{"guid": "1e14e646-76d3-445a-91b9-ce71d4743d8f:b09877bd-27b2-44f1-8d2e-8d1d25e00eb0", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2", "spisova_znacka": "7S/79/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/79/2018 z 13. 10. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 13. októbra 2020, sp. zn. 7S/79/2018, ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2", "identifikacne_cislo": "7018200652", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Rudolf Čirč", "sudca_id": 383, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-rudolf-circ-383", "datum_vydania": "2020-10-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-7.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-7.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/124/#paragraf-6.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/124/#paragraf-6.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/124-2006/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/124/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 124/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/124/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/124-2006/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190", "/SK/ZZ/2006/125#paragraf-7", "/SK/ZZ/2006/125#paragraf-19", "/SK/ZZ/2006/124#paragraf-6", "/SK/ZZ/2006/124#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b09877bd-27b2-44f1-8d2e-8d1d25e00eb0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/79/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200652
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Hvišč, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a
členov senátu: JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Jana Raganovej v právnej veci žalobcu: U-
Shin Slovakia, s.r.o., IČO: 35 893 427, K Letisku, Budova č.1329, Košice, právne zastúpený:
IURISTICO, s.r.o., advokátska kancelária, Cimborkova 13, Košice, proti žalovanému: Národný
inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. S/2014/00387-2.1., O - 267/2013 zo dňa 20. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu  zamieta.

II. Účastníkom konania nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Najvyšší súd SR o kasačnej sťažnosti žalovaného rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn.: 3Asan/3/2016
zo dňa 21.03.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. konania: 7S/35/201-124 zo dňa
15.06.2016 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) Krajský súd v
Košiciach zrušil rozhodnutie žalovaného  č. S/2014/00387-2.1., O - 267/2013 zo dňa 20. januára 2014,
ako aj prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce v Košiciach č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013 a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33
000,- Eur podľa § 19 ods. 1 písmeno a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení
zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o z mene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych  (ďalej len zákona č. 125/2006
Z. z.) za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v §2 ods. 1 písmeno a) zákona č.
125/2006 Z.  z.. V odôvodnení rozsudku Krajský súd uviedol, že postupom správneho orgánu došlo
okrem iného k závažnému porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2  zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) a v odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou odvolacieho správneho
orgánu ex offo prihliadnuť na nezákonne vykonané dokazovanie zo strany prvostupňového správneho
orgánu. Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni v konaní
pred správnymi orgánmi nebol v súlade s judikatúrou ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania
žalobca nikdy nevzdal, ale výslovne sa jej dožadoval. Mal za to, že takýto postup správnych orgánov
predstavoval protiústavný zásah do základného práva žalobcu, pretože mu objektívne znemožnil využiť
jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania , predložiť argumentáciu na
podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu
svojich tvrdení , vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, klásť svedkom a znalcovi otázky. V
tomto zmysle teda vyhodnotil nevykonanie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi ako
protiústavný zásah do základného práva žalobcu a zároveň v tomto poukázal na nález Ústavného súdu
SR sp. zn.: III. ÚS 231/2010 z  25.08.2020, z ktorého vyplýva povinnosť nariadiť ústne pojednávanie.
Najvyšší súd však v svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na novšie rozhodnutie Ústavného súdu



SR sp. zn. II. ÚS 134/2014 zo dňa 05.02.2014,  kde možno nájsť v tejto otázke názorový posun. V jeho
zmysle správny orgán nie je povinný s odkazom na § 21 ods. 2 správneho poriadku nariaďovať ústne
pojednávanie v konaní o inom správnom delikte, je však povinný presne a úplne zistiť skutočný stav veci.
Poukázal aj na iné rozhodnutia NS SR, v ktorých bolo obdobne rozhodnuté napr.: 7Sžo/1/2013 zo dňa
24.09.2014 a 8Sžo/66/2013 zo dňa 20.11.2014. V tejto súvislosti kasačný súd pripomenul rozhodnutie
NS SR vo veci sp. zn. 4sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002,  podľa ktorého „rozhodnutie sa nezrušuje
preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré môžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie
rozhodnutie pre účastníka.“ Keďže správne orgány dodržali zákonom stanovené podmienky, žalobcovi
umožnili využiť využiť jeho práva tým, že mu umožnili vyjadriť sa k podkladom vydania rozhodnutia,
pričom žalobca toto právo aj využil. Vzhľadom na tento názor mal kasačný súd za to, že krajský súd
dospel vo veci k nesprávnemu právnemu záveru, keď zrušil napadnuté administratívne rozhodnutie
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V bode 26 odôvodnenia svojho rozhodnutia kasačný súd
uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vec opätovne prejednať a ak nezistí žiadne
ďalšie pochybenie žalovaného, žalobu zamietnuť.

2. Krajský súd pri viazanosti  právnym názorom NS SR  v zmysle ust. § 469 SSP vo veci nariadil
pojednávanie na deň 14.10.2020  na ktorom zástupcovia účastníkov konania zotrvali na svojich
podaniach a vyjadreniach.

3. Súd po oboznámení sa s administratívnymi spismi správnych orgánov prvého stupňa a žalovaného
a po oboznámení sa s doterajším priebehom pojednávania má za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná
a je namieste je zamietnuť v zmysle ust. § 190 SSP.

4. Rozhodnutím žalovaného č. S/2014/00387-2.1., O-267/2013 bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a
potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice ako správneho orgánu prvého stupňa č. 51/13/S
zo dňa 27.09.2013, ktorým  bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 000,- Eur podľa § 19 ods.
1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.
z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm.
a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.
z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, konkrétne:

- § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 3 ods. 1, § 4 ods.
1 a 2 a prílohu č. 1 bod 2.8 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 392/2006 Z. z. o minimálnych
bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Porušenie spočíva
v tom, že zamestnávateľ nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a
v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, pretože nezabezpečil, aby pracovný prostriedok - ultrazvuková zváračka, poskytnutý na
používanie zamestnancovi C. L. bol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť
a ochrana zdravia zamestnanca. Ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej
stanice (ultrazvukovej zváračky) v čase pracovného úrazu zo dňa 17.10.2012 zamestnanca C. L.
bola nefunkčná, nezabránila siahnutiu do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami
pracovného prostriedku, t. j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, táto nezabránila
pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku uvedeného pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená
ťažká ujma na zdraví.

5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný popísal celý priebeh administratívneho konania.
Uviedol, že inšpektorát práce vykonal v dňoch 10.01. až 01.03.2013 vyšetrovanie príčin vzniku
pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví, ktorý utrpela zamestnankyňa C. L., nar. XX.XX.XXXX
(ďalej aj „postihnutá“) dňa 17.10.2012 na pracovisku účastníka konania. Konštatoval, že inšpekciou
práce bolo zistené porušenie povinností, ktoré je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ktorým bola
spôsobená ťažká ujma na zdraví, toto je uvedené v protokole o vyšetrení príčin ostatného pracovného
úrazu č. IKO-01-23-2.2/P-J2-13 zo dňa 01.03.2013 a dodatku č. 1 zo dňa 19.03.2013 (ďalej „protokol“),
v časti G. bod 1 písm. b/. Na základe zistených skutočností inšpektorát práce oznámil účastníkovi
konania, že začína správne konanie vo veci uloženia pokuty v sume 33 000,- Eur, ku ktorému sa
účastník konania písomne vyjadril podaním zo dňa 06.08.2013. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia



