Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/89/2023 z 16. 4. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 16. apríla 2025, sp. zn. 11Co/89/2023, ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4
Krajský súd Košice | 11Co/89/2023 | ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4 | 2025-04-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f7126cb0-7841-4c60-acee-74fabc56a1c0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Košice
11Co/89/2023
7215201166
16. 04. 2025
JUDr. Martin Kolesár
ECLI:SK:KSKE:2025:7215201166.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.
Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX,
D., zastúpený: Advokátska kancelária PIATNIK, s.r.o., so sídlom Vysoká 425/71 Levoča a 2/ E. B., nar.
X.XX.XXXX, bytom C. XX, D., proti žalovaným: 1/ Československá obchodná banka, a.s., so sídlom
Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, 2/ SIMPLEX Business, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 18,
Banská Bystrica, IČO: 46 869 565, 3/ 1. konsolidačná, spol. s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Nitra, IČO:
43 987 397, žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení: AKMB, s.r.o., so sídlom Štefánikova trieda 9, Nitra a 4/
CELIUS SK s.r.o., so sídlom Vihorlatská 7, Košice, IČO: 46 112 391, zastúpený JUDr. Štefanom Strakom,
advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, o určenie neplatnosti dražby, o odvolaní žalobcu v 1. rade
proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 17. októbra 2022, č. k. 13C/51/2015-474
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobca v 1. rade je povinný nahradiť žalovaným v 2., 3., a 4. rade 100% trov odvolacieho konania.
Vo vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade a vo vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade
a žalovanými v 1. až 4. rade stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Bývalý Okresný súd Košice II, výkon súdnictva z ktorého prešiel od 1. júna 2023 na Mestský súd
Košice na základe § 18m ods. 2 zák. č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v aktuálnom
znení (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd"), napadnutým rozsudkom vo veci
samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti dražby uskutočnenej dňa
22.4.2015, ktorú na základe návrhu žalovaného v 2. rade v hmotnoprávnom postavení záložného veriteľa
(pred postúpením pohľadávky ním bol právny predchodca žalovaného v 1. rade OTP Banka Slovensko,
a.s. – ďalej tiež aj len „banka“), zorganizoval ako dražobník žalovaný v 3. rade (ďalej tiež len „dražba“), a
na ktorej žalovaný v 4. rade vydražil nehnuteľnosti evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX
pre kat. úz. F. ako byt č. 29 v bytovom dome č. súpis. 1493 na parc. č. 4231, 4232 a 4233 na Uralskej 14,
15 a 16 v Košiciach, spoluvlastnícky podiel o veľkosti 130/10000 na spoločných častiach a na spoločných
zariadeniach tohto bytového domu a rovnaký spoluvlastnícky podiel na pozemkoch registra „C“ parc. č.
4231 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 257 m2, parc. č. 4232 - zastavané plochy o výmere 254
m2, parc. č. 4233 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 255 m2 (ďalej tiež aj „nehnuteľnosti“, „záloh“
alebo „predmet dražby“), dovtedy patriace žalobcom. Žalobcovia dôvody neplatnosti dražby prezentoval
v niekoľkých argumentačných líniách. V tej prvej sa sústredil na otázky majúce význam pre posúdenie
platnosti postúpenia pohľadávky na žalovaného v 2. rade. Argumentovali, že ak žalovaný v 2. rade nebol
oprávnený podnikať v oblasti poskytovania úverov, zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, a preto
žalovaný v 2. rade nemohol podať návrh na uskutočnenie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.

Podľa ich presvedčenia bola zmluva o postúpení pohľadávky neplatná tiež pre vady v náležitostiach
výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ako aj pre jej neurčitosť. Napokon prezentovali názor, že
predmetom postúpenia mohli byť len splátky úveru, s ktorými boli nepretržite v omeškaní aspoň 90
dní. V ďalšej argumentačnej skupine žalobcovia poukazovali na prítomnosť neprijateľných podmienok
v záložnou zmluvou zabezpečovanej Zmluve o poistenom hypotekárnom úvere č. 048/5006/04HU z
2.12.2004 (ďalej tiež len „úverová zmluva“). Za neprijateľné žalobcovia považovali dojednanie, podľa
ktorého sa úverová zmluva uzatvára podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ustanovenie
o možnosti banky jednostranne meniť úročenie úveru a výšku anuitných splátok, s účinnosťou od
oznámenia zmeny v prevádzkových priestoroch banky alebo neskorším dňom určeným veriteľom, ďalej
dohody o poplatkoch za poskytnutie úveru vo výške 185,89 Eur, o ktorú bola znížená suma poskytnutých
prostriedkov a za vedenie bežného účtu a účtu hypotekárneho úveru, za upomienku a dodatok k zmluve,
ďalej aj dojednanie vylučujúce možnosť dlžníkov prijať úver alebo pôžičku bez predchádzajúceho
písomného súhlasu banky, tiež ustanovenie umožňujúc banke vypovedať čerpanie úveru a odstúpiť od
úverovej zmluvy so zachovaním práva na úhradu istiny, úrokov a poplatkov, a tiež aj v zmluve obsiahnutú
rozhodcovskú doložku. Žalobcovia tiež argumentovali, že výkon záložného práva predajom zálohu na
dobrovoľnej dražbe je v okolnostiach prípadu (medzi iným tiež z pohľadu rešpektovania práva na obydlie)
vylúčený spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu strán, ktorý podľa ich názoru vzhľadom na ciele
Smernice rady 93/13 EHS predpokladá vždy súdny prieskum spotrebiteľských podmienok. Napokon
žalobcovia namietali tiež, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražbou, boli výrazne podhodnotené.
