Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sa/20/2017 z 24. 4. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 24. apríla 2018, sp. zn. 5Sa/20/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7017200469.1
Krajský súd Košice | 5Sa/20/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7017200469.1 | 2018-04-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, SP, § 190 SSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/daf6ec59-8123-4d66-980f-a8fc11870f53
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200469.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Sa/20/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200469
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7017200469.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov
senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu U-Shin Slovakia, s.r.o., so sídlom
Košice, K letisku, budova 1329, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Iuristico, s.r.o., so sídlom Košice,
Cimborkova 13, proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, so sídlom Košice, Masarykova 10, v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. 04. 2017 č. OPS/BEZ/2017/3434,
O-128/2017, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu   z a m i e t a .

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím zo dňa 26.04.2017 č. OPS/BEZ/2017/3434, O-128/2017 žalovaný podľa § 59 ods. 2
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 01. 01. 2017 č. 524/16/Or, ktorým bola žalobcovi
uložená pokuta vo výške 2.000 eur podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce č. 125/2006 Z.
z. za porušenie § 121 ods.1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce tým, že nevyplatil kontrolovaným
zamestnancom T. V., Y. H. a E. L.-Š. mzdové zvýhodnenie v sume 25 % ich priemerného zárobku za
prácu nadčas dňa 06. 03. 2016 a za porušenie § 122 ods. 3 Zákonníka práce, ktorého sa dopustil tým,
že nevyplatil tým istým zamestnancom náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku za deň štátneho
sviatku 28. 03. 2016, ktorý podľa rozvrhu pracovných zmien pripadol na ich obvyklý pracovný deň.

2. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu v
dňoch 13. 04., 26. 04. a 04. 05. 2016 inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania pracovno-
právnych predpisov a dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania, o výsledku ktorej vyhotovil
dňa 04. 05. 2016 protokol č. IKO-36-58-2.4/P-E 24,25-16, ktorý bol so splnomocneným zástupcom
žalobcu prerokovaný v ten istý deň. Splnomocnený zástupca žalobcu X. L. voči protokolu nemala žiadne
námietky a vyjadrila sa, že nedostatky berie na vedomie a odstráni ich.

3.  Na základe zistených nedostatkov bolo žalobcovi listom zo dňa 05. 12. 2016 oznámené začatie
správneho konania vo veci uloženia pokuty za porušenie povinností, ku ktorým sa účastník konania
vyjadril v určenej lehote, pričom vo vyjadrení namietal, že správne konanie by malo byť začaté iba v
prípadoch, ak ide o závažné porušenie predpisov, alebo ak je inšpektorát práce povinný pokutu uložiť.
Žalobca vo vyjadrení zároveň uviedol, že nepopiera nedostatky, ku ktorým došlo pri spracovávaní miezd,
tieto však boli spôsobené nepozornosť a ich negatívny dôsledok bol nepatrný. Navyše došlo k zjednaniu
nápravy a odstráneniu týchto nedostatkov, o čom bol inšpektorát práce informovaný. Vzhľadom na to, že
sa nejednalo o nesprávne zavedený systém, ale o ojedinelý výskyt nedostatkov, ktoré neboli závažným



porušením predpisov, podľa názoru žalobcu inšpektorát práce nebol povinný uložiť pokutu v danej veci,
nakoľko táto ani nesplní svoj preventívny účel.