ďalej popísal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, úrazový dej, skutočnosti, ktoré predchádzali
samotnému úrazu, postup a konanie všetkých prítomných osôb a uviedol z akých zistených skutočností
vychádzal správny orgán prvého stupňa pri ukladaní pokuty.  Pokiaľ ide o námietky žalobcu uvedené
v odvolaní s týmito sa nestotožnil, mal za to, že nie sú dôvodom na zmenu ani zrušenie napadnutého
rozhodnutia a nemal ani za potrebné doplniť dokazovanie na základe námietok účastníka konania,
nakoľko by už ďalším dokazovaním neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať zásadný
vplyv na posúdenie okolností vzniku úrazu, príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom
pracovného úrazu, medzi pracovným úrazom a ťažkou ujmou na zdraví postihnutej zamestnankyne,
resp. zodpovednosti účastníka konania. Pokiaľ žalobca ako odvolateľ namietal to, že v napadnutom
rozhodnutí je nesprávne uvedené označenie účastníka, a preto sa jedná o nezákonné rozhodnutie,
k tomu uviedol, že z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že dňa 08.06.2013 došlo k zmene
v názve účastníka konania z VALEO SLOVAKIA s.r.o. na U-Shin Slovakia s.r.o., ktorú zmenu však
správnemu orgánu účastník konania neoznámil. Nejedná sa však o taký nedostatok, ktorý by spôsobil
nezákonnosť rozhodnutia, nakoľko všetky ostatné identifikačné údaje ako sú sídlo spoločnosti a IČO
ostali nezmenené a zmena názvu teda nespôsobila zameniteľnosť účastníka konania s iným subjektom.
Žalobca ako odvolateľ ďalej namietal že mu boli odňaté jeho práva, nemohol sa vyjadriť k podkladom
pre rozhodnutie a k spôsobu jeho zistenia a nebolo mu ani umožnené vyjadriť sa k ďalším zisteniam,
k čomu žalovaný v odôvodnené napadnutého rozhodnutia uviedol, že umožnil účastníkovi konania
vyjadriť sa k protokolu a umožnil mu predložiť ďalšie dôkazy na objasnenie skutkového stavu. Účastník
konania sa vyjadril k protokolu listom z 07.03.2013 a s jeho vyjadrením sa inšpektor práce vysporiadal
v dodatku k protokolu č. 1 z 19.03.2013. Žalovaný ďalej poukázal na to, že písomné podania informácií
zaistené inšpektormi práce pri výkone vyšetrovania pracovného úrazu nie sú výsluchom svedkov v
správnom konaní, preto sa na takéto podania informácií vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o
inšpekcii práce a nemusia spĺňať podmienky stanovené správnym poriadkom a taktiež poukázal aj na
to, že na dokazovanie možno v súlade s § 34 ods. 1 správneho poriadku použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Uviedol, že
právo účastníka v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku predložiť a navrhovať dôkazy a ich doplnenie
nebolo správnym orgánom opomenuté. Konštatoval, že správny orgán v tomto prípade zistil presne a
úplne skutkový stav veci a za tým účelom si v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku zaobstaral
všetky potrebné dôkazy. Uviedol, že účastník konania má právo navrhovať dôkazy, vykonávanie dôkazov
však v zmysle § 34 ods. 4 správneho poriadku, ako aj ich hodnotenie patrí jednoznačne správnemu
orgánu. Podľa názoru žalovaného inšpektorát práce disponoval dostatočnými dôkazmi, preto mohol
upustiť od vykonania účastníkom navrhovaných dôkazov, a to včítane ústneho pojednávania, výsluchu
svedkov a zaistenia znalca v správnom konaní, pretože vykonaním ďalšieho dokazovania by sa v tomto
prípade nijako neprispelo k objasneniu skutkového stavu veci, ktorý bol náležite preukázaný a právne
posúdený. Konštatoval, že v konaní uplatnil účastník konania aj právo nahliadnuť do spisu a boli mu
poskytnuté fotokópie ním požadovaných písomností. Z predloženého spisu vyplýva, že po predĺžení
lehoty na rozhodnutie inšpektorát práce nezaisťoval nové ďalšie zistenia, ku ktorým účastníkovi konania
neumožnil vyjadriť sa. Lehota na rozhodnutie vo veci bola predĺžená najmä v prospech účastníka
konania, aby mu správny orgán umožnil nahliadnuť do spisu v ním požadovanom termíne. Žalovaný
ďalej uviedol, že sa zaoberal samotným porušením povinností zo strany účastníka konania. Konštatoval,
že pri výkone inšpekcie práce bolo zistené, že účastník konania nezabezpečil, aby pracovný prostriedok
(ultrazvuková zváračka) poskytnutý na používanie postihnutej zamestnankyni, bol prispôsobený tak,
aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Poukázal na to, že
ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej zváračky) v čase
vzniku úrazu bolo nefunkčné, nezabránilo siahnutiu do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi
sa časťami pracovného prostriedku, t. j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda,
nezabránilo pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku úrazu.  Na základe podkladov rozhodnutia
žalovaný posúdil predložený spisový materiál vrátane písomností predložených počas výkonu inšpekcie
práce, fotodokumentácie zabezpečenej na pracovisku, ako aj ďalších listinných dôkazov a dospel
k záveru, že inšpektorát práce preukázal porušenie povinností tak, ako to uviedol v napadnutom
rozhodnutí. Inšpekciou práce boli zistené celkom tri nedostatky, z toho jeden bol posúdený ako obzvlášť
závažný, za čo bola uložená pokuta v úhrnnej výške 33 000,- Eur. Citoval ustanovenie § 6 ods. 1
písm. a/ zákona o BOZP, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 NV č. 392/2006 Z. z., prílohu č. 1 - 2.8
a uviedol, že inšpektori práce vychádzali pri vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu z písomných
podaní informácií p. K. (operátorky) a p. P. (team leader), ktoré v čase úrazu boli prítomné na pracovisku,
ako aj postihnutej p. L.. Poukázal na to, že v zápisnici o podaní informácie zo dňa 25.01.2013 uviedla
p. H. K., že pri vzniku úrazu sedela vedľa postihnutej a videla, že určite pri vkladaní kusu nespustila



tlačidlo štart. V čase úrazu sa pozerala na postihnutú, preto vie, ako to celé prebiehalo, že k stlačeniu
štartu nedošlo, a že pani P. stála asi jeden meter od nich. B. P. taktiež výslovne uviedla v zápisnici o
podaní informácie z 25.01.2013, že postihnutá chytila kus, vložila do suportu a v tom momente zišli
ochranné dvierka dole, pričom postihnutá nestlačila tlačidlo štart, t. j. spustenie cyklu. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že z citovaných podaných informácií je zrejmé, že
ochranné dvierka sa spustili bez toho, aby postihnutá stlačila tlačidlo štart. Inšpektorát práce konštatoval,
že tlačidlo štart (v čase úrazu bolo jednoručné ovládanie), ktorým sa spúšťal výrobný proces, ako aj
snímač na kontrolu prítomnosti výroku vo zváračke, neslúžia k ochrane zamestnanca pred možným
vznikom úrazu (t. j. nie sú ochranné zariadenia, neplnia bezpečnostnú funkciu), sú to technologické
komponenty súvisiace s ovládaním ultrazvukovej zváračky. Uviedol, že inšpektorát práce zistil, že v
čase vzniku pracovného úrazu došlo k spusteniu zariadenia pri vloženej ruke zamestnanca v ochrannej
bariére, z čoho je zrejmé, že optická bezpečnostná bariéra nebola zapojená tak, aby v každom prípade
plnila ochrannú funkciu proti poškodeniu ruky pri vkladaní kusov do ultrazvukovej zváračky, pričom
uvedené bolo v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnené. K námietkam účastníka konania, ktoré
sa týkajú posúdenia ťažkej ujmy na zdraví, žalovaný poukázal na skutočnosť, že inšpektorát práce
je v súlade s § 7 ods. 3 písm. b/ zákona o inšpekcii práce dozorným orgánom štátu, oprávneným
na vyšetrovanie príčin vzniku pracovných úrazov, a to aj tých, ktorými bola spôsobená smrť alebo
ťažká ujma na zdraví, pričom inšpektorát práce sa touto otázkou podrobne zaoberal na strane 15 a
16 napadnutého rozhodnutia. Keďže žalovaný sa stotožnil s touto argumentáciou, preto nepovažoval
za potrebné znova sa ňou zaoberať. Ďalej konštatoval,  že inšpektorát práce postupoval v súlade
s ustanovením § 17 ods. 10 zákona o BOZP, podľa ktorého je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
povinný zamestnávateľovi, príslušnému inšpektorátu práce a príslušnému orgánu dozoru na požiadanie
do desiatich dní písomne oznámiť, či ide o závažný pracovný úraz (v prípade smrti alebo ťažkej ujmy
na zdraví). Keďže rozhodnúť o vážnosti pracovného úrazu z hľadiska rozsahu poškodeného zdravia
a možných následkov, môže len ošetrujúci lekár alebo zdravotnícke zariadenie, je inšpektorát práce
oprávnený vyžiadať si takéto vyjadrenie. V odôvodnení ďalej poukázal na to, že k závažnosti pracovného
úrazu postihnutej L. sa vyjadril príslušný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti - Univerzitná nemocnica
L. Pasteura, Košice, prostredníctvom ošetrujúceho lekára MUDr. J. M., úrazového chirurga, ktorý v
písomnom stanovisku z 18.12.2012 jednoznačne stanovil, že pracovný úraz postihnutej je považovaný
za závažný pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého
orgánu. Žalovaný mal za to, že inšpektorát práce postupoval v súlade s kompetenciami stanovenými
príslušnými ustanoveniami zákona o inšpekcii práce a nebol oprávnený spochybňovať posúdenie
pracovného úrazu vyhotovené poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, resp. lekárom - špecialistom,
pričom pri posúdení pracovného úrazu vychádzal z predloženého stanoviska a o jeho pravdivosti a
relevantnosti nemá správny orgán žiadne pochybnosti. Po posúdení všetkých relevantných skutočností
a vzhľadom na uvedenú právnu úpravu, sa žalovaný stotožnil s konštatovaním inšpektorátu práce,
že skutok uvedený vo výroku rozhodnutia sa stal, a preto je uloženie pokuty dôvodné. Mal za to,
že inšpektorát práce preukázal porušenie povinností vyplývajúcich z uvedených ustanovení zákona
o BOZP tak, ako to konštatoval v napadnutom rozhodnutí. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový
správny orgán vykonal všetky dôkazy, ktoré vykonať mohol, právnemu zástupcovi účastníka konania
umožnil nazrieť do všetkých podkladov napadnutého rozhodnutia a tento sa mohol vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam v súvislosti s pracovným úrazom postihnutej C. L.. Konštatoval, že porušenie povinností,
ktoré boli zistené, a za ktoré správny orgán ukladá pokutu, patrí medzi správne delikty právnickej osoby
postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán
preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania a nie zavinenie. Správnym
deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon,
a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou (zákonom o
inšpekcii práce). Poukázal na to, že účastník konania, aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie
povinností, musí predložiť také dôkazy, ktoré by ho úplne zbavili zodpovednosti za zistené porušenia,
pričom tento však na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny relevantný dôkaz. Žalovaný považoval
za preukázané, že zistené porušenie povinností zo strany účastníka konania je v priamej príčinnej
súvislosti so vznikom pracovného úrazu a na základe utrpených poranení došlo k ťažkej ujme na zdraví
postihnutej. Žalovaný mal za to, že inšpektorát práce správne rozhodol aj o výške uloženej pokuty a túto
riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce. Konštatoval,
že pri rozhodovaní o pokute musí inšpektorát práce prihliadať na všetky skutočnosti v zmysle § 19 ods.
6, najmä na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov
zamestnávateľa, skutočnosť, či ide o ojedinelý výskyt nedostatku alebo opakované zistenie toho istého
nedostatku. Výšku uloženej pokuty považoval žalovaný za primeranú predovšetkým vzhľadom k tomu,



