{"guid": "e1e7e02b-c365-492e-b7f0-d8aeb0fa0efc:7eb2754d-c0db-4db9-9694-06cc322a1e75", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2", "spisova_znacka": "6S/26/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/26/2018 z 9. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 9. októbra 2019, sp. zn. 6S/26/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2", "identifikacne_cislo": "7018200313", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2019-10-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7eb2754d-c0db-4db9-9694-06cc322a1e75", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/26/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200313
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd\") v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčinovej v právnej
veci žalobcu: NOLVER, s.r.o., Platanová 4, 040 01 Košice, práv. zast. JUDr. Miroslavom Katunským,
advokátom Advokátskej kancelárie JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100099578/2018 zo dňa 11.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu  z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.  Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového
úradu Košice číslo 102226675/2017 zo dňa 23.10.2017, ktorým  tento podľa ust. § 68 ods. 5 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume
11 400,00 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný dôvodil nasledovne : „Finančné riaditeľstvo
SR preskúmalo odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Košice v rozsahu stanovenom
v ustanovení § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok\"). Splnomocnený
zástupca daňového subjektu NOLVER, s.r.o., Platanová 4, Košice, IČO 36199958, DIČ 2021538068,
IČ DPH SK2021538068 (ďalej len „NOLVER, s.r.o.\") JUDr. Miroslav Katunský, advokát Advokátskej
kancelárie JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., podal v zákonom stanovenej lehote dňa 07.11.2017
odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice číslo 102226675/2017 zo dňa 23.10.2017, ktorým
správca dane vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume
11 400,00 eur. Splnomocnený zástupca daňového subjektu uvádza, že z odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom pre vyrubenie rozdielu dane bola skutočnosť, že
daňový subjekt počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepreukázal, že služby uvedené
na predmetných faktúrach boli použité na dodávky tovarov a služieb. Daňovému subjektu sa (podľa
názoru správcu dane) nepodarilo preukázať, že vďaka tejto reklame získal obchodných partnerov.
Správca dane zároveň usúdil, že keďže reklama bola poskytnutá v období roku 2013, obdobie
od roku 2013 do roku 2016 je dostatočne dlhé, aby bola prejavená efektívnosť použitej reklamy.
Od uvedeného následne správca dane vyvodil záver, že daňový subjekt nepreukázal účel použitia
reklamných služieb. Daňový subjekt sa s uvedeným tvrdením správcu dane nestotožňuje, pretože
z vykonaného dokazovania vyplynul pravý opak. Splnomocnený zástupca daňového subjektu cituje
ustanovenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších



predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov\") a súhlasí s tvrdením
správcu dane, že platiteľ dane musí vedieť objektívne preukázať všetky skutočnosti, na základe ktorých
si uplatnil odpočítanie dane, t. j. že prijaté tovary a služby bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou
činnosťou, nakoľko podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane prijme tovar
alebo služby na účely svojho podnikania ako platiteľ dane. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že predmetom zdaniteľného obchodu medzi daňovým subjektom a spoločnosťou XIQIO s.r.o. bol
prenájom reklamnej plochy na súťažnom pretekárskom vozidle, pričom samotné dodanie reklamy
správca dane nespochybnil. Zároveň v konaní bolo preukázané, že reklama na rally vozidle slúžila
za účelom zviditeľnenia daňového subjektu v očiach širokej verejnosti s cieľom uplatniť sa na trhu.
Správca dane nespochybnil ani skutočnosť, že predmetom reklamy bola propagácia obchodného mena
daňového subjektu. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia je však zrejmé, že správca
dane v rozpore s platným právnym poriadkom navýšil dôkaznú povinnosť daňového subjektu aj o
preukázanie efektívnosti použitej reklamy, t. j. skutočnosti, či na základe tejto služby došlo k získaniu
nových obchodných partnerov alebo nie, resp. správca dane uviedol, že daňový subjekt nepreukázal
účinok reklamy. Daňový subjekt v prvom rade uvádza, že efektívnosť použitej reklamy je v praxi
takmer neverifikovateľný, neoveriteľný údaj, pretože akákoľvek reklama môže, ale nemusí konečného
spotrebiteľa osloviť. Nikde nie je garantované to, že aj tá najlepšie myslená, zrealizovaná a cielená
reklama presvedčí potenciálneho zákazníka k tomu, aby využil služby propagovanej spoločnosti. V
druhom rade daňový subjekt uvádza, že podľa platnej právnej úpravy platiteľ dane musí preukázať
nadobudnutie tovarov/služieb od dodávateľa a zároveň, že prijaté tovary/služby bezprostredne súvisia
s jeho ekonomickou činnosťou. Podľa platnej právnej úpravy výsledok tejto ekonomickej činnosti
nie je podmienkou na priznanie, resp. nepriznanie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, z
čoho vyplýva, že správcovi dane ani neprináleží tento skúmať. Daňový subjekt, aj naďalej trvá na
svojich tvrdeniach, že s obchodnou spoločnosťou XIQIO s.r.o. uskutočnil zdaniteľné obchody, ktorých
záverom bola preukázateľná a správcom dane nespochybnená úhrada za faktúru č. 2013/03/02 zo dňa
31.03.2013, odpočítanie dane z ktorej správca dane spochybnil. Je nepochybné, že daňový subjekt,
ale aj obchodná spoločnosť XIQIO s.r.o., resp. jej bývalý konateľ, potvrdili realizáciu preverovaného
zdaniteľného obchodu, zaúčtovanie faktúry a priznanie dane v príslušných zdaňovacích obdobiach.
Splnomocnený zástupca daňového subjektu poukazuje aj na zásadu voľného hodnotenia dôkazov
(§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), povinnosť správcu dane týkajúcu sa dokazovania (§ 24 ods. 2
Daňového poriadku) a na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 4 Sžf/7/2011 zo dňa
31.05.2011 a rozsudok sp. zn. 3 Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011), ktorá sa týka dôkazného bremena
správcu dane a daňového subjektu. Predložením všetkých, daňovému subjektu dostupných podkladov
o reálnosti zdaniteľného obchodu a jeho použitia na jeho ekonomickú činnosť, tento vyčerpal vlastné
dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane. Daňový subjekt
zvýrazňuje skutočnosť, že správca dane opak t. j. že zdaniteľné plnenie bezprostredne nesúviselo s
ekonomickou činnosťou daňového subjektu, nepreukázal. Správca dane svoj záver odvádza jedine
od tej skutočnosti, že podľa jeho názoru, daňový subjekt nepreukázal účinnosť reklamy, čo je v
rozpore s platnou právnou úpravou. Správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí neoznačil jediný
dôkaz, resp. neuviedol jedinú relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátil, resp. preukázal opak daňovým
subjektom tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorého
cieľom bolo zviditeľnenie mena spoločnosti NOLVER, s.r.o. v očiach širokej verejnosti. Len samotná
skutočnosť, že daňový subjekt na základe uvedenej reklamy nezískal žiadneho nového nájomcu, nie je
relevantným dôkazom preukazujúcim skutočnosť, že zdaniteľný obchod nebol uskutočnený za účelom
zviditeľnenia mena daňového subjektu NOLVER, s.r.o., a teda za účelom získania nových obchodných
partnerov. Prenájom nehnuteľností pritom nie je jedinou činnosťou, ktorej sa daňový subjekt venuje.
Daňový subjekt poukazuje na využívanie zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane až po
tom, ako zabezpečí dostatok dôkazov a čo najúplnejšie zistí skutkový stav veci a konštatuje, že daňové
orgány musia získavať dôkazy a následne ich hodnotiť v súlade s právnymi predpismi, nie svojvoľne.
Daňový subjekt zastáva názor, že postup správcu dane pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov nie je
možné označiť za zákonný, pretože správca dane sa v rozhodnutí nezaoberal každým jedným dôkazom
získaným v konaní, dôkazy hodnotil jednotlivo, bez nadväznosti na ďalšie vykonané dôkazy, kedy
dôkazy v prospech daňového subjektu bez relevantného zdôvodnenia vyhodnotil ako nepreukázané, a
v konaní sa zameral a od daňového subjektu požadoval preukázanie skutočností, ktorých preukázanie
jednak nemožno od daňového subjektu spravodlivo požadovať a jednak ich preukázanie nepožaduje ani
platná právna úprava. Prvostupňový orgán v rozhodnutí neoznačil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval,
že prijatá služba nesúvisela s ekonomickou činnosťou daňového subjektu. Z uvedených dôvodov,
splnomocnený zástupca daňového subjektu navrhuje zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia



a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Finančné riaditeľstvo SR po preskúmaní v odvolaní
uvádzaných skutočností a predloženého spisového materiálu zistilo tento skutkový stav: Správca
dane Daňový úrad Košice vykonal u daňového subjektu NOLVER s.r.o. daňovú kontrolu na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február, marec a október 2013, o výsledku ktorej vyhotovil
Protokol z daňovej kontroly číslo 104004610/2016 zo dňa 29.09.2016. Protokol bol spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi daňového
subjektu dňa 30.09.2016. Daňový subjekt v stanovenej lehote dňa 12.10.2016 predložil správcovi dane
písomné vyjadrenie k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole (obsah ktorého je takmer totožný
s odvolaním). Dňa 02.11.2016 správca dane spísal so splnomocneným zástupcom daňového subjektu
Zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo 104207471/2016 vo veci prerokovania pripomienok k zisteniu
uvedeným v protokole. Dňa 15.11.2016 správca dane vydal rozhodnutie číslo 104304268/2016, ktorým
vyrubil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013. Daňový subjekt
sa odvolal a Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím číslo 100229958/2017 zo dňa
07.02.2017 zrušilo odvolaním napadnuté rozhodnutie a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z
dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu a nedostatočne odôvodneného záveru vo veci. Správca
dane po doplnení konania, analýze zistených skutočností a vyhodnotení dôkazov, dňa 26.09.2017
spísal s daňovým subjektom Zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo 102037272/2017, predmetom ktorej
bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov po odvolacom konaní a dňa 23.10.2017 vydal rozhodnutie
číslo 102226675/2017. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie predmetného rozhodnutia bolo zistenie
správcu dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa §
49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov z faktúry číslo: 2013/03/02 (int. č. DT33/13) zo dňa 31.03.2013 od spoločnosti XIQIO s.r.o.,
Dopravná 2, Košice, IČO 45957827, DIČ 2023169137, IČ DPH SK2023169137 (ďalej len „XIQIO s.r.o.)
- za prenájom reklamnej plochy na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy, základ dane 57 000,00
eur, DPH 11 400,00 eur.
Správca dane preveroval uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného obchodu:
-  u spoločnosti XIQIO s.r.o. - vypočutím svedka R.. W. W. - bývalého konateľa spoločnosti, ktorý
bol konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015 (Zápisnica o ústnom
pojednávaní číslo 103486902/2016 zo dňa 12.07.2016). Svedok správcovi dane uviedol, že spoločnosť
XIQIO s.r.o. sa v roku 2013 zaoberala sprostredkovaním prenájmu reklamnej plochy na pretekárskych
autách (rally autá), že za spoločnosť bol oprávnený konať iba on a že predmetom spolupráce s
daňovým subjektom NOLVER, s.r.o. bol prenájom reklamnej plochy na súťažnom pretekárskom vozidle
- spolupráca sa začala aj skončila v roku 2013 a existuje aj fotodokumentácia. R.. W. predložil
správcovi dane fotodokumentáciu v elektronickej podobe preukazujúcu existenciu reklamnej plochy na
súťažnom pretekárskom vozidle. Na pamäťovom médiu - USB kľúči sa nachádzalo šesť priečinkov
súborov. Súbor s názvom Auto Show Slovakia Ring 2013 obsahoval fotodokumentáciu pretekárskeho
vozidla s evidenčným číslom N. M. XXX, súbory s názvami Eger Rally 2013, Rally Lubenik 2013,
Rally Prešov 2013, Rally Tatry 2013 a Rally Tríbeč 2013 obsahovali fotodokumentáciu pretekárskeho
vozidla s evidenčným číslom N. M. XXX. Na obidvoch pretekárskych vozidlách bola umiestnená
reklama obchodného mena spoločnosti NOLVER - prenájom nehnuteľností. Svedok správcovi dane
potvrdil, že k dodaniu služieb skutočne došlo a že faktúry za prenájom reklamnej plochy pre daňový
subjekt NOLVER, s.r.o. vystavila spoločnosť XIQIO s.r.o., konkrétne účtovníčka R.. V. N., faktúry boli
zaevidované a zaúčtované v účtovníctve spoločnosti XIQIO s.r.o., daň bola odvedená v príslušnom
zdaňovacom období. K úhradám preverovaných faktúr svedok uviedol, že si presne nepamätá ako
prebiehali úhrady, ale asi bankovým prevodom. Ohľadom predloženia účtovných dokladov a iných
dokladov preukazujúcich dodanie služby, R.. W. W.Á. kontaktoval terajšieho konateľa spoločnosti XIQIO
s.r.o.- V. Q., ktorý emailom zaslal správcovi dane Potvrdenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach, Odboru poriadkovej polície, Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice Staré mesto,
číslo PÚ: 105/SM-2016 zo dňa 22.01.2016 o ústnom oznámení W. Q. (ktorá je spoločníčkou spoločnosti
XIQIO s.r.o.) ku krádeži účtovných dokladov spoločností XIQIO s.r.o. a MGJ-SERVIS, s.r.o., notebooku
zn. ACER nezisteného výrobného čísla, pier a rôznych reklamných firemných pier, ku ktorej došlo dňa
21.01.2016 v čase od 09:00 hod do 10:00 hod na U.. M. V. O. N., z neuzamknutého vozidla O. Q., N..
- u daňového subjektu NOLVER s.r.o.: - Splnomocnená zástupkyňa daňového subjektu NOLVER s.r.o.
- R.. V. N. (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo 103869921/2016 zo dňa 09.09.2016), správcovi dane
k predloženým faktúram číslo 2013/02/01 zo dňa 28.02.2013, číslo 2013/03/02 zo dňa 31.03.2013 a
číslo 2013/10/07 zo dňa 31.10.2013 za prenájom reklamnej plochy uviedla: „predmetná reklama na rally
vozidle slúžila za účelom získania nových nájomcov. Bol dokupovaný pozemok (pozemok sa naďalej
skupuje - nakoľko ho vlastní viacero vlastníkov) za účelom výstavby skladových priestorov, prípadne



