{"guid": "dd0e4f6a-c47b-410d-8590-749c21d47671:f7126cb0-7841-4c60-acee-74fabc56a1c0", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4", "spisova_znacka": "11Co/89/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/89/2023 z 16. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 16. apríla 2025, sp. zn. 11Co/89/2023, ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4", "identifikacne_cislo": "7215201166", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Martin Kolesár", "sudca_id": 1374, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-kolesar-1374", "datum_vydania": "2025-04-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7126cb0-7841-4c60-acee-74fabc56a1c0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Košice\n11Co/89/2023\n7215201166\n16. 04. 2025\nJUDr. Martin Kolesár\nECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.\nJarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX,\nD., zastúpený: Advokátska kancelária PIATNIK, s.r.o., so sídlom Vysoká 425/71 Levoča a 2/ E. B., nar.\nX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., proti žalovaným: 1/ Československá obchodná banka, a.s., so sídlom\nŽižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, 2/ SIMPLEX Business, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 18,\nBanská Bystrica, IČO: 46 869 565, 3/ 1. konsolidačná, spol. s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Nitra, IČO:\n43 987 397, žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení: AKMB, s.r.o., so sídlom Štefánikova trieda 9, Nitra a 4/\nCELIUS SK s.r.o., so sídlom Vihorlatská 7, Košice, IČO: 46 112 391, zastúpený JUDr. Štefanom Strakom,\nadvokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, o určenie neplatnosti dražby, o odvolaní žalobcu v 1. rade\nproti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 17. októbra 2022, č. k. 13C/51/2015-474\nrozhodol:\nPotvrdzuje rozsudok.\nŽalobca v 1. rade je povinný nahradiť žalovaným v 2., 3., a 4. rade 100% trov odvolacieho konania.\nVo vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade a vo vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade\na žalovanými v 1. až 4. rade stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Bývalý Okresný súd Košice II, výkon súdnictva z ktorého prešiel od 1. júna 2023 na Mestský súd\nKošice na základe § 18m ods. 2 zák. č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky\na o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v aktuálnom\nznení (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo \"prvoinštančný súd\"), napadnutým rozsudkom vo veci\nsamej zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti dražby uskutočnenej dňa\n22.4.2015, ktorú na základe návrhu žalovaného v 2. rade v hmotnoprávnom postavení záložného veriteľa\n(pred postúpením pohľadávky ním bol právny predchodca žalovaného v 1. rade OTP Banka Slovensko,\na.s. – ďalej tiež aj len „banka“), zorganizoval ako dražobník žalovaný v 3. rade (ďalej tiež len „dražba“), a\nna ktorej žalovaný v 4. rade vydražil nehnuteľnosti evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX\npre kat. úz. F. ako byt č. 29 v bytovom dome č. súpis. 1493 na parc. č. 4231, 4232 a 4233 na Uralskej 14,\n15 a 16 v Košiciach, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 130/10000 na spoločných častiach a na spoločných\nzariadeniach tohto bytového domu a rovnaký spoluvlastnícky podiel na pozemkoch registra „C“ parc. č.\n4231 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 257 m2, parc. č. 4232 - zastavané plochy o výmere 254\nm2, parc. č. 4233 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 255 m2 (ďalej tiež aj „nehnuteľnosti“, „záloh“\nalebo „predmet dražby“), dovtedy patriace žalobcom. Žalobcovia dôvody neplatnosti dražby prezentoval\nv niekoľkých argumentačných líniách. V tej prvej sa sústredil na otázky majúce význam pre posúdenie\nplatnosti postúpenia pohľadávky na žalovaného v 2. rade. Argumentovali, že ak žalovaný v 2. rade nebol\noprávnený podnikať v oblasti poskytovania úverov, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, a preto\nžalovaný v 2. rade nemohol podať návrh na uskutočnenie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.\n\nPodľa ich presvedčenia bola zmluva o postúpení pohľadávky neplatná tiež pre vady v náležitostiach\nvýzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako aj pre jej neurčitosť. Napokon prezentovali názor, že\npredmetom postúpenia mohli byť len splátky úveru, s ktorými boli nepretržite v omeškaní aspoň 90\ndní. V ďalšej argumentačnej skupine žalobcovia poukazovali na prítomnosť neprijateľných podmienok\nv záložnou zmluvou zabezpečovanej Zmluve o poistenom hypotekárnom úvere č. 048/5006/04HU z\n2.12.2004 (ďalej tiež len „úverová zmluva“). Za neprijateľné žalobcovia považovali dojednanie, podľa\nktorého sa úverová zmluva uzatvára podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ustanovenie\no možnosti banky jednostranne meniť úročenie úveru a výšku anuitných splátok, s účinnosťou od\noznámenia zmeny v prevádzkových priestoroch banky alebo neskorším dňom určeným veriteľom, ďalej\ndohody o poplatkoch za poskytnutie úveru vo výške 185,89 Eur, o ktorú bola znížená suma poskytnutých\nprostriedkov a za vedenie bežného účtu a účtu