že ide o závažné porušenie povinností zo strany účastníka konania, následkom čoho je pracovný úraz
s ťažkou ujmou na zdraví. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že inšpektorát práce
nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie na základe námietok účastníka konania, s čím sa aj
žalovaný stotožnil a dôkazné prostriedky považoval za postačujúce. Mal za to, že ďalším dokazovaním
by už neboli zistené nové skutočnosti, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na posúdenie okolností vzniku
úrazu, príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom pracovného úrazu, medzi pracovným
úrazom a ťažkou ujmou na zdraví postihnutej zamestnankyne, resp. zodpovednosti účastníka konania.
Žalovaný tak uzavrel, že argumentácia, ktorú použil účastník konania v odvolaní, nie je podľa jeho názoru
dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a ani účastník konania nepredložil žiadne
nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

6. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
S/2014/00387-2.1 O-267/2013 zo dňa 20.01.2014, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013. Žaloba bola podaná ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku, a žalobca ňou uplatnil žalobné dôvody podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písmeno c)
v spojení so žalobnými dôvodmi uvedenými v ustanovení § 250j ods. 2 písmeno a), d) alebo e) O.s.p.,
teda zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (dôvod podľa § 250j ods. 2 písmeno
c) OSP); rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ( dôvod
podľa § 250j ods. 2 písmeno a) OSP) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre
nedostatok dôvodov (dôvod podľa § 250j ods. 2 písmeno d) OSP) a v konaní správneho orgánu bola
zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (dôvod podľa § 250j
ods. 2 písmeno e) OSP).

7. Podľa ustanovenia § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP)
účinného od 01.07.2016 ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ustanovenia § 491 ods. 2 SSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak
by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

9. Žalobné dôvody uplatnené žalobcom podľa Občianskeho súdneho poriadku súd tak v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia § 491 ods. 1 a ods. 2 druhá veta SSP posudzoval ako dôvody uplatnené podľa
§ 191 ods. 1 SSP za súčasného zachovania účinkov podanej žaloby.

10. Žalobca v žalobe namieta, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov súd nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (terajší žalobný dôvod uvedený v ustanovení § 191
písmeno e) SSP), tak po stránke skutkovej nakoľko sa opierajú o hromadné skutkové zistenia, pričom
takýto postup nie je v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Taktiež je rozhodnutie
nepreskúmateľné po stránke právnej, nakoľko nešpecifikuje ktoré konkrétne minimálne požiadavky na
pracovné prostriedky mal žalobca nesplniť a samotný odkaz na prílohu č.1 bod 2.8 nariadenia vlády SR
č. 392/2006 Z. z. nie je postačujúci, nakoľko tento stanovuje viaceré požiadavky a zároveň nie je vôbec z
rozhodnutí jasné, o ktorú z alternatív sa jedná vo vzťahu ku klasifikácii ťažkej ujmy na zdraví postihnutej
zamestnankyne. Podľa žalobcu nezrozumiteľnosť pre nedostatok dôvodov vyplýva aj z toho, že v oboch
rozhodnutiach sa odkazuje na protokol a jeho doplnenie, pokiaľ ide o okolnosti, ktorú sú  rozhodujúce z
hľadiska uloženia pokuty bez toho, aby boli tieto okolnosti v jednotlivostiach zopakované a zhodnotené
tak, ako to ukladá správny poriadok. A zároveň má za to, že všetky dôkazy pre zistenie skutkového stavu
boli získané nezákonne a aj preto sú rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

11. Ďalej žalobca namietal to, že zistený skutkový stav bol nedostačujúci na posúdenie veci nakoľko
správne orgány ako príčinu pracovného úrazu zistili chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenia
a zabezpečenie, a toto zistenie nie je podľa žalobcu správne. Podľa jeho zistení došlo k mimoriadnej
nepravidelnosti vo fungovaní ochranných zariadení, keď napriek skutočnosti, že zamestnankyňa ešte
mal ruku vo výrobnom procese, kde vkladala opracovávaný kus výrobku, došlo k spusteniu výrobného
procesu. Podľa žalobcu tak došlo k zlyhaniu ochrannej optickej bariéry, pričom tento bezpečnostný prvok
na výrobnom zariadení existoval a bol funkčný a takéto zlyhanie nezaznamenali nikdy predtým a ani
po vzniku pracovného úrazu pri simulácii škodového deja sa nepodarilo dosiahnuť rovnaké zlyhanie



a to pri pôvodnom zapojení výrobného zariadenia, čo môžu potvrdiť Ing. H. H., technický manažér
závodu Ing. H. G., inžinier údržby a Ing. F. F., procesný inžinier, ktorých výsluch v administratívnom
konaní navrhovali ale sa neuskutočnil. Nepravdepodobný je aj záver správnych orgánov o tom, či
zamestnankyňa stlačila tlačidlo štart alebo nie  a podľa žalobcu táto pravdepodobne stlačila tlačidlo,
pretože iné vysvetlenie pre spustenie výrobného procesu sa nejaví byť vierohodné a ani pred úrazom
a ani po úraze sa samospustenie nezaznamenalo a nepodarilo sa ho zopakovať ani pri simulácii
úrazového deja a sama poškodená zamestnankyňa sa vyjadrovala tak, že nevie, či stlačila tlačidlo
štart, ktorým sa spúšťa výrobný proces alebo nie, čo môže potvrdiť aj teamleaderka B. P..  Zároveň
poukázal na to, že samotná zamestnankyňa konala neobvykle, pretože je praváčka ale v danom
prípade vkladal ľavou rukou a teda pravou rukou mohla náhodne spustiť proces. Z týchto dôvodov
preto možno pochybovať o tom, či zlyhalo tlačidlo štart alebo nie vzhľadom na vyjadrenie poškodenej
zamestnankyne po úraze a táto pochybnosť mala byť vyhodnotená v zásade in dubio pro reo. Nakoľko
ďalšie dva ochranné prvky boli riadne aktivované a boli aj funkčné: snímač na kontrolu prítomnosti
výrobku v zváračke a zatvorené ochranné dvierka, ktoré nešťastne pridržali zamestnankyni ruku a
ktoré inak mali zabrániť tomu, aby došlo k úrazu tým, že bránia počas výrobného procesu čokoľvek
do priestoru zvárania vkladať. Žalobca má vzhľadom na tieto skutočnosti za to, že sa nejednalo o
chýbajúce ani nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie ale o náhle zlyhanie a teda chybný
alebo nepriaznivý stav zdroja úrazu a preto išlo o náhle neočakávané zlyhanie teda o náhodu a
nie o porušenie povinností zamestnávateľa zabezpečiť zariadenia ochrannými prvkami. Zároveň vo
vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu namietal žalobca aj to, že sa neuskutočnili ním
navrhované znalecké dokazovanie vo vzťahu posúdeniu pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví
a rozsahu následkov pracovného úrazu. Namietal to, že nebolo vysvetlené a preukázané zahrnutie
všetkých škodlivých následkov pracovného úrazu príčinným vzťahom so škodovou udalosťou, nakoľko
po pracovnom úraze mala poškodená zamestnankyňa pomliaždený ukazovák ľavej ruky, ktorý nebol od
tela oddelený ani  čiastočne a napriek včasnej preprave do nemocnice jej bola poskytnutá pomoc až po
šiestich hodinách, kedy ju operovali, čím spochybňuje žalobca včasnosť zákroku a zároveň k amputácii
dvoch článkov ľavého ukazováka došlo až po ôsmich dňoch od hospitalizácie pre rozšírenie infekcie, čo
vyvoláva otázku, kedy došlo k zaneseniu infekcie do rany poškodenej zamestnankyne, pričom k tomuto
mohlo dôjsť až v nemocnici, pričom s týmto sa žalovaný správny orgán vôbec nevysporiadal. Poukázal
na to, že on sám nemal možnosť zabezpečiť si vlastný znalecký posudok, nakoľko nemá prístup k
zdravotnej dokumentácii.  Pokiaľ správne orgány vychádzali z vyjadrenia poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti čo je podľa žalobcu v rozpore so zákonom a takýto podklad je nedostačujúci pre rozhodnutie
vo veci.

12. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia žalobca uviedol, že sa nestotožňuje so
záverom správnych orgánov o ťažkej ujme na zdraví nakoľko táto odporuje zákonnej definícii podľa §
3 písmeno l) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a  pojmovým znakom ťažkej ujmy na zdraví, ktoré bolo vysvetlené právnou praxou
- rozhodnutie R II/1965. Vzhľadom na objektívne dôsledky pracovného úrazu - strata dvoch článkov
ľavého ukazováka bez akéhokoľvek vplyvu na pracovnú spôsobilosť poškodenej zamestnankyne nie je
ani zmrzačením, ani stratou či podstatným znížením pracovnej spôsobilosti, ani stratou ani podstatným
oslabením funkcie zmyslového ústrojenstva, ani zohyzdením, ani vyvolaním potratu ani usmrtením plodu
a nejedná sa ani o mučivé útrapy. Súčasne má žalobca za to, že správne orgány nesprávne aplikovali
ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého bola
uložená pokuta vo výške 33 000,- Eur, nakoľko nie je opodstatnený záver o ťažkej ujme na zdraví
dotknutej zamestnankyne. A zároveň nakoľko sa jednalo o náhodu a nie o chýbajúce ani o nedostatočné
ochranné zariadenie a zabezpečenie, takáto okolnosť nemôže byť sankcionovaná ukladaním pokút.

13. Poslednou námietkou uvedenou v žalobe bola námietka uloženia pokuty non subjektu. V čase
vydania rozhodnutia o uložení pokuty, t. j. dňa 27.09.2013 totiž podľa žalobcu neexistoval subjekt s
obchodným názvom VALEO SLOVAKIA, s.r.o. a aj napriek upozorneniu správneho orgánu táto náprava
nebola zjednaná. Keďže pokuta bola ukladaná spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. v tom čase sa
už nejednalo o žalobcu ale o iný subjekt. Takáto vada rozhodnutia má za následok nulitu vydaného
rozhodnutia, pričom v tomto poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.: 6Sž 99/00.

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.04.2014 uviedol, že dôvody uvedené v žalobe
vychádzajú z vyjadrení, ktoré predložil žalobca v konaní na obidvoch stupňoch a sú v zásade totožné s
obsahom odvolania. Mal za to, že so samotným skutkom, aj s dôvodmi uloženia pokuty, sa dostatočne



vysporiadal ako žalovaný v napadnutom rozhodnutí, napriek tomu poukázal znova na zásadné aspekty
predmetu rozhodnutia, resp. porušenia povinností, za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta. K prvej
námietke žalobcu ohľadom toho, že sa nemohol podieľať na zisťovaní skutkového stavu a nemohol
sa vyjadriť k podkladu pre rozhodnutie a k spôsobu jeho zistenia žalovaný uviedol, že prvostupňový
orgán vykonal všetky dôkazy, ktoré vykonať mohol, žalobca sa mohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam
súvisiacim so vznikom pracovného úrazu, a to už pri prerokovaní protokolu, mohol tiež predložiť ďalšie
dôkazy na objasnenie skutkového stavu. Žalobca sa vyjadril listom k protokolu zo dňa 07.03.2013 a s
jeho vyjadrením sa inšpektor vysporiadal v dodatku k protokolu č. 1 zo dňa 19.03.2013. Prvostupňový
orgán umožnil právnemu zástupcovi na základe jeho žiadosti nazrieť počas konania do všetkých
podkladov a boli mu poskytnuté fotokópie ním požadovaných písomností. Z predloženého spisu vyplýva,
že po predĺžení lehoty prvostupňový orgán nezisťoval nové dôkazy, ku ktorým sa účastník konania
nemohol vyjadriť a lehota na rozhodnutie bola predĺžená v prospech žalobcu, aby mu správny orgán
umožnil nahliadnuť do spisu v ním požadovanom termíne.  Písomné podania informácií, zistené
inšpektormi nie sú výsluchom svedkov v správnom konaní, a preto sa na ne vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona o inšpekcii práce. Na dokazovanie možno použiť podľa § 34 ods. 1 správneho
poriadku všetky prostriedky, pričom právo žalobcu podľa § 33 ods. 1 nebolo opomenuté. Žalobca mal
možnosť vyjadriť sa k protokolu a k začatiu správneho konania aj predložiť a navrhnúť dôkazy, čo aj učinil.
Taktiež uviedol, že žalobca vykonal vlastné zisťovanie príčin a všetky okolnosti vzniku úrazu hneď po
jeho uskutočnení, vypočul svojich zamestnancov a spísal záznam o pracovnom úraze vrátane správy o
vyšetrení príčin a okolností jeho vzniku. V závere uviedol, že zranená postupovala obvyklým bezpečným
postupom, nekonala nesprávnym ani nebezpečným spôsobom a neporušila žiadny bezpečnostný
predpis, preto argument žalobcu, že zamestnanci s odstupom času vypovedajú inak je špekulatívny a
neopodstatnený. Mal za to, že prvostupňový správny orgán zistil presne a úplne skutkový stav veci a za
tým účelom zaobstaral všetky potrebné dôkazy. Vykonanie ďalšieho dokazovania by nijako neprispelo k
ďalšiemu objasneniu skutkového stavu veci, ktorý bol náležite preukázaný a správne posúdený. Všetky
osoby, resp. zamestnanci žalobcu, ktorí boli vypočutí počas vyšetrovania príčin úrazu boli náležite
poučený o následkoch nepravdivých informácii, preto nebolo dôvodné predpokladať, že by podali
nepravdivé informácie. K druhej námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti
oboch rozhodnutí správnych orgánov žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 47 správneho poriadku. Príloha č. 1, bodu 2.8 Nariadenia vlády
SR 392/2006 Z. z. stanovuje minimálne požiadavky a to tak, že tieto musia byť splnené súčasne. K
posúdeniu skutočnosti, či ide o pracovný úraz s ťažkou ujmou, poukázal na vyjadrenie príslušného
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - MUDr. J. M., ktorý sa k pracovnému úrazu vyjadril v písomnom
stanovisku zo dňa 18.12.2012, kde stanovil, že pracovný úraz možno považovať za závažný pracovný
úraz s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení  a poškodení dôležitého orgánu. Zároveň vo
vzťahu k ťažkej ujme na zdraví žalovaný poukázal na to, že na účely pracovných úrazov definuje ťažkú
ujmu na zdraví § 3 písmeno l) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a v zmysle § 17 ods.
10 tohto zákona je práve poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný príslušnému inšpektorátu práce
a príslušnému orgánu dozoru na požiadanie bezodkladne písomne oznámiť, či ide o závažný pracovný
úraz podľa odseku 4 písmeno a) tohto zákona, teda smrteľný pracovný úraz alebo pracovný úraz s
ťažkou ujmou na zdraví. Pokiaľ ide o tretiu námietku žalobcu ohľadom toho, že zistenie skutkového
stavu veci je nedostačujúce na posúdenie veci k tomu žalovaný uviedol, že skutkový stav bol zistený
podrobne, správne a dôsledne. Sám žalobca predložil tzv. LESSON LEARNED CARD (template version
V1.62, autor H. G., inžinier údržby, dátum vytvorenia 16.11.2012, výrobná linka ALA) podľa ktorého
hlavnou príčinou úrazu bolo to, že zapojenie s bezpečnostnou bariérou nebolo priame ale nepriame -
cez relé a indukčný snímač nie je bezpečnostná prvok a zapojenie optickej bariéry nebolo vykonané
cez bezpečnostné relé. Príčinou úrazu tak bolo chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenie
a zabezpečenie, v danom prípade sa zaň považuje aj neúčinné zariadenie. Tlačidlo štart, ako to
už vyplýva z názvu, neslúži k ochrane zamestnanca pred možným vznikom úrazu. Bezpečnostné
prvky - ochranné dvierka a optická bariéra nedokázali ochrániť zamestnanca pred vznikom úrazu, boli
neúčinné. Žalobca vo vlastnom šetrení poukázal na nedostatky v samotnom zapojení optickej bariéry,
čo v písomnom podaní potvrdili jeho zamestnanci - Ing. G., Ing. H.. Taktiež uviedol, že firma VALEO
ABBEVILLE, pôvodný majiteľ ultrazvukovej zváračky vykonal na stroji pred jeho odovzdaním žalobcovi
veľa technických zmien. Boli doplnené kryty, pohyblivé dvierka otvoru pre vkladanie zváraného vkusu a
jednoručné ovládanie. Teda oproti pôvodnému vyhotoveniu boli vykonané podstatné zásahy, i napriek
tomu si žalobca neoveril spôsob zapojenia bezpečnostných prvkov. Je zjavné, že keďže žalobca poskytol
zamestnancovi na prácu nebezpečný pracovný prostriedok, nevykonal potrebné opatrenia na úseku
BOZP tak, aby boli účinné. Jednalo sa o zlé zapojenie bezpečnostného prvku, čo aj sám prevádzkovateľ



