Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/77/2016 z 21. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. januára 2020, sp. zn. 7S/77/2016, ECLI:SK:KSKE:2020:7016200833.2 Krajský súd Košice | 7S/77/2016 | ECLI:SK:KSKE:2020:7016200833.2 | 2020-01-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7654409c-770d-4bc2-92c7-c15fec33b8fa Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7016200833.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/77/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200833
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7016200833.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov
senátu JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu: M. F., bytom A.
XXX, zast. advokátom JUDr. Jánom Cáfalom, AK Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo SR so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 25. 05. 2016 č. 892774/2016, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím zo dňa 25. 05. 2016 č. 892774/2016 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej iba Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 16. 02. 2016
č.162241/2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z
príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2010 v sume 131 549,26 eur.

2. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalovaný po preskúmaní predloženého spisového
materiálu a v odvolaní žalobcu uvádzaných skutočností zistil, že daňový subjekt podal dňa 14. 03. 2011
daňové priznanie typu B k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2010, v ktorom
vykázal príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o dani z príjmov) vo
výške 1 219 980,45 eur a prislúchajúce výdavky v sume 1 214 659,69 eur, základ dane 5 320,77 eur
a daňovú povinnosť v sume 246,06 eur. Správca dane vykonal u daňového subjektu kontrolu dane z
príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2010, o výsledku ktorej vyhotovil dňa 30. 09.
2014 protokol č. 9813401/5/4432979/2014/Korn, v ktorom vyčíslil rozdiel dane vo výške 135 228,39 eur.
Citovaný protokol bol daňovému subjektu spolu s výzvou zo dňa 13. 10. 2014 doručený na vyjadrenie
k zisteniam uvedeným v protokole dňa 13. 10. 2014, pričom tento sa k zisteniam uvedeným v protokole
vyjadril dňa podaním, ktoré bolo správcovi dane doručené 29. 10. 2014. Na základe protokolu vydal
správca dane dňa 01. 10. 2015 pod č. 1494352/2015 rozhodnutie, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového
poriadku žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2010 v
sume 135 228,39 eur. Na základe žalobcom podaného odvolania proti uvedenému rozhodnutiu správcu
dane žalovaný rozhodnutím zo dňa 16. 12. 2015 č. 1779515/2015 napadnuté rozhodnutie správcu dane
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že tento sa nevysporiadal s námietkami daňového
subjektu k protokolu z daňovej kontroly, nedostatočne vyhodnotil dôkazy a následne nesprávne posúdil
vec.



3. Žalovaný uviedol, že podľa zistenia správcu dane a dokladov predložených k daňovej kontrole
žalobca dodal v predmetnom zdaňovacom období guľatinu pre firmu Asztalos és társa Kft., Sárospatak,
pre firmu SALIX BT., Tolcsa a pre subjekt Balla István, Cigánd. Pre firmu HUNGARO-KOB EURO
TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest dodal guľatinu a betonársku oceľ. Betonársku oceľ nakúpil
od spoločnosti JP-Fémker Kft., Debrecen a oceľové zvárané rúry od spoločnosti DUTRADE Zrt.,
Dunaújváros. Správca dane preveril výšku výdavkov zaúčtovaných v peňažnom denníku na úhradu
faktúr za nákup betonárskej ocele od dodávateľa JP-Fémker Kft., Debrecen a znížil neuznané výdavky
o sumu 14 043,07 eur z pôvodne neuznanej sumy 707 702,70 eur na sumu 693 659,63 eur z dôvodu
duplicitného zahrnutia faktúry č. 10 DE00047 zo dňa 30. 09. 2010.

4. Z dôvodu pochybnosti o vierohodnosti predložených faktúr vykonal správca dane ďalšie dokazovanie,
pri ktorom zabezpečil dôkazy, preukazujúce, že údaje, uvedené na faktúrach neodrážajú skutočnosti
tak, ako nastali. V súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku prerokoval so žalobcom zaslané vyjadrenie
k zisteniam uvedeným v protokole, zápisnici č. 149044/2016 a v napadnutom rozhodnutí a uviedol
dôvody, pre ktoré nebolo potrebné ani možné vykonať v predmetnej veci ďalšie dokazovanie v rámci
vyrubovacieho konania. Žalobca do daňových výdavkov zaúčtoval výdavky, súvisiace s nákupom
betonárskej ocele na základe predložených dokladov, ktoré správca dane preveril dožiadaním zaslaným
v rámci medzinárodnej výmeny informácií (MVI) maďarskej daňovej správe. Z jeho výsledkov vyplynulo,
že faktúry vystavené JP-Fémker Kft., Debrecen v dňoch 29. 09. 2010, 30. 09. 2010 a 18. 11. 2010
(22 faktúr v celkovej sume 693659,63 eur), neboli zaplatené, posledná platba bola realizovaná 29. 09.
2010 a maďarská spoločnosť eviduje voči žalobcovi pohľadávky v sume 781 683,14 eur. Z uvedeného
podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalobca zaúčtoval do daňových výdavkov výdavky, ktoré reálne
nevynaložil na úhradu preverovaných faktúr, čím postupoval v rozpore s § 2 písm. i) a § 21 ods. 1
zákona o dani z príjmov. Neoprávnenosť zaúčtovania týchto výdavkov do daňových výdavkov potvrdil
aj sám žalobca, ktorý vo vyjadrení k zisteniam, uvedeným v protokole oznámil, že predmetné prijaté
a vydané faktúry sú fiktívne a nezodpovedajú realite. Zároveň od správcu dane požadoval vylúčenie
úhrad faktúr z výdavkov aj vylúčenie inkasa faktúr č. 210175 až 210184 a 210186 až 210197 z príjmov.

