Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/195/2011 z 29. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 29. mája 2012, sp. zn. 5Co/195/2011, ECLI:SK:KSNR:2012:4409216716.2 Krajský súd Nitra | 5Co/195/2011 | ECLI:SK:KSNR:2012:4409216716.2 | 2012-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 220 OSP, § 154 ods. 1 OSP, § 80 OSP, § 126 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1bf9a60-6751-4d65-9ab6-e6003498b2da Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4409216716.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/195/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4409216716
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4409216716.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Kataríny Marčekovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci navrhovateľa: Ing. Jozef Mechura, bytom
Dedinka 106, IČO: 34 030 468, zastúpený Advokátskou spoločnosťou s.r.o. JUDr. Tatiana Timoranská
so sídlom F. Rákócziho 12, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti odporcovi: RAB, s.r.o. so sídlom v
Semerove 1, IČO: 36 528 404, zastúpený JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom so sídlom v Nitre,
Farská 33, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 31. marca 2011 č. k. 16C/244/2009-250, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh navrhovateľa na vypratanie
nehnuteľnosti z a m i e t a .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vypratať nehnuteľnosti v kat.
území S., zapísané v katastri nehnuteľnosti Správy katastra Nové Zámky na LV č. XXX ako parcela č.
503/7 orná pôda 283 082 m2, na LV č. XXX parcela č. 503/1 orná pôda 105 844 m2, parcela č. 509
orná pôda 20 699 m2, parcela č. 512 orná pôda 258 833 m2, do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške
571,35 eur Advokátskej Spoločnosti s.r.o., so sídlom F. Rákocziho 12, Nové Zámky, IČO: 36 813 401,
do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že
návrh navrhovateľa je dôvodný. Považoval za preukázané, že navrhovateľ vykonáva poľnohospodársku
činnosť ako samostatne hospodáriaci roľník a vykonáva ju na nehnuteľnostiach, ktoré má v nájme od
prenajímateľa SPF v zmysle nájomnej zmluvy. Navrhovateľ uzatvoril nájomné zmluvy s podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. území S. vykazovaných na LV č. XXX, a to I.. Y. X. a I.. C. Y.,
najprv v roku 2004, a po uplynutí dohodnutej doby nájmu piatich rokov ďalšie nájomné zmluvy z roku
2008 na dohodnutú dobu nájmu 10 rokov s tým, že predmetom nájmu sú i sporné parcely č. 503/1 o
výmere 105 844 m2, parc. č. 509 o výmere 20 699 m2, parc. č. 512 o výmere 258 833 m2. Kúpnou
zmluvou zo dňa 21.03.2002, ktorá bola zavkladovaná pod č. V 260/05, nadobudol nehnuteľnosti v kat.
území S., vykazované na LV č. XXX a predmetom kúpy bola i sporná parcela 503/7 o výmere 283 082
m2. Navrhovateľ listom zo dňa 07.07.2008 vyzval odporcu na uvoľnenie sporných nehnuteľností, ktoré
odporca obhospodaruje na základe nájomnej zmluvy č. 4 - 3951 - 06 uzavretej s prenajímateľom SPF,
kde v článku II. bod 2 je uvedené, že pozemky sú vyčlenené do náhradného užívania na základe dohody
užívateľov na pozemku registra „C“, KN parcelné č. 503/1 a 503/7 vo výmere 65,5674 hektára. Odporca
na výzvu navrhovateľa na uvoľnenie pozemkov nereagoval a účastníci sa mimosúdne nedohodli, čoho
dôkazom je i výpoveď svedka Ing. Q. U., ktorý potvrdil, že najprv sa snažil kontaktovať účastníkov
telefonicky, následne boli vyvolané i osobné stretnutia, avšak k dojednaniu medzi účastníkmi neprišlo i