hypotekárneho úveru, za upomienku a dodatok k zmluve,\nďalej aj dojednanie vylučujúce možnosť dlžníkov prijať úver alebo pôžičku bez predchádzajúceho\npísomného súhlasu banky, tiež ustanovenie umožňujúc banke vypovedať čerpanie úveru a odstúpiť od\núverovej zmluvy so zachovaním práva na úhradu istiny, úrokov a poplatkov, a tiež aj v zmluve obsiahnutú\nrozhodcovskú doložku. Žalobcovia tiež argumentovali, že výkon záložného práva predajom zálohu na\ndobrovoľnej dražbe je v okolnostiach prípadu (medzi iným tiež z pohľadu rešpektovania práva na obydlie)\nvylúčený spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu strán, ktorý podľa ich názoru vzhľadom na ciele\nSmernice rady 93/13 EHS predpokladá vždy súdny prieskum spotrebiteľských podmienok. Napokon\nžalobcovia namietali tiež, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom výkonu záložného práva dobrovoľnou\ndražbou, boli výrazne podhodnotené.\n2. O tejto žalobe rozhodol súd prvej inštancie už vyhovujúcim rozsudkom z 19.októbra 2016,\nv podstatnom na podklade záveru, že „... žalovaná v 1. rade ako banka (pozn. odv. súdu: banka)\nmohla postúpiť žalovanému v 2. rade len pohľadávku vo výške 1.276,31 eura, resp. 1.662,66 eura\nzodpovedajúcu záväzku žalobcov, na úhradu ktorého predtým žalobcov písomnou výzvou vyzvala (za\npredpokladu, že sa jednalo o omeškanie dlhšie ako 90 dní), ale keďže žalobcovia do 05/2014 zaplatili\nžalovanej v 1. rade celkom 1.758 eur, uhradili tým celý omeškaný záväzok a banka - žalovaná v 1.\nrade svoje právo na postúpenie pohľadávky dovtedy neuplatnila, už ho uplatniť nemohla.“ Konštatoval\nv tejto spojitosti tiež, že „Žalobcovia síce boli voči žalovanej v omeškaní s úhradou celého zosplatneného\núveru, ale omeškanie s úhradou tohto záväzku nepresiahlo jeden rok, žiadne iné záväzky žalobcov z\ntoho istého peňažného záväzku - úveru neboli preukázané a tým ani omeškanie žalobcov s ich úhradou\na teda ani nebol preukázaný súčet omeškaní žalobcov, ktorý by ku dňu postúpenia pohľadávky banky žalovanej v 1. rade presiahol jeden rok“. Podľa názoru súdu prvej inštancie\n„Žalovaná v 1. rade - banka nemohla postúpiť žalovanému v 2. rade svoju pohľadávku vo výške\nnesplateného úveru, pretože žalobcov písomnou výzvou neupozornila na ich omeškanie s jeho úhradou.\nPredmetom postúpenia podľa znenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách mohla byť len „pohľadávka\nbanky zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“, t.j. tomu záväzku, s ktorým sú klienti napriek\npísomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní“. Podľa názoru súdu prvej\ninštancie list banky zo dňa 10.2.2014 „...nemožno považovať za písomnú výzvu upozorňujúcu žalobcov\nna omeškanie s úhradou celého zosplatneného úveru, keďže tento úver sa stal splatným až dňa\n23.2.2014“. Premietnutím záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky do dôsledkov, súd prvej inštancie\nv rozsudku z 19.októbra 2016 uzavrel, že „Žalovaný v 2. rade sa tak nestal veriteľom pohľadávky voči\nžalobcom z úverovej zmluvy zabezpečenej záložným právom a teda ani záložným veriteľom a preto\nani nemohol byť navrhovateľom dražby a navrhnúť jej vykonanie. Keďže dražbu nenavrhol vykonať ani\nvlastník predmetu dražby, ani záložný veriteľ (§ 7 ods. 1 zák. o dobrovoľných dražbách), boli porušené\nustanovenia zákona o dražbách a tým bol daný dôvod, aby súd na základe návrhu žalobcov určil dražbu\nza neplatnú“.\n3.1. Tento rozsudok Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 11Co/286/2018 z 28. februára 2020\nzrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol\nprvoinštančnému súdu nesprávnosť právnych záverov vychádzajúcich z aplikácie § 92 ods. 8 zák. č.\n483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\n3.2. Odvolací súd východiskovo uzavrel, že banka listom zo dňa 10.02.2014 vyhlásila úver za predčasne\nsplatný a bankovú pohľadávku je preto treba považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa\nnasledujúceho po žiadosti veriteľa. Podľa vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu „Dlžníkovi\nstratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz,\nteda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti\nvyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje“. Podľa jeho úvahy preto „...započítavanie\n\nsplátok žalobcov v mesiacoch marec až máj 2014 na dlh vo výške 1.662,66 Eur vyčíslený vo výzve\nz 10.02.2014 je irelevantné, keďže v tom čase boli žalobcovia povinní plniť celý zosplatnený dlh, t.j.\n24.218,96 Eur, a nie len sumu 1.662,66 Eur“.\n3.3. Na podporu tohto názoru odvolací súd z iného interpretačného hľadiska v kasačnom uznesení\nvysvetlil, že použitím gramatického výkladu nielen na prvú, ale aj druhú vetu ustanovenia § 92 ods.\n8 zákona o bankách je zrejmé, že „...zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako\ncelok a pojem časť peňažného záväzku. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť\noprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný a s ktorým je dlžník v\nomeškaní, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v\nprípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom\nrozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia\nbol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Inak\nvyjadrené, pripustenie možnosti postúpenia len splatnej pohľadávky podľa prvej vety posudzovanej\nnormy sa dostáva do logického rozporu s ďalšími jej časťami. V druhej vete totiž dotknuté ustanovenie\nrieši situáciu, keď dlžník celý omeškaný úverový záväzok, a teda zročnú časť bankovej pohľadávky,\nvrátane celého jej príslušenstva, splní. V takomto prípade toto ustanovenie zakazuje banke postúpiť\npohľadávku. Logicky sa vynára otázka, čo toto ustanovenie zakazuje previesť, pokiaľ by bolo možné\nuvažovať nad prípustnosťou postúpenia len zročnej časti pohľadávky. Ak totiž dlžník splní zročnú\npohľadávku so všetkým jej príslušenstvom, v tejto časti by úverová pohľadávka zanikla a nebolo by\npotom čo postupovať“.\n4.1. Súd prvej inštancie v napadnutom (v poradí druhom) rozsudku vyšiel zo zistení, že dňa 2.12.2004\nuzavreli banka ako veriteľ a žalobcovia v 1. a 2. rade ako dlžníci úverovú zmluvu, ktorou sa\nbanka zaviazala poskytnúť žalobcom hypotekárny úver v sume 800.000,- Sk na úverovom účte ňou\nvedenom, s lehotou splatnosti 20 rokov a žalobcovia sa zaviazali, že poskytnuté prostriedky vrátia,\nzaplatia úrok, príslušenstvo a poplatky. Podľa úverovej zmluvy bol úver poskytovaný na rekonštrukciu\nnehnuteľností, za pohyblivú úrokovú sadzbu; podľa čl. VII ods. 2 písm. e/ zmluvy bola banka oprávnená\npri podstatnom porušení zmluvných povinností vyhlásiť úver alebo jeho časť za splatný vrátane úrokov\na poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti. Na zabezpečenie záväzkov z úverovej zmluvy\nbanka a žalobcovia uzavreli dňa 2. 12.2004 Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti k ÚZ\nč. 048/5006/04HU (ďalej tiež len „záložná zmluva“), na základe ktorej vzniklo (povolením vkladu do\nkatastra nehnuteľností dňa 13.12.2004) na nehnuteľnostiach záložné právo v prospech banky. Listom\nzo dňa 6.11.2013 banka vyzvala žalobcov na uhradenie záväzku po lehote splatnosti z dôvodu, že\nboli v omeškaní so splácaním úveru viac ako tri mesiace ( dlžná čiastka po lehote splatnosti činila k\n6.11.2013 sumu 1.276,31 Eur, v lehotu na najneskôr do 22.11.2013. Zároveň ich v zmysle § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka upozornila ich, že v prípade nevyrovnania záväzkov v stanovenej lehote\nvyhlási úver za predčasne splatný, t.j. žalobcovia stratia možnosť splácať úver mesačnými splátkami\na banka bude požadovať splatenie celého úveru do 10 dní odo dňa doručenia vyhlásenia úveru za\npredčasne splatný. Žalobcovia boli upozornení tiež aj na to, že v prípade nesplnenia zosplatneného\núveru banka pristúpi k realizácii zabezpečovacích prostriedkov (k predaju založenej nehnuteľnosti na\ndražbe), k súdnemu vymáhaniu alebo inému spôsobu uspokojenia pohľadávky. Výzva bola doručená\ndo vlastných rúk žalobcovi v 1. rade dňa 11.11.2013. Žalobkyňa v 2. rade poštovú zásielku, ktorou\njej žalovaná v 1. rade označenú výzvu doručovala, v odbernej lehote neprevzala a zásielka bola dňa\n4.12.2013 žalovanej v 1. rade vrátená späť. Listom zo dňa 10.2.2014 označeným ako „Výzva, vyhlásenie\núveru za predčasne splatný a oznámenie o začatí výkonu záložného práva“ banka informovala žalobcov,\nže k 10.2.2014 je ich záväzok z úverovej zmluvy po lehote splatnosti spolu vo výške 1.662,66 Eur,\noznámila im, že vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru a vyzvala ich aby do 10 dní od doručenia listu\nuhradili celý úverová záväzok spolu vo výške 24.218,96 Eur. V liste banka tiež uviedla, že účinnosť\nvyhlásenia úveru za predčasne splatný nastáva 10. deň od doručenia tejto jej výzvy a celý záväzok\nžiadala uhradiť do 10 dní od doručenia výzvy s tým, že v prípade nevyrovnania záväzkov do stanoveného\ntermínu mali považovať žalobcovia tento list za oznámenie o začatí výkonu záložného práva (predaja\nzálohu) podľa § 151l Obč. zákonníka. Listom zo dňa 7.11.2014 banka žalobcom oznámila, že dňa\n7.11.2014 bola uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávky medzi ňou ako postupcom a žalovaným v\n2. rade ako postupníkom, na základe ktorej naň postúpila svoju pohľadávku z úverovej zmluvy; v liste\nbanka súčasne uviedla, že nakoľko k vyššie uvedenej zmluve poskytol žalobca v 1. rade zabezpečenie\nna základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, dňom doručenia tohto oznámenia je\npovinný záväzky plniť výhradne postupníkovi - žalovanému v 2. rade a tento je oprávnený voči nemu\n\nuplatňovať všetky práva veriteľa. Listom zo dňa 13. novembra 2014, označeným ako Oznámenie o\nzačatí výkonu záložného práva V-5090/2004, LV č. XXXXX, kat. úz. F., žalovaný v 2. rade oznámil\nžalobcom ako veriteľ pohľadávok zo zmluvy o úvere, že nakoľko ako dlžník a spoludlžník neuhradili svoj\nzáväzok vyplývajúci z vyššie uvedených zmlúv, pristúpil k výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam\na oznámil začatie výkonu záložného práva predajom na dražbe. Ďalším listom zo dňa 13.11.2014\nžalovaný v 2. rade vyzval žalobcov na sprístupnenie zálohu a odovzdanie zálohu do držby záložného\nveriteľa. Listom zo dňa 18.3.2014 žalovaná v 3. rade oznámila žalobcom, že bol ako dražobník poverený\nzáložným veriteľom - žalovaným v 2. rade vykonaním dražby podľa zák. č. 527/2002 Z.z. a súčasne im\nzaslal znalecký posudok, ktorým bola stanovená cena predmetu dražby; zároveň