2. O tejto žalobe rozhodol súd prvej inštancie už vyhovujúcim rozsudkom z 19.októbra 2016,
v podstatnom na podklade záveru, že „... žalovaná v 1. rade ako banka (pozn. odv. súdu: banka)
mohla postúpiť žalovanému v 2. rade len pohľadávku vo výške 1.276,31 eura, resp. 1.662,66 eura
zodpovedajúcu záväzku žalobcov, na úhradu ktorého predtým žalobcov písomnou výzvou vyzvala (za
predpokladu, že sa jednalo o omeškanie dlhšie ako 90 dní), ale keďže žalobcovia do 05/2014 zaplatili
žalovanej v 1. rade celkom 1.758 eur, uhradili tým celý omeškaný záväzok a banka - žalovaná v 1.
rade svoje právo na postúpenie pohľadávky dovtedy neuplatnila, už ho uplatniť nemohla.“ Konštatoval
v tejto spojitosti tiež, že „Žalobcovia síce boli voči žalovanej v omeškaní s úhradou celého zosplatneného
úveru, ale omeškanie s úhradou tohto záväzku nepresiahlo jeden rok, žiadne iné záväzky žalobcov z
toho istého peňažného záväzku - úveru neboli preukázané a tým ani omeškanie žalobcov s ich úhradou
a teda ani nebol preukázaný súčet omeškaní žalobcov, ktorý by ku dňu postúpenia pohľadávky banky žalovanej v 1. rade presiahol jeden rok“. Podľa názoru súdu prvej inštancie
„Žalovaná v 1. rade - banka nemohla postúpiť žalovanému v 2. rade svoju pohľadávku vo výške
nesplateného úveru, pretože žalobcov písomnou výzvou neupozornila na ich omeškanie s jeho úhradou.
Predmetom postúpenia podľa znenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách mohla byť len „pohľadávka
banky zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“, t.j. tomu záväzku, s ktorým sú klienti napriek
písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní“. Podľa názoru súdu prvej
inštancie list banky zo dňa 10.2.2014 „...nemožno považovať za písomnú výzvu upozorňujúcu žalobcov
na omeškanie s úhradou celého zosplatneného úveru, keďže tento úver sa stal splatným až dňa
23.2.2014“. Premietnutím záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky do dôsledkov, súd prvej inštancie
v rozsudku z 19.októbra 2016 uzavrel, že „Žalovaný v 2. rade sa tak nestal veriteľom pohľadávky voči
žalobcom z úverovej zmluvy zabezpečenej záložným právom a teda ani záložným veriteľom a preto
ani nemohol byť navrhovateľom dražby a navrhnúť jej vykonanie. Keďže dražbu nenavrhol vykonať ani
vlastník predmetu dražby, ani záložný veriteľ (§ 7 ods. 1 zák. o dobrovoľných dražbách), boli porušené
ustanovenia zákona o dražbách a tým bol daný dôvod, aby súd na základe návrhu žalobcov určil dražbu
za neplatnú“.
3.1. Tento rozsudok Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 11Co/286/2018 z 28. februára 2020
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol
prvoinštančnému súdu nesprávnosť právnych záverov vychádzajúcich z aplikácie § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
3.2. Odvolací súd východiskovo uzavrel, že banka listom zo dňa 10.02.2014 vyhlásila úver za predčasne
splatný a bankovú pohľadávku je preto treba považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa
nasledujúceho po žiadosti veriteľa. Podľa vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu „Dlžníkovi
stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz,
teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti
vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje“. Podľa jeho úvahy preto „...započítavanie

splátok žalobcov v mesiacoch marec až máj 2014 na dlh vo výške 1.662,66 Eur vyčíslený vo výzve
z 10.02.2014 je irelevantné, keďže v tom čase boli žalobcovia povinní plniť celý zosplatnený dlh, t.j.
24.218,96 Eur, a nie len sumu 1.662,66 Eur“.
