{"guid": "d3c33265-700f-4056-8ef9-06d90af8dd8a:af1e8fe5-8da7-4860-8548-3bde0a19f1cb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7911215154.2", "spisova_znacka": "5Co/202/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/202/2017 z 13. 11. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 13. novembra 2017, sp. zn. 5Co/202/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7911215154.2", "identifikacne_cislo": "7911215154", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Dubcová", "sudca_id": 87, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-dubcova-87", "datum_vydania": "2017-11-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/af1e8fe5-8da7-4860-8548-3bde0a19f1cb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7911215154.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7911215154.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7911215154.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/202/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911215154
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7911215154.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobkyne „ik\" Interkontakt a.s., Čierna nad Tisou,
Trakanská 15/10, IČO: 31 670 024, zast. JUDr. Petrom Crhom, advokátom, Advokátska kancelária,
Most, Obchodní 41, Česká republika, proti žalovanému K.. R. M., W.. X.X.XXXX, L. W. F., V. XXX/
XX, zast. JUDr. Ladislavom Csákoom, advokátom, Advokátska kancelária Rožňava, Hviezdoslavova
4, o zaplatenie 1 779,06 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 13C/5/2012-807 z 22.2.2017
Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

M e n í    rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1287,37 eur s 9% úrokom z omeškania
z dlžnej sumy od 15.11.2008 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti zrušuje rozsudok a vracia vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že I. Žalobu žalobkyne
zamieta a II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou domáhal a ako ju skutkovo a
právne odôvodnil, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a uviedol, čím svoje stanovisko odôvodnil, že
žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že právo na náhradu škody
sa premlčuje vo všeobecnej dvojročnej premlčacej lehote. Ak teda žalovaná suma bola žalovanému
vyplatená 14.11.2008, týmto dňom spôsobil žalobcovi škodu. Nasledujúci deň, teda 15.11.2008 mala
začať plynúť dvojročná premlčacia lehota, ktorá podľa žalovaného uplynula 14.11.2010, ale žaloba
na súd bola doručená 19.10.2011, teda po uplynutí premlčacej lehoty, preto je nárok premlčaný, že
žalobkyňa s námietkou premlčania nesúhlasila. Tvrdila, že škoda síce vznikla 14.11.2008, teda od
nasledujúceho dňa začala plynúť trojročná objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde,
ale žalobkyňa sa o tom, že škoda jej vznikla a kto ju spôsobil dozvedel až 31.12.2009, teda až týmto
dňom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota, v ktorej bola žaloba podaná na súd,
preto nárok premlčaný nie je. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal, na základe ktorého zistil
skutkový stav veci: že žalovaný pracoval na základe pracovnej zmluvy v spoločnosti „ik“ Interkontakt,
s. r. o., Čierna nad Tisou od 1.4.1993 ako samostatný špeditér, že na základe Dodatku č. 1, kde bol s
účinnosťou od 1.4.2002 ustanovený do funkcie riaditeľa spoločnosti „ik“ Interkontakt, s. r. o., Čierna nad
Tisou a boli menené aj ďalšie náležitosti pôvodnej pracovnej zmluvy. Po prevedení dokazovania právne
uzavrel citujúc znenie §179 ods.1 Zákonníka práce (platného a účinného v čase kúpy sporného kotla, t.j.
14.11.2008), z ktorého vyplynulo, že pre vznik všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu musia
byť splnené nasledujúce predpoklady: - vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s týmto plnením, - protiprávny úkon, - porušenie povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom, - príčinná súvislosť medzi porušením
povinností a vznikom škody, - zavinenie na strane zamestnanca. Pre zodpovednosť zamestnanca



za škodu sa vyžaduje splnenie všetkých uvedených predpokladov. Ak nie je splnený čo i len jeden
predpoklad, zamestnanec za škodu podľa tohto ustanovenia nezodpovedá. Vychádzajúc zo záverov
zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/968/2014-729 z 15.12.2015 v prvom
rade  riešil to či právny vzťah, ktorý je predmetom sporu, treba považovať za obchodnoprávny z titulu
postavenia konateľa obchodnej spoločnosti voči obchodnej spoločnosti alebo za pracovnoprávny  medzi
zamestnancom a zamestnávateľom a v závislosti od toho aplikovať príslušný právny predpis a dospel k
záveru, že ide o pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným,  ktorý bol v pracovnom pomere
u žalobkyne preto v konaní treba aplikovať ust. Zákonníka práce. Žalobkyňa sama poukazovala na
porušenie pracovných povinností žalovaným ako jeho zamestnancom, čo malo za následok ukončenie
pracovného pomeru s ním. Aj to, že  neskôr pracoval u žalobkyne na základe dohody o pracovnej činnosti
odôvodňuje správnosť záveru súdu o tom, že na prejednávanú vec treba  aplikovať Zákonník práce a
aj  uplatnený nárok z titulu náhrady škody treba posudzovať v súlade s ním. Po vykonanom dokazovaní
považoval za nesporné to, že žalovaný kúpil pre žalobkyňu sporný plynový kotol a ďalší spotrebný
tovar a žalobca mu kúpnu cenu na základe vystavenej faktúry uhradil. Účtovné doklady vystavené
predávajúcim ako aj kupujúcim to preukazujú a strany sporu to nerozporovali. Nesporné bolo aj to, že
k vyplateniu kúpnej ceny sporných hnuteľných vecí došlo vtedajšou účtovníčkou p. V.. Za nesporné
považoval aj to, že V. kúpený plynový kotol zapísala do majetku spoločnosti, pridelila mu skladovú kartu,
t.j. zaevidovala vec  do HIM spoločnosti bez toho, aby ju videla resp. skontrolovala. Nesporné bolo aj to,
že kúpnu cenu kotla vyplatila na základe faktúry žalovanému (predávajúcemu) bez toho, aby mala k tomu
písomný súhlas ďalšieho konateľa spoločnosti (ako to bolo zaužívané) napriek tomu, že u žalobkyne bol
zaužívaný iný postup v podobných prípadoch, čo svedkyňa vedela napriek tomu postupovala inak. Toto
v konaní potvrdila. V konaní bolo sporné to, či žalovaný plynový kotol  žalobkyni skutočne dodal, teda či
žalobkyňa k nemu mohla nadobudnúť vlastnícke právo odovzdaním. Žalobkyňa  tvrdila, že k odovzdaniu
tejto veci nikdy nedošlo, že ide o fiktívny obchod, výsledkom ktorého nie je reálne plnenie zo strany
žalovaného. Jeho tvrdenie žalovaný úspešne poprel lebo svedeckou výpoveďou Z. M. sa preukázalo
dodanie veci žalobkyni do sídla spoločnosti a uloženie v garáži. Svedeckú výpoveď tohto svedka
hodnotil ako dôveryhodnú aj napriek tomu, že išlo o syna žalovaného lebo nemal dôvod pochybovať
o pravdivosti jeho svedeckej výpovede po tom, čo bol poučený o povinnosti vypovedať pravdivo pred
súdom. To, že ostatní zamestnanci, ktorých súd vypočul sporný kotol v priestoroch spoločnosti nikdy
nevideli resp. nevedeli o kúpe ešte neznamená, že vec kúpená a dodaná nebola. Súd bol toho názoru,
že pokiaľ sa žalovaný (ako riaditeľ spoločnosti) rozhodol kúpiť nový kotol a bol pojatý do  HIM (hmotného
investičného majetku) žalobkyne, jeho majetok zväčšil nie zmenšil, preto kúpa nemôže predstavovať
ujmu, resp. škodu na strane žalobkyňu, preto nemožno hovoriť  o zodpovednosti žalovaného za škodu,
ktorá nevznikla. Pri rozhodovaní zobral do úvahy  existenciu Smernice prevádzkových nákladov z
15.7.2008, ktorú vydal žalovaným ako riaditeľ žalobkyne, z ktorej vyplývali určité obmedzenia v súvislosti
s nadobúdaním majetku  spoločnosti nad 30 000,- SK. Tvrdenie žalovaného, že sa Smernica na neho
nevzťahovala nepovažoval za preukázané, lebo z obsahu Smernice to nevyplýva. Vypočutí svedkovia
potvrdili, že smernica  platila pre všetkých, teda aj žalovaného, hoci treba pripustiť, že nie každý o nej
vedel, resp. si nepamätal na to, že ju podpísal. Pravdepodobne v tom čase jej nepripisovali v spoločnosti
veľký význam. Je preukázané, že kúpa plynového kotla s ostatným spotrebným materiálom prevyšovala
sumu 30 000,- Sk, teda na zakúpenie týchto vecí žalovaný potreboval súhlas 65% podielu spoločníkov
spoločnosti pokiaľ tvrdí, že sa Smernica aj na neho vzťahovala. Súd však vzal do úvahy aj inú, veľmi
významnú skutočnosť, a to, že  ako riaditeľ spoločnosti a zároveň  konateľ spoločnosti mal iné postavenie
a oprávnenia ako ktorýkoľvek iný zamestnanec, preto mal právo rozhodovať aj o takých záležitostiach,
o ktorých ostatní rozhodovať nesmeli. Berúc do úvahy aj to, že v rovnakom čase bol konateľom aj
riaditeľom spoločnosti, bol oprávnený rozhodnúť aj o kúpe  sporných hnuteľných vecí aj bez toho, aby
o tomto rozhodnutí informoval ostatných zamestnancov alebo ďalších konateľov spoločnosti lebo kúpil
veci, ktoré žalobca v budúcnosti mohol účelne využiť  a preto nemožno rozhodnutie žalovaného v tomto
smere hodnotiť ako nehospodárne, neúčelné a pod. Prekročenie sumy 30 000 Sk žalovaným nie je podľa
názoru súdu takým závažným porušením pracovných povinností, ktoré by zakladalo jeho zodpovednosť
za škodu o to viac, že vznik škody v konaní preukázaný nebol. Pokiaľ žalobkyňa považovala toto konanie
žalovaného za porušenie pracovnej disciplíny, mohla voči nemu v súlade so Zákonníkom práce vyvodiť
dôsledky (disciplinárne a finančné a pod.) čo však neurobila. Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za
to, že sa táto vec u žalobkyne, po jeho odchode zo spoločnosti, nenachádzala. Žalobkyňa písomne
potvrdila žalovanému vo výstupnom liste, že nemá voči nemu žiadne nároky. Kotol bol  zaevidovaný do
majetku spoločnosti, robili sa z neho odpisy, bola uplatnená vrátka DPH z uhradenej faktúry za sporný
kotol, čo len nasvedčuje tomu, že tento obchod bol reálny, skutočný, v opačnom prípade by si žalobca
u správcu dane vrátku DPH uplatniť nemohol. Otázka odpisov (z hodnoty kotla), jeho výška, správnosť



postupov a pod. s predmetom sporu nesúvisí. Ide o účtovnú záležitosť, ktorá v tomto konaní význam
nemala. Dôkazy predložené žalobkyňou v tomto smere nemali právny význam preto sa nimi súd bližšie
nezaoberal. Právne významné by boli v tom prípade, ak by súd dospel k záveru, že škoda vznikla,
že za ňu žalovaný zodpovedá a musel by ustáliť výšku škody. Pre konanie nebolo významné ani to či
žalovaný alebo K.. L. kúpili do svojich rodinných domov podobný plynový kotol, lebo to zodpovednosť
žalovaného za škodu na majetku žalobcu, ktorá preukázaná nebola, nezakladá. Súd v konaní nezistil
vznik škody na majetku žalobcu, za ktorú by mal zodpovedať žalovaný, nebolo zistené ani protiprávne
konanie žalovaného, ktoré by bolo v rozpore s objektívny právom, dôsledkom ktorého by bola ujma
zamestnávateľa vo forme škody. Rozhodnutie žalovaného ako riaditeľa spoločnosti zveľadiť majetok
spoločnosti kúpou nového plynového kotla hoci aj do rezervy, zodpovednosť žalovaného nezakladá.
Žalovaný ako riadiaci pracovník bol oprávnený prijímať rozhodnutia aj takéhoto charakteru. Kúpou
nového kotla na majetku spoločnosti škoda nevznikla ale majetok sa rozšíril. Tvrdenie žalobcu, že
išlo o fiktívny obchod, v konaní preukázané nebolo. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania
však vyplynulo, že postup bývalej účtovníčky V. bol nesprávny a práve táto osoba porušila  pracovné
povinnosti tým, že pri vyplácaní faktúry za kúpnu cenu kotla postupovala neobvyklým spôsobom, faktúru
v hotovosti vyplatila bez toho, aby sa na nej nachádzal podpis ďalšieho konateľa spoločnosti, ale to
nemožno pripisovať za vinu žalovanému. Žalovaný jej postup však nesankcionoval. Ďalšie pochybenie
p. V. spočívalo v tom, že vec zaevidovala do HIM spoločnosti bez toho, aby ju kedykoľvek videla resp.,
aby skontrolovala či vec, ktorú do HIM pojme a pridelí jej skladovú kartu, fyzicky existuje, ale ani táto
skutočnosť nezakladá zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá preukázateľne nevznikla. Fiktívne
vykonanie inventúry ku koncu r. 2008 účtovníčkou V. takisto nezakladá zodpovednosť žalovaného a
nemá za následok porušenie pracovných povinností ním. Táto svedkyňa potvrdila súdu, že nepripisovala
význam koncoročnej inventúre a urobila ju iba účtovne bez skutočnej, fyzickej inventúry bez prítomnosti
ďalších osôb, ktorých mená do inventarizačnej zápisnice uviedla bez toho, žeby sa inventúry osobne
zúčastnili. To však rovnako nemožno klásť za vinu žalovanému. V tejto súvislosti je však potrebné
poznamenať, že ak žalovaný v marci r. 2009 ukončil u žalobkyne pracovný pomer a pracoval u nej ďalej
na základe dohody o pracovnej činnosti, hmotne zodpovedným za majetok spoločnosti sa stal predseda
predstavenstva K.. F., ktorý mal možnosť (dokonca bol aj povinný tak urobiť) vykonať inventúru už vtedy
a zistiť, v akom stave žalovaný prenechal majetok spoločnosti ale neurobil to. Pokiaľ žalobkyňa vykonala
fyzickú inventúru až ku koncu r. 2009, výsledkom ktorej bolo zistenie, že sporný kotol sa v spoločnosti
nenachádza, nemožno bez výhrad tvrdiť, že za tento stav nesie zodpovednosť žalovaný o to viac, že v
tom čase už v spoločnosti nepôsobil. Žalobkyňa mu písomne potvrdila, že voči spoločnosti nemá žiadne
podlžnosti a fyzickej inventúry sa osobne nezúčastnil. Za tejto situácie tvrdenia žalobkyne o existencii a
vzniku škody na majetku spoločnosti, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný, súd považuje iba za ničím
nepreukázané tvrdenia, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods.1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške
trov konania rozhodne súd prvej inštancie, po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným rozhodnutím, ktoré podľa §262 ods. 2 CSP vydá súdny úradník.
3.Rozsudok bol žalobkyni doručený prostredníctvom právneho zástupcu 29.3.2017, ktorý napadla
žalobkyňa odvolaním 13.4.2017 a jej právny zástupca totožným odvolaním 12.4.2017 (obálka pripojená
pri č.l. 848a). Lehota na podanie odvolania bola do 13.4.2017. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa napadla
rozsudok včas podaným odvolaním (č. l. 825) I. Preambula žalobkyňa, ktorá považuje za minimálne
zvláštne, keď tá istá sudkyňa potom, čo novo vypočula dvoch svedkov, z ktorých jedna sa vyjadrovala k
daňovým záležitostiam a druhý (Z. M.) je nevierohodný (viď. ďalej), dospela k celkom iným skutkovým
i právnym záverom a až potom cez existenciu mnoho a mnoho iných dôkazov, len a iba na základe
výpovedi Z. M., novo zistila, že žalovaný je naproste nevinný človek, ktorý nespôsobil akúkoľvek škodu.
Pre ňu je až neuveriteľné, ako „ľahko\" môže súd zmeniť právny aj skutkový názor. Sudkyňa mala podľa
stanoviska odvolacieho súdu za úkol doplniť dokazovanie a znovu vo veci rozhodnúť. V napadnutom
rozsudku sudkyňa siahodlho popísala prevedené dôkazy a to, čo z nich zistila, aby potom dospela k
záveru, že tým, čo urobil žalovaný, nedošlo k porušeniu akejkoľvek povinnosti, čím v podstate dáva
návod zamestnancom k tomu, ako si beztrestne finančne pomôcť na úkor svojho zamestnávateľa.
Sudkyňa sa zaoberala tým, podľa akého právneho predpisu došlo k porušeniu povinností žalovaného,
avšak nijak nezohľadnila bežnú ľudskú úvahu a tou je, že v súdenej veci netreba skúmať, pod aký právny
predpis podradiť to, čo žalovaný urobil, ale je treba sa len a len zamyslieť nad tým, čo sa vlastne stalo -
žalovaný si z pokladne žalobkyne vyzdvihol peniaze a za tieto peniaze jej nič nedodal, čím jej spôsobil
škodu. A je úplne jedno, či žalobkyňu o tieto peniaze obral ako spoločník, konateľ, zamestnanec či
„jednoduchý\" občan. Podstata zostáva rovnaká - peniaze si vzal, nič za ne nedodal. Expresis verbis
povedané - siahol do pokladne pre peniaze, na ktoré nemal právo či nárok a spôsobil škodu. Je treba



