

80. Správne teda súd uzavrel, že nebol to žalobca, ktorý mal preukazovať požičanie tejto sumy
žalovaným, ale boli to žalované, ktoré mali preukazovať neexistenciu tohto záväzku.

81. S poukazom na vyššie uvedené preto nebol povinný v konaní vykonávať dôkazy navrhované
žalovanými na preukázanie pôvodu peňazí, ktoré mali byť ako pôžička žalovaným poskytnuté, keďže
táto skutočnosť nebola relevantná z hľadiska rozhodnutia v spore.

82. Vykonaným dokazovaním bola preukázaná nielen pravosť listiny „Uznanie dlhu“ a jej podpísanie H.
U., ale aj tá skutočnosť, že pôvodný veriteľ P. Q. požičal žalovanú sumu v dvoch častiach dňa 26.3.2010
a 13.1.2011 žalovaným, ktoré sa mu zaviazali túto sumu vrátiť do 31.12.2014, a to výpoveďami svedkov
F.. Z. Z. a S.. Z. P. v spojení so samotným uznaním dlhu.

83. Naopak žalované inými dôkazmi tieto preukázané skutočnosti nevyvrátili a neprodukovali ani žiaden
dôkaz o splnení tohto dlhu, čo je logické vzhľadom na skutočnosť, že popierali jeho existenciu.

84. Z takto zisteného skutkového stavu súd dospel k správnemu záveru,  že v konaní nebola vyvrátená
zákonná domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania a keďže nebolo preukázané ani jeho čiastočné
splnenie, rozhodol vecne správne, pokiaľ zaviazal žalované na zaplatenie sumy 1.160 000 € s
príslušenstvom.

85. K ďalším odvolacím námietkam žalovaných odvolací súd uvádza nasledovné :

86. Pokiaľ je vytýkané súdu, že sa nevysporiadal s námietkou miestnej nepríslušnosti, ktorú žalovaná v 1.
rade vzniesla pri svojom prvom úkone, t.j. v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 4.1.2016, odvolací
súd považuje túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. Žaloba bola podaná a konanie bolo vedené na
všeobecnom súde žalovanej v 1. rade v zmysle ust. § 85 ods. 1 O.s.p. účinného v čase začatia konania,
teda na súde, v obvode ktorého má žalovaná v 1. rade bydlisko, aj trvalý pobyt (k pristúpeniu žalovaného
v 2. rade došlo až počas konania) a v prejednávanom spore nebola daná osobitná miestna príslušnosť,
ani vecná príslušnosť alebo kauzálna príslušnosť iného súdu, v ktorom prípade by išlo o vadu v podobe
nedostatku príslušnosti súdu, spôsobilú byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/
CSP, ako už bolo uvedené vyššie.

87. Žalobca mal na výber, či žalobu podá na všeobecnom súde žalovanej v 1. rade alebo na súde, v
obvode ktorého má žalovaná v 1. rade svoje stále pracovisko (§ 87 písm. a/ O.s.p. účinného v čase
doručenia žaloby na súd) a pokiaľ podal žalobu na všeobecnom súde žalovanej v 1. rade (§ 85 ods.
1 O.s.p. účinného v čase doručenia žaloby), bol miestne príslušným na konanie Okresný súd Košice-
okolie.



88. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, pokiaľ by aj konanie bolo vedené na miestne nepríslušnom súde
(okrem prípadov, že malo byť vedené na súde podľa § 88 O.s.p.- osobitná výlučná príslušnosť; v
súčasnosti ust. § 20 CSP), žalovanej v 1. rade by tým nemohla byť odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože mala rovnakú možnosť realizácie procesných práv aj pred súdom, ktorý nebol miestne príslušný.

89. Pokiaľ žalovaná v 1. rade namietala záver súdu v odseku 30 odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého
žalobca predložil listinné doklady na č.l. 259 až 300 na preukázanie výberov finančných prostriedkov za
účelom poskytnutia pôžičky, hoci v skutočnosti ich predložil iba na preukázanie, že dokázal disponovať
s takouto sumou, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, hoci tieto listinné doklady oboznámil na
pojednávaní dňa 22.9.2016, z týchto v rozhodnutí nevychádzal vzhľadom na skutočnosť, že nepovažoval
za relevantné preukazovanie pôvodu či zdroja finančných prostriedkov, poskytnutých žalovaným  titulom
pôžičky, teda žalobca nemal v tomto spore ohľadne tejto otázky dôkaznú povinnosť, čo uviedol v odseku
43 odôvodnenia rozsudku, a to v súvislosti s odôvodnením, prečo nevyhovel žiadosti o odročenie
pojednávania dňa 22.9.2016 za účelom oboznámenia sa s písomnými dokladmi predloženými žalobcom,
týkajúcimi sa výberov z účtov.

90. Vyššie uvedené listinné dôkazy (č.l. 259 až 300) súd v rozsudku uviedol iba ako dôkazy predložené
žalobcom, nie však ako dôkazy, z ktorých pri rozhodnutí vo veci vychádzal, hoci vykonal dokazovanie
ich oboznámením na pojednávaní.

