{"guid": "ff000609-dcfa-4df0-be47-d86cf0bb5693:51c65baa-787d-40b4-9afc-a7358ec27181", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2", "spisova_znacka": "9Co/43/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/43/2024 z 26. 3. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 26. marca 2025, sp. zn. 9Co/43/2024, ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2", "identifikacne_cislo": "7210200041", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Milan Krajči", "sudca_id": 206, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-milan-krajci-206", "datum_vydania": "2025-03-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51c65baa-787d-40b4-9afc-a7358ec27181", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Košice\n9Co/43/2024\n7210200041\n26. 03. 2025\nJUDr. Gizela Majerčák\nECLI:SK:KSKE:2025:7210200041.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov\nsenátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: A. B. C., D. XX,\nC., nar. XX.X.XXXX, zást. advokátka JUDr. Ingrid Čisárová, Kuzmányho 57, Košice, proti žalovanému:\nSlovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu\nškody a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu\nKošice č. k. K2-15C/3/2010 - 529 z 10. novembra 2023\nrozhodol:\nP o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania.\nŽalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví\nv celom rozsahu zamietol žalobu, ktorou žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom všetkých zložiek prokuratúry ako\norgánov verejnej moci činných v trestnom konaní, ktorú žalobca skutkovo odôvodňoval tým, že\nv prebiehajúcom trestnom konaní orgány prokuratúry napriek opakovaným výzvam žalobcu na zaistenie\njeho majetku v čase, keď tento bol v neoprávnenej držbe správcu konkurznej podstaty a v tom čase stále\nexistoval, len hrozilo, že bude z likvidovaný, majetok žalobcu nezaistili a jeho vlastnícke právo v rozpore\ns §3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, preto neochránili.\n2. Vychádzal zo zistenia, že (i) vyšetrovací orgán polície v konaní sp. zn. ČVS: OUV-1392/10-K2-2001\nvedenom aj z podnetu trestného oznámenia žalobcu z 30.10.2001 po vyhodnotení zápisnice o podaní\ntrestného vysvetlenia žalobcu, ako aj ďalších poškodených osôb danú trestnú vec najskôr uznesením\nz 31.7.2002 odložil, následne 13.2.2004 pristúpil k začatiu trestného stíhania vo veci trestného činu\nkrádeže, ktorého sa mala dopustiť správkyňa konkurznej podstaty E. A. F., ktoré uznesením z 31.3.2006\nstále vo veci zastavil, lebo skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci, a to bez toho,\naby v priebehu konania pristúpil k zaisteniu „ukradnutého majetku žalobcu“, hoci tento sa toho písomne\ndomáhal; (ii) vec trestného oznámenia žalobcu z 5.10.2005, doplnená jeho podaním zo 7.8.2006 pod\nsp. zn. ČVS: ORP-1019/OEK-K2-2006 vedená vo veci trestného činu krádeže uznesením vyšetrovateľa\nz 28.9.2006 bola odmietnutá, lebo nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa\n§197 ods. 2 Tr. por. a sťažnosť žalobcu z 12.10.2006 proti tomuto uzneseniu uznesením okresnej\nprokuratúry z 20.10.2006 bola zamietnutá ako nedôvodná; (iii) Krajský súd v Košiciach rozsudkom\nz 1.4.2008 (správne z 29.6.2006 – pozn. odvolacieho súdu) vo veci 7Cb/278/2001 okrem toho, že\nsprávkyni konkurznej podstaty (ďalej aj len ako „SKP“) uložil povinnosť vydať žalobcovi jednotlivé\nhnuteľné veci, žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty vo zvyšku zamietol s odôvodnením, že\nSKP do súpisu konkurznej podstaty nezahrnula hnuteľné veci, ktorých vydania, resp. ich vylúčenia\n\nz konkurznej podstaty žalobca sa domáhal; rozsudok v zamietavom výroku právoplatnosť nadobudol\ndňom 17.8.2006; (iv) Najvyšší súd SR uznesením z 1.4.2008 vo veci 1Obo/231/2006 na odvolanie SKP\nzrušil rozsudok krajského súdu vo vyhovujúcom výroku o vydanie vecí a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil\nna ďalšie konanie s odôvodnením, že niektoré z vecí, ktoré boli predmetom vydania, boli zahrnuté