Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/220/2017 z 8. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 8. mája 2018, sp. zn. 11Co/220/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7114214366.2 Krajský súd Košice | 11Co/220/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7114214366.2 | 2018-05-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9637b940-11d1-484e-a8a8-5f43cd965fe4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7114214366.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/220/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114214366
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7114214366.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.
Martina Kolesára a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu P. H., nar. X.XX.XXXX, bytom V., 1.
mája XX, zast. JUDr. Ľubomírom Majerčákom, advokátom, so sídlom Košice, Mlynská 1, proti žalovanej
Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, Komenského 73, Košice, o zaplatenie
2.209,19 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 38C 155/2014-123 z 19.10.2016 Okresného súdu
Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a ďalším výrokom vyslovil, že strany
sporu nemajú nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 2.209,19 € s
úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 6.6.2013 do zaplatenia na tom skutkovom základe,
že žalovaná je užívateľom poľovného revíru v k. ú. Rozhanovce, kde mu na poľnohospodárskych
plodinách pestovaných na týchto pozemkoch vznikla škoda vo výške 2.209,19 € spôsobená lesnou
zverou, prevažne diviačou. Škodu žalobca vyčíslil na základe znaleckého posúdenia nasledovne:
škoda na zemiakoch vo výške 1.409,19 €, na sadbe cvikly a uhoriek 200 €, na obilí 500 € a
náklady za spracovanie posudku v sume 100 €. Žalobca uviedol, že poškodenie poľnohospodárskych
plodín zistil 5.6.2013 na zemiakovom poraste, sadbe zeleniny a zrna, pričom podľa jeho tvrdenia
poškodzovanie poľnohospodárskych plodín prebiehalo aj počas mesiacoch júl, august, september až
do zberu plodín. Škodu si uplatnil ústne, komunikáciou so starostom obce Rozhanovce, ako aj s pánom
N., kompetentným zástupcom žalovanej, vo veci hlásenia škôd a na základe ústnych požiadaviek
komunikoval s p. N., resp. s p. N.. Následne dňa 25.6.2013 si uplatnil náhradu škody voči Poľovníckemu
združeniu Rozhanovce, ktorú prevzala žalovaná v Účelovom zariadení pre chov a choroby zvery, rýb a
včiel v Rozhanovciach spolu so znaleckým posudkom č. 29/2013 znalca Ing. Ladislava Y. dňa 26.6.2013.
Listom doručeným dňa 1.10.2013 adresovanom Inštitútu vzdelávania, avšak prevzatom žalovanou spolu
s prílohami, žiadal žalobca o písomné vyjadrenie k jeho žiadosti z 25.6.2013. Vo veci bola žalovaná
pozvaná listom starostu obce Rozhanovce z 23.8.2013 na stretnutie dňa 30.8.2013, ktorého cieľom bolo
nájsť spôsob eliminácie škôd spôsobených zverou na majetku občanov obce. Uvedeného stretnutia sa
však žiaden zástupca žalovanej nezúčastnil. Žalobca chránil svoj majetok, t.j. sadbu zemiakov, obilia
a zeleniny, ako aj kvetov odporúčanými ochrannými prostriedkami a to strašiakmi, ľudskými vlasmi,
zvukmi produkovanými z tranzistora, sprejom proti zveri a v kritickom období aj strážením osobne.
Dňa 5.11.2013 žalobca doručil žalovanej doplnenie žiadosti o náhradu škody (z 27.10.2013), na ktorú



žalovaná odpovedala listom pod značkou 693/2013-Prav z 28.11.2013 (viac ako 150 dní od prijatia
žiadosti o náhradu škody) zamietavo. Týmto nekonaním žalovanej vznikla žalobcovi škoda, ktorú si
uplatňuje v tomto konaní.