ďalej zdôvodňovať, z titulu akej funkcie tento neoprávnený výber urobil? Podľa názoru žalobkyne,
zlodejčina je zlodejčinou bez ohľadu na to, z titulu akej funkcie je vykonaná. II. Odvolanie, odvolacie
dôvody a ich zdôvodnenie Žalobkyňa podáva odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trebišov, sp.
zn. :13C/5/2012-807 z 22.2.2017, a to z týchto dôvodov: S rozhodnutím súdu prvej inštancie v obidvoch
výrokoch napadnutého rozsudku nesúhlasí, v súlade s § 365 ods.1 písm. b), d), e), f), g), a h) CSP,
nakoľko má za to, že: súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie nesprávne
zhodnotil vykonané dokazovanie a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo: - súd si v napadnutom rozsudku očísloval
prevedené dôkazy, vyhodnotil si, čo sa z nich vlastne dozvedel, aby nakoniec novo po ich zhodnotení v
jednotlivostiach a vo vzájomných súvislostiach dospel k naproste nesprávnemu záveru, že žalovanému
nemožno klásť za vinu porušenie akejkoľvek povinnosti, na základe ktorej by bol povinný vrátiť to,
čo si neoprávnene prisvojil, teda cenu za to, čo nikdy jej nedodal a to len a iba na základe výpovedi
nevierohodného svedka Z. M., syna žalovaného. - pravdou je, že žalovaný s vágnym odôvodnením o
tom, že syna nechce volať k súdu, jeho výpoveď navrhoval. Zrejme preto, že si nebol istý, či vypovie
to, čo žalovaný potrebuje. Každý z nás, pokiaľ by mal pevný dôkaz smerujúci k tomu, že bude proti
nemu zamietnutá žaloba, by ho ihneď súdu označil, aby nebol ďalej vláčený po súdnych jednaniach. Nie
tak však žalovaný. Ten si nechal syna k svedeckej výpovedi predvolať až k jednaniu súdu po uznesení
krajského súdu, keď už zistil, že jeho verzii súd I. stupňa neverí. Nedôveryhodnosť a teda nepoužiteľnosť
výpovede Z. M. okrem ďalej uvedeného preukazuje už len to, že jeho výpoveď žalovaný nenavrhoval
v rámci trestného stíhania vedeného Okresným riaditeľstvom policajného zboru v Trebišove pod č.j.
ORP-1227/KC-TV-2011, ktorého výsledkom, hoci nie vo výroku, bolo, že sa žalovaný dopustil, čo ale
samo o sebe svedčí, že sa skutok stal, hoci je trestné stíhanie premlčané. Ani tento signál nie je pre súd
podstatný??? - keď sa po prvom rozsudku súdu I. stupňa ukázalo, že je pravda na strane žalobkyne,
už žalovanému iné nezostalo, než syna k súdu povolať, hoci jeho výpovedi nemožno uveriť (viď ďalej),
teda už ohľady žalovaného voči synovi už neboli také intenzity ako na počiatku, teda je treba, aby syn k
súdu musel prísť. Syn však bol zle žalovaným, či niekým iným, poučený o tom, ako má vypovedať. Skôr ,
než bude poukázané na úplne zrejmú nedôveryhodnosť svedka Z. M., je treba poukázať i na priebeh
dôkazného konania súdom prvého stupňa. Ona, vedomá si svojej dôkaznej povinnosti, bola vždy ta prvá,
ktorá navrhovala dôkazy k preukázaniu svojho nároku. „Žalobca“ naopak vždy vyčkával a až potom, čo
boli prevedené dôkazy preukazujúce to, že si z pokladne vzal peniaze so zneužitím svojho postavenia
vo firme, ponúkol dôkazy svoje. Ona proti tomu nijak neprotestovala, lebo si bola vedomá, že právo a
spravodlivosť je na jej strane, čo sa nakoniec v prvej fáze ukázalo ako pravdivé. - súd tiež vykonal dôkaz
kartónovým obalom od kotla LEV EKO 28. Sudkyňa teda videla, ako veľká je to škatuľa a ako asi vyzerá.
Pritom uverila tomu, čo jej do očí rozprával Z. M. - teda, že krabica, ako sudkyňa popisuje na str. 10
napadnutého rozsudku, bod. 23, mala mať rozmery cca 80 x 1,2m šírka, cca 25 cm. Tieto rozmery avšak
zodpovedajú rozmerom tzv. europalety, a sú dvojnásobne!!!!! väčšie oproti krabici od skutočného kotla,
ktorú súd videl. Krabicu s rozmermi, ktoré uviedol svedok Z. M., nemožno dostať do kufra auta, ako
tvrdil tento svedok. Svedok M. teda nebol žalovaným či niekým iným dokonale poučený, o tom, čo má
sudkyni napovedať a preto pri nečakanej otázke nemal vopred naučenú odpoveď a odpovedal jedine to,
čo sa mu okamžite vyplavilo na mysli - teda rozmery toho, čo vidí dnes a denne - teda tzv. europalety
(paleta, na ktorej je prevážaný tovar, napr. tehly). Navrhla, aby ako dôkaz bolo prevedené porovnanie
veľkosti tejto drevenej europalety a škatule od kotla LEV EKO 28, ktorú ona, rovnako ako aj ostatné
dôkazy, pochopiteľne zaistí k jednaniu u odvolacieho súdu. Toto klamstvo svedka o veľkosti škatule s
kotlom sama o sebe mala viesť súd prvého stupňa k úvahe o tom, že takémuto svedkovi nemožno veriť.
Napriek tomu sa tak nestalo o nový záver súdu o tom, kde je akože spravodlivosť, stojí na výpovedi
nedôveryhodného svedka, syna toho, kto si z pokladne vzal peniaze a nič za ne nedal. Len sebe domov
nový kotol. - z tohto klamstva svedka je samo o sebe, bez ohľadu na ďalej uvedené, isté, a malo to byť
zrejmé i sudkyni, že tento svedok nikdy žiadnu škatuľu do sídla žalobkyne nesťahoval a teda na tejto
jeho klamlivej výpovedi nemožno postaviť úplne nový právny záver vo veci. Napriek tomu sa to stalo.
Prečo? - súd prvého stupňa sa novo snaží zodpovednosť preniesť na svedkyňu V., čo je úplne scestná
úvaha. Tá bola len ďalšou obeťou (prvotnou obeťou olúpenou je ona) postupu žalovaného. Bol to on,
kto ju prinútil, aby do inventárnej karty zapísala kotol, bez toho aby jej k tomu dal preberací protokol, či
akýkoľvek iný doklad o tom, že kotol jej bol odovzdaný a ňou prevzatý do vlastníctva, ako bolo vo firme



zvykom. Akýsi zápis akejsi účtovníčky na akomsi papieri, nie je dokladom o tom, že bol kotol predaný.
Bol to žalovaný, kto ju prinútil k tomu, aby mu naproste v rozpore so zvyklosťami vo firme vyplatila cenu
kotla a ďalších vecí uvedených v predmetnej faktúre, v hotovosti. Už len z textu predmetnej faktúry,
resp. z položiek na nej uvedených - fúrik, zváracie elektródy, rôzne kolená k inštalácii kotla atď - je
zrejmé, že si žalovaný od spoločnosti nechal zaplatiť nie len kotol, ale i všetko, čo bolo potrebné k jeho
inštalácii u neho v dome. - súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný jej mal predať kotol. K tomuto
záveru však nemá jediný dôkaz. Svedok Z. M. mal so svojím oteckom niesť krabicu do garáže jej v
sídle. Výslovne však vypovedal, že sa do krabice nedíval! Nevie teda, čo v nej bolo. Od koho teda súd
vie, že v tej škatuli, ktorá podľa jeho svedeckej výpovedi má dvojnásobné rozmery skutočnej škatule od
kotla, mal byť kotol?? Ako k takému záveru vôbec súd mohol dôjsť??? A i keby bola pravda to, že Z.
M. niekedy so svojim otcom niečo do jej sídla niesol, ako možno vylúčiť, že tú škatuľu jeho otec ihneď
potom niekam neodniesol - trebárs domov? A napriek tomu súd dospeje k záveru, že tento svedok, syn
žalovaného, niesol kotol, bez toho aby pre to bol hmatateľný a nevyvrátiteľný dôkaz. - súd prvého stupňa
novo v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že malo dôjsť k odovzdaniu kotla žalovaným žalobkyni.
Ani pre toto však nie je žiaden, ani nepriamy dôkaz. Žalovaný, vedomí si svojho vtedajšieho, de facto,
výnimočného postavenia, sa ani neobťažoval tým, aby si vypracoval nejaký odovzdávací protokol alebo
aby aspoň na svojom dodacom liste dal pečiatku a podpis za spoločnosť. K ODOVZDANIU KOTLA DO
VLASTNÍCTVA ŽALOBKYNE TEDA NIKDY, ANI PAPIEROVO NEDOŠLO. Teda sa kotol do vlastníctva
žalobkyne nikdy ani dokladovo nedostal. - vo veci je treba rozlíšiť skutočný a papierový stav. Papierovo
celá záležitosť prebehla týmto procesom: žalovaný, nadriadený sl. V. jej priniesol svoju faktúru so svojím
dodacím listom na kotol, fúrik, zváracie elektródy a ďalšie veci pre spoločnosť nepotrebné. Z pozície jej
nadriadeného, a ako sa vo firme „šuškalo\", i z pozície dôverného priateľa, čo avšak nemožno preukázať
bez výpovede sl. V., ju donútil k tomu, aby mu jeho faktúru neobvykle zaplatila v hotovosti a aby urobila
inventárnu kartu, do nej uvedie, že spoločnosť má v inventári kotol, ktorý nepotrebuje. Potom už len
čakal, až sa časom kotol odpíše a na celú vec sa zabudne. Reálne ale celá vec prebehla tak, že
žalovaný žiadny kotol ani ostatné veci uvedené na jeho faktúre, spoločnosti nikdy nedodal ani papierovo
neodovzdal a uvedené veci užil pre svoju potrebu. Je treba vidieť, že žalovaný mal u nej  v tú dobu
také výsadné postavenie, keď ho nikto nekontroloval, všetci mu verili, keď mu bolo zo strany spoločnosti
poskytnutá pomoc v jeho vtedajšej životnej situácii. III. Podstata veci, zhodnotenie dôkazov 1. Čo je teda
podstatou celého sporu? Žalovaný si z pokladne spoločnosti vybral žalovanú čiastku za veci, ktoré jej
nikdy nedodal. Vymyslel si s ohľadom na svoje vtedajšie výsadné privilegované postavenie plán, ako
si domov zaobstarať na náklady žalobkyne plynový kotol. Kotol si kúpil na svoji firmu STAVMAT. Jej
potom predal len a iba faktúru a nechal si ju preplatiť z pokladne v hotovosti. Prečo asi? Takáto finančná
transakcia je síce neobvyklá, ale na rozdiel od platby cez účet ju nemusí už nikto schvaľovať či už pre
banku signovať. Teda si jej nikto ďalší nevšimne. Svedkyňa V. poslušne na pokyn žalovaného zapíše
kotol do inventárnej karty, bez toho aby sa starala, či ten kotol bol spoločnosti skutočne odovzdaný .
Ostatne - ako účtovníčka tam nebola od toho, aby kontrolovala, či všetko, čo je v dokladoch, spoločnosť
skutočne dostala. OD TOHO TAM PREDSA BOL ŽALOVANÝ. A ten zneužil to, že nad ním vo vtedajšej
dobe nebol žiadny nadriadený. Teda nikto, kto by skontroloval, či veci podľa dokladov, ktoré dáva do
účtovníctva, tiež spoločnosť dostala. 2. Vo veci bolo vykonaných množstvo dôkazov, najmä svedeckými
výpoveďami. Okrem jednej svedeckej výpovede nedôveryhodného svedka (bude rozvedené ďalej), nikto
nikdy v sídle spoločnosti ani kdekoľvek inde nevidel, že by sa tam nachádzal nový plynový kotol, ktorý
spoločnosť ani navyše nepotrebovala, keď ten existujúci bez ťažkostí slúži viac ako desať rokov. Pokiaľ
by súd chcel vo veci postupovať len formalistický podľa papierov, tak neexistuje žiadny doklad o tom,
že by K.. M. R. odovzdal spoločnosti „ik\" INTERKONTAKT, s.r.o. akýkoľvek kotol. Neexistuje žiadny
odovzdávací protokol, ani podpis za spoločnosť na dodacom liste žalovaného, ktorý by preukazoval,
že kotol bol spoločnosti predaný - ako zhora uvedené, ani týmto sa žalovaný neobťažoval, pretože
nemusel, keď mu všetci verili a z toho dôvodu ho nekontrolovali. Všetky prevedené dôkazy, až na jeden
- viď ďalej - preukázali naproste jednoznačne, že nikto nikdy predmetný kotol vo firme nevidel. Napriek
tomu v papieroch kotol existuje (a kúri u žalovaného) a je v dokladoch objavený až v dobe, keď sa
K.. F. ujme reálne vedenia spoločnosti. V dokladoch síce kotol existuje, ale nikto ho nikdy nevidel. Z
pokladne je ale jeho cena K.. M. vyplatená. Kotol však fyzicky nie je. 3.Teda na jednej strane mnoho
svedkov vypovedá, že predmetný kotol nikdy nevideli. „Existuje\" len v dokladoch. A potom, až keď je
rozhodnuté, sa žalovaný odhodlá predvolať svojho syna k súdu, keď tak mohol urobiť behom cca troch
rokov trvania sporu, kedykoľvek a celý spor tak „vyriešiť\". Neverí, že by „ ochrancovský \" pud otca k
synovi bol silnejší, ako úspech v súdnych sporoch vedených proti nemu ňou. Pokiaľ by si K.. M. bol
istý, že jeho syn vypovie, to čo potrebuje, presadzoval by jeho svedeckú výpoveď vehementne hneď od
počiatku konania i v rámci trestného stíhania, nie až keď je „zle\". A ako sa ukázalo, otec vedel dobre prečo



netrvať na tom, aby jeho syn šiel svedčiť, keď ten vypovedá klamlivo. Ako by asi mal syn žalovaného
vypovedať, keď má vypovedať o niečom, u čoho nebol. 4. Jediný dôkaz, ktorý zmenil pôvodný právny
názor sudkyne, čo je samo o sebe „pozoruhodné\", je svedectvo svedka Z. M.. Toto je však nevierohodné
a to z nasledujúcich dôvodov, ktoré sú tak zrejmé, že ich snáď ani netreba príliš zdôrazňovať: - je to
syn žalovaného. Je u neho zamestnaný, teda je na ňom existenčne závislý. Otec síce navrhoval jeho
výpoveď, ale nikdy dôrazne nečinil nič, aby k nej došlo. Ako by si ho nechával „v zásobe\" pre prípad, že
by neuspel pred súdom prvého stupňa. Keď sa to stalo, bolo nutné jeho účasť u súdu uskutočniť. Lenže
svedok Z. M. bol evidentne zle poučený o tom, čo má vypovedať a tak je jeho výpoveď bezcenná. Z.
M. pochopiteľne (pochopiteľne v takýchto situáciách) nevie presne, kedy to bolo. Vie však, že to bolo na
jeseň a v mimopracovnú dobu u nej. Oteckovi pomôže „naložiť\" škatuľu veľkosti drevenej euro palety,
čo je z logiky veci nonsens, pretože to fyzicky nevojde do auta. Nevie ani, aké to bolo presne auto.
Otecko isto nemení autá každý rok, takže najmä u mladého muža možno predpokladať, že sa v autách
vyzná. Tento svedok potom súdu tvrdí, ako s oteckom dali škatuľu o rozmeroch cca 80 cm x 1,2 m
cca 25 cm do auta a previezli ju cca 100 metrov do jej garáže. Obsah krabice síce nevidel, napriek
tomu ale sudkyni tvrdí, že tam bol kotol a sudkyňa, značne skúsená, uverí tomu, že v tej krabici, ktorá
je dvojnásobných rozmerov oproti tej, ktorú videla na vlastné oči v pojednávacej sieni, je kotol. A na
tomto súd postaví svoju úvahu, že k žiadnemu porušení právneho predpisu nedošlo H! Sudkyňa má
tiež v spise vizualizáciu garáže a i z tej je zrejmé, že škatuľa veľkosti uvádzaná svedkom, teda drevenej
palety, by sa tam nevošla. Cez to napriek všetkému sudkyňa uverí do poslednej chvíle „chránenému\"
svedkovi a úplne zmení svoj právny názor na celú kauzu. 5. Na celej podstate veci, ktorú snáď už všetci
vidia, teda na tom, že si žalovaný z jej pokladne vzal peniaze za niečo, čo nikdy spoločnosti nedodal, nič
nemôže zmeniť ani to, čo bolo následne na pokyn práve žalovaného, účtované či vedené papierovo v
nejakých evidenciách. Základ všetkého je tento: žalovaný si vzal peniaze a nič za ne nedodal. Je treba
ďalej skúmať, z akej pozície tak urobil? 6. Od začiatku konania súd vedel, že jak K.. F., M. R.. Z. sú
českej národnosti a nehovoria slovensky. Otázkou teda je, či nemal byť súdom ustanovený tlmočník, keď
nie všetko, čo sa česky povie, môže byť v slovenskom jazyku presne sudkyňou pochopené. IV. Záver
a návrh na rozhodnutie odvolacieho súdu - Podľa jej názoru je z všetkých jej podaní zrejmé, že celý
súbor prevedených dôkazov, až na jeden, ktorý je nevierohodný, preukazuje, že nikto nikdy predmetný
kotol nevidel. Nie je ani žiadny listinný dôkaz o tom, že by kotol bol žalovaným žalobkyni odovzdaný.
S tým sa žalovaný neobťažoval, aby si svoj nápad, ako si na úkor firmy získať finančný prospech, tzv.
dotiahol do konca. K odovzdaniu do dispozície, teda do jej vlastníctva nedošlo ani fyzicky, ani papierovo.
Ona teda nemá vo vlastníctve kotol, ktorý jej mal byť odovzdaný K.. M., napriek tomu mu však bola z
pokladne vyplatená žalovaná čiastka. A to za niečo, čo žalovaný nikdy nedodal a ani sa neobťažoval
to papierovo zahladiť. Je treba skúmať, či túto podvodnú transakciu učinil ako konateľ , spoločník,
občan či zamestnanec ? Proste ľudsky a jednoducho sa obohatiť na úkor niekoho iného, teda v tomto
prípade si vzal z pokladne peniaze za niečo, čo nedodal a je na mieste , aby tieto neoprávnene prevzaté
peniaze vrátil. Pokiaľ by i odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, tak je podľa názoru žalobkyne na
mieste uvažovať o tom, ako takýto verdikt súdu utajiť, lebo podľa neho by potom každý zamestnanec
celkom beztrestne, naopak s posvätením súdu cez ich rozsudky, mohol svojho zamestnávateľa pripraviť
o jeho peniaze. A to snáď nie je možné ani na Slovensku. V. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov, s
odkazom na všetky podania ústne či písomné, „žalovaná“ v záujme zachovania spravodlivosti, navrhuje
aby odvolací súd sám rozhodol a to tak, že zmení napadnutý rozsudok a to tak, že žalovaného zaviaže
k úhrade žalovanej čiastky a ku stopercentnej náhrade nákladov konania pred súdmi oboch stupňov.
4.Žalobca podaním doručeným súdu 13.4.2017 označeným ako Doplnenie odvolania (č. l. 833 - 842)
doplnil odvolanie takto: v prvom rade ako predseda predstavenstva žalobcu musí konštatovať, že
je veľmi jemne povedané „prekvapení\" rozsudkom napadnutým odvolaním, a preto ho považuje za
prekvapivý. Preštudovaním rozsudku zistil viaceré „zaujímavosti\" a vecné nedostatky, na ktoré je nútení
ešte poukázať v tomto doplňujúcom odvolaní. Chce poukázať napríklad na klamlivú mienku, ktorú vyvolal
žalovaný so svojim právnym zástupcom a menili ju počas trvania súdneho konania pred súdom prvej
inštancie, a to podľa vlastnej potreby ohľadne pracovného zaradenia a pracovných pozícií (vypočutých
svedkýň), pani E.. M.M. E. T.. E.. Y.. Počas celého súdneho konania sa totiž žalovaný (ako bývalý
riaditeľ, či štatutár žalobcu, tiež ako živnostník, ktorý požíval, resp. zneužíval výhody svojej pozície
u žalobcu, resp. tiež ako zamestnanec pracujúci na dohodu) snažil odvrátiť podozrenie zo seba a
preniesť zodpovednosť na ktoréhokoľvek iného zamestnanca, či štatutára žalobcu, teda na iného, napr.
na (svedkyňu) sl. V., čo nakoniec v napadnutom rozsudku prijal „za svoje\" aj súd prvej inštancie. V
inkriminovanej dobe, keď došlo k doručeniu dokladov o fiktívnom nákupe kotla a príslušenstva boli p.
E.. Y.C. E. E.. M. len poradkyňami riaditeľa, čiže žalovaného a až od r. 2009 boli zástupkyňami riaditeľa,
teda po transformovaní spoločnosti žalobcu z s.r.o. na akciovú spoločnosť. Zaujímavé je, že dodatky