3.3. Na podporu tohto názoru odvolací súd z iného interpretačného hľadiska v kasačnom uznesení
vysvetlil, že použitím gramatického výkladu nielen na prvú, ale aj druhú vetu ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách je zrejmé, že „...zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako
celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť
oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný a s ktorým je dlžník v
omeškaní, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v
prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia
bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Inak
vyjadrené, pripustenie možnosti postúpenia len splatnej pohľadávky podľa prvej vety posudzovanej
normy sa dostáva do logického rozporu s ďalšími jej časťami. V druhej vete totiž dotknuté ustanovenie
rieši situáciu, keď dlžník celý omeškaný úverový záväzok, a teda zročnú časť bankovej pohľadávky,
vrátane celého jej príslušenstva, splní. V takomto prípade toto ustanovenie zakazuje banke postúpiť
pohľadávku. Logicky sa vynára otázka, čo toto ustanovenie zakazuje previesť, pokiaľ by bolo možné
uvažovať nad prípustnosťou postúpenia len zročnej časti pohľadávky. Ak totiž dlžník splní zročnú
pohľadávku so všetkým jej príslušenstvom, v tejto časti by úverová pohľadávka zanikla a nebolo by
potom čo postupovať“.
4.1. Súd prvej inštancie v napadnutom (v poradí druhom) rozsudku vyšiel zo zistení, že dňa 2.12.2004
uzavreli banka ako veriteľ a žalobcovia v 1. a 2. rade ako dlžníci úverovú zmluvu, ktorou sa
banka zaviazala poskytnúť žalobcom hypotekárny úver v sume 800.000,- Sk na úverovom účte ňou
vedenom, s lehotou splatnosti 20 rokov a žalobcovia sa zaviazali, že poskytnuté prostriedky vrátia,
zaplatia úrok, príslušenstvo a poplatky. Podľa úverovej zmluvy bol úver poskytovaný na rekonštrukciu
nehnuteľností, za pohyblivú úrokovú sadzbu; podľa čl. VII ods. 2 písm. e/ zmluvy bola banka oprávnená
pri podstatnom porušení zmluvných povinností vyhlásiť úver alebo jeho časť za splatný vrátane úrokov
a poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti. Na zabezpečenie záväzkov z úverovej zmluvy
banka a žalobcovia uzavreli dňa 2. 12.2004 Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti k ÚZ
č. 048/5006/04HU (ďalej tiež len „záložná zmluva“), na základe ktorej vzniklo (povolením vkladu do
katastra nehnuteľností dňa 13.12.2004) na nehnuteľnostiach záložné právo v prospech banky. Listom
zo dňa 6.11.2013 banka vyzvala žalobcov na uhradenie záväzku po lehote splatnosti z dôvodu, že
boli v omeškaní so splácaním úveru viac ako tri mesiace ( dlžná čiastka po lehote splatnosti činila k
6.11.2013 sumu 1.276,31 Eur, v lehotu na najneskôr do 22.11.2013. Zároveň ich v zmysle § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka upozornila ich, že v prípade nevyrovnania záväzkov v stanovenej lehote
vyhlási úver za predčasne splatný, t.j. žalobcovia stratia možnosť splácať úver mesačnými splátkami
a banka bude požadovať splatenie celého úveru do 10 dní odo dňa doručenia vyhlásenia úveru za
predčasne splatný. Žalobcovia boli upozornení tiež aj na to, že v prípade nesplnenia zosplatneného
úveru banka pristúpi k realizácii zabezpečovacích prostriedkov (k predaju založenej nehnuteľnosti na
dražbe), k súdnemu vymáhaniu alebo inému spôsobu uspokojenia pohľadávky. Výzva bola doručená
do vlastných rúk žalobcovi v 1. rade dňa 11.11.2013. Žalobkyňa v 2. rade poštovú zásielku, ktorou
jej žalovaná v 1. rade označenú výzvu doručovala, v odbernej lehote neprevzala a zásielka bola dňa
4.12.2013 žalovanej v 1. rade vrátená späť. Listom zo dňa 10.2.2014 označeným ako „Výzva, vyhlásenie
úveru za predčasne splatný a oznámenie o začatí výkonu záložného práva“ banka informovala žalobcov,
že k 10.2.2014 je ich záväzok z úverovej zmluvy po lehote splatnosti spolu vo výške 1.662,66 Eur,
oznámila im, že vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru a vyzvala ich aby do 10 dní od doručenia listu
uhradili celý úverová záväzok spolu vo výške 24.218,96 Eur. V liste banka tiež uviedla, že účinnosť
vyhlásenia úveru za predčasne splatný nastáva 10. deň od doručenia tejto jej výzvy a celý záväzok
žiadala uhradiť do 10 dní od doručenia výzvy s tým, že v prípade nevyrovnania záväzkov do stanoveného
termínu mali považovať žalobcovia tento list za oznámenie o začatí výkonu záložného práva (predaja
zálohu) podľa § 151l Obč. zákonníka. Listom zo dňa 7.11.2014 banka žalobcom oznámila, že dňa
7.11.2014 bola uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávky medzi ňou ako postupcom a žalovaným v