4. Inšpektorát práce neakceptoval argumenty účastníka konania a po prehodnotení veci vydal
rozhodnutie, ktorým mu uložil pokutu vo výške 2.000 eur, ktorú odôvodnil porušením povinností a
závažnosťou nedostatkov a ich dôsledkov. Vychádzal zo stavu zisteného inšpekciou práce a zaoberal sa
skutkami uvedenými vo výroku rozhodnutia tak, ako vyplývajú z protokolu o inšpekcii práce. Inšpektorát
konštatoval porušenie povinností vyplývajúcich z § 121 ods. 1 a § 122 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko
z podkladov predložených účastníkom konania, predovšetkým z pracovných zmlúv kontrolovaných
zamestnancov vrátane dohôd o zmene pracovnej zmluvy, (ich mzdových listov za mesiac marec 2016,
evidencie pracovného času a mesačného protokolu dochádzky) vyplýva, že účastník konania neposkytol
zamestnancom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa mzdové
zvýhodnenie v sume 25 % ich priemerného mesačného zárobku za prácu nadčas odpracovanú dňa
06. 03. 2016 a náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku za štátny sviatok, ktorý pripadol na
deň 28. 03. 2016. Konštatoval, že účastník konania nepoprel existenciu uvedených nedostatkov a v
celom konaní argumentoval iba tým, že ide o chyby pri spracovávaní miezd a ich negatívny dôsledok
bol nepatrný. Namietal, že sumy, o ktoré sa jednalo boli nízke a navyše nedostatky obratom odstránil.
Podľa predloženej správy o odstránení nedostatkov zo dňa 31. 06. 2016 a upravených mzdových
listov za apríl 2016 bolo dotknutým zamestnancom dodatočne zaplatené mzdové zvýhodnenie za prácu
nadčas odpracovanú dňa 06. 03. 2016 v sume 25 % ich priemerného mesačného zárobku, ako aj
náhrada mzda v sume priemerného zárobku za sviatok dňa 28. 03. 2016, to znamená, že došlo k
plnej náprave. Ak zamestnanec vykonáva prácu nadčas, zamestnávateľ je povinný mu za túto prácu
vyplatiť dosiahnutú mzdu a mzdové zvýhodnenie, ktorého minimálnu výšku pre vzťahy, na ktoré sa
aplikuje Zákonník práce určujú ustanovenia § 119 a § 120 Zákonníka práce. Zákon umožňuje, aby
zamestnávateľ uzavrel so zamestnancom dohodu, podľa ktorej mu namiesto mzdového zvýhodnenia
poskytne náhradné voľno v rozsahu, v ktorom práca nadčas, či práca vo sviatok trvala. Účastník konania
však podľa predložených dokladov pri vydaní rozhodnutia neuzatvoril s kontrolovanými zamestnancami
dohodu o čerpaní náhradného voľna, ani nepoprel povinnosť vyplatiť im citované mzdové zvýhodnenie
za prácu nadčas a prácu vo sviatok. Rovnako nepoprel, že predmetní zamestnanci vykonali prácu
nadčas a prácu vo sviatok tak, ako to konštatuje inšpektorát práce, ako to vyplýva z písomností
vedených účastníkom konania. Po posúdení všetkých dôkazov, ktoré má odvolací orgán k dispozícii,
považoval tieto za dostatočné pre objektívne rozhodnutie vo veci. Preto sa stotožnil s právnym názorom
inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených skutočností rozhodol o uložení pokuty za porušenie
citovaných povinností tak, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia.

5. Odvolací orgán sa stotožnil so závermi inšpektorátu práce a konštatoval, že vzhľadom na spoločenské
nebezpečenstvo spočívajúce v oslabení sociálnych istôt zamestnancov, aké vo všeobecnosti
predstavuje porušenie citovaných sankcionovaných povinností zamestnávateľa, je tento správny delikt
považovaný za závažný, navyše v dôsledku neho môže reálne vzniknúť zamestnancom škoda
spočívajúca v oneskorených platbách, splátkach a pod., a to aj napriek tomu, že v danom prípade ide
o pomerné nízke sumy. Sankcionované povinností sú stanovené explicitne a zamestnávateľ nemôže
ospravedlniť ich nesplnenie administratívnou chybou, či výškou nevyplatených mzdových nárokov. Ide
o správne delikty právnickej osoby, ktoré sú postihované bez ohľadu na zavinenie, to znamená, že
ide o objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti
zo strany účastníka, nie zavinenie. Správnym deliktom je teda protiprávne konanie právnickej osoby,
ktorého znaky ustanovuje zákon, za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívno-
právnou normou. Keďže účastník konania neuviedol počas inšpekcie práce, ani v správnom konaní
žiadne argumenty, ktoré by ho zbavili zodpovednosti za zistené správne delikty, považoval napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za súladné s platnou právnou úpravou. Správny orgán
prvého stupňa rozhodol správne aj o uložení pokuty a túto riadne odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 19 ods. 1 písm. a), ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Uložená pokuta je dôvodná, táto má naplniť
ako preventívny, tak aj výchovný charakter, bola uložená v súlade s citovaným zákonným ustanovením
v nadväznosti na § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Jej výška primeraná, predovšetkým vzhľadom na
to, že išlo o závažné porušenie povinností, ale keďže v minulosti neboli u účastníka konania zistené
obdobné nedostatky a nejde o dôsledok neúčinného systému riadenia ochrany prác, výška pokuty bola
stanovená blízko dolnej hranice zákonom stanovenej sadzby. Napadnuté rozhodnutie podľa názoru
žalovaného spĺňa všetky zákonné kritéria a obsahuje všetky predpísané náležitostí a jeho odôvodnenie
je dostatočné. Odvolací orgán by bol oprávnený rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušiť len



v prípade, že by voľná úvaha, ktorou sa inšpektorát práce riadil nezodpovedala obsahu spisu alebo sa
priečila zásadám logického myslenia, čo v danom prípade naplnené nebolo.