garáži určených pre podnikateľov alebo širokú verejnosť. Reklama slúžila za účelom získania nových
obchodných partnerov. Vozidlo, na ktorom bola umiestnená reklama spoločnosti NOLVER, s.r.o. jazdilo
v rámci SR a preteky sa realizovali aj v Maďarsku, Poľsku a Čechách. Na základe tejto reklamy sme boli
oslovení obchodným partnerom, ktorý mal záujem o skladové priestory, nakoľko v budove už nemáme
žiadne voľné miesta, sme v štádiu rokovania o výstavbe nových skladových priestorov.\"
- Podľa predložených dokladov spoločnosť NOLVER s.r.o. prenajíma priestory nehnuteľnosti na X.
X O. N. spoločnosti AutoLeader s.r.o. od 1. mája 2010, spoločnosti ČERVA Slovensko s.r.o. od 1.
júna 2008 a spoločnosti Multi-VAC SK spol. s.r.o. od roku 2004. Spoločnosť NOLVER s.r.o. nezískala
žiadnych nových obchodných partnerov na základe deklarovanej reklamy na pretekárskom vozidle.
Splnomocnená zástupkyňa daňového subjektu predložila správcovi dane projektovú dokumentáciu k
prístavbe ručnej autoumyvárky na X. X, N. od spoločnosti ARCHING s.r.o., Košice a Oznámenie k
ohláseniu drobnej stavby - sklad náradia na X. X, N. od Mesta Košice zo dňa 24.09.2013, ale k realizácii
projektu prístavby ručnej autoumyvárky nedošlo.
- Miestnym zisťovaním na adrese sídla nehnuteľnosti, ktorú daňový subjekt prenajíma (Úradný záznam
číslo 103866528/2016 zo dňa 08.09.2016) správca dane zistil, že na adrese X. X, O. N. sa nachádza
budova, v ktorej sídli prevádzka spoločnosti AutoLeader, s.r.o., prevádzka - predajňa a skladové
priestory spoločnosti ČERVA Slovensko s.r.o. a spoločnosť Multi-VAC SK spol. s.r.o., ktorá má prenajaté
kancelárske priestory. Vzhľadom na zistenie, že daňový subjekt NOLVER s.r.o. v budove, ktorú
prenajíma, už nemal žiadne voľné miesta na prenájom, správca dane konštatoval, že reklama neslúžila
na získanie nových obchodných partnerov a služby uvedené na preverovaných faktúrach neboli použité
na dodávky tovarov alebo služieb. Správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nepreukázal, že
prijaté služby použil v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou.
- Konateľ daňového subjektu NOLVER s.r.o. R.. W. W. k zdaniteľným obchodom a obchodným vzťahom
so spoločnosťou XIQIO s.r.o. (od 04.03.2017 DOWUT s.r.o., v období február, marec a október 2013
správcovi dane uviedol (Zápisnica o ústnom pojednávaní číslo 100566634/2017 zo dňa 04.04.2017), že
spoločnosť NOLVER s.r.o. sa zaoberala prenájmom priestorov na X. X, N. vedľajšia činnosť - náhodné
obchody - predaj a kúpa áut, a všetko čo sa týka výpisu z obchodného registra. Na otázku správcu
dane, aby podrobne opísal obchodnú spoluprácu medzi spoločnosťami NOLVER s.r.o. a  XIQIO s.r.o.
sa konateľ daňového subjektu NOLVER s.r.o. vyjadril, že si presne nepamätá, kedy začala spolupráca
a že spoločnosť XIQIO s.r.o. zabezpečovala pre daňový subjekt NOLVER s.r.o. prenájom reklamnej
plochy na súťažnom rally vozidle. Správca dane poukázal na vyjadrenie R.. W. W. - bývalého konateľa
spoločnosti XIQIO s.r.o., ktorý v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 103486902/2016 zo dňa 12.07.2016
uviedol, že spoločnosť XIQIO s.r.o. sa v období roku 2013 zaoberala sprostredkovaním prenájmu
reklamnej plochy na pretekárskych vozidlách. V uvedenom období bol R.. W. W. konateľom spoločnosti
NOLVER s.r.o. a aj konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. a ako konateľ spoločnosti XIQIO s.r.o. uzavrel so
spoločnosťou NOLVER s.r.o. Zmluvu o prenájme reklamnej plochy zo dňa 03.01.2011, predmetom ktorej
bol prenájom reklamnej plochy na prezentáciu a propagáciu obchodného mena. Forma prezentácie
- reklamný nápis na súťažnom rally vozidle, vrátane výroby reklamného nápisu. Správca dane preto
vyzval R.. W. W., aby podrobne opísal, aké činnosti vyvíjala spoločnosť XIQIO s.r.o., aby došlo k
naplneniu predmetu zmluvy - o aký reklamný nápis sa jednalo, kto bol majiteľom rally vozidla, na
ktorom bol nápis umiestnený, ako prebiehala výroba reklamného nápisu, technológiu výroby reklamného
nápisu, kto konkrétne vyrobil nápis, kto konkrétne realizoval samotnú reklamu, či mala spoločnosť
XIQIO s.r.o. zariadenia na výrobu reklamných nápisov, kto navrhol reklamný nápis, či bola uzatvorená
zmluva o prenájme reklamnej plochy na rally vozidle s majiteľom vozidla. R.. W. W. sa vyjadril, že sa
jednalo o nápis NOLVER a pod názvom obchodného mena bol nápis prenájom nehnuteľností. Nevedel
uviesť, kto bol majiteľom pretekárskeho vozidla, spoločnosť XIQIO s.r.o. nevlastnila pretekárske vozidlá,
zaoberala sa len reklamou na pretekárskych vozidlách. Výroba prebiehala vždy v spoločnosti, ktorá sa
zaoberala touto činnosťou (na konkrétnu spoločnosti si nespomenul), ale na 90 % to robili v Maďarsku.
Celý návrh vozidla, grafický návrh, celá výroba bola v subdodávke. Objednávku na výrobu reklamy
zadával R.. W. W.. Spoločnosť XIQIO s.r.o. nemala technologické zariadenie na výrobu reklamy, zmluva
nebola spísaná, išlo o ústnu dohodu. R.. W. W. nevedel, kto bol majiteľom pretekárskeho vozidla,
na ktorom bol reklamný nápis, ale túto informáciu mal správcovi dane doplniť. K fakturovanej sume
za prenájom reklamnej plochy a k rozdielnej výške fakturovanej sumy za prenájom reklamnej plochy
v jednotlivých mesiacoch, R.. W. W. uviedol, že všetko bolo stanovené na základe dohody medzi
spoločnosťami NOLVER s.r.o. a XIQIO s.r.o.. Správca dane požiadal R.. W.Á. W., aby vymenoval ďalších
obchodných partnerov, ktorým spoločnosť XIQIO s.r.o. ponúkla prenájom reklamnej plochy na rally
vozidle, vrátane výroby reklamného nápisu, ale R.. W. W. sa k tejto otázke nechcel vyjadriť. Na otázku
odpovedala zástupkyňa splnomocneného zástupcu daňového subjektu tak, že tieto obchody nemajú



súvis s konkrétnym zdaniteľným obchodom. Na otázky správcu dane, aby R.. W. W. - konateľ daňového
subjektu NOLVER s.r.o. vysvetlil a preukázal účel využitia reklamnej služby (prenájom reklamnej plochy
na súťažnom rally vozidle) od dodávateľa XIQIO s.r.o. v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou,
a či získal daňový subjekt NOLVER s.r.o. na základe prenajatej reklamnej plochy na súťažnom rally
vozidle nových obchodných partnerov a aký prínos mala reklama v zmysle vyššie uvedených faktúr pre
podnikanie, R.. W. W. uviedol, že reklama mala pozitívny prínos, volali viacerí záujemcovia o prenájom,
ale mali záujem o prenájom menších plôch, nevedel uspokojiť ich požiadavky. Podľa tvrdenia konateľa
daňového subjektu NOLVER s.r.o., úhrady faktúr prebiehali cez bankový účet. Vzhľadom na to, že
konateľ spoločnosti XIQIO s.r.o. V. Q. zaslal správcovi dane potvrdenie o oznámení krádeže účtovných
dokladov spoločnosti XIQIO s.r.o., ako aj na vyjadrenie R.. W. W. - bývalého konateľa spoločnosti
XIQIO s.r.o. zo dňa 12.07.2016, že preverované faktúry vystavila spoločnosť XIQIO s.r.o., konkrétne
účtovníčka R.. V. N., ktorá je zároveň splnomocnenou zástupkyňou a účtovníčkou v spoločnosti NOLVER
s.r.o., správca dane požiadal R.. W. W. o predloženie dokladov alebo zostavy, účtovných výstupov
(zálohované účtovníctvo) preukazujúcich dodanie služby v zmysle vyššie uvedených faktúr. R.. W. W.
mal túto požiadavku prekonzultovať s R.. N. a vyjadriť sa neskôr. Dňa 18.04.2017 bol správcovi dane
emailom doručený požadovaný Dodatok č. 3 k Zmluve o prenájme reklamnej plochy. Dňa 18.04.2017
správca dane zaslal daňovému subjektu mailovú žiadosť o doplnenie dokladov v zmysle Zápisnice o
ústnom pojednávaní číslo 100566634/2017 zo dňa 04.04.2017 a dňa 27.04.2017 boli správcovi dane
mailom doručené:
- doklady o pohyboch na bežnom účte č. 2627710734 vedenom v Tatra banke za obdobie 26.06.2016 -
28.06.2016 a za obdobie 26.07.2016 - 26.07.2016, z ktorých správca dane zistil, že sa jedná o prevody
sumy 100 000,00 eur a sumy 70 000,00 eur na účet číslo účtu 2921855301 vedený v Tatra banke, a.s.
Zo zaslaných pohybov na bežnom účte nie je zrejmé, o aké platby sa jednalo, komu boli sumy uhradené
a za čo. Faktúry za reklamu od spoločnosti XIQIO s.r.o. boli vystavené v roku 2013 a zo zaslaných
dokladov týkajúcich sa roku 2016 nie je zrejmé, za čo boli tieto sumy uhradené a komu.
- odpovede na otázky, ktoré mal doplniť konateľ spoločnosti NOLVER s.r.o.: Majiteľom pretekárskeho
vozidla, na ktorom bol umiestnený reklamný nápis, je spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o., Dopravná
2, Košice. R.. N. nedisponuje žiadnymi dokladmi, ani zostavami za spoločnosť XIQIO s.r.o., nakoľko
pri zmene konateľa všetky účtovné doklady odovzdala novému konateľovi a spoločnosť si vymazala
z účtovného softvéru vo svojom počítači. Daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly predložil
správcovi dane Zmluvu o prenájme reklamnej plochy zo dňa 03.01.2011, ktorá bola uzavretá medzi
poskytovateľom XIQIO s.r.o. a záujemcom NOLVER s.r.o. Predmetom zmluvy malo byť zabezpečenie
prenájmu reklamnej plochy na prezentáciu obchodného mena formou reklamného nápisu na súťažnom
rally vozidle, vrátane výroby reklamného nápisu. V zmluve o prenájme reklamnej plochy sa nikde
neuvádza, na akom súťažnom rally vozidle má byť vyobrazený nápis obchodnej spoločnosti NOLVER
s.r.o. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, správca dane požiadal daňový subjekt o predloženie dokladov
preukazujúcich prenájom reklamnej plochy na rally vozidle. Daňový subjekt predložil správcovi dane
v elektronickej podobe fotodokumentáciu z rally pretekov, na ktorých boli dve pretekárske motorové
vozidlá s evidenčnými číslami N. XXX, N. XXX, na ktorých bol vyobrazený nápis NOLVER - prenájom
nehnuteľností. Správca dane požiadal Operačné stredisko Kriminálneho úradu Finančnej správy
(žiadosť číslo 101730685/2017 zo dňa 09.08.2017) o spoluprácu pri preverení majiteľa pretekárskych
motorových vozidiel evidenčné číslo N. XXX a evidenčné číslo N. XXX, na ktorých bola reklama
spoločnosti NOLVER s.r.o. Z odpovede Operačného strediska KÚFS vyplynulo, že motorové vozidlo s
evidenčným číslom N. XXX v evidencii neexistuje, motorové vozidlo s evidenčným číslom N. M. XXX
bolo prvýkrát evidované v SR dňa 21.03.2017 a majiteľom je spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o., Dopravná
3750/2, Košice od 21.03.2017. Zo zistených skutočností vyplynulo, že súťažné rally vozidlá, ktoré jazdili
rally preteky v roku 2013 a na ktorých bola reklama spoločnosti NOLVER s.r.o., neboli evidované
v evidencii motorových vozidiel. Správca dane dňa 14.08.2017 zaslal spoločnosti G.I. SANDOP -
s.r.o. výzvu na predloženie dokladov číslo 101752322/2017, v ktorej žiadal o vydanie písomnosti:
osvedčenie o evidencii motorového vozidla s evidenčným číslom N. XXX (Technický preukaz), doklady
preukazujúce nadobudnutie motorového vozidla a evidenciu dlhodobého hmotného majetku. Dňa
05.09.2017 spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o. elektronicky zaslala správcovi dane požadované doklady
(ev. č. 6/10863904/2017): dodávateľskú faktúru č. 201135.1 zo dňa 01.07.2011 od dodávateľa NOLVER
s.r.o. za predaj športového vozidla zn. SUBARU IMPREZA WRX STi, O.: Q. XXXXXX, S.: N. XXX
v celkovej sume 24 000,00 eur, základ dane 20 000,00 eur, 20 % DPH 4 000,00 eur, osvedčenie o
evidencii - Technický preukaz motorového vozidla s EČ: N. XXX, Odpisový plán DIM č. 1 motorového
vozidla s EČ: N. XXX. Zo zaslaných dokladov od spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o., vyplynulo, že
daňový subjekt NOLVER s.r.o. predal spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. športové vozidlo zn. SUBARU