2. rade ako postupníkom, na základe ktorej naň postúpila svoju pohľadávku z úverovej zmluvy; v liste
banka súčasne uviedla, že nakoľko k vyššie uvedenej zmluve poskytol žalobca v 1. rade zabezpečenie
na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, dňom doručenia tohto oznámenia je
povinný záväzky plniť výhradne postupníkovi - žalovanému v 2. rade a tento je oprávnený voči nemu

uplatňovať všetky práva veriteľa. Listom zo dňa 13. novembra 2014, označeným ako Oznámenie o
začatí výkonu záložného práva V-5090/2004, LV č. XXXXX, kat. úz. F., žalovaný v 2. rade oznámil
žalobcom ako veriteľ pohľadávok zo zmluvy o úvere, že nakoľko ako dlžník a spoludlžník neuhradili svoj
záväzok vyplývajúci z vyššie uvedených zmlúv, pristúpil k výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam
a oznámil začatie výkonu záložného práva predajom na dražbe. Ďalším listom zo dňa 13.11.2014
žalovaný v 2. rade vyzval žalobcov na sprístupnenie zálohu a odovzdanie zálohu do držby záložného
veriteľa. Listom zo dňa 18.3.2014 žalovaná v 3. rade oznámila žalobcom, že bol ako dražobník poverený
záložným veriteľom - žalovaným v 2. rade vykonaním dražby podľa zák. č. 527/2002 Z.z. a súčasne im
zaslal znalecký posudok, ktorým bola stanovená cena predmetu dražby; zároveň im zaslal oznámenie
o dražbe a vyzval ich na sprístupnenie zálohu v termínoch určených v oznámení o dražbe. Vychádzajúc
z Oznámenia o dobrovoľnej dražbe č. 120631411 vyhotoveného žalovanou v 3. rade ako dražobníkom,
na základe návrhu navrhovateľa dražby - žalovaného v 2. rade, sa dňa 22.4.2015 na notárskom úrade
JUDr. Vladimíra Čuchtu, Konštantínova 6 v Prešove, uskutočnilo prvé kolo dražby. Cena predmetu
dražby bola stanovená znalcom na sumu 61.800,- Eur a výška najnižšieho podania bola určená sumou
59.990,- Eur. O priebehu dražby spísal JUDr. Vladimír Čuchta, notár notársku zápisnicu č. N 230/2015,
Nz 13546/2015, NCRls 13870/2015, podľa obsahu ktorej predmet dražby nebol vydražený, pretože na
tejto dobrovoľnej dražbe žiadny jej účastník neurobil podanie. Vychádzajúc z Oznámenia o dobrovoľnej
dražbe č. 120631411 vyhotoveného žalovanou v 3. rade ako dražobníkom, sa dňa 18.5.2015 na
notárskom úrade JUDr. Vladimíra Čuchtu, uskutočnila opakovaná dražby. Cena predmetu dražby bola
stanovená znalcom na sumu 61.800,- Eur a výška najnižšieho podania bola určená sumou 46.350,Eur. O priebehu dražby spísal JUDr. Vladimír Čuchta, notár notársku zápisnicu č. N 285/2015, Nz
16794/2015, NCRls 17187/2015, podľa obsahu ktorej bola dobrovoľná dražba ukončená udelením
príklepu licitátora účastníkovi dobrovoľnej dražby - žalovanému vo 4. rade za podanie vo výške 46.350,Eur. Napokon podľa zistenia súdu prvej inštancie, žalobca uhradil na úverový záväzok dňa 10.2.2014
sumu 500,- Eur, dňa 26.3.2014 sumu 500,- Eur, dňa 25.4. 2014 sumu 500,- Eur, dňa 18.6. 2014 sumu
50,- Eur a sumu 100,- Eur, dňa 10.7. 2014 sumu 100,- Eur, dňa 12.11.2013 sumu 130,- Eur a dňa
9.7.2013 sumu 500,- Eur.
4.2. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval § 497 a § 504 zák. č. 501/1991 Zb.
Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 151a ods. 2, § 151j ods. 1 a § 524 ods.
1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení účinnom do 31.10.2024, § 7 ods. 1, § 16 ods.
1, § 21 ods. 2 a § 21 ods. 4 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona o
notároch, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov.
4.3.Na ich základe dospel v kľúčovej otázke ne/platnosti postúpenia úverovej pohľadávky k záveru, že
námietka žalobcov, že banka postúpila pohľadávku v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie
je dôvodná. V úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie vyšiel z toho, že predpokladom
postúpenia pohľadávky z banky (postupcu) na inú osobu (postupníka), je omeškanie dlžníka so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke viac ako 90 kalendárnych dní (i) a márna
výzva banky na dodatočné splnenie omeškaného dlhu (ii), s tým, že za splnenia týchto predpokladov
môže dlžník zamedziť prevodu pohľadávky len tým, že do postúpenia zaplatí omeškaný záväzok v celom
rozsahu včítane príslušenstva. Vo vzťahu k takto definovaným podmienkam postúpenia, mal súd prvej
inštancie za preukázané, že banka vyzvala žalobcov písomnou výzvou zo dňa 6.11.2013 na zaplatenie
omeškaných záväzkov a že „Žalobcovia ako klienti boli ku dňu 06.11.2013 preukázateľne v omeškaní
minimálne 9 mesiacov (čo vyplýva z nasledovného výpočtu: 1.276,31 Eur /139,45 Eur = 9,15; resp.