do\nkonkurznej podstaty a pri ostatných z obsahu spisu nebolo možné zistiť, či tieto sa nachádzali v objekte\núpadcu, a teda, či ide o majetok žalobcu, ktorý žalovaná SKP zadržiava; (v) vo veci, ktorou takto bolo\nuž len vydanie hnuteľných vecí žalovanou SKP, sa pokračovalo na bývalom Okresnom súde Košice II\npod sp. zn. 20C/80/2012, odvolací súd rozsudkom zo 4.10.2017 pod sp. zn. 1Co/9/2016 na odvolanie\nžalovanej potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku o jej povinnosti žalobcovi vydať skracovaciu pílu,\nzváračku zn. Triodyn, vŕtačku zn. Kango (správne ešte aj neomietnuté dosky a nabíjačku – pozn.\nodvolacieho súdu) a vo zvyšku rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že a) nebolo\njednoznačne preukázané, že sporné hnuteľné veci by boli v držbe žalovanej SKP a zároveň uviedol, že\nb) žalobca ochranu svojho vlastníckeho práva ku veciam, vo vzťahu ku ktorým žaloba bola zamietnutá\nz dôvodu, že žalovaná ich v držbe nemala (a to bez ohľadu na to, či tieto v minulosti v držbe vôbec mala\na ako prípadne s nimi naložila – pozn. odvolacieho súdu), v tomto sporovom konaní popri nároku na\nvydanie veci nezabezpečil účinne aj eventuálnym petitom, a to nárokom na náhradu škody; rozsudok\nprávoplatnosť nadobudol dňom 20.11.2017.\n3. Vec právne posúdil podľa jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré citoval v 24. - 35.\nodsekoch svojho odôvodnenia a tiež podľa §78, §79 a §80 Tr. por. účinného do 31.12.2005 (ďalej aj\nlen ako „Tr. por.“), ktorých znenie citoval v 39. - 41. odsekoch svojho odôvodnenia. Konštatoval, že\nžalobca 3.8.2009 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 19 382,86 €\npodal na Generálnu prokuratúru SR, ktorá listom z 22.12.2009 tomuto oznámila, že odmieta uspokojiť\njeho nárok s odôvodnením, že trestné stíhanie SKP bolo zastavené, pričom vyhodnocovanie výsledkov\nvykonaného dokazovania, a teda aj posudzovanie dôvodnosti trestného stíhania z hľadiska naplnenia\nzákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu je vecou orgánov činných v trestnom konaní, a nie\nvecou oznamovateľa alebo poškodeného s tým, že ak prokuratúr, ktorý sa stotožnil so zastavením\ntrestného stíhania, už nevykonal žiadny z úkonov podľa Tr. por. smerujúcich k opätovnému začatiu\ntrestného stíhania vo veci trestných činov žalobcom označených v trestných oznámeniach vznesením\nobvinenia a podaním obžaloby, neznamenalo to, že jeho postup spočívajúci v nezaistení majetku žalobcu\nu SKP E. A. F. by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup. Citoval aj z uznesenia ústavného\nsúdu z 29.3.2006 vo veci III. ÚS/324/2005, v zmysle ktorého orgány činné v trestnom konaní síce\nnepostupovali tak, aby to naplnilo očakávania sťažovateľov, pretože na základe ich návrhu nezaistili\nmajetok a nevzniesli obvinenie konkrétnej osobe, ale ich postup vzhľadom na konštantnú judikatúru\nústavného súdu a ESĽP nemožno považovať za porušenie článku 46 ods. 1 ústavy, ako ani čl. 6\nods. 1 Dohovoru, generálna prokuratúra pri vybavovaní podnetov, sťažností, námietok a iných podaní\nsťažovateľov postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, zaoberala sa\npodnetmi sťažovateľov, ktorými títo namietali postup orgánov činných v trestnom konaní, okrem iného\npreskúmala aj na vec sa vzťahujúci vyšetrovací spis (ČVS: ORP-1392/10-K2-2001), pričom to, že\ngenerálna prokuratúra dospela k inému záveru, čím sa odchýlila od očakávania a predstáv sťažovateľov,\nešte neznamená, že došlo k porušeniu práva podľa článku 13 Dohovoru.\n4. Nárok žalobcu nevyhodnotil ako premlčaný. So žalovaným vznesenou námietkou premlčania sa\nvysporiadal v 44. odseku svojho odôvodnenia poukazom na to, že pri nárokoch zo zodpovednosti za\nnesprávny úradný postup, aký je predmetom aj tohto sporového súdneho konania, sa uplatní iba jediná,\na to subjektívna premlčacia doba, ktorá je trojročná a ktorá začína plynúť odo dňa, keď poškodený\nsa dozvie o škode, ktorá ale neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §15 zákona č.