IMPREZA s EČ: N. XXX na základe faktúry č. 201135.1, dátum dodania 01.07.2011, majiteľom a
držiteľom motorového vozidla podľa osvedčenia o evidencii sa stala spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o.
dňa 21.03.2017. Spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o. mala vyššie uvedené športové motorové vozidlo
zaradené v evidencii majetku spoločnosti podľa odpisového plánu DIM č. 1, dátum zaradenia 01.07.2011
a odpisovala ho po dobu 4 rokov. V súvislosti s vyššie uvedenými zisteniami, správca dane využil
skutočnosti získané daňovou kontrolou vykonávanou u spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. (Úradný
záznam č. 101915121/ 2017 zo dňa 08.09.2017). Správca dane dňa 27.05.2013 vykonal v spoločnosti
G.I. SANDOP - s.r.o. miestne zisťovanie v sídle spoločnosti za účasti konateľa spoločnosti B. Q. a
účtovníčky spoločnosti R.. N.. V budove sídla spoločnosti sa nachádzalo deväť poštových schránok s
označením 14 rôznych firiem, jednou z nich bola spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o., ktorá mala samostatnú
schránku s označením obchodného mena. Konateľ spoločnosti B. Q. ukázal správcovi dane na poschodí
kanceláriu bez označenia spoločnosti, v ktorej sa nachádzal písací stôl a stolička - malo sa jednať o
priestory spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. B. Q., ktorý je podľa výpisu z obchodného registra konateľom
spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. od 04.02.2011, bol zároveň aj konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. od
03.02.2011 do 04.02.2011 a spoločníkom od 18.02.2011 do 21.04.2011. Dňa 26.09.2017 správca dane
spísal s daňovým subjektom Zápisnicu o ústnom pojednávaní číslo 102037272/2017, v ktorej sa daňový
subjekt vyjadril, že predloží správcovi dane fotokópie technických preukazov pretekárskych vozidiel a k
úhradám predmetných faktúr sa vyjadrí do 02.10.2017. Dňa 02.10.2017 daňový subjekt elektronickým
podaním (ev. č. 6/11839432/2017) zaslal správcovi dane sprievodné listy Ministerstva vnútra SR k
osvedčeniam o evidencii časť I k motorovému vozidlu evidenčného čísla N. XXX a k motorovému vozidlu
evidenčného čísla N. XXX adresované spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. zo dňa 02.06.2013 a vyjadrenie,
že každý rok sa musia veľké technické preukazy u pretekárskych motorových vozidiel obnovovať a
pôvodné sa odovzdávajú na dopravnom inšpektoráte. Kópie veľkých technických preukazov si daňový
subjekt nevyhotovoval, pretože zmienka o každom roku musí byt' v evidencii dopravného inšpektorátu.
K úhradám preverovaných faktúr daňový subjekt správcovi dane nezaslal žiadne výpisy z bežného
účtu. Správca dane konštatoval, že daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v
konečnom dôsledku preukazovali účel použitia reklamných služieb. Daňovému subjektu nevzniklo právo
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a)
zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v sume 11 400,00 eur, čo potvrdzujú skutočnosti:
- R.. W. W. bol konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015, a zároveň
je od 26.11.2007 konateľom v spoločnosti NOLVER s.r.o., R.. V. N. je splnomocnenou zástupkyňou
spoločnosti NOLVER s.r.o. a zároveň aj spoločníčkou tejto spoločnosti a podľa vyjadrenia R.. W. W.
zo dňa 12.07.2016, R.. V. N.Ľ. vyhotovila preverované faktúry a spracovávala účtovníctvo spoločnosti
XIQIO s.r.o., ako aj účtovníctvo spoločnosti NOLVER s.r.o. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že R.. V.
N. bola aj účtovníčkou v spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. Konateľ spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. B.
Q. je podľa výpisu z obchodného registra konateľom spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. od 04.02.2011
a zároveň bol aj konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. od 03.02.2011 do 04.02.2011 a spoločníkom
tejto spoločnosti od 18.02.2011 do 21.04.2011. Z týchto zistení je zrejmé, že uvedené spoločnosti sú
navzájom personálne prepojené.
- Spoločnosť XIQIO s.r.o., na faktúrach uvedená ako dodávateľ, nepredložila správcovi dane účtovné,
daňové a iné doklady preukazujúce dodanie služieb daňovému subjektu NOLVER s.r.o., pretože došlo
ku krádeži účtovných dokladov spoločnosti XIQIO s.r.o. a ani účtovníčka spoločnosti XIQIO s.r.o. R.. V. N.
nedisponuje žiadnymi dokladmi, ani zostavami v PC, nakoľko pri zmene konateľa všetky účtovné doklady
odovzdala novému konateľovi a spoločnosť si vymazala z účtovného softvéru vo svojom počítači.
- Podľa vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne daňového subjektu R.. V. N. zo dňa 09.09.2016, reklama
na rally vozidle slúžila za účelom získania nových nájomcov. Na základe tejto reklamy bol daňový subjekt
oslovený obchodným partnerom, ktorý mal záujem o skladové priestory, nakoľko v budove už nie sú
žiadne voľné miesta: daňový subjekt NOLVER s.r.o. je v štádiu rokovania o výstavbe nových skladových
priestorov. Potenciálnym obchodným partnerom mala byť spoločnosť ELIT SLOVAKIA s.r.o., Bratislava,
ale k uzavretiu obchodnej spolupráce reálne nedošlo, ani so žiadnou inou spoločnosťou. Daňový
subjekt NOLVER s.r.o. prenajíma priestory nehnuteľnosti na X. X, O. N. spoločnostiam AutoLeader
s.r.o. od 1. mája 2010, ČERVA Slovensko s.r.o. od l. júna 2008 a Multi-VAC SK spol. s.r.o. od roku
2004. Daňový subjekt NOLVER s.r.o. nezískal žiadnych nových obchodných partnerov na základe
deklarovanej reklamy na pretekárskom vozidle. Konateľ daňového subjektu NOLVER s.r.o., R.. W. W.
sa vyjadril, že reklama mala pozitívny prínos a že mu volali viacerí záujemcovia o prenájom, ale mali
záujem o prenájom menších plôch, a tak nevedel uspokojiť ich požiadavky.
- R.. W. W. - konateľ daňového subjektu NOLVER s.r.o. dňa 12.07.2016 správcovi dane k sume za
prenájom reklamnej plochy uviedol, že „všetko bolo stanovené na základe dohody medzi NOLVER s.r.o.



a XIQIO s.r.o. V roku 2013 sme sa tak dohodli, všetko je na základe dohody.\" R.. W. W.Á., ktorý bol
v danom období konateľom v obidvoch uvedených spoločnostiach, sa teda sám so sebou dohodol na
sume za predmetnú reklamu.
- Z dokladov spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. vyplynulo, že daňový subjekt NOLVER s.r.o. predal
spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. športové vozidlo zn. SUBARU IMPREZA s S.: N. XXX na základe
faktúry č. 201135.15 dátum dodania 01.07.2011, majiteľom a držiteľom motorového vozidla sa podľa
osvedčenia o evidencii stala spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o. dňa 21.03.2017. Spoločnosť G.I. SANDOP
- s.r.o. mala uvedené športové motorové vozidlo zaradené v evidencii majetku spoločnosti podľa
odpisového plánu DIM č. 1, dátum zaradenia 01.07.2011 a odpisovala ho po dobu 4 rokov. Konateľ
spoločnosti NOLVER, s.r.o., R.. W. W. správcovi dane dňa 13.03.2017 tvrdil, že nevie kto bol majiteľom
pretekárskeho vozidla.
- Daňový subjekt NOLVER s.r.o. preukázal úhradu preverovaných faktúr dokladmi o pohybe na bežnom
účte za obdobie 26.06.2016 - 28.06.2016 a za obdobie 26.07.2016 - 26.07.2016, z ktorých správcovi
dane nie je jasné, o aké platby sa jednalo, komu boli sumy uhradené a za čo. Faktúry za reklamu boli
vystavené v roku 2013 a deklarované úhrady boli realizované v roku 2016.
Správca dane konštatoval, že deklarované dodanie služby je len formálne a daňový subjekt nepreukázal,
že na základe reklamy na pretekárskom vozidle získal nových obchodných partnerov. Nepredložil
žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že reklamou na pretekárskom vozidle získal nových obchodných
partnerov. Hlavnou podnikateľskou činnosťou daňového subjektu je prenájom nehnuteľností a reklamou
na pretekárskom vozidle nezískal žiadnych nových obchodných partnerov, s ktorými by uzavrel zmluvu
o prenájme priestorov na X. X O. N.. Daňový subjekt nepreukázal prínos reklamy pre jeho podnikanie.
Správca dane nespochybnil dodanie fakturovaných služieb, ale poukázal na skutočnosť, že fakturovaná
služba nemala priamu súvislosť so základom činnosti daňového subjektu. Správca dane uviedol, že
reklamou sa rozumie snaha o nadviazanie kontaktu, pričom druhou stranou je masa spotrebiteľov,
s cieľom uplatniť sa na trhu, informovať týchto spotrebiteľov a ovplyvniť ich správanie. Daňovému
subjektu sa nepodarilo preukázať, že vďaka tejto reklame získal obchodných partnerov. Keďže reklama
bola poskytnutá v období roku 2013, správca dane usúdil, že obdobie od roku 2013 do roku 2016
je dostatočne dlhé, aby bola prejavená efektívnosť použitej reklamy. Správca dane posúdil zistené
skutočnosti a prijal záver, že služby uvedené na predmetných faktúrach neboli použité na dodávky
tovarov a služieb. Daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v konečnom
dôsledku preukazovali účel použitia reklamných služieb. Daňový subjekt neuniesol svoje dôkazné
bremeno (v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku), keď nepreukázal, že reklama smerovala k získaniu
nových obchodných partnerov, t.j. nepreukázal jej použitie na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, čím
nepreukázal splnenie podmienky vyplývajúcej z § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Ak daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z prijatej faktúry za reklamnú
službu, potom bol povinný preukázať opodstatnenosť zdaniteľných obchodov a splnenie podmienok
pre odpočítanie dane vyplývajúcich z § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na to, že daňový subjekt nepreukázal použitie reklamy na účely svojej podnikateľskej činnosti,
správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nedokázal správcovi dane preukázať žiadnych nových
obchodných partnerov, čím nepreukázal ani účinok reklamy, ani použitie reklamných služieb na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ. Na základe zistení správcu dane, daňovému subjektu nevzniklo právo
na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.
222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z faktúry č. 2013/03/02 zo dňa 31.03.2013. Správca dane
opakovane konštatoval, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol umelo vytvorený za účelom získania
finančnej výhody, ktorou si daňový subjekt znížil vlastnú daňovú povinnosť. Deklarované dodanie
služby je len formálne a daňový subjekt nepreukázal, že na základe reklamnej kampane získal nových
obchodných partnerov. Daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že projekty
s obchodnými partnermi uskutočnil na základe fakturovanej reklamy, že jeho podnikateľská činnosť je
závislá na konečnom spotrebiteľovi. Daňový subjekt nepreukázal prínos reklamy pre jeho podnikanie.
Správca dane konštatoval, že uvedené obchodné transakcie sa javia ako účelové a obchodné operácie
neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania finančnej výhody, ktorá nie je
v súlade s cieľom komunitárneho práva. Správca dane poukázal na skutočnosť, že pre vznik nároku
na odpočítanie dane je podstatné, aby prijaté tovary a služby mali priamu a bezprostrednú väzbu
na zdaniteľné plnenie s nárokom na odpočítanie dane. Správca dane dospel k záveru, že daňový
subjekt nepreukázal, že prijaté služby použil v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou, čiže
ako platiteľ. Platiteľom môže byť zdaniteľná osoba definovaná v § 3 zákona č. 222/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov, ktorou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú
činnosť. Ekonomická činnosť nemusí byť vykonávaná za účelom zisku, je postačujúce, ak zdaniteľná