5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že správca dane preveroval
aj spoločnosť HUNGARO-KOB EURO TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest, ktorej podľa
predložených dokladov žalobca tovar, nakúpený od JP-Fémker Kft., Debrecen ďalej predal a od ktorej
prijal úhradu, zaúčtovanú v peňažnom denníku ako príjem v hotovosti za predaj betonárskej ocele.
Z odpovede maďarskej daňovej správy na MVI bolo zistené, že spoločnosť HUNGARO-KOB EURO
TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest, je od 11. 02. 2013 v likvidácii, jej konateľ István Kulcsár
zomrel dňa 26. 06. 2012, bývalá účtovníčka spoločnosti oznámila, že od 12/2011 už nie je účtovníčkou
tejto spoločnosti a nemá informácie o jej ďalšom osude. Keďže daňové orgány nemali k dispozícii
účtovné doklady tejto spoločnosti, nemohli poskytnúť informácie ohľadne jej obchodných aktivít a úhrad
faktúr, o ktorých žalobca účtoval ako o príjmoch za predaj betonárskej ocele.

6. Žalovaný poukázal aj na to, že dôkazom, ktorý žalobca správcovi dane predložil po tom, čo zistil, že
správca dane zabezpečil dôkazy, ktorými preukázal, že žalobca zaúčtoval výdavky na úhradu faktúr
od spoločnosti JP-Fémker Kft., Debrecen neoprávnene, bolo čestné prehlásenie Istvána Kulcsára zo
dňa 02. 03. 2012, v ktorom tento popieral dodávky tovaru a akýkoľvek obchodný vzťah žalobcu so
spoločnosťou JP-Fémker Kft., Debrecen. Konštatoval, že toto je síce opatrené pečiatkou spoločnosti
HUNGARO-KOB EURO TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest a nečitateľným podpisom, ktorého
pravosť však nebola notársky overená, v dôsledku čoho ide o tvrdenie, ktorého vierohodnosť preukázaná
nie je. Preto ho nebolo možné považovať za rozhodujúci dôkaz a bolo na žalobcovi ako daňovom
subjekte, aby vierohodnosť svojich tvrdení podporil takými dôkazmi, ktoré by boli jednoznačné a
nespochybniteľné. Tvrdenie žalobcu v jeho vyjadrení k protokolu, že s menovaným sa mu nepodarilo
skontaktovať a následne ním predložené čestné prehlásenie tejto osoby svedčí o účelovosti konania
žalobcu. Za pravdivé nebolo možné považovať ani vyjadrenie žalobcu, ktorý výslovne uviedol, že nikdy
nepoveril Istvána Kulcsára, aby ho vo firme JP-Fémker Kft., Debrecen zastupoval a nikdy mu nedal
svoju pečiatku, pretože uvedenému odporuje ním menovanému udelené splnomocnenie zo dňa 05. 02.
2009 na zastupovanie vo vzťahu ku všetkým právnickým a fyzickým osobám v Maďarsku, ako to vyplýva
z odpovede na MVI. Predloženie zrušenia plnej moci zo dňa 01. 03. 2010 až po tom, čo správca dane
zabezpečil dôkaz o jej udelení, v kontexte s uvedeným spochybňujú pravdivosť a vierohodnosť tvrdení
žalobcu. Žalovaný zastáva názor, že pokiaľ sa v dokladoch zaslaných maďarskou daňovou správou



nachádzala plná moc, udelená pre Istvána Kulcsára, malo by byť ich súčasťou aj jej zrušenie, čo z
dokladov maďarskej finančnej správy, ktoré mu boli v rámci MVI predložené, nevyplýva.

7. Žalovaný tiež uviedol, že argumentácia žalobcu listom od Dr. Szalai Géza, týkajúca sa vymáhania
pohľadávok, nie je dôkazom, že žalobca neprijal úhrady za predaj betonárskej ocele tak, ako to účtoval v
predloženom účtovníctve a deklaroval v podanom daňovom priznaní. Aj keď správca dane nemal dôvod
preverovať výšku príjmov, ktoré žalobca priznal k zdaneniu, vykonal dokazovanie, výsledkom ktorého
bolo zistenie, že úhrady faktúr, o ktorých žalobca účtoval vo svojom účtovníctve ako o tržbách za predaj
betonárskej ocele, nie je možné v spoločnosti HUNGARO-KOB EURO TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft.,
Budapest preveriť v dôsledku chýbajúcich dokladov, ktoré neboli ku kontrole predložené jednak z dôvodu
úmrtia konateľa a nedostupnosti jeho zástupcov. Správca dane nebol povinný upraviť - znížiť aj príjmy
žalobcu v daňovom priznaní na základe priznania žalobcu o podvodnom a protizákonnom konaní pri
uplatnení výdavkov. Bolo povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia týkajúce sa
namietaných príjmov z predaja ocele, pretože v daňovom konaní správca dane nevyhľadáva dôkazy,
ktoré má podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku predkladať daňový subjekt. Tento nemôže považovať za
svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočností,
v danom prípade výšky príjmov, uvádzaných v daňovom priznaní. Ak sa žalobca rozhodol zaúčtovať
a priznať v daňovom prípade aj príjem, o ktorom tvrdí, že ho reálne nedosiahol, mal zabezpečiť také
dôkazy, ktorými by toto svoje tvrdenie jednoznačne preukázal. Argumentáciu, že k účtovaniu výdavkov
a príjmov na základe fiktívnych dokladov bol prinútený pod hrozbou fyzického násilia a ohrozenia života
nebolo možné akceptovať ako legálny spôsob uplatňovania právnych predpisov upravujúcich vyrubenie
a vybratie daní.