91. K tvrdenej námietke, že súd nesprávne uvádza v rozsudku, že z výpovede svedka I. H. mala
byť potvrdená pravdivosť obsahu uznania dlhu žalovanými, resp. že uznanie dlhu žalovaná podpísala
odvolací súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie z takéhoto záveru nevychádza.

92. Vyššie uvedené skutočnosti (pravdivosť obsahu uznania dlhu) vzal súd za preukázané z výpovede
svedkov F.. Z. Z. a S.. Z. P. v spojení s čestným prehlásením G.. Z. M. a potvrdením S.. O. I..

93. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej v 1. rade, že súd sa nezaoberal jej námietkou o
nehodnovernosti svedeckých výpovedí F.. Z. Z. a S.. Z. P. odvolací súd uvádza, že v konaní neboli
preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré by mal súd pochybovať o vierohodnosti výpovede týchto
svedkov, a to aj s ohľadom na tú skutočnosť, že títo svedkovia boli vypočutí aj v trestnom konaní a
vychádzajúc zo zápisníc z tohto trestného konania, ktoré sú súčasťou spisu, ich výpovede v trestnom
konaní a v tomto prebiehajúcom konaní boli zhodné a z nich zistené skutočnosti sú v súlade aj so
skutočnosťami zistenými z iných vykonaných dôkazov, a to zo skutočností zistených z výsluchu konateľa
žalobcu a z listinných dôkazov (uznanie dlhu, čestné prehlásenie G.. Z. M. a potvrdenie S.. O. I.),
pričom tvrdený finančný záujem týchto osôb, či príbuzenské vzťahy alebo nepriateľský vzťah v konaní
preukázané neboli. Naviac žalobca poukázal aj na skutočnosť, že rozhodnutia o spáchaní priestupku
P. Q. a F.. Z., na ktoré žalovaná v 1. rade poukazuje ako na dôvod ich zaujatosti, nie sú právoplatné, a
teda platí prezumpcia neviny, ktorú žalovaná v 1. rade porušuje.

94. K námietke žalovanej v 1. rade, že prehlásenie zamestnankyne Obecného úradu Gyňov G.. Z. M.
nemôže potvrdzovať pravdivosť výpovedí svedkov Z. a P., keďže táto nebola prítomná pri žiadnej z
okolností, o ktorej vypovedali svedkovia a táto iba osvedčovala, že predložená listina doslova súhlasí
s originálom odvolací súd uvádza, že súd je povinný hodnotiť všetky dôkazy jednotlivo, ako aj v ich
vzájomných súvislostiach. Z prehlásenia G.. Z. M. vzal súd za preukázané, že ku dňu 2.10.2015
existoval originál listiny uznania dlhu žalovanými a túto skutočnosť, teda existenciu takéhoto uznania
následne potvrdili aj vyššie uvedení svedkovia, pred ktorými H. U. uvedené uznanie dlhu podpísala.
Nemožno teda prisvedčiť záveru, že súd vzal za preukázané podpísanie uznania dlhu z prehlásenia
zamestnankyne obecného úradu. Rovnako prevzatie finančných prostriedkov H. U. súd nevzal za
preukázané z prehlásenia tejto zamestnankyne, ale z výpovede vyššie uvedených svedkov. Odvolací
súd iba zopakuje, že výpovede týchto svedkov nie sú v rozpore s prehlásením vyššie uvedenej
zamestnankyne a skutočnosti získané z týchto dôkazov si navzájom korešpondujú.

95. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovanej v 1. rade, že uznať možno iba splatný dlh, teda 13.1.2011
k jeho uznaniu nemohlo dôjsť, odvolací súd uvádza, že tento záver nie je správny, keďže súdna prax
sa ustálila v závere, že uznanie dlhu nie je viazané na moment splatnosti dlhu, t.zn., že možno uznať
aj dlh, ktorý sa stane splatným v budúcnosti.



96. K námietke nerešpektovania zásady negatívnej dôkaznej teórie, v zmysle ktorej nemožno po nikom
spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, odvolací súd
poukazuje na vyššie uvedený výklad v súvislosti s prechodom dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka
v prípade preukázaného uznania dlhu v zmysle ust. § 558 Obč. zák., kedy prechádza na dlžníka dôkazná
povinnosť o tom, že dlh nevznikol, bol splnený alebo zanikol inak.