osoba ňou dosahuje príjem. Platiteľ dane musí vedieť objektívne preukázať všetky skutočnosti, na
základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, t.j., že prijaté tovary a služby bezprostredne súvisia s jeho
ekonomickou činnosťou. Podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane prijme tovar
alebo službu na účely svojho podnikania ako platiteľ dane. Správca dane konštatoval, že daňový subjekt
nepreukázal právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Cieľom daňového subjektu NOLVER s.r.o.
personálne prepojeného s dodávateľom XIQIO s.r.o. cez osobu R.. W. W., bolo získať daňovú výhodu
prostredníctvom odpočítania dane z pridanej hodnoty uplatnenej z faktúry č. 2013/03/02 (interné č.
DT33/13) zo dňa 31.03.2013. Dodávateľská spoločnosť XIQIO s.r.o. a daňový subjekt NOLVER  s.r.o.
boli v rozhodnom období personálne prepojené subjekty. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového
poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa
záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Finančné riaditeľstvo SR v súvislosti s
námietkami daňového subjektu, že správca dane v rozpore s platným právnym poriadkom navýšil
dôkaznú povinnosť daňového subjektu aj o preukázanie efektívnosti použitej reklamy a námietkami, že
reklama nemusí presvedčiť potenciálneho zákazníka k tomu, aby využil služby propagovanej spoločnosti
a že správcovi dane ani neprináleží skúmať výsledok ekonomickej činnosti daňového subjektu uvádza,
že právo platiteľa dane na odpočítanie dane vymedzuje § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s
výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Z ustanovenia §
49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že základným predpokladom
vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovaru alebo služby je skutočnosť, že dodávateľovi
tovaru alebo služby (alebo samotnému príjemcovi tovaru alebo služby v prípadoch tzv. samozdanenia)
vznikla daňová povinnosť. Splnenie tejto podmienky správca dane nespochybnil, pretože nespochybnil
dodanie reklamných služieb - zabezpečenie prenájmu reklamnej plochy na prezentáciu a propagáciu
obchodného mena daňového subjektu NOLVER s.r.o. na rally vozidle, ani výrobu reklamného nápisu
v zmysle Zmluvy o prenájme reklamnej plochy uzavretej medzi spoločnosťami XIQIO s.r.o. a NOLVER
s.r.o. Z ustanovení § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že
ďalším, nemenej dôležitým predpokladom vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane prijme
tovar alebo službu na uskutočňovanie svojich dodávok tovarov alebo služieb. Správca dane zistil,
že daňový subjekt nesplnil práve túto zákonom stanovenú podmienku, pretože nepreukázal prijatie
fakturovaných služieb na uskutočňovanie svojich dodávok tovarov a služieb, teda nepreukázal účel
použitia prijatých fakturovaných služieb a priamu väzbu medzi prijatými službami na poskytnuté dodávky
realizované platiteľom dane. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a súčasne svojim charakterom vypovedajú, čím tento
nárok treba doložiť, preukázať. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon č. 222/2004 Z.z. v
znení neskorších predpisov neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca
pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Faktúra je z hľadiska nároku na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené,
odrážajú skutočnosť. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom správcovi dane samy osebe
ešte splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane nepreukazujú, sú len tvrdením
o určitej skutočnosti a preto z hľadiska nároku na odpočítanie dane môžu byť použiteľné len vtedy, ak
sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené, majú reálny a pravdivý podklad. Zákonná úprava postupu
pri preukázaní oprávnenosti nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ustanovení § 49
a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je vo vzťahu ku všeobecnej zákonnej
úprave dokazovania v daňovom konaní (§ 24 Daňového poriadku) špeciálna, nakoľko zákon o dani z
pridanej hodnoty určil pre dokazovanie nároku na odpočítanie presné a jednoznačné podmienky, ktoré je
potrebné dodržať, lebo inak dôsledky z ich nedodržania znáša daňový subjekt. Splnenie podmienok pre
uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje
daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie



bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; ako aj vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Dokazovanie v daňovom konaní vedie
správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené
daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov,
pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu
veci. Preto správca dane v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku hodnotí každý dôkaz samostatne a
potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná
hodnota. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku všetko, čo môže prispieť k
zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu zistilo, že v danom prípade správca
dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
nevychádzal len z faktúry a dokladov, ktoré mu predložil daňový subjekt, ale k tomuto účelu vykonal
dokazovanie na zistenie, či predložená faktúra číslo 2013/03/02 zo dňa 31.03.2013 (a ďalšie dve faktúry
za zdaňovacie obdobia február a október 2013) od dodávateľa XIQIO s.r.o. odrážajú skutočnosť a či
majú reálny a pravdivý podklad. V prípade faktúr od spoločnosti XIQIO s.r.o. nebolo sporným to, či
fakturované reklamné služby boli dodané spoločnosťou uvedenou na faktúrach, ale dôvod, pre ktorý
správca dane konštatoval porušenie § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona
č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov bol ten, že daňový subjekt NOLVER s.r.o. nepreukázal
(ani na výzvu správcu dane) použitie fakturovaných služieb na účely svojho podnikania, t.j. na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ (ako to predpokladá § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004  Z. z. v znení
neskorších predpisov), čím neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonom stanovených
podmienok pre odpočítanie dane. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správca dane nespochybnil dodanie
fakturovaných služieb pre účely prezentácie a propagácie obchodného mena daňového subjektu, ale ich
súvislosť s činnosťou daňového subjektu. Z dôkazov, ktoré predložil daňový subjekt správcovi dane je
zrejmé, že na pretekárskych vozidlách sa nachádzal nápis NOLVER - prenájom nehnuteľností. Daňový
subjekt podľa jeho tvrdení a podľa zistení správcu dane, v preverovanom zdaňovacom období prenajímal
nehnuteľnosť na X. X O. N. a vykonával aj vedľajšiu obchodnú činnosť súvisiacu s nákupom a predajom
motorových vozidiel (náhodné obchody). Správca dane počas daňovej kontroly miestnym zisťovaním
dňa 08.09.2016 zistil, že daňový subjekt NOLVER s.r.o. prenajíma priestory nehnuteľnosti na X. X O.
N. trom spoločnostiam - AutoLeader s.r.o od 01.05.2010, ČERVA Slovensko s.r.o. od 01.06.2008 a
Multi-VAC SK spol. s r.o. od roku 2004. Daňový subjekt NOLVER s.r.o. teda od roku 2013 do 2016
(dokedy bola vykonávaná daňová kontrola) nezískal žiadnych nových obchodných partnerov, nových
nájomcov, nedošlo k obchodnej spolupráci ani s označeným potenciálnym záujemcom - spoločnosťou
ELIT SLOVAKIA s.r.o., ani so žiadnou inou spoločnosťou. Finančné riaditeľstvo SR v tejto súvislosti
poukazuje aj na tvrdenie splnomocnenej zástupkyne daňového subjektu R.. V. N., že v budove, ktorú
daňový subjekt prenajíma, už nie je voľné miesto a preto je v štádiu rokovania o výstavbe nových
skladových priestorov. K plánovanej výstavbe skladových priestorov, garáží a prístavbe autoumyvárky,
podľa zistení správcu dane, nedošlo, preto daňovým subjektom nebolo preukázané, aké priestory
chcel poskytnúť na prenájom, keď voľnými priestormi nedisponoval, a teda nepreukázal, aký bol účel
reklamy, ktorá mala osloviť potenciálnych nájomcov, ked' nedisponoval voľnými priestormi, ktoré by
im mohol prenajať. Aj konateľ daňového subjektu správcovi dane tvrdil, že bol oslovený viacerými
záujemcami o prenájom, ale mali záujem o prenájom menších plôch, preto nevedel uspokojiť ich
požiadavky. K tomuto tvrdeniu však nepredložil žiadne dôkazy, neoznačil žiadne konkrétne priestory,
žiadnych konkrétnych záujemcov. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že
daňový subjekt nepreukázal, ako samotné zobrazenie názvu NOLVER - prenájom nehnuteľností na
pretekárskych vozidlách oslovilo širokú verejnosť a spotrebiteľov a ovplyvnilo ich správanie vo vzťahu
k daňovému subjektu NOLVER s.r.o. a že na základe reklamy na pretekárskych vozidlách získal
nových obchodných partnerov, t.j. nepreukázal priamu nadväznosť fakturovaných služieb (za mesiace
február, marec a október 2013 v celkovej sume viac ako 100 000,00 eur) na jeho podnikanie. Dôkazná
povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Daňový subjekt
nepredložil také konkrétne a preveriteľné dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o použití služieb na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že zaťaženie daňového subjektu
dôkazným bremenom v danom prípade predstavovalo jeho povinnosť preukázať, že služby fakturované
spoločnosťou XIQIO s.r.o., použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti v ďalších zdaňovacích obdobiach
pre vlastné podnikanie, v jeho predmete podnikania, a to s preukázaným konkrétnym ekonomickým
dopadom na jeho podnikateľskú činnosť. Vzhľadom na to, že daňový subjekt nepreukázal, že získal
nových obchodných partnerov, ktorým prenajímal priestory a nepreukázal použitie reklamy na účely



svojej podnikateľskej činnosti, správca dane dospel k logickému a odôvodnenému záveru, že daňový
subjekt nedokázal správcovi dane preukázať žiadnych nových obchodných partnerov, čím nepreukázal
ani účinok reklamy, ani použitie reklamných služieb na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a teda ani
splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Námietky daňového subjektu sú preto
neopodstatnené. Neopodstatnené je aj tvrdenie daňového subjektu, že prenájom nehnuteľnosti nie je
jediná činnosť, ktorej sa venuje, pretože z jeho vyjadrenia je zrejmé, že práve prenájom nehnuteľnosti
je jeho hlavnou činnosťou a vedľajšou činnosťou sú náhodné obchody s autami a ostatné činnosti
v zmysle výpisu z obchodného registra, ktoré však bližšie nešpecifikoval. V tejto súvislosti Finančné
riaditeľstvo SR poukazuje na zistenie správcu dane, že na pretekárskych vozidlách bol umiestnený
reklamný nápis NOLVER - prenájom nehnuteľností. Žiadna iná činnosť daňového subjektu NOLVER
s.r.o. nebola predmetom reklamy. Zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ako špeciálna právna úprava, vymedzuje základné pojmy,
medzi ktorými reklamu špecifikuje ako predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe
súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty
na trhu, pričom produkt definuje ako tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochrannú známku,
označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Daňový subjekt v odvolaní
uvádza, že naďalej trvá na svojich tvrdeniach, že uskutočnil zdaniteľné obchody so spoločnosťou
XIQIO s.r.o,, ktorých záverom bola preukázateľná a nespochybniteľná úhrada za faktúru, z ktorej
odpočítanie dane bolo správcom dane spochybnené. Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozhodnutia a z predloženého spisového materiálu zistilo, že daňový subjekt ani na
opakované výzvy správcu dane nepreukázal úhrady preverovaných faktúr. Práve na túto skutočnosť
poukázal správca dane, keď uviedol, že daňový subjekt predložil doklady o pohyboch na bežnom
účte z roku 2016 (hoci faktúry sú z roku 2013), ale bez bližšej špecifikácie, preto nie je zrejmé o aké
platby sa jednalo, komu boli sumy uhradené, a za čo. Finančné riaditeľstvo SR v súvislosti s tvrdením
daňového subjektu, že nielen daňový subjekt, ale aj spoločnosť XIQIO s.r.o., resp. jej bývalý konateľ
potvrdili realizovanie preverovaných zdaniteľných obchodov, ako aj zaúčtovanie faktúr a priznanie dane
v príslušných zdaňovacích obdobiach, poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z dokazovania správcu
dane a z výpisov z obchodného registra o personálnej prepojenosti uvedených spoločností osobou R..
W. W., ktorý bol konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015, a zároveň
je od 26.11.2007 konateľom v spoločnosti NOLVER s.r.o. a osobou R.. V. N., ktorá je splnomocnenou
zástupkyňou spoločnosti NOLVER s.r.o. a zároveň aj spoločníčkou tejto spoločnosti a podľa vyjadrenia
R.. W. W. - bývalého konateľa spoločnosti XIQIO s.r.o., R.. V. N. vyhotovila preverované faktúry
a spracovávala účtovníctvo spoločnosti XIQIO s.r.o., ako aj účtovníctvo spoločnosti NOLVER s.r.o.
Napriek tejto prepojenosti spoločností, spoločnosť XIQIO s.r.o. nedokázala správcovi dane predložiť
požadované doklady k preverovaným zdaniteľným obchodom. Finančné riaditeľstvo SR v súvislosti s
námietkami daňového subjektu, ktoré sa týkajú nedostatočne zisteného skutkového stavu a hodnotenia
dôkazov uvádza, že tieto námietky nie sú opodstatnené, pretože postup správcu dane pri dokazovaní a
následnom hodnotení zabezpečených dôkazov, nebol v rozpore so základnými zásadami správy daní,
ako to namieta daňový subjekt, správca dane pri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní
postupoval v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku,
keď postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a obcí a
dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb
a dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane viazaný právnym
názorom odvolacieho orgánu uvedeným v rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR číslo 100229958/2017
zo dňa 07.02.2017, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Daňového úradu Košice číslo 104304268/2016
zo dňa 15.11.2016 a vec bola správcovi dane vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, dbal na to,
aby skutkový stav bol zistený čo najúplnejšie a doplnil konanie vo veci preverovaného nároku na
odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti XIQIO s.r.o. Z predloženého spisového materiálu z odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane sám aktívne zabezpečoval dôkazy,
preto tvrdenie daňového subjektu, že správca dane nemôže celé dokazovanie nechať na pleciach
platiteľa dane, zostalo iba vo všeobecnej rovine, bez konkrétnej aplikácie na daný prípad. Správca
dane dostatočným spôsobom preveril a vyhodnotil všetky doklady, zistenia a súvislosti, a dospel k
odôvodnenému a logickému záveru o nesplnení a nepreukázaní zákonom stanovených podmienok
na odpočítane dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.
222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z faktúr od spoločnosti XIQIO s.r.o. Daňový subjekt síce
tvrdí, že správca dane sa nezaoberal každým jedným získaným dôkazom a dôkazy v prospech daňového
subjektu bez relevantného zdôvodnenia vyhodnotil ako nepreukázané, ale k týmto tvrdeniam neuviedol