boli v omeškaní skoro 11 mesiacov: 1.276,31 Eur / 116,96 Eur = 10,91) a tiež bolo preukázané, že ku
dňu 10.02.2014 prešli ďalšie 3 mesiace (odo dňa 06.11.2013), počas ktorých boli žalobcovia stále v
omeškaní, t.j. k rozhodnému dátumu presiahol súčet všetkých omeškaní žalobcov so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke jeden kalendárny rok“. Listom zo dňa 10.2.2014 banka
vyhlásila predčasnú splatnosť celého úveru, ktorý k uvedenému dňu bol vo výške 24.218,96 Eur, s tým,
že nakoľko banka žiadala uhradiť celý uvedený záväzok v lehote „do 10 dní od doručenia výzvy“, celý
nesplatený úver sa tak stal splatným dňa 23.2.2014. Pokiaľ žalobcovia v konaní argumentovali, že do
postúpenia splnili omeškaný dlh (v 1/2014 - 500,- Eur, v 2/2014 - 500,- Eur, v 3/2014 - 508,- Eur, v 4/2014 150,- Eur (100,- eur + 50,- eur) a v 5/2014 - 100,- Eur, spolu 1.758,- Eur,), súd prvej inštancie v dôvodoch
napadnutého rozsudku vysvetlil, že „Dlh žalobcov bol vyčíslený k 10.02.2014, a teda nemožno na jeho
plnenie započítavať splátky, ktoré žalobcovia zaplatili pred týmto dátumom, a predovšetkým, že celý
úver sa stal splatným dňa 23.02.2014, a preto započítavanie splátok žalobcov z mesiacov marec až máj

2014 na dlh vo výške 1.662,66 Eur vyčíslený vo výzve z 10.02.2014 je irelevantné, keďže v tom čase
boli žalobcovia povinní plniť celý zosplatnený dlh, t.j. 24.218,96 Eur, a nie len sumu 1.662,66 Eur“.
4.4. K argumentácii žalobcov, ktorú si súd prvej inštancie najprv osvojil v skoršom rozsudku z 19.októbra
2016, súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku, vyjadril, že „Pokiaľ posudzované
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje právnu možnosť banky v prípade omeškania
klienta so zaplatením čo len časti peňažného záväzku postúpiť svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto
peňažnému záväzku, nemá tým, podľa úvahy súdu, na mysli možnosť postúpenia len časti pohľadávky,
so zaplatením ktorej je dlžník v omeškaní, ale možnosť postúpenia len z tohto úverového vzťahu s
klientom, v rámci ktorého k omeškaniu došlo, inak povedané, neumožňuje postúpiť pohľadávku aj z
iného úverového vzťahu s klientom, pokiaľ si tento voči banke svoje záväzky z neho plní“.
4.5. Na podklade týchto úvah súd prvej inštancie uzavrel, že banka mohla postúpiť žalovanému v 2. rade
celú pohľadávku, keďže žalobcovia boli voči nej v omeškaní s úhradou celého zosplatneného úveru,
a zároveň písomnou výzvou upozornila žalobcov na ich omeškanie s jeho úhradou; skonštatoval, že
„Neobstojí preto námietka žalobcov týkajúca sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky“.
4.6. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal aj ďalšími argumentmi,
prednesenými žalobcami. Vo vzťahu k ich výhradám k oceneniu nehnuteľností (podhodnotenej
dražobnej cene) súd prvej inštancie upriamil pozornosť na § 21 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách,
v zmysle ktorého neplatnosť dražby nie je možné vysloviť (tiež) z dôvodu ak neumožnil vlastník predmetu
dražby, vykonať riadnu obhliadku predmetu dražby, čo je aj tento prípad. Pokiaľ sa jedná o namietanú
neprijateľnosť konkrétnych zmluvných podmienok, súd prvej inštancie usúdil, že „...žiadna z nich
nezasiahla do výkonu práv žalobcov a ani nemala vplyv na to, že sa dostali do omeškania so splácaním
záložným právom zabezpečeného záväzku“.
4.7. Na podklade týchto parciálnych úvah súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uzavrel, že žalobe
nemožno vyhovieť (vo vzťahu k žalovaným v 2. až 4. rade), „...keďže nezistil dôvody pre vyslovenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby a nedošlo k porušeniu žiadnych ustanovení zák. č. 527/2002 Z.z. alebo
iných právnych predpisov“.
5. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že s použitím §
255 ods. 1 C.s.p. priznal plne procesne úspešným žalovaným v 1. až 4. rade nárok na ich náhradu v
celom rozsahu. V úvahách o prípadnom použití na rozhodnutie o trovách konania sudcovskej moderácie
podľa § 257 C.s.p súd prvej inštancie uzavrel, že dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol ani
v okolnostiach prípadu a ani na strane subjektov sporu.
6.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v 1. rade odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil
tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní žalobca namietal proti rozhodujúcim záverom prvoinštančného súdu
v niekoľkých argumentačných líniách.