6. Včas podanou žalobou zo dňa 03. 07. 2017 žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného,

ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov,
uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) Správneho súdneho poriadku. Poukázal na to, že
zodpovednosť za správny delikt sa má vyvodzovať za porušenie povinností a nie za náhodný stav,
ktorý zodpovedný subjekt nemohol ovplyvniť. Zároveň by malo porušenie povinností vykazovať určitú
materiálnu závažnosť. Poukázal na to, že od počiatku nepopieral existenciu nedostatkov, ku ktorým došlo
pri spracovaní miezd za uvedené dní u troch zamestnancov, avšak podotkol, že sa jednalo o nedostatky,
ktoré vznikli z bežnej ospravedlniteľnej nepozornosti, ktorých negatívny dôsledok bol nepatrný a
navyše došlo k plnej náprave. K tejto náprave by došlo aj na žiadosť zamestnancov bez zásahu
inšpektorátu práce. Dotknutí zamestnanci však žiadne nezrovnalosti zamestnávateľovi nesignalizovali.
Kriminalizovanie banality je celkom nemiestne a pôsobí presne opačne ako výchovne. Poukázal na
to, že vždy dochádzalo, dochádza a bude dochádzať v ľudskej činnosti k chybám, je to imanentná
a nevylučiteľná súčasť akejkoľvek ľudskej činnosti. Sebadrakonickejšie  tresty tomu nezabránia, ani
nebudú mať žiadny vplyv na vylúčenie omylnosti do budúcna, opačný predpoklad žalovaného je úplne
iracionálny. Aj preto sa v teórii trestného práva, ktorá by sa mala aplikovať aj v oblasti správneho
trestania, vyvinul princíp ultima racio. Tento princíp vyjadruje subsidiaritu trestania a poskytuje riešenie
otázky, nakoľko je trestanie vôbec nevyhnutné, pričom sa vychádza z princípu proporcionality. Trestanie
by malo byť poslednou možnosťou pre nápravu najzávažnejších deliktov. V danom prípade si však
zamestnanci voči zamestnávateľovi nič neuplatňovali a z uvedeného dôvodu zastáva žalobca názor,
že nebola splnená podmienka pre potrestanie zamestnávateľa, pretože existovali iné spôsoby nápravy
než uloženie pokuty, ktoré by viedli k náprave a tieto neboli nevyužité. Podstatnou je aj tá skutočnosť,
že zamestnávateľ obratom po tom, ako sa prvýkrát dozvedel chybe, túto napravil. Z tohto pohľadu je
pokuta zbytočná. V danom prípade došlo k chybe pri výpočte a nie k nepriznaniu nároku zamestnancom
a vzhľadom na výšku nevyplatených súm, nemôže žalobca súhlasiť s hodnotením inšpektorátu práce,
že by došlo k výraznému zásahu do práv zamestnanca a k zníženiu jeho ekonomickej úrovne a
spôsobeniu závažných sociálnych dopadov, prípadne k oslabeniu sociálnych istôt zamestnancov. Úvahy
žalovaného v tomto smere sú špekulatívne a nezodpovedajú konkrétnemu prípadu. U žalovaného ide
len o všeobecné a ničím nepodložené dohady, ktoré v oblasti správneho trestania nemajú miesto. K
začatiu správneho konania vo veci uloženia pokuty by malo dochádzať iba v prípadoch, ak sa zistia
závažné porušenia predpisov alebo ak je inšpektorát práce povinný uložiť pokutu. Opačná tendencia by
skôr potvrdzovala, že správne orgány nie sú nezaujaté, keď je všeobecne známy fakt, že zamestnanci
sú odmeňovaní podľa uložených a vybraných pokút. Poukázal na to, že v samotnej praxi správnych
orgánov sa vyskytujú chyby, pričom žiadne pokuty zamestnancom, ktorí sa ich dopúšťajú nehrozia.
Nie je mu preto zrejmé, v čom sa odlišuje činnosť podnikateľskej sféry od orgánov verejnej správy z
hľadiska ich povinnosti dodržiavať zákon. Nakoľko ukladanie pokuty je iba fakultatívne, odôvodnenie
pristúpenia k uloženiu pokuty v danom prípade je pre neho nezrozumiteľné. Všeobecné floskuly použité
inšpektorátom práce aj žalovaným sú bez konkrétneho obsahu a sú nezrozumiteľné. Každému normálne
pracujúcemu človeku je jasné, že pri akejkoľvek svojej činnosti bude vždy vykazovať aj nejaké chyby.
Ťažko potom uveriť tomu, že pokuta skutočne bude mať preventívnu a výchovnú funkciu. Pre neho je
nezrozumiteľné a nedostatočné odôvodnenie uloženia pokuty vo výške 2.000 eur. Jednotlivé okolnosti
sú hodnotené len formalisticky, správne orgány si túto svoju povinnosť splnili iba vymenovaním a pritom
nie je zrejmé, ako a prečo sú jednotlivé okolností zohľadňované raz na prospech a raz na neprospech
žalobcu. Úplne absentuje ich zhodnotenie aj vo vzťahu ku konkrétne uloženej pokute. V tejto činnosti
neexistuje žiadna jednotná prax, ktorá by zabezpečovala, že podobné porušenia budú trestané podobne.
Výška uloženej pokuty je vecou úplnej náhodnosti a nepremyslenej činnosti. Takýto prístup nie je možné
odobriť v žiadnom prípade. Namietal nesprávne vyhodnotenie priznania pochybenia a jeho odstránenia
zo strany spoločnosti žalobcu, pretože je v rozpore so zásadami ukladania trestov. Neprihliadal na to
ani žalovaný správny orgán, ani správny orgán  prvého stupňa, aj keď to bolo v priebehu správneho
konania namietané. Záver žalovaného popiera, že by žalovaný uskutočnil plné preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa a ako také je nezákonné.