ich pracovných zmlúv podpisoval práve žalovaný. Vo vyjadrení v Auguste 2012 (prvá strana, posledný
odsek ) žalovaný upozornil na to, že p. M. bola poradkyňou, ale na pojednávaní 22.2.2017 (viď. 4
strana zápisnice z pojednávania, druhý odsek z hora) žalovaný tvrdil, že mu nie je známe, že p. M.
bola pozbavená funkcie finančnej riaditeľky, pričom dodatok ku pracovnej zmluve podpisoval zo strany
žalobcu, ako zamestnávateľa samotný žalovaný K.. R.. M. . V napadnutom rozsudku v bode 3. sudkyňa
uvádza, že žalovaný, v pozícii štatutára žalobcu údajne kúpený kotol (od svojej osoby, ako živnostníka
pre žalobcu) umiestnil (ako štatutár žalobcu) do garáže a dodal ho (ako živnostník) žalobcovi, a že
žalobca (zastúpený žalovaným) odmietal niesť zodpovednosť za to, že kotol sa z nedbanlivosti na strane
žalobcu (zastúpeného žalovaným) stratil.... A tu sa naskytnú otázky: - Komu teda kotol žalovaný fyzicky
odovzdal ? Komu sa kotol stratil ? Odkiaľ vie žalovaný, že sa kotol stratil? Samozrejme nehovoriac
o ďalšom spotrebnom tovare uvedenom na faktúre doručenej žalobcovi (zastúpeným žalovaným) od
samotného žalovaného, v postavení živnostníka. V inkriminovanej dobe bol práve žalovaný ten, ktorý bol
riaditeľom v spoločnosti žalobcu, čiže najvyššou autoritou, pričom práve 011 mal kotol sám od seba, na
základe svojho vlastného živnostenského oprávnenia prevziať a zároveň on, ako žalovaný zodpovedal
za celý majetok spoločnosti žalobcu, nakoľko v nej bol nielen ako spolumajiteľ, ale aj konateľ, a ako
počas celého súdneho konania veľmi dôrazne uvádzal bol riaditeľom so širokou zodpovednosťou za celú
spoločnosť žalobcu aj za všetkých ostatných zamestnancov. Uvedený kotol bol vraj v kufri osobného auta
prevezený z budovy žalovaného, ako prevádzkarne živnostníka Ing. J. Takácsa - STAVMAT, súkromného
podnikateľa, do priestorov žalobcu, t.j. „ik\" Intcrkontakt a konkrétne vraj umiestnený (odovzdaný) do
garáže. Ako podotkol, že tieto miesta sú vzdialené približne 50 metrov od seba! - tu sa naskytuje priestor
pre otázky: Prečo vôbec kotol na základe rozhodnutia žalovaného, ako štatutára - riaditeľa žalobcu
údajne kúpený (od svojej osoby, ako živnostníka pre žalobcu) nebol hneď od dodávateľa (žalovaného)
Solidstav Košice dodaný do priestorov spoločnosti žalobcu, teda do firmy „ik\" Interkontakt? Prečo sa
vôbec trápil žalovaný s nakladaním škatule do kufra, ak vychádzajúc z dokladov bol zakúpený súčasne
aj fúrik a v pohode ho mohol vyžiť na prepravenie uvedenej škatule ? ! ? ! Prečo nepreniesol kotol
žalovaný len v rukách, keď podľa platných noriem uvedenú hmotnosť kotla môže zmanipulovať aj jeden
dospelý muž !!!, alebo dokonca podľa noriem platných v Slovenskej republike aj 2 ženy! Pani sudkyňa
sa v napadnutom rozsudku opomenula vysporiadať s neexistujúcou dodávkou ďalšieho tovaru, ktorý
bol tiež údajne zakúpený, a preto kde je fúrik (ako bol žalovaným dodaný a kedy), kde sú 2 vedrá s
primalexom, keď v spoločnosti žalobcu sa ani nemaľovalo! Tento fiktívne zakúpený tovar spolu s fúrikom
vážil cca 40 kg. Toto tiež viezol žalovaný s autom a aj fúrik viezol autom? Alebo to viezol s fúrikom? Prečo
potom neviezol žalovaný aj fiktívne zakúpený kotol na fiktívne zakúpenom fúriku? To sú veci, na ktoré
zrejme právny zástupca žalovaného, či nebodaj sám žalovaný asi nedobre poučili syna žalovaného, ako
svedka, ktorý jediný videl kotol, aj keď ho ostatní zamestnanci žalobcu nikdy nevideli. Preto sa žalobca
nemôže stotožniť s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bode 51. napadnutého rozsudku, v
ktorom sa uvádza, že je nesporné, že žalovaný kúpil pre žalobcu sporný plynový kotol a ďalší spotrebný
tovar a žalobca mu kúpnu cenu na základe vystavenej faktúry uhradil. Toto teda sporné je! Akt kúpy sa
totiž nikdy neuskutočnil! Žalovaný sa však bezproblémovo bezdôvodne obohatil, a to titulom využitia, či
zneužitia svojej pozície u žalobcu. - to, čo je predvedené v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie,
by bolo vhodné pre ďalšie generácie učiť a vydať ako povinný študijný materiál v učebniciach práva, ako
môže spravodlivosť ísť mimo realitu ... - napr. v bode 8. napadnutého rozsudku pani sudkyňa uvádza,
že výsluchom žalovaného súd zistil, že kúpa kotla bola reálnym obchodom. Reálnym obchodom môže
byť ale len taký obchod, keď kupujúci za svoje peniaze reálne dostáva tovar. To sa ale v danej právnej
veci absolútne nestalo. Preto mal súd prejudiciálne vyriešiť práve tento súdom prvej inštancie svojvoľne
uvádzaný „reálny obchod\". Súd prvej inštancie týmto výsluchom žalovaného o tzv. reálnom obchode
nemohol nič zistiť, nakoľko išlo len účelové tvrdenie žalovaného. Čo iné by mal žalovaný tvrdiť ? Uvedené
je diskriminačné napríklad voči ďalším vypočutým svedkom, ktorých sa žalovaný snažil vtiahnuť do
zodpovednosti, ktorú však mal v danej veci len on sám, nakoľko z takto rozporného odôvodnenia
napadnutého rozsudku je badateľné, že pre pani sudkyňu súdu prvej inštancie vystupuje jedine žalovaný
so svojím synom (vypočutým svedkom) ako najdôveryhodnejšie osoby. To všetko aj napriek tomu, že
nikto z vypočutých a nestranných svedkov inkriminovaný kotol nikdy nevideli. Navyše ale, nevidel kotol
ani syn žalovaného p. Z. M., ktorý sa údajne zúčastňoval na prevoze škatule takých rozmerov, ktorá
ani nemohla vojsť do auta. Napriek tomu súd prvej inštancie uveril práve tomuto svedkovi, pričom ale
nezdôvodnil, prečo ostatné svedecké výpovede nie sú dôveryhodné a ako sa právne s týmito ostatnými
svedeckými výpoveďami žalobca má za danej okolnosti vysporiadať ??? - nákup kotla nebol potrebný -
túto skutočnosť žalobca konštatoval, ale aj svedecky preukázal až niekoľko krát. Tomto faktu však súd
prvej inštancie absolútne odignoroval a ani riadne nevyhodnotil. žalovaný uviedol, že cit.:...\"sa rozhodol
kúpiť kotol do rezervy,\"... Čo bolo výsledkom takéhoto rozhodnutia žalovaného v pozícii riaditeľa u



žalobcu? bola to aspoň objednávka na zakúpenie kotla do rezervy? Nabodaj to bola kúpna zmluva? Čo
bolo obsahom tejto zmluvy? Nič také súd prvej inštancie vo svojom napadnutom rozsudku ani nevysvetlil.
Vypočutí svedkovia však uviedli, že zakúpenie kotla do rezervy fakticky potrebné ani nebolo! Potom ale
musí žalobca tiež argumentovať, ako vlastne súd prvej inštancie dospel k poznaniu, že právny úkon
kúpy kotla bol platný z pohľadu § 22 ods.2 OZ, podľa ktorého platí, že zastupovať iného (v danom
prípade žalobcu žalovaným pri „reálnom\" obchode so žalovaným) nemôže ten (žalovaný štatutár),
záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (žalobcu). - k dnešnému 13.4.2017 pôvodný
kotol, ktorý je riade osadený u žalobcu (bez potreby údajne žalovaným tvrdenej rezervy) má 15,5 rokov
(5654 dní), pričom je stále funkčný a v riadnej prevádzke, čo žalobca musí osobitne zdôrazniť. Životnosť
takýchto kotlov je cca 15-20 rokov v závislosti od servisnej údržby. - žalovaným fiktívne zakúpený kotol,
keby skutočne reálne existoval v podmienkach žalobcu, ako žalovaným tvrdená rezerva (ale on vlastne
existuje v dome žalovaného) by mal (má) 8,4 rokov (3073 dní), čiže fiktívne zakúpený kotol pre žalobcu
žalovaným, by už bol (je v dome žalovaného) starší, ako pôvodný kotol žalobcu (v dobe fiktívneho
zakúpenia tzv. rezervného kotla), ktorý do dnešného dňa funguje v sídle spoločnosti žalobcu, aj napriek
tomu, že mal byť údajne nahradený fiktívnym rezervným kotlom. Takto je potom neskutočne a zmätočne
zistený stav súdom prvej inštancie, ktorý je interpretovaný nepreskúmateľným odvolaním napadnutým
rozsudkom. - žalovaný neustále opakoval, že kotol kupoval do rezervy. Tu sa naskytne priestor na
otázku, či žalovaný má v súčasnej dobe doma už zakúpený rezervný kotol, keď u neho inštalovaný kotol
je starší, než pôvodný kotol, ktorý bol v spoločnosti žalobcu, keď žalovaný údajne kúpil pre žalobcu
tzv. rezervný kotol ?!?! Kotol nachádzajúci sa v rodinnom dome žalovaného má cca 8,5 rokov, teda v
súčasnosti tento kotol je starší o 1,5 roka než pôvodný kotol (ktorý bol a dodnes je vo firme žalobcu)
v čase zakúpenia žalovaným fiktívneho kotla pre žalobcu, ako tzv. rezervného !!!!- je potrebné uviesť,
že žalovaný údajne zakúpil kotol pre žalobcu, tj. „ik\" Interkontakt, nie priamo, ale prostredníctvom práve
svojej živnosti (K.. R. M. - Stavmat, súkr. podnikateľ) od obchodnej spoločnosti Solidstav Košice (tiež
živnostníka) koncom SEPTEMBRA 2008 (30. 09. 2008) za kúpnu cenu 29 833,83 Skk (990,30 €) bez
DPH . - počas súdneho konania bolo naviac zistené, že vraj žalovaný aj sebe (aj keď bol zároveň
živnostníkom) kupoval 16.10.2008 od spoločnosti A-Z Isza kotol za 27 231,09 Skk (903,916) bez DPH.
Teda v prospech seba žalovaný „kúpil???\" lacnejšie než pre firmu - žalobcu. Toto sa stalo v rozmedzí
16-tich dní !!!! Naviac, súd prvej inštancie - sudkyňa niekoľkokrát opakovala, že žalovaný jednal ako
správny hospodár!!!! Ale pre koho? - 14.11.2008 doručil žalovaný v postavení živnostníka K.. R.. M. -
STAVMAT, súkr. podnikateľa faktúru vystavenú 30.10.2008 do účtovníctva žalobcu „ik\" INTERKONTAKT,
v ktorej vyúčtoval žalobcovi kotol za 38 783,19 Skk (1 287,37€) bez DPH. Pritom podľa argumentácie
súdu prvej inštancie zastupoval „hospodárne\" záujmy žalobcu, avšak preukázateľne len a len vo svoj
osobný prospech. - tu sa opäť naskytne priestor pre ďalšie otázky: - ak žalovaný tvrdil, že nakupoval viac
kotlov, ako je možné, že v spise je vyjadrenie firmy Solidstav z Košíc, kde prehlasujú že v období rokov
2007 - 2009 kúpil žalovaný od nich jeden jediný kotol ? ! ? ! Žalovaný tvrdil, že kotol pre žalobcu dodal,
pretože od dodávateľa mal zľavu !!!! Za čo mal zľavu? Akú zľavu mal ??? Zľava sa odberateľovi spravidla
poskytuje až pri väčšom odbere, nie hneď pri prvej kúpe. - prečo žalovaný nevyužil alebo nedojednal
zľavu aj na kúpu údajného rezervného kotla pre spoločnosť žalobcu „ik\" INTERKONATKT ? ! ? ! - prečo
údajne kúpil od svojej súkromnej firmy (teda vlastne od seba) kotol pre žalobcu predražený cca o 300,-
€ (a o 400,-eur drahšie ako do svojho domu) a nesprával sa ako riadny hospodár majetku žalobcu,
pričom bol naviac jeho spolumajiteľom, konateľom a výhradným riaditeľom spoločnosti žalobcu ? ! ? ! !!!!
Pritom súd prvej inštancie apeluje na to, že žalovaný sa zachoval ako správny hospodár !!!! Jasne,
ale iba pre seba! V čom sa to ale prejavuje, to sudkyňa nevysvetlila. Veď žalovaný fakticky „vybral\" z
pokladne žalobcu peniaze, ale žalobcovi nič nedodal! Ako týmto svojim „záujmovým\" konaním mohol
zveľaďovať majetok spoločnosti žalobcu?? - z uvedeného skôr vidno, že žalovaný sa správal skôr ako
„zlodej\", čo bolo policajným šetrením aj preukázané a zveľadil si svoj vlastný majetok. Túto okolnosť
však súd prvej inštancie odignoroval a ani ku nej neprihliadal, hoci to mal a mohol urobiť. Preto je
jeho rozhodnutie svojvoľné. - počas súdneho konania sa žalovaný mnohokrát opieral o to, že Smernica
o prevádzkových nákladoch sa práve na jeho osobu nevťahovala (lebo mal výsostné postavenie!),
čiže ešte aj po toľkých rokoch je vidno, akým „nadriadeným\" sa cítil vo svojej pozícii u spoločnosti
žalobcu „ik\" INTERKONTAKT. Uvedená Smernica sa na žalovaného bezpochyby vzťahovala tak, ako
na každého iného zamestnanca, alebo štatutára žalobcu. Nebol to práve žalovaný, kto túto Smernicu
vymyslel so svojou 10% účasťou v majetku u žalobcu? Žalovaný dosial príkaz od zástupcu všetkých
spoločníkov (vlastníkov) a od predstaviteľa majoritných vlastníkov, aby takúto Smernicu pripravil, pričom
túto Smernicu schvaľovali všetci majitelia a mali ju aj dodržiavať. Prečo práve nie žalovaný, to je veľkou
záhadou. - počas súdneho konania sa žalovaným a hlavne jeho právnym zástupcom poukázalo tiež
na to, že rodičia svedka Ing. Sováka inštalovali typovo zhodný kotol približne v inkriminovanej dobe v



rovnakej obci, kde býval aj žalovaný, keď bol kotol do účtovníctva spoločnosti žalobcu „ik\" Interkontakt
zaevidovaný na základe dokladov od žalovaného. Žalobca podotýka, že rodičia K.. L. nakúpili kotol
25.10.2010, čiže o 2 roky neskôr a od právneho zástupcu to bolo podlé, že niečo také vôbec vyťahuje
na súdnom pojednávaní a tým sa snažil súd prvej inštancie riadne zaviesť a zmanipulovať! Zároveň je
ale zaujímavé, že L. nakúpili lacnejšie za 882,35 € bez DPH (viď dokl. v súdnom spise) !!!!!!!! Na rozdiel
od žalovaného, svedok K.. L. predložil autentické (originálne) doklady od kotla zakúpeného jeho rodičmi
do ich rodinného domu, čo však žalovaný nikdy neurobil, nakoľko doručil len kópie nejakých dokladov,
ktoré však nezodpovedajú tomu, že by skutočne boli z toho obdobia, nakoľko programová verzia, v
ktorej boli žalovaným predložené doklady ešte v tej dobe neexistovala, čo však pani sudkyňa tiež akosi
„prehliadla\"... - v bode 22. pani sudkyňa uvádza len čiastočné veci a zase len tie, ktoré nahrávajú do kariet
žalovanému. Pani sudkyňa nenápadne vynechala, neuviedla v rozsudku, že pani F., administratívna
pracovníčka firmy A-Z Isza z Košíc, priznala vo svojej svedeckej výpovedi, že bola schopná pozmeňovať
a meniť údaje dokladov - faktúr v programe aj s odstupom času. Zároveň priznala, že doklady, ktoré
boli doručené ako dôkazový materiál žalobcom na súd, vytlačila a podpísala dodatočne , čiže to nie sú
pôvodné originály z účtovníctva spoločnosti. - Poukázal na to, že v bode 23. napadnutého rozsudku
je uvedené, že ako svedok, syn žalovaného p. Z. M. niesol krabicu o rozmeroch europalety, pričom
pani sudkyňa robila konfrontáciu svedkov so škatuľou (originálnym obalom) od kotla, ktorá reálne je
cca polovica toho, čo uviedol žalovanému spriaznený svedok ... Ale nič to na situácii nemení, že pani
sudkyňa bez zaváhania uverila všetkému, čo tento svedok „vyrozprávkoval\" pani sudkyni .... Uverila,
pretože zrejme chcela uveriť, že ? ... Ale tým pádom neprávne posúdila danú právnu vec. - v bode
24. tiež nie je reálne zachytená interpretácia výpovede svedkyne p. Y., ktorá po vysvetlení situácie
vypovedala, že kotol sa nemal odpisovať, nakoľko nebol nainštalovaný v budove spoločnosti žalobcu
„ik\" Interkontakt v podstate potvrdila to, čo tvrdil žalobca, lebo kotol ani neexistoval. Mimochodom,
právny zástupca vlastne vyprovokoval jednanie o odpisoch a na žiadosť súdu prvej inštancie žalobca
predložil Znalecký posudok, z ktorého žalobca citoval svoje tvrdenie. - v mnohých bodoch napadnutého
rozsudku sa súd snaží navodiť pocit, že sporný fiktívne zakúpený tovar dodaný bol, hoci to z ničoho
nevyplýva. K uvedenému dodal a citoval z vyhotoveného znaleckého posudku, ktorý je v súdnom spise:
Posudzované doklady Faktúra číslo 2008075, z 30.10.2008 bola vystavená 30.10.2008 dodávateľom
K.. R. M. - STAVMAT, na odberateľa ,.ik\" INTERKONTAKT, s.r.o. za dodanie rôzneho tovaru. Faktúra v
zmysle Zákona o dani z pridanej hodnoty § 71, obsahuje všetky náležitosti, požadované týmto zákonom.
Z uvedenej faktúry však nie je zrejmé, či tovar uvedený vo faktúre bol aj skutočne dodaný, z dôvodu,
že uvedená faktúra neslúži zároveň ako dodací list (viď. nižšie). V zmysle smernice k prevádzkovým
nákladom, z 15.7.2008, bol potrebný na nákup Kondenzačného kotla LEV KKO 28, uvedeného v
predmetnej faktúre, súhlas 65% podielu spoločníkov, keďže išlo o majetok, ktorého hodnota bola vyššia
ako 30.000 SKK. Dodací list k faktúre č. 2008075 z 30.10.2008. Vo všeobecnosti je možné dodací
list charakterizovať, ako podklad pre zaúčtovanie prijatia dodaného tovaru, pre príjemcu tovaru, a
zároveň ako doklad pre predávajúceho, že tovar uvedený na dodacom liste skutočne dodal. Dodací list
k faktúre č. 2008075 obsahuje podpisový záznam predávajúceho - K.. R. M. - STAVMAT, neobsahuje
však potvrdenie (podpisom ani pečiatkou) o tom, že kupujúci, teda žalobca uvedený tovar prevzal. Na
základe uvedenej skutočnosti je zrejmé, že žalobkyňa kotol nikdy ani papierovo nedostala do svojej
dispozície, teda prijatie tovaru uvedeného na tomto dodacom liste spoločnosťou „ik\" INTF.RKONTAKT,
s.r.o. je vylúčené. Posúdením účtovných dokladov bolo zistené: Faktúra č. 2008075, z 30.10.2008 -
spĺňa náležitosti faktúry požadované zákonom. Nie je z nej zrejmé dodanie tovaru. Nákup dlhodobého
majetku uvedeného na faktúre mal byť odsúhlasený 65% -ným podielom spoločníkov, ale nebol. Dodací
list k faktúre č. 2008075, z 30.10.2008 - nepreukazuje dodanie tovaru uvedeného v dodacom liste,
z dôvodu nepotvrdenia dodacieho listu odberateľom, (proste odberateľ - žalobca nič neprevzal !) ,
TEDA ŽALOVANÝM, PRETOŽE IBA ON MOHOL (ako riaditeľ spoločnosti žalobcu) PREVZIAŤ SÁM
OD SEBA (zo svojho živnostenského podnikania K.. R. M. - STAVMAT ) „FIKTÍVNE\" ZAKÚPENÝ
KOTOL. To sa nestalo. Prečo ho asi neprevzal žalovaný? No pretože ten kotol tam nedodal, „JE TO
PROSTE LOGIŠ\", ako tvrdí známa slovenská moderátorka (E. F.). Ďalej uviedol, že je zaujímavé ako
pani sudkyňa pristúpila a vyhodnotila špekulácie žalovaného a jeho právneho zástupcu. V procese sa
títo neustále snažili zavádzať a preniesť zodpovednosť na inú osobu, než ňou mal byť práve žalovaný.
V napadnutom rozsudku je uvedená argumentácia súdu, že pochybila účtovníčka žalobcu, a to sl.
V., ktorá podľa argumentácie súdu vyzerá tak, že práve táto mala kontrolovať všetok tovar, ktorý sa
v spoločnosti žalobcu nakúpil. Svedkyňa sl. V. zaúčtovala doklady a vykonala všetky potrebné a z
dokladov vyplývajúce náležitosti. Žalobca podotýka, že nie je úlohou účtovníčky kontrolovať tovar, ale
mal to urobiť práve žalovaný, ktorý však tento skutok titulom svojej pozície „zanedbal\", skôr povedané,
zneužil svoje postavenie a zároveň vo svoj prospech využil situáciu. Prečo žalovaný tak konal? Je to