\n514/2003 Z. z. odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov\n(prvá veta §19 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). V danej veci pritom uzavrel, že žalobca o škode\nprvýkrát sa mohol dozvedieť dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 1.4.2008\n(v skutočnosti z 29.6.2006 – pozn. odvolacieho súdu) vo veci 7Cb/278/2001, ktorým tento zamietol\njeho žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a ktorý v tomto výroku právoplatnosť nadobudol\ndňom 17.8.2006, čo bolo zároveň okamihom, kedy bolo zrejmé, že SKP má v neoprávnenej držbe\nhnuteľné veci žalobcu, ktoré nezapísala do konkurznej podstaty. Uzavrel preto, že od tohto dňa začala\npreto plynúť subjektívna trojročná premlčacia doba, ktorá by bola uplynula dňom 17.8.2009, nebyť\nspočívania premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody od 3.8.2009 do\n22.12.2009, po ktorom dni tzv. dobehlo aj zvyšných 15 dní premlčacej doby (3.8.2009 - 17.8.2009) a jej\nkoniec pripadol preto na 6.1.2010. Pretože žalobca právo na náhradu škody žalobou na súde uplatnil\n\ndňom 5.1.2010, uzavrel, že sa tak stalo pred jeho premlčaním a pristúpil preto k vecnému preskúmaniu\nopodstatnenosti žaloby.\n5. Podstatou sporu medzi stranami bolo, či nekonanie (opomenutie) prokuratúry v trestnom konaní\npostupom podľa §78 a §79 Tr. por. zaistiť majetok poškodeného, (ne)predstavuje nesprávny úradný\npostup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a či (ne)zakladá tým objektívnu zodpovednosť štátu za\nškodu týmto nekonaním žalobcovi spôsobenú. Posudzoval preto, či v danej veci (nie) sú naplnené\nnevyhnutné zákonné predpoklady tejto zodpovednosti, a to nesprávny úradný postup, vznik škody\na príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Keďže tieto sú\nkumulatívneho charakteru, uvažoval, že na preukázanie tejto príčinnej súvislosti v danom prípade\nnevyhnutným je preukázanie, že prokuratúra v prípravnom štádiu trestného konania postupovala vadne,\nkeď nezaistila majetok poškodeného žalobcu, ktorý bol v neoprávnenej držbe SKP E. A. F.. Podľa\njeho výkladu §§78 a 79 Tr. por. sú dispozitívnou právnou normou, ktoré za účelom zaistenia veci\ndôležitej pre trestné konanie v rámci prípravného konania prokurátorovi umožňujú, avšak nie prikazujú,\nrealizovať nimi upravený postup, pričom je na zvážení prokurátora, či danú vec zaistí, pričom základným\npredpokladom toho, aby v trestnom konaní bolo možné využiť tento zaisťovací inštitút je, že podozrenie\nz trestného činu ako dôvodné musí byť preukázané v dostatočnom rozsahu, t. j. nemôže ísť len\no domnienku oznamovateľa trestnej činnosti, resp. podozrenie zo spáchania trestného činu nemôže\nbyť len v počiatočnej fáze, čo nevyhnutne súvisí so zásadou zdržanlivosti, resp. primeranosti zo strany\norgánov činných v trestnom konaní, keďže využitím zaisťovacích inštitútov sa vždy zasahuje do práv\ninej osoby, ktorej vec sa zaisťuje, pričom jej práva musia byť a sú chránené.\n6. S odkazom napr. na rozsudok NS ČR vo veci 2Cdon/129/97 uzavrel, že v prípadoch, keď\nk namietanému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v trestných konaniach ČVS: ORP-1392/10K2-2001, resp. ČVS: ORP-1019/OEK-K2-2006, bolo preto nutné pri posúdení otázky, či v nich (ne)došlo\nk nesprávnemu úradnému postupu, vychádzať zo záveru takéhoto rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené\npre nezákonnosť. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo o zastavenie trestného stíhania voči SKP\nE. F., lebo skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci (uznesenie z 31.3.2006),\nresp. o odmietnutie veci trestného činu krádeže voči SKP E. F., nakoľko nebol dôvod na začatie\ntrestného stíhania alebo na postup podľa §197 ods. 2 Tr. por. (uznesenie z 28.9.2006), pričom sťažnosť\npoškodeného žalobcu v oboch týchto prípadoch prokurátor zamietol ako nedôvodnú, uzavrel, že z týchto\nrozhodnutí bolo potrebné vychádzať aj pri posúdení otázky, či v trestnom konaní v štádiu prípravného\nkonania, ktoré predmetným rozhodnutiam