8. Včas podanou žalobou zo dňa 21. 07. 2016 žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného,
ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnil právo na úplnú náhradu trov konania. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné,
pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci. Uviedol, že správca dane neuznal za daňové výdavky výdavky za nákup ocele žalobcom
od dodávateľa JP-Fémker Kft., Debrecen s tým, že k úhrade predmetných faktúr od tohto dodávateľa
nedošlo z dôvodu neexistencie platieb u dodávateľa a evidencie pohľadávok voči žalobcovi v sume 781
683,14 eur v roku 2010. Toto zistenie považoval za odporujúce jeho ďalšiemu zisteniu, kedy mal za
preukázané úhrady faktúr odberateľmi žalobcovi ako dodávateľovi. Logickým je, že ak žiadny tovar
žalobca nekúpil, tak tento nemohol ďalej predať. V tomto smere považoval skutkový stav za neúplne
zistený. Zdôraznil, že už v priebehu pojednávania pred správcom dane sa vyjadril, že tieto faktúry zahrnul
do účtovníctva pod hrozbou fyzického násilia a ohrozenia života zo strany Istvána Kulcsára, ktorého
nikdy a nijakým spôsobom nepoveril na obchodovanie so spoločnosťou JP-Fémker Kft., Debrecen. Vo
vzťahu k predloženému čestnému prehláseniu zo dňa 03. 02. 2012 považoval hodnotenie dôkazov
správcom dane za nesprávne, pretože čestné prehlásenie je iným dôkazom, ako svedecká výpoveď a je
zrejmé, že pod pojmom „svedectvo“ je treba rozumieť svedeckú výpoveď s tým, že čestné prehlásenie
je listinným dôkazom. Fakt, že v priebehu ďalšieho konania nebolo možné tohto svedka vypočuť, keďže
zomrel dňa 26. 06. 2012, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Nepravdivosť a účelovosť čestného prehlásenia
nebola nikdy preukázaná.

9. Žalobca poukázal na to, že bolo povinnosťou správcu dane skúmať aj to, či žalobca aj reálne prevzal
peniaze od maďarských spoločností Asztalos és társa Kft., Sárospatak, HUNGARO-KOB EURO TRANS
SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest, SALIX BT., Tolcsa a Balla István, Cigánd. Tento v odôvodnení
svojho rozhodnutia neuviedol, ako bolo preukázané, že uvedené spoločnosti žalobcovi faktúry za dodaný
tovar uhradili, v dôvodoch svojho rozhodnutia iba uviedol, že maďarský správca dane to potvrdil. Podľa
jeho názoru samotné vystavenie príjmových pokladničných dokladov vôbec nepreukazuje, či vôbec
žalobca s týmito spoločnosťami prišiel do kontaktu. Ich štatutári k tomu vypočutí neboli.

10. Žalobca konštatoval, že správca dane a aj žalovaný porušili ustanovenia o dokazovaní v daňovom
konaní. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol rovnaké dôvody ako správca dane a nie je z
neho zrejmé, akým spôsobom hodnotil dôkazy a vysporiadal sa s odvolaním žalobcu. On uviedol a
aj preukázal, že v minulosti splnomocnil Istvána Kulcsárana na zastupovanie (vymáhanie pohľadávok)
s úplne inými spoločnosťami, ako boli skúmané v predmetnom daňovom konaní. Preto považuje



za nezákonné a neúplné zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi, ktoré cestou dožiadaných
orgánov neskúmali, či sa István Kulcsár preukázal plnomocenstvom na zastupovanie žalobcu, či už u
dodávateľov alebo následných odberateľov žalobcu. Nebolo podľa jeho názoru preukázané, kto s ktorou
spoločnosťou a s ktorou konkrétnou fyzickou osobou v týchto spoločnostiach rokoval, ani kto konkrétne
úhrady aj fyzicky urobil. V tomto smere preto trpí napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Ak by sa
reálna úhrada vystavených faktúr nepreukázala, vychádzalo by napadnuté rozhodnutie z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keďže na jednej strane správca dane dodávateľské faktúry neuznáva ako
daňové výdavky a zároveň nepreukázané platby považuje za príjmy, ktoré treba zdaniť.