im zaslal oznámenie\no dražbe a vyzval ich na sprístupnenie zálohu v termínoch určených v oznámení o dražbe. Vychádzajúc\nz Oznámenia o dobrovoľnej dražbe č. 120631411 vyhotoveného žalovanou v 3. rade ako dražobníkom,\nna základe návrhu navrhovateľa dražby - žalovaného v 2. rade, sa dňa 22.4.2015 na notárskom úrade\nJUDr. Vladimíra Čuchtu, Konštantínova 6 v Prešove, uskutočnilo prvé kolo dražby. Cena predmetu\ndražby bola stanovená znalcom na sumu 61.800,- Eur a výška najnižšieho podania bola určená sumou\n59.990,- Eur. O priebehu dražby spísal JUDr. Vladimír Čuchta, notár notársku zápisnicu č. N 230/2015,\nNz 13546/2015, NCRls 13870/2015, podľa obsahu ktorej predmet dražby nebol vydražený, pretože na\ntejto dobrovoľnej dražbe žiadny jej účastník neurobil podanie. Vychádzajúc z Oznámenia o dobrovoľnej\ndražbe č. 120631411 vyhotoveného žalovanou v 3. rade ako dražobníkom, sa dňa 18.5.2015 na\nnotárskom úrade JUDr. Vladimíra Čuchtu, uskutočnila opakovaná dražby. Cena predmetu dražby bola\nstanovená znalcom na sumu 61.800,- Eur a výška najnižšieho podania bola určená sumou 46.350,Eur. O priebehu dražby spísal JUDr. Vladimír Čuchta, notár notársku zápisnicu č. N 285/2015, Nz\n16794/2015, NCRls 17187/2015, podľa obsahu ktorej bola dobrovoľná dražba ukončená udelením\npríklepu licitátora účastníkovi dobrovoľnej dražby - žalovanému vo 4. rade za podanie vo výške 46.350,Eur. Napokon podľa zistenia súdu prvej inštancie, žalobca uhradil na úverový záväzok dňa 10.2.2014\nsumu 500,- Eur, dňa 26.3.2014 sumu 500,- Eur, dňa 25.4. 2014 sumu 500,- Eur, dňa 18.6. 2014 sumu\n50,- Eur a sumu 100,- Eur, dňa 10.7. 2014 sumu 100,- Eur, dňa 12.11.2013 sumu 130,- Eur a dňa\n9.7.2013 sumu 500,- Eur.\n4.2. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval § 497 a § 504 zák. č. 501/1991 Zb.\nObchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 151a ods. 2, § 151j ods. 1 a § 524 ods.\n1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení účinnom do 31.10.2024, § 7 ods. 1, § 16 ods.\n1, § 21 ods. 2 a § 21 ods. 4 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona o\nnotároch, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov.\n4.3.Na ich základe dospel v kľúčovej otázke ne/platnosti postúpenia úverovej pohľadávky k záveru, že\nnámietka žalobcov, že banka postúpila pohľadávku v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie\nje dôvodná. V úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie vyšiel z toho, že predpokladom\npostúpenia pohľadávky z banky (postupcu) na inú osobu (postupníka), je omeškanie dlžníka so\nsplnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke viac ako 90 kalendárnych dní (i) a márna\nvýzva banky na dodatočné splnenie omeškaného dlhu (ii), s tým, že za splnenia týchto predpokladov\nmôže dlžník zamedziť prevodu pohľadávky len tým, že do postúpenia zaplatí omeškaný záväzok v celom\nrozsahu včítane príslušenstva. Vo vzťahu k takto definovaným podmienkam postúpenia, mal súd prvej\ninštancie za preukázané, že banka vyzvala žalobcov písomnou výzvou zo dňa 6.11.2013 na zaplatenie\nomeškaných záväzkov a že „Žalobcovia ako klienti boli ku dňu 06.11.2013 preukázateľne v omeškaní\nminimálne 9 mesiacov (čo vyplýva z nasledovného výpočtu: 1.276,31 Eur /139,45 Eur = 9,15; resp.\nboli v omeškaní skoro 11 mesiacov: 1.276,31 Eur / 116,96 Eur = 10,91) a tiež bolo preukázané, že ku\ndňu 10.02.2014 prešli ďalšie 3 mesiace (odo dňa 06.11.2013), počas ktorých boli žalobcovia stále v\nomeškaní, t.j. k rozhodnému dátumu presiahol súčet všetkých omeškaní žalobcov so splnením čo len\nčasti toho istého peňažného záväzku voči banke jeden kalendárny rok“. Listom zo dňa 10.2.2014 banka\nvyhlásila predčasnú splatnosť celého úveru, ktorý k uvedenému dňu bol vo výške 24.218,96 Eur, s tým,\nže nakoľko banka žiadala uhradiť celý uvedený záväzok v lehote „do 10 dní od doručenia výzvy“, celý\nnesplatený úver sa tak stal splatným dňa 23.2.2014. Pokiaľ žalobcovia v konaní argumentovali, že do\npostúpenia splnili omeškaný dlh (v 1/2014 - 500,- Eur, v 2/2014 - 500,- Eur, v 3/2014 - 508,- Eur, v 4/2014 150,- Eur (100,- eur + 50,- eur) a v 5/2014 - 100,- Eur, spolu 1.758,- Eur,), súd prvej inštancie v dôvodoch\nnapadnutého rozsudku vysvetlil, že „Dlh žalobcov bol vyčíslený k 10.02.2014, a teda nemožno na jeho\nplnenie započítavať splátky, ktoré žalobcovia zaplatili pred týmto dátumom, a predovšetkým, že celý\núver sa stal splatným dňa 23.02.2014, a preto započítavanie splátok žalobcov z mesiacov marec až máj\n\n2014 na dlh vo výške 1.662,66 Eur vyčíslený vo výzve z 10.02.2014 je irelevantné, keďže v tom čase\nboli žalobcovia povinní plniť celý zosplatnený dlh, t.j. 24.218,96 Eur, a nie len sumu 1.662,66 Eur“.\n4.4. K argumentácii žalobcov, ktorú si súd prvej inštancie najprv osvojil v skoršom rozsudku z 19.októbra\n2016, súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku, vyjadril, že „Pokiaľ posudzované\nustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje právnu možnosť banky v prípade omeškania\nklienta so zaplatením čo len časti peňažného záväzku postúpiť svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto\npeňažnému záväzku, nemá tým, podľa úvahy súdu, na mysli možnosť postúpenia len časti pohľadávky,\nso zaplatením ktorej je dlžník v omeškaní, ale možnosť postúpenia len z tohto úverového vzťahu s\nklientom, v rámci ktorého k omeškaniu došlo, inak povedané, neumožňuje postúpiť pohľadávku aj z\niného úverového vzťahu s klientom, pokiaľ si tento voči banke svoje záväzky z neho plní“.