3. Žalovaná uviedla, že právo poľovníctva v poľovnom revíri samostatná bažantnica Rozhanovce
vykonáva na základe rozhodnutia Obvodného lesného úradu Košice č. 2009/00324-2 zo 14.7.2009,
právoplatného 12.8.2009, v zmysle ktorého platí nájomné obci Rozhanovce, v katastri ktorej sa tieto
pozemky nachádzajú a podľa zmluvy č. j. 101/2014 UVLF z 2.7.2014 o spôsobe a forme minimalizácie
škôd spôsobovaných zverou a na zveri. Žalovaná nesúhlasila so žalobou, pretože mala za to, že žalobca
si náhradu škody neuplatnil v lehotách podľa § 70 ods. 1 písm. a/ zákona 274/2004 Z.z. o poľovníctve
a neuviedol opatrenia, vykonané na zabránenie škôd spôsobených zverou (§ 70 ods. 2 cit. zákona) a
nedohodol si spôsob a formu minimalizácie škôd spôsobovaných zverou a na zveri (§ 25 písm. g/ cit.
zákona).

4. Po vykonaní dokazovania súd uzavrel, že Obvodný lesný úrad Košice rozhodnutím sp. zn.
2007/00282-1 zriadil samostatnú bažantnicu v k. ú. Rozhanovce, rozhodnutím sp. zn. 2008/00356 z
30.6.2008 rozhodol o zabezpečení výkonu práva poľovníctva a poveril tým Univerzitu veterinárneho
lekárstva v Košiciach k samostatnej bažantnici Rozhanovce, na dobu od doručenia tohto rozhodnutia
(14.7.2008 na dobu 10 rokov) od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutím sp. zn. 2009/00324-2
zo 14.7.2009, právoplatným 12.8.2009, Obvodný lesný úrad Košice na základe žiadosti Univerzity
veterinárneho lekárstva v Košiciach o schválenie zmluvy o nájme výkonu práva v poľovníctve, doručenej
8.6.2009, doplnenej 29.6.2009, schválil zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri
samostatnej bažantnici Rozhanovce medzi Univerzitou veterinárneho lekárstva a správcami poľovných
pozemkov, resp. nimi splnomocnenými osobami ďalej tam uvedenými. Na základe toho boli uzavreté
nájomné zmluvy so správcami veľkých pozemkov, t.j. z 3.358 ha bolo 2.100 ha zmluvne pokrytých,
zvyšných, nepokrytých vlastníkov, resp. správcov pozemkov do 10 ha zastupuje obec (teda aj žalobcu).
Súdu z rozhodnutia Okresného úradu Košice-okolie, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného
hospodárstva z 2.2.2001, č. 2001/00128/PR vyplynulo, že ním bol schválený zjednodušený rozdeľovací
plán a boli vytýčené náhradné pozemky, nachádzajúce sa v k. ú. Rozhanovce, parcela katastra
nehnuteľností číslo 3146/1, lokalita za STS-kou pre 30 užívateľov, medzi ktorými je aj žalobca, ktorému
bola vyčlenená z tejto parcely orná pôda vo výmere 0,4856 ha a to z dôvodu, že im vlastnícky
patriace pozemky sú v nájme poľnohospodárskeho podniku Agrodružstvo Rozhanovce, ku ktorým
skončil nájomný vzťah ku dňu 1.10.1997 a tieto sú neprístupné, z ktorého dôvodu boli pre týchto
užívateľov vytýčené náhradné pozemky a to na pozemkoch, ktoré sú v nájme poľnohospodárskeho
podniku. Prvá písomná žiadosť o náhradu škody prevzatá dňa 26.6.2013 pani N., pracovníčkou
účelového zariadenia žalovanej, bola adresovaná Poľovníckemu združeniu Rozhanovce. Subjektu
Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, Košice bola adresovaná žiadosť o písomné vyjadrenie, ktorá
bola opatrená pečiatkou žalovanej a prevzatá 1.10.2013. Predtým však podľa tvrdenia žalobcu prebehli
jednania a výzvy na zaplatenie náhrady škody s pánom Sopoligom, Sedlákom, pánom Sorokom a so
starostom obce Rozhanovce. Žalovaná má zriadené účelové zariadenie v Rozhanovciach, bez právnej
subjektivity, vedúcim tohto bol v roku 2013 p. F.. N., Z.. N. bol hospodárom poľovného revíru bažantnice
a p. N. bola administratívnou pracovníčkou účelového zariadenia. Podľa tvrdenia žalobcu dňa 5.6.2013
ukázal p. N. a N. škodu na svojom pozemku. N. N. potvrdil, že bol účastný ohliadky, ale len ako
osoba registrujúca výkon tejto činnosti podriadeným zamestnancom v pracovnej dobe tak, aby vedel
problematiku tlmočiť štatutárovi inštitúcie, nie však ako osoba zodpovedná a kompetentná zo zákona.
N. N. potvrdil, že žalobca ho v júni 2013 oslovil ako poľnohospodárskeho hospodára, a zároveň ako
zamestnanca žalovaného s tým, že mu zverou vznikla škoda na pozemku, preto sa na ďalší deň
sa stretli, vykonali obhliadku (len) na parcele so zemiakmi, na ktorej bol prítomný aj Ing. N.. Svedok
vypovedal, že na parcele boli krátko predtým prívalové dažde, preto nebolo možné na mieste samom
prečítať príčinu škody, t.j. či škodu spôsobila zver, pretože stopy po zveri nebolo možné zreteľne vidieť,
alebo či nevyklíčili zemiaky, alebo či boli zemiaky vyplavené prívalovou vodou. Požiadal preto žalobcu,
aby si škodu vyčíslil, pretože žalobca nevedel povedať, v akej rozlohe je jeho pozemok, na ktorom
stáli, ani uviesť percentuálne poškodenie pozemku, ani vyčísliť škodu, pričom o inej škode ako na
zemiakoch nehovorili. Tvrdenia svedka rozporoval žalobca zotrvávajúc na tom, že svedok bol viackrát
na jeho pozemkoch a že pri obhliadke boli jasné stopy po zveri. Zdôraznil, že urobil opatrenia na ochranu
sadby zemiakov, obilia a zeleniny, ako aj kvetov odporúčanými ochrannými prostriedkami a to strašiakmi,
ľudskými vlasmi, produkovanými zvukmi z tranzistora, ako aj sprejom proti zveri, v kritickom období aj
strážením osobne.