11. V písomnom vyjadrení zo dňa 02. 02. 2016 žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo
skutkových aj právnych dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako aj správneho
orgánu prvého stupňa. Stručne zhrnul priebeh správneho konania, vykonanie daňovej kontroly, ako aj
vyrubovacieho konania. Konštatoval, že žalobné dôvody korešpondujú s dôvodmi podaného odvolania,
ku ktorým podrobne zaujal stanovisko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Nesúhlasil s tvrdením
žalobcu o nesprávnom posúdení čestného vyhlásia Istvána Kulcsára, predloženého správcovi dane
žalobcom a jeho argumentáciou v tomto smere, pretože správca dane aj žalovaný mohli posúdiť iba
hodnovernosť dôkazov, reálne predložených žalobcom a nie jeho neoveriteľný pokus o zabezpečenie
svedectva. Preto jeho konanie považovali za účelové. Pravdivosť a vierohodnosť uvedenej listiny
nebolo možné vzhľadom na úmrtie osoby (Istvána Kulcsára) preveriť, preto ide o listinu, ktorej obsah
preukázaný nebol. Žalobca zaúčtoval do daňových výdavkov úhrady faktúr za betonársku oceľ na
základe faktúr, výdavkových a príjmových dokladov, bezchybných po formálnej stránke, o ktorých
dokazovaním vykonaným správcom dane bolo preukázané, že tieto žalobcom reálne uhradené neboli.
Až pod ťarchou dôkazov správcovi dane oznámil, že tovar uvedený na týchto sporných faktúrach nikdy
nenakúpil, t. j. priznal podvodné konanie pri zaúčtovaní výdavkov do daňových výdavkov a od správcu
dane požadoval, aby namiesto neho preukázal, že žalobca nedosiahol príjmy, ktoré uviedol a priznal
v daňovom priznaní. Správca dane však nemal povinnosť preverovať výšku jeho príjmov, ktoré sám
v daňovom priznaní uviedol a výšku ktorých pri daňovej kontrole nespochybnil. Tvrdenie žalobcu o
povinnosti správcu dane skúmať, či žalobca aj reálne prevzal peniaze od maďarských spoločností nie je
opodstatnené, pretože zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia
tvrdenia daňového subjektu, ktoré sú v prípade výšky príjmov v rozpore s tvrdením, uvedeným v
daňovom priznaní. Je na správcovi dane, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, vyplývajúce zo zistení , ktoré už má k
dispozícii. Žalovaný opakovane zdôraznil, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na
uplatňovaní vyhľadávacej zásady, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní
s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu
sa jeho tvrdení. Ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením
povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Nie je to správca dane, ktorý mal
povinnosť preukazovať, či žalobca vôbec prišiel do styku s uvedenými maďarskými spoločnosťami, ktoré
mu zaúčtované príjmy vyplatili, resp. nevyplatili. Aj pri preukazovaní príjmov je dôkazná povinnosť na
daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Dokazovanie
zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov, predložených daňovým
subjektom. Zdôraznil, že bolo vecou žalobcu, aby v prípade, ak sa v prípade zistení správcu dane o
nepreukázanosti výdavkov rozhodol poprieť príjmy deklarované v podanom daňovom priznaní, predložil
k daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, uvedené v
podanom odvolaní a nie túto povinnosť preniesť na správcu dane. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa príjmov
za predaj betonárskej ocele nemohla preveriť ani maďarská daňová správa z dôvodov, špecifikovaných v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Je to práve žalobca, ktorý je nositeľom povinnosti tvrdiť, navrhnúť
alebo predložiť správcovi dane dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a nemôže ich absenciu nahradiť
tvrdením opaku, t. j. že správca dane nevyužil všetky možnosti skúmania existencie materiálneho
plnenia. Žalovaný konštatoval, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z tohto jasne
vyplýva, z akých skutočností správca dane i žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri
rozhodovaní riadili. Preto postup správcu dane i žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi
predpismi a práva žalobcu porušené neboli. Preto námietky žalobcu považoval za neopodstatnené.



12. V replike zo dňa 01. 03. 2017 žalobca vyslovil svoj nesúhlas s tvrdeniami žalovaného vo vyjadrení
k správnej žalobe a v celom rozsahu zotrval na svojej argumentácii, obsiahnutej v podanej žalobe.

13. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej SSP) po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného i správneho orgánu
prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobu dôvodná nie je.

14. Z obsahu administratívnych spisov žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa súd zistil,
že daňový subjekt podal riadne daňové priznanie k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2010 dňa 14. 03.
2011, v ktorom vykázal príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1,
2 zákona o dani z príjmov vo výške 1 219 980,46 eur a prislúchajúce výdavky v sume 1 214 659,69 eur,
základ dane 5 320,77 eur a daňovú povinnosť v sume 246,06 eur.

15. Na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 21. 03. 2012 bola u žalobcu vykonaná
daňová kontrola na daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2010, ktorá sa začala 24.
04. 2012, ako to vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní o začatí daňovej kontroly z uvedeného
dňa. O jej výsledku bol dňa 30. 09. 2014 vyhotovený protokol č. 9813401/5/4432979/2014/Korn,
ktorý bol žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa
13. 10. 2014 doručený dňa 13. 10. 2014. Z obsahu citovaného protokolu okrem iného vyplýva, že
žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vykonával činnosť na základe živnostenského oprávnenia
vydaného príslušným živnostenským úradom. Podnikateľskú činnosť ukončil ku dňu 08. 08. 2012.
V predmetnom zdaňovacom období vykázal príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o dani z príjmov vo výške 1 219 980,45 eur a prislúchajúce
výdavky v sume 1 214 659,69 eur, základ dane 5 320,77 eur a daňovú povinnosť v sume 246,06
eur. Z citovaného protokolu zároveň vyplýva, že najväčšími odberateľmi a dodávateľmi žalobcu v
kontrolovanom zdaňovacom období boli spoločnosti z iného členského štátu. Jeho dodávateľmi boli
spoločnosti DUTRADE Zrt., Dunaújváros, od ktorej nakúpil značné množstvo oceľových zváraných rúr
a spoločnosť JP-Fémker Kft., Debrecen, od ktorej nakúpil značné množstvo betonárskej ocele. Jeho
odberateľmi boli spoločnosti Asztalos és társa Kft., Sárospatak, ktorej dodal značné množstvo guľatiny
(smrek, dub), SALIX BT., Tolcsa, ktorej dodal značné množstvo guľatiny (smrek, dub), HUNGARO-KOB
EURO TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest, ktorej dodal značné množstvo guľatiny (smrek, dub)
a betonárskej ocele a pre subjekt Balla István, Cigánd dodal značné množstvo guľatiny (smrek, dub).
Za účelom preverenia uvedených obchodných transakcií zaslal správca dane žiadosti o MVI maďarskej
daňovej správe vo vzťahu k jednotlivým spoločnostiam.