jasné, nepotreboval tento fiktívne zakúpený kotol niekomu odovzdať!!! Prečo asi? Pretože žiadny kotol
mu žalovaný ako zástupca svojej súkromnej firmy Stavmat neodovzdal a on. Súčasne ako žalovaný
a štatutár žalobcu NIČ od seba pre žalobkyňu neprevzal !!!! Je odporné, keď žalovaný, ktorý mal
veľmi nadštandardné vzťahy s touto účtovníčkou, chcel celú túto záležitosť hodiť práve na ňu (ktorú
mimochodom v jarných mesiacoch roku 2009 prepusti žalovaný z pracovného pomeru). Svedkyňa
V., ako účtovníčka u žalobcu bola fakticky priamou podriadenou žalovaného a on bol jediným jej
nadriadeným. Čo sa týka nutnosti vykonania inventarizácie pri odchode riaditeľa spoločnosti (ktorým
bol sám žalovaný), tak žalobca nevie o nijakom predpise nutnosti inventarizácie, ktorý by to nariaďoval.
Napriek tomu, že žalovaný tvrdil, že sa pokazili medziľudské vzťahy, za čo si v prvom rade mohol
len on sám. Tak pri jeho odchode od žalobcu sa predseda predstavenstva žalobcu snažil zachovať
„džentlmenský\", pričom predsedu predstavenstva žalobcu by vôbec by ani vo sne nenapadlo, že žalobcu
okrádala, okradla osoba, ktorú roky podporoval a ktorej bol v podmienkach žalobcu zabezpečený
nadštandardný životný štýl. V prípade osoby žalovaného nešlo totiž v podmienkach žalobcu o osobu
napr. skladníka alebo osobu, ktorá by mala na starosti napr. hotovostné financie a mala ich odovzdať.
Teda nebol žiadny zákonný dôvod, kvôli jeho odchodu z funkcie riaditeľa robiť inventúru, mimo veci,
ktoré mal osobne pridelené, ako auto, notebook, telefón nemal nič iné pridelené! Žalovaný mal pridelené
určité pracovné pomôcky, o ktorých sa vedelo a ktoré pri jeho odchode od neho žalobca vyžadoval na
vrátenie, ale ako sa mohlo niečo, ako kotol od neho vyžadovať, ak sa u žalobcu o fiktívnom nákupe
nevedelo, nikto kotol nevidel, len peniaze, ktoré prevzal žalobca, tak tieto skutočne videla len svedkyňa
sl. V. ???? Aj napriek tomu, že je zákonom daná povinnosť vždy k 31.12. každý rok vykonávať fyzickú
inventúra majetku, pretože to obligatórne stanovuje Zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z. z., § 29 je pre
žalobcu nepochopiteľné že práve žalovaný titulom svoje pozície za to nemôže, že sa v podmienkach
žalobcu vykonával tak, ako sa vykonávala. Vykonanie inventarizácie sa realizuje ku dňu zostavenia
účtovnej uzávierky t j. l x ročne. Tento Zákon (o účtovníctve č.431/2002 par. 29.) priamo stanovuje
dátum, ku ktorému sa robí táto inventarizácia, t.j. 31.12. každý rok. Sudkyňa v bode 57. napadnutého
rozsudku nepochopiteľne poukazuje na to, že vraj žalovaný v pozícii štatutára spoločnosti žalobcu
nemôže za to, že sa za jeho pôsobenia nerobila fyzická inventarizácia. Ako to? Žalovaný bol riaditeľom
u žalobcu a bol to práve on a nikto iný, kto bol nesporne priamo zodpovedný titulom svojej pozície
za vykonanie fyzickej inventarizácie. Súd prvej inštancie však v napadnutom rozsudku uvádza, že v
inventarizačnej komisii u žalobcu boli (svedkyne) pani Y. E. M.. To však nie je pravda! Menované ani
nevedeli, že ich žalovaný dal do nejakej inventarizačnej komisie a nič nepodpísali !!! Ako to, že žalovaný
dovolil predsedníčke komisie, účtovníčke sl. V., ktorá bola priamo podriadená ŽALOVANÉMU, ktorý bol
jej jediným nadriadeným, NEVYKONAŤ SKUTOČNE FYZICKÚ INVENTÚRU? Za zvlášť pozoruhodné
a zavádzajúco zmätočné považuje žalobca konštatovanie, \"...ŽE AK ŽALOVANÝ V MARCI 2009
UKONČIL U ŽALOBCU PRACOVNÝ POMER A PRACOVAL U NEHO ĎALEJ NA ZÁKLADE DOHODY
O PRACOVNEJ ČINNOSTI, HMOTNE ZODPOVEDNÝM ZA MAJETOK SPOLOČNOSTI SA STAL
PREDSEDA PREDSTAVENSTVA K.. F., KTORÝ MAL MOŽNOSŤ (DOKONCA BOL AJ POVINNÝ TAK
UROBIŤ) VYKONAŤ INVENTÚRU UŽ VTEDY A ZISTIŤ, V AKOM STAVE ŽALOVANÝ PRENECHAL
MAJETOK SPOLOČNOSTI, ALE NEUROBIL TO.\" TOTO TVRDENIE SUDKYNE VŠAK NENACHÁDZA
OPORU V ŽIADNOM PRÁVNOM PREDPISE A PONÚKA SA , ČI TAKÉTO TVRDENIE NIE JE V
ROZPORE S TVRDENÍM , ŽE „SÚD POZNÁ PRÁVO\". TOTO TVRDENIE SUDKYNE JE ARBITÓRNE.
Pani sudkyni veľa krát bolo zdôraznené, že pracovný pomer žalovaný v marci 2009 rozviazal sám so
sebou, teda v pozícii riaditeľa u žalobcu. O tom však nikto u žalobcu nevedel, teda nielen zamestnanci,
ani akcionári a predseda predstavenstva sa o tejto svojvôli žalovaného dozvedel až v mesiaci JUN
2009, keď zistil, že žalovaný za neznámych okolností podpísania si vlastných prepúšťacích dokumentov
prestal byť riaditeľom v spoločnosti žalobcu. Žalovaný mal uzatvorenú pracovnú zmluvu u žalobcu (ktorá
ale nebola dôsledne predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, rovnako ani iné dokumenty
spomenuté v bode 38 napadnutého rozsudku) na pozíciu RIADITEĽA spoločnosti u žalobcu, pričom
podľa Stanov spoločnosti žalobcu funkciu riaditeľa (v prípade, že spoločnosť nemá riaditeľa) MUSÍ
VYKONÁVAŤ PREDSEDA PREDSTAVENSTVA. Preto, K.. F., v pozícii predsedu predstavenstva sa
stal riaditeľom žalobcu de jure okamžikom, keď žalovaný rozviazal pracovný pomer u žalobcu, a to
sám so sebou, ale K.. F. sa riaditeľom žalobcu stal de facto, keď sa až v JÚNY 2009 dozvedel, že
žalovaný už nie je riaditeľ. Preto je na mieste argumentácia, ako súd prvej inštancie môže tvrdiť, že
predseda predstavenstva mal urobiť inventúru v spoločnosti žalobcu, keď žalovaný úspešne utajoval
svoju ďalšiu pozíciu u žalobcu, v ktorej pracoval na základe dohody, ktorú si tiež sám so sebou
uzavrel? Podľa akej právnej normy mal predseda predstavenstva konať? Hlavne prečo? Pani sudkyňa
bola niekoľkokrát na pojednávaniach pozvaná do firmy žalobcu. Videla by, že spoločnosť žalobcu je
relatívne malá, a preto nastupujúci predseda predstavenstva, K.. F. nemal dôvod robiť inventarizáciu



spätne k marcu 2009, kedy si žalovaný robil čo chcel. Žalovaný totiž nespravoval nejaký sklad,
poprípade neviedol pokladňu, teda nebolo čo inventarizovať. Žalovaný mal iba AUTO, NOTEBOOK a
TELEFÓN!!! Čo fakticky až na nátlak predsedu predstavenstva žalobcovi odovzdal a potom žalovaný
dostal Výstupný list. Od žalovaného nikto nemohol prevziať ním fiktívne zakúpený kotol, ktorý ani
nedodal do dispozície spoločnosti žalobcu, o tejto fiktívnej podvodnej transakcii vedel iba žalovaný sám
a nikto nevedel, že vo firme žalobcu by mal byť akýsi žalovaným fiktívne zakúpený kotol. Žalovaný
nikdy NEPREUKÁZAL, že nejaký neexistujúci kotol niekto v spoločnosti žalobcu od neho prevzal. Áno
je pravda, že, K.. F. bol fakticky od JÚNA 2009 hmotne zodpovedný za majetok spoločnosti žalobcu.
Práve preto vyžadoval od svojich podriadených v nim ustanovenej inventarizačnej komisii vykonať
dôslednú fyzickú inventarizáciu majetku žalobcu, a to k najbližšiemu termínu (stanovenému zákonom)
31.12.2009 a v súlade so zákonom, pretože to tento zákon stanovil obligatórne, čo sa však o žalovanom
povedať nedá. Práve na základe tejto, K.. F. nariadenej fyzickej inventarizácie bolo u žalobcu zistené,
že žiadny kotol, ktorý bol fiktívne žalovaným pre spoločnosť žalobcu zakúpený, v spoločnosti žalobcu
ani neexistuje (a nikto zo zamestnancov ho ani nevidel), pretože ho žalobca nikdy od žalovaného
nedostal. TENTO FIKTÍVNY KOTOL JE AKO PANI COLUMBOVA (podľa Wikipedie najlepšia žena na
svete) - ŽALOVANÝ O ŇOM V PRIEBEHU CELÉHO SÚDNEHO KONANIA ROZPRÁVA, ALE NIKTO
TENTO KOTOL NEVIDEL, DOKONCA ANI ZÁZRAČNÝ svedok - SYN ŽALOVANÉHO. Je zaujímavé, že
predsedovi predstavenstva ukladá sudkyňa v napadnutom rozsudku vykonať inventarizáciu u žalobcu,
a naviac, po „zaujímavom\" odchode žalovaného z pozície riaditeľa, ale to, že žalovaný, ktorý bol
do marca 2009 riaditeľom spoločnosti žalobcu, teda hmotne zodpovedným za majetok spoločnosti
nachádza u súdu prvej inštancie ospravedlnenie, že vlastne za nevykonanie fyzickej inventarizácie
ani nemôže zodpovedať. DOSLOVA SUDKYŇA UVÁDZA: \"...To však rovnako nemožno klásť za vinu
žalovanému.\" A predsedovi predstavenstva áno? Dokonca sudkyňa tvrdí, že predseda predstavenstva
bol dokonca povinný urobiť inventarizáciu majetku, keď v marci 2009 spoločnosť žalobcu už nemala
riaditeľa, pritom práve vinou žalovaného ani nikto o tom nevedel, že žalovaný už len „hrá\" u žalobcu
rolu riaditeľa. To, že žalovaný už nie je de jure riaditeľ u žalobcu, sa žalovaný dozvedel od predsedu
predstavenstva, a to až v mesiaci JÚN 2009, keď sa odhalilo v podmienkach žalobcu nekalé konanie
žalovaného súvisiace s manipuláciou jeho vlastných dokumentov ním samotným, ktoré sa týkali jeho
pracovnoprávnych vzťahov u žalobcu. Žalobca vytýka súdu aj nerovnaké zaobchádzanie s uplatňovaním
procesných práv. Rozpíše prečo .... Pretože štatutár žalobcu, K.. F. nie je väzeň, má svoje záujmy, chodí
po nemocniciach , má svoje i životne dôležité rituály, ako každý iný slobodný človek. Preto tento štatutár
pravidelne zasielal pani sudkyni dopredu ospravedlnenia, v ktorých termínoch sa nemohol zúčastňovať
na jednotlivých pojednávaniach. Pani sudkyňa sa na týchto jeho ospravedlneniach „pozastavovala\",
pričom to náležíte komentovala, aj napriek tomu. že to štatutár žalobcu robil zo slušnosti k nej, pretože
si na tej slušnosti z princípu veľmi zakladá. Miesto toho, aby pani sudkyňa pochválila konanie štatutára,
tak toto ospravedlnenie predsedu predstavenstva niekoľkokrát ironicky okomentovala. Na strane druhej
však pán právny zástupca žalovaného JUDr. Csáko sa na poslednú chvíľu ospravedlnil pred súdnym
pojednávaním, že musel ísť do zahraničia na liečebný pobyt, pričom štatutár žalobcu už docestoval do
okresu Trebišov a konanie nebolo. Pani sudkyňa právneho zástupcu žalovaného na predvolaní na ďalšie
pojednávanie vyzvala, aby doručil potvrdenie o zahraničnom liečebnom pobyte, ale on tak do dnešného
dňa neurobil a pani sudkyňa ho nijak nesankcionovala a ani nevyžadovala od neho uvedené potvrdenie,
že prečo sa nemohol dostaviť na nariadené pojednávanie. Tento prístup súdu považuje žalobca za ujmu
na svojich procesných právach, čo sa však vo vzťahu k žalovanému povedať nedá. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku úspešne manipuluje argumentáciami, či žalovaný vzal peniaze ako zamestnanec,
alebo ako štatutár. To je predsa jedno: prevzal peniaze a nedodal tovar, a to na základe fiktívnej faktúry,
pričom mu zanikla funkcia štatutára až ku dňu 26.11.2009, čo súd tiež prehliadol (viď úplný výpis z OR
OS Košice 1). Prečo súd vyvodil práve taký právny záver, podľa ktorého sa žalovaný beztrestne za svoj
odporný skutok vo vzťahu k žalobcovi vyvinil? To súd dôsledne ani nevysvetlil. Zo všetkých dôvodov a
na základe všetkých prevedených dôkazov preto navrhol, aby odvolací súd vyhovel podanej žalobe v
plnom rozsahu a súčasne zaviazal žalovaného k 100%-nej náhrade nákladov celého konania.
5.Žalobkyňa podaním doručeným súdu 18.4.2017 označeným ako odvolanie (č. l. 843 - 848) podala
odvolanie, ktoré je ale identické s tým, ktoré podala 13.4.2017 (č. l. 825 - 831) je len podpísané jej
právnym zástupcom.
6.K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný (č. l. 854 - 856), ktorý v prvom rade dal pozornosti, že
žalobkyňa síce súdu predložila dve odvolania, ale sa jedná o podania, ktoré sú nielen obsahovo, ale
dokonca aj štrukturálne identické a preto podľa jeho názoru tieto je nutné považovať len zajedno podanie
bez ohľadu na to, že sa na nich uvádza odlišný dátum vyhotovenia a je rozdielna aj hlavička jeho autora.
Pri riešení otázky, ktoré z týchto podaní má „prednosť\" pred druhým, je potrebné podľa môjho názoru



vychádzať z dátumu doručenia podania na súd, pričom samotná strana sporu odvolanie doručila súdu
prvej inštancie už 13.4.2017, ktoré doplnila toho istého dňa a preto podľa jeho úsudku podanie, ktoré
bolo realizované prostredníctvom jej právneho zástupcu a ktoré súdu bolo doručené až 18.4.2017, nemá
žiadnu právnu relevanciu, jeho realizácia bola nadbytočná. Okrem toho sa javí, že toto bolo podané
až po uplynutí 15 - dňovej zákonnej lehoty určenej na podanie odvolania. O tom, že ktoré z týchto
podaní má povahu prvopisu svedčí aj jazyk jeho vyhotovenia, pretože právny zástupca žalobkyne svoje
prednesy realizoval prevažne v českom jazyku, kým predmetné podanie je vyhotovené v štátnom jazyku.
Ide o skutočnosti, ktoré môžu mať význam napr. pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, najmä
pri prípadnom úspechu žalobkyne, aj keď osobne veľmi hlboko presvedčený, že táto alternatíva je
len hypotická, keďže súd rozhodol nielen správne a objektívne, ale hlavne zákonne tak, ako na to aj
nižšie poukáže. Žalobkyňa považuje za neobvyklé, že konajúca sudkyňa rozhodla o podanej žalobe
napadnutým rozsudkom iným spôsobom, než svojim skorším rozhodnutím. Pre každého, kto sa venuje
právu, je úplne jasné, že ide o absolútne bežný jav, predsa v novom konaní po zrušujúcom rozhodnutí
sa spravidla vykonajú nové dôkazy, naviac súd prvej inštancie má za povinnosť riadiť sa aj právnym
názorom odvolacieho súdu, čo má často za následok, že k odlišnému rozhodnutiu súd môže dospieť
úplne bežne. Aj na základe tejto skutočnosti (spolu aj s ďalšími „odvolacími dôvodmi\") sa javí, že nie
celkom obvyklým spôsobom v posudzovanej veci autorom odvolania nie je právny zástupca žalobkyne,
ale samotná žalobkyňa. Do tohto rámca zapadá i názor žalobkyne, ktorým sa vyjadruje k jeho „vine\",
hoci je zrejmé, že táto kategória je kategóriou trestného, a nie civilného práva. Len \"neprávnik\"' môže
tvrdiť, že je úplne jedno, či tá- ktorá osoba si mala zobrať peniaze (slovami odvolateľa) ako spoločník,
konateľ, zamestnanec či jednoduchý občan. Je to každopádne právne významná okolnosť, zvlášť so
zreteľom na predchádzajúce, zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým súdu prvej inštancie
bolo priamo uložené vysporiadať sa s touto otázkou. Toľko k preambule odvolania... Odvolateľ si v
podanom odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody uvedené v § 365 písm. b, d, e, f, g, h) CSP, avšak
vôbec neuvádza a z podaného odvolania nijako nevyplýva, prečo a ako má byť naplnený ten - ktorý
odvolací dôvod v súdenej veci. Je tomu tak i napriek tomu, že žalobkyňa doslovne cituje tieto odvolacie
dôvody. Odvolateľ sa pozastavuje nad tým, že súd „očísloval prevedené dôkazy\", pričom je zrejmé,
že na Slovensku každý civilný súd (vrátane NS SR) podobným spôsobuje vyhotovuje rozsudky, čo je
ďalším dôkazom o tom, že autorom odvolania žalobkyne nie je osoba, ktorá by sa venovala právnej
problematike, najmä rozhodovacej činnosti súdov. Žalobkyňa spochybňuje výpoveď svedka Z. M. s
odôvodnením, že sa jedná o jeho syna. On túto skutočnosť (rovnako, ako ani ja) nikdy nepoprel a už
v čase, keď navrhol jeho výsluch, uviedol, že ide o môjho syna. Svedok vypovedal pravdivo a vysoko
presvedčivým spôsobom, pohotovo reagoval na kladené otázky či už súdom alebo aj žalobkyňou či
jej právnym zástupcom, o čom je možné veľmi ľahko sa presvedčiť prehratím zvukového záznamu z
pojednávania, na ktorom bol vypočutý. Odvolateľ nie celkom zrozumiteľne namieta, že jeho výsluch
navrhoval s vágnym odôvodnením, že syna nechce volať k súdu...\". Naproti tomu pravda je taká, že
výsluch svedka navrhoval aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu už podstatne skôr (viď napr.
predposledný odsek písomného vyjadrenia zo 7.3.2012, či zápisnica o pojednávaní zo 16.5.2012 a
pod.). V žiadnom prípade teda neobstojí zavádzajúce tvrdenie odvolateľa, že výsluch svedka Z. M.
predniesol až po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Tvrdenie odvolateľa, že sa nedožadoval
výsluchu môjho syna v trestnom konaní je nielen zavádzajúce, ale je zároveň aj nenáležité a scestné.
Aj keď je pravda, že vo veci bolo vedené trestné konanie, nikdy sa nedostal do takej situácie, aby bolo
nutné z jeho strany navrhovať vykonanie dôkazov, on vo veci bol vypočutý ako svedok a nikdy ako
obvinený, prečo by mal navrhovať vykonanie akéhokoľvek dokazovania (čo svedkovi ani neprislúcha)?!
O tom už ani nehovorí, že je jeho vecou, kedy a aké dôkazy navrhne vykonať. Odvolateľ v podanom
odvolaní kladie zároveň aj básnickú otázku, prečo tento „signál\" nebol dostačujúci pre konajúci súd,
na ktorú by rád uviedol, že to nie je žiaden „signál\", naviac súdy nerozhodujú na základe akýchsi
„signálov\" podľa predstáv žalobkyne, ale na základe dôkazov. Nepochybne vie o tom aj žalobkyňa, ktorá
naviac o dôkaznej povinnosti bola aj poučená, teda nič jej nebránilo preukázať svoje tvrdenia dôkazmi
a nie odvolávať sa na akési signály. Pokiaľ žalobkyňa v ďalšom vyslovuje názor, že vyššie uvedený
svedok mal byť niekým poučený, je na nej, aby túto skutočnosť preukázala. Je však potrebné uviesť,
že svedok nikdy, nikým nebol poučený o tom, ako má vypovedať, vypovedal len a len čistú pravdu, a
to po zákonnom poučení o trestných následkoch krivej výpovede. Na tvrdenie odvolateľa, že žalobkyňa
bola tou stranou sporu, ktorá navrhovala ako prvá dôkazy je potrebné uviesť, že toto je bez akejkoľvek
právnej relevancie, zákon totiž nijako neukladá (a ani neumožňuje) hodnotiť dôkazy podľa ich poradia.
Aj keď nikdy neskúmal túto otázku (práve z dôvodu, že táto nemá žiaden právny význam), je aj logické
a vyplýva to i z procesného postavenia strán sporu, že v konaní prvý musí niečo tvrdiť a svoje tvrdenia
dôkazmi preukázať v rámci procesného útoku žalobca a žalovaný má možnosť (len) sa brániť týmto



