{"guid": "8dacc59e-441d-4d6e-b60d-7e8d59958561:3158aa53-2516-422c-9eb6-12565b63fc10", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1", "spisova_znacka": "8Co/1/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/1/2025 z 13. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 13. júna 2025, sp. zn. 8Co/1/2025, ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1", "identifikacne_cislo": "7205223677", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "Mgr. Miloš Greguš", "sudca_id": 1376, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-milos-gregus-1376", "datum_vydania": "2025-06-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3158aa53-2516-422c-9eb6-12565b63fc10", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Košice\n8Co/1/2025\n7205223677\n13. 06. 2025\nMgr. Miloš Greguš\nECLI:SK:KSKE:2025:7205223677.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu\nJUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne A. B. C. nar.\nXX.XX.XXXX bývajúcej v D. E. F. E. D. G. XX zastúpenej Advokátskou kanceláriou ROMŽA, s. r.\no., IČO: 51 043 483, so sídlom v Košiciach na Hrnčiarskej ulici č. 5 proti žalovanému H. I. nar.\nXX.X.XXXX bývajúcemu v D. E. J. F. G. XX zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Miklošom,\nIČO: 31 309 909, so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Tyršovom nábreží č. 7 v konaní o\nzaplatenie 9.518,38 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice\nč.k. K2-43C/539/2005-665 zo dňa 15.7.2024 takto\nrozhodol:\nI. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku II. o zamietnutí žaloby do sumy 1.073,98 Eur.\nII. Z r u š u j e\nrozsudok v napadnutých výrokoch II. o zamietnutí žaloby nad sumu 1.073,98 Eur\ns príslušenstvom, III., IV., V. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal\nžalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 165,97 Eur a zmluvnú pokutu 10,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti\nrozsudku. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Výrokom III. priznal žalovanému proti\nžalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,98 %. Výrokom IV. rozhodol, že štát má právo\nna náhradu trov konania voči žalobkyni v pomere 98,99 % a výrokom V. rozhodol, že štát má právo na\nnáhradu trov konania voči žalovanému v pomere 1,01 %.\n2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 9, § 391 ods. 1, § 397, § 330 ods. 1\nObchodného zákonníka (ObZ), § 37 Občianskeho zákonníka (OZ), § 1 písm. a), § 3 ods. 2, 3, 4, §\n6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom v čase\nuzavretia zmluvy t.j. ku dňu 1.9.2002, článku 4 ods. 2 základných princípov, § 255 ods. 1, 2, § 262\nods. 2 CSP. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporné uzavretie Zmluvy č. 15/2002 o\npodnájme nebytových priestorov zo dňa 01.09.2002, v ktorej na strane nájomcu vystupoval pôvodný\nžalobca a na strane podnájomníka vystupoval žalovaný. Na základe uvedenej zmluvy boli žalovanému\nposkytnuté do podnájmu nebytové priestory špecifikované v zmluve a žalovaný sa zaviazal uhrádzať\nza podnájom sumu 33.000 Sk mesačne za obdobie od 01.09.2002 do 31.10.2002 a následne sumu\n37.500 Sk mesačne za obdobie od 01.11.2002, a to vždy k 25. dňu bežného mesiaca na základe\nvystavenej faktúry. Na úhradu nákladov za poskytnuté služby špecifikované v zmluve sa žalovaný ako\npodnájomník zaviazal uhrádzať zálohy v sume 11.000 Sk mesačne splatné k 25. dňu v bežnom mesiaci.\nPôvodný žalobca podal žalobu z dôvodu neuhradeného nájomného a služieb s ním spojených spolu\nvo výške 9.518,37 Eur (286.750,60 Sk) a prináležiacej zmluvnej pokuty 7.879,47 Eur (237.376,87 Sk).\n\nDlh žalovaného na nájomnom mal vzniknúť neuhradením faktúr za podnájom č. 19/2005, č. 64/2005,\nč. 80 /2005 a č. 119/2005 za obdobie od 02.02.2005 do 16.05.2005, tzn. do skončenia podnájomného\nvzťahu v celkovej sume 131.854,80 Sk. Ďalej mal žalovanému vzniknúť dlh titulom nedoplatku na\nvyúčtovaných zálohových platbách za roky 2004 a 2005. Nedoplatok na vyúčtovaných zálohových\nplatbách za služby za rok 2004 bol vyčíslený vo vyúčtovacej faktúre č. 56/2005 na sumu 90.895,50\nSk. Pôvodný žalobca z platieb realizovaných žalovaným v roku 2005 priradil sumu 38.037,90 Sk na\núhradu časti tejto vyúčtovacej faktúry, preto v tomto konaní uplatnil len zostávajúcu časť 52.857,60 Sk.\nNedoplatok na vyúčtovaných zálohových platbách za služby za rok 2005 bol vyčíslený vo vyúčtovacej\nfaktúre č. 112/2005 v celkovej sume 102.038,20 Sk. Zmluvná pokuta bola zo strany pôvodného žalobcu\nvyčíslená pevnou sumou vo vzťahu k jednotlivým dlžným sumám ku dňu 15.05.2007 v sume 7.879,47\nEur (237.376,87 Sk). Nakoľko v konaní došlo k zmene subjektu na strane žalobcu, na základe Zmluvy\no postúpení pohľadávky, tzn. na základe singulárnej sukcesie, súd prvej inštancie sa v prvom rade\nzaoberal tým, ktoré z nárokov uplatnených pôvodným žalobcom boli postúpené na súčasnú žalobkyňu.\nZ obsahu článku I. Zmluvy o postúpení pohľadávok, predmetom ktorého bolo vymedzenie postúpenej\npohľadávky vyplýva, že sa postupuje pohľadávka, o ktorú sa vedie spor v tomto konaní vo výške istiny\n9.307,43 Eur titulom nezaplatenia nasledovných faktúr: č. 112/2005 v sume 3.387,05 Eur, č. 19/2005\nv sume 1.244,77 Eur, č. 56/2005 v sume 2.186,07 Eur, č. 64/2005 v sume 1.244,77 Eur a č. 80/2005 v\nsume 1.244,77 Eur. Z obsahu čl. II. Zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že predmetom postúpenia\nje okrem vyššie uvedenej istiny aj prislúchajúce príslušenstvo, ako aj všetky práva s ňou spojené. Z\nuvedenej špecifikácie vyplýva, že predmetom postúpenia nebola pohľadávka v sume 642,46 Eur (19.354\nSk) s príslušenstvom z nezaplatenej faktúry č. 119/2005, ktorá bola v tomto konaní uplatnená pôvodným\nžalobcom. Nakoľko súčasný žalobca nepreukázal, že mu patrí uplatnené právo na zaplatenie vyššie\nuvedenej sumy, nie je v tejto časti aktívne vecne legitimovaný. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie\nžalobcu mal za následok zamietnutie žaloby v tejto časti. Z uvedenej špecifikácie ďalej vyplýva, že\npredmetom postúpenia je pohľadávka v sume 2.186,07 Eur (65.857,54 Sk) s príslušenstvom titulom\nnezaplatenia faktúry č. 56/2005, pričom zo žaloby uplatnenej pôvodným žalobcom vyplýva, že výška\npohľadávky uplatňovanej v tomto konaní z faktúry č. 56/2005 je 1.754,55 Eur (52.857,60 Sk). Rozdiel\nmedzi pohľadávkou uplatnenou v tomto konaní z vyššie uvedenej faktúry a postúpenou pohľadávkou\nje v sume 431,52 Eur. Preto konštatoval, že týmto rozdielom medzi postúpenou sumou a sumou\nuplatnenou v konaní v sume 431,52 Eur sa nemohol zaoberať, nakoľko nebol predmetom konania.\nŽalovaný v priebehu konania vzniesol námietku neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky poukazujúc\nna to, že nedošlo k presnej identifikácii pohľadávky a na neurčitosť oznámenia o postúpení pohľadávky,\nz ktorého nie je zrejmé, aká pohľadávka bola postúpená. Poukázal na to, že Zmluva o postúpení\npohľadávky obsahuje presnú špecifikáciu postúpenej pohľadávky a totožne je pohľadávka špecifikovaná\nv Oznámení o postúpení pohľadávky zo dňa 07.03.2016, ktoré bolo žalovanému doručené pôvodným\nžalobcom, tzn. postupcom. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že\nZmluva o postúpení pohľadávky nevykazuje také vady v rozpore so zákonnými požiadavkami na právne\núkony, ktoré by mohli viesť k záveru o neplatnosti tohto právneho úkonu. Žalovaný v priebehu konania\nvzniesol námietku neplatnosti Zmluvy o podnájme nebytových priestorov z dôvodu nepreukázania\nvopred udeleného súhlasu príslušného orgánu podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb.,\nktorý bol potrebný k platnosti zmluvy. Z vykonaného dokazovania listinným dôkazom predloženým\nžalobkyňou bolo preukázané, že pôvodný žalobca disponoval predchádzajúcim súhlasom starostu\nmestskej časti Košice - Staré Mesto na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru určeného na\nprevádzkovanie denného baru - kaviarne a reštaurácie so žalovaným. Zmluva o podnájme nebytových\npriestorov teda bola uzavretá v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb. Žalovaný zároveň\nvzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku. Z obsahu Zmluvy vyplýva, že bola\nuzavretá medzi pôvodným žalobcom ako podnikateľom a žalovaným, ktorý bol v čase uzavretia Zmluvy\nfyzickou osobou - podnikateľom (H. I. - EŠKO, s miestom podnikania Bauerova 10, Košice, IČO: 14\n303 418) a týkala sa ich podnikateľskej činnosti. So zreteľom na povahu zmluvných strán súd prvej\ninštancie vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným vyhodnotil ako obchodnoprávny. Nároky z\ntohto obchodného záväzkového vzťahu podliehajú premlčaniu v štvorročnej premlčacej dobe, ktorá\nzačala plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti jednotlivých faktúr, pričom do podania žaloby, resp.\npodania návrhu na rozšírenie žaloby, ešte premlčacia doba neuplynula žiadnemu z uplatnených nárokov.\nPokiaľ ide o uplatnený nárok, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal nárokom uplatneným titulom\nnedoplatku za služby, ktorý mal byť žalovanému vyúčtovaný vo vyúčtovacích faktúrach č. 56/2005 a\n112/2005. V článku 5. bode 5.4. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že vysporiadanie rozdielu medzi\nskutočnou cenou poskytovaných služieb a zaplatenými zálohami vykoná nájomca minimálne raz ročne,\na to do 30 dní od obdržania celoročného vyúčtovania od všetkých dodávateľov služieb. Z bodu 5.2\n\nuvedeného článku Zmluvy vyplýva, že podnájomník uhrádza náklady za služby uvedené v bode 5.1.\nZmluvy (tzn. za dodávku tepla, elektrickej energie, vody a ostatných služieb spojených s užívaním\nspoločných priestorov a sociálnych zariadení, a to upratovanie, odvoz komunálneho odpadu, informačná\nslužba a iné), pričom spôsob výpočtu týchto nákladov je uvedený v prílohe č. 3 zmluvy. Vzhľadom na\nto, žalovaný v priebehu konania opakovane namietal, že predmetné vyúčtovacie faktúry rovnako ako\npodklady, na základe ktorých mu mali byť takéto faktúry vystavené, mu nikdy zo strany žalobkyne, resp.\npôvodného žalobcu doručené neboli a o ich existencii sa dozvedel až v tomto súdnom konaní, súd prvej\ninštancie v tejto súvislosti skúmal, či došlo k splneniu zmluvnej povinnosti nájomcu podľa článku 5. bod\n5.4 Zmluvy. Zistil, že nebolo preukázané doručenie vyúčtovacích faktúr, ani vyúčtovania žalovanému,\na nebolo preukázané ani vyhotovenie takého vyúčtovania, ktoré by slúžilo ako podklad na vystavenie\nvyúčtovacích faktúr žalovanému. Žalobkyňa vo všeobecnosti tvrdila, že faktúry nosila ona, ale aj jej\nmanžel a zamestnanec, ktorý pracoval pre pôvodného žalobcu a k vyúčtovacím faktúram bola priložená\npríloha, z ktorej vyplývalo, ako boli služby žalovanému účtované. Pôvodný žalobca na pojednávaní\nuviedol, že faktúru č. 56/2005 (pozn. súdu - faktúra za rok 2004) doručila žalovanému konateľka osobne\na faktúru č. 112/2005 (pozn. súdu - faktúra za rok 2005) doručil žalovanému osobne manžel konateľky,\nspolu s ďalšími faktúrami a faktúrami od dodávateľov a to tak, že mu ich nechal na stole. Žalobkyňa\nneuviedla ani vo vzťahu k jednému doručeniu konkrétny dátum, kedy sa tak malo stať. Žalobkyňa uviedla,\nže nedisponuje žiadnym listinným dôkazom preukazujúcim doručenie vyúčtovacích faktúr a podkladov\nk týmto faktúram žalovanému. Na preukázanie doručenia faktúry č. 112/2005, ktorá podľa pôvodného\nžalobcu „mohla byť niekedy v júli“ doručená žalovanému súd prvej inštancie vypočul svedka, K. C.\nC., manžela konateľky pôvodného žalobcu. Pôvodný žalobca navrhol na túto skutočnosť aj výsluch\nsvedkyne, ktorá mala byť prítomná pri doručení. Z výsluchu svedka K. C. C. vyplynulo, že si nepamätá,\nkto mal žalovanému doručovať vyúčtovaciu faktúru za rok 2004 (pozn. súdu - faktúru č. 56/2005). Pokiaľ\nide o vyúčtovaciu faktúru za rok 2005 (pozn. súdu - faktúru č. 112/2005) uviedol, že potom, čo žalovaný\nzačal spochybňovať vyúčtovacie faktúry za roky 2004 a 2005, dohodol sa so žalovaným, že mu donesie\nvšetky vyúčtovacie faktúry a všetko vysvetlí. Stretnúť sa mali u žalovaného, k čomu malo dôjsť niekedy\nzačiatkom júla, pričom za žalovaným išiel s pani L., o ktorej tvrdil, že ju stretol v meste a ktorá sa\nmala vyjadriť, že by chcela ísť na stretnutie so svedkom. Vyhodnotiac tvrdenia pôvodného žalobcu a\nsvedka vo vzájomných súvislostiach súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo preukázané doručenie\nvyúčtovacej faktúry č. 56/2005 aj s vyúčtovaním, nakoľko tvrdenie konateľky pôvodného žalobcu, že\nich doručila žalovanému, ktorý ich doručenie poprel je nepostačujúce. Rovnako súd konštatuje, že\nnebolo preukázané doručenie vyúčtovacej faktúry č. 112/2005 aj s vyúčtovaním, poukazujúc pritom\naj na rozpor v tvrdení konateľky pôvodného žalobcu a svedka. Pokiaľ konateľka pôvodného žalobcu\ntvrdila, že svedok mal doručovať spornú vyúčtovaciu faktúru za rok 2005 na stretnutí so žalovaným za\nprítomnosti svedkyne, svedok uviedol, že stretnutie, na ktoré zobral všetky faktúry a podklady si mal\ndohodnúť so žalovaným až potom, čo bola zo strany žalovaného daná faktúra spochybnená. Zároveň\nsúd svedeckú výpoveď svedka, v tom, že niekedy začiatkom júla mal žalovanému doručiť všetky faktúry\nod roku 2002 až 2005 tým spôsobom, že mu ich nechal na stole, za účasti svedkyne M. L., „ktorú stretol\nv meste“ a ktorá chcela byť pritom, hodnotí súd ako neurčitú a nevierohodnú. Zdôraznil, že svedecká\nvýpoveď je dôkazným prostriedkom, ktorým sa preukazuje určitý dej tvrdený sporovou stranou. Nakoľko\npôvodný žalobca ani žalobkyňa neuviedli žiadne konkrétne okolnosti doručenia sporných vyúčtovacích\nfaktúr a ani nešpecifikovali konkrétne okolnosti, za akých došlo k tomu, že pri tomto internom úkone\nobchodnej spoločnosti mala byť prítomná tretia osoba, súd prvej inštancie nevyhovel návrhu na výsluch\nsvedkyne M. L.. Prihliadol aj na skutočnosť, že od vystavenia sporných vyúčtovacích faktúr uplynula\ndoba 19 rokov a výsluch svedkyne s odstupom 19 rokov vyhodnotil ako nehospodárny. Poukázal aj\nna to, že kým, konateľka pôvodného žalobcu tvrdila, že vyúčtovania služieb vypracovala nájomníkom\nona, svedok K. C. vo svojej výpovedi uviedol, že vyúčtovacie faktúry, t.j. faktúry za celoročné odobraté\nslužby, vypracoval on. So zreteľom na vzájomnú protichodnosť tvrdení konateľky pôvodného žalobcu a\nsvedka, ďalej s prihliadnutím na to, že žalobkyňa v konaní nepreukázala doručenie takýchto vyúčtovaní\nžalovanému, dokonca ich v konaní ani nepredložila ako listinný dôkaz, súd prvej inštancie konštatoval,\nže žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní splnenia si zmluvnej povinnosti\nvyplývajúcej z článku 5 bod 5.4. zmluvy. Uviedol, že v priebehu celého konania nebolo zo strany\nžalobkyne a ani zo strany pôvodného žalobcu preukázané splnenie zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z\nčlánku 5 bodu 5.4. zmluvy, napriek tomu, že žalovaný uvedené v konaní opakovane namietal. Z obsahu\nvyúčtovacích faktúr (č. 56/2005 a č. 112/2005) pritom nevyplýva, čo bolo ich podkladom, nevyplýva z\nnich splnenie povinnosti voči žalovanému ako zmluvnej strane podľa bodu 5.4. v spojení s bodom 5.2.