16. Z odpovede na MVI č. DT_R_SK_HU_20130320_230342013Hrc_3531_REP_20130731 vo vzťahu
k spoločnosti JP-Fémker Kft., Debrecen okrem iného vyplýva, že pre žalobcu boli touto spoločnosťou
v roku 2010 vystavené faktúry na sumu 249.886.157 HUF a tieto boli pripojené. Faktúry vystavené
do septembra 2010 boli včas zaplatené Istvánom Kulcsárom v mene žalobcu. Menovaný zaplatil
protihodnotu na bankový účet alebo do pokladne spoločnosti. Transakcie uvedené na faktúrach,
špecifikovaných správcom dane v žiadosti boli realizované uvedenou spoločnosťou, avšak doposiaľ
zaplatené neboli. Posledná platba bola uskutočnená k faktúre č. 10CA393 zo dňa 28. 09. 2010 v
sume 25 053,60 eur. István Kulcsár zaplatil protihodnotu faktúry na bankový účet vedený v Reiffeisen
Bank dňa 29. 09. 2010. Faktúry vystavené v uvedenom roku po tomto dátume uhradené neboli.
Tovar bol odovzdaný v priestoroch uvedeného daňového subjektu na konkrétnej adrese v Budapešti a
tento bol odovzdaný priamo žalobcovi alebo prepravcovi v mene žalobcu. Predaj nadobudol účinnosť
po naložení tovaru do vozidiel, prepravcovia zaslali späť dokumenty CMR potvrdené odberateľom.
Maďarská spoločnosť eviduje voči žalobcovi pohľadávky v sume 781 683,14 eur v roku 2010. Táto má
veľký počet odberateľov, jej obrat bol nad miliardu HUF v roku 2010. Má sídlo, sekretariát, viac priestorov,
sklad, má dostatok zamestnancov, aby mohli skladovať, odovzdávať betonársku oceľ.
Prílohou tejto odpovede je aj splnomocnenie, udelené dňa 05. 02. 2009 žalobcom Istvánovi Kulcsárovi,
z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca menovaného splnomocňuje na zastupovanie v právnych
záležitostiach jeho firmy vo vzťahu ku všetkým právnickým a fyzickým osobám v Maďarsku, včítane
súdov, prokuratúry, orgánov štátnej správy a samosprávy. Toto je opatrené pečiatkou žalobcu a jeho
podpisom.



17. Z obsahu protokolu tiež vyplýva, že žalobca zahrnul do základu dane výdavky za nákup ocele od
dodávateľa JP-Fémker Kft., Debrecen na základe faktúr, špecifikovaných na strane 7 a 8 protokolu, ktoré
boli zaúčtované do peňažného denníka, pričom správca dane výdavky vo výške 707 702,70 eur neuznal
za daňové výdavky, lebo na základe zistení správcu dane tieto neboli daňovníkom preukázateľne
vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a do základu dane boli žalobcom zahrnuté
v rozpore s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

18. Z odpovede na MVI č. DT_R_SK_HU_20130320_230302013Hrc_4136 vo vzťahu k spoločnosti
HUNGARO-KOB EURO TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest vyplýva, že táto spoločnosť je v
likvidácii od 11. 02. 2013, pričom v uvedenom období tento daňový subjekt podával DPH priznania
štvrťročne a tieto riadne predkladal. Súhrnné výkazy boli podané za 4. štvrťrok 2010, kde nebolo priznané
nadobudnutie od žalobcu. Daňoví kontrolóri vykonali miestne zisťovanie v sídle spoločnosti, kde sa
nachádzal rodinný dom, avšak nikto neprišiel otvoriť s tým, že sused uviedol, že István Kulcsár - konateľ
zomrel a v dome žijú jeho manželka a rodičia. Títo preverili, že menovaný zomrel dňa 26. 06. 2012.
Zásielka doručovaná daňovému subjektu sa vrátila ako neprevzatá a zamestnanci spoločnosti potvrdili,
že daňový subjekt prepravoval betonársku oceľ a ako svojich nadriadených označili menovaného
konateľa a jeho manželku. Predvolania zaslané manželke, bývalej riaditeľke a jej dcére sa vrátili s
poznámkou „nenájdený“. Manželka, ktorá bola predvolaná na likvidačné konanie počas daňovej kontroly
tejto spoločnosti zásielku neprevzala a táto sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Telefonicky
bola kontaktovaná účtovníčka spoločnosti, ktorá oznámila, že účtovníčkou od 12/2011 už nie je a preto
nemá informácie o ďalšom osude spoločnosti. Daňoví kontrolóri nemohli poskytnúť všetky relevantné
informácie, pretože nedisponovali účtovnými dokladmi tejto spoločnosti.

19. Z odpovedí na MVI vo vzťahu k ostatným odberateľským subjektom Asztalos és társa Kft.,
Sárospatak, SALIX BT., Tolcsa a Balla István, Cigánd, obsiahnutých v administratívnom spise vyplýva,
že uvedené subjekty dodávku predmetného tovaru žalobcom, jeho prepravu a úhradu kúpnej ceny
zhodne potvrdili.

20. V písomnom vyjadrení zo dňa 27. 10. 2014 k zisteniam uvedeným v protokole žalobca uviedol, že
so zisteniami v ňom uvedenými nesúhlasí. Poukázal na to, že od spoločnosti JP-Fémker Kft., Debrecen
ani od nikoho iného nikdy žiadny tovar nenakúpil, preto žiadny tovar nemohol ani nikomu predať.
Vzhľadom na uvedené považoval za potrebné okrem vylúčenia úhrad faktúr, uvedených v protokole
z výdavkov vylúčiť aj inkaso faktúr č. 210175 až 210184 a 210186 až 210197 z príjmov s tým, že
uvedené faktúry sú fiktívne a nezodpovedajú realite, a že do účtovníctva ich zahrnul len preto, že ho
k tomu prinútil István Kulcsár a to pod hrozbou fyzického násilia až ohrozenia jeho života. Uviedol
tiež, že po doručení protokolu sa pokúšal získať jeho svedectvo o fiktívnosti obchodov, ale sa s ním
nemôže skontaktovať. Preto žiadal, aby správca dane v Maďarsku overil aj to, že ním uvedené faktúry
sú fiktívne a že nikdy nedodal tovar v nich uvedený a nedostal ani peniaze, ktoré zaúčtoval vo svojom
účtovníctve cez príjmové doklady, ktoré špecifikoval, ako príjmy od HUNGARO-KOB EURO TRANS
SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest. Poukázal aj na to, že z protokolu zistil, že na jeho meno boli vo firme
JP-Fémker Kft., Debrecen vystavené aj iné faktúry ako tie, ktoré ho prinútil dať do účtovníctva István
Kulcsár a na základe ktorých musel vystaviť faktúry a príjmové doklady pre HUNGARO-KOB EURO
TRANS SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest. Výslovne prehlásil, že nikdy nepoveril Istvána Kulcsára ,
aby ho vo firme JP-Fémker Kft., Debrecen zastupoval a nikdy mu nedal ani svoju pečiatku. O týchto
skutočnostiach predtým neinformoval, lebo mal obavy o svoju bezpečnosť.

21. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22. 09. 2015 vyplýva, že na tomto pojednávaní boli so
žalobcom prerokované jeho pripomienky a ním predložené dôkazy k protokolu v súvislosti s vyrubovacím
konaním, pričom správca dane zotrval na svojich zisteniach a z nich vyplývajúcich záveroch. Žalobca
zároveň na tomto pojednávaní predložil ako dôkaz notárom overené čestné prehlásenie zo dňa 03. 02.
2012 a vyslovil svoj nesúhlas so skutočnosťami uvedenými v protokole.
Z citovaného čestného prehlásenia zo dňa 03. 02. 2012 vyplýva, že podpísaný István Kulcsár čestne
prehlasuje, že od spoločnosti JP-Fémker Kft., Debrecen pre vlastnú potrebu nakúpil betonársku oceľ
rôzneho druhu, kde v súvislosti s fakturáciou uviedol nepravdivé údaje a pre túto spoločnosť poskytol
prehlásenie, ktoré nezodpovedá skutočnosti. Tovar totiž nenakúpila spoločnosť ROMEXO a táto nebola v
žiadnom obchodnom vzťahu s uvedenou spoločnosťou. On však pri fakturácii uviedol názov spoločnosti
ROMEXO - Juraj Román. Faktúry vystavené pre jeho spoločnosť sú nepravdivé a nezodpovedajú
skutočnosti, nakoľko nákup a dodávka tovaru neboli realizované pre uvedenú spoločnosť. Ďalej priznal,



že v predmetnom období nedisponoval plnou mocou od spoločnosti žalobcu, či už na realizáciu
nákupov alebo rokovaní Svoj čin veľmi oľutoval a v záujme objasnenia vzal všetku zodpovednosť na
seba. Uvedené čestné prehlásenie je opatrené pečiatkou spoločnosti HUNGARO-KOB EURO TRANS
SZÁLÍTMÁNIOYÁSI Kft., Budapest a nečitateľným podpisom.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 12. 02. 2016 vyplýva, že na tomto pojednávaní bol žalobca
oboznámený s priebehom a výsledkami dokazovania v pokračovaní vyrubovacieho konania. Žalobca na
ňom zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii a správcovi dane predložil doklad - Zrušenie plnej
moci zo dňa 01. 03. 2010.
Z uvedeného dokladu vyplýva, že žalobca „odvoláva plnomocenstvo na zastupovanie Istvána Kulcsára
a toto sa dotýka predovšetkým a s tým spojené jeho zastupovanie a všetky rokovania a právomoci v
živnostenských záležitostiach a jednaniach príslušnými orgánmi s tým, že platí s okamžitou platnosťou“.

22. Následne bolo vo veci Daňovým úradom Košice, pobočka Trebišov dňa 16. 02. 2016 pod
č.162241/2016 vydané rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený
rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2010 v sume 131 549,26 eur.

23. O odvolaní žalobcu zo dňa 04. 03. 2016 podanom proti citovanému rozhodnutiu správneho orgánu
prvého stupňa, ktorého dôvody korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby, rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím.

24. Na pojednávaní dňa 22. 01. 2020 právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe v celom jej
rozsahu. Uviedol, že správne orgány porušili najmä ustanovenia o dokazovaní. Poukázal aj na výsledky
trestného stíhania, v ktorom nebolo preukázané, žeby sa žalobca dopustil úmyselného trestného činu
krátenia daní. Žiadal zvážiť, či zo strany správcu dane bolo vykonané všetko, aby bolo preukázané, že
žalobca zaúčtoval fiktívne doklady a nevykonal platby za tovar v nich účtovaný a že zo stránky príjmovej
je všetko v poriadku.

25. Žalobca sa na uvedenom pojednávaní pripojil k prednesu svojho právneho zástupcu s tým, že
zotrváva na svojich vyjadreniach, učinených v priebehu správneho konania i v podanom odvolaní.

26. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, pričom svoju neprítomnosť na ňom ospravedlnil vopred
elektronickým podaním zo dňa 09. 01. 2020, v ktorom nežiadal o jeho odročenie berúc na vedomie, že
pojednávanie sa môže uskutočniť v neprítomnosti jeho zástupcu. Vzhľadom na uvedené správny súd v
súlade s § 114 SSP vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti.

27. Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov na
účely tohto zákona, sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie zabezpečenia a
udržania príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo
zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14 , ak tento zákon neustanovuje inak.

28. Podľa písm. j/ citovaného zákonného ustanovenia základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy
prevyšujú daňové výdavky pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových
výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.

29. V zmysle § 21 ods. 1 citovaného zákona daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so
zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval ani výdavky, ktorých vynaloženie na daňové
účely nie je dostatočne preukázané.

30. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

31. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní
vyšlo najavo.



32. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu
alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.

33. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a f/ citovaného zákona daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné
správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, vyjadrovať sa v priebehu
daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli
uvedené jeho vyjadrenia k nim.