97. K námietke žalovanej v 1. rade ohľadne záveru súdu, že v rámci svojej obrany nepreukázala, z
akých zdrojov mala finančné prostriedky na výstavbu elektrárne odvolací súd uvádza, že žalovaná v 1.
rade na pojednávaní dňa 22.9.2016 uviedla, že finančné prostriedky mala zo ziskov spoločnosti Seina,
s.r.o. Túto jej obranu, pokiaľ by aj súd preveroval, nie je možné preukázať za situácie, že v zbierke
listín príslušného obchodného registra sa nenachádzajú doklady preukazujúce hospodárenie, a teda aj
zisky danej spoločnosti a je preto nenáležité domáhať sa vykonania neexistujúcich dôkazov. Naviac aj
samotné preukázanie takých výsledkov hospodárenia  tejto spoločnosti, aké tvrdí žalovaná v 1. rade („tá
spoločnosť má dosť veľké zisky“), nie je samo o sebe dôkazom vylučujúcim poskytnutie pôžičky P.H. Q.,
zvlášť zohľadniac tú skutočnosť, že nešlo o celkovú sumu, ktorá bola potrebná na výstavbu elektrárne a
finančné prostriedky na výstavbu bolo potrebné získať aj z iných zdrojov (nenávratný finančný príspevok
poskytnutý Ministerstvom hospodárstva SR, č.l. 422 a nasl. spisu a zmluva o úvere uzavretá s OTP
bankou Slovensko a.s. z č.l. 463 a nasl. spisu, predložených v konaní o zriadení zabezpečovacieho
práva počas tohto prebiehajúceho konania).

98. Pokiaľ žalovaná v 1. rade namietala nepravdivosť skutočnosti zachytenej v zápisnici zo dňa
22.9.2016, v zmysle ktorej svoju výpoveď čítala, odvolací súd uvádza, že žalovaná v 1. rade požiadala
o opravu zápisnice v tejto časti a zo spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie tejto jej žiadosti nevyhovel
a opravu zápisnice nevykonal, pričom uvedená otázka nepodlieha prieskumnej právomoci odvolacieho
súdu a rozhodnutie o tom, či bude vykonaná oprava zápisnice, je výlučne v právomoci súdu, ktorý
zápisnicu vyhotovil.

99. K odvolacím námietkam žalovanej v 2. rade tak, ako sú označené vyššie v texte (1a/ až i/), 2, 3, 4
atď.), odvolací súd uvádza nasledovné :

100. 1a/ Námietka o porušení ust. § 167 CSP nie je dôvodná . Ako vyplýva z obsahu spisu, súd
rozhodoval o pripustení pristúpenia žalovanej v 2. rade do konania a o pripustení zmeny žaloby za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, doručoval toto uznesenie ešte pred účinnosťou Civilného
sporového poriadku (8.6.32016), preto mu nemožno vytýkať nesplnenie povinnosti podľa predpisu, ktorý
v tom čase nebol účinný. Je pravdou, že povinnosťou súdu bolo pred pojednávaním nariadeným na
deň 30.6.2016 doručiť žalovanej v 2. rade aj žalobu a umožniť jej vyjadriť sa k tejto žalobe, opomenutie
tejto povinnosti však nemalo za následok odňatie žiadnych práv žalovanej v 2. rade vzhľadom na
skutočnosť, že pojednávanie dňa 30.6.2016 bolo na žiadosť oboch žalovaných odročené a ešte pred
ďalším pojednávaním vo veci (4.8.2016) zástupca žalovanej v 2. rade dňa 6.7.2016 nahliadol do
spisu, kedy mal možnosť oboznámiť sa so žalobou a všetkými predloženými listinnými dôkazmi a dňa
27.7.2016 doručil súdu aj vyjadrenie k žalobe. Tým boli zachované všetky jej procesné práva pred
prejednaním veci na pojednávaní.

101. 1b/ Pokiaľ je súdu vytýkané nedodržanie postupu v zmysle § 167 ods. 3, 4 CSP - tzv. sudcovská
koncentrácia konania, odvolací súd uvádza, že využitie sudcovskej koncentrácie nie je obligatórne,
obligatórnou je iba zákonná koncentrácia konania v sporových konaniach a naviac v prejednávanom
spore, ktorý začal pred nadobudnutím účinnosti CSP, v zmysle ust. § 470 ods. 2 druhej vety CSP nebolo
možné uplatniť ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania.

102. 1c/ V rozpore so spisom žalovaná v 2. rade namieta, že súd prvej inštancie odročil pojednávanie,
ktoré sa malo konať dňa 30.6.2016, na žiadosť žalobcu z dôvodu dlhodobo plánovanej dovolenky.
K odročeniu tohto pojednávania došlo na žiadosť právneho zástupcu žalovanej v 1. rade z dôvodu
vopred plánovanej dovolenky (č.l. 94 spisu), ako aj na žiadosť právneho zástupcu žalovanej v 2. rade
o odročenie pojednávania z dôvodu, že musí nahliadnuť do spisu pred pojednávaním a z dôvodu,
že iba dňom 27.6.2016 prevzal právne zastúpenie. Žalobca o odročenie tohto pojednávania nežiadal,
a preto akékoľvek ďalšie úvahy o nerovnakom zaobchádzaní s poukazom na skutočnosť, že ďalšej
žiadosti žalovanej  v 2. rade o odročenie pojednávania konaného dňa 22.9.2016 súd nevyhovel, sú
bezpredmetné.



103. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne žiadosť
právneho zástupcu žalovanej v 2. rade o odročenie pojednávania konaného dňa 22.9.2016 zo
zdravotných dôvodov Z.. I. neakceptoval, a to najmä s poukazom na tú skutočnosť, že žalovaná v 2. rade
bola zastúpená advokátskou kanceláriou, v ktorej pôsobí viac ako 20 advokátov, čo vyplýva z podaní
tejto advokátskej kancelárie (SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o.), a teda pojednávania sa mohol zúčastniť
ktorýkoľvek iný advokát, vykonávajúci činnosť v tejto advokátskej kancelárii. Nakoniec sa Z.. I. zúčastnil
pojednávania konaného dňa 22.9.2016 a tým nedošlo k odňatiu žiadnych procesných práv žalovanej
v 2. rade.

104. 1d/ Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej v 2. rade, že aj v prípade plnenia
povinnosti podľa § 197 ods. 1 CSP, t.j. ak strana sporu upovedomuje súd a protistranu o tom, že
zabezpečí prítomnosť navrhnutých svedkov na pojednávaní, má byť dodržaná lehota najmenej päť
dní predo dňom pojednávania. Lehota piatich dní, ustanovená v § 178 ods. 2 CSP, je určená iba v
súvislosti s prípravou na pojednávanie a túto lehotu nie je možné rozširujúcim výkladom uplatňovať aj v
prípade plnenia povinnosti podľa § 197 CSP. Argumentácia o potrebe pripraviť sa na výsluch svedkov
je nenáležitá z toho dôvodu, že protistrane nie sú vopred známe skutočnosti, o ktorých svedok bude
vypovedať a ako bude vypovedať, teda nie je zrejmé, v čom má spočívať príprava na takýto výsluch.

105. Keďže v prejednávanej veci išlo o zabezpečenie účasti svedkov na pojednávaní stranou sporu,
bolo jej povinnosťou iba upovedomiť o tom protistranu v zmysle § 197 ods. 1 CSP a nebolo povinnosťou
aj označiť skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané.

106. Napriek tomu tieto skutočnosti museli byť žalovanej v 2. rade zrejmé, pretože výsluch svedkov
navrhol žalobca už písomným podaním doručeným súdu dňa 15.2.2016 - vyjadrenie k odporu žalovanej v
1. rade a po pristúpení do konania a po preštudovaní spisu najneskôr 4.7.2016 jej museli byť tieto návrhy
známe. Pokiaľ ide o skutočnosti, ku ktorým sa títo svedkovia mali vyjadrovať, odvolací súd poukazuje
na písomné podanie žalovanej v 2. rade zo dňa 14.7.2016 (vyjadrenie k žalobe), doručené súdu dňa
27.7.2016, ktorého prílohou je aj zápisnica o výsluchu P. Q., vypočutého vo veci podozrenia z trestnej
činnosti zo dňa 27.6.2016, v ktorej P. Q. v súvislosti s preukázaním jeho tvrdení o poskytnutí pôžičky H.
U. a vyhotovení uznania dlhu označil ako svedkov Z. Z. a Z. P., ktorí mali ohľadne týchto skutočností
vedomosti.

107. Právny zástupca žalovanej v 2. rade sa zúčastnil oboch pojednávaní, na ktorých boli vypočutí
svedkovia a ako vyplýva zo zápisníc z pojednávania, ako aj zo zvukových záznamov z pojednávaní, mal
možnosť klásť otázky svedkom a toto svoje právo aj využil, teda nenáležitá je námietka o porušení jeho
práva na spravodlivý súdny proces.

108. 1e/ Pokiaľ žalovaná v 2. rade namieta, že jej nebolo súdom umožnené vyjadriť sa k listinným
dôkazom predloženým žalobcom na pojednávaní dňa 22.9.2016 (listiny na č.l. 259-300), odvolací súd
uvádza, že na tomto pojednávaní boli tieto listinné dôkazy doručené aj právnemu zástupcovi žalovanej
v 2 .rade, ktorý sa k týmto dôkazom aj vyjadroval, aj keď namietal krátkosť času na možnosť oboznámiť
sa s nimi, avšak ďalšia lehota na oboznámenie sa s nimi  mu nebola poskytnutá z dôvodu, že súd
nepovažoval tieto listinné dôkazy za podstatné pre rozhodnutie, čo aj uviedol na pojednávaní (zvukový
záznam z pojednávania zo dňa 22.9.2016  1.14 hod.) a v konečnom rozhodnutí z nich ani nevychádzal.
Z týchto dôvodov nebolo potrebné, aby sa k týmto dôkazom mali vyjadrovať žalované. Žalovaná v 2.
rade ani v odvolaní nevyužila možnosť vyjadriť sa k týmto listinným dôkazom, pokiaľ to sama považovala
za nevyhnutné z hľadiska rozhodnutia vo veci a aj z tohto dôvodu preto zostáva jej tvrdenie o odňatí
práva konať pred súdom iba v rovine všeobecného tvrdenia.