\nzmluvy. Zdôraznil, že už na pojednávaní konanom dňa 23.03.2009 konštatoval, že pôvodný žalobca\nzatiaľ k vyúčtovacím faktúram (tzn. faktúram č. 56/2005 a č. 112/2005), ktoré boli predložené súdu s\n\npísomným podaním zo dňa 28.05.2007, nepredložil špecifikáciu týchto faktúr, tzn. také listinné dôkazy,\nna základe ktorých sa vykonalo vyúčtovanie služieb za roky 2004 a 2005. Následne uznesením túto\npovinnosť pôvodnému žalobcovi uložil. V nadväznosti na vyššie uvedenú uloženú povinnosť, predložila\nžalobkyňa dňa 27.04.2009 listinné dôkazy, vrátane listín, ktoré súhrnne označila ako „Metodika výpočtu\nza dodávky jednotlivých druhov poskytovaných služieb, ako aj ich výška za uplatňované obdobie roku\n2004-2005“, a to: Vodné stočné, Upratovanie spoločných priestorov? Ústredné kúrenie? Elektrická\nenergia? Komunálny odpad - za roky 2004 a 2005. V týchto listinách žalobkyňa rozpisuje spôsob\nvýpočtu úhrad za poskytnuté služby žalovanému. Uviedol, že z označenia týchto listín žalobkyňou a z\nich obsahu vyplýva, že nejde o vyúčtovania, ktoré by boli doručované žalovanému v čase vystavenia\nvyúčtovacích faktúr, v súlade so Zmluvou, a o listiny, ktoré boli vypracované na účely súdneho\nkonania. Konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa, (a pred ňou pôvodný žalobca) nepreukázala splnenie tejto\npovinnosti vo vzťahu k žalovanému, nemohla žalovanému vzniknúť povinnosť uhradiť sumy uplatnené\nv tomto konaní na základe vyúčtovacích faktúr. Znalecké dokazovanie v súdnom konaní nenahrádza\nsplnenie povinnosti zmluvnej strany vyplývajúcej zo zmluvy. Inak povedané znaleckým dokazovaním\nnemožno zhojiť nesplnenie povinnosti zmluvnej strany vyplývajúcej zo zmluvy. Z uvedeného dôvodu\nsúd prvej inštancie neprihliadal na výsledky znaleckého dokazovania, nakoľko nemohli tvoriť podklad\npre rozhodnutie. V tomto konaní bol uplatňovaný nárok, vyplývajúci z platného záväzkového vzťahu\nmedzi stranami sporu, ktorý mohol vzniknúť len za splnenia zmluvnej podmienky dohodnutej v tomto\nzáväzkovom vzťahu. Pokiaľ pôvodný žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, tzn. nevykonal\nvyúčtovanie v súlade s metodikou dohodnutou zmluvnými stranami v Prílohe č. 3 zmluvy a vyúčtovanie\nani vyúčtovaciu faktúru nedoručil žalovanému, nemôže mu nárok vzniknúť na základe „vyúčtovania“\nvykonaného znalcom, a to ani v prípade ak by znalec aplikoval metodiku dohodnutú zmluvnými stranami\nv Zmluve. Považoval za nepochybné, že žalobkyňa nepreukázala nielen doručenie vyúčtovacích faktúr a\nvyúčtovania žalovanému, ale ani samotné vyhotovenie vyúčtovania. Z uvedeného dôvodu žalobu v časti\nnároku uplatneného titulom vyúčtovania spolu s príslušenstvo zamietol. Súd prvej inštancie sa napokon\nzaoberal nárokom uplatneným titulom dlžného nájomného za obdobie február 2005 až apríl 2005 s\nprislúchajúcou zmluvnou pokutou. Uviedol, že žalovaný opakovane namietal skutočnosť, že žalobca v\nkonaní uvádza vyššie sumy zálohových platieb oproti zmluvne dohodnutej sume 11.000 Sk mesačne,\npričom nedošlo k dohode o zmene výšky zálohových platieb. Nakoľko v čl. 9 bod 9.4. zmluvy sa zmluvné\nstrany dohodli, že zmeny a doplnky tejto zmluvy sú možné na základe dohody zmluvných strán len\nv písomnej forme a žalobca majúc vedomosť o námietke žalovaného, nepredložil žiaden dodatok k\nzmluve, ktorým by preukázal svoje tvrdenia o zmene výšky zálohových platieb za služby, súd prvej\ninštancie vychádzal výlučne z výšky týchto platieb dohodnutej v zmluve. Nájomca síce bol oprávnený\nv zmysle čl. 5 bod 5.3. zálohu primerane zvýšiť, ak dôjde k zvýšeniu cien od dodávateľa, ale žalobca\nvyslovene netvrdil a ani nepreukázal, že by z jeho strany došlo k zvýšeniu záloh na základe zvýšenia\ncien dodávateľa, ani spôsob zohľadnenia primeranosti zvýšenia záloh oproti konkrétnemu zvýšeniu cien\nkonkrétneho dodávateľa (teplo, elektrická energia, voda ostatné služby spojené s užívaním spoločných\npriestorov a sociálnych zariadení) a ani účinnosť takéhoto navýšenia. Z príjmových pokladničných\ndokladov predložených žalovaným, ktorých obsah nebol sporný, súd zistil, že v období od januára 2005\ndo apríla 2005 uhradil žalovaný pôvodnému žalobcovi nasledovné sumy v hotovosti:\nJanuár 2005\nFebruár 2005\nMarec 2005\nApríl 2005\n11.01.2005 - 13.000 Sk\n08.02.2005 - 10.000 Sk\n01.03.2005 - 13.000 Sk\n06.04.2005 - 13.000 Sk\n19.01.2005 - 13.000 Sk\n14.02.2005 - 13.000 Sk\n09.03.2005 - 13.000 Sk\n13.04.2005 - 12.000 Sk\n27.01.2005 - 13.000 Sk\n22.02.2005 - 22.000 Sk\n16.03.2005 - 13.000 Sk\n26.04.2005 - 24.000 Sk\n\n22.03.2005 - 13.000 Sk\n\n30.03.2005 - 13.000 Sk\nZ vyjadrení žalobkyne vyplýva, že vyššie uvedené hotovostné platby prijaté od žalovaného ňou boli\núčtované na úhradu záväzkov žalovaného za predchádzajúce obdobia roku 2004 a až následne boli\npriradzované k záväzkom žalovaného splatným v roku 2005. Uvedený postup žalobkyne vyhodnotil\nsúd prvej inštancie ako nezákonný v intenciách ustanovenia § 330 ods. 1 ObZ, nakoľko z príjmových\npokladničných dokladov vyplýva, že žalovaný týmito platbami určil, že plnil nielen za nájom, ale aj za\nslužby. Žalovaný ako dlžník teda určil, ktoré záväzky plní. Nakoľko žalovaný neurčil pomer v akom\nplnil na nájom a služby, priradil súd prvej inštancie platby v pomere 50:50 s prihliadnutím na dátum\nsplatnosti, ktorý bol pri nájomnom a pri službách k 25. dňu v mesiaci. Pre spravodlivé, rozumné a logické\nusporiadanie veci, považoval za potrebné rozdeliť prijatú platbu v rovnakom pomere na oba nároky\nžalobkyne. V mesiaci január 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 28.000 Sk na nájomné a 11.000\nSk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 9.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 28.000 Sk = 9.500\nSk). V mesiaci február 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 25.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na\nslužby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka 12.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 25.000 Sk = 12.500 Sk).\nV mesiaci marec 2005 žalovaný k 25. dňu v mesiaci uhradil 37.500 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby.\nV danom mesiaci nad rámec realizoval platby vo výške 16.500 Sk. V mesiaci apríl 2005 žalovaný k 25.\ndňu v mesiaci uhradil 14.000 Sk na nájomné a 11.000 Sk na služby, žalobkyni tak vznikla pohľadávka\n23.500 Sk na nájomnom (37.500 Sk - 14.000 Sk = 23.500 Sk). Po lehote splatnosti uhradil žalovaný\nešte sumu 24.000 Sk, tzn. po lehote splatnosti došlo napokon k úhrade celého nájomného s tým, že nad\nrámec bola realizovaná platba 500 Sk ( 24.000 - 23.500 Sk = 500 Sk). Nakoľko žalobkyňa priradzovala\nplatby realizované žalovaným v roku 2005 na jeho záväzky v roku 2005 v rozpore s jeho určením na\nzáväzky z roku 2004, súd prvej inštancie priradil platby realizované v roku 2005 nad rámec mesačných\núhrad nasledovne: Z úhrady nad rámec realizovanej v mesiaci marec 2005 v zostatkovej výške 16.500\nSk súd priradil sumu 9.500 Sk na najstaršiu dlžnú sumu v roku 2005, a to na dlžnú sumu 9 500 Sk\nza mesiac január (16 500 Sk – 9.500 Sk = 7.000 Sk). Zo sumy 16.500 Sk tak ostala suma 7.000 Sk\nrealizovaná nad rámec. Následne sumu 7.000 Sk priradil na dlžnú sumu 12.500 Sk za mesiac február\n2005 (12.500 Sk – 7.000 Sk = 5.500 Sk), čím došlo k zníženiu dlžnej sumy za mesiac február 2005 na\nsumu 5.500 Sk. Nakoľko v mesiaci apríl 2005 bola realizovaná úhrada nad rámec mesačných platieb v\nsume 500 Sk, priradil túto platbu na dlžnú sumu za mesiac február 2005 (5.500 Sk - 500 Sk = 5.000 Sk),\nčím došlo k zníženiu dlžnej sumy za mesiac február 2005 na dlžnú sumu 5.000 Sk. Uvedená suma 5.000\nSk, tzn. suma 165,97 Eur je zároveň dlžnou sumou istiny za obdobie február 2005 - apríl 2005, ktorú\nsúd priznal žalobkyni vo výroku č. I tohto rozsudku. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu dohodnutú v Zmluve\nvo výške 0,1 % denne z nezaplatenej sumy, súd prvej inštancie ju priznal nasledovne: Z dlžnej sumy\n12.500 Sk za mesiac február od 26.02.2005, tzn. odo dňa nasledujúceho po splatnosti pohľadávky do\n30.03.2005 = 62,50 Sk, tzn. 2,07 Eur, z dlžnej sumy 5.500 Sk od 31.03.2005 (po priradení sumy 7.000\nSk dňa 30.03.2005) od 31.03.2005 do 26.04.2005 = 148,50 Sk, tzn. 4,93 Eur, z dlžnej sumy 5.000 Sk\nod 27.04.2005 do 15.05.2007 = 95 Sk, tzn. 3,15 Eur. Spolu tak žalobkyni priznal vo výroku I. rozsudku\nzmluvnú pokutu 10,15 Eur. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov\nkonania v spore. V konaní mal žalobca len čiastočný úspech, v prevažnej miere bol úspešný žalovaný,\na to v rozsahu 97,98 %. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov štátu, rozhodol, že štát má právo na náhradu\ntrov konania vo voči stranám sporu vo výroku IV. a V. rozsudku, podľa pomeru ich úspechu, nakoľko\nznalcovi bolo v priebehu konania priznané znalečné za jednotlivé úkony znaleckej činnosti, ktoré mu\nbolo vyplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd prvej inštancie aplikoval zásadu uvedenú v\nčlánku 4 ods. 2 CSP.\n3. Proti výrokom II. až V. rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov\npodľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Uviedla, že uplatnený odvolací dôvod podľa písm. e) spočíva\nv tom, že súd prvej inštancie nezákonne zamietol jej návrh na vykonanie dôkazu vypočutím svedkyne\nM. L., za účelom potvrdenia a opísania priebehu stretnutia svedka K. C. so žalovaným, na ktorom\nmal svedok opakovane doručiť žalovanému všetky faktúry vystavené právnym predchodcom žalobkyne\nza obdobie rokov 2002 až 2005. Má za to, že doručenie predmetných faktúr žalovanému je pritom\nťažiskovou skutkovou okolnosťou, ktorá predikatívnym spôsobom determinuje preukázanie splnenia\n\nobligatórnej povinnosti žalobkyne, na ktorú sa zaviazala podľa uzatvorenej zmluvy č. 15/2002 zo\ndňa 1.9.2002 v čl. 5 bod 5.4. Ide teda o rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv\nna kreovanie relevantného skutkového základu a na jeho základe vyvodených právnych záverov\no dôvodnosti ňou uplatneného nároku. Je toho názoru, že procesným postupom súdu prvej inštancie,\nkeď odmietol vykonať označený dôkaz bez relevantného právneho dôvodu a ktorý bol potenciálne\nspôsobilý priniesť relevantné zistenia a tým ovplyvniť aj právne závery, ktoré by rezultovali z týchto\nskutkových zistení, podstatným spôsobom sťažil jej dôkaznú pozíciu, čo mohlo nespravodlivo rezultovať\ndo záveru o neunesení dôkazného bremena a tým sa súd prvej inštancie nedôvodne vzdialil od želanej\na možnej miery zistenia skutkového stavu veci. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa písm. f)\nuviedol, že tento spočíva v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie,\nje nesprávne, to znamená, musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej\nstránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom\nmedzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže\npríčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval\niné skutočnosti, resp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Uvedený odvolací\ndôvod spočíva v tom, že súd prvej inštancie produkované dôkazy procesne predpísaným spôsobom\nnehodnotil z hľadiska ich dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti, teda v intenciách § 191 CSP, keď\ndospel ku skutkovému zisteniu, že žalobkyňa v predmetnom sporovom konaní nepreukázala doručenie\nvyúčtovaných faktúr žalovanému napriek tomu, že opakované doručenie predmetných faktúr za obdobie\nrokov 2002 až 2005 celkom jednoznačne vo svojej výpovedi potvrdil svedok K. C.. Rovnako súd\nprvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k skutkovému zisteniu, že nepredložila žalovanému\nspolu s vyúčtovacími faktúrami ani spôsob výpočtu úhrad za poskytnuté služby. Uvedené skutkové\nzistenie však nekorešponduje obsahu vykonaných listinných dôkazov vo forme vyúčtovacích faktúr,\nktorých súčasťou bola aj prílohová časť, ktorá podrobne špecifikovala (v tabuľkovej forme) štruktúru,\nspôsob výpočtu a cenu jednotlivých služieb dodávaných žalovanému. Jednoducho súd prvej inštancie\npri hodnotení označených dôkazov opomenul, pri vyvodzovaní predmetných skutkových zistení,\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli označenými dôkazmi preukázané, v dôsledku čoho deklarované\nskutkové zistenia sú v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov. Podľa jej názoru, výsledok hodnotenia\ndôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcom v ust. § 191 až § 194 CSP.\nUplatnený odvolací dôvod podľa písm. h) spočíva v tom, že súd prvej inštancie na daný skutkový stav\nsíce aplikoval správnu právnu normu (§ 330 ods. 1 ObZ), avšak túto nesprávne vyložil, resp. nesprávne\naplikoval na daný skutkový stav veci. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k právnemu\nzáveru, že jej postup, keď hotovostné platby prijaté od žalovaného, účtovala na úhradu žalovaného\nza predchádzajúce obdobia roku 2004 a až následne tieto priradzovala k záväzkom splatným v roku\n2005, bol nezákonný pre rozpor s § 330 ods. 1 ObZ, nakoľko z príjmových pokladničných dokladov\nvyplýva, že žalovaný týmito platbami určil, že plnil nielen na nájom, ale aj na služby, a teda žalovaný\nurčil, ktoré záväzky plní. Konštatovala, že pre určenie záväzku, na ktorý sa poskytnuté plnenie započíta,\nje rozhodujúca vôľa dlžníka, ktorú dlžník prejavuje svojim jednostranným vyhlásením pri poskytnutí\nplnenia. Uviedla, že z obsahu žiadneho, vo veci produkovaného dôkazu, nemožno spoľahlivo skutkovo\nustáliť, aby žalovaný takýto prejav vôle vo forme jednostranného vyhlásenia pri poskytnutí predmetných\nplnení učinil, nakoľko predmetné príjmové pokladničné doklady, ktoré vystavila, takýmto prejavom vôle\ndlžníka – žalovaného nie sú v intenciách § 330 ods. 1 ObZ. Jednoducho musí ísť o jednostranné\nvyhlásenie – prejav vôle dlžníka, nie veriteľa. Je toho názoru, že deklarovaný účel platby podľa\nvystavených príjmových pokladničných dokladov, teda že účelom poskytnutých platieb je úhrada nájmu\na služieb spojených s nájmom, nemôže interpretovať a prakticky uplatňovať tak, že tento deklarovaný\núčel vylučuje možnosť priradiť poskytnuté platby na úhradu záväzkov žalovaného skôr splatných, ako\nboli prijaté jednotlivé platby, nakoľko úhrady za služby je jedným z účelov deklarovaných príjmových\npokladničných dokladoch, na ktoré sa má priradiť poskytnuté plnenie. Nejde teda o iný druh plnenia.\nUvedené však neznamená, že pokiaľ dlžník v predchádzajúcom období (roku 2004) neuhradil veriteľovi\nzáväzok výlučne titulom zaostalého nájomného, že veriteľ nemôže priradiť toto plnenie výlučne na tento\nzáväzok. Opačný výklad by bol v rozpore s účelom poskytnutých plnení deklarovaných vo vystavených\npríjmových pokladničných dokladoch. Ak priraďovala jednotlivé platby poskytnuté žalovaným na jeho\nzáväzky skôr splatné titulom nájomného, postupovala v súlade s prejavom vôle – účelom poskytnutých\nplnení dlžníkom a preto postupovala v súlade s § 330 ods. 1 ObZ. Nesprávnosť interpretácie a aplikácie\nustanovení § 330 ods. 1 ObZ na daný skutkový stav súdom prvej inštancie vo vzťahu k poskytnutým\nplatbám na istinu, rezultovala aj do nesprávnych právnych záverov, pokiaľ ide o príslušenstvo k tejto\nistine vo forme zmluvnej pokuty, a teda nedôvodnosti nároku uplatňovaného žalobkyňou v tejto časti\n\npodanej žaloby. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že\nvyhovie žalobe v celom rozsahu.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázal na § 11 a § 12 zák. č. 431/2002 Z.z.\no účtovníctve, ako aj na § 8 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého účtovná jednotka je povinná viesť\núčtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných\nzáznamov. Uviedol, že pôvodný žalobca AFIN, s.r.o., ktorého spoločníkmi boli manželia C. a žalobkyňa,\nktorá bola súčasne jediná konateľka tejto obchodnej spoločnosti do 17.8.2016, bol povinný viesť\núčtovníctvo správne, úplne a preukázateľne. Keďže žalobkyňa bola konateľkou spoločnosti AFIN,\ns.r.o., nič jej nebránilo v tom, aby v tomto súdnom konaní predložila účtovné knihy na preukázanie\nsvojich tvrdení, že vyúčtovanie bolo riadne vyhotovené podľa čl. 5 bod 5.4. Zmluvy o podnájme\nnebytových priestorov č. 15/2002 zo dňa 1.9.2002. S poukazom na zákonnú a sudcovskú koncentráciu\nkonania žalobkyňa mohla navrhnúť dokazovanie týmto smerom, aby bolo nepochybne preukázané, že\nvyúčtovanie bolo aj v skutočnosti vypracované. Výpoveď svedka K. C. považuje za tendenčnú, keďže\nv rozhodnom období bol druhým spoločníkom pôvodného veriteľa, teda tento svedok mal nepochybný\nzáujem na výsledku súdneho konania. Nehovoriac, že jeho výpoveď ohľadom vypracovania vyúčtovania\nslužieb bola v priamom rozpore s tým, čo tvrdila žalobkyňa, že toto vyúčtovanie vypracovala ona. Aj\nz tohto pohľadu považuje vyhodnotenie dokazovania a z neho plynúce závery súdneho rozhodnutia za\nvecne aj právne správne. Nevykonanie dokazovania výsluchom svedkyne M. L. považuje za správne\nrozhodnutie a vyhodnotenie zo strany konajúceho súdu. Základný rozpor vo výpovedi žalobkyne\na svedka K. C. zakladá oprávnený dôvod na posúdenie týchto rozporných výpovedí za skutočnosť, ktorý\nspochybňuje dôveryhodnosť týchto osôb. Žalobkyňa výsluchom svedkyne chcela preukázať doručenie\nvyúčtovania za služby spojené s podnájmom, pričom neuniesla dôkazné bremeno, že toto vyúčtovanie\nbolo vôbec vyhotovené. Je pre neho nepochopiteľné, že tretia osoba má preukázať skutočnosť, že\nžalobkyňa prostredníctvom tejto osoby preukáže doručenie vyúčtovania za služby. On počas celého\nsúdneho konania tvrdil, že vyúčtovanie služby spojené s nájmom mu nikdy nebolo doručené, a to za\nžiadne účtovné obdobie. Vo svojich vyjadreniach v tomto smere bol stále konzistentný, naproti tomu\nžalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala vypracovanie vyúčtovania, a to aj napriek\npovinnosti vyplývajúcej zo zákona o účtovníctve, ale doručenie vyúčtovania chcela preukázať vypočutím\nsvedkyne L., ktorú jej manžel ako spolumajiteľ pôvodného veriteľa náhodou stretol na ulici. Svedkyňa\nmala vypovedať, že videla, ako K. C. mal žalovanému odovzdať vyúčtovacie faktúry. Svedkyňa mala\npotvrdiť, že poznala obsah listín, ktoré sa mali údajne žalovanému doručiť, pričom svedok K. C. ani\nnevedel uviesť, kedy sa tak malo stať. Z tohto pohľadu považuje postup súdu prvej inštancie, že\nnepripustil dokazovanie svedkyňou L. za vecne a aj právne správny. Má za to, že svedkyňa nemohla\npreukázať doručenie listiny, o ktorej vyhotovení sú relevantné a správne pochybnosti, a preto tento návrh\nna doplnenie dokazovania považuje za irelevantný. K odvolaciemu dôvodu podľa písm. f) uvádza, že\nsúd prvej inštancie mal za nepreukázané doručenie vyúčtovacích faktúr, ako aj vyúčtovanie žalovanému\na nebolo preukázané vyhotovenie takéhoto vyúčtovania. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie\nsúhlasí, opakovane poukazuje na skutočnosť, že svedok K. C. a žalobkyňa boli v čase podania žaloby\na počas súdneho konania manželmi, súčasne boli do dňa prevedenia obchodných podielov, do dňa\n17.8.2016, spoločníkmi v spoločnosti AFIN s.r.o., teda v rozhodnom období od 24.8.2005 do 17.8.2016\nmali obaja nepochybný záujem na súdnom rozhodnutí, ktorým by bolo žalobkyni priznané právo na\nuplatnený nárok. Dôveryhodnosť výpovede žalobkyne a K. C. bola spochybnená primárne tým, že\nobaja tvrdili opačné stanoviská, kto vyhotovil vyúčtovanie. Poukázal aj na výsluch svedka N., ktorý\nuviedol, že v celej budove sa nachádzal iba jeden vodomer, podružný vodomer pri bare a sociálnom\nzariadení u žalobkyne svedok nevidel. Aj v tomto smere dochádza k rozdielnym výpovediam žalobkyne\na svedka, čo len zakladá opodstatnený dôvod na pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobkyne, a teda\naj o jej samotnej dôveryhodnosti. Zdôraznil, že z účtovných kníh, ktoré predložil, vyplýva záver, že\nvoči pôvodnému veriteľovi neeviduje žiadne záväzky, a to za celé obdobie podnájomného vzťahu,\nteda o 1.9.2002 do 16.5.2005. Žalobkyni nič nebránilo, aby súdu ešte ako konateľka pôvodného\nveriteľa predložila účtovné knihy, v ktorých je podľa zákona o účtovníctve ako účtovná jednotka povinná\nviesť podvojné účtovníctvo, by boli povinne zaevidované všetky vyúčtovacie faktúry, čím by mohla\nčiastočne preukázať odôvodnenosť podanej žaloby. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, preto\nžalobu považuje za nedôvodnú. Má za to, že samotná žalobkyňa vrátene svedka K. C. spôsobili\nstav, kedy je dôvodné sa domnievať, že ich výpovede pôsobia nedôveryhodne, keďže ich vzájomné\nvýpovede sa rozchádzajú v zásadných skutkových tvrdeniach o vyhotovení vyúčtovania a vyúčtovacích\nfaktúrach, pričom aj svedok N. spochybnil ich výpovede, keď uviedol, že v prenajatých priestoroch\nnevidel žiadne pridružné merače spotreby vody, zo znaleckého posudku vyplynulo, že pôvodný veriteľ\n\núčtoval žalovanému odber elektrickej energie v rozpore so zmluvou a platnými predpismi. K odvolaciemu\ndôvodu podľa písm. h), že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil považuje za potrebné\npoukázať na dohodu účastníkov konania ohľadom realizovania úhrad nájomného a služieb spojených\ns užívaním nebytových priestorov. Zmluvou bolo účastníkmi dohodnuté, že výška nájomného za obdobie\nod 1.9.2002 do 31.10.2002 bude v sume 33.000 Sk/mesiac a za obdobie od 1.11.2002 bude v sume\n37.500 Sk/mesiac. V čl. 5 bod 5.3. zmluvy bola dohodnutá zálohová úhrada za služby spojené\ns podnájmom v sume 11.000 Sk/mesiac. Účastníci konania sa konkludentne dohodli na uhrádzaní ceny\nza podnájom a služby s tým spojené tak, že žalovaný tieto úhrady pomerne vykonával 3-4 krát mesačne.\nPokladničnými dokladmi preukázal, že za celé obdobie podnájomného vzťahu preplatil žalobkyni sumu\n19.500 Sk (647,28 Eur). Preto je pre neho nepochopiteľné ako pôvodný veriteľ si vôbec mohol uplatniť\nžalobou neuhradené faktúry za rok 2005, a to vrátane zmluvnej pokuty. Keďže mu nevznikol dlh, nemohlo\ndôjsť ani k postúpeniu pohľadávky, keďže táto v čase postúpenia neexistovala. Zdôraznil, že k riadnemu\na konečnému vyúčtovaniu nedošlo, toto vyúčtovanie nemohol namietať, a to ani do dňa vyhlásenia\nrozsudku a súčasne je nutné konštatovať, že žaloba bola podaná nedôvodne. Preto posúdenie, že zo\nstrany súdu došlo k nesprávnej aplikácii ust. § 330 ods. 1 ObZ a teda, že súd nesprávne právne posúdil\nprejednávanú vec považuje za irelevantnú. S ohľadom na vzniknutý preplatok má za to, že nemohlo\ndôjsť ani k vyúčtovaniu zmluvnej pokuty. Zároveň namietol neurčitú úpravu zmluvnej pokuty v bode 8.1.