6.2. Značnú časť argumentačnej pozornosti odvolateľ v odvolaní venoval otázke platnosti predčasného
zosplatenia úveru z pohľadu dodržania notifikačnej lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom do 31.10.2024. Podľa jeho názoru v tomto zákonnom ustanovení určená
lehota v danom prípade nebola dodržaná, nakoľko banka vo výzve zo dňa 6.11.2013 jednak určila
žalobcom na plnenie lehotu ktorá bola kratšia ako 15 dní (najneskôr do 22.11.2013) a jednak už takto
skrátená lehota nereflektovala na časové súvislosti doručenia výzvy obom žalobcom.
6.3. V ďalšej časti odvolania žalobca v 1. rade viedol argumentačný dialóg s právnym názorom, ktorý
vo vzťahu k spôsobu aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách, vniesol do ďalšieho konania odvolací
súd dôvodmi zrušujúceho uznesenia (body 3.2 a 3.3 odôvodnenia). Odvolateľ zhodne s riešením tejto
otázky súdom prvej inštancie v rozsudku z 19.októbra 2016, koncentroval svoje interpretačné nazeranie
v názore, že z pohľadu § 92 ods. 8 zákona o bankách možno postúpiť len tú časť pohľadávky, ktorú
banka uvedie vo výzve na dodatočné splnenie omeškaného dlhu.
6.4. Napokon v žalobca v 1. rade v odvolaní vytkol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku,
namietajúc, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na
prítomnosť neprijateľných podmienok v úverovej zmluve. V dôvodoch napadnutého rozsudku odvolateľ

postráda záver, o ne/prijateľnosti ním označených zmluvných podmienok a či prípadná existencia
neprijateľných podmienok nemala za následok neplatnosť úverovej zmluvy ako takej, akcentujúc v tejto
spojitosti, že v takom prípade by bola neplatná aj akcesorická záložná zmluvy, na základe ktorej bola
vykonaná sporná dražba.
6.5. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť procesného postupu súdu prvej
inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku a vytýkajúcimi mu tiež nesprávnosť právneho
posúdenia veci, žalobcovia podľa úvahy odvolacieho súdu uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom v 1. rade formálne označené a tiež citované odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami
a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov,
a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalobcom materiálne
a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva, že námietkami voči
záveru o platnosti zosplatnenia z hľadiska dodržania lehoty podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
v znení účinnom do 31.10.2024, žalovaný v 1. rade nepolemizoval so zodpovedajúcimi skutkovými
zisteniami, ale so spôsobom interpretácie označeného zákonného ustanovenia, pokiaľ ide o samotnú
podstatu notifikačnej lehoty. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené.
7.1. Žalovaný v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že k uplatneniu predčasnej splatnosti úveru došlo nepopierateľne po
lehote dlhšej než 15 dní po upozornení na túto možnosť.
7.2. Žalovaní v 2. a 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasili so spôsobom interpretácie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.10.2024 žalobcom v 1. rade, pokiaľ ide o povahu
v ňom určenej lehoty. Podľa ich nazerania, notifikačná lehota predstavuje minimálny časový odstup,
v ktorom od upozornenia veriteľ môže pristúpiť k uplatneniu práva na mimoriadne zosplatnenie úveru.
Akcentovali, že v danom prípade k uplatneniu tohto práva bankou došlo po 3 mesiacoch od upozornenia.
Vo vzťahu k rozhodujúcim právnym záverom prvoinštančného súdu žalovaní v 2. a 3. rade poukázali na
ich súlad s právnym názorom odvolacieho súdu. Napokon k námietkam odvolateľa proti spôsobu, akým
sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho argumentáciou o spotrebiteľskej neprijateľnosti zmluvných
podmienok v úverovej zmluve, žalovaní v 2. a 3. rade vo vyjadrení poznamenali, že aj keď má súd ex offo
povinnosť preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, neznamená to bez ďalších tvrdení povinnosť
preskúmavať každé ustanovenie predloženej zmluvy, ale táto činnosť je limitovaná predmetom konania.
7. 3. Žalovaný v 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s argumentom žalobcu v 1. rade, že sa súd
prvej inštancie dopustil pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku procesného pochybenia, majúceho za
následok porušenie práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k rozhodujúcim právnym záverom žalovaný
v 4. rade akcentoval, že tieto vychádzajú z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol súd prvej
inštancie v ďalšom konaní viazaný.
8.1. Žalobca v 1. rade v odvolacej replike už len zopakoval podstatné časti svojho odvolania, s akcentom
na to (v reakcii na vyjadrenie žalovaného v 4. rade), že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal
s jeho argumentáciou o prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok a na to (v reakcii na vyjadrenie
žalovaných v 2. a 3. rade), že záver o ne/prijateľnosti zmluvných podmienok malo skrz posúdenie
platnosti úverovej a záložnej zmluvy vzťah k predmetu konania.
8.2. Žalovaní v 2. a 3. rade sa v odvolacej replike obmedzili len na zopakovanie podstatných častí svojej
skoršej argumentácie.
9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu v 1. rade ako
podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním
uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie
je (odvolanie) dôvodné.
10. Odvolací súd sa v intenciách žalobkyňou vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p.

v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež
úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá C.s.p.), odvolací súd dôvody prvoinštančného rozhodnutia v niektorých smeroch argumentačne
dotvára. Odvolací súd v tejto spojitosti poznamenáva, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného
súdu a odvolacieho súd tvoria jeden celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje
(por. uznesenie Ústavného súdu SR sp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009).