prechádzalo, (ne)došlo k nesprávnemu úradnému postupu\ntým, že orgány činné v trestnom konaní nezaistili majetok poškodeného, ktorý bol v neoprávnenej držbe\nSKP. S odkazom aj na uznesenie NS ČR z 29.8.2004 vo veci 26Cdo/1643/2003 potom konštatoval, že\nsamotný výsledok týchto trestných konaní v danom prípade len potvrdzuje správnosť úradného postupu\norgánov prokuratúry, keď tieto žalobcom požadovaný zaisťovací inštitút neaplikovali s tým, že uvedené\nvyplýva aj z konštantnej judikatúry súdov SR, t. j. že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom orgánov verejnej moci nezakladajú nedostatky, či pochybenia v priebehu konania,\nktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani v situácii, že ide o nedostatky, ktoré mali za následok\nvydanie nesprávneho rozhodnutia, nakoľko pokiaľ orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre\nrozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o\nčinnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho rozhodnutia a prípadné nesprávnosti, či vady tohto\npostupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť preto posudzované len z hľadiska\nzodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (uznesenie ÚS SR z 19.9.2018 vo\nveci I. ÚS 327/2018).\n7. Z týchto dôvodov s odôvodnením, že žalobcom vytýkané trestné konania skončili zastavením\ntrestného stíhania/odmietnutím veci z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, v danej veci jednoznačne\nuzavrel, že nebol žiaden dôvod k prípadnému postupu podľa §78, či §79 Tr. por., ktoré upravujú\npovinnosť vydať vec a odňatie veci a že nebol dôvod ani k akémukoľvek zásahu štátu do vzťahu žalobcu\ns SKP majúceho rýdzo občianskoprávny charakter, nakoľko Tr. por. takýto zásah neupravuje a nebol tak\nžiadny zákonný predpoklad, aby prokuratúra zasahovala do občianskoprávneho sporu medzi žalobcom\na SKP a nedošlo preto ani k porušeniu zákona o prokuratúre. Podporne poukázal na to, že uvedené\nkonštatoval aj ústavný súd v uznesení z 29.3.2006 vo veci III. ÚS 324/2005 (bod 19) a riadiac sa týmito\núvahami vzhľadom na výsledok pertraktovaných trestných konaní konštatoval, že sporné hnuteľné veci\nžalobcu ako jeho majetok nemali charakter veci dôležitej pre trestné konanie, zo strany prokuratúry nebol\npreto zákonný dôvod na postup podľa §78, §79 Tr. por. a nedošlo tak ani k jej nesprávnemu úradnému\npostupu ako jednému z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\n\na preto žalobu zamietol ako nedôvodnú, bez potreby zaoberať sa či už vznikom samotnej škody alebo\njej výškou.\n8. V 51. - 53. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo ďalšie žalobcom navrhované\ndokazovanie ako nadbytočné nevykonal (listinami, ktoré už boli obsahom spisu, dôkazy, ktoré sa\nmali týkať hodnoty odcudzených vecí alebo ktoré s predmetom sporu nemali taký súvis, ktorý by bol\nnevyhnutný pre rozhodnutie v merite veci). Konanie o 4 974,22 € po súhlase žalovaného s takýmto\nprocesným postupom zastavil pre späťvzatie žaloby. Plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú\nnáhradu jeho trov, čo odôvodnil zásadou úspechu vo veci ustanovenou v §255 ods. 1 CSP s tým, že\ndôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu §257 CSP nevzhliadol.\n9. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho zamietavého výroku žalobca podal odvolanie tvrdiac naplnenie\nodvolacích dôvodov ustanovených v §365 ods. 1 písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok\nv napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na plnú náhradu\ntrov konania.