7. V písomnom vyjadrení zo dňa 07. 11. 2017 žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo
skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho
orgánu prvého stupňa. Opätovne poukázal na to, že skutkové zistenia inšpektorátu práce žalobcom



žiadnym spôsobom rozporované neboli, tento sa iba snažil liberovať sa z porušenia povinností a
poukázal na to, že išlo o náhodný stav, ktorý nemohol ovplyvniť a ktorého negatívny dôsledok bol
nepatrný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Sžo 107/2014, z ktorého vyplýva, že konanie právnickej osoby pri plnení úloh, ktoré sú predmetom
jej činnosti prostredníctvom jej zamestnancov je vždy postihované bez ohľadu na zavinenie. Subjektívna
stránka tohto správneho deliktu nie je založená na báze zavinenia, o tomto možno hovoriť iba u
fyzickej osoby. Zavinenie nie je pojmovým znakom správneho deliktu právnickej osoby, preto správne
orgány zavinenie ani neskúmajú a pre správny orgán je relevantná iba existencia protiprávneho stavu
spôsobená činnosťou, resp. nečinnosťou subjektu. Správny orgán postihujúci právnickú osobu nebude
v súlade so zásadou objektívnej zodpovednosti a rýchlosti, resp. hospodárnosti konania zisťovať, kto
nežiaduci stav privodil, ako a prečo a pod., ale postihne právnickú osobu, ak sa preukáže, že zákonom
predvídaný nežiaduci stav nastal. Právnická osoba potom môže na základe interných predpisov v
súlade so zákonom sankcionovať tú fyzickú osobu, ktorá tento nežiaduci stav privodila. Na posúdenie
predmetnej veci ako správneho deliktu nemá vplyv následné odstránenie zistených nedostatkov, či
odkaz na to, že dotknutí zamestnanci sami uvedené porušenie nesignalizovali a nežiadali o nápravu
protiprávneho stavu. Odstránenie nedostatkov žalobcom predstavuje iba splnenie zákonnej povinnosti
žalobcu, ktorá nadväzuje na postupy inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii
práce. Žalobca teda len reagoval na vynútiteľné opatrenia inšpektora práce, pričom žalovaný zastáva
názor, že tento jeho počin nemôže byť považovaný za rozhodujúci pre upustenie od jeho potrestania za
pochybenia, ktorých sa preukázateľne dopustil. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty žalovaný konštatoval,
že inšpektorát práce pri jej určovaní prihliadal na závažnosť porušení právnych predpisov a na vysoký
počet zamestnancov žalobcu, ktorý je dôkazom jeho ekonomickej sily, ako na priťažujúce okolnosti. Ďalej
zohľadnil riziká vyskytujúce sa v činnosti žalobcu, či skutočnosť, že sa nejednalo o opakované zistené
nedostatky ako poľahčujúce okolnosti. Vzhľadom na hornú hranicu sadzby, ktorú zákon o inšpekcii práce
s porušením pracovno-právnych predpisov spája mal žalovaný za to, že pokuta v sume 2.000 eur, ktorou
bol žalobca postihnutý, nemôže vzhľadom na okolnosti prípadu a veľkosť žalobcu ako zamestnávateľa
predstavovať postih neprimerane prísny. Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sžf 27/2011 konštatoval, že uložená pokuta vo sfére vinného zo správneho deliktu má naplniť
úlohu jednak preventívno-výchovnú, ale aj represívnu, a preto je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej
sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, pretože sa
inak nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Táto pokuta plní tiež preventívnu úlohu vo vzťahu k
ostatným nositeľom totožných zákonných povinností, ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho
postupu. Takýto účinok môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a
vecne správne vyvodený. Žalovaný vychádzajúc z uvedeného zastáva názor, že na splnenie oboch
funkcií sankcie musela byť jej výška stanovená tak, aby pôsobila na žalobcu aj do budúcna a primäla
ho k zodpovednému plneniu jeho zákonných povinností. Uložená pokuta túto úlohu spĺňa, pričom úvahy
inšpektorátu práce zodpovedajú obsahu spisu a nepriečia sa ani zásadám logického myslenia, ani
zásade premietnutej v § 3 ods. 5 Správneho poriadku.