11.1. Ako už bolo zmienené na inom mieste odôvodnenia ( body 3.2. a 3.3.), vo vzťahu k platnosti
postúpenia pohľadávky, majúcej význam pre záver o oprávnení žalovaného v 2. rade navrhnúť
vykonanie dobrovoľnej dražby, odvolací súd zaujal právny názor v parciálnych otázkach týkajúcich sa
interpretácie ako § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024 tak aj § 92 ods.
8 zákona o bankách. Na spôsobe posúdenia otázok účinkov čiastkových plnení žalobcov na možnosť
postúpenia pohľadávky (aj v kontexte záveru o zosplatnení úveru) a možnosti postúpenia aj tej časti
pohľadávky, ktorá nebola splatná, a preto logicky zahrnutá vo výzve pred postúpením, odvolací súd
nevidí najmenší dôvod na zmenu nazerania ani na podklade argumentov opakovane prednesených
žalobcami v odvolacom konaní.
11.2. V ďalšom konaní mal vo vzťahu k interpretácii uvedených noriem zrejmý presah len argument
žalobcov, že zosplatnenie pohľadávky je neplatné z dôvodu nedodržania lehoty pred zosplatnením,
upravenej v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024. Odvolacia námietka
žalovaného v 1. rade v tomto smere je ale celkom zrejme vystavaná na nesprávnom názore, že
lehota prípadne určená na dodatočné plnenie omeškaných splátok v upozornení nesmie byť kratšia
ako notifikačná lehota podľa tohto zákonného ustanovenia. Nevedno akým myšlienkovým postupom
žalobca v 1. rade k takému interpretačnému záveru dospel, z legislatívneho vyjadrenia „...môže
obchodník uplatniť právo podľa § 565 .... keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“, podľa odvolacieho súdu však nemožno inak než vyvodiť, že
časový priestor, ktorý sa má takto stanovenou lehotou vytvoriť, je časový priestor medzi upozornením a
zosplatnením a nie medzi upozornením a dodatočne určenou lehotou na plnenie a ani nie medzi určenou
dodatočnou lehotou splatnosti a zosplatnením. V takejto konštelácii bola 15 dňová notifikačná lehota
v prejednávanom prípade násobne zachovaná (pozn.: upozornenie 11/2013, zosplatnenie 02/2014).
11.3. K odvolacej námietke žalobcu v 1. rade, ktorou vytýka, že sa súd prvej inštancie náležite
nevysporiadal s jeho argumetom, že úverová zmluva obsahuje viacero neprijateľných podmienok,
odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade východiskovo ozrejmiť závery z rozhodovacej praxe
ESĽP, ktorý vo vzťahu k naplneniu práva na spravodlivý proces z pohľadu povinnosti súdu vysporiadať
sa s argumentmi strán, vyžaduje, aby dal súd v odôvodnení rozhodnutia odpoveď na argument, ktorý bo
účastníkom „formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom“ (Krasulya proti Rusku), resp. ktorý
je „konkrétny“ (Pronina proti Ukrajine) a zároveň, ktorý je „z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci“ (Torija proti Španielsku).
11.4. Ako už bolo zmienené na inom mieste (bod 1 odôvodnenia), žalobcovia na podporu dôvodnosti
žaloby uviedli (v podaní z 15.5. 2015) celý rad argumentov, medzi iným označili za spotrebiteľsky
neprijateľné viaceré ustanovenia úverovej zmluvy. Až v priebehu konania (prvý krát na pojednávaní
dňa 21.9.2016) vo svojej argumentácii naznačili, že v dôsledku neprijateľných podmienok môže
byť úverová zmluva neplatná. Výraz naznačili pritom nie je náhodný, pretože v celom doterajšom
priebehu konania, posudzované odvolanie nevynímajúc, nijak nekonkretizovali, ktorá z nimi označených
zmluvných podmienok a na akom právnom základe mala mať za následok neplatnosť celej zmluvy.
Na tomto mieste treba zdôrazniť, že inštitucionálne bola kategória neprijateľných zmluvných podmienok
v spotrebiteľskom práve vytvorená práve za tým účelom, aby sa ochrana spotrebiteľa pred nekalými
podmienkami poskytla bez zásahu do záväznosti zmluvy, keďže takýto následok by mohol mať pre
spotrebiteľa závažnejšie dôsledky než samotná nekalá praktika. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13
zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné
pre spotrebiteľa“. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (por. napr. VB Pénzügyi Lízing, C-137/08).