\n10. Odvolanie odôvodnil tým, že v incidenčnom konaní o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty podľa §19\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj len ako „ZKV“) žalobca neuspel a ako vyplynulo\nz odôvodnenia rozsudku súdu rozhodujúceho vo veci 7Cb/278/2001, v konaní uspieť sa ani nedalo,\npretože SPK, ktorá v postavení verejnoprávneho orgánu mala vykonávať právomoci heteronómneho\ncharakteru, konala ako fyzická osoba vykonávajúc nezákonné právne akty autonómneho charakteru\ntým, že odňaté veci do konkurznej podstaty úpadcu v rozpore so ZKV nezapísala, a veci žalobcu si\nponechala vo svojej osobnej držbe. Namietal tiež, že v konaní o vydanie vecí správkyňou konkurznej\npodstaty úpadcu odňatých bez existencie právneho titulu vedeného pod sp. zn. 20C/80/2012 bolo\npreukázané, že všetky veci, ktoré boli predmetom konania, prešli do držby žalovanej SKP, pričom\nz rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 1Co/9/2016 rovnako vyplynulo, že žalobca v konaní o vydanie\nvecí ani nemohol uspieť, ak žalovaná SKP nepotvrdila pretrvávajúcu držbu sporných vecí, a to bez\nohľadu na to, či veci v minulosti držala, príp. prečo ich v držbe už nemala a pod. Za daného skutkového\nstavu ochrana vlastníckeho práva žalobcovi bola preto neposkytnuteľná, a to nie z dôvodu pochybení\nna jeho strane a preto s poukazom na monopol štátu, právnu ochranu žalobcovi mohli poskytnúť už\nlen orgány činné v trestnom konaní, čo za danej situácie pre prokuratúru sa stalo preto povinnosťou.\nNamietol preto, že v danom prípade, keďže trestné stíhanie bolo začaté, predpokladala sa krádež vecí\npatriacich žalobcovi a preto nezávisle na tom, či v konečnom dôsledku trestné stíhanie bolo zastavené\nalebo nie, prokuratúra počas trestného konania v čase, keď nebolo jasné, ako vec skončí, bola povinná\npostupovať tak, aby zaistila veci patriace oznamovateľovi, pokiaľ existovali pochybnosti o zákonnosti\nnakladania s týmito vecami, pričom v danom prípade išlo tu aj o žiadosť vlastníka predmetných vecí o ich\nzaistenie a o ich odňatie osobe, ktorá ich mala v neoprávnenej držbe a ktorá ani len netvrdila, že je ich\nvlastníkom, a napriek tomu s nimi nakladala spôsobom, ktorý ohrozoval vlastnícke právo žalobcu. Podľa\nodvolateľa preto pokiaľ jeho vlastnícke právo súdmi nemohlo byť ochránené a prokuratúra úkonom podľa\n§78, resp. §79 Tr. por. toto jeho právo ochrániť nemohla, potom vychádzajúc aj zo záruk v čl. 20 ods.\n1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd prokuratúra bola povinná toto právo ochrániť bez ohľadu\nna to, či v trestnej veci (ne)bol niekto obvinený, príp. následne obžalovaný a odsúdený alebo nie. Zákon\no prokuratúre v jeho §3 ods. 2 pritom ukladá povinnosť prokuratúre využívať všetky zákonné prostriedky\ntak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom\nchránených v záujme fyzických osôb, právnických osôb a štátu, pričom odvolateľ za takýto zákonný\nprostriedok ochrany svojho vlastníckeho práva považuje inštitút vydania, resp. odňatia veci v zmysle\n§78 a §79 Tr. por. a zotrval preto na svojej námietke, že neodňatie vecí z neoprávnenej držby SKP, t.\nj. nevyužitie dostupných zákonných prostriedkov na ochranu vlastníckeho práva žalobcu, a to napriek\ntomu, že tento prokuratúru o ich využitie žiadal, bolo nesprávnym úradným postupom žalovaného a s\nodkazom na rozsudok NS ČR z 29.5.2013 vo veci 22 Cdo 2419/2012 namietal, že v dôsledku ich\nponechania v držbe SKP žalobca sa dostal do situácie, že nevie, či jeho veci ešte vôbec existujú, kde\nsa nachádzajú, v koho držbe sú a keďže ani súdnou cestou sa nevie domôcť ich vydania, zakladá mu\nto preto právo dožadovať sa náhrady škody. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolateľ\npovažoval preto za nesprávne, v dôsledku čoho podľa neho ani napadnutý rozsudok nie je preto možné\npovažovať ani za správny, ani za spravodlivý a nemôže byť ani naplnením ústavného práva žalobcu\nna súdnu ochranu.\n\n11. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne\nsprávny. Prokuratúra v danom prípade nemala povinnosť zaistiť predmetné veci, pretože §78 a §79 Tr.\npor. oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní vymedzujú dispozitívne, pričom pre využitie tohto\ninštitútu o. i. je potrebné, aby išlo o vec dôležitú pre trestné konanie, čo predpokladá vyhodnotenie\nskutočnosti, že podozrenie zo spáchania trestného činu je dôvodné, pričom dôvodnosť podozrenia\nnemá byť v počiatočnej fáze. Podozrenie zo spáchania trestnej činnosti v danom prípade pritom\nsa nepotvrdilo, keďže predmetné trestné konania boli právoplatne ukončené odmietnutím veci, resp.