tvrdeniam, vyvraciať ich, a to spravidla dôkazmi, či dôkaznými návrhmi v rámci procesnej obrany. Nevie,
čo sa na tomto postupe nepozdáva odvolateľovi a prečo to vôbec namieta... Predpokladá, že je tomu
tak predsa na celom svete a nielen na Slovensku! V ďalšom odvolateľ tvrdí, že súd vykonal dôkaz
kartónovým obalom od kotla LEV EKO 28. Aj keď si myslí, že takýto dôkazný prostriedok zákon nepozná
a preto takýto dôkaz ani nemohol byť vykonaný, faktom je, že v jednom prípade sa právny zástupca
žalobkyne a jej štatutárny zástupca sa dostavili na pojednávanie s veľkým kartónovým obalom. Už aj
zo samotnej skutočnosti, že žalobkyňa disponuje s obalom od kotla, vyplýva nedôvodnosť jej obrany,
teda že jej nebol kotol dodaný, predsa ani žalobkyňa v konaní netvrdila, že by jej bol dodal prázdny
obal od kotla, jeho dodávku v celosti odmietala (teda vrátane dodávky jeho obalu). Pokiaľ odvolateľ
spochybňuje pravdivosť výpovede svedka Z. M. s tým, že ten sa údajne nevedel presne vyjadriť k
rozmerom tejto krabice je nutné podotknúť, že svedok sám zvýraznil, že sa vyjadruje len orientačne
k týmto rozmerom, navyše so značným časovým odstupom, teda prípadná odchýlka absolútne vôbec
nič neznamená a nemá dopad na dôveryhodnosť jeho výpovede. Práve naopak, bolo by divné, keby
sa svedok vedel presne, na milimetre či centimetre vyjadriť po takej dlhej dobe k rozmerom krabice,
ktorej v tom čase význam neprikladal. Bezdôvodné (dokonca opakované) uvádzanie rozmerov europaliet
odvolateľom hádam ani nie je potrebné komentovať... Veď o europaletách sa nikdy, nikto nevyjadroval...
Žalobkyňa navrhuje vykonanie dokazovania porovnaním europalety a krabice od kotla. Bez ohľadu na
to, že o žiadnej europalete okrem odvolateľa nikto nehovoril a že takýto dôkazný prostriedok zákon
taktiež nepozná, takýto procesný postup v odvolacom konaní ani nie je možný, žalobkyňa predsa bola
jasne poučená (aj) o tom, do kedy je potrebné a možné predniesť dôkazné návrhy. Ak bola tej mienky,
že vykonanie takéhoto dôkazu možné je, mohla (hlavne však mala) tento dôkazný návrh predniesť
v lehote zákonom stanovenej. Nuž a pokiaľ žalobkyňa pripisuje význam tomu, že -možno- svedok
neuviedol presné rozmery kotla, je nutné dodať, že sama odvolateľka tvrdí, že rodinný dom svedka je
vybavený rovnakým plynovým kotlom. Je absurdné, aby ho nepoznal a pokiaľ nevedel presne uviesť
rozmery jeho krabice, tak to môže ísť naozaj len a len na vrub plynutia času. Názor odvolateľa, že
„Akýsi zápis akejsi účtovníčky (pozn. žalovaného: V.) na akomsi papieri nie je dôkazom o tom, že kotol
bol predaný\", je zjavne nesprávny. Predsa sl. V. žalobkyňa dlhé roky zamestnávala, s jej prácou bola
nadmieru spokojná (pri skončení jej pracovného pomeru osobne Ing. E.. F., ako najvyšší predstaviteľ
spoločnosti jej poslal aj ďakovný list) a preto jej zhadzovanie zrejme nie je správne. Každopádne však
treba podčiarknuť, že sa tu nejednalo len o akýsi „papier, akejsi účtovníčky\", ale šlo o účtovné doklady
vystavené na to žalobkyňou poverenou osobou, účtovníčkou sl. V.. Tie „akési papiere\" sú inventúrna
karta č. 000052, ako aj účtovníctvo žalobkyne, v ktorom je zachytená jeho spochybňovaná faktúra
č. 2008075 z 30.10.2008 pod interným číslom DF080749. ale aj evidencia DPH, z ktorej vyplýva, že
žalobkyňa si nadmerný odpočet DPH uplatnila za obdobie 10/2008 a tento jej aj bol vyplatený... Toľko
k tomuto „akémusi\" odvolaciemu argumentu... Žalobkyňa už odo dňa podania žaloby spochybňuje pred
súdom dodanie sporného kotla, naproti tomu do dnešného dňa nereklamovala jeho vyššie uvedenú
faktúru. Nazdávam sa, že ak žalobkyňa mala výhrady voči tejto faktúre, mala možnosť túto reklamovať,
čo sa ale nestalo. Odvolateľ ďalej namieta, že svedok Z.. M. uviedol, že on sa do krabice od kotla
nedíval a preto nemal vedieť, čo v nej bolo. Ide však o zavádzajúce tvrdenie, pretože ho volal, aby
mu pomohol vyložiť kotol, ktorý bol vo svojej krabici. Teda ak sa aj nepozrel priamo do krabice, v
žiadnom prípade nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, čo sa v nerozbalenej krabici nachádza.
Určite nebol dôvod do garáže môjho vtedajšieho zamestnávateľa - žalobkyne v krabici od kotla prevážať
ani jablká, ani sliepky... Nuž a vylúčiť, že by si hneď vzápätí mal krabicu premiestniť vylučuje to, že
aj s jej vyložením  potreboval pomoc, potreboval by ju aj pri opätovnom naložení; a akú má logiku
položiť kotol do garáže žalobkyne a hneď vzápätí si ho odtiaľto vziať späť. Ale až to tvrdí odvolateľ,
nech to preukáže! V ďalšom žalobkyňa uvádza len akési svoje dohady, ničím nepodložené úvahy,
vrátane aj zlomyseľných tvrdení ohľadne akéhosi jeho vzťahu so slečnou V. a pod. Tieto nemajú žiadne
opodstatnenie, ani žiadnu právnu relevanciu, naviac ide o skutočnosti, ktoré odvolateľ tak, ako obvykle,
dookola (bezdôvodne) opakuje. Len pre poriadok by rád uviedol, že z hľadiska konečného posúdenia
veci nie je dôležité tvrdenie zamestnancov žalobkyne, ktorí majú strach o svoje zamestnanie, že oni
sporný kotol nevideli (zrejme vypovedali účelovo v prospech svojho zamestnávateľa z obavy o svoje
zamestnanie), navyše to ešte nevyvracia otázku dodania kotla o to viac, že šlo o svedkov, ktorí do
garáže nechodili, resp. chodili len sporadicky. On naozaj nevie, čo sa stalo s kotlom po jeho dodávke,
bolo vecou žalobkyne, ako s ním naloží, ako aj to, aby si ho chránila pred jeho prípadným odcudzením.
Záverom však považuje za potrebné reagovať na básnickú otázku odvolateľa, či nemal byť ustanovený
do konania tlmočník, keďže údajne K.. F. E. R.. Z. sú českej národnosti. Hovoriť o tom, či sú menovaní
naozaj českej národnosti, je nadbytočné, pretože táto okolnosť nevyplýva zo žiadneho z vykonaných
dôkazov, navyše sa obaja dostavili na súd v SR z vlastnej vôle jednak ako štatutárny zástupca slovenskej



obchodnej spoločnosti, resp. ako právny zástupca slovenskej obchodnej spoločnosti. Ich účasť v konaní
bola dobrovoľná (a nie vynútená), veď za spoločnosť mohol konať iný jej štatutár, resp. iný právny
zástupca. V príbehu celého konania ani jeden z nich nikdy nepredniesol požiadavku o ustanovenie
tlmočníka, navyše K.. F. sa v konaní vyjadroval po slovensky (až na počiatočnú fázu súdneho konania.)
Prekvapuje ho, že strana sporu zastúpená právnym zástupcom otázku potreby tlmočenia v súdnom
konaní spája s otázkou národnosti... Len pre úplnosť uviedol, že právo vypovedať v materinskom jazyku
nie je závislé na národnosti a nie je ani bezvýhradné. Podľa prechádzajúcej právnej úpravy, v zmysle
§ 18 OSP účastníci mali v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie, pričom mali právo konať
pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku. ktorému rozumejú s tým, že súd bol povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Bolo zrejmé (viď dôvodová správa), že uplatnenie tohto
práva predpokladalo žiadosť účastníka urobenú osobitným podaním alebo priamo do zápisnice, z ktorej
bolo zrejmé, o ktorý jazyk ide, a napokon, že účastník tomuto jazyku rozumie a chce v ňom konať. V
prvom rade ani K.. F., E. R.. Z. nikdy neboli účastníkmi tohto konania (resp. stranou sporu), pretože
žalobcom bola od samého začiatku konania spoločnosť „ik\" INTERKONTAKT a. s. a menovaní boli
len jej zástupcami. Naviac znovu zvýraznil, že nikdy nepredniesli žiadosť, o ktorej sa vyššie zmieňuje.
Právny stav je obdobný aj po 1.7.2016, čiže aj od účinnosti CSP, ako nového procesného predpisu (viď
jeho § 155). Takže je otváranie tejto otázky odvolateľom je úplne scestné. Súd skôr pochybil v tom, že
spočiatku aj K.. F., v priebehu celého súdneho konania však R.. Z. toleroval, aby sa predovšetkým na
pojednávaniach, vyjadrovali nie v štátnom jazyku, ale v jazyku českom. Vzhľadom však na skutočnosť,
že súd žalobu žalobkyne zamietol, toto pochybenie nie je možné vyhodnotiť tak, že by malo vplyv
na správnosť rozhodnutia súdu. Ďalej by sa rád vyjadril aj k doplneniu odvolania žalobkyňou, i keď
je potrebné hneď úvodom konštatovať, že ani v tomto svojom podaní žalobkyňa neuvádza žiaden
taký dôvod, pre ktorý by jej odvolanie bolo potrebné považovať za dôvodné. Vyjadrenia žalobkyne k
postaveniu jednotlivých svedkov v jej spoločnosti považuje za irelevantné a preto je nadbytočné reagovať
na toto tvrdenie. Podstata veci je niekde úplne inde... Žalobkyňa v ďalšom kladie otázku, odkiaľ on vie,
že sa kotol stratil. Odpoveď je úplne jednoduchá: keď on jej kotol dodal, ktorého dodávka a existencia
v spoločnosti žalobkyne vyplýva dokonca aj z jej účtovných dokladov a pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že ho
nemá, tak zrejme muselo dôjsť k jeho strate (prípadne odcudzeniu), ak žalobkyňa neklame a naozaj ho
nemá. Naozaj to nie je nič zložitého.. Žalobkyňa aj v ďalšom kladie otázky, zrejme si neuvedomuje svoju
dôkaznú povinnosť, najmä teda fakt, že ona sa nemá pýtať, ale preukazovať. Napriek tomu rád odpovie
na položenú otázku, prečo nebol kotol dodaný od jeho dodávateľa do sídla žalobkyne. Firma Solidstav
bola jeho dodávateľom a nie dodávateľom žalobkyne a preto bola povinná plniť jemu a nie žalobkyni.
Dôvod, prečo tomu tak bolo, už uviedol skôr, a síce preto, lebo takto vedel zjednať pre žalobkyňu
lepšiu cenu (mal u svojho dodávateľa zľavu a žalobkyni kotol dodal bez navýšenia jeho ceny). Prenášať
kotol bolo pre jedného obtiažné nielen pre jeho váhu, ale aj pre jeho rozmery, navyše má aj zdravotné
problémy (kríže), ktoré sú intenzívnejšie po dvíhaní bremien. Pokiaľ sa žalobkyňa pýta na ďalší materiál
je potrebné uviesť, že žalobkyňa zavádza, keď tvrdí, že sa jej priestory v tom čase nemaľovali a tento
materiál bol spotrebovaný pri maľovaní. V konečnom dôsledku je to ale všetko bez relevancie, keďže
žalobkyňa dodávku ďalšieho materiálu počas celého konania nespochybňovala, celý čas namietala
výlučne dodávku kotla a preto, po vyhlásení dokazovania, prednese záverečných rečí a rozhodnutí
súdom prvej inštancie, nie je prípustné otvorenie týchto otázok. Žalobkyňa tak mala učiniť v rámci
dokazovania, uvádzanie novôt v odvolacom konaní v tomto prípade nie je prípustné. Tvrdenia o tom,
či naozaj fungujú staré kotle a ako sú staré, jednak neboli preukázané, ale zároveň nemajú ani žiadnu
relevanciu. Taktiež sú irelevantné ďalšie tvrdenia odvolania, ktorý sa pri spisovaní odvolania zrejme riadil
zásadou „čím viac, tým lepšie\". Jeho odvolanie je plné tvrdení, ktoré žalobkyňa opakuje viacnásobne
bez ohľadu na to, že ako strana sporu zastúpená právnym zástupcom nepochybne dobre vie, od ktorých
skutočností si nemôže ani len v teoretickej rovine sľubovať pre seba priaznivejšie rozhodnutie. Záverom
je potrebné pripomenúť aj nie celkom správny tón odvolania žalobkyne, ktoré neobvykle nie je prosté
ani osobných invektív či útokov na adresu konajúcej sudkyne. Žalobkyňa by si mala uvedomiť, že tu sa
nejedná o vec osobnú ani zo strany právnych zástupcov, ani zo strany sudkyne a aj žalobkyňa by sa mala
dokázať odosobniť od veci a vyjadrovať sa vhodným tónom, hodným profesionála. Žalobkyňa ďalej súdu
vytýka, že konajúca sudkyňa neprihliadla na výsledky trestného konania, zrejme nevie o tom, že civilný
súd je viazaný len odsudzujúcim výrokom trestného súdu o vine, on avšak nikdy nebol uznaný vinným
zo žiadneho trestného činu, dodnes má čistý register trestov. Nevie teda, o čom hovorí, keď sa dožaduje
zohľadnenia výsledkov trestného konania. Je potrebné opätovne pripomenúť, že v trestnom konaní mal
postavenie svedka, nikdy nebol obžalovaný, vec sa nikdy nedostala ani pred súd, pričom je zrejmé, že o
vine rozhodnúť prislúcha výlučne súdu. Žalobkyňa sa vyjadruje ku kúpe kotla rodičmi K.. L., čo je úplne
evidentne od veci, ale už samotná tá skutočnosť, že aj o dva roky neskôr si kúpili kotol (napriek značnej