34. Podľa ods. 2 písm. e/ citovaného zákonného ustanovenia má kontrolovaný daňový subjekt povinnosť
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

35. Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

36. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.

37. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k
zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

38. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase
vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.

39. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého
stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že
správne orgány postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané
rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci,
na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje. Správne orgány
oboch stupňov sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v
priebehu správneho konania vznesené a ich závery, vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí
sú logické a v plnom rozsahu korešpondujú s dôkazmi vykonanými v priebehu správneho konania.

40. Základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle citovaných zákonných ustanovení sú tri
podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne. Je to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, to znamená, že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným
príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že
výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný).
Na uvedené tri kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku len ak je
splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne je podmienka preukázateľnosti
výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak.

41. Daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok stanovených v zák. č. 595/2003
Z. z. sú uvedené v § 19 ods. 2 - 5 a v § 20. V týchto ustanoveniach sú uvedené aj výdavky, ktorých rozsah
alebo podmienky za ktorých môžu byť uznané za daňový výdavok limituje osobitný predpis. Výdavky,
ktoré sa nepovažujú za daňový výdavok sú uvedené v § 21 cit. zákona.



42. Podmienky uvedené v § 21 ods. 1 a v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. sú podmienkami
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na uznanie výdavku, majúce
vplyv na správne stanovenie základu dane. Nie je dostačujúce deklarovanie uskutočnenia obchodných
prípadov len faktúrami a dokladmi o ich úhrade, bez preukázania skutočného dodania tovaru tvrdeným
dodávateľom. Bez splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok nie je možné konštatovať preukázanie
rozhodujúcich skutočností, majúcich vplyv na správnosť základu dane zo strany daňového subjektu.

43. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na zásadný význam dôkazného bremena žalobcu, ktorý
musí jednoznačne preukázať existenciu materiálneho plnenia od tvrdeného dodávateľa, teda, že sumy
uhradené žalobcom na základe predložených faktúr osvedčujú, že ním preukázané výdavky spĺňajú
podmienky pre uznanie za odpočítateľné výdavky v zmysle § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 č. 595/2003
Z. z. a dokazujú reálnosť uskutočnenia dodávok tovarov tak, ako boli zachytené v predmetných
faktúrach. Z ustálenej judikatúry týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní
vyplýva, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti a to povinnosť tvrdiť a
povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Daňový subjekt teda predloží riadne vyplnené daňové priznanie,
pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov
povinný viesť. Pod dôkaznou povinnosťou je potrebné chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a
označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. Ak však správca dane pri preverovaní
písomných podkladov preukázateľne spochybní ich vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť, potom
možno konštatovať, že správca dane si splnil svoju dôkaznú povinnosť a v tomto prípade je opäť len na
daňovom subjekte, aby uvedené pochybnosti vyvrátil.

44. Žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní napadnutých rozhodnutí nevychádzali iba z
daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré
smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené
deklarovaným dodávateľom a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie zabezpečenia a
udržanie príjmov daňového subjektu, t.j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm.
i/ citovaného zákona o dani z príjmu.

45. Vyhodnotiac vykonané dôkazy, ako už boli vyššie konkretizované jednotlivo i v ich vzájomnej
súvislosti dospel súd zhodne ako správne orgány k záveru, že v danom prípade nebolo žalobcom
dostatočne preukázané vynaloženie výdavkov s poukazom predovšetkým na to, že faktúry vystavené
JP-Fémker Kft., Debrecen v dňoch 29. 09. 2010, 30. 09. 2010 a 18. 11. 2010 (22 faktúr v celkovej
sume 693659,63 eur), neboli zaplatené, (posledná platba bola realizovaná 29. 09. 2010) a maďarská
spoločnosť eviduje voči žalobcovi pohľadávky v sume 781 683,14 eur. Z uvedeného vyplýva, že žalobca
zaúčtoval do daňových výdavkov výdavky, ktoré reálne nevynaložil na úhradu preverovaných faktúr, čím
postupoval v rozpore s § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Neoprávnenosť zaúčtovania
týchto výdavkov do daňových výdavkov potvrdil aj sám žalobca, vo vyjadrení k zisteniam, uvedeným
v protokole, v ktorom správcovi dane oznámil, že predmetné prijaté a vydané faktúry sú fiktívne a
nezodpovedajú realite.

46. Podľa názoru správneho súdu správne orgány správne a v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi
vyhodnotili žalobcom predložené čestné vyhlásenie Istvána Kulcsára zo dňa 03. 02. 2012, ktorého
pravdivosť a vierohodnosť nebolo možné vzhľadom na úmrtie menovanej osoby preveriť, vzhľadom
na ktorú skutočnosť ho považovali za listinu, ktorej obsah preukázaný nebol. Žalobca zaúčtoval do
daňových výdavkov úhrady faktúr za betonársku oceľ na základe faktúr, výdavkových a príjmových
dokladov, bezchybných po formálnej stránke, o ktorých dokazovaním vykonaným správcom dane bolo
preukázané, že tieto žalobcom reálne uhradené neboli. Súd sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že až
pod ťarchou dôkazov žalobca správcovi dane oznámil, že tovar uvedený na sporných faktúrach nikdy
nenakúpil, t. j. priznal podvodné konanie pri zaúčtovaní výdavkov do daňových výdavkov.