\nzmluvy, preto v tejto časti považuje zmluvu za neplatnú podľa § 37 ods. 1 OZ. Dodal, že aj keď nesúhlasil\ns výrokom I. rozsudku z dôvodu nepatrného úspechu žalobkyne, odvolanie voči nemu nepodal. Navrhol,\naby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta, žalobkyňu zaviaže\nk náhrade trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %, k náhrade trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 % a zaviaže ju nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. V prípade, že odvolací súd nedospeje\nk záveru, že žaloba je nedôvodná, navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie v napadnutých\nvýrokoch II. až V. potvrdil. Zároveň navrhol, zaviazať žalobkyňu nahradiť mu trovy odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\n5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, k jeho procesnému stanovisku vo\nvzťahu k nevykonaniu navrhnutého dôkazu vypočutím svedkyne pani L. uviedla, že súhlasí s\njeho prezentovaným názorom, že bola povinná viesť riadne účtovníctvo, avšak dodala, že aj prípadný\nlistinný dôkaz vo forme účtovného záznamu – zaúčtovania vyúčtovacích faktúr je len nepriamym\ndôkazom a vo vzťahu ku skutkovej okolnosti, že predmetné vyúčtovacie faktúry boli ňou vyhotovené.\nAvšak takýto dôkaz nie je objektívne spôsobilý preukázať skutkovú okolnosť spočívajúcu v doručení\npredmetných faktúr žalovanému. Zdôraznil, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Z toho\npotom rezultuje právny záver, že možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného\nbremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je však na vôli účastníka konania. Je\nvecou autonómnej úvahy účastníka, ktorý z viacerých do úvahy prichádzajúcich dôkazných prostriedkov\nna preukázanie ním tvrdenej skutkovej okolnosti navrhne konajúcemu súdu vykonať. Poukázala na\nto, že žalovaný ako protistrana sporového konania, nemôže pre žalobcu predikovať, aký dôkazný\nprostriedok má uplatniť, aby bol v spore úspešný. Zdôraznil, že voľná úvaha konajúceho súdu je\nlimitovaná požiadavkou, aby nevykonanie navrhnutého dôkazu, nepostavilo účastníka konania do jasne\nnevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore, pričom nevykonanie navrhnutého\ndôkazu môže zakladať aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie, ak tento mohol\nmať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne\nustáliť. Poukázala na to, že návrh na vykonanie dôkazu vypočutím svedkyne L. mal preukázať skutkovú\nokolnosť spočívajúcu tak vo vystavení ako aj v doručení tzv. vyúčtovacích faktúr žalovanému, pričom\nide o ťažiskovú skutkovú okolnosť, ktorá predikatívnym spôsobom determinuje preukázanie splnenia\nobligačnej povinnosti žalobkyne, na ktorú sa zaviazala podľa zmluvy č. 15/2002 v čl. 5 bod 5.4. Ide\nteda o rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorá má zásadný vplyv na kreovanie relevantného skutkového\nzákladu a na jeho základe vyvodených právnych záverov o dôvodnosti uplatneného nároku. Uviedla,\nže práve vypočutím svedkyne mohli byť eliminované pochybnosti o vyhotovení a doručení vyúčtovacích\nfaktúr žalovanému. V celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii k odvolaciemu dôvodu podľa\npísm. f) k namietanej nesprávnosti právnych záverov. Poukázala na to, že medzi účastníkmi nebolo\nsporné, akú sumu žalovaný uhradil, ale to, koľko mal uhradiť. Poukázala na to, že žalovaný vychádza\nz nesprávnej premisy, že jeho celkový záväzok voči nej pozostáva z dohodnutej výšky nájomného\na zálohových platieb za služby spojené s nájmom. Opomína však, že predmetom jeho záväzku a rovnako\npredmetom tohto sporového konania sú aj záväzky vzniknuté titulom vyúčtovania zálohových platieb\nza služby spojené s nájmom, ktorých výška prevyšuje sumu finančných prostriedkov, ktoré žalovaný\n\nuhradil. Zosumarizovala, že predmetom tohto sporového konania je pohľadávka, ktorá pozostáva z: 1/\nzaostalého nájomného za obdobie od 2.1.2005 do 16.5.2005 v celkovej sume 131.854,80 Sk (táto suma\nbola predmetom pôvodného platobného rozkazu), 2/ vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené\ns nájmom za rok 2004 a to v rozsahu oneskoreného zostatku z vyúčtovania faktúry č. 56/2006 (na sumu\n90.895 Sk) v rozsahu 52.857,60 Sk, 3/ vyúčtovania zálohových platieb za služby spojené s nájmom za\nrok 2005 a to v rozsahu neuhradeného zostatku z vyúčtovacej faktúry č. 112/2005 na sumu 102.038,20\nSk, 4/ z uplatnenej zmluvnej pokuty. Navrhla, aby odvolací súd v plnom rozsahu vyhovel jej odvolaniu.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že výsluch svedkyne pani L. nebol vykonaný\ns ohľadom na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP. Poukázal na to, že zmluvný vzťah medzi stranami súdneho\nkonania trval 4 účtovné obdobia, a to za roky 2002 – 2005. Ani za jedno účtovné obdobie žalobkyňa mu\nnedoručila faktúru za vyúčtovanie zálohových platieb a služieb. Preto je pre neho nepochopiteľné, keď\nžalobkyňa si zrazu uplatňuje nárok na dorovnanie platieb a služieb spojených s podnájmom. Doručenie\nvyúčtovacej faktúry za účtovné obdobie roku 2005 sa snaží žalobkyňa preukázať svedkyňou, ktorú stretol\nna ulici jej manžel a ktorá mala preukázať, že K. C. mu doručoval vyúčtovaciu faktúru za rok 2005.\nZdôraznil, že ak by žalobkyňa viedla riadne účtovníctvo, tak by vyhotovovala vyúčtovaciu faktúru za\nkaždé účtovné obdobie. Potom by ale musela dospieť k záveru, že mu nevznikol žiaden nedoplatok na\nnájomnom alebo na službách spojených s podnájmom. Žalobkyňa ani raz nespochybnila výšku týchto\núhrad a preto ním zistený s uvedený stav považuje za správny a nespochybniteľný. Taktiež zdôraznil,\nže obchodná spoločnosť AFIN s.r.o. postúpila údajnú pohľadávku na žalobkyňu dňa 28.12.2015, teda\n10 rokov po podaní žaloby. Pôvodný žalobca mal teda neúmerný časový priestor na to, aby relevantným\nspôsobom preukázal, že za celé obdobie existencie podnájomného vzťahu boli vystavované vyúčtovacie\nfaktúry v súlade so zákonom o účtovníctve za každé účtovné obdobie a že tieto vyúčtovacie faktúry mu\nboli aj riadne doručované. Má za to, že žalobkyňa v prvom rade mala preukázať existenciu vyúčtovacích\nfaktúr za každé účtovné obdobie a následne by preukazovala doručovanie týchto faktúr. Keďže žiadna\nvyúčtovacia faktúra za žiadne účtovné obdobie v čase ukončenia zmluvného vzťahu neexistovala, nie je\nani možné preukázať ich doručenie. Pre doručovanie platia určité pravidlá, tak žalobkyňa jednoduchým\nspôsobom (podacím lístkom na pošte) by vedela preukázať doručenie vyúčtovacích faktúr, napr. aj tým,\nže na jednom vyhotovení by žalovaný potvrdil svojim podpisom a dátumom ich prevzatie. Avšak ani jedna\nz týchto možností nebola preukázaná. Uviedol, že so žiadnou svedkyňou M. L. sa nikdy nestretol pri\npreberaní údajnej vyúčtovacej faktúry za účtovné obdobie roku 2005. Súhlasí so stanoviskom žalobkyne,\nže v tomto konaní nebolo sporné akú sumu uhradil, ale koľko mal žalobkyni zaplatiť. K tomu uviedol, že\naj s ohľadom na vyjadrenie pôvodného žalobcu zo dňa 15.5.2007, že stav záväzkov treba posudzovať\nza celé obdobie trvania zmluvného vzťahu, počas ktorého mal žalobkyni uhradiť sumu 1.591.500 Sk,\nv skutočnosti uhradil 1.611.000 Sk. Teda vznikol mu preplatok v sume 19.500 Sk. Z uvedeného dôvodu\nžalobu považuje za nedôvodnú. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu\ntrov odvolacieho konania.