{"guid": "6c5f4022-dac7-45b7-873b-6939e2a31ef3:47cdd948-b153-4531-bee7-072f292599da", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7214224653.2", "spisova_znacka": "8CoP/122/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/122/2018 z 30. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 30. októbra 2018, sp. zn. 8CoP/122/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7214224653.2", "identifikacne_cislo": "7214224653", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Juraj Florovič", "sudca_id": 181, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-florovic-181", "datum_vydania": "2018-10-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/47cdd948-b153-4531-bee7-072f292599da", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7214224653.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7214224653.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7214224653.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/122/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214224653
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7214224653.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej vo veci starostlivosti súdu o maloletého
L. U. nar. XX.XX.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v
Košiciach dieťaťa rodičov L. U. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v V. na Y. ulici č. XX zastúpenej JUDr. Janou
Bajužíkovou advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie v Michalovciach na Štefánikovej ulici č. 8 a R.
U. nar. X.X.XXXX bývajúceho v V. na S. ulici č. XX zastúpeného JUDr. Gabrielou Jablonskou advokátkou
so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Letnej ulici č. 47 v konaní o zmenu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 27P 128/2015-445 zo 7.3.2018 zmenil rozsudok Okresného súdu
Košice I č.k. 20C 274/2009-49 z 16.3.2011 vo výroku o výživnom tak, že matku zaviazal prispievať na
výživu maloletého L. U. nar. XX.XX.XXXX za obdobie od 12.9.2014 do 31.10.2014 40 Eur mesačne,
počnúc dňom 1.11.2014 do 31.3.2016 80 Eur mesačne, počnúc dňom 1.4.2016 do 31.8.2016 120
Eur mesačne a počnúc dňom 1.9.2016 do budúcna 150 Eur mesačne, ktoré je povinná platiť otcovi
maloletého dieťaťa mesačne vždy do 15-teho dňa vopred. Dlžné výživné 2.725,61 Eur za obdobie od
12.9.2014 do 28.2.2018 uložil matke zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 27P
128/2015-219 z 9.11.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 8CoP 55/2017-240
z 30.6.2017 (právoplatnosť vo výroku o výchove nadobudol dňom 19.7.2017) bol maloletý L. zverený
do výchovy otca, v časti výroku o výživnom a dlžnom výživnom bol rozsudok zrušený a vrátený na
ďalšie konanie. Konajúci súd na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie o zrušení uvedených výrokov
konal vo veci ďalej, doplnil dokazovanie v intenciách rozhodnutia nadriadeného súdu s dôrazom na
vyhodnotenie podnikateľskej činnosti matky a jej hospodárskych výsledkov, vyhodnotil jej príjem z
hľadiska jej skutočných schopností a možností, resp. vyhodnotil, či sú splnené zákonné podmienky pre
vyhodnotenie jej príjmu v zmysle zásady potencionality.  Na základe takto doplneného dokazovania
rozhodol v rozsahu zrušenia výrokov rozsudku odvolacieho súdu.

3. Proti tomuto rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o výživnom a dlžnom výživnom, podala
v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého dieťaťa právne vychádzajúc z ustanovení § 365 ods. 1
písm. f/ CSP a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Vytkla konajúcemu súdu, že vykonal dokazovanie ohľadom
jej priemerného mesačného zárobku zdĺhavo a podrobne, avšak so zameraním sa na vykonávanie
podľa jej názoru zbytočnej štatistiky, a to koľko minula na tovar, koľko na čistiace prostriedky, koľko na
telefón a pod.. Napriek tomu, že sa podrobne zaoberal týmito ukazovateľmi, pri rozhodnutí o výživnom



v konečnom dôsledku vychádzal z ust. § 75 Zákona o rodine, teda vychádzal z potencionality príjmu
a z údajov štatistického úradu. Vyslovila názor, že konajúci súd nepostupoval správne ani vo svojej
úvahe, kedy konštatoval, že matka napriek oficiálne priznávanému príjmu nepochybne má príjmy aj z tzv.
sprepitného. Zdôraznila, že základným motívom podnikania je snaha o zhodnotenie vloženého kapitálu,
čo znamená dosiahnutie zisku ako prebytku výnosov nad nákladmi, avšak nie v krátkodobom horizonte,
ale v horizonte spravidla dvoch, troch a viac rokov. Nesúhlasila s odôvodnením súdu, ktorý uviedol,
že začala nezodpovedne podnikať bez finančnej rezervy, dokonca na pôžičku svojho priateľa, ktorá
neustále rastie. Vyslovila názor, že žiaden zákonný predpis nevylučuje, aby mohla podnikať s finančnými
prostriedkami od priateľa, resp. že by mohla podnikať iba za predpokladu, ak má finančnú rezervu alebo
vlastné finančné prostriedky. Zdôraznila, že práve priateľ ju motivoval, aby začala podnikať a nebola
závislá na zamestnávateľovi, ktorý ju šikanuje a spôsobuje jej zdravotné problémy. Preto ani súd nemôže
od nej spravodlivo očakávať, aby hneď po začatí podnikania mala zisk len preto, že má vyživovaciu
povinnosť, ktorú si plnila a plní v rámci svojich možností. Matka vo svojom odvolaní predovšetkým
spochybnila rozhodnutie súdu, ktorý vychádzal z § 75 Zákona o rodine, že sa bezdôvodne vzdala
príjmu a zobrala na seba neprimerané majetkové riziko, pričom vedela o svojej vyživovacej povinnosti.
Z uvedených dôvodov konajúci súd následne vychádzal pri určení výživného z potencionality príjmu,
teda z príjmu, ktorý by mohla dosahovať. Aj tento záver považuje za nesprávny, pretože konajúci súd
dôsledne nevychádzal z dôvodov, ktoré uviedla ako dôvody rozviazania pracovného pomeru a ktorými
boli mobbing a šikana v práci. V tejto súvislosti vyslovila presvedčenie, že konajúci súd má vychádzať
zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, pričom predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie
v odôvodňujúcej časti nedáva dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je založené. Na základe
uvedeného žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade so skutočným
stavom veci.