109. 1f/ Nenáležité je aj vytýkanie súdu, že súd neumožnil žalovanej v 2. rade vyjadriť sa k ňou
predkladanému dôkazu, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15 Co 147/2010,
a to predovšetkým z dôvodu, že nejde o dôkaz. Tento rozsudok predložila žalovaná v 2. rade na podporu
svojho právneho názoru, v zmysle ktorého nie je možné uznanie dlhu, ktorý ešte nie je splatným a tento
rozsudok nebol pre súd záväzný (išlo o rozhodnutie vo veci iných sporových strán). Právny názor, na
podporu ktorého žalovaná v 2. rade tento rozsudok predložila, pritom mala možnosť a aj prezentovala
opakovane v konaní pred súdom.



110. 1g/ Nenáležitá je aj námietka o porušení ust. § 181 ods. 2 CSP, keď súd neuviedol ani na jednom
pojednávaní svoje predbežné právne posúdenie veci, neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za nesporné
a ktoré dôkazy bude vykonávať.

111. Ako je totiž zrejmé zo zvukových záznamov z oboch pojednávaní, s ktorými sa oboznámil aj odvolací
súd, na pojednávaní dňa 4.8.2016 po výsluchu svedka F.. Z. Z. sudkyňa prejednávajúca spor predniesla
svoj predbežný právny názor (28.14 min.), v zmysle ktorého považuje za preukázané z doterajšieho
konania, že došlo k požičaniu finančných prostriedkov a nebol preukázaný opak, t.j. že by peniaze neboli
prevzaté. Zároveň uviedla, že nepovažuje za potrebné vyžiadať osvedčovaciu knihu z obecného úradu.

112. Z tohto predbežného právneho názoru je zrejmé, že súd vychádzal z domnienky existencie dlhu a
žalované teda nepochybne museli vedieť, že ich procesná obrana musí smerovať k preukázaniu opaku.

113. Aj na pojednávaní dňa 22.9.2016 sudkyňa k predloženým listinným dôkazom (výpisom z účtov)
uviedla, že ich nepovažuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci (1.14 hod.) a zopakovala svoj predbežný
názor (1.17 hod.), v zmysle ktorého mala za to, že bola poskytnutá pôžička, sú svedkovia, ktorí
vypovedali, že tie finančné prostriedky boli a žalobný návrh je opodstatnený. Právny zástupca žalovanej
v 2. rade (Z.. I.) na tomto pojednávaní (zvukový záznam 1.18 hod.) sám uviedol, že sudkyňa na
minulom pojednávaní uviedla svoj predbežný názor, že došlo k poskytnutiu pôžičiek a že nepreukázali
opak. Uviedol ďalej, že negatívne skutočnosti sa nedajú preukazovať, preto sa snaží brániť zoširoka,
a to cez nevierohodnosť svedkov a preukazovanie nemožnosti dispozície takouto sumou finančných
prostriedkov P. Q..

114. Teda už po prvom pojednávaní a po výsluchu prvého svedka bol stranám sporu zrejmý predbežný
právny názor zákonnej sudkyne, pričom dokazovanie sa vykonávalo aj po prvom pojednávaní a až do
rozhodnutia vo veci dňa 22.9.2016 mala možnosť žalovaná v 2. rade predkladať dôkazy na preukázanie
svojej procesnej obrany.

115. Nenáležitá je z toho dôvodu námietka, že žalovaná v 2. rade nemala vedomosť, ktoré skutočnosti je
potrebné preukazovať a nevedela, aké dôkazy je potrebné predkladať na zvrátenie predbežného názoru
súdu.

116. Po vyslovení tohto predbežného právneho názoru súdu na pojednávaní dňa 4.8.2016 bola ešte
vypočúvaná svedkyňa P. a na ďalšom pojednávaní bola vypočúvaná žalovaná v 1. rade, ako aj svedok I.
H.. Na pojednávaní dňa 22.9.2016 predložil právny zástupca žalovanej v 2. rade do spisu listinné dôkazy,
to konkrétne listiny zo zbierky listín obchodného registra, týkajúce sa spoločnosti EKO  OR, s.r.o. a AGRO
OR, s.r.o. a navrhol predložiť listinné dôkazy preukazujúce, že P. Q. disponoval sumou 35.000.000,-
Sk v čase tvrdenej pôžičky, navrhol tiež vyžiadať súdom daňové priznanie P. Q. ako samostatne
hospodáriaceho roľníka, pričom všetkými týmito dôkazmi sa snažil preukazovať, že P. Q. nedisponoval
požičanou sumou.

117. Vyššie uvedené nepochybne svedčí o tom, že žalovaná v 2. rade mala vedomosť, ktoré skutočnosti
je potrebné preukazovať a sama na preukazovanie týchto skutočností navrhovala vykonať dôkazy, čo
je v rozpore s jej tvrdením, že nevedela, aké dôkazy je potrebné predkladať na zvrátenie predbežného
názoru súdu.