morálnej amortizácii) približne za rovnakú cenu ako žalobkyňa, svedčí o výhodnosti jej kúpy. Výpoveď
pani F. taktiež nemá žiadnu relevanciu z hľadiska konečného posúdenia veci. Ak žalobkyňa tvrdí, že
svedkyňa urobila nejaké machinácie, nech to láskavo aj preukáže, keďže tvrdenie o tom, že by si ona
bola čokoľvek také pripustila, odmietol. Ona sa len teoreticky vyjadrila k technickej možnosti následného
vstupu do programu, v žiadnom prípade nepriznala akékoľvek machinácie. Odvolateľ sa odvoláva na
znalecký posudok, ktorý rieši právne otázky. Každý znalec by mal vedieť, že riešiť právne otázky mu
neprislúcha. Ak sa touto zásadou K.. S. neriadil, jeho znalecký posudok nie je použiteľný, keďže odporuje
zásade iura novit curia. Naviac použitie výrazu „papierovo\" znalcom z odboru účtovníctva spochybňuje
aj odbornú úroveň ním vypracovaného znaleckého posudku, pretože podľa mojich vedomostí žiaden
právny predpis SR takúto kategóriu nepozná. Keďže tento pojem je často používaný práve žalobkyňou,
vyvoláva to v ňom dojem, že znalecký posudok bol vypracovaný nielen na objednávku žalobkyne, ale
aj v intenciách jej želania. Pokiaľ však pán znalec, ktorý na vypracovanie znaleckého posudku nemal
k dispozícii súdny spis (teda evidentne nemohol byť v „obraze\"), spochybňuje dodávku kotla (a nie aj
iného, spotrebného materiálu), spochybňuje dodávku kotla, zabúda na to, že žalobkyňa nikdy nedodanie
tovaru nereklamovala, uniká jeho pozornosti, že na predmetný kotol bola založená skladová karta, že sa
táto dodávka odrazila v účtovníctve odvolateľa, že si táto uplatnila nadmerný odpočet DPH. V konečnom
dôsledku mu žalobkyňa pri výstupe z firmy potvrdila, že nemá voči nemu žiadne pohľadávky. Odvolateľ
si odporuje, keď na jeden strane tvrdí, že mal údajne nadštandardne dobre vychádzať so svedkyňou
V. (stavia to dokonca až do pozície, ako by s ňou niečo mal mať nad rámec pracovných povinností,
čo však v žiadnom prípade pravda nie je), kým na strane druhej uvádza, že sa mal snažiť preniesť
zodpovednosť na ňu. Prečo by mal niekoho bezdôvodne očierňovať, zvlášť človeka, ku ktorému má mať
blízko?! Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľa ohľadne inventarizácie by rád uviedol, že nepochybuje o tom, že
naozaj je jeho vecou, kedy, akým spôsobom a z akých dôvodov vykoná inventúru, avšak zodpovednosť
za jej nevykonanie nemôže preniesť na nikoho iného. Ak teda odvolateľ tvrdí, že nemal dôvod vykonať
inventúru, je to jeho vec, ako aj to, aké kontrolné a obranné mechanizmy nechá pôsobiť vo svojej firme.
Zodpovednosť K.. F. za majetok spoločnosti po rozviazaní jeho pracovného pomeru súd náležíte vysvetlil
v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je zrejmé, a v konaní to opakovane aj pán predseda predstavenstva
potvrdil, že po jeho odchode z postu riaditeľa spoločnosti, stal sa riaditeľom práve on. Nevrhá dobré
svetlo na žalobkyňu jej tvrdenie, že sa jeho pracovný pomer mal skončiť ešte v marci 2009, ale o tom sa
dozvedel pán predseda predstavenstva, ako najvyššieho orgánu spoločnosti, až v júni 2009. Nemieni
argumentovať tónom, aký používa odvolateľ a preto necháva otvorenú otázku, či za normálneho chodu
vecí je bežné, aby sa o tak významnej otázke nedozvedel najvyšší orgán spoločnosti, osobitne - ako ju
nazýva pán predseda predstavenstva - v prípade malej spoločnosti. Odvolateľ si zrejme neuvedomuje
predmet konania, keď sa na jeho účet snaží pripísať nevykonanie inventúr, akúsi manipuláciu s dokladmi
a ani nevie, ešte čo všetko. Práve vzhľadom na predmet konania, k týmto tvrdeniam sa nevyjadroval.
Rovnako reagoval na citáciu od E. F., či prirovnanie s pani Z., pretože vyjadrovanie myšlienok takýmto
spôsobom nepovažuje za dôstojné voči súdu. Taktiež si dovolil vyjadriť nesúhlas s tvrdením, že pani
sudkyňa údajne ukladá pánovi predstavenstva vykonať inventarizáciu. Nevie, kde sa žalobkyňa dočítala
o tejto povinnosti, faktom však je, že súd žiadnu povinnosť predsedovi predstavenstva neukladá o to
viac, že tento nie je stranou sporu a predmetom konania nie je uloženie žiadnej povinnosti ani jemu, ani
žalobkyni. Záverom považuje za nutné reagovať na tú časť odvolania (posledný odsek na predposlednej
strane jeho doplnenia), v ktorej žalobkyňa namieta údajné „nerovnaké zaobchádzanie s uplatňovaním
procesných práv\". Nikto netvrdí, že by K.. F. mal byť väzňom a každý akceptuje, že má mať svoje a
záujmy a pod. Na strane druhej je však potrebné dať do pozornosti, že ide o súdny spor, ktorý vyvolal v
mene žalobkyne práve on a súd v žiadnom prípade nie je povinný prispôsobovať sa jeho opakovaným
požiadavkám na odročenie pojednávania. Naviac v spoločnosti žalobkyne sú činní viacerí ľudia, ktorí
sú oprávnení v jej mene konať, o tom už ani nehovoriac, že spoločnosť bola zastúpená právnym
zástupcom pre celé konanie. Podobné situácie už súdna prax na Slovensku dávno vyriešila, a to v zmysle
príslušných procesných predpisov. Je zrejmé, že sa každému môže prihodiť náhla, nepredvídateľná
prekážka v účasti na pojednávaní, ale nie je akceptovateľné, aby si strany sporu opakovane určovali,
kedy súd môže konať a kedy nie. Odvolateľ okrem toho neuvádza, že táto jeho odvolacia námietka,
pod ktorý právne akceptovateľný odvolací dôvod spadá, ani to, v čom má byť porušením a ktorého jeho
procesného práva. Naozaj nevie, či odvolateľ vážne tvrdí to, čo vyplýva z jeho podania, teda že on má
mať „procesné právo\" určovať, kedy môže prejednávať jeho vec. Z týchto podstatných dôvodov navrhol
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu právo na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.
7.K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila písomne (č. l. 864 - 870) k jednotlivým
odsekom nasledovne: 1: strana prvá, prvý odsek: tak erudovaný advokát, akým isto dr. Csákó je, vie, že



rozhodujúcim dátumom je dátum podania poštovému prepravcovi, a to i prepravcovi mimo Slovenskej
republiky. Dr. Csákó isto tiež vie, že sa v rámci odvolania nemôže riešiť, aký text má prednosť, ale
rozhodujúce sú argumenty opreté o prevedené dôkazy. Pokiaľ však má dr. Csákó dojem, že odvolanie
dr. Crhu bolo podané oneskorene, tak isto tiež vie, že možno ľahko odvolanie žalobkyne urobené priamo
ňou, doplniť o text odvolania podaným dr. Crhom, čo tiež žalobkyňa urobí. Možno by bolo vhodné,
aby si právny zástupca a aj žalovaný ozrejmili platné právne normy, podľa ktorých je rozhodný dátum
podania na pošte, nie dátum doručenia súdu. Pre zreteľnosť je treba najprv zdôrazniť, že v rozhodnej
dobe bol žalovaný konateľ, riaditeľ a zamestnanec žalobkyne. Pokiaľ sa teda kedykoľvek kdekoľvek
žalovaný zmieňuje o tom, čo mala podľa jeho názoru nesprávne urobiť žalobkyňa, tak to bola len a iba
jeho zodpovednosť. Trocha drzým sa teda javí, keď teraz svoje pochybenie a zneužitie funkcie žalovaný
smeruje na žalobkyňu, za ktoré bol vtedy zodpovedný on sám - viď, nenariadenie inventúry, príkazy sl.
V. o tom, aby vypísala inventárnu kartu na kotol a ďalší. 2: strana prvá, druhý odsek: odvolací súd súdu
I. stupňa uložil, aby vykonal ďalšie dôkazy a potom aby vydal rozsudok. Odvolací súd však v žiadnom
prípade nenariadil sudkyni, ako má novo rozhodnúť, pretože pokiaľ by toto chcel, tak by rozhodol už sám.
Odvolací súd len súdu I. stupňa nariadil vykonanie ďalších dôkazov a to, aby na ich základe znovu o veci
rozhodol. Je treba zdôrazniť, že k novému rozhodnutiu súd dospel len a iba na základe výpovede svedka
Z. M., osoby blízkej žalovanému, jeho syna na ňom existenčne závislej, ktorá je už len z tohto dôvodu
zaujatá a teda nevierohodná. 3: strana druhá, prvý odsek: z textu odvolania jak žalobkyne, tak toho
vypracovaného dr. Crhom, je zrejmé, v čom sú naplnené odvolacie dôvody. Podľa názoru žalobkyne je tu
od toho súd, aby rozhodol o tom, či z obsahu a významu odvolania vyplýva, čo je dôvodom pre odvolanie.
4: strana druhá, druhý odsek: úvodom je treba uviesť, že z celého rozsiahleho vyjadrenia srší snaha za
každú cenu urobiť výpoveď sv. Z. M. vierohodnou a to už len tým, že sa žalovaný vo vyjadrení vyhýba
odpovedi na fatálnu chybu vo výpovedi tohto svedka o rozmeroch škatule, ktorú mal údajne niesť so
svojím otcom. Ten, kto by naozaj niesol škatuľu, by sa ťažko splietol tak fatálne v jej rozmeroch. Svedok
bol iste poučený (viď ďalej) o tom, čo má vypovedať, ale poplietol sa, keď naproste bez zaváhania, čo
možno overiť zo zvukového záznamu, vypovedal nezmysel. Teda, že škatuľa mala rozmer europalety (to
evidentne preto, že na takúto otázku nebol nikým pripravený a jediný rozmer, ktorý ho napadol, bol ten,
ktorý pozná - teda europaletu. Rozmery tzv. europalety, teda rozmery dvojnásobné od škatule s kotlom,
uviedol svedok Z. M. sám na dotaz, aby tieto rozmery uviedol. Nemožno teda pochopiť tvrdenie právneho
zástupcu žalovaného o tom, že takto fatálny omyl by mal byť považovaný za situáciu, keď sa akože nič
nedeje. Ide predsa o rozhodujúcu okolnosť. Pokiaľ by syn žalovaného skutočne niekedy niesol škatuľu s
kotlom do kufra auta, aby bola prevezená cca 80 metrov, nikdy by sa nemohol spliesť v ním uvádzaných
rozmeroch. Europaletu mimochodom ani nejde dať do kufra auta, v ktorom mala byť škatuľa prevážaná.
Žalobkyňa je toho názoru, že rozmery škatule s kotlom, uvádzané svedkom Z. M., sú úplný nezmysel a už
nič ďalšie nie je treba k tomu, aby bolo potrebné ďalej poukazovať na nedôveryhodnosť jeho výpovede.
Pravdou je, že žalovaný skutočne navrhoval výsluch svojho syna skôr, ale nijak na ňom netrval. Každý,
kto by bol obvinený z niečoho, čo neurobil, by ihneď označil všetky dôkazy, ktoré by ho z nepravdivého
obvinenia očistili, či ho zbavili. Žalobkyňa si dovoľuje požiadať súd, aby venoval pozornosť i tomu, akým
spôsobom žalovaný navrhoval dôkazy - až potom, a to vždy, ak žalobkyňa nechala vykonať nejaký
dôkaz, navrhol žalovaný dôkaz, ktorý mal potvrdzovať jeho verziu. Žalovaný tvrdí, že nič nespôsobil,
ale dôkazy predkladá postupne a to až potom, čo svoje dôkazy vykonala žalobkyňa. Nie je to divné?
Vysvetlenie sa ponúka - až sa dozvie, čo na neho majú, tak si nájde niekoho, kto to vyvráti. Ten, kto
by si bol istý svojou pravdou, by hneď navrhol vykonanie všetkých dôkazov. Žalovaný však v priebehu
konania nič také neurobil a len taktizoval podľa toho, čo počul u súdu. Na rozdiel od nej, ktorá všetko,
o čom bola presvedčená, že je potrebné k preukázaniu žalovaného nároku, ihneď označila a nechala
ako dôkaz vykonať. V tejto súvislosti je treba poukázať na rozporuplné tvrdenie žalovaného: Citoval zo
zápisnice o pojednávaní: „Firma Solidstav bol mojim dodávateľom a nie dodávateľom žalobkyne a preto
bola povinná plniť jemu a nie žalobkyni. Dôvod, prečo tomu tak bolo, som už uviedol skôr a síce preto lebo
som takto vedel zjednať pre žalobkyňu lepšiu cenu (ja som mal u môjho dodávateľa zľavu a žalobkyni
som kotol dodal bez navýšenia ceny)\". - žalovaný mal kotol od Solidstavu nakúpiť za 990,3 euro bez
DPH. Kotol však žalovaný žalobkyni účtoval za 1 287,37 euro bez DPH. Takže ta ním tvrdená zľava
činila mínus cca 300,- euro, teda ona musela zaplatiť o cca 300,- Euro viacej!!! Pritom podľa výpovede
žalovaného si on pre seba mal kúpiť kotol za cca 903,91 Euro!!! Pokiaľ by sa vôbec dalo uvažovať o
akejkoľvek pravdepodobnosti pravdivosti tvrdenia žalovaného, prečo teda nekúpil kotol od Solidstavu
za tú istú cenu, za akú ho kúpil pre seba domov. Odpoveď je opäť ľahká - žalovaný nehovorí pravdu,
keď za to nie je trestne zodpovedný. - pokiaľ žalovaný nie je vyznávačom záujmu účasti v súdnej sieni,
kde bol prítomný hneď u prvého jednania, mal svoje dôkazy nechať vykonať ihneď a nevyčkávať na to,
čo preukáže žalobkyňa. To však nerobil, čo dokazuje len a iba to, že len čakal, čo prednesie žalobkyňa



a podľa toho bude reagovať. Každý, kto je nevinný, ihneď označí dôkazy svojej neviny. To žalovaný
neučinil, teda vždy len hľadal „proti dôkazy\" na to, čo sa u súdu „objavilo\". Žalobca bol poučený, že má
ihneď označiť všetky dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenie. Napriek tomu svoje dôkazy navrhoval
len až potom, čo ona nechala vykonať dôkazy svoje, z ktorých vyplývalo, že kotol nebol žalovaným
nikdy dodaný. 5: strana druhá, tretí odsek: - skutočnosť, že svedok Csaba Takács bol poučený o tom,
čo má vypovedať, nie je treba nijak zvlášť preukazovať, keď toto poučenie o tom, čo má povedať, je
zrejmé z jeho mysteriózneho pomýlenia sa o tom, ako veľká mala byť škatuľa s kotlom. Takto spliesť sa
dokáže len snáď malé dieťa , nie osoba, ktorá je už dospelá. Na otázku, ako veľká bola škatuľa evidentne
nebol poučený, ako má vypovedať a tak odpovedal to, čo ho prvé napadlo. Teda o rozmere europalety,
pretože žiadnu škatuľu s kotlom nikdy neniesol, lebo ani malé dieťa by sa tak nedokázalo spliesť pri
uvedení rozmerov. 6: strana druhá, štvrtý odsek: - nezmyselná sa javí argumentácia o tom, či bol či nebol
právne prijateľne vykonaný dôkaz škatuľou od kotla. Avšak opäť z tejto časti vyjadrenia plynie snaha
žalovaného, skôr však jeho právneho zástupcu, za každým sa vyhnúť tomu, že svedok Csaba Takács
nehovoril pravdu. On sa nevyjadril, že ide o orientačné rozmery. Celkom suverénne uviedol rozmery
europalety a to evidentne preto, lebo žiadnu škatuľu od kotla nikdy neniesol a jediný rozmer, ktorý ho v
tú chvíľu, keď bol otázkou, na ktorú evidentne nebol svojim poučovateľom pripravený, napadol, pretože
s ním prichádzal do styku - teda uviedol dvojnásobok toho, ako je skutočne veľká škatuľa s kotlom.
Dr. Csákó argumentuje milimetrami či centimetrami, ale tu ide o dvojnásobok skutočného rozmeru!!!
Žalobkyňa navrhol, aby syn žalovaného - Z. M. - bol podrobený výsluchu na detektore lži, pretože podľa
jej názoru je zrejmé, že by ním s úspechom nikdy nemohol prejsť. Pokiaľ by niekedy vôbec bola pravda
to, čo vypovedal syn žalovaného, tak prvé, čo by žalovaný pri obdŕžaní žaloby urobil, navrhol by výsluch
svojho syna, ktorý by ho ihneď zbavil žaloby. Žalovaný to však neurobil. Prečo asi? Vysvetlenie je ľahké -
čakal, ako sa spor bude vyvíjať a až keď sa ukázalo, že jeho taktika, ako sa zbaviť svojej zodpovednosti
nevyšla, tak po odvolaní vytiahne do boja svojho syna, hoci to už mohol urobiť kedykoľvek predtým.
Tým, že to neurobil, len ukazuje na to, že ho zrejme nechcel ihneď nútiť ku krivej nepravdivej výpovedi.
Keď už je ale „zle\", tj. po odsudzujúcom rozsudku, nič iného nezostáva, než ho k nepravdivej výpovedi
prinútiť 7: strana tretia, prvý a druhý odsek: - ide opäť o snahu onú fatálnu chybu vo výpovedi svedka Z.
M. akosi zahladiť či odsunúť do pozadia, aby si snáď túto chybu nikto nevšimol. Zákon pozná zaistenie
dôkazov, pozná ohliadku na mieste atď.. Prečo by teda k preukázaniu nedôveryhodnosti výpovedi syna
žalovaného nemohol súd vykonať dôkaz porovnaním škatule od kotla a europalety? Strach z toho
dôkazu je zrejmý - ono by totiž plasticky vyplynulo, že sa nemožno takto spliesť, pokiaľ by svedok Z.
M.Z. vypovedal skutočne to, čo mal naozaj zažiť. 8: strana tretia, tretí odsek: - žalovaný opäť odvádza
pozornosť od toho, čo je podstatou veci a snaží sa, aby súd na celú kauzu nenahliadal optikou vtedajšej
situácie. Bol to práve a len žalovaný, ktorý bol spoločníkom, konateľom a riaditeľom . teda najvyššie
postaveným vo firme, ktorý riadil všetkých zamestnancov a teda i sl. V.. Bol to práve a len žalovaný, ktorý
mal na zodpovednosti všetky transakcie vo spoločnosti a bol to len a práve žalovaný, ktorý svedkyni V.,
ak vypovedala na súde - prikázal, aby vypísala inventárnu kartu na kotol, bez toho aby sa mala zaujímať
o to, či kotol - vec, s ktorou spoločnosť neobchodovala, bol skutočne dodaný. Pokiaľ by sv. V. nebola
pod vplyvom žalovaného, isto by chcela doložiť, či kotol je vo firme. Isto by minimálne chcela doklad
o tom, že kotol spoločnosť prevzala (napr. odovzdávací protokol či obdobný doklad) a nestačilo by jej
k podpisu na inventárnu kartu len to, čo jej povedal žalovaný. V iných prípadoch taký doklad chcela
a v tomto nie ? Prečo asi ? 9: strana tretia, štvrtý odsek: tu sa opäť žalovaný prostredníctvom svojho
právneho zástupcu snaží odviesť pozornosť od podstaty veci. Žalobkyňa „reklamáciu\" faktúry, hoci nie
je zrejmé, čo tým oba myslia, vykonala predsa tým, že podala žalobu. Navyše hneď v počiatku konania
uvádzala, že ide o podvod, keď v predmetnej faktúre je fúrik a napr. zváracie elektródy, ktoré žalobkyňa
nikdy ku svojej činnosti nepotrebovala. Mimochodom, pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú „reklamáciu\" jeho
faktúry, je zrejmé, že ide o nezmyselný argument - celú záležitosť s neoprávnene vyplatenou čiastkou
podľa predmetnej faktúry zastrešoval práve žalovaný. Mal to teda z pozície svojich funkcií u žalobkyni
byť práve on, kto mal predmetnú faktúru reklamovať. Prečo to neurobil? Odpoveď je zrejmá - predsa
nebude upozorňovať na to, čo urobil - teda, že si nechal preplatiť faktúru, bez toho, že by čokoľvek jej
dodal. Navyše - akonáhle boli zistené nedostatky vzťahujúce sa na kotol, bol ihneď žalovaný vyzvaný k
dodaniu chýbajúceho kotla. Ten však žalovaný nikdy nedodal, pretože ho má zrejme doma a nemohol
jej ho dodať. Pokiaľ ide o to, čo by malo byť argumentom, teda že nemala byť reklamovaná celá faktúra
žalovaného, tak je treba uviesť, že od začiatku je žalovaná celá čiastka uvedená žalovaným na jeho
faktúre. 10: strana tretia, piaty odsek: - tu žalovaný sám jednoznačne preukazuje, že jeho syn s ním nikdy
žiadnu škatuľu neniesol !! Povedať svojmu synovi nemusel predsa nič alebo mu mohol povedať, že tam
sú žalovaným vo vyjadrení uvádzané sliepky či jablká. Nič také sa nestalo. Pokiaľ nevidím do škatule,
nemôžem tvrdiť, že viem, čo v nej je a to bez ohľadu na to, kto mi čo hovorí o jej obsahu !! A k tomu