5. Súd vec právne posudzoval podľa § 69 ods. 1, 2, 5, § 70 ods. 1, 2 zákona č. 274/2009 Z.z. o
poľovníctve (v znení účinnom od 1.4.2012 do 30.6.2012). Konštatoval, že náhrada škody v zmysle
zákona o poľovníctve predstavuje prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, pričom zákon o poľovníctve
je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Zákon o poľovníctve v ust. § 69 a § 70 ustanovuje
subjekt zodpovedný za náhradu škody, subjekt oprávnený domáhať sa škody, ako aj podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu a osobitné predpoklady pre uplatnenie tohto nároku. V ostatných, zákonom
o poľovníctve neupravených otázkach, sa subsidiárne uplatnia všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o zodpovednosti za škodu. Zodpovednosť užívateľa poľovného revíru za škodu na poľovných
pozemkoch alebo plodinách na takýchto pozemkoch vysadených spôsobenú užívaním poľovného
revíru, je podľa zákona o poľovníctve ustanovená ako objektívna, čo znamená, že užívateľ poľovného
revíru za vzniknutú škodu zodpovedá bez ohľadu na jeho zavinenie, teda aj vtedy, keď svojím konaním
alebo opomenutím škodu nezavinil (§ 69). Užívateľ poľovného revíru je teda povinný uhradiť škodu,
ktorá bola v poľovnom revíri spôsobená výkonom práva poľovníctva na poľovných pozemkoch alebo na
poľných plodinách, ktorú spôsobila zver, ktorej chov a lov bol v poľovnom revíri plánovaný alebo ktorej
lov bol povolený. Postup užívateľa poľovných pozemkov pri uplatňovaní náhrady škody voči užívateľovi
poľovného revíru upravuje citované ust. § 70 zákona. Užívateľ poľovného pozemku je povinný prijať
opatrenia na zabránenie škody spôsobenej zverou pričom nesmie nimi zver zraňovať. Ak užívateľ takéto
opatrenia neprijme, znižuje sa náhrada škody podľa miery zavinenia. Rovnaké opatrenia môže prijať
užívateľ poľovného revíru.

6. Súd vychádzajúc zo skutočnosti, že v prejednávanej veci ide o nárok na náhradu škody podľa
špeciálneho zákona o poľovníctve, prednostne pristúpil k posúdeniu plynutia prekluzívnych lehôt a
posúdením splnenia podmienok podľa § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve, dôvodiac,
že na preklúziu je povinný prihliadať ex offo. Argumentoval, že zákonom ustanovené prekluzívne
lehoty majú kogentnú povahu a preto ich nemožno predĺžiť (ani dohodou), preto po márnom uplynutí
prekluzívnej lehoty sa už súd nemôže zaoberať posúdením dôvodnosti uplatneného nároku.

7. Súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca škodu na
poľnohospodárskych plodinách pestovaných na pozemkoch v k. ú. Rozhanovce, ktoré mu mala spôsobiť
lesná, prevažne diviačia zver, zistil dňa 5.6.2013, túto škodu si u žalovanej uplatnil až dňa 26.6.2013 (aj
to u nesprávneho subjektu, prevzatie podpísala p. Sedláková), teda po márnom uplynutí subjektívnej
prekluzívnej lehoty 15 dní (odkedy sa o škode dozvedel) dňom 20.6.2013, stanovenej § 70 ods.1
zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve. K tvrdeniu žalobcu, že poškodzovanie poľnohospodárskych
plodín prebiehalo aj počas mesiacov júl, august, september až do zberu plodín, súd uviedol, že takýmto
vymedzením nie je dostatočne určené časové ohraničenie vzniku škody tak, aby sa dala posúdiť aj
objektívna 2-mesačná lehota podľa § 70 ods.1 zákona o poľovníctve (od kedy škoda vznikla). Naviac nie
je možné plynutie objektívnej prekluzívnej lehoty potom, ako subjektívna prekluzívna lehota už márne
uplynula, teda, ak subjektívna prekluzívna 15-dňová lehota už uplynula, aplikácia 2-mesačnej objektívnej
prekluzívnej lehoty (počítanej odo dňa, kedy k porušeniu povinnosti došlo) je vylúčená. Zo spisu súd
mal preukázané, že žalobca si správne v žiadosti zo dňa 25.6.2016 škodu uplatnil u žalovaného ako u
užívateľa poľovného revíru, správne v súlade s § 70 ods.2 zákona o poľovníctve uviedol aj požadovanú
výšku škody, avšak neuviedol žiadne opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených zverou,
čo je jednou z nevyhnutných podmienok, ktoré zákon v tomto prípade vyžaduje.

8. Napokon súd konštatoval, že žalobca pri uplatnení nároku na náhradu škody nedodržal zákonom
upravený postup vyplývajúci z ust. § 70 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého musia byť
kumulatívne splnené všetky predpoklady (1/ uplatnenie nároku na náhradu škody v lehotách uvedených
v odseku 1, 2/ uvedenie výšky škody a 3/ uvedenie opatrení, ktoré vykonal na zabránenie škôd
spôsobených zverou), jeho nárok na náhradu škody zanikol (preklúzia), preto súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol, a to bez ďalšieho skúmania žalobcom tvrdeného porušovania právnych povinností žalovanou
podľa § 26 a nasl. zákona o poľovníctve nesprávnym užívaním poľovného revíru Rozhanovce.

9. Podľa zásad o náhrade trov konania (§ 255 CSP) súd rozhodol, že strany nemajú nárok na náhradu
trov konania pretože žalobcovi nárok nevznikol a žalovaná si ich náhradu neuplatnila.

10. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, považujúc za nesprávny postup súdu prvej
inštancie pri hodnotení predložených dôkazov a výpovedí účastníkov konania a svedeckých výpovedí,