Cieľom sledovaným smernicou je teda nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade
zachovať platnosť zmluvy ako celku a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé

podmienky (Pereničová SOS financ, spol. s r.o., C- 453/10). Inými slovami povedané to znamená,
že len prítomnosť neprijateľnej podmienky sama o sebe bez ďalšieho nemá za následok neplatnosť
zmluvy. Ak sa napriek tomu žalobcovia domnievajú, že niektorá z nimi označených podmienok predsa
len takýto neštandardný následok mala, podľa názoru odvolacieho súdu bolo na nich, aby zodpovedajúci
právny konštrukt nie len abstraktne naznačili, ale aby ho aj vo vzťahu ku konkrétnej zmluvnej podmienke
aj primerane argumentačne zdôvodnili. Pokiaľ žalobcovia ponechali svoju argumentáciu o nekalých
podmienkach len v rovine náznakov, z hľadiska kritérií, podľa ktorých ESĽP posudzuje primeranosť
medzi argumentom strany a reakcie naň zo strany súdu, možno konštatovať, že nebola ani konkrétnou,
a preto nevyhnutne ani podstatnou. Posúdenie úverovej zmluvy súdom prvej inštancie ako platnej,
subsumované v závere o platnosti dobrovoľnej dražby, je preto treba v okolnostiach prípadu považovať
za vecne správne.
11.5. Z iného pohľadu, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno s identifikáciou akejkoľvek neprijateľnej
zmluvnej podmienky automaticky spájať neplatnosť dražby, ale je potrebné v každom jednotlivom
prípade posúdiť, aký mala dopad na právne a faktické postavenie spotrebiteľa, na realizáciu práv
a povinností strán a na uskutočnenie dražby a jej výťažok. Akiste inak z hľadiska závažnosti je potrebné
nahliadať na situáciu keď na podklade neprijateľnej zmluvnej podmienky obchodník (dodávateľ) pristúpi
k výkonu záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe a inak na situáciu, keď sa neprijateľná
zmluvná podmienka prejaví len ako nepatrná časť inak dôvodne uplatňovanej pohľadávky. Ani tento
prieskum sa ale bez tvrdenia konkrétnych dopadov prípadne neprijateľnej zmluvnej podmienky na
právne postavenie dlžníka, nezaobíde. Žalobcovia sa mýlia v tom, že povinnosť ex offo súdnej ochrany
spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, v sebe zahŕňa prieskum každého zmluvného dojednania,
ustálenie všetkých skutkových otázok a posúdenie z hľadiska všetkých do úvahy prichádzajúcich
predpisov. Posudzovanie spotrebiteľských nárokov v takejto šírke je samozrejme nemysliteľné, a preto
sa ochrana spotrebiteľa prirodzene koncentruje na okolnosti, ktoré sú predmetom argumentačnej
pozornosti, alebo ktoré sú pre rozhodnutie kľúčové, alebo ktoré sú zrejmé zo spisovej dokumentácie.
Pri posudzovaní veci z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je potrebné mať na zreteli tiež, že ani procesné
ohľady, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. C.s.p.) neznamenajú
úplné vylúčenie základných atribútov kontradiktórneho konania, medzi inými tiež následku nepopretia
skutkových tvrdení žalobcu, ktorým je nastúpenie domnienky ich nespornosti (151 ods. 1 C.s.p.). Treba
mať tiež na pamäti, a to odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zvlášť zdôrazniť, že
procesná ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva,
ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými
praktikami a závadnými výrobkami. Aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k
spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach
prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých
práv dodávateľa. Odvolací súd v tejto spojitosti pripomína, že Súdny dvor Európskej únie (ESD) vo
svojom rozhodnutí Home Credit Slovakia, a. s. vs. Biróová naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí
mať rozumnú mieru. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na to, že aj Ústavný súd SR je vo svojej
judikatúre kritický k neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Medzi inými vo svojom náleze sp. zn. Pl. ÚS
11/2016 zo 7. februára 2018 ústavný súd (tiež) konštatoval, že v sporovom konaní je pozícia sudcu ako
vyhľadávača dôkazov len v prospech jednej strany, neprirodzená. Napokon odvolací súd v tejto spojitosti
pripomína tiež Ústavným súdom SR judikovaný obsah základného práva na súdnu ochranu podľa
Článku 46 Ústavy, z ktorého vyplýva pre súdy povinnosť „...urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého
riešenia...“ ( I. ÚS 118/2013), respektíve riešenia, ktoré „...nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné
s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení...“ (I. ÚS
26/2010).
12. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
§ 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom zamietavom výroku, rovnako aj v závislom výroku o trovách
konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaných v spore.
13.1. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.
13.2. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
13.3.V odvolacom konaní mali žalovaní plný procesný úspech, a preto im v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcom, ktorí boli v odvolacom
konaní neúspešní. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom
konaní plne procesne úspešným žalovaným v 2. až 4. rade proti žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu

100% trov odvolacieho konania. Nakoľko podľa obsahu spisu žalovanému v 1. rade v tomto odvolacom
konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol
o trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade tak, že žiadnemu
s týchto subjektov nárok na ich náhradu nepriznal. Napokon odvolací súd povinnosťou nahradiť
žalovaným v 2. až 4. rade trovy konania nezaťažil tiež žalobkyňu v 2. rade s použitím § 257 C.s.p.,
nakoľko trovy odvolacieho konania nevyvolala a zúčastnila sa ho len z dôvodu núteného procesného
spoločenstva s odvolateľom. .
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).