8.  V replike zo dňa 23. 11. 2017 žalobca zotrval na svojom názore obsiahnutom v podanej žalobe,
nesúhlasil s argumentáciou žalovaného v písomnom vyjadrení. Za účelom preukázania jeho tvrdenia
o zaujatosti zamestnancov inšpekčných orgánov navrhol vyžiadať si informácie o platení odmien
zamestnancom inšpektorátu práce, o ich výške a dôvodoch ich priznania za posledných 12 mesiacov.
Samotný argument o nepodložení tohto vyjadrenia nepovažoval za účinné popretie skutkového tvrdenia.
Pokiaľ ide o odôvodnenie výšky uloženej pokuty, závažnosťou zásahu s prihliadnutím na vysoký počet
zamestnancov, ktorý má byť dôkazom o ekonomickej sile žalobcu (1850 osôb) logika veci káže skôr
prihliadať na to, že pri vyššom alebo vysokom počte zamestnancov môže skôr dôjsť k omylu, pričom traja
zamestnanci z 1850 zamestnancov predstavujú 0,16 % a teda došlo k chybe pri výpočte miezd vo vzťahu
k 0,16 % zamestnancov za daný mesiac. Ak sa vezme do úvahy širšie časové obdobie, toto percento
bude klesať až na 0,01 % v chybovosti za rok. V záveroch závažnosti zásahu tak postráda logický
základ. Zároveň  nepovažoval za dôkaz o ekonomickej sile zamestnávateľa počet jeho zamestnancov.
Ekonomická sila sa odvodzuje skôr od dosahovaného zisku, disponibilných zdrojov, výšky nadbytočného
majetku a jedná sa o skutočnosti, ktoré zisťované neboli. Ukázal na potrebu individuálneho posúdenia
každej veci. Konštatoval, že žalovaný považuje preklopenie pokuty na zamestnanca za primeranú
v tom zmysle, že uvedená pokuta je primeraná aj pre dotknutú zamestnankyňu, ktorá tým bude
v konečnom dôsledku postihnutá, pričom v danom prípade ide o pokutu, ktorá zodpovedá výške
štvornásobku mesačného zárobku zamestnankyne zodpovednej za porušenie týchto povinností. Pokiaľ
žalovaný poukazuje na potrebu preventívneho generálneho pôsobenia i vo vzťahu k nositeľom totožných



zákonných povinností žalobca zdôrazňuje, že samotný žalovaný nemá vedomosť o iných prípadoch,
kedy by bola za takéto porušenia povinností uložená pokuta, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia, resp.
odpovede na písomnú žiadosť o poskytnutie informácie, pričom v skutočnosti toto nemohol byť prvý
prípad toho, kedy by pri spracovaní dochádzky vôbec došlo zo strany akéhokoľvek zamestnávateľa
na Slovensku k omylu a k nevyplateniu niektorých nárokov zamestnancom. Aj tvrdenie žalovaného, že
pokuta má primäť žalobcu k zodpovednému plneniu jeho zákonných povinností, vo svetle nemožnosti
vylúčiť omyl do budúcna predstavuje celkom nesprávnu úvahu týkajúcu sa ukladania pokuty.

9. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s obsahom
administratívnych spisov dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.