\n7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že trvá na vypočutí svedkyne M. L.,\npričom dôvody už uviedla v skorších vyjadreniach. Zopakovala, že je na nej, akým spôsobom\npreukáže vystavenie a doručenie vyúčtovacích faktúr. Taktiež pripúšťa, že doručovanie zásielok\nvrátane písomností prostredníctvom pošty je jedným z možných spôsobov ich doručovania, avšak nie\njediným, nakoľko žiaden všeobecne záväzný právny predpis a ani osobitná dohoda účastníkov konania\nneustanovila doručovanie vyúčtovacích faktúr výlučne prostredníctvom pošty a pre tento prípad zároveň\nneobsahujú výluku z možností ich doručovania iným spôsobom, vrátane ich osobného doručovania.\nNavrhla aby odvolací súd vyhovel jej odvolaniu.\n8. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.\n9. Rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 165,97 Eur a zmluvnú\npokutu 10,15 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku nebol odvolaním napadnutý, v tomto výroku\nnadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní\npreskúmavaný.\n10. Podľa ustanovenia § 330 ods. 1 ObZ, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov\na poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení\ndlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho\npríslušenstvo.\n\n11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n13. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd\nprvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie\nje účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.\n14. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie\nalebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.\n15. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\n16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas\noprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho\npojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380\nCSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a dospel k záveru, že\nodvolanie žalobkyne je čiastočne nedôvodné pre nedostatok jej aktívnej legitimácie v spore a čiastočne\ndôvodné, keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd prvej inštancie nevykonal dôkazy\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým\nzistenia a vec aj čiastočne nesprávne právne posúdil, pričom tento nedostatok nemožno napraviť\nv konaní pred odvolacím súdom, preto rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP\nčiastočne potvrdil a podľa § 389 ods.1 písm. c) čiastočne zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods.\n1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n17. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365\nods. 1 písm. e), f) a h) CSP, t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na\nzistenie rozhodujúcich skutočností (e), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).\n18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na\nvykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je\nprípustné, pretože takýmto postupom či už sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo\nrezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej\nmiery zistenia skutkového stavu.\n19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu\nprvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli\npočas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré\nboli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v\nprípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov\nstrán alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia\nnezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.\n1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých\nsúd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.\n20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti\nje právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový\nstav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného\npráva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda\n\nnesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd\nneaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo\nak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny\npredpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,\nv skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach\nstrán.\n21. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa podala odvolanie proti celému výroku II. rozsudku, ktorým súd\nprvej inštancie zamietol jej žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. nad sumu 165,97 Eur so zmluvnou pokutou\n10,15 Eur, ktorá jej bola priznaná výrokom I. Súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti čiastočne\nzamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore, a to o zaplatenie 1.073,98\nEur.\n22. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu\n– žalobkyni ňou uplatňované právo (nárok), resp. jej vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny\nnárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na\nstrane žalobkyne), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou\nsúčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,\nže ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má za následok\nzamietnutie žaloby.\n23. V posudzovanom prípade pôvodný žalobca žaloval žalovaného o zaplatenie 9.518,38 Eur so\nzmluvnou pokutou 7.879,47 Eur na základe neuhradenia faktúr č. 19/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77\nEur), č. 64/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77 Eur), č. 80/2005 na sumu 37.500 Sk (1.244,77\nEur), č. 119/2005 na sumu 19.354,80 Sk (642,46 Eur) za podnájom za obdobie od 01.02.2005 do\n16.05.2005, faktúry č. 56/2005 na sumu 90.895,50 Sk (3.017,18 Eur) za vyúčtovanie nákladov za služby\nza rok 2004 a faktúry č. 112/2005 na sumu 102.038,20 Sk (3.387,05 Eur) za vyúčtovanie nákladov za\nslužby za rok 2005. Pôvodný žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2015 postúpil svoju\npohľadávku, voči žalovanému z titulu nezaplatenia faktúr: č. 112/2005 v sume 3.387,05 Eur splatnej\n30.06.2005, č. 19/2005 v sume 1.244,77 Eur splatnej 25.02.2005, č. 56/2005 v sume 2.186,07 Eur\nsplatnej 25.03.2005, č. 64/2005 v sume 1.244,77 Eur splatnej 25.03.2005 a č. 80/2005 v sume 1. 244,77\nEur splatnej 25.04.2005 na žalobkyňu.\n24. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predmetom postúpenia nebola pohľadávka v sume\n642,46 Eur (19.354 Sk) s príslušenstvom z nezaplatenej faktúry č. 119/2005. Žalobkyňa nepreukázala,\nže je v tejto časti aktívne vecne legitimovaná, čo má za následok zamietnutie žaloby v tejto časti. Z\nuvedenej špecifikácie ďalej vyplýva, že predmetom postúpenia je pohľadávka v sume 2.186,07 Eur\n(65.857,54 Sk) s príslušenstvom titulom nezaplatenia faktúry č. 56/2005, pričom zo žaloby uplatnenej\npôvodným žalobcom vyplýva, že suma pohľadávky uplatňovanej v konaní z faktúry č. 56/2005 je\n1.754,55 Eur (52.857,60 Sk). Rozdiel medzi pohľadávkou uplatnenou v tomto konaní z uvedenej faktúry\na postúpenou pohľadávkou je 431,52 Eur. Súd prvej inštancie správne uviedol, že týmto rozdielom\nmedzi postúpenou sumou a sumou uplatnenou v konaní vo výške 431,52 Eur sa nemohol zaoberať,\nnakoľko nebol predmetom konania, teda aj v tejto časti žalobkyni chýba aktívna vecná legitimácia. Aj keď\nžalobkyňa podala odvolanie proti celému výroku II. rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,\nbližšie dôvody odvolania proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy 1.073,98 Eur z dôvodu absencie\naktívnej vecnej legitimácie neuviedla.\n25. Z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne o zaplatenie sumy 1.073,98 Eur (642,46\nEur + 431,52 Eur), odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby do sumy 1.073,98\nEur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, podľa ods. 2 cit. ustanovenia sa v celom rozsahu\nstotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie\ndôvody.