\n4.5. Na podklade týchto úvah súd prvej inštancie uzavrel, že banka mohla postúpiť žalovanému v 2. rade\ncelú pohľadávku, keďže žalobcovia boli voči nej v omeškaní s úhradou celého zosplatneného úveru,\na zároveň písomnou výzvou upozornila žalobcov na ich omeškanie s jeho úhradou; skonštatoval, že\n„Neobstojí preto námietka žalobcov týkajúca sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky“.\n4.6. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal aj ďalšími argumentmi,\nprednesenými žalobcami. Vo vzťahu k ich výhradám k oceneniu nehnuteľností (podhodnotenej\ndražobnej cene) súd prvej inštancie upriamil pozornosť na § 21 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách,\nv zmysle ktorého neplatnosť dražby nie je možné vysloviť (tiež) z dôvodu ak neumožnil vlastník predmetu\ndražby, vykonať riadnu obhliadku predmetu dražby, čo je aj tento prípad. Pokiaľ sa jedná o namietanú\nneprijateľnosť konkrétnych zmluvných podmienok, súd prvej inštancie usúdil, že „...žiadna z nich\nnezasiahla do výkonu práv žalobcov a ani nemala vplyv na to, že sa dostali do omeškania so splácaním\nzáložným právom zabezpečeného záväzku“.\n4.7. Na podklade týchto parciálnych úvah súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uzavrel, že žalobe\nnemožno vyhovieť (vo vzťahu k žalovaným v 2. až 4. rade), „...keďže nezistil dôvody pre vyslovenie\nneplatnosti dobrovoľnej dražby a nedošlo k porušeniu žiadnych ustanovení zák. č. 527/2002 Z.z. alebo\niných právnych predpisov“.\n5. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že s použitím §\n255 ods. 1 C.s.p. priznal plne procesne úspešným žalovaným v 1. až 4. rade nárok na ich náhradu v\ncelom rozsahu. V úvahách o prípadnom použití na rozhodnutie o trovách konania sudcovskej moderácie\npodľa § 257 C.s.p súd prvej inštancie uzavrel, že dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol ani\nv okolnostiach prípadu a ani na strane subjektov sporu.\n6.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v 1. rade odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil\ntak, že žalobe vyhovie. V odvolaní žalobca namietal proti rozhodujúcim záverom prvoinštančného súdu\nv niekoľkých argumentačných líniách.\n6.2. Značnú časť argumentačnej pozornosti odvolateľ v odvolaní venoval otázke platnosti predčasného\nzosplatenia úveru z pohľadu dodržania notifikačnej lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 9 Občianskeho\nzákonníka, v znení účinnom do 31.10.2024. Podľa jeho názoru v tomto zákonnom ustanovení určená\nlehota v danom prípade nebola dodržaná, nakoľko banka vo výzve zo dňa 6.11.2013 jednak určila\nžalobcom na plnenie lehotu ktorá bola kratšia ako 15 dní (najneskôr do 22.11.2013) a jednak už takto\nskrátená lehota nereflektovala na časové súvislosti doručenia výzvy obom žalobcom.\n6.3. V ďalšej časti odvolania žalobca v 1. rade viedol argumentačný dialóg s právnym názorom, ktorý\nvo vzťahu k spôsobu aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách, vniesol do ďalšieho konania odvolací\nsúd dôvodmi zrušujúceho uznesenia (body 3.2 a 3.3 odôvodnenia). Odvolateľ zhodne s riešením tejto\notázky súdom prvej inštancie v rozsudku z 19.októbra 2016, koncentroval svoje interpretačné nazeranie\nv názore, že z pohľadu § 92 ods. 8 zákona o bankách možno postúpiť len tú časť pohľadávky, ktorú\nbanka uvedie vo výzve na dodatočné splnenie omeškaného dlhu.\n6.4. Napokon v žalobca v 1. rade v odvolaní vytkol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku,\nnamietajúc, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na\nprítomnosť neprijateľných podmienok v úverovej zmluve. V dôvodoch napadnutého rozsudku odvolateľ\n\npostráda záver, o ne/prijateľnosti ním označených zmluvných podmienok a či prípadná existencia\nneprijateľných podmienok nemala za následok neplatnosť úverovej zmluvy ako takej, akcentujúc v tejto\nspojitosti, že v takom prípade by bola neplatná aj akcesorická záložná zmluvy, na základe ktorej bola\nvykonaná sporná dražba.\n6.5. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej\ninštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku a vytýkajúcimi mu tiež nesprávnosť právneho\nposúdenia veci, žalobcovia podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods.\n1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom v 1. rade formálne označené a tiež citované odvolacie\ndôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami\na výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci a na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov,\na tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne\na preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva, že námietkami voči\nzáveru o platnosti zosplatnenia z hľadiska dodržania lehoty podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,\nv znení účinnom do 31.10.2024, žalovaný v 1. rade nepolemizoval so zodpovedajúcimi skutkovými\nzisteniami, ale so spôsobom interpretácie označeného zákonného ustanovenia, pokiaľ ide o samotnú\npodstatu notifikačnej lehoty. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že na vady, ktoré sa týkajú procesných\npodmienok odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch\nuplatnené.\n7.1. Žalovaný v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia veci\nsúdom prvej inštancie. Zdôraznil, že k uplatneniu predčasnej splatnosti úveru došlo nepopierateľne po\nlehote dlhšej než 15 dní po upozornení na túto možnosť.\n7.2. Žalovaní v 2. a 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasili so spôsobom interpretácie § 53 ods.\n9 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.10.2024 žalobcom v 1. rade, pokiaľ ide o povahu\nv ňom určenej lehoty. Podľa ich nazerania, notifikačná lehota predstavuje minimálny časový odstup,\nv ktorom od upozornenia veriteľ môže pristúpiť k uplatneniu práva na mimoriadne zosplatnenie úveru.\nAkcentovali, že v danom prípade k uplatneniu tohto práva bankou došlo po 3 mesiacoch od upozornenia.\nVo vzťahu k rozhodujúcim právnym záverom prvoinštančného súdu žalovaní v 2. a 3. rade poukázali na\nich súlad s právnym názorom odvolacieho súdu. Napokon k námietkam odvolateľa proti spôsobu, akým\nsa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho argumentáciou o spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvných\npodmienok v úverovej zmluve, žalovaní v 2. a 3. rade vo vyjadrení poznamenali, že aj keď má súd ex offo\npovinnosť preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, neznamená to bez ďalších tvrdení povinnosť\npreskúmavať každé ustanovenie predloženej zmluvy, ale táto činnosť je limitovaná predmetom konania.\n7. 3. Žalovaný v 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s argumentom žalobcu v 1. rade, že sa súd\nprvej inštancie dopustil pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku procesného pochybenia, majúceho za\nnásledok porušenie práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k rozhodujúcim právnym záverom žalovaný\nv 4. rade akcentoval, že tieto vychádzajú z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol súd prvej\ninštancie v ďalšom konaní viazaný.\n8.1. Žalobca v 1. rade v odvolacej replike už len zopakoval podstatné časti svojho odvolania, s akcentom\nna to (v reakcii na vyjadrenie žalovaného v 4. rade), že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal\ns jeho argumentáciou o prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok a na to (v reakcii na vyjadrenie\nžalovaných v 2. a 3. rade), že záver o ne/prijateľnosti zmluvných podmienok malo skrz posúdenie\nplatnosti úverovej a záložnej zmluvy vzťah k predmetu konania.\n8.2. Žalovaní v 2. a 3. rade sa v odvolacej replike obmedzili len na zopakovanie podstatných častí svojej\nskoršej argumentácie.\n9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu v 1. rade ako\npodané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému\nje prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním\nuplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady,\nktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie\nje (odvolanie) dôvodné.\n10. Odvolací súd sa v intenciách žalobkyňou vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p.\n\nv odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku\nspočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež\núplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie\noboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta\ndruhá C.s.p.), odvolací súd dôvody prvoinštančného rozhodnutia v niektorých smeroch argumentačne\ndotvára. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného\nsúdu a odvolacieho súd tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje\n(por. uznesenie Ústavného súdu SR sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009).\n11.1. Ako už bolo zmienené na inom mieste odôvodnenia ( body 3.2. a 3.3.), vo vzťahu k platnosti\npostúpenia pohľadávky, majúcej význam pre záver o oprávnení žalovaného v 2. rade navrhnúť\nvykonanie dobrovoľnej dražby, odvolací súd zaujal právny názor v parciálnych otázkach týkajúcich sa\ninterpretácie ako § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024 tak aj § 92 ods.\n8 zákona o bankách. Na spôsobe posúdenia otázok účinkov čiastkových plnení žalobcov na možnosť\npostúpenia pohľadávky (aj v kontexte záveru o zosplatnení úveru) a možnosti postúpenia aj tej časti\npohľadávky, ktorá nebola splatná, a preto logicky zahrnutá vo výzve pred postúpením, odvolací súd\nnevidí najmenší dôvod na zmenu nazerania ani na podklade argumentov opakovane prednesených\nžalobcami v odvolacom konaní.\n11.2. V ďalšom konaní mal vo vzťahu k interpretácii uvedených noriem zrejmý presah len argument\nžalobcov, že zosplatnenie pohľadávky je neplatné z dôvodu nedodržania lehoty pred zosplatnením,\nupravenej v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024. Odvolacia námietka\nžalovaného v 1. rade v tomto smere je ale celkom zrejme vystavaná na nesprávnom názore, že\nlehota prípadne určená na dodatočné plnenie omeškaných splátok v upozornení nesmie byť kratšia\nako notifikačná lehota podľa tohto zákonného ustanovenia. Nevedno akým myšlienkovým postupom\nžalobca v 1. rade k takému interpretačnému záveru dospel, z legislatívneho vyjadrenia „...môže\nobchodník uplatniť právo podľa § 565 .... keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej\nako 15 dní na uplatnenie tohto práva“, podľa odvolacieho súdu však nemožno inak než vyvodiť, že\nčasový priestor, ktorý sa má takto stanovenou lehotou vytvoriť, je časový priestor medzi upozornením a\nzosplatnením a nie medzi upozornením a dodatočne určenou lehotou na plnenie a ani nie medzi určenou\ndodatočnou lehotou splatnosti a zosplatnením. V takejto konštelácii bola 15 dňová notifikačná lehota\nv prejednávanom prípade násobne zachovaná (pozn.: upozornenie 11/2013, zosplatnenie 02/2014).