10. Z protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 04.05.2016 č. IKO-36-58-2.4/P-E 24,25-16 vyplýva,
že inšpekcia práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2
a 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z.
o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov bola u žalobcu vykonaná v dňoch 13. 04. 2016, 26. 04. 2016, 04. 05. 2016. Výkon
inšpekcie bol zameraný na kontrolu dodržiavania pracovno-právnych predpisov a mzdových predpisov
a kontrolu zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Pri výkone inšpekcie bolo zistené, že
prevažujúcim predmetom činnosti zamestnávateľa je výroba automobilových súčiastok a komponentov
a iné činnosti v zmyslu výpisu obchodného registra s tým, že zamestnávateľ zabezpečuje predmet
činnosti prostredníctvom 1850 zamestnancov, z toho 902 žien a 20 zamestnancov ZPS. Kontrolovaným
obdobím bolo obdobie január až marec 2016. Z obsahu protokolu zároveň vyplýva, že zo strany
Inšpektorátu práce Košice v zamestnávateľskom subjekte nebola v kontrolovanom období vykonaná
inšpekcie práce so zameraním na kontrolu dodržiavania pracovno-právnych a mzdových predpisov.
Pri predmetnej inšpekcii práce bolo kontrolou mzdových listov a mesačných protokolov dochádzky
kontrolovaných zamestnancov zistené, že zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi T. V., Y. H. a E. L.-
Š. za vykonanú prácu nadčas dňa 06. 03. 2016 mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas v sume 25 % jeho
priemerného mesačného zárobku, čím postupoval v rozpore s § 121 ods. 1 Zákonníka práce. Zároveň
bolo kontrolou mzdových listov a mesačných protokolov dochádzky kontrolovaných zamestnancov
zistené, že uvedení traja zamestnanci nepracovali v deň štátneho sviatku dňa 28. 03. 2016, ktorý
podľa rozvrhu pracovných zmien bol ich obvyklým pracovným dňom, ktorý sa mal vykonávať v rannej
zmene, pričom týmto zamestnancom nebola poskytnutá náhrada mzdy v sume ich priemerného zárobku.
Zamestnávateľ uvedeným zamestnancom, ktorí nepracovali preto, že sviatok pripadol na ich obvyklý
pracovný deň, za ktorý im ušla mzda, neposkytol náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku,
čím postupoval v rozpore s § 122 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň bolo kontrolou kolektívnej zmluvy,
zamestnávateľom predloženého prehľadu o splnení požiadaviek na vyplatenie mzdového zvýhodnenia
za prácu na lakovacej linke za kontrolované obdobie, mzdového listu a dokladov o vyplatení mzdy za
kontrolované obdobie zistené, že zamestnávateľ neposkytol za mesiac marec 2016 zamestnancovi T. V.
E. E. X. mzdové zvýhodnenie za prácu na lakovacej linke v sume 20 eur, pričom boli splnené podmienky
na jeho vyplatenie, čím postupoval v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v nadväznosti na
časť D. Odmeňovanie zamestnancov, bodu 10 kolektívnej zmluvy. V oblasti nelegálnej práce neboli pri
kontrole zistené žiadne porušenia zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V časti Opatrenia inšpektor v súlade s § 12 ods. 2 písm. b)
zákona o inšpekcii práce nariadil žalobcovi odstrániť nedostatok v bode 1, 2, 3 Protokolu do 10 dní odo
dňa prevzatia tohto protokolu a prijať opatrenia na zamedzenia nedostatkov uvedených v prerokovanom
protokole. Ďalej v súlade s § 14 ods. 2 uložil zamestnávateľovi povinnosť prijať opatrenia na odstránenie
zistených porušení predpisov a ich príčin, doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o splnení opatrení
na odstránenie zistených porušení predpisov a o odstránení nedostatkov v lehote do 5 dní po uplynutí
lehoty na ich odstránenie. Obsah protokolu bol prerokovaný dňa 04. 05. 2016 so splnomocneným
zástupcom žalobcu X. L., pričom táto v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že ho berie na vedomie a
nedostatky odstráni. Protokol bol žalobcovi doručený dňa 04. 05. 2016.

11. Listom zo dňa 13. 06. 2016, adresovaným Inšpektorátu práce Košice, žalobca podal správu o
odstránení nedostatkov s tým, že tieto boli odstránené v najbližšom výplatnom termíne, to znamená
v mzde za apríl 2016 s tým, že menovaným zamestnancom boli dodatočne zaplatené mzdové
zvýhodnenie za prácu nadčas v sume 25 % priemerného zárobku za deň 06. 03. 2016, dodatočne
im bola zaplatená náhrada mzdy v sume priemerného zárobku za neodpracovaný sviatok dňa 28. 03.



2016, ako aj mzdové zvýhodnenie za prácu na lakovacej linke v sume 20 eur za mesiac marec 2016
zamestnancom T. V. a E. X.. K uvedenej správe boli pripojené listinné dôkazy potvrdzujúce obsah správy.