a neoznačil žiadny konkrétny dôkaz a z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia tieto
skutočnosti nevyplývajú. Finančné riaditeľstvo SR z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia,
ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospelo k záveru, že posúdenie skutkového
stavu veci a prijaté závery vo veci boli správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č.
222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku. K námietkam, ktoré sa týkajú
dôkazného bremena daňového subjektu a rozloženia dôkazného bremena, Finančné riaditeľstvo SR
uvádza, daňový subjekt poukázal iba na dve vety z rozsudkov Najvyššieho súdu SR, bez preukázania
súvisu uvedených rozsudkov so skutkovým stavom zisteným v danom prípade. Daňový subjekt napriek
tvrdeniu, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, nepredložil správcovi dane dôkazy o účele použitia
reklamných služieb fakturovaných spoločnosťou XIQIO s.r.o., čím nepreukázal zákonnú podmienku pre
uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Naviac, faktúry, ktoré daňový subjekt predložil správcovi dane
obsahujú predmet fakturácie „Fakturujeme Vám na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy, sumu
a množstvo 1 kus, teda neobsahujú žiadnu bližšiu špecifikáciu fakturovaných služieb, ich množstvo,
druh, obdobie. Daňový subjekt okrem zmluvy o prenájme reklamnej plochy nepredložil žiadne podklady
k fakturácii, na opakované výzvy správcu dane neozrejmil výšku fakturovaných súm, ani rozdielnu
výšku fakturovaných súm v jednotlivých obdobiach (vo februári 2013 - 14400,00 eur, v marci 2013
- 68 400,00 eur a v októbri 2013 - 21 000,00 eur), iba správcovi dane uviedol, že všetko bolo na
základe dohody medzi spoločnosťami NOLVER s.r.o. a XIQIO s.r.o. - ktoré však boli personálne
prepojené. Finančné riaditeľstvo SR v súvislosti s tvrdeniami daňového subjektu, že on vyčerpal dôkazné
bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane a že správca dane
neoznačil žiadny dôkaz, neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátil, resp. preukázal
opak daňovým subjektom tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa uskutočnil zdaniteľný
obchod, ktorého cieľom bolo zviditeľnenie mena spoločnosti NOLVER s.r.o. v očiach širokej verejnosti,
a že žiadny dôkaz nepreukazuje, že prijatá služba nesúvisela s ekonomickou činnosťou daňového
subjektu, poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle
ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne
vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné
doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o
účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si
daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca
dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom
možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len
na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v
daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. Aj z
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.06.2010) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu ČR (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44,
2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti,
ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na
strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a
splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ktorý si tento nárok uplatnil,
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočnosti dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byt' nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná
povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré
daňový subjekt nevyužil. V prvom rade malo byť v záujme daňového subjektu a v nadväznosti na to aj
povinnosťou, aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva využil. Daňový subjekt, napriek tomu,
že mal dostatočný priestor na predkladanie požadovaných dôkazov, na navrhovanie ďalších dôkazov,
na vyjadrenie k zabezpečeným dôkazom, nevyužil dostatočne svoje práva a tým, že správcovi dane
nepredložil relevantné dôkazy vo veci preukázania účelu reklamy a použitia prijatých služieb na svoje
dodávky tovarov a služieb, nepreukázal opodstatnenosť fakturovaných služieb a neuniesol dôkazné
bremeno v danej veci. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane spolupracoval
s daňovým subjektom a že daňovému subjektu poskytol dostatok času i príležitostí na predkladanie
ďalších dôkazov a na vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane. Správca dane nespochybnil realizáciu



reklamy, ale vzhľadom na to, že daňový subjekt nepreukázal účel reklamy a použitie reklamných služieb
na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane, teda nepreukázal, že reklama realizovaná v roku
2013 ovplyvnila trh, ovplyvnila dopyt po prenájme jeho nehnuteľnosti (ktorú prenajíma trom stabilným
nájomcov už od skoršieho obdobia, ako bola reklama realizovaná a nemá v nej ďalšie voľné priestory,
ktoré by mohol prenajímať), nesplnil podmienku pre odpočítanie dane vyplývajúcu priamo z ustanovení §
49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z vyššie uvedených dôvodov, Finančné
riaditeľstvo SR považuje námietky daňového subjektu, za neopodstatnené. Daňový subjekt nepredložil
žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by bolo možné preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok
odpočítania dane a tým nesprávnosť záverov správcu dane. Na základe takto zistených skutočností
Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodnutie
žalovaného bolo doručené žalobcovi, v skutočnosti jeho právnemu zástupcovi dňa 18.01.2018.

2.  Žalobca vo včas podanej  žalobe, podanej osobne a doručenej súdu dňa 28.02.2018 uviedol, že
má za to, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil,
následkom čoho je napadnuté rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, ukracujúce žalobcu na jeho
právach a právom chránených záujmoch. V žalobe ďalej citujúc z ust. § 49  zákona č. 222/2004 Z.
z. argumentoval nasledovne : „Žalobca uvádza, že žalovaný správne uvádza, že platiteľ dane musí
vedieť objektívne preukázať všetky skutočnosti, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, t.j.
že prijaté tovary a služby bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou činnosťou, nakoľko podmienkou
vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane prijme tovar alebo služby na účely svojho
podnikania ako platiteľ dane. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetom zdaniteľného
obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou XIQIO s.r.o. bol prenájom reklamnej plochy na súťažnom
pretekárskom aute, pričom samotné dodanie reklamy nebolo zo strany ako prvostupňového orgánu
tak ani žalovaného spochybňované. Zároveň v konaní bolo preukázané, že reklama na rally vozidle
slúžila za účelom zviditeľnenia daňového subjektu v očiach širokej verejnosti s cieľom uplatniť sa
na trhu. Skutočnosť, že predmetom reklamy bola propagácia obchodného mena žalobcu taktiež
nebola zo strany prvostupňového orgánu ani žalovaného spochybňovaná. Z rozhodnutia žalovaného
je však zrejmé, že žalovaný sa stotožnil s postupom prvostupňového orgánu, ktorý v danom prípade
v rozpore s platným právnym poriadkom navýšil na strane žalobcu jeho dôkaznú povinnosť aj o
preukázanie efektívnosti použitej reklamy, t. j. podľa záveru žalovaného žalobca nepreukázal, ako
samotné zobrazenie názvu NOLVER - prenájom nehnuteľností na pretekárskych vozidlách oslovilo
širokú verejnosť a spotrebiteľov a ovplyvnilo ich správanie vo vzťahu k žalobcovi, a že na základe reklamy
na pretekárskych vozidlách získal žalobca nových obchodných partnerov, t. j. nepreukázal priamu
nadväznosť fakturovaných služieb na jeho podnikanie. V prvom rade žalobca uvádza, že efektívnosť
použitej reklamy je v praxi takmer neverifikovateľný, neoveriteľný údaj, nakoľko akákoľvek reklama
môže, ale nemusí konečného spotrebiteľa osloviť. Žalobca má za to, že nie je nikde garantované to,
že aj tá najlepšie myslená, zrealizovaná a cielená reklama presvedčí potencionálneho zákazníka k
tomu, aby využil služby propagovanej spoločnosti. V druhom rade žalobca uvádza, že podľa platnej
právnej úpravy platiteľ dane musí preukázať nadobudnutie tovarov/služieb od dodávateľa a zároveň,
že prijaté tovary/služby bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou činnosťou. Podľa platnej právnej
úpravy výsledok tejto ekonomickej činnosti nie je podmienkou na priznanie resp. nepriznanie nároku
na odpočet z DPH, z čoho vyplýva, že správcovi dane ani neprináleží tento skúmať. V tejto súvislosti
žalobca poukazuje na ust. § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov,  podľa ktorého :
„Daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone,
sú výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka,
tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov
a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia,
udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.“ Z povahy samotnej reklamy je zrejmé, že jej výkonom nie
je priamo dosahovaný príjem, ale očakáva sa, že náklady vynaložené na reklamnú činnosť sa vrátia v
budúcich príjmoch dosahovaných z činností daňovníka. Cieľom reklamy je totiž, mimo iného, poskytnúť
informáciu o ponúkaných službách, udržovať povedomie o službách i mimo sezónu, udržovanie lojality
spotrebiteľov, a pod. Žalobca aj naďalej trvá na svojich tvrdeniach, že s obchodnou spoločnosťou XIQIO
s.r.o. uskutočnil zdaniteľné plnenie, ktorých záverom bola preukázateľná a prvostupňovým orgánom
nespochybnená úhrada za faktúru č. 2013/03/02 zo dňa 31.3.2013, z ktorej odpočet DPH bol správcom
dane spochybnený. Je nepochybné že žalobca, ale i ďalšia osoba zúčastnená na zdaniteľnom obchode
- t.j. obchodná spoločnosť XIQIO s.r.o. resp. jej bývalý konateľ, potvrdili realizovanie správcom dane
kontrolovaného zdaniteľného obchodu, že z tohto zdaniteľného obchodu bola faktúra riadne zaúčtovaná
a daň z nej bola priznaná v príslušných zdaňovacích obdobiach. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je



jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 zákona o správe
daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Aby
daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Preto
ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti, nezbavuje správcu dane zákonnej
povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých
zistení (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/7/2011 zo dňa 31.5.2011). Skutkový stav veci správca dane
musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna
veta, že pritom správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, dáva správcovi dane
zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania
voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov, až pokým sa
nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne
určenie dane. Je nepochybné, že žalobca poskytoval správcovi dane plnú súčinnosť a predkladal dôkazy
k svojim tvrdeniam. Žalobca uvádza, že je povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie, pričom podľa
zákona o DPH je povinný dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo
najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 odsek 2 zákona o DPH).
Toto ustanovenie určitou mierou koriguje dôkaznú povinnosť samotného platiteľa dane. Správca dane
takto nemôže prenechať na daňovom subjekte absolútne dôkazné bremeno, to znamená, že správca
dane nemôže celé dokazovanie nechať na pleciach platiteľa dane. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje
taktiež na ustálenú judikatúru, ktorá uvádza, že „v prípade, ak daňový subjekt disponuje existenciou
materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku
v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. marca 2011,
3Sžf/1/2011). Z vyššie uvedeného vyplýva, že predložením všetkých žalobcovi dostupných podkladov
o reálnosti zdaniteľného obchodu a jeho použitia na ekonomickú činnosť žalobcu, tento vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane, pričom
žalobca zvýrazňuje tú skutočnosť, že ani prvostupňový orgán ani žalovaný ku dnešnému dňu opak,
t.j. že zdaniteľné plnenie bezprostredne nesúviselo s ekonomickou činnosťou žalobcu, nepreukázal.
Svoj záver ako prvostupňový orgán tak aj žalovaný odvádza jedine od tej skutočnosti, že podľa ich
názoru, žalobca nepreukázal účinnosť reklamy (t.j. ako samotné zobrazenie názvu NOLVER - prenájom
nehnuteľností na pretekárskych vozidlách oslovilo širokú verejnosť a spotrebiteľov a ovplyvnilo ich
správanie vo vzťahu k žalobcovi, a že na základe reklamy na pretekárskych vozidlách získal žalobca
nových obchodných partnerov), čo je v rozpore s platnou právnou úpravou. Žalobca má za to, že ako
prvostupňový orgán, tak žalovaný vo svojich rozhodnutiach neoznačili jediný dôkaz, resp. neuviedli
jedinú relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátili, resp. preukázali opak žalobcom tvrdenej a dôkazmi
podloženej skutočnosti, že sa uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorého cieľom bolo zviditeľnenie mena
spoločnosti NOLVER s.r.o. v očiach širokej verejnosti, resp. že uvedenou reklamou nedošlo k poskytnutiu
informácií o ponúkaných službách, nedošlo k udržaniu povedomia o službách i mimo sezónu, nedošlo
k udržovaniu lojality spotrebiteľov a pod. Len samotná skutočnosť, že žalobca na základe uvedenej
reklamy nezískal žiadneho nového nájomcu, nie je relevantným dôkazom preukazujúcim skutočnosť,
že zdaniteľný obchod nebol uskutočnený za účelom zviditeľnenie mena spoločnosti NOLVER s.r.o. a
teda za účelom získania nových obchodných partnerov. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že prenájom
nehnuteľností nie je jediná činnosť, ktorej sa žalobca venuje. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je
samozrejme jednou zo zásad daňového konania, avšak táto zásada musí byt' správcom dane, ako
štátnym orgánom využívaná až po tom, čo tento orgán zabezpečí dostatok dôkazov a čo najúplnejšie
zistí skutkový stav veci. Zároveň je nutné túto činnosť - získavanie dôkazov, ako aj ich hodnotenie
daňovými orgánmi vykonávať v súlade s právnymi predpismi, nie svojvoľne. Žalobca má za to, že
postup správcu dane pri vyhodnocovaní dôkazov vykonaných v konaní nie je možné označiť za zákonný,
nakoľko správca dane sa v rozhodnutí nezaoberá každým jedným dôkazom získaným v konaní, správca
dane dôkazy hodnotil jednotlivo bez nadväznosti na ďalšie v konaní vykonané dôkazy, kedy dôkazy
v prospech žalobcu bez relevantného zdôvodnenia vyhodnocuje ako nepreukázané, a v konaní sa
zameriava a od žalobcu požaduje preukázanie skutočností, ktorých preukázanie jednak nemožno od
žalobcu spravodlivo požadovať a jednak ich preukázanie nepožaduje ani platná právna úprava. S
uvedeným postupom správcu dane sa žalovaný stotožnil. Je potrebné uviesť, že prvostupňový orgán a
ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach neoznačili jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že prijatá služba
nesúvisela s ekonomickou činnosťou žalobcu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a
dôkazov považuje žalobca rozhodnutie žalovaného za nedôvodné a nesprávne a v konečnom dôsledku



nezákonné. Nakoľko napadnutým nezákonným rozhodnutím žalovaného bol žalobca ukrátený na svojich
právach, navrhuje, aby konajúci súd vydal, po vykonaní dokazovania a nariadení pojednávania vo veci
tento rozsudok : „Súd zrušuje rozhodnutie žalovaného č. 100099578/2018 zo dňa 11.1.2018 a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na účet jeho právneho
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