4. Otec a kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadrili.

5. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon
neustanovuje inak.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom § 66 CMP v
spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci,
posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o výživnom pre
maloletého L. za obdobie od 12.9.2014 do rozhodnutia súdu. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy
významné pre rozhodnutie v súlade s § 191 ods. 1 CSP, vyhodnotil dôkazy, prihliadol na všetko, čo vyšlo
v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie o výživnom pre maloletého za uvedené obdobie presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie
boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu otca, v
dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

9. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno
považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Úvahy súdu prvej inštancie vychádzajú
zo správnych skutkových zistení a na nich nadväzujúce právne závery zjavne nie sú svojvoľné,
neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd poznamenáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok
súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor
účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní



rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie stručne
a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia o výživnom, ktorý postačuje na záver o tom,
že bolo plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie. Odvolací súd v súvislosti s určením výživného, pri ktorom konajúci súd vychádza
zo zásady potencionality, poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil majetkové
pomery povinného rodiča medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a
rozšíril východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred
princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú
aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť
poskytovania primeraného výživného. Ak sa preukazovaný príjem povinného rodiča javí ako nepravdivý,
je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho
zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť
pracovať a nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon
o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa, takže nemôže obstáť argumentácia,
podľa ktorej rodič má nedostatočný príjem pre plnenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu v
primeranom rozsahu, pretože koná nezodpovedne a tým sa pripravil o možnosť prispievať na výživu
svojho dieťaťa v súlade s relevantnými zákonnými ustanoveniami Zákona o rodine. Pri rozhodovaní
o rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča voči maloletému dieťaťu preto nie je smerodajné,
koľko si rodič prácou (podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje.
Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná
okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečovanie uspokojovania vlastných
potrieb. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný rodič skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne
možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti,
zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením, ktorý v danom prípade bolo odôvodnené
posudzovať zárobkové schopnosti a možnosti ako aj majetkové pomery matky z hľadiska potencionality
príjmov a zásad, ktoré vyplývajú z § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine. Odvolací súd vo vzťahu
k argumentácii matky v odvolaní zdôrazňuje, že koncepciou úpravy vyživovacej povinnosti je chrániť
riadny výkon vyživovacej povinnosti pred nezodpovedným konaním povinného rodiča, ktoré nemôže
priniesť výhody tomuto rodičovi, resp. nemôže mať za následok rozhodnutie v neprospech maloletého
dieťaťa, odkázané svojou výživou na rodičov.

10. Odvolací súd tiež dodáva, že argumentácia matky rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov
pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti k maloletému nevyvážene a
dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie matke bráni objektívne posúdiť
rozsah odôvodnených potrieb maloletého preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie.
Rozhodnúť v súlade s návrhom matky by v danom prípade znamenalo posunúť podiel zodpovednosti
matky za duševný a fyzický vývoj maloletého len na jeho otca, ktorý sa o maloletého osobne
stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť, čo by bolo nepochybne v rozpore s relevantnými
ustanoveniami Zákona o rodine, morálkou ako aj spravodlivosťou.

11. Odvolací súd tiež poznamenáva, že určené výživné zohľadňuje odôvodnené potreby maloletého
len v nevyhnutnom rozsahu a je nepochybné, že práve otec dopĺňa zdroj výživy maloletého na hranicu
prospešnú a nevyhnutnú pre jeho všestranný rozvoj.

12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a v odôvodnení
sa obmedzil už len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie
správnosti doplnil ďalšie dôvody. Odvolací súd potvrdil výrok o výživnom a s ním súvisiaci výrok o
dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia, kedy prihliadol na skutočnosť, že otec pri uspokojovaní
potrieb maloletého nebol zvýhodnený splátkami, ale musel tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako
vznikali, navyše sa javí byť účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie
peňažných prostriedkov v prospech maloletého dieťaťa. Rovnako pri potvrdení tohto výroku odvolací
súd prihliadol aj na dobu trvania súdneho konania, kedy matka dôvodne mohla a mala predpokladať, že
pri rozhodnutí bude rozhodnuté aj o dlžnom výživnom, spôsobe jeho zaplatenia, čomu mala usmerniť
svoje finančné možnosti a pomery.

13. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov  od  doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}