stroja - žalobca potvrdil vo vlastnom šetrení. Je tiež zrejmé, že sa nejednalo o náhodu, ale o porušenie
povinnosti zamestnávateľa, ktoré malo za následok pracovný úraz zamestnanca. K námietkam žalobcu o
spochybňovaní právnej kvalifikácie pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví žalovaný uviedol, že mal
žalobca možnosť podať podnet na prešetrenie veci na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
ktorý je oprávneným orgánom. K námietkam vydania nulitného aktu žalovaný uviedol, že rozhodnutie za
nulitné nemožno považovať, nakoľko sa nezmenilo sídlo, ani identifikačné číslo spoločnosti žalobcu, a
teda nemohlo dôjsť k zámene spoločnosti, pretože tá bola dostatočne identifikovaná. Taktiež poukázal,
že prinajmenšom zásada slušného jednania a dobré mravy vyžadujú, aby účastník konania informoval
o tak závažnej skutočnosti, akou je zmena názvu.

15. Krajský súd v konaní v tom čase podľa § 247 a nasl. účinného Občianskeho súdneho poriadku
bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných podmienok v zmysle § 250f ods. 2 O.s.p.),
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a
správneho orgánu prvého stupňa, dospel jednomyseľne k záveru, že žaloba nie je dôvodná a rozsudkom
č. konania : 7S/35/2014 - 49 zo dňa 28.05.2014 (v poradí prvým) zamietol a žalobcovi právo na náhradu
trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením č. konania 6Sžo/76/2014 - 92 zo dňa 25.11.2015 tak,
že tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom všetky žalobcove námietky a
postupoval vo veci nedôsledne, čím postihol rozsudok znakom nepreskúmateľnosti, čím bolo porušené
žalobcove právo na spravodlivý a riadny súdny proces. Odôvodnenie rozsudku založil iba na formálnom
popise žaloby, vyjadrenia žalovaného, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení
- na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, pričom vlastnému právnemu odôvodneniu svojich záverov
v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu, čím taktiež postihol napadnutím
rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti. Najvyšší súd uložil krajskému súdu povinnosť vysporiadať sa so
všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie
riadne a presvedčivo odôvodniť.

16. V nadväznosti na toto zrušujúce rozhodnutie Krajský súd v Košiciach pri viazanosti právnym názorom
Najvyššieho súdu SR vec znova prejednal a rozhodol o nej rozsudkom č. konania : 7S/35/2014 -124
zo dňa 15.06.2016 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č, S/2014/00387-2.1 O-267/2013 zo dňa
20.01.2014, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013 a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danom prípade správne orgány
neakceptovaním procesných práv žalobcu, ktoré mohol uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi
porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl.  ods.
1 Ústavy a poukázal na Nález Ústavného súdu SR III ÚS 231/2010 z 25.08.2010, z ktorého vyplýva
povinnosť nariadiť ústne pojednávanie nielen v priestupkových veciach ale aj v konaniach o iných
správnych deliktoch. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný o ktorej rozhodol  Najvyšší
súd SR tak, ako je uvedené v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku.

17. Krajský súd sa oboznámil s administratívnym spisom prvostupňového správneho orgánu ako aj
žalovaného a zistil tento skutkový stav:

18. Dňa 24.10.2012 bol Inšpektorátu práce doručená Záznam spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o.
o registrovanom pracovnom úraze, z obsahu ktorého vyplýva, že u zamestnankyne C. L. došlo k
pracovnému úrazu, ktorý vtedy nebol ešte klasifikovaný ako pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví. Z
opisu priebehu pracovného úrazu vyplýva, že po zreštartovaní ultrazvukovej zváračky a po vložení   do
stroja sa spustili mechanické bezpečnostné dvierka, pritlačili a podržali operátorke ruku a zároveň jej
sondotróda pomliaždila ukazovák ľavej ruky (napriek tomu, že ne poste sa nachádzala optická bariéra,
ktorá by mala zamedziť spustenie sondotródy).  Spolu s týmto bol doložený Záznam zo vstupného
školenia BOZO pre novoprijatých zamestnancov, návod na obsluhu ultrazvukovej zváračky, žiadosť o
vykonanie lekárskej prehliadky u zranenej zamestnankyne ako aj pracovná zmluva uzavretá s touto
zamestnankyňou. Dňa 18.12.2012 vyplnil úrazový chirurg MUDr. J. M. Žiadosť o posúdenie závažnosti
pracovného úrazu v zmysle ust. § 17 ods. 4 písmeno a) zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý vznikol
u zamestnankyne C. L. dňa 17.10.2012 tak, že pracovný úraz je posúdený ako závažný a ťažkou
ujmou na zdraví sa u nej rozumie zmrzačenie a poškodenie dôležitého orgánu   Dňa 21.12.2012
bola Inšpektorátu práce doručená od spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o., Správa o vyšetrení príčin
a okolnosti vzniku závažného pracovného úrazu z obsahu ktorej vyplýva, že najprv žalobca ako



zamestnávateľ registroval poškodenie zdravia u zamestnankyne ako pracovný úraz ale z dôvodu, že
v priebehu rekonvalescencie došlo u poškodenej k zdravotným komplikáciám, v dôsledku čoho jej
museli amputovať dva články prsta na ľavej ruke, čím lekár určil pracovný úraz ako zmrzačenie resp.
poškodenie dôležitého orgánu a preto žalobca v súlade so zákonom č. 124/2006 Z. z. preklasifikoval
pracovný úraz na závažný. Zároveň z obsahu  správy sú zrejmé výsledky šetrenia, ktorí zamestnanci
žalobcu vyšetrovali pracovný úraz, okolnosti vzniku pracovného úrazu, jeho klasifikácia ako aj prijaté
opatrenia. Spolu s týmto bol Inšpektorátu práce predložený aj LESSON LEARNED CARD vypracovaný
pánom G., inžinierom údržby a s podrobným popisom príčiny vzniku pracovného úrazu - zapojenie s
bezpečnostnou bariérou nebolo priame ale nepriame cez relé, čo je nevyhovujúce, pričom indukčný
snímač nie je bezpečnostný prvok a zapojenie optickej bariéry bolo cez nie bezpečnostné  (vysoko
potenciálne riziko zlyhania ). Prvostupňový správny orgán vykonal následne v dňoch 10.01.2013,
14.01.2013, 23.01.2013, 25.01.2013, 29.01.2013, 14.02.2013, 26.02.2013, 27.02.2013  01.03.2013
vyšetrovanie príčin pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví postihnutej C. L., ktoré šetrenia sú
zachytené v Zápisniciach o podaní informácie fyzickými osobami, ktoré podali informácie o okolnostiach
vzniku pracovného úrazu. Vyšetrovanie príčin úrazu vykonal podľa § § 7 ods. 3 písmeno b/ zákona č.
125/2006 Z. z. o inšpekcii práce . Inšpektorát práce vypracoval dňa 01.03.2013 Protokol o vyšetrení
príčin vzniku ťažkej ujmy na zdraví, v ktorom popísal údaje o úraze, charakteristiku deja úrazu ako
aj ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na okolnosti pracovného úrazu. V rámci zistených nedostatkov
v protokole uviedol, že zo strany postihnutej, zo strany inej organizácie ani zo strany iných osôb
neboli zistené žiadne nedostatky avšak zo strany zamestnávateľa - v tom čase spoločnosť VALEO
SLOVAKIA, s.r.o. došlo k porušeniu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti
zdravia pri práci v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1, 2 príloha č. 1 bod č.2.8 nariadenia
vlády č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na používanie
pracovných prostriedkov v tom, že nezabezpečil, aby pracovný prostriedok poskytnutý zamestnancovi
na používanie bol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť  a ochrana zdravia
zamestnanca. Ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej
zváračky) identifikačné číslo majetku predmetnej stanice je 420000000258 v čase úrazu bola nefunkčná,
nezabránila stiahnutia do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného
prostriedku, t.j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, táto nezabránila pohybu
ultrazvukovej zváračky a následne vzniku úrazu.  Pokiaľ ide o iné nedostatky, ktoré boli zistené v
príčinnej súvislosti s pracovným úrazom zo strany zamestnávateľa v tom čase spoločnosti VALEO
SLOVAKIA, s.r.o. bolo zistené porušenie ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č 124/2006 Z. z. spočívajúce
v tom, že pre stanica ultrazvukového zvárania identifikačné číslo 42000000258 zamestnávateľ neviedol
predpísanú technickú dokumentáciu tak, aby zodpovedala skutočnému stavu. Taktiež bolo zistené
porušenie ustanovenia § 9 ods. 1 písmeno a) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na ustanovenie § 9
ods. 2 písmeno d) vyhlášky č. 508/2009 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými
a ktorou sa ustanovujú technické zariadenia v tom, že zamestnávateľ nezabezpečil vykonanie odbornej
prehliadky a odbornej skúšky elektrického zariadenia ultrazvukovej zváracej stanice. Zároveň v protokole
boli Inšpektorátom práce nariadené opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Obsah protokolu
bol prerokovaný dňa 01.03.2013 so zástupcom spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. - p. O. R., ktorý
do protokolu k zisteným skutočnostiam a nedostatkom uviedol, že žiada o určenie lehoty na písomné
vyjadrenie k obsahu protokolu, s čím Inšpektorát práce súhlasil. Dňa 11.03.2013 obdŕžal Inšpektorát
práce písomné vyjadrenie spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. ku skutočnostiam uvedeným v protokole
(skutočnosti v ňom namietané sú takmer totožné so skutočnosťami namietanými v žalobe), s ktorým sa
Inšpektorát práce vysporiadal v Dodatku č. 1 zo dňa 19.03.2013 k Protokolu. Zároveň je s týmto dátumom
v spise založené aj vyjadrenie inšpektora - Ing. F. Š. k správnemu konaniu vo veci pokuty. Na základe
zistených skutočností začal Inšpektorát práce správne konanie vo veci uloženia pokuty za zistené
porušenia, ktoré písomne listom zo dňa 12.07.2013 oznámil spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o., k
čomu sa táto písomne vyjadrila podaním zo dňa 06.08.2013, doručeným  Inšpektorátu práce Košice
dňa 08.08.2013. V tomto vyjadrení žiadal žalobca o možnosť nahliadnuť do spisu, ktorá možnosť mu
bola oznámená písomne listom zo dňa 14.08.2013, ktorý žalobca prevzal dňa 21.08.2013 . Písomným
podaním zo dňa 28.08.2013 oznámil Inšpektorát práce žalobcovi predĺženie lehoty na rozhodnutie v
zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o správnom konaní č. 71/1967 Zb., nakoľko žalobca po oznámení začatia
správneho konania oznámil skutočnosti, ktoré je potrebné preveriť, toto podanie prevzal žalobca dňa
05.09.2013. Z administratívneho spisu je ďalej zrejmé, že dňa 09.09.2013 nahliadol žalobca do spisu
a taktiež aj dňa 10.09.2013. Dňa 27.09.2013 bolo vydané prvostupňové správne rozhodnutie o uložení
pokuty v takom znení ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného s tým, že odôvodnenie



rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Proti tomuto prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca o
ktorom rozhodol žalovaný správny orgán tak, ako je to uvedené pod bodom 5 odôvodnenia tohto
rozsudku

19. Podľa § 7 ods. 3 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z. z., o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
inšpektorát práce vyšetruje príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká
ujma na zdraví, bezprostrednej hrozby závažnej priemyselnej havárie, závažnej priemyselnej havárie,
bezpečnostné, technické a organizačné príčiny vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z
povolania, vedie ich evidenciu a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov.

20. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z., v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného
zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom,
je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním
povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom.
Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené
alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je
podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.

21. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak
tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za
porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 Eur, a ak v dôsledku tohto
porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej
33 000 Eur.

22. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z., na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/,
d/ a e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a t/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20,
sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné
predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia
podľa tohto zákona.

23. Podľa § 1 zákona č. 124/2006 Z. z., o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene  a doplnení
niektorých zákonov, tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a základné podmienky na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik
pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce.

24. Podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci je povinný vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce
sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci.

25. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný sústavne kontrolovať a
vyžadovať dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, zásad bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na
pracovisku a bezpečných pracovných postupov, najmä kontrolovať stav bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci vrátane stavu bezpečnosti technických zariadení; na ten účel v intervaloch určených osobitnými
predpismi zabezpečovať kontrolu tohto stavu, meranie a hodnotenie faktorov pracovného prostredia,
úradné skúšky, odborné prehliadky a odborné skúšky vyhradených technických zariadení.

26. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný registrovať pracovný
úraz, ktorým bola spôsobená pracovná neschopnosť zamestnanca trvajúca viac ako tri dni alebo smrť
zamestnanca, ku ktorej došlo následkom pracovného úrazu (ďalej len „registrovaný pracovný úraz“),
tak, že

a) zistí príčinu a všetky okolnosti jeho vzniku, a to za účasti zamestnanca, ktorý utrpel registrovaný
pracovný úraz, ak je to možné so zreteľom na jeho zdravotný stav, a za účasti príslušného zástupcu



zamestnancov pre bezpečnosť; v prípade smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví (ďalej len „závažný pracovný
úraz“), zamestnávateľ je povinný prizvať k zisťovaniu príčin aj autorizovaného bezpečnostného technika,
b) spíše záznam o registrovanom pracovnom úraze najneskôr do štyroch dní po oznámení vzniku
registrovaného pracovného úrazu,
c) prijme a vykoná potrebné opatrenia, aby sa zabránilo opakovaniu podobného pracovného úrazu.

27. Podľa § 17 ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z. poskytovateľ zdravotnej starostlivosti  je povinný
zamestnávateľovi, príslušnému inšpektorátu práce a príslušnému orgánu dozoru na požiadanie do
desiatich dní písomne oznámiť, či ide o závažný pracovný úraz podľa odseku 4 písm. a) a ak ide o ťažkú
ujmu na zdraví, aj určenie vážnej poruchy zdravia alebo vážneho ochorenia podľa § 3 písm. l).

28. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., o minimálnych bezpečnostných a
zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov, zamestnávateľ je povinný vykonať
potrebné opatrenia, aby pracovný prostriedok poskytnutý zamestnancovi na používanie bol na príslušnú
prácu vhodný alebo prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana
zdravia zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný prihliadať pri výbere pracovného prostriedku na
osobitné pracovné podmienky a druh práce, na nebezpečenstvá existujúce na jeho pracovisku alebo v
jeho priestore a na ďalšie nebezpečenstvá, ktoré môžu dodatočne vyplynúť z používania pracovného
prostriedku.

29. Podľa § 4 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný zabezpečiť,
aby pracovný prostriedok, ktorý na používanie poskytne zamestnancovi, vyhovoval minimálnym
požiadavkám na pracovný prostriedok uvedeným v prílohe č. 1, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

30. Podľa § 4 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby
pracovný prostriedok po celý čas jeho používania zodpovedal minimálnym požiadavkám ustanoveným
v prílohe č. 1 a v osobitných predpisoch.

31. Podľa prílohy č. 1 bodu 2.8. Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., ak je možný kontakt s
pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, ktorý môže spôsobiť úraz, tieto časti musia byť
vybavené krytom alebo iným ochranným zariadením, ktoré zabráni prístupu do zóny nebezpečenstva,
alebo takým zariadením, ktoré zastaví pohybujúce sa nebezpečné časti skôr, ako sa siahne alebo vstúpi
do zóny nebezpečenstva.

Kryt a iné ochranné zariadenie:

a) musia mať pevnú konštrukciu,
b) nesmú vytvárať ďalšie nebezpečenstvo,
c) nesmú sa dať ľahko odstrániť alebo vyradiť z činnosti,
d) musia byť umiestnené v primeranej vzdialenosti od zóny nebezpečenstva,
e) musia byť riešené tak, aby neobmedzovali výhľad obsluhy na celý priestor, v ktorom sa pracovný
prostriedok používa,
f) musia umožniť činnosť potrebnú na upevnenie alebo výmenu častí pracovného prostriedku a činnosť
pri údržbe tak, aby sa prístup obmedzil len do priestoru, v ktorom sa uvedená činnosť vykonáva a bez
odstránenia krytu alebo ochranného zariadenia, ak je to možné.

32. Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu
orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny
orgán.

33. Podľa § 34 ods. 1 až 6 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä
výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu
svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny
orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej



súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba
dokazovať.

34. Podľa § 36 správneho poriadku, ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie
potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa
možno odvolať.

35. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

36. Podľa § 47 ods. 1, 3 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

37. V danom prípade predmetom konania je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia týkajúceho sa
uloženia sankcie za správny delikt, ktorého sa mal dopustiť žalobca ako zamestnávateľ v súvislosti s
výkonom jeho práce, v časovej súvislosti, s ktorou došlo k pracovnému úrazu.

38. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky
ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou
normou, v tomto prípade zákonom o inšpekcii práce. Subjektívna stránka správneho deliktu právnickej
osoby nie je založená na zavinení, ide  tu o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie
za porušenie povinností ustanovených v zákone. Terajšie právna úprava takmer vôbec neumožňuje
zbaviť sa objektívnej zodpovednosti, keďže absentuje všeobecná úprava liberačných dôvodov, ide tu
o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť. V prípade kde právna úprava umožňuje liberačné dôvody,
preukázaním ich splnenia sa právnická osoba môže zodpovednosti zbaviť.