3. K žalobe žalobcu sa podrobne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 11.05.2018, doručeným súdu dňa
11.05.2018, v ktorom uviedol k meritu veci v bode III. nasledovné stanovisko : „Žalovaný k námietkam
žalobcu uvádza, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým
vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch
upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú
časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie,
či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný
preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na
odpočítanie dane uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre nárok na odpočítanie
dane stanovené zákonom.  Žalovaný uvádza, že žalobné dôvody sú identické s námietkami žalobcu
uplatnenými v odvolaní, ku ktorým sa žalovaný vyjadril na stranách 11 až 17 napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný zistil, že v danom prípade nebolo spochybnené dodanie reklamných služieb - zabezpečenie
prenájmu reklamnej plochy na prezentáciu a propagáciu obchodného mena žalobcu NOLVER s.r.o. na
rally vozidle, ani výroba reklamného nápisu v zmysle Zmluvy o prenájme reklamnej plochy uzavretej
medzi spoločnosťami XIQIO s.r.o. a NOLVER s.r.o., ale sporným bolo, či žalobca použil reklamné služby
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Správca dane zistil, že žalobca odpočítal daň z prijatých reklamných služieb, ktoré
nepoužil na dodávky tovarov a služieb, čím postupoval v rozpore s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Žalobca nepreukázal, že nakúpené služby (za mesiace február, marec a
október 2013 v celkovej sume viac ako 100 000,00 eur) prijal na účely svojho podnikania, t.j. na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ (ako to predpokladá § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov), čím neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zákonom stanovených podmienok pre
odpočítanie dane. Z dôkazov, ktoré žalobca predložil správcovi dane vyplynulo, že na pretekárskych
vozidlách sa nachádzal nápis NOLVER - prenájom nehnuteľností. Žalobca v preverovanom zdaňovacom
období prenajímal nehnuteľnosť na X. X O. N. a vykonával aj vedľajšiu obchodnú činnosť súvisiacu s
nákupom a predajom motorových vozidiel (náhodné obchody). Správca dane počas daňovej kontroly
miestnym zisťovaním dňa 08.09.2016 zistil, že žalobca prenajíma priestory nehnuteľnosti na X. X O. N.
trom spoločnostiam - AutoLeader s.r.o. od 01.05.2010, ČERVA Slovensko s.r.o. od 01.06.2008 a Multi-
VAC SK spol. s r.o. od roku 2004. Žalobca teda od roku 2013 do 2016 (dokedy bola vykonávaná daňová
kontrola) nezískal žiadnych nových obchodných partnerov, nových nájomcov, nedošlo k obchodnej
spolupráci ani s označeným potenciálnym záujemcom - spoločnosťou ELIT SLOVAKIA s.r.o., ani so
žiadnou inou spoločnosťou. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu R.. V. N. správcovi dane tvrdila, že v
budove, ktorú žalobca prenajíma, už nie je voľné miesto a preto je v štádiu rokovania o výstavbe nových
skladových priestorov. K plánovanej výstavbe skladových priestorov, garáží a prístavbe autoumyvárky,
podľa zistení správcu dane, nedošlo. Žalobca preto nepreukázal, aké priestory chcel poskytnúť na
prenájom, keď voľnými priestormi nedisponoval, a teda nepreukázal, aký bol účel reklamy, ktorá mala
osloviť potenciálnych nájomcov, keď nedisponoval voľnými priestormi, ktoré by im mohol prenajať.
Žalobca síce správcovi dane tvrdil, že bol oslovený viacerými záujemcami o prenájom, ale mali záujem
o prenájom menších plôch, preto nevedel uspokojiť ich požiadavky - k tomuto tvrdeniu však nepredložil
žiadne dôkazy, neoznačil žiadnych konkrétnych záujemcov, ani žiadne konkrétne priestory, ktoré by im
vedel ponúknuť na prenájom.  Žalovaný k námietkam, ktoré sa týkajú dôkaznej povinnosti uvádza, že
dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Žalobca
nepredložil také konkrétne a preveriteľné dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o použití služieb
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom v danom prípade
predstavovalo jeho povinnosť preukázať, že služby fakturované spoločnosťou XIQIO s.r.o., použil v
rámci svojej podnikateľskej činnosti v ďalších zdaňovacích obdobiach pre vlastné podnikanie, v jeho
predmete podnikania, a to s preukázaným konkrétnym ekonomickým dopadom na jeho podnikateľskú



činnosť. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že získal nových obchodných partnerov, ktorým
prenajímal priestory (pričom nedisponoval priestormi na prenájom) a nepreukázal použitie reklamy na
účely svojej podnikateľskej činnosti, správca dane dospel k logickému a odôvodnenému záveru, že
žalobca nedokázal správcovi dane preukázať žiadnych nových obchodných partnerov, čím nepreukázal
ani účinok reklamy, ani použitie reklamných služieb na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a teda
ani splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Žalobca napriek tvrdeniu, že
vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, nepredložil správcovi dane dôkazy o účele použitia reklamných
služieb fakturovaných spoločnosťou XIQIO s.r.o., čím nepreukázal zákonnú podmienku pre uplatnenie
nároku na odpočítanie dane. Naviac, faktúry, ktoré žalobca predložil správcovi dane obsahujú predmet
fakturácie „Fakturujeme Vám na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy“, sumu a množstvo 1 kus,
teda neobsahujú žiadnu bližšiu špecifikáciu fakturovaných služieb, ich množstvo, druh, obdobie. Žalobca
okrem zmluvy o prenájme reklamnej plochy nepredložil žiadne podklady k fakturácii, na opakované
výzvy správcu dane neozrejmil výšku fakturovaných súm, ani rozdielnu výšku fakturovaných súm v
jednotlivých obdobiach (vo februári 2013 - 14 400,00 eur, v marci 2013 - 68 400,00 eur a v októbri 2013
- 21 000,00 eur), iba správcovi dane uviedol, že všetko bolo na základe dohody medzi spoločnosťami
NOLVER s.r.o. a XIQIO s.r.o. - ktoré však boli personálne prepojené osobou R.. W. W., ktorý bol
konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015, a zároveň je od 26.11.2007
konateľom v spoločnosti NOLVER s.r.o. a osobou R.. V. N.F., ktorá je splnomocnenou zástupkyňou
spoločnosti NOLVER s.r.o. a zároveň aj spoločníčkou tejto spoločnosti a podľa vyjadrenia R.. W. W.
- bývalého konateľa spoločnosti XIQIO s.r.o., R.. V. N. vyhotovila preverované faktúry a spracovávala
účtovníctvo spoločnosti XIQIO s.r.o., ako aj účtovníctvo spoločnosti NOLVER s.r.o. Napriek tejto
prepojenosti spoločností, ani spoločnosť XIQIO s.r.o. nedokázala správcovi dane predložiť požadované
doklady k preverovaným zdaniteľným obchodom. Žalovaný v súvislosti s tvrdeniami žalobcu, že on
vyčerpal dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane a že
správca dane ani žalovaný neoznačili žiadny dôkaz, neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorou
by vyvrátil, resp. preukázal opak ním tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa uskutočnil
zdaniteľný obchod, ktorého cieľom bolo zviditeľnenie mena spoločnosti NOLVER s.r.o., v očiach širokej
verejnosti, a že žiadny dôkaz nepreukazuje, že prijatá služba nesúvisela s jeho ekonomickou činnosťou,
poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého
má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné
doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane
pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom
možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len
na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v
daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. Aj z
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.06.2010) ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu ČR (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44,
2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti,
ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na
strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a
splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ktorý si tento nárok uplatnil,
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako
oprávnený. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia
dôkazmi. Dôkazná povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným
právom, ktoré žalobca v danom prípade nevyužil, pretože napriek tomu, že mal dostatočný priestor na
predkladanie správcom dane požadovaných dôkazov, na navrhovanie ďalších dôkazov, na vyjadrenie
k zabezpečeným dôkazom, nevyužil dostatočne svoje práva a tým, že správcovi dane nepredložil
relevantné dôkazy vo veci preukázania účelu reklamy a použitia prijatých služieb na svoje dodávky
tovarov a služieb, nepreukázal opodstatnenosť fakturovaných služieb a neuniesol dôkazné bremeno v



danej veci. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane spolupracoval so žalobcom
a poskytol mu dostatok času i príležitostí na predkladanie ďalších dôkazov a na vyjadrenie sa k
zisteniam správcu dane. Správca dane nespochybnil realizáciu reklamy, ale vzhľadom na to, že žalobca
nepreukázal účel reklamy a použitie reklamných služieb na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
dane, teda nepreukázal, že reklama realizovaná v roku 2013 ovplyvnila trh, ovplyvnila dopyt po prenájme
jeho nehnuteľnosti (ktorú prenajíma trom stabilným nájomcov už od skoršieho obdobia, ako bola reklama
realizovaná a nemá v nej ďalšie voľné priestory, ktoré by mohol prenajímať), nesplnil podmienku pre
odpočítanie dane vyplývajúcu priamo z ustanovení § ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Z uvedeného dôvodu na závery správcu dane nemá vplyv poukazovanie na výdavky z
pohľadu zákona o dani z príjmov a na skutočnosť, že výkonom reklamy nie je priamo dosahovaný príjem,
ale očakáva sa, že náklady vynaložené na reklamnú činnosť sa vrátia v budúcich príjmoch dosahovaných
z činnosti daňovníka. Keď žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z prijatých faktúr
za reklamné služby, potom je povinný preukázať opodstatnenosť zdaniteľných obchodov a splnenie
podmienok pre odpočítanie dane vyplývajúcich z § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Žalovaný zistil, že správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu
vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 3 Daňového poriadku, vykonal
dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či boli splnené zákonom stanovené
podmienky pre odpočítanie dane, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ako vyplýva z odôvodnení rozhodnutí správcu dane aj
žalovaného, prihliadali na vyjadrenia žalobcu počas daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho
konania a vysporiadali sa s jeho námietkami. Z obsahu rozhodnutí je zrejmé, z akých skutočností správca
dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Posúdenie
skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného
zákona, ako aj Daňového poriadku. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie má všetky náležitosti
v zmysle ustanovenia § 63 Daňového poriadku a že žalovaný v odvolacom konaní postupoval v súlade
s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
zaoberal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré sú obsahom odvolania, a následne aj
žaloby. Žalovaný posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového
materiálu zastáva názor, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o porušení citovaných
ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade s
príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj
žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Finančné
riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že všetky
námietky daňového subjektu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú
opodstatnené. V bode IV. a V. vyjadrenia žalovaný uviedol, že : „Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
v závere žaloby navrhol nariadenie pojednávania, žalovaný súhlasí s týmto návrhom.  Na základe
uvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach vydal nasledovný       r o z s u
d o k : Žaloba sa zamieta. Žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.“