na základe ktorých dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neprihliadal na námietky a vyjadrenia
žalobcu, žalovanej a svedkov a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd
nevzal do úvahy skutočnosti uvádzané žalobcom a žalovanou na pojednávaní vo veci a ich súvis s
výpočtom škody a tým nedostatočne zistil skutkový stav, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/, d/ CSP, pozn.
odvolacieho súdu). Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Citoval ust. § 69 ods. 1, 2 zákona č. 274/2009 Z.z. a poukázal na to, že zodpovednosť
užívateľa poľovného revíru za škodu na poľovných pozemkoch alebo plodinách na takýchto pozemkoch
vysadených, spôsobenú užívaním poľovného revíru, je podľa cit. ust. zákona stanovená objektívne,
teda užívateľ poľovného revíru za vzniknutú škodu zodpovedá bez ohľadu na zavinenie, teda aj vtedy,
keď svojím konaním alebo opomenutím škodu nezavinil. Užívateľ poľovného revíru je povinný uhradiť
škodu, ktorá bola v poľovnom revíri spôsobená výkonom práva poľovníctva na poľovných pozemkoch
alebo na poľných plodinách, ktoré spôsobila zver. Svedok Soroka potvrdil, že škodu uznal „... my sme
poskytovali náhradu vo zverine a p. Kozma požadoval náhradu obilím“. Odvolávanie sa žalovanej na
dôkaz a to na uzatvorenie Zmluvy č. 101/2014/UVLF z 2.7.2014 je irelevantné, pretože vznik škody
je datovaný v roku 2013 a zmluva neplatí retroaktívne, tento dôkaz nemá súvis s prejednávanou
vecou. Porušenie § 25 písm. g/ cit. zákona je preto na strane žalovanej. Ďalej uviedol (po citácii §
69 ods. 5, 6 zákona), že žalovaná svoju zodpovednosť za vzniknutú škodu čo do základu uznala,
svoju zodpovednosť nespochybnila, dovolávala sa však spoluzodpovednosti žalobcu. On ako žalobca
mal povinnosť preukázať vznik škody. Aj žalovaná uznala, že mu vznikla škoda na poľných plodinách
vysadených na poľovnom pozemku a medzi touto škodu a porušenou povinnosťou žalovanej je príčinná
súvislosť. Dané a preukázané tak boli všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu a
on ako žalobca postupoval pri uplatnení nároku na náhradu škody v súlade s ust. § 70 - nahlásil vzniknutú
škodu v zákonom stanovenej lehote a súčasne s uplatnením nároku na náhradu škody uviedol výšku
škody ako aj opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd. Vyjadril názor, že uniesol dôkazné bremeno a
výšku škody preukázal znaleckým posudkom. Žalovaná svojimi kompetentnými zamestnancami uznala
škodu v čase reálnej prehliadky terénu, vykonala o tom zápis ako súčasť písomnej a fotodokumentácie.
Na základe takto uznanej škody a jej v tom čase uznanej výšky, ponúkla žalovaná žalobcovi hodnotu
odškodnenia vo výške náhrady zveriny, kde žalobca nesúhlasil a požadoval ako náhradu obilniny, s čím
však nesúhlasila žalovaná. Poukázal na výpoveď svedka N., ktorý nad rámec zákonných ustanovení
požadoval dokladovanie škody znaleckým posudkom, ktorý dal žalobca v dobrej viete vyhotoviť. V
danom prípade ujma žalobcu predstavuje ušlý zisk, ktorý spočíva v zničenej úrode zemiakov. Súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho posúdenia veci, čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a to v
časti, kde žalobca má za to, že rozhodnutia žalovanej prostredníctvom jej zamestnancov vo veci riešenia
škody, jej zaznamenávania ako aj „nekomunikácie“ a nedodržiavaní termínov na zasielanie odpovedí
na jeho žiadosti o riešenie škody boli nedôvodné a zákon porušujúce. Žalovanou nepreukázaná jej
evidencia fotodokumentácie spôsobených škôd a iných písomných záznamov, ktoré nedoložila súdu aj
keď na ne poukazuje vo svojich vyjadreniach, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Poukázal na výpoveď
svedka N., ktorá preukazuje včasnosť uplatnenia náhrady škody a to stretnutím sa na mieste jej vzniku
s dvoma kompetentnými zamestnancami žalovanej, jej výšku (ktorá bola uvedená „v istej výške“ a
neskôr spresnená znaleckým posudkom) a uvedením opatrení na zabránenie škôd. Vyjadril názor,
že zákon neukladá uplatnenie náhrady škody, jej výšky a uvedenie opatrení na zabránenie škôd v
písomnej forme a preto uplatnenie ústne, rokovaním na mieste jej vzniku s ústnym požadovaním škody
je uplatnením v zmysle dikcie zákona. Je zrejmé, že žalovaná nepopiera predmetné úkony, ale dožaduje
sa spoluzodpovednosti.

11. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, vychádza zo správnych skutkových zistení a správneho právneho posúdenia veci. Žalobca
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by viedli k zmene stanoviska žalovanej. Navrhla potvrdiť
rozsudok v celom rozsahu.