napriek tomu, že o tom listinný dôkaz neexistuje, avšak je nepochybné, že z tohto dôvodu si navrhovateľ
podal návrh na súd. Súd nepopiera, že momentálne odporca sporné nehnuteľnosti neužíva, avšak
neužíva ich len na základe nariadeného predbežného opatrenia vydaného tunajším súdom uznesením
16C/244/2009-47 zo dňa 04.12.2009, ktorým súd uložil odporcovi zdržať sa užívania nehnuteľnosti a
vykonávania poľnohospodárskej činnosti na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území
S., zapísaných v katastri nehnuteľností, Správy katastra Nové Zámky na LV č. XXX ako parcela č. 503/7
orná pôda o výmere 283 082 m2, na LV č. XXX ako parcela č. 503/1, orná pôda o výmere 105 844
m2, parcela č. 509 orná pôda o výmere 20 699 m2, parcela č. 512 orná pôda o výmere 258 833 m2,
do právoplatného skončenia konania. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie odporca a uznesením
Krajského súdu v Nitre pod č. k. 5Co 47/2010-60 zo dňa 26.02.2010 odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. Súd mal za to, že navrhovateľ jednoznačne preukázal vlastnícky a nájomný
vzťah k sporným nehnuteľnostiam. Považoval za nepochybné, že časť sporných nehnuteľností bola SPF
vydaná do nájmu odporcovi nájomnou zmluvou tak, ako to vyplýva z článku II. bod 2 nájomnej zmluvy
uzavretej s odporcom, kde je uvedené, že sa jedná o C-čkové parcely, ktoré sú presne identifikované,
a teda nachádzajúce sa v teréne tak, ako to potvrdil i svedok W. Y. a v podstate zvyšok sporných
nehnuteľností pravdepodobne ako dojednaný celok v zmysle dohody účastníkov zo dňa 12.9.2003
užíval navrhovateľ, pretože jednak účastníci, ako aj vypočutí svedkovia V.. W. I. a U. D. potvrdili, že
vlastne na uvedenom stretnutí dňa 12.09.2003 bola uzavretá dohoda medzi subjektmi, kto bude v
teréne, ktoré nehnuteľnosti užívať v kat. území S. tak, aby boli najbližšie k ich strediskám. Vzhľadom
na to, že navrhovateľ jednoznačne preukázal súdu vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ako aj
nájomný vzťah k sporným nehnuteľnostiam, súd má za to, že odporca je povinný uvedené nehnuteľnosti
presne označené vo výroku rozsudku, a keďže sa jedná o C-čkové parcely po ukončení ROEPu vydať
navrhovateľovi. Bolo len na navrhovateľovi, že situáciu, ktorá vznikla medzi účastníkmi trpel a uznával
až do 07.07.2008 i napriek tomu, že bol vlastníkom sporných nehnuteľností od roku 2005 a nájomcom od
roku 2004. Minimálne od roku 2008 sa mali uvedené skutočnosti odzrkadliť i v inventarizácii SPF, keďže
je nepochybné, že už od tohto obdobia SPF mal vedomosť o tom, že uvedené sporné nehnuteľnosti
navrhovateľ vlastní a má v nájme a malo dôjsť k prepracovaniu nájomných zmlúv tak, ako to uviedli
svedkovia vo svojich výpovediach, že sa vždy tak robilo po preukázaní vlastníckych a iných vzťahov k
nehnuteľnostiam. Je zarážajúce, že k prepracovaniu nájomných zmlúv neprišlo, i napriek preukázaniu
vlastníckeho vzťahu navrhovateľa, ako i nájomných vzťahov navrhovateľa, keď vypočutí svedkovia
zhodne uviedli, že v takýchto prípadoch s dôrazom na vykonávanú inventarizáciu sa vždy po tom, ako sa
zistia vlastníci nehnuteľností nájomné zmluvy prepracovávajú. Súd mal za to, že minimálne potom, ako
navrhovateľ doručil žiadosť o vypratanie nehnuteľnosti odporcovi zo dňa 07.07.2008 z dôvodov,
ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku, malo dôjsť k vypracovaniu zmeny nájomnej zmluvy
odporcu. I napriek tomu, že je pravdou, že odporca mal v užívaní pôdu štátnu v správe SPF, avšak v
skutočnosti užíval pôdu tak, ako je uvedené v nájomnej zmluve, ktorá je presne označená C-čkovými
parcelami vo vlastníctve a nájme navrhovateľa. Súd má za to, že táto skutočnosť mala byť premietnutá
v nájomnej zmluve odporcu i vzhľadom na to, že v obci už bol ukončený ROEP a v žiadnom prípade sa
nemohla jednoznačne akceptovať dohoda zo dňa 12.09.2003. Súd nepovažoval konanie navrhovateľa
v rozpore s dobrými mravmi, pretože bolo vecou navrhovateľa, ak danú situáciu trpel až do obdobia,
kým nepožiadal o vypratanie nehnuteľností. Právne vec posúdil podľa ustanovenia § 126 a § 663 OZ a
s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a priznal ich účastníkovi, ktorý mal vo veci
úspech, t. j. navrhovateľovi. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh
na vydanie predbežného opatrenia a za návrh vo veci samej vo výške 132,50 eur a z trov právneho
zastúpenia vo výške 438,85 eur. Súd priznal právnej zástupkyni navrhovateľa trovy právneho zastúpenia
podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci
podľa § 11 ods. 1, § 14, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3, kde jeden úkon právnej pomoci v roku 2009 je á
53,49 eur (prevzatie veci, podanie žaloby), 1/2 odmeny za podanie návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia á 26,75 eur, 3 x režijný paušál 6,95 eur. Hodnota úkonu v roku 2010 je á 55,49 eur (účasť na
pojednávaní 07.06.2010), 1/4 odmeny za odročené pojednávanie vo výške 13,87 eur (dňa 22.04.2010),
2 x režijný paušál 7,21 eur. Hodnota úkonu v roku 2011 je á 57,00 eur (účasť na pojednávaniach dňa
13.01.2011, 31.03.2011), 2 x režijný paušál 7,41 eur. Prislúchajúce DPH vo výške 19 % za rok 2009 do
31.05.2010 vo výške 33,37 eur a 20 % DPH od 01.06.2010 do 31.03.2011 vo výške 38,30 eur. Právna
zástupkyňa navrhovateľa si predloženým návrhom zo dňa 01.04.2011 vyčíslila a uplatnila trovy právneho
zastúpenia vo výške 4 573,39 eur s tým, že vychádzala z hodnoty úkonu podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č.