všetkému argument, ktorý má podporovať lož o presune škatule - „Nuž a vylúčiť atď... Na odvoz kotla
o veľkosti europalety si následne žalovaný mohol dojednať niekoho iného. Ono to ale nebolo potrebné,
keďže žiadny kotol nebol dodaný! Ona zrejme nemusí dokazovať, že onen kotol, ktorý mal žalovaný
dodať, bol zase odvezený. Od počiatku tvrdí, že jej žalovaný žiadny kotol nedodal. Prečo, keď žalovaná
nič nedostala, má teda dokazovať, že je to zase bolo odvezené? K tomu, že kotol nebol dodaný by malo
dostatočne stačiť to, že ho nikto nevidel. Ani nemohol, keď nebol dodaný. Žalovaný polemizuje s tým, že
nevie, či ho niekto iný neodniesol, ale bol to zase len a práve on, kto bol zodpovedný za všetko , čo sa v
spoločnosti dialo a ako to, že nikomu kotol neodovzdal, že na jeho existenciu neupozornil? Odpoveď je
ľahká - nemohol to povedať, pretože išlo o podvod na spoločnosť a s tým sa snáď ani žalovaný „nebude
chváliť\". 11: strana tretia, šiesty odsek: o nadštandardnom vzťahu medzi žalovaným a sv. V. podľa názoru
jej snáď ani nemožno pochybovať a to len na základe týchto úvah - sv. V. je skúsená účtovníčka. Dobre
vie, čo má žiadať k tomu, aby bolo možno vykonať právne správne zaúčtovanie. Ale u faktúry, ktorú
jej odovzdal žalovaný, a to bez preberacieho protokolu a akýchkoľvek ďalších zákonom vyžadovaných
dokladov, len na základe oznámenia žalovaného vypísala inventárnu kartu a o nič viac sa nezaujímala.
A navyše - vyplatila cenu podľa faktúry v hotovosti, hoci to vo firme nebolo obvyklé. Takéhoto porušenia
povinností sa predsa každý z nás dopustí len vo vzťahu k tomu, komu bezhranične dôveruje. A je to vzťah
medzi podriadeným, zodpovedajúcim za spracovanie účtovníctva a nadriadeným? Nie. Zamestnanec
vždy chce plniť svoje povinnosti, pretože by mohol byť zodpovedný za škody. A kedy nevyžaduje všetky
doklady, ktoré v iných prípadoch požaduje? Jedine vtedy, keď je so svojim nadriadeným v takom vzťahu,
ktorý ju vedie k úvahe, že nebude vzatý na zodpovednosť. A kedy sa takto uvažuje? Jedine vtedy,
keď sa jedná o dôverný vzťah, ktorý vedie k úvahe, že predsa ja nebudem podrazený (podrazená).
12: strana tretia, siedmy odsek: pokiaľ žalovaný má názor o nadbytočnosti tlmočníka pre zástupcov
žalobkyne, nijak toto nezdôvodnil. Ona je slovenská právnická osoba, ale jej zástupcovia nikdy neboli
súdom opýtaný, či slovenskému jazyku rozumejú na tak odbornej úrovni, aby bolo možno uvažovať o
tom, že rozumejú presne úplne všetkému . Pán žalovaný si celkom isto vďaka firmou plateným kurzom
angličtiny vie objednať v zahraničí limonádu, ale vedel by porozumieť odborným výrazom? Žalobkyňa
túto námietku vznášala z toho dôvodu, či nebolo povinnosťou súdu tlmočníka minimálne ponúknuť, čo
by mohlo byť významnou procesnou chybou. 13: strana piata, štvrtý odsek: žalovaný napadá znalecký
posudok K.. S., avšak toto prislúcha len tomu, kto sám je znalec. To však ani žalovaný ani jeho právny
zástupca nie je. Do doby, než bude podaný iný znalecký posudok, je treba sa ním riadiť. Navyše bol
znalecký posudok vypracovaný ešte len potom, čo sudkyňa striktne odmietla jej návrh, aby tento posudok
nechal vypracovať súd s odôvodnením, že toto je jej vecou. Znalec k tomu, aby odpovedal na položené
otázky, spis mať nemusel, keď jeho závery vyplývajú zo slovenských právnych predpisov. Vo zvyšnej
časti vyjadrenia žalovaný opäť odvádza pozornosť od merita veci mimo iné i uvádzaním oznámenia o
svojich bolestiach v krížoch alebo o tom, aké svetlo na ňu vrhá či nevrhá tvrdenie o konci pracovného
pomeru žalovaného. Podstata veci je totiž stále tá istá: žalovaný nikdy kotol spoločnosti nedodal, LEN
a IBA nechal jeho existenciu zapísať do inventárnej karty. Toto však nesvedčí o tom, že kotol dodal !!!
Pokiaľ by žalovaný dôverne známej účtovníčke V. povedal , že má napísať na kartu napr. raketoplán,
bol by to dôkaz o tom, že ho spoločnosť obdŕžala? Nebol. Prečo teda v prípade kotla by dokladom
o existencii kotla mala byť inventárna karta?? Svedkovia, IHNEĎ navrhnutí žalobkyňou potvrdili, že
nikdy nový kotol nikde vo firme nevideli a jediným, kto tvrdí, že kotol dodal, je iba žalovaný a jemu
pochopiteľne s ohľadom na predmet sporu a na to, že by mal byť nečestný, čo potvrdila v odôvodnení
rozhodnutí i polícia, nemožno veriť. A jeho syn? Ten, ktorý by mal byť hlavným dôkazom, ktorý si
žalovaný, na rozdiel od iných dôkazov, ponechal „v zálohe\"? Tomu už veriť vôbec nemožno, keď je
„schopný\" tvrdiť, že škatuľa s kotlom, ktorý ostatne ani nevidel, ktorú mal údajne niesť a evidentne
neniesol, je o POLOVINU menšia, než uvádza. ŽALOVANÝ TAK NEPREDLOŽIL JEDINÝ DÔKAZ O
TOM, ŽE PREDMETNÝ KOTOL ŽALOBKYNI DODAL. KEĎ VO SVOJEJ VTEDAJŠEJ NEOCHVEJNEJ
NEOTRASITEĽNOSTI A ISTOTE SVOJHO POSTAVENIA ANI NEPOVAŽOVAL ZA NUTNÉ SI SÁM
PODPÍSAŤ NEJAKÝ PAPIER O TOM. ŽE KOTOL SPOLOČNOSŤ PREVZALA (možno i žalovanému
prišlo podivné, že by mal podpisovať preberací protokol za obe strany). A CO DO ZODPOVEDNOSTI
ZA NEODÔVODNENÉ ODOBRATIE PEŇAZÍ Z POKLADNE. NIE JE VÔBEC R OZII OD V J íC E, ČI SI
TIETO PENIAZE Z POKLADNE NEOPRÁVNENE VZAL AKO KONATEĽ . SPOLOČNÍK. ZAMESTANEC
ČI LEN OBČAN. ČI SA NIEKEDY NIEKTO ZLODEJA V OBCHODE PÝTA, ČI VEC VKRADOL AKO
OBČAN, ČI AKO PODNIKATEĽ, ČI AKO KONATEĽ ? Kradol, teda je treba ho za to potrestať. V súdenej
veci aspoň tým, že bude nútený vrátiť to, čo si z pokladne žalobkyne vzal za vec, ktorú jej nikdy nedodal.
8.Žalobkyňa doplnila vyjadrenie podaním doručeným súdu 12.6.2017 (č. l. 875 - 886): Jeho obsah je
totožný u podaním, ktoré súdu bolo doručené právnym zástupcom žalobkyne 13.6.2017 (č. l. 864 -



870). Rozdielnosť podaní spočíva v tom, že jedno podpísal právny zástupca žalobkyne a druhé sama
žalobkyňa.
9.Žalovaný sa vyjadril k obidvom podaniam žalobkyne, (č.l. 886 a-d), z  ktorých jedno realizuje sama ako
strana sporu a druhé realizuje prostredníctvom svojho právneho zástupcu, sú obsahovo takmer totožné
a de facto neobsahujú žiadnu novú skutočnosť oproti ňou podaným odvolaniam, ktorá by mohla pre
ňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Uvedené podania sa líšia v podstate len v tom, že
podanie vyhotovené právnym zástupcom neobsahuje zopakovanie odvolacích námietok. Nesúhlasí ani
s ďalším tvrdením odvolateľa, že by súd prvej inštancie bol rozhodol len na základe výpovede svedka Z.
M., pretože súd vykonal i ďalšie dokazovanie (napr. výsluchom svedkyne K.. Y., ale aj vykonaním ďalších
dôkazov). Je teda možne ustálil\", že súd rozhodol na základe všetkých dôkazov vo veci vykonaných,
ktoré vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá zákon. Považuje za
nadbytočné vyjadrovať sa opakovane k otázke dôveryhodnosti výpovede svedka Z., M., ako aj k tomu,
či a v čom je naplnený ten - ktorý odvolací dôvod, pretože s týmito skutočnosťami sa odvolací súd beztak
vysporiada. Rozhodne však trvá na tom, čo už aj v predchádzajúcom podaní odprezentoval, najmä
teda na tom, že výpoveď svedka Z.. M.Z. bola vysoko presvedčivá (nie náhodou jej uveril aj konajúci
súd) a navrhol, aby sa o tom presvedčil aj odvolací súd prebratím zvukového záznamu vyhotoveného
z pojednávania, na ktorom bol menovaný svedok vy počutý. Pokiaľ odvolateľ tvrdí, že svedok mal byť
poučený, zavádza a zrejme vychádza z toho, ako svedkov manipuluje on. Z jeho strany sa však nič
takého nestalo, svedok vypovedal pravdivo, po zákonnom poučení. I tvrdenie, ako mal zavádzajúco
navrhovať dôkazy, keď reagoval svojimi dôkaznými návrhmi reagoval na dôkazné návrhy žalobkyne.
Považuje za zlomyseľné, predsa je evidentné. že v konaní vystupoval ako žalovaný a preto mojou úlohou
bolo brániť sa, čo sa inak nedá, než spôsobom, aký si zvolil, Nazdáva sa, že už samotná okolnosť,
ako popisuje moju obranu žalobkyňa nasvedčuje tomu, že táto obrana bola dôvodná. Mimochodom
práve žalobkyňa zavinila tento stav, keď počas celého konania navrhovala vykonať dôkazy miesto toho,
aby už tak učinila v podanej žalobe. Napokon si žalobkyňa aj sama odporuje, keď tvrdí, že sa mal
brániť spôsobom „...až sa dozviem, čo na mňa majú, tak si nájdem niekoho, kto to vy vráti...“ Predsa
žalobkyňa tvrdí, že žiaden dôkaz nebol vykonaný v môj prospech, okrem výpovede svedka Z.. M.. Ide
o dve tvrdenia, ktoré sa navzájom vylučujú. Poukázal na to, že žalobkyňa tvrdošijne až nezmyselne
opakuje vo svojich podaniach rozmery europalety. V konaní nehrá žiadnu roľu žiadna europaleta, žiadne
jej rozmery žalobkyňa v konaní nepreukázala a preto naozaj nie je jasné, prečo opakuje a argumentuje
neustále touto námietkou. Len pre poriadok uviedol, že okrem toho, že žalobkyňa nepreukázala (inak
bezvýznamné) rozmery europalety, rovnako nepreukázala ani rozmery kotla či jeho obalu a preto nie
je dôvod uveriť ani jeho tvrdeniam ohľadne týchto rozmerov. Zvýraznil, že ide o čísla bez práv nej
relevancie, ale pokiaľ sa žalobkyňa rozhodla takto argumentovať, bolo jej zákonnou a zároveň aj logickou
povinnosťou preukázať, že europaleta, či obal kotla naozaj má takéto rozmery. To sa však nestalo
ani napriek tomu, že žalobkyňa bola súdom vyzvaná, aby predložila všetky svoje dôkazné návrhy
prichádzajúce do úvahy... Víta dôkazný návrh žalobkyne, aby svedok Z.. M. bol vypočutý na detektore lži.
Pokiaľ odvolateľ znovu otvára otázku tlmočenia je potrebné uviesť, že táto nepochybne bezdôvodná
námietka je zjavne účelová. Nepochybuje o tom, že musela si byť vedomá aj § 18 OSP, z ktorého
o, i. vyplýva, že účastníci konania majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku,
ktorému rozumejú. Nikdy z nich žiaden neuviedol, že by slovenskému jazyku nerozumeli. Rovnaké právo
prislúcha strane sporu aj podľa CSP (viď § 155 CSP). Navyše z druhého odseku uvedenej právnej normy,
ako aj z § 141/4 OSP vyplýva, že trovy s tým spojené znáša štát. Má za to, že žalobkyňa ako -v tom čase
ešte- účastníčka konania aj bola poučená o tomto práve. Z týchto podstatných dôvodov znovu navrhol
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať mi právo na náhradu všetkých trov tohto konania.
10.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa (č. l. 926 - 935) v podaní doručenom 6.11.2017:
I. Žalobkyňou podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Trebišove č. k. 13C/5/2012-807 z
22.2. 2017 doplňuje spoločnosť žalobkyne v súlade s výzvou odvolacieho súdu z 10.10.2017 ešte o
nasledovné stanovisko, ktoré v podstatnej miere je totožné s jej predchádzajúci vyjadreniami. Doplnil,
že súd prvej inštancie obsiahlo skúmal kúpu kotla pre žalovaného do jeho rodinného domu, a to od
spoločnosti A-Z ISZA s.r.o. Košice, neskúmal však, kde súkromná spoločnosť SolidStav - podnikateľ R.
Š. (ktorý predal kotol žalovanému, ako živnostníkovi) a ďalšia spoločnosť A-Z ISZA s.r.o. (ktorá mala v r.
2008 predať kotol žalovanému, ako fyzickej osobe) osobitne nimi odpredávané kotle zakúpili, hoci toto
ona navrhovala. Túto okolnosť, podstatnú pre rozhodnutie vo veci a pre potvrdenie, že kotol nikdy nebol
žalobkyni žalovaným dodaný považuje žalobkyňa za rozhodujúcu, a preto je potrebné práve toto preveriť.
Keď sa preukázalo, že žalovaný má doma identický kotol, aký sa rozhodol dodať aj žalobkyni, pripravil
si zrejme ďalšieho dodávateľa kotla. Pritom žalovaný, ako živnostník sám obchodoval so stavebným
materiálom, ale pre seba domov si „údajne\" kúpil kotol od niekoho iného (AZ- ISZA s.r.o.) miesto toho,



aby ušetril na cene a kotol si kúpil sám na svoje identifikační číslo živnostníka, hoci v priebehu 16-tich
dní mal „údajne\" zaobstarať kotle dva, čo súdu prvej inštancie navyše ani nebolo divné. Divné súdu
prvej inštancie nebolo ani to, že na faktúre, kde bol okrem iného uvedený i kotol boli i ďalšie veci,
ktoré tiež žalobkyňa nepotrebovala - napr. fúrik a zváracie elektródy. Ona na toto súd upozorňovala,
avšak súd toto prešiel bez povšimnutia, rovnako ako aj to, že ani onen fúrik nikdy nebol žalovaným
žalobkyni dodaný. Pokiaľ by ho žalovaný skutočne žalobkyni dodal, čo sa nestalo, mohol fúrik použiť k
dovezeniu kotla, keď garáž v sídle žalobkyne a živnostenská prevádzkareň žalovaného, odkiaľ mal byť
„údajne\" autom kotol dovezený, sú od seba vzdialené cca 50 metrov. Zdôraznil, že dodací list však nebol
nikým zo strany žalobcu potvrdený o prevzatí kotla, čiže ani K.. R.. M. na strane jednej ako predávajúci
podnikateľ: STAVMAT - K.. R.. M. nepreukázal, že dodávku riadne odovzdal a na strane druhej žalovaný,
ako konateľ, riaditeľ, či spolumajiteľ spoločnosti žalobkyne ani nepotvrdil prevzatie kotla a ani prevzatie
ďalších fiktívne faktúrou vyúčtovaných vecí, ako bol konkrétne fúrik, zváracie elektródy, primalex a ďalšie
veci. Považovala za vhodné dôrazne poukázať na porovnanie dokladov - dokumentácie, ktorú súd prvej
inštancie nevyhodnotil správne: počas konania na pojednávaní 16.5.2012 bolo právnym zástupcom
žalovaného vyslovené podozrenie, že predmet sporu - kotol, (kotol, ktorý však do spoločnosti žalobkyne
nebol nikdy dodaný, nikdy nikto zo zamestnancov a ani zo spoločníkov, konateľov ho ani nevideli a ani
nevedeli o tom, že by sa mal vykonať alebo sa vykonal nejaký nákup a dodávka uvedeného kotla okrem
žalovaného a účtovníčky si. V.j, ktorá ale kotol nikdy nevidela) mohol byť odcudzený aj K.. L., ktorý má
v rodinnom dome taktiež namontovaný identický druh vykurovacieho zariadenia. Na tomto pojednávaní
zo dňa 16.05.2012 bol vyzvaný K.. L. k predloženiu dokladov o tom, aký kotol je namontovaný v jeho
rodinnom dome, teda u K.. L.. Z opatrnosti a obozretnosti boli K.. L. okrem predloženia pôvodných
originálnych dokladov o kúpe z jesene 2010, ktoré jednoznačne vyvrátili podozrenie, vyžiadané doklady
od firmy, ktorá fakturovala za reálne zakúpený a namontovaný kotol v rodnom dome K.. L.. Tá istá firma
„vraj\" dodala na jeseň 2008 kotol aj do rodinného domu žalovaného, a to sprostredkovane cez svedka T..
W., ktorý sa síce nepamätal, či zabezpečoval kúpu kotla, ale kotol namontoval (prostredníctvom svedka
T.. Š.), a to až v decembri roku 2009 u žalovaného v jeho rodinnom dome, ako aj neskôr, čiže na jeseň
2010, a to v rodinnom dome u K.. L.. Tu poukázala aj na zmätočnosť svedeckej výpovede svedka W..
Tvrdí, že doklady predložené Ing. Takácsom ako „KÓPIA DOKLADU\" a potom doklady zaslané firmou
A-Z ISZA s.r.o. sú vykonštruované nepravé falzifikáty, nemôžu byť originálom ani kópiami dokladov z r.
2008 a tým pádom nepotvrdzujú právoplatne nadobudnutie kotla Ing. Takácsom! Uvedené doklady (fa.
FV81450 a PPD) predložené K.. M. (v spise pod čl. 243 a 244, ako aj doklady predložené firmou A-Z
ISZA s.r.o. (v spise pod č.l. 298 a 299) nie je možné považovať za vierohodné, čo považuje vzhľadom na
vyššie uvedenú argumentáciu za preukázané. Tomuto porovnaniu predložených dôkazov však súd prvej
inštancie nevenoval náležitú pozornosť, a to ani z pohľadu jeho argumentácie uvedenej v bodoch 35. a
36. odvolaním napadnutého druhého rozsudku súdu prvej inštancie. Z bodu 35. napadnutého druhého
rozsudku totiž vyplýva, že spoločnosť výrobcu kotla (Skalica) eviduje iba jedinú montáž kotla (dňa 17.
01. 2009), a to na meno žalovaného s jeho IČO-m: 41 833 759, pričom ale z bodu 36. napadnutého
druhého rozsudku totiž vyplýva, že pre spoločnosť A-Z ISZA, s.r.o. Košice nepredal v roku 2008 výrobca
žiaden kotol identickej značky typu ProTherm 28KKO LEV. Potom to ale tiež znamená, že u žalovaného
je skutočne namontovaný kotol, ktorý si žalovaný ako súkromný podnikateľ zakúpil od súkromného
podnikateľa R.. Š. - SolidStav a ktorý následne ešte pred jeho montážou stihol „šikovne\" odpredať
spoločnosti žalovaného, lebo sa tak sám v rámci spoločnosti žalovaného rozhodol, že práve tento kotol,
ktorý bude u neho doma následne namontovaný (17.1.2009), bude akousi „rezervou\" aj pre spoločnosť
žalovaného. Preto má spoločnosť „žalovaného“ za to, že súd prvej inštancie bude musieť napraviť všetky
svoje pochybenia a odklony od toho, čo mu uložil odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 15. 12.
2015, a preto k takejto náprave a k vykonaniu všetkých navrhnutých a doposiaľ nevykonaných dôkazov
bude potrebné, aby daná vec bola súdu prvej inštancie vrátená k ďalšiemu konaniu, nakoľko žalobca
zdôrazňuje, že kotol nebol nikdy žalovaným riadne dodaný, avšak žalovaný si z jej pokladne peniaze
neoprávnene prevzal.
10.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že
nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1
CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1287,37
eur s 9% úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 15.11.2008 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti zrušil
rozsudok lebo zistil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto rozsudok
podľa § 389 ods.1 písm. b) zrušil a podľa § 391 ods.1 CSP v zrušenej časti vrátil súdu na ďalšie konanie.