12. Žalobca v reakcii na písomné vyjadrenie žalovanej zopakoval skutočnosti, ktoré uviedol vo svojom
odvolaní a navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

13. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).



14. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k Civilnému
sporovému poriadku výslovne vyjadrená v § 470 ods. 1 CSP), že nové procesné právo (jeho zmeny)
platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku) i pre konania
(spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa
3.5.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a §
380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok vecne správny,
preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Odvolací súd v posudzovanom spore po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého
rozsudku konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
z prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani
žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i
zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi rozsudku, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

19. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu
privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

20. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (takisto ako dovtedy účinný Občiansky súdny poriadok)
upravuje povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán sporu (v teórii procesného práva sa pomenúva
ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu
kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúceho, že je zásadne vecou sporovej strany tvrdiť
skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Strana sporu je preto povinná (§ 132 CSP) tvrdiť
(pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných
skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme).
Pritom posúdenie, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je
možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový stav. Súdna prax
vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za
to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté
v jej neprospech. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v dôkaznej situácii, keď
aktívna strana sporu bezozbytku splnila svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým
cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná,
nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia
dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti ale ani záver o tom, že by
bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech tohto
účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

21. Nárok na náhradu škody v zmysle zákona o poľovníctve č. 274/2009 Z.z. predstavuje tzv. osobitný
prípad zodpovednosti za škodu, pričom zákon o poľovníctve je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. Zákon o poľovníctve ako lex specialis v ustanoveniach § 69 a § 70 ustanovuje subjekt



zodpovedný za náhradu škody, subjekt oprávnený domáhať sa náhrady škody, podmienky vzniku
zodpovednosti a osobitné predpoklady pre uplatnenie tohto nároku.

22. Žalobca tvrdil, že zákon o poľovníctve neukladá uplatnenie náhrady škody, jej výšky a uvedenie
opatrení na zabránenie škôd v písomnej forme a preto uplatnenie ústne, rokovaním na mieste jej vzniku
s ústnym požadovaním škody je uplatnením v zmysle dikcie zákona. Odvolací súd nepopiera, že zo
zákona o poľovníctve jednoznačne nevyplýva povinnosť uplatniť náhradu škody v písomnej forme,
zároveň však zdôrazňuje, že nevyužitím písomnej formy pre uplatnenie náhrady škody sa žalobca
vystavuje riziku, že nebude vedieť nesporne preukázať, že splnil podmienku § 70 ods. 1 zákona č.
274/2009 Z.z. a uplatnil si včas u užívateľa poľovného revíra náhradu škody a jej výšku (§ 70 ods. 2 )
a teda neunesie svoje dôkazné bremeno.

23. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca škodu zistil 5.6.2013 a prvýkrát si ju písomne uplatnil listom
z 25.6.2013 adresovaným Poľovníckemu združeniu Rozhanovce, ktorý prevzala dňa 26.6.2013 p.
Sedláková, zamestnankyňa žalovanej v jej Účelovom zariadení pre chov a choroby zveri, rýb a včiel v
Rozhanovciach, ktoré podľa udania žalovanej nemá samostatnú právnu subjektivitu.

24. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
užívaním poľovného revíru si uplatní poškodený u užívateľa poľovného revíru pri škodách na
poľnohospodárskych pozemkoch, poľných plodinách a poľnohospodárskych porastoch do 15 dní odo
dňa, keď škodu zistil, do dvoch mesiacov odo dňa, keď škoda vznikla.

25. Podľa § 70 ods. 2 veta prvá cit. zákona súčasne s uplatnením nároku na náhradu škody nesprávnym
užívaním poľovného revíru uvedie poškodený výšku škody. Ak poškodený vlastník alebo nájomca
poľovných pozemkov v lehotách uvedených v odseku 1 vznik škody nenahlási a súčasne nenahlási
požadovanú výšku náhrady a neuvedie opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených
zverou, jeho nárok na náhradu škody zaniká.