655/2004 Z. z., kde jeden úkon právnej pomoci vzhľadom na predmet sporu (ktorý je 116 892,50 eur)
je za rok 2009 á 658,93 eur. Súd nepriznal právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia v zmysle jej
vyčíslenia, pretože má za to, že sa jedná o vypratanie nehnuteľnosti, kde i poplatok bol vyrubený podľa
položky 1 b) sadzobníka o súdnych poplatkoch a preto má za to, že i pri trovách právneho zastúpenia
je potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa podľa § 220 OSP
zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu, s tým, že mu bude priznaná náhrada trov
odvolacieho konania. Poukázal na to, že v súčasnej dobe predmetné nehnuteľnosti neužíva od
septembra 2009, pričom návrh bol podaný 27.10.2009. Nájomná zmluva č. 4/3951-06, z ktorej vyvodzuje
svoje právo, bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2011, avšak nehnuteľnosti už ani dnes vôbec neužíva.
Namietal, že navrhovateľ formuloval petit tak, že odporca je povinný vypratať predmetné nehnuteľnosti
a ak aj súd v dôsledku podaného návrhu takto formuloval petit rozsudku, potom to nie je v súlade
s hmotným právom. Podstata sporu spočíva v tom, či má prednosť nájomná zmluva č. 4-3951-06 zo dňa
05.05.2006, ktorú má odporca uzavretú so Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, alebo či má
prednosť nájomná zmluva, ktorú má uzavretú s inými subjektmi navrhovateľ, prípadne, či má prednosť
vlastnícke právo k pozemkom, ktoré navrhovateľ vlastní. Z ustanovenia § 126 ods. 2 OZ vyplýva, že
právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Tým je daný právny rámec, na podklade
ktorého sa odporca domáha zamietnutia návrhu. Poukázal na to, že navrhovateľ a odporca, za účasti
ďalších strán, sa dňa 12.09.2003 dohodli na užívaní nehnuteľností, ktoré pôvodne obhospodarovalo
AGRO družstvo Dedinka. Tieto nehnuteľnosti boli v správe SPF a vo vlastníctve rôznych subjektov.
Dohoda z tohto dátumu bola taká, že odporcovi pripadli do užívania nehnuteľnosti, ktoré boli najbližšie
k jeho stredisku. Iné nehnuteľnosti dostal do užívania navrhovateľ. Tento stav bol následne premietnutý
do nájomnej zmluvy č. 4-3951/06. SPF iba kopíroval to, čo si účastníci dohodli. Táto skutočnosť je
zrejmá zo spomínanej nájomnej zmluvy, kde v článku II. ods. 2 sa hrubým písmom uvádza, že k
náhradnému užívaniu pozemkov dochádza na základe dohody užívateľov. Navrhovateľ tieto skutočnosti
popiera, preto z uvedených dôvodov odporca navrhol vypočuť svedkov. Svedkyňa I. Q. potvrdila, že
nájomné zmluvy uzatváral SPF na základe vzájomných jednaní a poukázala na rokovanie z 18.02.2002.
Táto svedkyňa upresnila, že došlo k stretnutiu AGRO družstva Dedinka, navrhovateľa a odporcu, kde
sa dohodlo, kto a kde bude pozemky v teréne užívať. V ďalšej časti svojej výpovede zdôraznila, že
užívatelia (navrhovateľ a odporca) sa dohodli, že tak ako to bolo vyššie vysvetlené, nájomca bude mať
výmeru, ktorá mu bola daná do nájmu užívať na parcelách registra „C“. Na strane 4/zápisnice zo dňa
13.01.2011 sa vyjadruje k vete obsiahnutej v nájomnej zmluve, ktorá hovorí o tom, že takto sa stalo na
základe dohody užívateľov a poukazuje na to, že táto veta tam bola daná na pokyn vtedajšieho riaditeľa
Ing. Y.. Následne bol vypočutý ako svedok V.. Q. U., ktorý osvetľoval systém užívania nehnuteľností.
Podľa jeho vyjadrenia klauzula v článku II. ods. 2 nájomnej zmluvy 4-3951/06 bola daná na základe
iniciatívy zo strany navrhovateľa. Takto sa dohodli účastníci konania. V predmetnej veci bol vypočutý
ako svedok U. D., ktorý bol predsedom AGRO družstva Dedinka. V roku 2003 sa mali dohodnúť on
za družstvo a účastníci konania o užívaní nehnuteľností. Podľa tohto ako sa dohodli aj nehnuteľnosti
užívali. V čase, keď odchádzal do dôchodku odporca užíval nehnuteľnosti v súlade s dohodou zo dňa
12.09.2003. Podľa vedomostí ďalšieho svedka, ktorým bol W. Y., už v čase, keď nastúpil za riaditeľa
SPF, existovali zmluvy o nájme nehnuteľností medzi účastníkmi konania. Tieto zmluvy následne iba
obnovovali v súlade s legislatívnymi zmenami. Na výslovnú otázku uviedol, že článok II. ods. 2 nájomnej
zmluvy z roku 2006, ktorú uzatváral SPF s odporcom, bol písaný v autentickom čase, kedy bola zmluva
vyhotovená a za účasti účastníkov súdneho konania rokoval asi dvakrát. Posledný vypočutý svedok
V.. W. I. potvrdil, že bol na rokovaní dňa 12.09.2003 a výsledkom tohto rokovania bolo rozdelenie
užívania pôdy medzi účastníkmi súdneho konania. Vyššie vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne
preukázané, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa domáha, mal
odporca právo užívať, ďalej, že s tým, aby túto nehnuteľnosť užíval, súhlasil, a že tento skutkový stav
bol premietnutý do nájomnej zmluvy č. 4-3951/06. Tým bolo dané právo odporcu užívať predmetné
nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či ich vlastníkom bol alebo nebol navrhovateľ. Navrhovateľ preto nemal
právny titul domáhať sa vypratania týchto nehnuteľností. S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti
sa odporca domáhal, aby súd jeho odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel.