\n11.3. K odvolacej námietke žalobcu v 1. rade, ktorou vytýka, že sa súd prvej inštancie náležite\nnevysporiadal s jeho argumetom, že úverová zmluva obsahuje viacero neprijateľných podmienok,\nodvolací súd považuje za potrebné v prvom rade východiskovo ozrejmiť závery z rozhodovacej praxe\nESĽP, ktorý vo vzťahu k naplneniu práva na spravodlivý proces z pohľadu povinnosti súdu vysporiadať\nsa s argumentmi strán, vyžaduje, aby dal súd v odôvodnení rozhodnutia odpoveď na argument, ktorý bo\núčastníkom „formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom“ (Krasulya proti Rusku), resp. ktorý\nje „konkrétny“ (Pronina proti Ukrajine) a zároveň, ktorý je „z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia\npovažovaný za rozhodujúci“ (Torija proti Španielsku).\n11.4. Ako už bolo zmienené na inom mieste (bod 1 odôvodnenia), žalobcovia na podporu dôvodnosti\nžaloby uviedli (v podaní z 15.5. 2015) celý rad argumentov, medzi iným označili za spotrebiteľsky\nneprijateľné viaceré ustanovenia úverovej zmluvy. Až v priebehu konania (prvý krát na pojednávaní\ndňa 21.9.2016) vo svojej argumentácii naznačili, že v dôsledku neprijateľných podmienok môže\nbyť úverová zmluva neplatná. Výraz naznačili pritom nie je náhodný, pretože v celom doterajšom\npriebehu konania, posudzované odvolanie nevynímajúc, nijak nekonkretizovali, ktorá z nimi označených\nzmluvných podmienok a na akom právnom základe mala mať za následok neplatnosť celej zmluvy.\nNa tomto mieste treba zdôrazniť, že inštitucionálne bola kategória neprijateľných zmluvných podmienok\nv spotrebiteľskom práve vytvorená práve za tým účelom, aby sa ochrana spotrebiteľa pred nekalými\npodmienkami poskytla bez zásahu do záväznosti zmluvy, keďže takýto následok by mohol mať pre\nspotrebiteľa závažnejšie dôsledky než samotná nekalá praktika. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13\nzaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné\npre spotrebiteľa“. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu\nformálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou\nrovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (por. napr. VB Pénzügyi Lízing, C-137/08).\nCieľom sledovaným smernicou je teda nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade\nzachovať platnosť zmluvy ako celku a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé\n\npodmienky (Pereničová SOS financ, spol. s r.o., C- 453/10). Inými slovami povedané to znamená,\nže len prítomnosť neprijateľnej podmienky sama o sebe bez ďalšieho nemá za následok neplatnosť\nzmluvy. Ak sa napriek tomu žalobcovia domnievajú, že niektorá z nimi označených podmienok predsa\nlen takýto neštandardný následok mala, podľa názoru odvolacieho súdu bolo na nich, aby zodpovedajúci\nprávny konštrukt nie len abstraktne naznačili, ale aby ho aj vo vzťahu ku konkrétnej zmluvnej podmienke\naj primerane argumentačne zdôvodnili. Pokiaľ žalobcovia ponechali svoju argumentáciu o nekalých\npodmienkach len v rovine náznakov, z hľadiska kritérií, podľa ktorých ESĽP posudzuje primeranosť\nmedzi argumentom strany a reakcie naň zo strany súdu, možno konštatovať, že nebola ani konkrétnou,\na preto nevyhnutne ani podstatnou. Posúdenie úverovej zmluvy súdom prvej inštancie ako platnej,\nsubsumované v závere o platnosti dobrovoľnej dražby, je preto treba v okolnostiach prípadu považovať\nza vecne správne.\n11.5. Z iného pohľadu, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno s identifikáciou akejkoľvek neprijateľnej\nzmluvnej podmienky automaticky spájať neplatnosť dražby, ale je potrebné v každom jednotlivom\nprípade posúdiť, aký mala dopad na právne a faktické postavenie spotrebiteľa, na realizáciu práv\na povinností strán a na uskutočnenie dražby a jej výťažok. Akiste inak z hľadiska závažnosti je potrebné\nnahliadať na situáciu keď na podklade neprijateľnej zmluvnej podmienky obchodník (dodávateľ) pristúpi\nk výkonu záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe a inak na situáciu, keď sa neprijateľná\nzmluvná podmienka prejaví len ako nepatrná časť inak dôvodne uplatňovanej pohľadávky. Ani tento\nprieskum sa ale bez tvrdenia konkrétnych dopadov prípadne neprijateľnej zmluvnej podmienky na\nprávne postavenie dlžníka, nezaobíde. Žalobcovia sa mýlia v tom, že povinnosť ex offo súdnej ochrany\nspotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, v sebe zahŕňa prieskum každého zmluvného dojednania,\nustálenie všetkých skutkových otázok a posúdenie z hľadiska všetkých do úvahy prichádzajúcich\npredpisov. Posudzovanie spotrebiteľských nárokov v takejto šírke je samozrejme nemysliteľné, a preto\nsa ochrana spotrebiteľa prirodzene koncentruje na okolnosti, ktoré sú predmetom argumentačnej\npozornosti, alebo ktoré sú pre rozhodnutie kľúčové, alebo ktoré sú zrejmé zo spisovej dokumentácie.