\nzastavením trestného stíhania, čo len potvrdzuje správnosť úvahy orgánov činných v trestnom konaní\no nevykonaní tohto zaisťovacieho inštitútu pre účely daného trestného konania. Domnienka žalobcu,\nže využitie tohto inštitútu (ktorého účel je diametrálne odlišný, než ako ho vykladá žalobca) ho mohlo\nviesť k ochráneniu jeho občianskoprávnych vlastníckych nárokov, je len vykonštruovanou domnelou\npredstavou žalobcu o tom, ako orgány činné v trestnom konaní môžu postupovať v zmysle zákona.\nV súlade so zásadou zdržanlivosti ich oprávnenia nemožno vykladať podľa predstáv subjektov trestného\nstíhania extenzívne. Postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorého sa dovoláva žalobca, nie je\nv súlade s účelom samotného trestného konania, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé\npotrestanie ich páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických osôb, právnických osôb,\nčo v postupe orgánov činných v trestnom konaní rešpektované a dodržané v danom prípade bolo.\n12. Odvolateľ, ktorého zástupcovi vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu bolo doručené 26.2.2024,\nnevyužil svoje právo a odvolaciu repliku k nemu nepodal. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci\nneurobila.\n13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania\npodaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a\ntiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho\npojednávania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré\nmu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\n14. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP preto ho\npotvrdil.\n15. Rozsudok na Krajskom súde v Košiciach verejne bol vyhlásený 26.3.2025 o 9.15 hod. v pojednávacej\nmiestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 18.3.2025\nboli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods.\n3 za použitia §378 CSP).\n16. Odvolanie nesmerovalo proti výroku o zastavení konania, tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie\nnadobudol preto právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.\nPredmetom odvolacieho prieskumu bol preto iba zamietavý výrok rozsudku a závisiaci výrok o trovách\nkonania (§367 CSP).\n17. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorom odvolací súd dospel k záveru, že tento\nnie je naplnený.\n18. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie\nskutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto\ndospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného\nskutkového stavu vyvodil správny právny záver a rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní nebola zistená\nžiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\n19. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na\nriadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, dostatočne zrozumiteľný,\nurčitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré\nmali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ\nrozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého\nrozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\n\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil\nv plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu\ns právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v súlade s §387\nods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím súdom aj zhora\nsú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o nepreukázanom\nnároku na náhradu škody pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu minimálne o naplnení žalobcom\ntvrdenej nesprávnosti úradného postupu orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci ako jedného\nzo zákonných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti.\n20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu nad\nrámec toho, s akým vecne správnym a presvedčivým odôvodnením (až na premlčanie) s týmito\ntvrdeniami žalobcu sa vysporiadal súd prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody.\n21. Odvolaciemu súdu sa žiada predovšetkým uviesť, že súd prvej inštancie nesprávne sa vysporiadal so\nžalovaným vznesenou námietkou premlčania, keď žalobou uplatnené právo neposúdil ako premlčané.\nSúd prvej inštancie v právnom posúdení premlčania pochybil totiž, keď počiatok plynutia premlčacej\ndoby na uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody odvíjal až od momentu právoplatnosti rozsudku\nkrajského súdu vo veci 7Cb/278/2001 z 29.6.2006, hoci v skutočnosti žalobca, osobne prítomný na\npojednávaní pred krajským súdom v danej veci o vzniku škody na jeho majetku sa dozvedel najneskôr\nna danom pojednávaní 29.6.2006, keď vtedy nepochybne zistil, že hnuteľné veci, ktorých vydania, resp.\nvylúčenia z exekúcie v konaní sa domáhal, SKP do súpisu majetku úpadcu nezahrnula, resp. že vo\nsvojej (ne)oprávnenej držbe ich nemá a jeho žaloba v tomto rozsahu bola preto zamietnutá. Počiatok\nplynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby bolo preto potrebné odvíjať najneskôr od tohto okamihu.\nUvedené znamená, že premlčacia doba v danom prípade preto uplynula najneskôr dňom 29.6.2009\n(pondelok), v dôsledku čoho správny právny záver je jedine ten, že žalobca žalobou na súde dňom\n5.1.2010 v predmetnej právnej veci bezpochyby uplatnil už premlčané právo na náhradu škody. Pretože\nvšak žalobca tento odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia premlčania uplatneného práva\nv odvolaní pochopiteľne neuplatnil, pričom žalovaný, proti ktorému žaloba bola zamietnutá z iných\ndôvodov, nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania a tento uvedené nesprávne právne posúdenie\nveci súdom prvej inštancie namietať preto ani nemohol, odvolací súd, súc byť viazaný odvolacími\ndôvodmi, svoje potvrdzujúce rozhodnutie zamietavého rozsudku v tejto veci nemohol založiť na tomto\nprávnom závere o premlčaní žalobou uplatneného práva, a musel sa preto zaoberať aj posudzovaním\nodvolacích dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní uplatnil, hoci tento v konaní uplatňoval premlčané právo,\npričom aj žalovaný premlčania v konaní pred súdom prvej inštancie sa dovolával.\n22. Orgány činné v trestnom konaní aplikovať zaisťovacie inštitúty ustanovené v §78 a §79 Tr. por.\nboli oprávnené bez ohľadu na to, či ich o to ktokoľvek (vrátane oznamovateľa trestného činu alebo aj\nosoby konaním podozrivého páchateľa trestného činu poškodenej, akým v danom prípade bol žalobca)\nžiadal alebo nie. Existencia žiadosti žalobcu, aby orgány prokuratúry v ním označených trestných\nkonaniach postupovali spôsobom ustanoveným v §78, resp. v §79 Tr. por. pre posúdenie namietanej\n(ne)správnosti úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní bola preto aj z hľadiska tohto\nsporového konania o náhradu škody za namietaný nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry pri\nvýkone verejnej moci bezvýznamnou a žalobca jej existenciu v spore vyzdvihoval preto zbytočne, keďže\ntáto na správnosti rozhodnutia o jeho žalobe na náhradu škody nemôže preto nič zavážiť. Orgány\nčinné v trestnom konaní o (ne)aplikovaní týchto zaisťovacích inštitútov trestného konania rozhodovali\nautonómne, t. j. nezávisle od vôle akýchkoľvek tretích osôb, pričom jediným kritériom pre ne pritom\nbola dôležitosť zaisťovanej veci pre trestné konanie, a to tak v prípade vydania veci postupom podľa\n§78 Tr. por., ako aj v prípade odňatia veci postupom podľa §79 Tr. por., a nie žalobcom namietané\nhľadisko ochrany jeho majetku, či vlastníckeho práva. Odvolateľom namietané neposkytnutie ochrany\njeho vlastníckemu právu a majetku orgánmi činnými v trestnom konaní rovnako nemôže preto nič zavážiť\nna posudzovaní správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to o to viac, že odvolateľ\nv tento súvislosti síce správne namietal, že súdna ochrana jeho práv v ním označených sporových\nsúdnych konaniach či už o incidenčnej žalobe pred krajským súdom pod sp. zn. 7Cb/278/2001 alebo\nna