Navrhovateľ sa vyjadril k odvolaniu a uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom
súdu 1. stupňa a považuje ho za správny, pretože navrhovateľ preukázal oprávnenie na užívanie
nehnuteľností presne špecifikovaných v jeho návrhu ako aj v rozsudku súdu. Právo navrhovateľa je dané



jeho vlastníckym právom a tiež právom nájmu, ktoré navrhovateľ preukázal nad všetky pochybnosti, a
to na rozdiel od odporcu, ktorý svoje právo užívania odvodzoval od zmluvy uzavretej so SPF, predtým,
než si navrhovateľ alebo jeho prenajímateľ vlastnícke právo vysporiadal. Odporca nepreukázal, že by s
navrhovateľom riadne a platne uzavrel dňa 12.09.2003 dohodu, z ktorej by mu právo užívania vyplývalo.
Pokiaľ ide o námietku odporcu týkajúcu sa petitu podaného návrhu a jeho následného výroku v časti,
v ktorej udáva, že odporca nehnuteľnosti neužíva a nie je preto namieste domáhať sa ich vypratania,
navrhovateľ tvrdí, že nárok, tak ako si ho uplatnil, je daný, pretože neužívanie nehnuteľnosti odporcom
je len dôsledkom vydaného predbežného opatrenia, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zdržať sa
užívania nehnuteľností. Samotná skutočnosť tvrdená odporcom, že nehnuteľnosti neužíval ani v čase
vydania predbežného opatrenia je ďalej dôsledkom toho, že predbežné opatrenie bolo vydané v takom
agrotechnickom termíne, v ktorom sa žiadne poľnohospodárske práce nevykonávajú.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie na nariadenom odvolacom
pojednávaní v zmysle § 214 ods.1 OSP a dospel záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho
potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1), preto rozsudok súdu prvého stupňa v dôsledku
odpadnutia dôvodu sporu podľa § 220 OSP zmenil a návrh navrhovateľa na vypratanie nehnuteľnosti
ako nedôvodný zamietol.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Pri aplikácii ustanovení § 154 ods. 1 OSP treba pokladať za rozhodujúci stav v čase vydania
preskúmavaného rozhodnutia, pričom k novým skutočnostiam, ktoré vznikli po vydaní rozhodnutia u
odporcu, treba prihliadnuť, ak by tieto nové skutočnosti mohli mať vplyv na posúdenie správnosti
rozhodnutia v čase rozhodnutia súdu (pozri R 78/1967).

Účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania je
zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu
prvého stupňa. V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať
do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného
systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je
v rámci neúplnej apelácie, až na zákonom ustanovené výnimky, viazaný skutkovým stavom zisteným
súdom prvého stupňa, pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a
zákonnosti prvostupňového rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní.

Aplikácia ustanovenia § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho
súdu sa viaže na zohľadnenie skutkových okolností, ktoré vyšli najavo počas odvolacieho konania
a zároveň môžu mať za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa (III. ÚS
152/2010).

Právne významný pre posúdenie existencie vecnej legitimácie je stav vo veci v čase rozhodovania súdu
(ust. § 154 ods. 1 OSP).

Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení
povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva.



Podľa § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba (ods. 2).

V ustanovení § 126 ods. 1 OZ sú zakotvené dve typické žaloby, a to: a) žaloba negatórna (žaloba
na stanovenie povinnosti zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva) a b) žaloba vindikačná, resp.
reivindikačná (žaloba na vydanie veci). Zatiaľ čo žaloba na vydanie veci (vindikačná) má miesto tam, kde
k porušeniu vlastníckeho práva dochádza neoprávneným zadržiavaním veci, tzv. zapieracia (negatórna)
žaloba smeruje k odstráneniu iných zásahov do vlastníckeho práva, než je neoprávnené zadržiavanie
veci. V oboch prípadoch ide o žalobu na plnenie [pozri § 80 písm. b) OSP].

Aktívnu legitimáciu na podanie vlastníckej žaloby má nielen vlastník, ale aj oprávnený držiteľ a dokonca
aj detentor (porovnaj § 126 ods. 2 OZ).

Podmienkou aktívnej legitimácie žalobcu je, že žalobca je buď: a) vlastníkom veci, o ktorú sa vedie
spor, a že nie je obmedzený vo svojich právach, pokiaľ ide o zásah, proti ktorému sa dovoláva ochrany
alebo b) osobou, ktorá je oprávnená mať vec u seba.

Vlastnícka žaloba podľa § 126 ods. 1 OZ nemôže byť úspešná proti tomu, kto do práva vlastníka
zasahuje na základe svojho práva, ktoré môže byť vecným právom (vecné bremeno, záložné právo a
zádržné právo), právom obligačným (napríklad nájomné právo) alebo môže vyplývať zo zákona (napr.
právo všeobecného užívania, tzv. legálne vecné bremená) alebo úradného rozhodnutia (Uz NS ČR z
05.11.2008, sp. zn. 22 Cdo 4777/2007).

Druhou základnou formou vlastníckej žaloby uvedenou v § 126 ods. 1 OZ je žaloba na vydanie
veci (actio reivindicatio), ktorá má charakter žaloby na plnenie [§ 80 písm. b) OSP]. Zmyslom tejto
žaloby je dosiahnuť faktický výkon vlastníckeho práva k vlastnej veci, t. j. aby vlastník mohol s vecou
nielen právne, ale aj fakticky disponovať (aby mal vec vo svojej moci). Z toho dôvodu sa môže
domáhať žalobou na vydanie veci od toho, kto mu ju neprávom zadržiava. Žaloba na vydanie veci
(vindikačná, resp. reivindikačná žaloba) je žaloba, ktorou sa vlastník hmotnej veci (či už ide o osobu
fyzickú, alebo právnickú) domáha ochrany proti tomu, kto mu ju neprávom, t. j. bez právneho dôvodu,
zadržiava, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu odmieta vec vydať.
Pre vindikačnú žalobu vo všeobecnosti platí, že sa ňou vlastník veci domáha od toho, kto túto vec
neoprávnene zadržiava, aby mu ju vydal do jeho (vlastníkovej) moci. Preto je obvyklou súčasťou
žalobného návrhu (petitu) požiadavka nielen na vydanie veci, ale aj požiadavka na jeho odovzdanie.
Žaloba na vydanie veci je žalobou z lepšieho práva a žalobcovi stačí preukázať oprávnenú držbu alebo
oprávnenú detenciu veci. Na žalovanom potom spočíva preukázanie skutočností, na existenciu ktorých
viaže vznik lepšieho práva k veci, než aké svedčia žalobcovi.