11.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva v tom, že procesným postupom alebo aj
rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.
12.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky  možno
zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
13.V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces je bezprostredne spojené s
ústavným právom zakotveným v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 47 ods.3 Ústavy SR a tak ako citované
ústavné práva ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (viď Uznesenie ÚS
SR sp. zn. II.ÚS 4/1994 z 19.1.1994, I. ÚS 50/04). Tieto ústavné práva sa premietajú aj v čl. 6 ods.1,2
CSP, ktorým sa zakotvuje princíp rovnosti, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod
rovnakým postavením treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý
súdny proces.
13.Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní,
t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod. ale aj právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.1
ústavy a v čl. 6 ods.1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06, III. ÚS153/07).
14.Podľa § 220 ods.2 CSP  v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
po právnej stránke treba pritom  rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
16.Z obsahu rozhodnutia ale aj konania, ktoré mu predchádzalo, je zrejmé, že súd rozhodol o celom
premete konania, ale z odôvodnenia rozsudku a ani z dokazovania nie je zrejmé ako sa vyporiadal s
ostatnými vecami, mimo kotla. V tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné a uplatnený odvolací dôvod
je čiastočne daný.



17.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj (v čase rozhodovania súdu § 100 ods.1 O. s. p. (teraz § 171 ods.1
CSP)   alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania
potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli
splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a
dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré
neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP (predtým O. s. p.), napr. osoba, ktorá mala byť
vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach
riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s  § 204 CSP  a p..
18.K uplatnenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade vyjadriť sa
k otázke, či nemal byť súdom ustanovený tlmočník, z dôvodu námietky žalobkyne „keď nie všetko, čo
sa česky povie, môže byť v slovenskom jazyku presne sudkyňou pochopené“ (citované z odvolania
žalobkyne). V tomto smere je potrebné poukázať na Zmluvu medzi SR a ČR o právnej pomoci
poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných
veciach publ. pod. č. 193/1993 Z. z. čl.3 (žiadosti a iné písomnosti zasielané alebo predkladané pri
vykonávaní tejto zmluvy nie je potrebné prekladať.) ale aj napr. na rozhodnutie R 42/1976. Osobitne
je nutné zdôrazniť, že žalobkyňa nenamieta, že ona osobne nerozumela v konaní vedenom pred
slovenským súdom, ale pochybuje o tom, či zákonná sudkyňa jej rozumela. Z obsahu spisu je zrejmé,
že sudkyňa evidentne rozumela žalobkyni, o jej výpovediach nemala žiadne pochybnosti. Je nutné
skonštatovať, že nedošlo k porušeniu žiadnych práv žalobkyne a pribratie tlmočníka do českého jazyka
nebolo potrebné lebo podľa § 155 ods.1 CSP (Každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku
alebo v jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich
práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.) žalobkyňa konala pred súdom
vo svojom materinskom jazyku a súd nepovažoval za potrebné pribrať do konania tlmočníka.
19.V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že konanie nemalo žiadnu inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
20.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia
skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej
inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a
navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za
rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz,
ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu.
Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia.



21.Žalobkyňa v odvolaní neoznačuje žiaden dôkaz, ktorý navrhovala už v konaní na súde prvej inštancie,
ale nebol vykonaný, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
22.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a týka sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
23.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení si vytvoril chybný právny názor, lebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo. Uplatnený osvolací dôvod je daný.
24.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. g) CSP (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené) je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v
súlade s § 366 písm. d) CSP, nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a
dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozhodnutia  súdu prvej inštancie, preto skutočnosti
a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvej inštancie a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že
o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom
uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého
stupňa) a v danej veci sú právne významné.
25.Žalobkyňa žiadne nové skutočnosti neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
26.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
27.Súd nepoužil správny právny predpis na daný skutkový stav, t. zn. z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
28.Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd je viazaný podanou žalobou, v ktorej žalobca
určuje strany konania a predmet sporu.
29.Rovnako je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, ktorý bol zistený pred
súdom prvej inštancie (§ 383 Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.).
30.Súd nesprávne vyhodnotil dôkaz - dodací list nachádzajúci sa v spise na č.l. 10.. Odvolací súd
s poukazom na rozsudok NS ČR 22 Cdo 3308/2010 z 23.8.2012 cit.: „Jde též o otázku právní,
nikoliv skutkovou; jestliže tedy odvolací soud posoudí platnost smlouvy jinak, než soud prvního stupně,



neznamená to nutně, že by se odchýlil od hodnocení důkazů (§ 132 o. s. ř.), provedeného soudem
prvního stupně. Výsledkem hodnocení důkazů jsou totiž skutková zjištění, teprve na ně navazuje právní
posouzení. K tomu lze dodat, že podle judikatury jde-li o listiny, jimiž byl proveden důkaz v řízení před
soudem prvního stupně (a též o výpovědi svědků, popř. účastníků, které byly učiněny prostřednictvím
dožádaného soudu), může odvolací soud tyto důkazy sám hodnotit a dojít i k jiným skutkovým závěrům
než soud prvního stupně, aniž by musel dokazování opakovat.“ ale aj rozsudok NS ČR z 30.1.2002,
sp. zn. 25 Cdo 626/2000, alebo rozsudok NS z 25.1.2012, sp. zn. 25 Cdo 5157/2009 a odchýlil sa od
vyhodnotenia tohto dôkazu súdom prvého stupňa.
31.Z podanej žaloby z 19.10.2011 je zrejmé, že žalobkyňa sa ňou domáha vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré žalovaný mal získať tak, že žalobkyňa mu zaplatila sumu 1 779,06 € za veci
vyfakturované f. č. 2008075 splatnou 20.11.2008, ktoré jej ale nedodal.
32.Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný pôsobil od 1.12.1993 do 31.12.2008 u právneho predchodcu
žalobcu („ik“ INTERKONTAKT s. r. o., č. l. 145 - 150) ako konateľ (výpis z OR „ik“ INTREKONTAKT s.
r. o., IČO: 31 670 024) a podľa tvrdení žalovaného v čase nákupu kotla vykonával aj funkciu riaditeľa
spoločnosti (záp. o pojednávaní z 29.2.2012, č. l. 110,111, pracovná zmluva a dodatok k pracovnej
zmluve č. l. 403,404,405) a v tom čase mal aj podnikať na základe živnosti (záp. o pojednávaní z
29.2.2012). V spise sa, ale nenachádza výpis zo živnostenského oprávnenia žalovaného, ale uvedené
skutočnosti žiadna zo strán nespochybnila.
34.Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v súdenej veci ide o pracovnoprávny
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý bol v pracovnom pomere u žalobcu, preto v konaní treba
aplikovať ust. Zákonníka práce, že žalobkyňa sama poukazovala na porušenie pracovných povinností
žalovaným ako jeho zamestnancom, čo malo za následok ukončenie pracovného pomeru s ním.
Uvedené odôvodnil aj tým, že  neskôr pracoval u žalobkyne na základe dohody o pracovnej činnosti.
Rovnako súd považoval za nesporné, že žalovaný kúpil pre žalobkyňu sporný plynový kotol a ďalší
spotrebný tovar a žalobkyňa mu kúpnu cenu na základe vystavenej faktúry uhradila. Účtovné doklady
vystavené predávajúcim (žalovaným) ako aj kupujúcim (žalobkyňou) to preukazujú a strany sporu
to nerozporovali. Nesporné bolo aj to, že k vyplateniu kúpnej ceny sporných hnuteľných vecí došlo
vtedajšou účtovníčkou p. V., ako aj to, že V. kúpený plynový kotol zapísala do majetku spoločnosti,
pridelila mu skladovú kartu, t.j. zaevidovala vec do HIM spoločnosti bez toho, aby ju videla resp.
skontrolovala. Rovnako nesporné bolo aj to, že kúpnu cenu kotla vyplatila na základe faktúry žalovanému
(predávajúcemu) bez toho, aby mala k tomu písomný súhlas ďalšieho konateľa spoločnosti (ako to bolo
zaužívané) napriek tomu, že u žalobkyne bol zaužívaný iný postup v podobných prípadoch, čo svedkyňa
vedela napriek tomu postupovala inak, čo v konaní potvrdila.
35.V konaní bolo sporné to, či žalovaný plynový kotol  žalobkyni skutočne dodal, teda či žalobkyňa k
nemu mohla nadobudnúť vlastnícke právo odovzdaním. Žalobkyňa  tvrdila, že k odovzdaniu tejto veci
nikdy nedošlo, že ide o fiktívny obchod, výsledkom ktorého nie je reálne plnenie zo strany žalovaného.
Jej tvrdenie žalovaný mal úspešne poprieť, lebo svedeckou výpoveďou Z. M. sa preukázalo dodanie
veci do sídla spoločnosti a uloženie v garáži. Svedeckú výpoveď tohto svedka súd hodnotil ako
dôveryhodnú aj napriek tomu, že išlo o syna žalovaného, lebo nemal dôvod pochybovať o pravdivosti
jeho svedeckej výpovede po tom, čo bol poučený o povinnosti vypovedať pravdivo pred súdom. To,
že ostatní zamestnanci, ktorých súd vypočul sporný kotol v priestoroch spoločnosti nikdy nevideli resp.
nevedeli o kúpe ešte neznamená, že vec kúpená a dodaná nebola.
36.Z uvedených zistení súdom prvej inštancie je možno vykonať záver, že zodpovednosť žalovaného
existuje v dvoch formách: ako riaditeľa spoločnosti, v ktorej pracoval na základe pracovnej (alebo aj
obdobnej) zmluvy a jeho zodpovednosť vyplýva z § 179 Zák. práce platného a účinného v čase kúpy
kotla a ostatných vecí. Žalovaný môže v tomto smere zodpovedať škodu spôsobenú objednávkou kotla
vykonanú v rozpore s vnútornými predpismi, neprebratie kotla pri jeho dodávke, prípadne nesprávnu
evidenciu resp. stratu alebo poškodenie, ak ho uložil na miesto, ktoré nebolo dostatočne zabezpečené
alebo nebolo určené na uskladnenie takéhoto materiálu. Podľa názoru odvolacieho súdu k povinnostiam
žalovaného vyplývajúcich pracovného vzťahu nepatrí dodávka zakúpených vecí.
37.Všeobecná zodpovednosť zamestnanca sa v pracovnom práve uplatňuje vtedy, ak: existuje
pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom (pracovný pomer, vzťah na základe
dohody o vykonaní práce alebo dohody o brigádnickej práci študenta), vznikla škoda,  zamestnanec
porušil povinnosti pri plnení pracovných úloh a v priamej súvislosti s nimi, prípadne úmyselne konal
proti dobrým mravom,  medzi konaním zamestnanca a škodou je príčinná súvislosť,  zamestnanec
spôsobil škodu úmyselne alebo z nedbanlivosti.  Pri všeobecnej zodpovednosti sa predpokladá nevina
(prezumpcia neviny) zamestnanca a zamestnávateľ musí dokazovať jeho zavinenie.



38.Dôkazné bremeno v tomto by bolo na žalobkyni, aby preukázala nesplnenie pracovných povinností,
výšku škody, ktorá jej v dôsledku toho vznikla ako aj príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného ako
riaditeľa spoločnosti a spôsobenou škodou.
39.Žalovaný však vo vzťahu z kúpnej zmluvy pri dodávke kotla konal ako živnostník, keďže za žalobkyňu
ako konateľ spoločnosti sám mal kotol pre svoju firmu K.. K. M. - STAVMAT, IČO 41 833 759 objednať
a už ako živnostník predať na základe vystavenej faktúry žalobkyni (č. l. 8). Z uvedeného je zrejmé,
že on mal kotol dodať a mala mu byť za jeho dodávku zaplatená kúpna cena. Uvedené vyplýva aj
z výpovede žalovaného v zápisnici z pojednávania z 29.2.2012 ale aj z listinných dôkazov faktúry
(č. l. 8), dodacieho  listu (č. l. 10 -11), výdavkového a príjmového pokladničného dokladu (č. l. 12).
Na uplatňovanie peňažného nároku z tohto vzťahu vzniknutého medzi podnikateľom - živnostníkom a
žalobkyňou sa musia aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 261 ods.3 písm. d/).
40.Odvolací súd postupom podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili, vyzval strany sporu aby sa vyjadrili k možnému použitiu §§ 409 - 470 Obchodného
zákonníka.
41.Výzva bola doručená žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu (č. l. 888), ktorý sa písomne
vyjadril podaním doručeným súdu 23.10.2017 (č. l. 889) v ktorom uviedol, že v súdenej veci k žiadnemu
obchodu ani k uzavretiu kúpnej zmluvy a to ani podľa Obchodného zákonníka nemohlo dôjsť, alebo
kotol nebol nikdy žalobkyni žalovaným dodaný, nikto ho za žalobkyňu teda nemohol prevziať či prebrať
a tiež neprebral ani neprevzal! K uzatvoreniu žiadnej kúpnej zmluvy teda nedošlo, keďže podľa názoru
žalobkyne ide o podvodné jednanie žalovaného.
41.Žalovanému bola výzva doručená prostredníctvom právneho zástupcu 13.10.2017 (doručenka pri č.
l. 888), ktorý sa k nej nevyjadril.
42.Podľa § 409 ods.1 Obch. zák. kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú
vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto
veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
43. Podľa § 409 ods.2 Obch. zák. v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň
určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia
kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.
44.Podľa § 411 Obch. zák. predávajúci je povinný kupujúcemu dodať tovar, odovzdať doklady, ktoré sa
na tovar vzťahujú, a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v súlade so zmluvou
a týmto zákonom.
45. Podľa § 412 ods.1 Obch. zák. ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v
určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre
kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim. Predávajúci umožní kupujúcemu uplatniť
práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi, pokiaľ tieto práva nemá kupujúci na základe prepravnej
zmluvy.
46.Podľa § 412 ods.2 Obch. zák. ak zmluva nemá ustanovenie o odoslaní tovaru predávajúcim a tovar
je v zmluve jednotlivo určený alebo určený podľa druhu, ale má byť dodaný z určitých zásob alebo sa má
vyrobiť a strany v čase uzavretia zmluvy vedeli, kde sa nachádza alebo kde sa má vyrobiť, uskutočňuje
sa dodanie, keď sa kupujúcemu umožní nakladať s tovarom v tomto mieste.
47.Podľa § 412 ods.3 Obch. zák. V prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú odseky 1 a 2, splní predávajúci
povinnosť dodať tovar tým, že umožní kupujúcemu nakladať s tovarom v mieste, kde má predávajúci
svoje sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko alebo organizačnú zložku, ak predávajúci jej
miesto včas kupujúcemu oznámi.
48.Podľa § 414 ods.1 Obch. zák. predávajúci je povinný dodať tovar: a) v deň, ktorý je v zmluve určený
alebo určený spôsobom určeným v zmluve, b) kedykoľvek počas lehoty, ktorá je v zmluve určená alebo
určená spôsobom určeným v zmluve, ibaže zo zmluvy alebo z účelu zmluvy, ktorý bol predávajúcemu
známy pri uzavretí zmluvy, vyplýva, že dobu dodania v rámci tejto lehoty určuje kupujúci.
49.Podľa § 416 Obch. zák. ak nie je doba dodania tovaru dohodnutá, je predávajúci povinný bez vyzvania
kupujúceho dodať tovar v primeranej lehote s prihliadnutím na povahu tovaru a na miesto dodania.
50.Povinnosť strán sporu tvrdiť potrebné skutočnosti v sporovom konaní sa nazýva povinnosť tvrdenia
a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. V prípade, že ju
účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však
podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne
sankcionované, zväčša sa však prejaví v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu účastníka v spore.



51.Pri hodnotení dôkazov CSP vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného
princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných
dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia
a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám
formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v
inštančnom postupe.
52.V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej hodnotí
len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a právne relevantné, ktoré treba posúdiť z hľadiska
ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz
posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú
svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov
v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé,
tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz.
53.V zásade nemožno dokazovať neexistenciu určitej skutočnosti, ktorou v prejednávanom prípade bolo
podľa žalobkyne nedodanie kotla a aj ostatných vecí uvedených vo faktúre, ktorú skutočnosť žalobkyňa
tvrdí. Je na žalovanom, aby vyvrátil dôkazným prostriedkom, že tvrdenie žalobkyne je nepravdivé, teda,
aby preukázal, že kotol spolu s ostatnými vecami žalobkyni dodal. Žalovaný túto skutočnosť by bez
problémov preukázal dodacím listom. Tento však neobsahuje podstatnú náležitosť, že žalobkyňa dodaný
tovar prevzala a teda, že veci, ktoré sú uvedené na dodacom liste sa dostali do jej dispozície a bolo jej
umožnené nakladať s nimi ako so svojim vlastníctvom a že jej boli odovzdané doklady, ktoré sa na tovar
vzťahujú. Žalovaný sa snažil preukázať dodávku kotla výpoveďou svedka Z. M.. Jeho výpoveďou však
nebolo potvrdené, že kotol bol odovzdaný žalobkyni. Svedok uviedol, že s otcom prevážali kotol, ktorý
uložili v garáži žalobkyne. Ani touto výpoveďou žalovaný nepreukázal, že kotol bol žalobkyni skutočne
fyzicky dodaný, keďže nikto zo strany žalobkyne ho neprevzal a dokonca nie je možné z tejto výpovede
dokázať, či krabica obsahovala kotol. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že žalovaný nepreukázal,
aby žalobkyni dodal kotol, za ktorý ale ona zaplatila na základe vystavenej faktúry sumu 1 287,37 eur,
preto túto čiastku je povinný žalobkyni vrátiť.
54.Odvolací súd sa nezaoberal ostanými námietkami a vyjadreniami žalobkyne uvedenými v odvolaní,
lebo sú podľa jeho názoru v prejednávanej veci nepodstatné.
55.Vzhľadom na žalovaným vnesenú námietku premlčania odvolací súd poukazuje na § 392 ods.1 Obch.
zák., podľa ktorého pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok
splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak obsah záväzku spočíva v povinnosti
nepretržite vykonávať určitú činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo strpieť, začína premlčacia
doba plynúť od porušenia tejto povinnosti.
56.Podľa § 397 Obch. zák. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky.
57.Vychádzajúc z uvedeného, že premlčacia doba v tejto veci je 4 roky a lehota začala plynúť odo
dňa, keď k plneniu došlo. Kúpna cena bola predchodcom žalobcu zaplatená 14.11.2008, najneskôr do
14.11.2012 žalobkyni plynula lehota na uplatnenie nároku na súde. Žalobu podala 19.10.2011, teda včas.
58.Vo zvyšnej časti 491,69 eur (1779,06 - 1287,37) súd nevykonal žiadne dokazovanie, a teda nie je
zrejmé, či nejaké z vyfakturovaných vecí boli reálne dodané, preto bude povinnosťou súdu vykonať
dokazovanie zamerané na dodávky zvyšných vecí uvedených v dodacom liste a tieto v posúdiť podľa
príslušných ust. Obchodného zákonníka. V tomto rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách odvolacieho
konania (§ 396 ods.3 CSP).
59.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,



aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/5/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}], "citovane_v": []}