bývalom okresnom súde pod sp. zn. 20C/80/2012 bola neposkytnuteľná. Zavádzal však, keď tvrdil,\nže uvedený právny stav nevznikol z dôvodu pochybenia na jeho strane a keď zodpovednosť zaň chcel\npreto zvaliť na orgány činné v trestnom konaní vyžadujúc od nich v danej právnej situácii v trestnom\nkonaní postupovať žalobcom navrhovaným spôsobom pri zaistení vecí z majetku žalobcu z držby osoby\npodľa neho podozrivej zo spáchania trestného činu krádeže, na aký postup orgánov štátu žalobca,\n\na to ani ako osoba trestným činom poškodená, právny nárok však nemá. Z odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu sp. zn. 1Co/9/2016 pritom jednoznačne vyplynulo, že žalobca v konaní o vydanie\nvecí, o ktorých žalovaná SKP poprela, že by v relevantnom čase rozhodovania súdu v jej držbe sa\nnachádzali, úspešným byť nemohol z dôvodu, že popri nároku na vydanie veci voči žalovanej SKP\nsvoj nárok účinne nezabezpečil aj eventuálnym petitom o náhradu škody pre takýto prípad. Skutočným\ndôvodom, že súdna ochrana právam žalobcu v predmetných sporových súdnych konania poskytnutá\nbyť nemohla, bolo preto práve toto pochybenie žalobcu, a tento preto nemôže zodpovednosť za túto\nsvoju pasivitu v civilnom sporovom konaní, v dôsledku ktorej jeho právna vec vyústila do straty sporu,\nprenášať na orgány verejnej moci vyžadujúc od nich suplovanie tejto jeho nečinnosti v civilnom procese\nvykonštruovaním ich povinnosti v trestnom konaní postupovať tak, ako im to zákon neumožňoval a\nprihliadať pritom na záujmy osôb, na ktoré tieto v trestnom konaní prihliadať a zohľadňovať ani nemohli.\nŽalobcom vyžadovaný postup orgánov činných v trestnom konaní jednoznačne by bol preto porušením\nústavnej povinnosti ustanovenej v Čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý orgánu štátu umožňuje konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n23. Odvolacie námietky žalobcu z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým súd prvej\ninštancie dospel a tieto neboli preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a\nprivodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako také\npreto neobstáli. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane závisiaceho výroku o trovách konania\nsprávne a zákonne založeného na zásade úspechu v danom prípade žalovanej strany v spore (§255\nods. 1 CSP).\n24. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP\nrozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou úspechu\nustanovenou v §255 ods. 1 CSP a vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal preto nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne\nsúd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP).\n25. Žalobca v konaní netvrdil a vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd ani nevzhliadol dôvody\nhodné osobitného zreteľa, pre ktoré o trovách konania by bolo možné rozhodovať postupom podľa §257\nCSP čo i len sčasti v prospech neúspešného žalobcu.\n26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie\n\nj e p r í p u s t n é , ak\n\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nProti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak jeho rozhodnutie záviselo\nod vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.\n\nS výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť\nzastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/3/2010", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e737af46-d88d-49cd-aa92-68cb60bf3e49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.327.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 327/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.327.2018.1"}], "citovane_v": [{"guid": "cae234ce-3edf-4a3e-a99d-1dfafa3a2385:6b25aba3-c5c0-4c50-9b07-286ef3a8c2ab", "ecli": "ECLI:SK:OSLM:2025:5624200182.5", "spisova_znacka": "5C/3/2024", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5C/3/2024 z 28. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2025-03-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLM:2025:5624200182.5"}]}