Podmienky úspešnosti vindikačnej žaloby sú nasledovné: a) vec sa nenachádza vo faktickej moci
vlastníka, ale v moci inej osoby, ktorá predmetnú vec odmieta vydať (bráni vlastníkovi vo výkone jeho
vlastníckeho práva podľa § 123 OZ), b) žalovaný má vec u seba, a preto má možnosť vec
vydať vlastníkovi, c) predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada; musí byť individualizovaná
takým spôsobom, aby ju bolo možné odlíšiť od iných vecí, najmä od vecí rovnakého druhu (v prípade
nehnuteľnosti je potrebné predložiť výpis z katastra nehnuteľností), d) žalovaný vec zadržiava
protiprávne, t. j. bez existencie záväzkového právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (napr. na
základe zmluvy o výpožičke, nájomnej zmluvy a pod.); po zániku obligačného vzťahu je
vindikačná žaloba prípustná, e) vlastník musí preukázať existenciu vlastníckeho práva, oprávnenej držby
alebo detencie k veci, o vydanie ktorej žiada.



Aktívnu legitimáciu (oprávnenie podať žalobu na súde) má vlastník protiprávne zadržiavanej veci,
pričom vec sa nenachádza v jeho faktickej moci a zadržiavanie veci niekým iným je porušením jeho
subjektívneho vlastníckeho práva (pozri § 123 OZ).

Základným predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva (práva
oprávnenej držby) žalobcu. Preto skúmanie platnosti právneho úkonu, o ktorý žalobca opiera tvrdenie
o svojom vlastníckom práve, je prirodzenou súčasťou postupu súdu v konaní o takej žalobe.
Vlastnícke právo musí existovať v dobe vydania rozhodnutia v konaní o vydanie veci. Pokiaľ
ide o neoprávnenú držbu tým, kto vec zadržiava, žalobca je povinný preukázať, že mu žalovaný vec
neoprávnene zadržiava nielen ku dňu podania žaloby, ale aj ku dňu rozhodovania súdu, pretože pre
rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav ku dňu vyhlásenia (vynesenia) jeho rozhodnutia (§ 154 ods.
1 OSP). Uvedenú povinnosť by žalobca v mnohých prípadoch bez súčinnosti žalovaného objektívne
nemohol ani splniť, hoci inak by povinnosť preukázať držbu (detenciu) žalovaným splnil. Z toho dôvodu
judikatúra vyvodila, že žalobca je v konaní o vydanie veci povinný preukázať, že žalovaný pred podaním
žaloby nadobudol držbu (detenciu) veci, nie však existenciu držby žalovaného požadovanej veci v
čase súdneho konania. Dôkazné bremeno o strate držby (detencie) spočíva na odporcovi.

Pasívnu legitimáciu (proti komu žaloba smeruje) má ten, kto má spornú vec fakticky vo svojej moci, a
hoci ju môže vydať, neprávom to však odopiera urobiť. Predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie
veci je teda okolnosť, že žalovaný má spornú vec ku dňu podania žaloby neoprávnene u seba. Žaloba
nemôže úspešne smerovať proti tomu, komu bola vec pôvodne odovzdaná, ak ju už nemá u seba. Kým
hmotné právo (§ 126 OZ) všeobecne hovorí o práve na vydanie veci bez rozdielu na to, či ide o hnuteľnú
alebo nehnuteľnú vec, procesné právo výslovne hovorí o vydaní veci len vo vzťahu k hnuteľným veciam
(§ 186 EP). V prípade nehnuteľností hovorí o ich vyprataní (§ 181 EP). Vzhľadom na to, že aj v prípade
žaloby týkajúcej sa nehnuteľnosti je potrebné zabezpečiť vykonanie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k
nehnuteľnosti (pozri § 257 OSP), výrok rozhodnutia súdu (a tým aj žaloba) by mal znieť na „vypratanie
nehnuteľnosti“ a nie na „vydanie nehnuteľnosti“. Z hľadiska hmotného práva je preto potrebné žalobu o
vypratanie nehnuteľnosti považovať za vindikačnú žalobu v zmysle § 126 ods. 1 OZ. Žaloba na
vypratanie nehnuteľnosti sa v praxi týka najmä uplatneného práva na vydanie nehnuteľnej veci (§ 126
OZ) a na vrátenie vzájomného plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 OZ).