4.  K vyjadreniu žalovaného, ktoré súd doručil žalobcovi dňa 19.06.2018 sa vyjadril žalobca replikou
zo dňa 27.06.2018 doručenou súdu v ten istý deň takto: „Podstatnou skutočnosťou v danom prípade
je to, že sám žalovaný uvádza, že nebolo spochybnené dodanie reklamných služieb - zabezpečenie
prenájmu reklamnej plochy na prezentáciu a propagáciu obchodného mena žalobcu NOLVER s.r.o. na
rally vozidle, ani výroba reklamného nápisu v Zmysle zmluvy o prenájme reklamnej plochy uzavretej
medzi spoločnosťami XIQIO s.r.o. a NOLVER s.r.o.  Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,
že na pretekárskych vozidlách sa nachádzal nápis NOLVER - prenájom nehnuteľností. Žalovaný za
sporné označil skutočnosť, či žalobca použil reklamné služby na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ
v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Dôležitým je teda v
danom prípade posúdiť vecnú súvislosť vynaložených nákladov na reklamu s možným zabezpečením,
udržaním, či zvýšením príjmov žalobcu. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že z výpisu z
obchodného registra žalobcu je zrejmé, že mimo iného je predmetom činnosti žalobcu aj nákup, predaj
a prenájom nehnuteľností, čím je v danom prípade založená vecná súvislosť medzi vynaloženým
nákladom a zámerom žalobcu na zabezpečení, udržaní, či zvýšení jeho príjmu. Reklama dodaná
žalobcovi bola uskutočnená za účelom priameho propagovania ako obchodného mena žalobcu tak
aj jednej z činností žalobcu a to prenájmu nehnuteľností t.j. vynaložený náklad jednoznačne súvisí s
podnikateľskou činnosťou žalobcu a je potrebné ho považovať za výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie



a udržanie jeho príjmov. Len v prípade, ak by žalobca zahrnul do výdavkov náklad na reklamu takej
činnosti, na ktorú nemá oprávnenie, teda nesúvisí s jeho podnikateľskou činnosťou, by bolo možné
tento výdavok neuznať ako daňový výdavok (viď Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 238/54/2014 zo dňa 14.5.2014). Dôkaz: Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
238/54/2014 zo dňa 14.5.2014 - v prílohe. S argumentáciou žalovaného, že žalobca nepreukázal,
že získal nových obchodných partnerov, ktorým prenajímal priestory (pričom nedisponoval priestormi
na prenájom) t.j. nepreukázal účinok reklamy, ani použitie reklamných služieb na dodávku tovarov a
služieb, a teda nesplnil podmienku pre odpočítanie dane vyplývajúcej z ust. § 49 ods. 2 zákona č.
222/2004 Z. z., sa nie je možné stotožniť. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, v rozpore
s platným právnym poriadkom navýšili na strane žalobcu jeho dôkaznú povinnosť aj o preukázanie
účinku použitej reklamy, teda nad rámec zákonnej požiadavky v súlade s ust. § 49 ods. 2 zákona č.
222/2004 Z. z. Podľa platnej právnej úpravy platiteľ dane musí preukázal nadobudnutie tovarov/služieb
od dodávateľa (dodanie reklamy žalobcom označeným dodávateľom nebolo sporné) a zároveň, že
prijaté tovary/služby bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou činnosťou (reklama priamo propagovala
obchodné meno žalobcu ako aj jednu z jeho činností a to prenájom nehnuteľností). Podľa platnej
právnej úpravy výsledok tejto ekonomickej činnosti nie je podmienkou na priznanie, resp. nepriznanie
nároku na odpočet z DPH, z čoho vyplýva, že správcovi dane ani neprináleží tento skúmať. Právnu
relevanciu nie je možné priznať ani argumentu správcu dane ako i žalovaného, že v čase uskutočnenia
reklamy žalobca nemal k dispozícii voľný nebytový priestor. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na
ust. § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, podľa ktorého : ,,Daňové
výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky
(náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb,
nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a
záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo
zvýšenia príjmov daňovníka.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podstatným v danom prípade je zámer
(nie výsledok!) daňového subjektu, ktorý ho k objednaniu reklamy viedol, a ktorým bola v danom prípade
propagácia obchodného mena žalobcu a propagácia jednej z činností žalobcu - prenájmu nehnuteľností,
za účelom udržania si nájomcov, ako aj získania nových nájomcov, nakoľko žalobca plánoval/plánuje
výstavbu nových priestorov. To, že k výstavbe nových nebytových priestorov zatiaľ nedošlo nie je
právne relevantné. V tejto súvislosti žalobca poukazuje aj na ustálenú judikatúru súdov, ktorá uvádza:
„V prípade preukazovania vecnej súvislosti nákladov vynaložených na reklamu s uskutočňovanými
zdaniteľnými plneniami daňového subjektu sa priame dôkazy uplatňujú v obmedzenej miere. Miera
ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná. Ako pomocné kritérium je
potrebné preskúmať kauzu (bezprostredný hospodársky dôvod) vynaloženia nákladov na reklamu, ktorá
má svoj právny základ v zásade zisťovania skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcich pre vyrubenie
dane. \"Ďalej judikatúra uvádza, že : ,,Odvolací súd konštatuje, že reklama je činnosť zameraná na
ovplyvňovanie trhu, ovplyvňovanie dopytu po určitom produkte, vlastníctvo propagovaného produktu
nie je v čase uskutočnenia reklamy rozhodujúce...\" ( viď Rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 66/2007 zo
dňa 6.3.2008). Dôkaz: Rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf66/2007 zo dňa 6.3.2008 - v prílohe. Žalobca,
aj naďalej trvá na svojich tvrdeniach, že s obchodnou spoločnosťou XIQIO s.r.o. uskutočnil zdaniteľné
plnenie, ktorých záverom bola preukázateľná a prvostupňovým orgánom nespochybnená úhrada za
faktúru č. 2013/03/02 zo dňa 31.3.2013, z ktorej odpočet DPH bol správcom dane spochybnený. Na
základe všetkých vyššie uvedených skutočností a dôkazov považuje žalobca rozhodnutie žalovaného za
nedôvodné a nesprávne a v konečnom dôsledku nezákonné, a preto žalobca navrhuje, aby konajúci súd
rozhodol v súlade so žalobou žalobcu“. Žalobca k replike pripojil Rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 238/54/2014 zo dňa 14.5.2014 a Rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 66/2007 zo dňa 6.3.2008,
jeho prvú stranu.

5. K replike žalobcu, ktorú súd doručil žalovanému dňa 17.07.2018 sa žalovaný už duplikou nevyjadril.

6.  Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej
len „SSP“), po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, po oboznámení sa so spisovou dokumentáciou
žalovaného, po vypočutí právneho zástupcu žalobcu a splnomocneného zástupcu žalovaného, za
dodržania podmienok postupom podľa ust. § 105 ods. 1 písm. a) a c) SSP, a § 106 SSP, dospel k záveru,
že žalobe žalobcu nie je možné priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

7. Na nariadenom pojednávaní súdu dňa 19.09.2019 právny zástupca žalobcu uviedol: „Vážený súd
v celom rozsahu zotrvávame na všetkých našich písomných podaniach, záver správcu dane o tom,



že služby fakturované dodávateľom žalobcu, tento nepoužil v rámci svojej podnikateľskej činnosti pre
vlastné podnikanie, je podľa nášho názoru nesprávne a rozhodnutie, ktorého preskúmania sa žalobca
v tomto konaní domáha, je totiž založené na právnom závere, že pokiaľ daňový subjekt prenajíma
nebytové priestory, tak momentom kedy prenajal všetky nebytové priestory, ktoré má k dispozícii reklamu
nepotrebuje a teda akákoľvek reklama, ktorú by tento daňový subjekt vynaložil na propagáciu svojho
obchodného mena, by nebola vynaložená v rámci podnikateľskej činnosti daňového subjektu. Následne
na základe tohto právneho záveru rozširuje správca dane dôkazné bremeno daňového subjektu a
vyžaduje od neho, aby preukázal aj pozitívne účinky vynaloženej reklamy. Máme zato, že tieto na seba
nadväzujúce právne závery správcu dane sú nesprávne a v súlade s ustanovenou judikatúrou má totiž
daňový subjekt povinnosť preukázať vecnú súvislosť medzi reklamou a jeho podnikateľskou činnosťou,
to znamená, že reklama bola použitá na propagáciu obchodného mena daňového subjektu. Teda v
žiadnom prípade nie je daňový subjekt povinný preukazovať úspešnosť tejto reklamy. Len pre úplnosť
by som uviedla, že daňový subjekt vzhľadom na tieto právne závery správcu dane ukončil akúkoľvek
reklamu na propagáciu svojho obchodného mena, čo malo za následok, že keď v roku 2017 jeden z
nájomcov odišiel, tak tento uvoľnený nebytový priestor žalobca nemohol obsadiť po dobu dvoch rokov,
čo pre neho znamená stratu okolo 200 000,- eur. A túto stratu prikladá tomu, že nemohol uskutočňovať
reklamu. A to z toho dôvodu, že daňový úrad mu tento výdavok neuznal. Preto navrhujem, aby súd
rozhodol v súlade so žalobou žalobcu a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

8.  Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla : „Chcela by som podotknúť,
že žalovaný nepodmienil priznanie práva na odpočet DPH z preverovanej faktúry iba efektívnosťou
reklamy, resp. preukázaním jej pozitívnych účinkov na podnikateľskú činnosť žalobcu, ale poukázal
na tú skutočnosť, že žalobca nepreukázal úhrady faktúr ani na výzvy správcu dane neozrejmil výšku
fakturovaných služieb. Žalobca tvrdil, že všetko bolo na základe dohody daňových subjektov, ktoré sú
však personálne prepojené a v neposlednom rade nepreukázal, že by mal k dispozícii také nehnuteľnosti,
ktoré by mohli byť prenajaté pre potenciálnych obchodných  partnerov. Jediná nehnuteľnosť, ktorou
disponoval bola plne obsadená, už v čase pred realizáciou reklamy. Aktivity, ktoré smerovali k rozšíreniu
priestorov neboli preukázané. V súvislosti s namietanou stratou z prenájmu priestorov správca dane v
žiadnom prípade neobmedzil právo žalobcu na zabezpečenie reklamy. V danej veci bolo rozhodujúce,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci uplatneného odpočítania dane a žalovaný z uvedených
dôvodov žiada žalobu zamietnuť.

9.  Podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 zákona SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy
a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,
opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde.

Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa ust. § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa ust. § 178 ods.1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní  ( ďalej len „Daňový poriadok“) Správca
dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa ust. § 3 ods. 6  Daňového poriadku Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú



realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť

Podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. zákon o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dane dodané.

Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa ust. § 71.

Podľa ust. § 19 ods. 2 písm.  k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto
zákone, sú (okrem iného) výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej
činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného
označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom
dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.

10. Ako z obsahu žaloby žalobcu vyplýva žalobca namieta, že žalovaný vec nesprávne právne
posúdil a svoje rozhodnutie nezdôvodnil dostatočne, následkom čoho je rozhodnutie žalovaného vecne
nesprávne, ukracujúce žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Následne poukazuje
na ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a § 19 ods. 2 písm. k)
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a uvádza žalobné dôvody, ktoré
sú zhodné s námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane číslo 102226675/2017
zo dňa 23.10.2017.

11. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve je len preskúmavať
zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesnoprávne predpisy. Inými slovami povedané,
treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je



výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou
a nerozhoduje vo veci samej.

12. Z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného vyplynulo v súlade s obsahom žalovaného
rozhodnutia, že  prvostupňový správny orgán Daňový úrad Košice ako správca dane neuznal žalobcovi
právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013 v sume 11 400,00 eur.

13. Ďalej z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného vyplynulo, že dôvodom neuznania práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty boli zistenia správcu dane o tom, že žalobca nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by ozrejmovali a v konečnom dôsledku preukazovali účel použitia reklamných služieb a
preto žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) v
nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v sume 11
400,00 eur, čo potvrdzujú nasledovné a daňovým úradom zistené skutočnosti :
- R.. W. W. bol konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. v období od 04.02.2011 do 01.07.2015, a zároveň je
od 26.11.2007 konateľom v spoločnosti žalobcu,
- R.. V. N. je splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti žalobcu a zároveň aj spoločníčkou žalobcu, podľa
vyjadrenia R.. W. W. zo dňa 12.07.2016,
- R.. V. N. vyhotovila preverované faktúry a spracovávala účtovníctvo spoločnosti XIQIO s.r.o., ako
aj účtovníctvo spoločnosti NOLVER s.r.o. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že R.. V. N.F. bola aj
účtovníčkou v spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o.
- konateľ spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. B. Q. je konateľom spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o.
od 04.02.2011 a zároveň bol aj konateľom spoločnosti XIQIO s.r.o. od 03.02.2011 do 04.02.2011 a
spoločníkom tejto spoločnosti od 18.02.2011 do 21.04.2011. Z týchto zistení je preukázané, že uvedené
spoločnosti sú navzájom personálne prepojené, pričom žalobca tieto zistenia nijak nespochybňuje.
- spoločnosť XIQIO s.r.o., na faktúrach uvedená ako dodávateľ, nepredložila správcovi dane účtovné,
daňové a iné doklady preukazujúce dodanie služieb daňovému subjektu NOLVER s.r.o., pretože došlo ku
krádeži účtovných dokladov spoločnosti XIQIO s.r.o., a ani účtovníčka spoločnosti XIQIO s.r.o. R.. V. N.
nedisponuje žiadnymi dokladmi, ani zostavami v PC, pretože pri zmene konateľa všetky účtovné doklady
odovzdala novému konateľovi a spoločnosť si vymazala z účtovného softvéru vo svojom počítači.
- podľa vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne žalobcu R.. V. N. zo dňa 09.09.2016 reklama na rally
vozidle slúžila za účelom získania nových nájomcov. Na základe tejto reklamy bol daňový subjekt
oslovený obchodným partnerom, ktorý mal záujem o skladové priestory, nakoľko v budove už nie
sú žiadne voľné miesta, žalobca je v štádiu rokovania o výstavbe nových skladových priestorov.
Potenciálnym obchodným partnerom mala byť spoločnosť ELIT SLOVAKIA s.r.o., Bratislava, ale k
uzavretiu obchodnej spolupráce reálne nedošlo, ani so žiadnou inou spoločnosťou.
- žalobca prenajíma priestory nehnuteľnosti na X. X, O. N. spoločnostiam AutoLeader s.r.o. od 1. mája
2010, ČERVA Slovensko s.r.o. od l. júna 2008, a Multi-VAC SK spol. s.r.o. od roku 2004. Žalobca nezískal
žiadnych nových obchodných partnerov na základe deklarovanej reklamy na pretekárskom vozidle.
Konateľ daňového subjektu NOLVER s.r.o. R.. W. W. sa vyjadril, že reklama mala pozitívny prínos a že
mu volali viacerí záujemcovia o prenájom, ale mali záujem o prenájom menších plôch, a tak nevedel
uspokojiť ich požiadavky.
- R.. W. W. - konateľ žalobcu dňa 12.07.2016 správcovi dane k sume za prenájom reklamnej plochy
uviedol, že „všetko bolo stanovené na základe dohody medzi spoločnosťou NOLVER s.r.o a XIQIO s.r.o.
V roku 2013 sme sa tak dohodli, všetko je na základe dohody.\" R.. W. W., ktorý bol v danom období
konateľom v obidvoch uvedených spoločnostiach, sa teda sám so sebou dohodol na sume za predmetnú
reklamu.
- z dokladov spoločnosti G.I. SANDOP - s.r.o. vyplynulo, že žalobca predal spoločnosti G.I. SANDOP
- s.r.o. športové vozidlo zn. SUBARU IMPREZA s S.: N. XXX na základe faktúry č. 201135.1 dátum
dodania 01.07.2011, majiteľom a držiteľom motorového vozidla sa podľa osvedčenia o evidencii stala
spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o. dňa 21.03.2017. Spoločnosť G.I. SANDOP - s.r.o. mala uvedené
športové motorové vozidlo zaradené v evidencii majetku spoločnosti podľa odpisového plánu DIM č. 1,
dátum zaradenia 01.07.2011 a odpisovala ho po dobu 4 rokov. Konateľ žalobcu R.. W. W. správcovi
dane dňa 13.03.2017 tvrdil, že nevie kto bol majiteľom pretekárskeho vozidla.
- žalobca preukázal úhradu preverovaných faktúr dokladmi o pohybe na bežnom účte za obdobie
26.06.2016 - 28.06.2016 a za obdobie 26.07.2016 - 26.07.2016, z ktorých správcovi dane nie je jasné, o
aké platby sa jednalo, komu boli sumy uhradené a za čo. Faktúry za reklamu boli vystavené v roku 2013
a deklarované úhrady boli realizované v roku 2016. Správca dane preto konštatoval, že deklarované



dodanie služby je len formálne a žalobca nepreukázal, že na základe reklamy na pretekárskom vozidle
získal nových obchodných partnerov.