118. 1h/, i/ Nenáležité sú aj námietky o neštandardnej rýchlosti konania, nezabezpečení rovnakých
procesných možností pre uplatňovanie procesných práv a zvýhodňovanie žalobcu v tomto smere.
Dôvodnosť týchto odvolacích námietok vyvracajú predovšetkým zápisnice a zvukové záznamy z
pojednávaní, ako aj celý obsah spisu, dokumentujúci priebeh konania. Z týchto je zrejmé, že sporové
strany mali rovnaké možnosti uplatnenia svojich procesných práv, v konaní boli dôsledne ich procesné
práva rešpektované. Bol im vytvorený náležitý priestor pre preukázanie procesnej obrany, resp.
útoku, t.j. mali možnosť tvrdiť skutočnosti na preukázanie dôvodnosti svojho nároku, resp. obrany,
mali možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, mali možnosť vyjadriť sa k
výsledkom vykonaného dokazovania a k právnej stránke veci, pričom konanie prebiehalo od 2.10.2015
do 22.9.2016. Pokiaľ ide o vyhotovovanie zápisníc z pojednávania, nejde o povinnosť súdu, ale iba o
možnosť súdu a priebeh konania je možné zistiť zo zvukového záznamu, ktorý je sporovým stranám
na vyžiadanie k dispozícii a túto možnosť oboznámiť sa so zvukovým záznamom využila aj žalovaná



v 2. rade (záznam prevzala 8.12.2016 č.l. 401 spisu). Námietky súvisiace s oneskoreným doručením
zápisnice z pojednávania nemôžu mať žiadny vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nedošlo tým ani k
znemožneniu obrany v súvislosti s podaným odvolaním vzhľadom na dispozíciu so zvukovým záznamom
z pojednávania.

119. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.
1 písm. b/ CSP.

120. 2a/ K namietanému priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi odvolací súd uvádza,
že o oslobodení od súdnych poplatkov bolo rozhodnuté uznesením súdu č.k. 15C 1112/2015-43 zo
dňa 15.12.2015 po preskúmaní majetkových pomerov žalobcu na základe ním predložených listinných
dokladov, ako aj z tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ním predloženého a tým odpadla
jeho poplatková povinnosť v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku zo žaloby a boli tak splnené
procesné podmienky pre to, aby sú mohol ďalej vo veci konať aj bez zaplatenia súdneho poplatku. V
konaní následne neboli preukázané iné majetkové pomery žalobcu, ktoré by odôvodňovali opätovné
skúmanie splnenia podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov. V tejto súvislosti je nenáležité
skúmanie dôvodu postúpenia pohľadávky P.H. Q. na žalobcu a bez právneho významu je v súvislosti
s rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov aj dôvod, prečo k postúpeniu pohľadávky došlo.
Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky z hľadiska skutočností tvrdených žalovanou v 2. rade mohla
byť významná iba z hľadiska posúdenia aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, nie však z hľadiska
rozhodovania súdu o splnení podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

121. 2b/ Pokiaľ žalovaná v 2. rade vyslovila pochybnosť, či vo veci rozhodla zákonná sudkyňa, odvolací
súd poukazuje na obsah spisu, ktorý je známy aj žalovanej v 2. rade, keďže jej právny zástupca sa s
ním oboznámil, a to konkrétne na č.l. 18, z ktorého je zrejmé, že spor bol pôvodne pridelený sudkyni
JUDr. Ľubici Nemcovej, pričom keďže nešlo o spotrebiteľský spor, vec bola prevedená do všeobecného
registra C a pridelená sudkyni JUDr. Ivete Puškášovej (č.l. 20 spisu), ktorá vo veci konala a rozhodla.

122. Z vyššie uvedených dôvodov neboli naplnené odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
a/, c/, d/ CSP.

123. 3/ K  tejto odvolacej námietke (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností) odvolací súd uvádza, že žalobca na preukázanie svojej aktívnej legitimácie
predložil súdu zmluvu o postúpení pohľadávok a zo skutočnosti, že žalovanú v 2. rade neoznačil už v
žalobe, nie je možné vyvodiť záver, že by ju nepovažoval za svojho dlžníka. Už k žalobe totiž pripojil
uznanie dlhu, a to tak žalovanou v 1. rade, ako aj žalovanou v 2. rade a vzhľadom na skutočnosť, že išlo
o solidárny záväzok, bolo výlučne na žalobcovi, či si bude pohľadávku uplatňovať iba voči niektorému zo
spoločne zaviazaných dlžníkov alebo voči obom. Pokiaľ sa najprv rozhodol uplatňovať si túto pohľadávku
len voči žalovanej v 1. rade a následne aj voči žalovanej v 2. rade, nemožno z tohto konania vyvodzovať
žalovanou v 2. rade tvrdený nedostatok jej pasívnej legitimácie. Žalovaným boli zároveň doručené
oznámenia o postúpení pohľadávok, a to aj opakovane počas tohto súdneho konania.

124. Trestné konanie vo veci marenia spravodlivosti, ktoré iniciovala žalovaná v 1. rade, nebolo vedené
voči žalobcovi, a ani voči P. Q. a v tomto trestnom konaní nebola riešená žiadna otázka, ktorú by
súd nebol oprávnený sám posúdiť v tomto prebiehajúcom konaní, z ktorého dôvodu nebol dôvod na
prerušenie tohto konania do skončenia  trestného konania. Naviac počas odvolacieho konania bolo
trestné konanie vo veci marenia spravodlivosti zastavené dňa 31.3.2017 z dôvodu, že skutok popísaný
F.. H. U. sa nestal, a preto akékoľvek úvahy o prerušení konania sú bezpredmetné.