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku odporcu, že
navrhovateľ formuloval nesprávne petit návrhu na „vypratanie“ a nie na „vydanie“ nehnuteľností. Pokiaľ
odporca v odvolaní poukazoval na to, že v čase, keď navrhovateľ podával návrh na začatie konania
na súd dňa 27.10.2009, nebolo ohrozené jeho právo, pretože odporca v tom čase neužíval predmetné
nehnuteľnosti, odvolací súd sa s tou argumentáciou nestotožňuje, pretože odporca vo vyjadrení k
návrhu dňa 16.11.2009 uvádzal, že nesúhlasí s vyprataním nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.
úz. S., ktoré sú vedené v katastri nehnuteľností Správy katastra Nové Zámky na liste vlastníctva č.
XXX ako parc. č. 6503/7 - orná pôda o celkovej výmere 283 082 m2, na LV č. XXX ako parc. č.
503/1 - orná pôda o celkovej výmere 105 844 m2, parc. č. 509 - orná pôda o celkovej výmere 20
699 m2 a parc. č. 512 - orná pôda o celkovej výmere 258 833 m2, pričom poukazoval na uzavretú
nájomnú zmluvu č. 4-3951-06 zo dňa 05.05.2006, teda možno povedať, že brojil proti oprávnenosti
návrhu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností. Odporca aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku
odvodzoval svoje právo užívať predmetné nehnuteľnosti z nájomnej zmluvy č. 4/3951-06 s tým, že
nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2011, preto odvolací súd považuje za správny
právny názor prvostupňového súdu, že v čase vydania napadnutého rozsudku odporca neužíval sporné
nehnuteľnosti najmä na základe nariadeného predbežného opatrenia vydaného uznesením súdu č.
k. 16C/244/2009-47 zo dňa 04.12.2009. Odvolací súd ďalej považoval za preukázané, že odporca
nesúhlasil aj s nariadením predbežného opatrenia, ktoré vo forme uznesenia vydal Okresný súd Nové
Zámky v priebehu konania na návrh navrhovateľa dňa 4. decembra 2009 č. k. 16C/244/2009-47, v
ktorom súd uložil odporcovi zdržať sa užívania nehnuteľností a vykonávania poľnohospodárskej činnosti
na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. území S., zapísaných v katastri nehnuteľností, Správy
katastra Nové Zámky na LV č. XXX ako parcela č. 503/7 orná pôda o výmere 283 082 m2, na LV č. XXX
ako parcela č. 503/1, orná pôda o výmere 105 844 m2, parcela č. 509 orná pôda o výmere 20 699 m2,
parcela č. 512 orná pôda o výmere 258 833 m2, do právoplatného skončenia konania a proti uvedenému
uzneseniu podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 26. februára 2010



č. k. 5Co/47/2010-60, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
zo dňa 31. marca 2011 č. k. 16C/244/2009-250 a so zisteným skutkovým stavom ako aj konštatovaním,
že návrh navrhovateľa bol dôvodný, pretože jednoznačne preukázal vlastnícke právo a právo z nájomnej
zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, odporca na výzvu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností
nereagoval, a preto je povinný predmetné a po ukončení ROEP-u presne identifikované nehnuteľnosti
- parcely registra „C“ vypratať, keďže vlastníkom uvedených nehnuteľností bol navrhovateľ od roku
2005 a ich nájomcom od roku 2004, preto sa uvedené skutočnosti mali odzrkadliť i v inventarizácii
SPF minimálne od roku 2008, od kedy už SPF mal vedomosť o vlastníckych a nájomných vzťahoch
k predmetným nehnuteľnostiam. Navrhovateľ aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázal oprávnenie
prevyšujúce oprávnenie odporcu jednak vlastníckym vzťahom k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX
parc. č. 503/7 a jednak nájomným vzťahom k nehnuteľnosti na LV č. XXX parc. č. 503/1, 509 a 512,
ktoré má od prenajímateľov - vlastníkov I.. Y. X. a I.. C. Y., ktoré nájomné vzťahy aj preukázal nájomnými
zmluvami. Vlastnícky vzťah preukázal tiež výpisom z KN.