\nPri posudzovaní veci z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je potrebné mať na zreteli tiež, že ani procesné\nohľady, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. C.s.p.) neznamenajú\núplné vylúčenie základných atribútov kontradiktórneho konania, medzi inými tiež následku nepopretia\nskutkových tvrdení žalobcu, ktorým je nastúpenie domnienky ich nespornosti (151 ods. 1 C.s.p.). Treba\nmať tiež na pamäti, a to odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zvlášť zdôrazniť, že\nprocesná ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva,\nktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými\npraktikami a závadnými výrobkami. Aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k\nspravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach\nprípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých\npráv dodávateľa. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že Súdny dvor Európskej únie (ESD) vo\nsvojom rozhodnutí Home Credit Slovakia, a. s. vs. Biróová naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí\nmať rozumnú mieru. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na to, že aj Ústavný súd SR je vo svojej\njudikatúre kritický k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn. Pl. ÚS\n11/2016 zo 7. februára 2018 ústavný súd (tiež) konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako\nvyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany, neprirodzená. Napokon odvolací súd v tejto spojitosti\npripomína tiež Ústavným súdom SR judikovaný obsah základného práva na súdnu ochranu podľa\nČlánku 46 Ústavy, z ktorého vyplýva pre súdy povinnosť „...urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého\nriešenia...“ ( I. ÚS 118/2013), respektíve riešenia, ktoré „...nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné\ns princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení...“ (I. ÚS\n26/2010).\n12. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s použitím\n§ 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom zamietavom výroku, rovnako aj v závislom výroku o trovách\nkonania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaných v spore.\n13.1. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú\naj na odvolacie konanie.\n13.2. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n13.3.V odvolacom konaní mali žalovaní plný procesný úspech, a preto im v súlade s citovanými\nzákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí boli v odvolacom\nkonaní neúspešní. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom\nkonaní plne procesne úspešným žalovaným v 2. až 4. rade proti žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu\n\n100% trov odvolacieho konania. Nakoľko podľa obsahu spisu žalovanému v 1. rade v tomto odvolacom\nkonaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol\no trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade tak, že žiadnemu\ns týchto subjektov nárok na ich náhradu nepriznal. Napokon odvolací súd povinnosťou nahradiť\nžalovaným v 2. až 4. rade trovy konania nezaťažil tiež žalobkyňu v 2. rade s použitím § 257 C.s.p.,\nnakoľko trovy odvolacieho konania nevyvolala a zúčastnila sa ho len z dôvodu núteného procesného\nspoločenstva s odvolateľom. .\n14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní\nvystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať\npred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej\nveci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý\nvýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje\ndvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania\nlen príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje\nsumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je\nrozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v\nktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov\nod doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej\ninštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia\nlen v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na\npríslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných\nnáležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie\nnapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ\ndomáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak\nje a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)\ndovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej\nhlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,\nosobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred\ndiskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má\nvysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\n\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem\nskutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/51/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "1219b282-d3f7-4631-ab53-7fa8c493f5b6:21069fe6-dd00-4c15-9d9a-a1d0c5b93d6b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5616207188.1", "spisova_znacka": "11Co/286/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/286/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5616207188.1"}], "citovane_v": []}