14.  Správca dane a žalovaný ďalej poukázal aj na to, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými
by preukázal, že reklamou na pretekárskom vozidle získal nových obchodných partnerov. Dodal, že
hlavnou podnikateľskou činnosťou žalobcu je prenájom nehnuteľnosti a reklamou na pretekárskom
vozidle nezískal žiadnych nových obchodných partnerov, s ktorými by uzavrel zmluvu o prenájme
priestorov na X. X O. N.. Žalobca nepreukázal prínos reklamy pre jeho podnikanie, pričom správca
dane nespochybnil dodanie fakturovaných služieb, ale poukázal na skutočnosť, že fakturovaná služba
nemala priamu súvislosť so základom činnosti daňového subjektu a že reklamou sa rozumie snaha
o nadviazanie kontaktu, pričom druhou stranou je masa spotrebiteľov, s cieľom uplatniť sa na trhu,
informovať týchto spotrebiteľov a ovplyvniť ich správanie. Žalobcovi sa teda nepodarilo preukázať, že
vďaka tejto reklame získal obchodných partnerov, vzhľadom na to, že reklama bola poskytnutá ešte v
období roku 2013, správca dane usúdil, že obdobie od roku 2013 do roku 2016 je dostatočne dlhé, aby
bola prejavená efektívnosť použitej reklamy.

15. Na základe vyhodnotenia takto zistených skutočností správca dane preto podľa názoru súdu správne
posúdil zistené skutočnosti a prijal správny záver, v tom smere, že služby uvedené na predmetných
faktúrach neboli použité na dodávky tovarov a služieb, vzhľadom aj  na ďalej uvedené.

16. Súd súhlasí s tvrdením žalobcu uvedeným žalobe, že efektívnosť použitej reklamy je v praxi
takmer neverifikovateľný, neoveriteľný údaj, nakoľko akákoľvek reklama môže, ale nemusí konečného
spotrebiteľa osloviť a tiež s tvrdením že platiteľ dane musí preukázať nadobudnutie tovarov alebo
služieb od dodávateľa a zároveň preukázať, že prijaté tovary alebo služby bezprostredne súvisia s jeho
ekonomickou činnosťou.

17.  Súd sa ale nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že by správca dane a žalovaný od žalobcu
požadoval preukázanie skutočností, ktorých preukázanie jednak nemožno od žalobcu spravodlivo
požadovať ani s tým, že by správca dane a ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach neoznačili jediný
dôkaz, ktorý by preukazoval, že prijatá služba nesúvisela s ekonomickou činnosťou žalobcu, pretože
z vyššie  (v bode 12. tohto rozsudku), uvedených a správcom dane zistených skutočnosti vyplýva
opak. Predovšetkým z nich vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou nebolo len zistenie správcu dane
spočívajúce v nepreukázaní efektívnosti použitej reklamy žalobcom, ale súhrn všetkých skutočností
zistených a uvedených v žalovanom rozhodnutí (bod 1. tohto rozsudku), ktoré žalobca vôbec v odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ani v žalobe nespochybnil a preto, z ktorých žalovaný
pri svojom rozhodnutí aj vychádzal jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach v rámci svojho právom mu
dovoleného voľného hodnotenia dôkazov v zmysle ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pritom prihliadal
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a nie len výlučne na efektívnosť použitej reklamy, ako to
žalobca namieta v žalobe.

18. Z takto správcom dane v bode 12. tohto rozsudku uvedených všetkých zistených skutočností
možno nepochybne vyvodiť, že daňové orgány nepodmieňovali priznanie práva na odpočítanie dane zo
zdaniteľného obchodu na vstupe výlučne efektívnosťou reklamy v tom zmysle, že právo na odpočítanie
dane by patrilo len z takých prijatých reklamných činností, ktoré priamo a bezprostredne viedli k uzavretiu
nových kontraktov, z ktorých dosiahol platiteľ obrat. Uvedené zistenie týkajúce sa efektívnosti reklamy,
ktoré vytýka žalobca žalovanému, žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba konštatoval popri iných
relevantnejších pre rozhodnutie zisteniach, ktoré mali nepochybne väčšiu váhu ako žalobcom namietané
zistenie neefektívnosti reklamy, o ktorom tvrdil že bolo jediným dôvodom pre zisteniu správcu dane, že
žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2013
v sume 11 400,00 eur,  podľa § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.
222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

19.  Pokiaľ žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozsudok sp. zn. 4Sžf/7/2011 zo dňa
31.05.2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „Jednou zo základných zásad daňového konania
je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle
zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších



zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca
dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie
uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Preto ani povinnosť daňového
subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť
skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Dokazovanie
v daňovom konaní vedie správca dane; správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov
(§ 29 ods. 1, ods. 2 zákona o správe daní). Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne,
pravdivo a čo najúplnejšie, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom
správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a
poplatkov), dáva správcovi dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov
dosiaľ vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia
dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti jednotlivých
účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane. V predmetnom prípade odvolací súd z
priložených spisov zistil, že záver správnych orgánov a súdu, ktoré posúdili výdavky na mzdy uvedených
zamestnancov a odvody do fondov ako výdavky, ktoré nesúviseli so zabezpečením, udržaním a
dosahovaním zdaniteľných príjmov, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tak, aby vylúčil pochybnosti
odvolacieho súdu o presnom zistení skutkového stavu, ako ho ukladá zákon o správe daní. Napriek
tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy každý jednotlivo a zároveň
v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali bez povšimnutia, že čo do preukázania
skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov,
žalobca dôkaznú povinnosť splnil. Sú to práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným
dôkazom svedčiacim v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody
do fondov, zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno na preukázanie
absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania presunulo na správcu
dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať, či sporní zamestnanci skutočne
odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda podľa pracovnej zmluvy“, tak z neho je zrejmé,
že žalobca vytrhol z kontextu len jednu vetu, pričom tam predmetom daňovej kontroly bola daň z príjmov
a nie daň z pridanej hodnoty, ktorá sa posudzuje prísnejšie vo vzťahu k daňovým subjektom.

20. Ak žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa
15.03.2011 tak súd uvádza, že nemožno tento rozsudok  použiť na preskúmavaný prípad, pretože
v žalobcom uvedenom rozsudku Najvyšší súd zistil, že pri každej faktúre sa nachádza podrobný
súpis dodaného tovaru a služieb, že nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so
všeobecným opisom zdaniteľného plnenia, ktoré by bolo nepreskúmateľné a preto vzhľadom na
takto zdokumentované plnenie vznikla otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca
zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z uvedeného rozsudku je teda zrejmé, že u správcu dane
vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na
ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv, pretože žalobca ako daňový subjekt nemôže
predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom
plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená.

21. K podstatnej žalobnej  námietke žalobcu týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena súd poukazuje
na aktuálny rozsudok  Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/12/2017  zo dňa 18. 05. 2018, kde je otázka
dôkazného bremena riešená takto : K námietke rozloženia dôkazného bremena sa kasačný súd viackrát
vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti. Sťažovateľ síce poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 3Sžf/1/2010, v tejto súvislosti sa však senát kasačného súdu prikláňa k
neskoršej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, konkrétne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf67/2014 z 26. marca 2015, ktorý sa opiera aj o rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že: „Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane
preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii,
predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené
na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS78/2011 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:
„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 v spojení s § 49 ods. 2, § 51  zákona č.



2004/222 Z. z. o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pretože správne
orgány postupovali v súlade s uvedeným názorom súd námietku žalobcu týkajúcu sa  rozloženia
dôkazného bremena považoval za nedôvodnú.

22. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd zakladá svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že
vzal za preukázané, že správne orgány vyhodnotili rozsiahle správcom dane vykonané dokazovanie
správne, aj uzavreli, že žalobca nesplnil podmienky pre uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty
vyplývajúcej z vyššie citovaného ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalovaný správne zdôraznil
dôkazné bremeno žalobcu na preukázanie podmienok na odpočítanie dane a po zvážení všetkých
námietok žalobcu dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na personálnu prepojenosť účastníkov
zdaniteľných obchodov v rozhodnom období je nepochybné, že žalobca nielenže mal vedomosť o tom,
že uvedeným obchodným prípadom dôjde k zneužitiu práva žalobcom na odpočet DPH, ale sa priamo
na tomto akte zneužitia práva podieľal. Preto súd súhlasne so žalovaným uvádza, že pokiaľ si žalobca
uplatnil nadmerný odpočet dane, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho uplatnenie
právny nárok a ak daňové orgány spochybnili účel deklarovaných zdaniteľných obchodov, bolo na
žalobcovi, aby túto pochybnosť odstránil resp. vyvrátil v súlade s aktuálnou judikatúrou najvyššieho súdu,
čo sa mu však nepodarilo, v dôsledku čoho neuniesol svoje dôkazné bremeno.

23. V preskúmavanom prípade bolo správcom dane z dôvodu pochybností o účele deklarovaného
obchodu vykonané rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého správca dane správne uzavrel, že
hlavným cieľom predmetných plnení bolo získať daňovú výhodu. S týmto záverom sa stotožnil aj
žalovaný, ktorý správne konštatoval, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu
ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej
hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti a právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň,
ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre.

24.  Súd považuje za potrebné dodať, že zásada zákazu zneužitia práva nemá v zák. č. 222/2004 Z.z.
výslovné zákonné zakotvenie, no jej nepriamu definíciu možno nájsť v ust.§ 3 ods. 6 Daňového poriadku.
Jej bližší výklad vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora, ktorý vo veci C-255/02 Halifax uviedol, že na to,
aby bola konštatovaná existencia zneužívajúceho konania v oblasti DPH, je potrebné, aby boli splnené
dve podmienky, a to na jednej strane predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok
stanovených na odpočítanie dane musia viesť k získaniu daňovej výhody, na druhej strane z celku
objektívnych prvkov musí vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Na
posúdenie plnení ako zneužívajúcich možno vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako
aj právne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia
daňového zaťaženia.

25. Preto na základe vyššie uvedeného skutkového stavu možno aj podľa názoru súdu uzavrieť, že u
žalobcu boli splnené podmienky zneužívajúceho konania. Zjavným zámerom žalobcu bolo obísť cieľ
sledovaný zákonom č. 222/2004 Z.z., pretože faktúra boli vystavené medzi personálne a majetkovo
prepojenými osobami, a to prostredníctvom osoby R.. W. W., pričom aj preto žalobca  vedel resp.
musel vedieť, že svojou činnosťou sa zúčastňuje na plnení, ktorého jediným cieľom je zníženie daňovej
povinnosti na dani z pridanej hodnoty.

26. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre zrušenie
rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu ako to navrhol žalobca z dôvodu,
že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie nezdôvodnil dostatočne, následkom čoho
je rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, ukracujúce žalobcu na jeho právach a právom chránených
záujmoch, preto z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú
zamietol.



27. Neúspešnému účastníkovi konania, ktorým bol žalobca, súd právo na náhradu trov konania nepriznal
v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP, a keďže žalovaný si právo na náhradu trov konania v zmysle ust.
§ 168 SSP neuplatnil, súd vyslovil vo výroku svojho uznesenia, že účastníkom právo na náhradu trov
konania nepriznáva.

28.  Toto rozhodnutie senát súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde
v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku
rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 401/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 1126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d05d734-3a7c-4fa1-8ae7-564867725519"}], "citovane_v": [{"guid": "e1e7e02b-c365-492e-b7f0-d8aeb0fa0efc:dbc9719d-8303-44c3-a1ac-f73aa7438a0b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2", "spisova_znacka": "6S/26/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/26/2018 z 9. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200313.2"}]}