125. Pokiaľ je vytýkané súdu, že nebol oprávnený posúdiť otázku pravosti listiny, odvolací súd poukazuje
na to, že vzhľadom na chýbajúci originál listiny súd takéto dokazovanie ani nevykonával a hodnovernosť
kópie uznania dlhu preukazoval inými žalobcom navrhnutými dôkazmi. Naviac v konaní boli predložené
zápisnice o výsluchu P. Q., S.. Z. P. a F.. Z. Z. v  trestnom konaní, ako aj zápisnice o konfrontácii medzi
F.. H. U. a P. Q., ako aj medzi F.. H. U. a svedkami P. a Z. a aj z týchto zápisníc je zrejmé, že tak konateľ
žalobcu, ako aj svedkovia Z. a P. zhodne uviedli v trestnom konaní skutočnosti tak, ako aj pri svojom
výsluchu v tomto prebiehajúcom konaní.



126. Pokiaľ je súdu vytýkané, že neprihliadol na dôkazy predložené žalovanou v 2. rade (ako sú
vymenované v odseku 21), odvolací súd uvádza, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté
stranami sporu a súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Riadi sa pritom zásadou
hospodárnosti a v konaní vykonáva iba tie dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie podstatných skutočností
z hľadiska rozhodnutia v spore.

127. Tak ako už bolo vyššie uvedené, rozsudky všeobecných súdov nie sú dôkazom v konaní a sporová
strana ich môže predložiť iba na podporu svojho právneho názoru, súd však nie je nimi viazaný.
Pokiaľ súd nevykonal ostatné žalovanou v 2. rade označené dôkazy v odseku 21 tento jeho postup
je odôvodnený tým, že preukazovanie zdroja finančných prostriedkov P.H. Q. nebolo relevantným z
hľadiska unesenia dôkazného bremena žalobcu. Vykonanie týchto dôkazov teda nebolo potrebné pre
riadne zistenie skutkového stavu a nebol tak naplnený ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. e/ CSP.

128. 4a/ Pokiaľ ide o námietku, že uznanie dlhu neobsahuje právny predpis, podľa ktorého sa riadi a že
je nelogické, že by sa záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi riadili Občianskym zákonníkom, odvolací
súd uvádza, že pôžička bola poskytnutá P.H. Q. ako fyzickou osobou, P. Q. je aj v uznaní dlhu označený
svojim dátumom narodenia, rodným číslom a bydliskom a pôžičku poskytol bezúročne, pričom ale na
strane dlžníkov jednou z dlžníčok je fyzická osoba a jedným dlžníkom je právnická osoba. Už samotná
skutočnosť, že veriteľ bol fyzickou osobou, nepodnikateľom, vylučuje možnosť aplikácie Obchodného
zákonníka na daný záväzkový vzťah. Aj samotné označenie právneho úkonu „Uznanie dlhu“ zodpovedá
úprave Občianskeho zákonníka v zmysle ust. § 558 Obč. zák. S uznaním tohto dlhu je spojené plynutie
novej 10-ročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 110 ods. 1  Obč. zák. od uplynutia lehoty na plnenie
uvedenej v tomto uznaní, t.j. od 1.1.2015. Vychádzajúc aj zo svedeckými výpoveďami preukázanej
skutočnosti, že žalované sa zaviazali dlh vrátiť do 31.12.2014, trojročná premlčacia lehota by bola
uplynula 1.1.2018, pričom žaloba bola podaná na súd voči žalovanej v 1. rade dňa  2.10.2015 a voči
žalovanej v 2. rade dňa 24.5.2016. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že nejde o premlčaný
nárok. Nová 10-ročná doba nezačala plynúť odo dňa uznania 13.1.2011, ale až od 1.1.2015 vzhľadom
na záväzok zaplatiť dlh do 31.12.2014,  v ktorých  prípadoch v zmysle ust. § 110 ods. 1 druhej vety Obč.
zák., ak bola v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

129. Pokiaľ je spochybňovaná platnosť uznania dlhu z ostatných dôvodov uvedených v odvolacej
námietke 4a v odseku 22, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v
ktorom sa s týmito námietkami dôsledne vysporiadal a skutočnosť, že dlh nebol v čase uznania splatný,
nerobí tento právny úkon neplatným.

130. V súvislosti s tvrdením, že iba S.. P. videla originál uznania dlhu podpísaný žalovanou v 1. rade,
odvolací súd poukazuje na svedeckú výpoveď F.. Z. Z. na pojednávaní dňa 4.8.2016, v  ktorej uviedol,
že uznanie dlhu doniesla H. U. (zvukový záznam 9.56 min.) a „pred nami ho podpísala a dala P. Q., P.
Q. ho odfotil a po jednom nám dal, myslím, že aj U. si zobrala jeden“ (zvukový záznam z pojednávania
4.8.2016 10.06 min.). Podpísanie uznania dlhu H. U. tak potvrdil vo svojej výpovedi konateľ žalobcu,
ako aj svedkovia F.. Z. Z. a S.. Z. P..