39. Po dôkladnom preskúmaní administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa
ako aj žalovaného správneho orgánu a po oboznámení sa so žalobnými dôvodmi má súd za to, že
žaloba žalobcu nie je dôvodná a súd sa stotožňuje s rozhodnutím žalovaného, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa uložení pokuty žalobcovi  za porušenie povinností vo
výške 33 000,- Eur, nakoľko bolo v administratívnom konaní na základe dostatočne zistených skutkových
okolností preukázané, že zamestnankyňa žalobcu utrpela pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví
na pracovisku žalobcu, pričom toto je v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalobcu ako
zamestnávateľ spočívajúcom v tom, že tento nezabezpečil, aby pracovný prostriedok, ktorý používala
zamestnankyňa (ultrazvuková zváračka) tak, aby neohrozoval jej bezpečnosť a zdravie. V konaní bolo
preukázané, že tento nebol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana
jej zdravia, keď ochranné zariadenie (ochranná bezpečnostná bariéra) zváracej stanice  ultrazvukovej
zváračky) bola v čase úrazu neúčinná, nezabránila stiahnutie sa do zóny nebezpečenstva a kontaktu s
pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t. j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do
hniezda táto nezabránila pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku úrazu.

40. Správny súd  sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v  prípade
ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny
prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim
dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP), keďže táto je základnou prekážkou
každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok  NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna
2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov
zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na  nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a
nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem
iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania,



prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods. 3 správneho
poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou
náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi.
Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z
odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto
náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo
vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie
nejasné alebo protirečivé.

41. Po oboznámení sa s oboma rozhodnutiami súd dospel k záveru, že nie je možné prijať
stanovisko o ich nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti. Z oboch rozhodnutí, tak prvostupňového
správneho orgánu ako aj žalovaného správneho orgánu je zrejmé, že tieto sa dostatočne zaoberali
skutkovými zisteniami a zároveň je možné z nich aj dostatočne vyvodiť záver o úvahe správnych
orgánov pri hodnotení zistených skutočností v kontexte s právnym záverom, ku ktorému oba orgány
dospeli. Oba rozhodnutia sú riadne a dostatočne odôvodnené a závery z nich vyplývajúce sú jasné
a presvedčivé. Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že tento sa dostatočne
vysporiadal s námietkami žalobcu  uvedenými v odvolaní. Nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu o
tom, že tu ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutí po stránke skutkovej z dôvodu, že sa tieto rozhodnutia
opierajú o hromadné skutkové zistenia. Zistenia správneho orgánu prvého stupňa sa týkajú len toho
porušenia povinností žalobcu ako zamestnávateľa , ktoré sú uvedené tak v Protokole zo dňa 01.03.2013
ako aj vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, čo je zrejmé z jednotlivých
podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise a tieto podklady sú aj súčasťou protokolu,
s čím sa stotožnil aj sám žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z rozhodnutia tak správneho
orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného je možné dostatočne zistiť správnu úvahu ktorou sa riadili oba
správne orgány a taktiež je možné z odôvodnenia rozhodnutí zistiť, z akých podkladov vychádzali pri
hodnotení zistených skutočností. Po oboznámení sa s administratívnym spisom a rozhodnutiami nie je
možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti po stránke právnej, nakoľko z
výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia je dostatočne zrejmé, v čom konkrétne spočívalo
porušenie povinnosti zamestnávateľa. A taktiež nie je ani dôvodná námietka žalobcu ohľadom toho,
že nie je z rozhodnutia jasné o ktorú z alternatív ťažkej ujmy na zdraví ide, nakoľko ako je zrejmé zo
samotného administratívneho spisu  sám žalobca oznámil Inšpektorátu práce písomným podaním zo
dňa 18.12.2012 to, že v priebehu rekonvalescencie došlo u poškodenej zamestnankyne ku zdravotným
komplikáciám, v dôsledku čoho jej museli amputovať dva články prsta na ľavej ruke, čím určil lekár
pracovný úraz ako zmrzačenie resp. poškodenie dôležitého orgánu, čím možno uzavrieť že žalobcovi
bolo známe o ktorú z alternatív ťažkej ujmy na zdraví v tomto prípade išlo a to, že táto alternatíva nebola
uvedená v rozhodnutí, nespôsobuje takú vadu, pre ktorú by súd musel zrušiť obe rozhodnutia. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že v rozhodnutiach oboch správnych orgánov sa odkazuje na protokol a jeho dodatok,
pokiaľ ide o okolnosti ktoré sú rozhodujúce z hľadiska uloženia pokuty nemožno sa s týmto stotožniť. Z
oboch rozhodnutí je dostatočne zrejmé, že bolo zistené porušenie povinností zamestnávateľa, pričom
ide o objektívnu zodpovednosť a prečo a z akých dôvodov vzhľadom na ťažkú ujmu na zdraví pristúpil
správny orgán prvého stupňa k uloženiu pokuty v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z.  na
dolnej hranici vo výške 33 000,- Eur, pričom zároveň prihliadal na to, že sa jednalo o pracovný úraz
s ťažkou ujmou na zdraví a zároveň takáto sankcia aj spĺňa požiadavku preventívneho pôsobenia na
zamestnávateľov a dodržiavanie ich povinností pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s
čím sa aj stotožnil žalovaný správny orgán.

42. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom porušenia jeho práv, ktoré mohli mať za následok nezákonné
rozhodnutie súd poukazuje na stanovisko a názor samotného Najvyššieho súdu SR vysloveného
v zrušujúcom rozsudku sp. zn.: 3Asan/3/2016 zo dňa 21.03.2018 v bode 23. odôvodnenia tohto
rozhodnutia, kde sám Najvyšší súd SR uvádza, že správne orgány dodržali zákonom stanovené
podmienky, žalobcovi umožnili vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie, pričom žalobca toto právo aj
využil a zároveň je z obsahu administratívneho spisu zrejmé, že žalobca podal v správnom konaní
svoje vyjadrenie, ako aj využil svoje právo nahliadať do spisu. K námietke žalobcu ohľadom toho,
že z oznámenia prvostupňového správneho orgánu o predĺžení lehoty zo dňa 28.08.2013 vyplýva,
že správny orgán mal robiť nejaké ďalšie preverovanie skutočností a k týmto ďalším zisteniam
správny orgán neumožnil vyjadriť sa mu, Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku uviedol,
že z obsahu administratívneho spisu zistil, že po dátume 28.08.2013 sa v administratívnom spise



nachádza vyjadrenie inšpektora práce k predmetnému správnemu konaniu zo dňa 14.08.2013, pričom
žalobca využil svoje právo nahliadať do spisu dňa 10.09.2013. Následne dňa 27.09.2013 bolo vydané
prvostupňové administratívne rozhodnutie. Na základe týchto skutočností sa Najvyšší súd SR nemohol
stotožniť s námietkou žalobcu že sa mu správny orgán neumožnil vyjadriť sa k ďalším zisteniam.
Pokiaľ žalobca namietal to, že sa nemohol podieľať na zisťovaní skutkového stavu a dôkazy neboli
zabezpečené zákonným  spôsobom aj v tomto súd poukazuje na právny názor kasačného súdu uvedený
v zrušujúcom rozsudku sp. zn.: 3Asan/3/2016 kde v bode 20. odôvodnenia rozsudku uvádza, že
z právnych predpisov nevyplýva, že by orgán verejnej správy mal v každom jednotlivom konaní o
správnom delikte povinnosť vykonať ústne pojednávanie, preto nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že to,
že správny orgán v tomto prípade nevykonal ústne pojednávanie znamenalo porušenie žalobcovho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň v tomto zmysle
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 134/2014 zo dňa 05.02.2014, ktoré
predstavuje názorový posun v otázke nariaďovania ústnych pojednávaní v prípade správnych deliktov
ako aj na iné rozhodnutia NS SR s tým súvisiace s tým však, že povinnosťou správneho orgánu je
presne a úplne zistiť skutočná stav veci. V tomto prípade nebol dôvod na nariadenie pojednávania
nakoľko má súd za to, ako je to zrejmé zo samotného administratívneho spisu, že skutkový stav bol
zistený dostatočne a žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým podkladom získaným v priebehu
inšpekcie. A zároveň na tomto mieste súd poukazuje aj na to, že prvotné vyšetrovanie príčin pracovného
úrazu vykonal sám žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorých vypočúval, čo vyplýva zo
samotnej Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu zo dňa 19.10.2012,
preto je aj námietka žalobcu o neumožnení kladenia otázok svedkom úplne nedôvodná.

43. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu s týmto sa
súd taktiež nestotožňuje. Zo samotného administratívneho spisu vyplýva, že dňa 24.10.2012 bol
Inšpektorátu práce doručený Záznam o registrovanom pracovnom úraze a následne bola ako už
súd uviedol vyššie doručená inšpektorátu Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného
pracovného úrazu zo dňa 19.10.2012, z obsahu ktorej je zrejmé, že prvotné vyšetrovanie príčin
pracovného úrazu bolo vykonané samotnými zamestnancami zamestnávateľa, z ktorého záveru
vyplýva, že zranená zamestnankyňa postupovala obvyklým bezpečným , nekonala nesprávnym ani
nebezpečným spôsobom a neporušila žiaden bezpečnostný predpis. Príčinou pracovného úrazu je
zlyhanie sondotródy na stroji, pričom z predložených listín zo šetrenia zamestnávateľom - konkrétne z
tzv. LESSON LEARNED CARD je zrejmá príčina pracovného úrazu, ktorú prvostupňový správny orgán
hodnotil v kontexte s ďalšími zistenými skutočnosťami, s čím sa stotožnil aj žalovaný.  K vyšetrovaniu
príčin pracovného úrazu pristúpil inšpektorát práce až následne po doručení tejto správy dňa 21.12.2012.
Z pripojených administratívnych spisov nebolo zistené žiadne také pochybenie správneho orgánu prvého
stupňa s ktorým sa aj stotožnil žalovaný, ktoré by viedlo k záveru o nedostatočne zistenom skutkovom
stave. Správny orgán vykonal dostatočné a dôsledné zisťovanie v tejto veci, zabezpečil si dostatok
podkladov pre zistenie skutkového stavu a pre rozhodnutie a z administratívneho spisu je zrejmé, že
skutkový stav bol zistený podrobne, správe a dôsledne. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k zistenému porušeniu
jeho povinností tvrdí, že v tomto prípade sa jedná o náhodu v tomto súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5Sžo/11/2012 v zmysle ktorého: „ Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č.
124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov zakladá zamestnávateľovi objektívnu zodpovednosť, z ktorej sa nemôže
vyviniť s poukazom na argument, že išlo o náhly jav.“ , čo možno aplikovať aj na tento prípad, keď
liberačné dôvody pre vyvinenie sa pre porušenie povinností tak, ako je to popísané vo výrokovej časti
prvostupňového správneho rozhodnutia nie sú stanovené a do úvahy vzhľadom na charakter absolútnej
objektívnej zodpovednosti žalobcu neprichádza ani náhoda.

44. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu ku klasifikácii pracovného úrazu
ako ťažkej ujmy na zdraví a vo vzťahu k uloženej pokute aj túto súd považoval za nedôvodnú. Súd
má za to, že z oboch rozhodnutí správnych orgánov je dostatočne zrejmé, z čoho vychádzali správne
orgány pri posudzovaní pracovného úrazu a to konkrétne z vyjadrenia príslušného poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti -  zo záveru ohľadom závažnosti pracovného úrazu podaného úrazovým
chirurgom Univerzitnej nemocnice L. Pasteura MUDr. J. M., ktorý ako to vyplýva bol vyžiadaný na
základe žiadosti samotného žalobcu v zmysle ust. § 17 ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z.. Zároveň tu
súd poukazuje na to, že sám žalobca po podaní tohto vyjadrenia vo svojom písomnom stanovisku zo
dňa 18.12.2012, ktoré zaslal inšpektorátu práce spolu so správou o šetrení jednoznačne stanovil, že
pracovný úraz postihnutej je považovaný za závažný pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá



spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého orgánu, z čoho vyplýva záver, že sa s takouto klasifikáciou
sám žalobca stotožnil. Následne akceptujúc toto vyjadrenie ako je zrejmé z administratívneho spisu
žalobca preklasifikoval v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
pracovný úraz za závažný a zároveň ako to uviedol v písomnom podaní zo dňa 18.12.2012, ako aj v
samotnej správe o vyšetrení príčin a okolností vzniku úrazu, kde taktiež túto skutočnosť akceptoval.
Z uvedeného dôvodu, nebol daný dôvod správnym orgánom nariaďovať v priebehu administratívneho
konania znalecké dokazovanie. Obrana žalobcu spočívajúca v tom, že takéto posúdenie pracovného
úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví má byť vyriešené riadnym odborným dokazovaním - znaleckým
posudkom je tak za situácie keď sám súhlasil s takouto klasifikáciou pracovného úrazu vyslovene
účelová. Súd poukazuje na to, že ak mal žalobca  v ďalšom konaní pochybnosti o klasifikácii pracovného
úrazu a nedisponoval zdravotnou dokumentáciou poškodenej aby si sám zabezpečil znalecký posudok
a za stavu, keď platí princíp unesenia dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení, ak mal v
priebehu konania za to, že sa nemožno stotožniť s takouto klasifikáciou mal podať v zmysle § 43 a
nasl. zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a
o zmene a doplnení niektorých zákonov  podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
na preskúmanie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri vydávaní odborného stanoviska a
na preskúmanie poskytovanej zdravotnej starostlivosti v nemocnici v ktorej bola ošetrená poškodená
zamestnankyňa, túto skutočnosť oznámiť Inšpektorátu práce, ktorý by bol za týmto účelom prerušil
konanie a následne zaujal stanovisko k hodnoteniu pracovného úrazu v kontexte Úradom pre dohľad
zisteným záverom. Taktiež nie je dôvodná námietka vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu
uloženej pokuty, nakoľko za situácie, keď bolo ustálené, že sa jedná o pracovný úraz z ťažkou ujmou
na zdraví, bolo namieste správne postupovať pri ukladaní pokuty v zmysle ust. § 19 ods. 1 písmeno a)
zákona č. 125/2006 Z. z. s čím sa  stotožnil aj žalovaný správny orgán.

45. Vo vzťahu k námietke non subjektu a nulitného aktu už zaujal svoje stanovisko aj kasačný súd a
to v bode 24. odôvodnenia zrušujúceho rozsudku sp. zn.: 3Asan/3/2016, keď uviedol, že žalobca bol
jednoznačne identifikovaný identifikačným číslom a išlo o chybu v písaní a túto zrejmú chybu napravil
druhostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí, keďže odvolacie konanie tvorí jeden celok s
konaním na prvom stupni. K tomuto ešte súd dodáva, že sa situácie, keď len dôjde k zmene obchodného
mena právnickej osoby pri zachovaní toho istého identifikačného čísla nemožno hovoriť, že tu ide o
nonsubjekt, nakoľko tá istá právnická osoba identifikovaná rovnakým identifikačným číslom existuje
avšak pod iným obchodným menom a preto nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu o tom, že bola
uložená pokuta neexistujúcemu subjektu a z toho dôvodu sa jedná o nulitné rozhodnutie. Rozhodnutie
NS SR sp. zn.:  6Sž/99/00 nemožno na tento prípad aplikovať, pretože právna veta tohto rozhodnutia
hovorí o prípade ak : „ Ak daňové orgány vyrubili daň niekomu, kto v čase vydania rozhodnutia v právnom
slova zmysle neexistoval, a tomuto rozhodnutia aj adresovali, ide o akty nulitné, čo je dôvodom, aby súd
žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil“. V zmysle tohto rozhodnutia právnou neexistenciou sa rozumie
nedostatok právnej subjektivity , čo v tomto prípade nemožno skonštatovať, že subjekt s identifikačným
číslom 35 893 427 nebol zapísaný v čase vydania tak  rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
ako aj žalovaného, čo je zrejmé z výpisu z Obchodného registra (právna subjektivita právnických osôb
vzniká v zmysle ust. § 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka zápisom do obchodného registra - Právnické
osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného
registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak).

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného pri viazanosti právnym názorom kasačného súdu mal súd za to,
že žaloba žalobcu nie je dôvodná a je namieste ju zamietnuť podľa § 190 SSP.

47. Podľa ust. § 167 ods. 1 SSP Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na
úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom
alebo sčasti úspech.

48. Podľa ust. § 168 SSP Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci
voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo
požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

49. O náhrade  trov  konania  rozhodol  súd  podľa  § 167 ods. 1 SSP v  spojení  s  ust. §



168 SSP, v zmysle ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal
v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy
konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

50. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 Správneho súdneho poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).  (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej  alebo opomenutého sťažovateľa
musia byť spísané advokátom.



Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu,
zaistenia a administratívneho vyhostenia,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:db0363e7-a0a6-4d23-940a-5932fac588d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/2014 z 5. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-05", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db0363e7-a0a6-4d23-940a-5932fac588d5"}, {"guid": "ussr:009c7e2a-7a28-47a7-8c08-67e2b34b0a90", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:009c7e2a-7a28-47a7-8c08-67e2b34b0a90"}, {"guid": "fb7c3981-3cfb-4c9f-bc00-d849c82ee314:511c0dda-50ba-4632-923e-9784857dab70", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7014200299.3", "spisova_znacka": "3Asan/3/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/3/2016 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7014200299.3"}, {"guid": "1e14e646-76d3-445a-91b9-ce71d4743d8f:f8797616-0831-4089-9b42-a3e511d711f1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2", "spisova_znacka": "7S/79/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/79/2018 z 13. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2"}], "citovane_v": []}