\n26. Odvolací súd konštatuje, že predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenia dlžného\nnájomného za mesiace 02/2005 až 04/2005 a úhrady nákladov za poskytnuté služby špecifikované\nv zmluve za roky 2004 a 2005. Suma nájomného bola dohodnutá v zmluve. Úhradu nákladov za\nposkytnuté služby mal žalovaný platiť zálohovo každý mesiac a raz ročne vyúčtovacími faktúrami, ktoré\n\npôvodný žalobca bol povinný vystaviť po obdržaní celoročného vyúčtovania od všetkých dodávateľov\nslužieb.\n27. Žalobkyňa podaným odvolaním stanovila rozsah prieskumu napadnutého rozsudku. Namietala\nskutkové vady - vady skutkových zistení podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f), ako aj právne vady podľa § 365\nods. 1 písm. h) CSP. Uviedla, že nevykonaním dôkazu vypočutím navrhnutej svedkyne M. L. jej súd prvej\ninštancie neumožnil dostatočným spôsobom preukázať rozhodujúce skutočnosti, čím jej podstatným\nspôsobom sťažil dôkaznú pozíciu, čo viedlo k záveru, že neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň to malo\nza následok, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam. Naviac súd prvej inštancie na zistený skutkový stav síce aplikoval správnu právnu normu,\nktorú však nesprávne vyložil.\n28. K nevykonaniu navrhnutého dôkazu odvolací súd uvádza, že súd pochybí, ak zamietne návrh na\nvykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je\nprípustné, pretože takým postupom buď sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo\nrezultovať v neunesení jej dôkazného bremena alebo neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej\nmiery zistenia skutkového stavu.\n29. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, svedecká výpoveď má podporiť alebo vyvrátiť skutkové\ntvrdenia strany sporu. Žalobkyňa navrhla vypočuť svedkyňu L., aby potvrdila svoje tvrdenie, že\nžalovanému doručil obe vyúčtovacie faktúry za roky 2004 a 2005 jej manžel K. C.. Naproti tomu žalovaný\ntvrdí, že uvedené faktúry mu nikdy doručené neboli. Ide o tvrdenie proti tvrdeniu. V tomto prípade sa\nvýpoveď navrhnutej svedkyne javí ako želaná, ktorá môže prispieť k dôkladnejšiemu zisteniu skutkového\nstavu. Súd prvej inštancie preto nemohol vopred hodnotiť svedeckú výpoveď ako nehospodárnu len pre\nznačný časový odstup, keďže nemohol vopred vedieť, na čo konkrétne si bude svedkyňa pamätať. Tu\nodvolací súd poukazuje na znenie § 202 ods. 1 CSP, ktoré umožňuje aj súdu klásť svedkovi otázky\nna okolnosti, ktoré sú potrebné na doplnenie výpovede. Výpoveďou svedkyne L., ale aj nevyhnutným\nopätovným vypočutím K. C. súd prvej inštancie môže dospieť k dôkladnejším skutkovým zisteniam o\n(ne)doručení vyúčtovacích faktúr, po vyhodnotení ktorých následne bude môcť na zistený skutkový stav\naplikovať správnu právnu normu.\n30. Odvolací súd taktiež konštatuje, že súd prvej inštancie pri priraďovaní jednotlivých platieb žalovaného\nza nájom a za služby síce použil správny právny predpis (§ 330 ods. 1 ObZ), avšak ho nesprávne\naplikoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný ako dlžník určil, ktoré\nzáväzky plní, čo malo vyplývať z príjmových pokladničných dokladov, že plnil nielen na nájom, ale aj\nna služby. Odvolací súd poukazuje na to, že príjmové pokladničné doklady vystavovala žalobkyňa,\nv každom uviedla účel plnenia: „úhr. časť nájmu + služieb“. Konkrétna faktúra ani obdobie v kolónke\núčel platby uvedený nie je. Ku konkrétnemu účelu platieb sa žalovaný bližšie nevyjadroval ani vo\nsvojich výpovediach na pojednávaní. Pritom § 330 ods. 1 ObZ vyslovene podmieňuje, že dlžník pri\nplnení určí, ktorý záväzok plní. Jedná sa o jednostranný prejav vôle dlžníka, čo sa však o príjmových\npokladničných dokladoch vystavených žalobkyňou povedať nedá. Predložené výdavkové pokladničné\ndoklady žalovaného nie sú podpísané žalobkyňou, nemajú teda žiadnu dôkaznú silu. Ak dlžník vyslovene\nneurčí, za ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný (§330 ods. 1 veta druhá ObZ). Ak\nsúd prvej inštancie vychádzal len z príjmových pokladničných dokladov, tak pri priraďovaní jednotlivých\nplatieb nepostupoval v súlade s § 330 ods. 1 ObZ, teda dané ustanovenie zákona nesprávne aplikoval\nna zistený skutkový stav\n31. Odvolací súd po oboznámení sa s celým spisovým materiálom dospel k záveru, že súd prvej inštancie\nnevykonal navrhnutý dôkaz vypočutím svedkyne, ktorý potenciálne bol spôsobilý priniesť relevantné\nzistenia, čím podstatným spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu žalobkyne, čo mohlo vyústiť k záveru, že\nneuniesla dôkazné bremeno, či k záveru, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a na takto nedostatočne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu,\npreto odvolací súd musel rozsudok v napadnutých výrokoch II. o zamietnutí žaloby nad sumu 1.073,98\nEur s príslušenstvom, III., IV. a V. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a v rozsahu zrušenia podľa §\n391 ods. 1 CSP vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n32. Po vrátení veci súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne\nprejedná, vykoná na základe návrhov sporových strán procesne predpokladaným spôsobom (§ 202\n\nCSP) potrebné dokazovanie vypočutím svedkov K. C. a M. L.. Po doplnení dokazovania vykonané\ndôkazy vyhodnotí v súlade s § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy\nv ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Najmä\nopätovne posúdi splnenie si zmluvnej povinnosti žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu, vyplývajúce\nz článku 5 bodu 5.4. zmluvy za roky 2004 a 2005, či vyúčtovacie faktúry č. 56/2005 a 112/2005 pre\nžalovaného vypracovala, ak áno, či boli žalovanému riadne (preukázateľne) doručené a kedy. Nanovo,\nv súlade s § 330 ods. 1 ObZ, posúdi priraďovanie platieb realizovaných žalovaným v roku 2005 na jeho\nzáväzky za roky 2004 a 2005. Následne rozhodne aj o vzniku nároku žalobkyne na zmluvnú pokutu. V\nnovom rozhodnutí súd prvej inštancie vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní\nnajavo (Čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom\nposudzovaní veci bude vychádzať z názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), tak ako ho vyjadril\nv bode 30 tohto uznesenia. Úlohou súdu prvej inštancie teda bude v spore opätovne rozhodnúť, svoje\nrozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe uviesť\nprávne závery, ktoré boli zo skutkového stavu vyvodené, aby boli dané jasné a zrozumiteľné odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane námietok strán sporu nadnesených v priebehu\nodvolacieho konania.\n33. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane\ntrov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).\n34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta\ndruhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje\ndvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania\nlen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje\nsumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je\nrozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1, 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu\nkoná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej\nstrany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na\nochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní\na o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý\nza ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "43C/539/2005", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}