47. K námietke žalobcu, týkajúcej nemožnosti uznania príjmu z predaja tovaru, ak nebol uznaný náklad
na jeho nákup, keďže doklady preukazujúce uvedené transakcie sú fiktívne, správny súd považuje za
potrebné uviesť, že žalobca sám priznal predaj predmetného tovaru a deklaroval ho vydanými faktúrami
a príjmovými pokladničnými dokladmi, preto správca dane nemal povinnosť preverovať výšku jeho
príjmov, ktoré sám v daňovom priznaní uviedol a výšku ktorých pri daňovej kontrole nespochybnil,
ani dôvod neuznať tieto tržby za predaný tovar. Vzhľadom na zameranie predmetnej daňovej kontroly



správca dane preveroval hodnovernosť dokladov, ktoré mali vplyv na výšku daňového základu i daňovej
povinnosti.

48. Tvrdenie žalobcu o povinnosti správcu dane skúmať, či žalobca aj reálne prevzal peniaze od
maďarských spoločností nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné uviesť,
že zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu, ktoré sú v prípade výšky príjmov v rozpore s tvrdením, uvedeným v daňovom priznaní. Ťažisko
dôkazného bremena v daňovom konaní je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením
povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Nie je to správca dane, ktorý mal
povinnosť preukazovať, či žalobca vôbec prišiel do styku s uvedenými maďarskými spoločnosťami, ktoré
mu zaúčtované príjmy vyplatili, resp. nevyplatili. Aj pri preukazovaní príjmov je dôkazná povinnosť na
daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú uvedené v jeho daňovom priznaní. Dokazovanie
zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov, predložených daňovým
subjektom. Bolo preto povinnosťou žalobcu, ak poprel príjmy deklarované v podanom daňovom priznaní,
predložiť k daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní relevantné dôkazy, ktoré by preukázali
jeho tvrdenia, čo v danom prípade splnené nebolo. Ako to vyplýva z vykonaných dôkazov i vyjadrenia
žalovaného tvrdenia žalobcu, týkajúce sa príjmov za predaj betonárskej ocele nemohla preveriť
ani maďarská daňová správa v rámci MVI z dôvodov, špecifikovaných v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

49. Tvrdenie žalobcu, že sporné faktúry o predaji tovaru zahrnul do účtovníctva pod hrozbou fyzického
násilia a ohrozenia života zo strany Istvána Kulcsára postráda logiku v nadväznosti na jeho vyjadrenie
k zisteniam uvedeným v protokole, kde uviedol, že po doručení protokolu sa pokúšal získať svedectvo
menovaného o fiktívnosti obchodov, ale sa s ním nemohol skontaktovať. Nie je ani zrejmé, prečo
žalobca čestné prehlásenie zo dňa 03. 02. 2012, v ktorom István Kulcsár potvrdil, že faktúry vystavené
pre spoločnosť ROMEXO na betonársku oceľ od spoločnosti JP-Fémker Kft., Debrecen nenakúpila
spoločnosť ROMEXO, ale on sám pre vlastnú potrebu, t. j. že tieto sú fiktívne, nepredložil už počas
daňovej kontroly, keďže ním disponoval, ale predložil ho až vo vyrubovacom konaní na ústnom
pojednávaní dňa 22. 09. 2015 a nelogickým sa javí aj to, že István Kulcsár, ktorý žalobcu zastrašoval
a prinútil ho zaúčtovať fiktívne faktúry, následne čestne vyhlásil, že išlo o fiktívne obchody a žalobca z
obavy o svoje zdravie a život toto čestné vyhlásenie, učinené dobrovoľne menovaným, správcovi dane
nepredložil počas daňovej kontroly, ale až vo vyrubovacom konaní.

50. Nepravdivým sa javí aj jeho tvrdenie o odvolaní plnej moci, udelenej Istvánovi Kulcsárovi, ktoré
predložil až vo vyrubovacom konaní dňa 12. 02. 2016, v nadväznosti na jeho vyjadrenie k predmetnému
protokolu, že menovanému nikdy žiadnu plnú moc neudelil. Plná moc, udelená žalobcom menovanému
zo dňa 05. 02. 2009 bola súčasťou odpovede maďarského správcu dane na MVI, ako súčasť dokladov,
získaných od predmetného maďarského daňového subjektu (JP-Fémker Kft., Debrecen). Pokiaľ by
odvolanie tejto plnej moci bolo doručené tomuto daňovému subjektu, bolo by rovnako súčasťou
dokladov, ktoré tvorili prílohu cit. odpovede na MVI.

51. Jeho argumentáciu v žalobe, v rámci ktorej vysvetľuje pojem získať svedectvo menovaného (Istvána
Kulcsára) ako odlišný dôkazný prostriedok vo vzťahu k listinnému dôkazu - čestnému vyhláseniu
menovaného, v kontexte s odôvodnením rozhodnutia správcu dane, považoval správny súd pre
posúdenie predmetnej veci za irelevantnú.

52. Správca dane sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysporiadal s
tvrdeniami a námietkami žalobcu, vznesenými v celom priebehu daňového konania a na tieto reagoval a
hodnotil ich v kontexte s výsledkami celého rozsiahleho dokazovania. Rovnako postupoval aj žalovaný,
ktorý sa okrem uvedeného vysporiadal aj so všetkými námietkami žalobcu, obsiahnutými v jeho odvolaní,
ktoré v konečnom dôsledku korešpondujú s námietkami vznesenými v daňovom konaní, ako aj v podanej
žalobe. Závery správcu dane i žalovaného, vyplývajúce z preskúmavaných rozhodnutí majú oporu vo
vykonaných dôkazoch, zodpovedajú zásadám logického myslenia a sú v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov platnom v
čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia, pričom súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia
daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať a ktoré by mali za následok nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia.



53. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami podľa § 190 SSP žalobu jednomyseľne (§ 139 ods.4 SSP) ako nedôvodnú zamietol.

54. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 a 168 SSP, v zmysle ktorého účastníkom právo na
náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému
voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).



Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu,
zaistenia a administratívneho vyhostenia,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).