131. 4b/ K namietanej vierohodnosti svedkov S.. Z. P. a F.. Z. Z. odvolací súd poukazuje na svoje
vyjadrenie vyššie k totožnej odvolacej námietke žalovanej v 1. rade. 117. Okrem toho uvádza, že
zo zvukového záznamu z pojednávania nevyplynula ani tá skutočnosť, že by išlo o identický opis
skutočností a doslovnú zhodu a poukazuje aj na výpovede týchto svedkov v trestnom konaní, ktoré
boli zhodné s ich výpoveďami v tomto prebiehajúcom konaní, čo je nepochybne zistiteľné z listinných
dôkazov predložených žalovanými v konaní.

132. K vytýkanému nevykonaniu dôkazu o tom, či žalobca eviduje uplatnenú pohľadávku v účtovníctve
odvolací súd uvádza, že z hľadiska aktívnej legitimácie bolo rozhodujúce preukázanie postúpenia
pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávok a otázka vedenia tejto pohľadávky v účtovníctve je z
hľadiska posúdenia aktívnej legitimácie bez právneho významu. Prípadné zistenie porušenia takejto
povinnosti je iba porušením z hľadiska plnenia povinnosti žalobcu viesť riadne účtovníctvo a jeho
daňových povinností, nemá však dopad na jeho aktívnu legitimáciu v tomto spore.



133. 5/ Pokiaľ ide o uplatnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, t.j. že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, odvolací súd uvádza svoju argumentáciu zhodne
s argumentáciou žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade, keďže táto náležitým spôsobom
reaguje na odvolacie námietky žalovanej v 2. rade v tejto časti. Podstatnou je tá skutočnosť, že súd
už po prvom pojednávaní vzal za preukázané poskytnutie pôžičky P. Q. žalovaným a po vyslovení
tohto predbežného právneho názoru teda muselo byť právnym zástupcom žalovaných známe, že
relevantným z hľadiska ich procesnej obrany môže byť iba dokazovanie smerujúce k vyvráteniu právnej
domnienky spojenej s uznaním dlhu alebo k preukázaniu zániku dlhov žalovaných. Nimi navrhnuté
dôkazy však neviedli k preukázaniu opaku, t.j. nevyvrátili právnu domnienku existencie dlhu ku dňu jeho
uznania. Nevykonanie dokazovania daňovým priznaním P. Q. ako samostatne hospodáriaceho roľníka
v období rokov 2005-2011 nie je dôkazom jeho majetkových pomerov ako fyzickej osoby nepodnikateľa
a vykonanie tohto dôkazu preto nebolo z hľadiska riadneho zistenia skutkového stavu potrebné. Pokiaľ
žalovaná v 1. rade tvrdila  existenciu finančných prostriedkov na výstavbu elektrárne z iných zdrojov, na
preukázanie tejto skutočnosti neoznačila žiadne dôkazy, ani nenavrhla ich vykonanie a k jej tvrdeniu o
tom, že tieto finančné prostriedky mala zo zisku spoločnosti Seina s.r.o., sa odvolací súd už vyjadroval
vyššie. Z hľadiska procesnej obrany žalovaných nebolo relevantné ani vykonanie dôkazu vyžiadaním
daňového priznania P. Q. ako samostatne hospodáriaceho roľníka vzhľadom na skutočnosť, že P. Q.
pôžičku poskytol ako fyzická osoba a prevažne z iných zdrojov, než z podnikania. Uvedené rovnako
platí aj ohľadne navrhnutého dôkazu vyžiadaním daňových priznaní spoločností, v ktorých bol P. Q.
konateľom a spoločníkom.

134. 6/ Pokiaľ ide namietané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd opakuje, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané platné uznanie dlhu žalovanými podľa § 558 Obč. zák., ktoré založilo
právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania, a preto nemožno súdu vytýkať nesprávny právny
záver v tejto otázke.

135. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolacie námietky žalovaných
za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, vrátane výroku o náhrade trov
konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

136. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

137. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešným žalovaným, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

138. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.  Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/1112/2015", "guid": "79b9920e-5905-4889-ba37-41af444747b2:90451f26-cf03-4381-ab24-c5a524150a83", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "7b933333-a24b-431e-b229-8a3189e3d92e:f9a5c704-0e05-4e84-8f89-9f90663b31ce", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2", "spisova_znacka": "6Co/60/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/60/2017 z 30. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-10-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7515219302.2"}, {"guid": "bc7c3239-95bb-4762-a08b-e7a22cbc7d81:df642f3d-5833-42f7-b87d-c5d1bbab95a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cb/93/2015", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/93/2015 z 31. 7. 2015", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2015-07-31", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bc7c3239-95bb-4762-a08b-e7a22cbc7d81:df642f3d-5833-42f7-b87d-c5d1bbab95a6"}], "citovane_v": []}