12. Na základe uvedeného bol správnemu orgánu prvého stupňa podaný podnet na začatie správneho
konania vo veci uloženia pokuty za porušenie pracovnoprávnych predpisov vo výške 2.000 eur. Správne
konanie bolo začaté na základe oznámenia zo dňa 05. 12. 2016, ktoré bolo žalobcovi doručené 08.
12. 2016 a ktorým bol zároveň poučený o možnosti vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia,
spôsobu ich zisťovania, predložiť, navrhnúť príslušné dôkazy, resp. ich doplnenie v lehote 8 dní od
doručenia tohto oznámenia.

13. Na základe uvedenej výzvy žalobca podaním, doručeným Inšpektorátu práce Košice dňa 19.12.2016
uviedol, že k začatiu správneho konania o uložení pokuty za porušenie pracovnoprávnych predpisov
by malo dochádzať len v prípadoch, ak sa zistili závažné porušenia predpisov alebo ak je inšpektorát
práce povinný uložiť pokutu. V danom prípade nepopiera existenciu nedostatkov, ku ktorým došlo
pri spracovaní miezd za dni 06. a 28. marca 2016 u troch zamestnancov, avšak tento nedostatok
považoval za nedostatok vzniknutý z bežnej ospravedlniteľnej nepozornosti, ktorého negatívny dôsledok
bol nepatrný a navyše došlo k plnej náprave. K tejto náprave by došlo aj na žiadosť zamestnanca,
zamestnanci však žiadne nezrovnalosti zamestnávateľovi nesignalizovali. Poukázal na to, že sa
nejednalo o nesprávne zavedený systém alebo nesprávnu obvyklú prax, ale o ojedinelý výskyt
nedostatku. Tieto nedostatky neboli závažným porušením predpisov a v týchto prípadoch správny orgán
nemá povinnosť uložiť pokutu podľa § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii práce. Nedostatky boli obratom
odstránené, o čom bol správny orgán informovaný listom zo dňa 13. 06. 2016. Žalobca v závere
konštatoval, že pravidelne a bežne poskytuje zamestnancom mzdové zvýhodnenia za prácu nadčas,
ako aj náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku za dni, počas ktorých ich práca odpadla pre
sviatok, ak sú odmeňovaní hodinovou mzdou. Uloženie pokuty v danej veci nie je potrebné a podľa jeho
názoru nesplní svoj účel.

14. K uvedenému vyjadreniu zaujal stanovisko inšpektor, pričom toto stanovisko je premietnuté v
zázname zo dňa 02. 01. 2016, z ktorého vyplýva, že inšpektor konštatuje, že v uvedených bodoch
nenastali žiadne nové skutočností, a preto trvá na porušeniach uvedených v prerokovanom protokole a
zároveň trvá aj na uložení postihu v kontrolovanom subjekte.

15. Na základe uvedeného vydal správny orgán prvého stupňa dňa 04. 01. 2017 pod č. 524/16/Or
rozhodnutie, ktorým žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce uložil pokutu vo výške
2.000 eur za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. l písm. a), bod 1 zákona
č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a to konkrétne § 121 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré spočívalo v tom,
že zamestnávateľ neposkytol zamestnancom T. V., Y. H. a E. L.-Š. mzdové zvýhodnenie v sume 25 % ich
priemerného zárobku za prácu nadčas dňa 06.03.2016 a § 122 ods. l Zákonníka práce, ktoré spočívalo
v tom, že zamestnávateľ neposkytol zamestnancom rovnakým náhradu mzdy v sume ich priemerného
zárobku za deň štátneho sviatku 28.03.2016, ktorý podľa rozvrhu pracovných zmien pripadol na ich
obvyklý pracovný deň.

16. O včas podanom odvolaní, ktoré bolo správnemu orgánu doručené 26.01.2017 a ktorého dôvody
korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby, rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutí.

17. Súčasťou administratívneho spisu sú aj listiny, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého
rozhodnutia a to pracovné zmluvy jednotlivých zamestnancov vrátane dohôd o ich zmene, ich mzdové
listy za mesiac marec 2016, mesačné protokoly dochádzky, zmenovka za mesiace január až máj 2016
a ďalšie listiny.

18. Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce  práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na
príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred
určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

19. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a
mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva
rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 %
jeho priemerného zárobku.



20. Podľa § 122 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na
jeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla
pre sviatok. U zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa sviatok, ktorý pripadne na jeho
obvyklý pracovný deň, považuje za odpracovaný deň, za ktorý mu patrí mzda. Tomuto zamestnancovi
náhrada mzdy za sviatok nepatrí. V kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve možno dohodnúť, že
aj u zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa bude postupovať podľa prvej vety.

21. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie
povinností vyplývajúcich z tohto zákona z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v 1 až 3 bode a 6
bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 eur.

22. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa ods. 1
a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na

a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosti ich výsledkov,
b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a) 1. bodu,
d) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

23. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a
tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že správne
orgány postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutia
sú vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci, na jeho
základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje. Rozhodnutia zodpovedajú
zákonu aj po formálnej stránke. Podľa názoru súdu žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal
so všetkými podstatnými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým
výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V správnom konaní neboli zistené ani
pochybenia v zmysle § 195 SSP.

24. Vyhodnotiac  vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru,
že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých žalovaný zamietol
jeho odvolanie a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. V konaní bolo
dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca spáchal predmetný správny delikt tak, ako bol
špecifikovaný v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného, čo žalobcom spochybňované
ani nebolo. Argumentáciu žalobcu, že v danom prípade ide o materiálne nezávažný správny delikt, že
správne orgány kriminalizujú banalitu, čo nepôsobí výchovne, ako aj to, že vždy dochádzalo, dochádza
a bude dochádzať v ľudskej činnosti k chybám a že sebadrakonickejšie tresty tomu nezabránia, ani
nebudú mať žiadny vplyv na vylúčenie omylnosti do budúcna, že v danom prípade nebola splnená
podmienka pre potrestanie zamestnávateľa, pretože dotknutí zamestnanci si voči zamestnávateľovi nič
neuplatňovali, ani mu nesignalizovali žiaden nedostatok, ako aj jeho tvrdenie, že aj v práci správnych
orgánov sa vyskytujú chyby, považoval súd za právne irelevantné, pretože zákon o inšpekcii práce
vymedzuje zodpovednosť za správny delikt na princípe objektívnej zodpovednosti. Vzhľadom na to,
že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť pri posudzovaní zisteného porušenia právnych
povinností, sú právne bezvýznamné uvedené okolnosti, na ktoré poukazoval v rámci svojej argumentácie
žalobca.  Uvedené môže mať vplyv iba na výšku uloženej sankcie.

25. Správny súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nebolo preukázané,
aké sociálne dopady na zamestnancov zistené porušenia majú a pokiaľ by tomu tak bolo, bolo by
potrebné v tejto súvislosti vykonať dokazovanie, ako aj s tvrdeniami, že v danom prípade nešlo o
závažné porušenia predpisov a  nešlo o povinnosť správneho orgánu uložiť pokutu a že odôvodnenie
uloženia pokuty vo výške 2.000 eur považuje za nezrozumiteľné a nedostatočné, nakoľko ako to
vyplýva z odôvodnenia, či už rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa, správne



orgány pri ukladaní pokuty postupovali v súlade s platnou právnou úpravou. Správne orgány aj podľa
názoru správneho súdu zistili, že postupom žalobcu došlo k ukráteniu dotknutých zamestnancov bez
ohľadu na výšku plnenia na ich mzdových nárokoch, čo bolo legitímnym dôvodom pre vyvodenie jeho
zodpovednosti za uvedené delikty tak, ako to opierajúc sa o § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce
učinili správne orgány. Na veci nič nemení ani to, že v danom prípade došlo k následnému odstráneniu
týchto nedostatkov v celom rozsahu. Irelevantným je aj to, že dotknutí zamestnanci žalobcu nevyzvali
na nápravu a nesignalizovali, že došlo k porušeniu povinností.

26. Súd sa stotožnil aj s odôvodnením výšky uloženej pokuty správnymi orgánmi, pretože tieto pri
jej ukladaní zohľadnili všetky skutočnosti vyplývajúce z ustanovenia § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii
práce tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu
prvého stupňa. Vzhľadom na hornú hranicu sadzby, ktorú zákon o inšpekcii práce s porušením
pracovnoprávnych predpisov spája, je pokuta v sume 2.000 eur naplnením úloh preventívnovýchovnej aj
represívnej. Právna úvaha správnych orgánov pri ukladaní pokuty nevybočila z rámca a medzí zákona a
táto bola uložená s prihliadnutím na poľahčujúce okolností špecifikované v napadnutých rozhodnutiach
na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. S prihliadnutím na splnenie všetkých funkcií sankcie musí
byť jej výška stanovená tak, aby pôsobila na žalobcu aj do budúcna a primäla ho k zodpovednému
plneniu jeho zákonných povinností.

27. Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 107 Správneho
súdneho poriadku podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu žalobcu jednomyseľne (§ 139 ods.
4 SSP) ako nedôvodnú zamietol.

28. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho
poriadku, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal
v konaní úspech celkom, ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy
konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde
v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku
rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,



h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.