Podľa názoru odvolacieho súdu však, oproti stavu v čase vynesenia napadnutého

rozsudku, existovala iná situácia a právny stav v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom
odvolaní odporcu dňa 30. mája 2012, kedy mal odvolací súd jednoznačne z vyjadrenia odporcu
preukázané, že odporca neužíva predmetné sporné nehnuteľnosti, na užívanie ktorých mal podľa jeho
názoru oprávnenie do 31.12.2011, hoci ich fakticky vôbec neužíval už od septembra 2009. Navrhovateľ
potvrdil na odvolacom pojednávaní, že odporca nehnuteľnosti neužíval ani ich neobrábal od septembra
2009, čo však podľa jeho názoru bolo len v dôsledku nariadeného predbežného opatrenia, ktorým sa
odporcovi zakázalo užívanie nehnuteľností. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že ak navrhovateľ
jednoznačne vedel, že od 01.01.2012 už odporca nemá ani formálne oprávnenie na užívanie sporných
nehnuteľností podľa nájomnej zmluvy č. 4-3951-06 zo dňa 05.05.2006, ktorú mal odporca uzavretú so
Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, ktoré ani po ukončení nájomnej zmluvy neužíva, mal v
dôsledku odpadnutia dôvodu (príčiny, kauzy) sporu v zmysle § 208 OSP zobrať späť návrh na začatie
konania, pretože v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní odporcu bolo jednoznačne
preukázané, že odporca nehnuteľnosti neužíva a jeho nájomný vzťah k predmetným nehnuteľnostiam
skončil. Keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP), čo platí
aj pre odvolací súd (§ 211 ods. 2 OSP) a navrhovateľ neurobil žiadny záver zo zistených skutočností
(že odporca od 01.01.2012 už nemá ani formálny dôvod na užívanie nehnuteľností, že nehnuteľností
neužíva a užívať ani nechce), preto odvolací súd musel vyvodiť právny záver z hore uvedených
skutočností a podľa § 220 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa,
ako v čase rozhodovania odvolacieho súdu nedôvodný, zamietnuť. Odporca totiž od 01.01.2012 prestal
byť pasívne vecne legitimovaným účastníkom a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená,
že podľa hmotnoprávnych ustanovení nie je žalovaný odporca subjektom tvrdenej povinnosti, preto
vindikačná žaloba na vypratanie nehnuteľností proti nemu nemôže byť úspešná, pretože odporca
do vlastníckeho a nájomného práva vôbec nezasahuje, takže nebol splnený jeden z predpokladov
vindikačnej žaloby - neoprávnené užívanie nehnuteľností a vykonávanie poľnohospodárskej činnosti
na nehnuteľnostiach odporcom, ktorý nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z ust.
§ 126 OZ. Z nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v čase rozhodovania odvolacieho súdu
musel odvolací súd vyvodiť aj právny záver majúci v konečnom dôsledku za následok nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa a zmenu napadnutého rozsudku.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania
na súde prvého stupňa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.



Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Z ustanovenia § 142 ods. 1 OSP vyplýva, že účastník, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov
tohto konania. Predpokladmi nároku na náhradu trov sporového konania sú: a) plný úspech vo veci,
ktorý sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku o rozhodnutí vo veci samej, a b) účelnosť trov
potrebných na uplatňovanie a bránenie práva.

V predmetnej veci bol odporca v konečnom dôsledku úspešný v tomto súdnom konaní, a preto má v
zmysle § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 a 2 OSP v zásade nárok na náhradu trov, ktoré v tomto súdnom
konaní vynaložil na bránenie práva. Trovy právneho zastúpenia je treba nesporne považovať za účelne
vynaložené trovy, pretože každý má právo byť zastúpený v súdnom konaní advokátom, čo vyplýva z
ústavne zaručeného práva. Odvolací súd však v zmysle § 150 ods. 1 OSP v tomto prípade využil svoje
moderačné právo zmierniť dôsledok konečného neúspechu navrhovateľa v konaní spočívajúci v tom,
že by mal v konaní úspešnému odporcovi nahradiť trovy konania.

Ustanovenie § 150 OSP je zákonným ustanovením, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje
výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je
odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych
prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a
náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na
náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu.

Za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nepriznal v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
konania odvolací súd považuje okolnosti danej veci, charakter procesnej situácie, okolnosti, ktoré viedli
navrhovateľa k uplatneniu práva na súde, príčiny vzniku a priebeh sporu ako aj tú skutočnosť, že odporca
pri prvých úkonoch, ktoré mu patrili, brojil proti návrhu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností,
argumentujúc, že má oprávnenie z nájomnej zmluvy na užívanie nehnuteľností, a teda že v podstate
nehnuteľnosti užíva „z lepšieho práva“, hoci tento jeho argument neobstál v konaní pred prvostupňovým
súdom, nebol úspešný v konaní o nariadenie predbežného opatrenia a nebyť skončenia formálneho
oprávnenia odporcu na užívanie sporných nehnuteľností podľa nájomnej zmluvy dňom 31.12.2011, po
ktorom dátume odpadol „dôvod sporu“, a odporca nehnuteľnosti ani formálne ani fakticky neužíval, bol
by aj odvolací súd urobil záver o dôvodnosti žaloby a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil. K zmene napadnutého rozsudku došlo len v dôsledku nových skutočností, ktoré
vznikli po vydaní rozhodnutia u odporcu, na ktoré musel odvolací súd prihliadnuť, pretože mali vplyv
na posúdenie správnosti rozhodnutia v čase rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvedené skutečnosti viedli
odvolací súd k rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.