26. Ak teda žalobca škodu zistil dňa 5.6.2013 a prvýkrát si ju uplatnil písomne listom z 25.6.2013,
v ktorom sa domáhal náhrady škody „za zničenú úrodu zemiakov“ vo výške 1.409,19 € a 100 € za
vyhotovenie znaleckého posudku, urobil tak po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty 15 dní
a jeho nárok na náhradu škody zanikol. Je potrebné poukázať aj na to, že v tomto podaní sa žalobca
náhrady škody domáhal len za zničenú úrodu zemiakov a nie aj za škodu na sadbe cvikly, uhoriek a
obilia ako to urobil v samotnej žalobe. Až v ďalšom podaní z 30.7.2012 adresovanom Poľovníckemu
združeniu Košice, na ktorom je pečiatka Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov, Košice, žalobca
žiada nahradiť škodu na zničenej úrode zemiakov o výmere 20á, cvikly a uhoriek spôsobenej diviakmi.
Z tohto podania však nie je zrejmé, kedy mala byť škoda spôsobená, kedy ju žalobca zistil a ani výška
škody, naviac bola adresovaná nesprávnemu subjektu a nie užívateľovi poľovného revíru.

27. Tvrdeniu žalobcu, že náhradu škody si ako poškodený uplatnil ústne u užívateľa poľovného revíru
prostredníctvom kompetentných zamestnancov žalovanej p. N. a N., nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní.

28. Z písomného podania Ing. N. vyplýva, že v rozhodnom čase bol vedúcim účelového zariadenia
žalovanej, že žalobca žiadal úhradu škody na poľnohospodárskych plodinách v istej výške z dôvodu,
že škoda bola spôsobená voľne žijúcou zverou. Uviedol, že bol síce prítomný pri obhliadke poškodenej
plochy ale len ako osoba registrujúca výkon tejto činnosti podriadeným zamestnancom, poľovným
hospodárom, v pracovnej dobe. Svedok S.. N., ktorý je v súčasnosti vedúcim účelového zariadenia a
poľovným hospodárom v bažantnici Rozhanovce potvrdil, že ho žalobca oslovil „vtedy v júni 2013“, že
mu na pozemku vznikla škoda spôsobená zverou. Stretli sa na druhý deň, vykonali fyzickú obhliadku
len na parcele, kde boli zasadené zemiaky, ale vzhľadom na predchádzajúce prívalové dažde nebolo
možné na mieste samom „prečítať“ či škodu spôsobila zver, voda alebo nevyklíčenie zemiakov. Požiadal
žalobcu, aby vyčíslil škodu, tento to však nevedel, nevedel ani to akú rozlohu má jeho pozemok a ani
percentuálne poškodenie pozemku. Z tohto dôvodu žalobcu odkázal s tým, aby uviedol škodu.

29. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zákon o poľovníctve pri uplatnení náhrady škody
vyžaduje určitú perfektnosť tejto výzvy na náhradu škody, resp. jej nahlásenia (poškodený si ju má
uplatniť u užívateľa poľovného revíru v stanovenej lehote a súčasne s uplatnením škody škody má uviesť



jej výšku a opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených zverou, pozri bližšie bod 24, 25),
pri nenaplnení ktorých nárok poškodeného na náhradu škody zaniká.

30. Odvolací súd má za to, že zo strany žalobcu pri ním tvrdenom ústnom uplatnení náhrady škody neboli
kumulatívne naplnené podmienky vyžadované zákonom, resp. minimálne nevie uniesť svoje dôkazné
bremeno a preukázať, že pri tomto ústnom uplatnení náhrady škody dodržal všetky podmienky na jej
uplatnenie a dostal sa tak do dôkaznej núdze.

31. Z výpovede svedka a písomného vyjadrenia Ing. N. nevyplýva, že im žalobca okrem tvrdenia, že mu
bola spôsobená škoda (aj to len na pozemku, kde mal mať zasadené zemiaky), oznámil aj výšku škody,
ktorej úhradu požaduje a súčasne uviedol opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených
zverou a žalobca túto skutočnosť nevie preukázať.

32. Prvýkrát preto k preukázateľnému uplatneniu náhrady škody aj s vyčíslením výšky škody žalobcom
došlo písomne listom z 25.6.2013, prevzatým zamestnankyňou účelového zariadenia žalovanej p. N.,
teda po uplynutí prekluzívnej lehoty na jej uplatnenie.

33. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok sporu, pokiaľ
je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany, v tomto
prípade žalobcu, nie je preukázané, je pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

34. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, nevyhovel a
závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

35. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa
stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP
na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

36. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).