Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoE/116/2012 z 30. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. októbra 2012, sp. zn. 25CoE/116/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4605211563.3 Krajský súd Nitra | 25CoE/116/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4605211563.3 | 2012-10-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 36 ods. 5 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/73804498-e583-45a4-8832-cbec0af1d492 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4605211563.3 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/116/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4605211563
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4605211563.3

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti
povinnému: G. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., G. XXXX, o vymoženie 268,87 eura s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 29. 02. 2012 č. k.
12Er/3016/2005-37, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 268,87 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 10. 11. 2005 poveril súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra
Pekára vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu- notárskej zápisnice spísanej
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 12. 06. 2005 pod č. N 2691/2005, NZ 26577/2003. Poukazoval
na notársku zápisnicu, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia povinného v zmluve o
úvere zo dňa 01. 12. 2004 uznal záväzky vyplývajúce zo zmluvy a vyhlásil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. Vychádzajúc z ust. § 22 ods. 2, § 31 ods. 1, § 39 a § 43 Občianskeho zákonníka
dospel k záveru, že notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom je neplatným právnym úkonom. V
tejto súvislosti uviedol, že dlh za povinného uznal splnomocnenec určený oprávneným Mgr. Kušnír, ktorý
súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných aj v ďalších exekučných veciach toho
istého oprávneného, pričom uznanie pohľadávok z úveru v notárskych zápisniciach vykonáva na pokyn
oprávneného aj keď mu oficiálne udelil splnomocnenie na zastupovanie povinný. Uzavrel, že uznanie
záväzku z úveru bolo učinené v rozpore so záujmami povinného, pričom povinnosťou Mgr. Kušníra
bolo odmietnuť právnu pomoc povinnému v zmysle ust. § 16 zák. č. 132/1990 Zb. V intenciách ust.
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto
zastavil. O trovách súdneho exekútora rozhodol podľa § 151 OSP tak, že o nich rozhodne samostatným
rozhodnutím po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne
skutkovo a právne vec posúdil. Uviedol, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s



výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu exekučného titulu
limitovaný ust. § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( ďalej len Notársky
poriadok ), podľa ktorého súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so
zákonom a dobrými mravmi posudzuje predovšetkým notár. V tomto smere mal za to, že ak notár
neodmietne vykonať úkon, zanikne tým právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu
so zákonom a dobrými mravmi, poukazujúc na ust. § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Uviedol, že
exekučný súd svojim rozhodnutím zasiahol do právneho postavenia účastníkov konania, čím degradoval
ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát.
Postup exekučného súdu, ktorým zasiahol do platných notárskych zápisníc bez časového obmedzenia
považoval za neakceptovateľný, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, pričom je viazaný notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok
rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Vytkol súdu prvého stupňa, že svojim rozhodnutím porušil
i princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil
svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva,
t. j. Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal,
že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu
obsahu jeho rozhodnutia, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, poukazujúc
na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o neplatnosti udeleného plnomocenstva, keď týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky a rovnako tak jemu nevznikli žiadne nové práva a výhody. Udelením
plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej
zápisnice, pričom povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Mal za to, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením, a preto
naň nie je možné aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v § 53
Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere označil za dostatočne určité a
zrozumiteľné. Tiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa o tom, že povinný sa udelením
plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, keď žiadne ustanovenie zmluvy nestanovuje, že povinný
nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Opierajúc sa o ust. § 558 Občianskeho zákonníka a § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku uviedol,
že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania
notárskej zápisnice, udelil mu tým plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony učinil predpísaným,
zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Uzavrel, že zástupca
povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal
povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Rovnako tak nesúhlasil s
právnym záverom súdu prvého stupňa, že účastníkom notárskej zápisnice musí byť aj oprávnený- veriteľ,
nakoľko takúto požiadavku zákon neustanovuje. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000. Záverom zdôraznil, že notárska zápisnica bola predmetom
skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento
exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený dňa 09. 08. 2012 podal návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v rámci ktorého
poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach,
ktorých predmetom je poručenie základných práv a slobôd. Mal za to, že súd sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS, pričom nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný
právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Považoval za správne, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v nasledujúcom znení: „ 1) je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný
právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť



exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?, 2) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?“.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Vyššie citované zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba
vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. V danom prípade osobitným predpisom je Exekučný poriadok, ktorý v ust. § 36
ods. 5 zakotvuje pravidlo neprípustnosti prerušenia exekučného konania. Vychádzajúc z uvedených
procesných právnych predpisov tak nie je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade
s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, tak ako to vo svojom návrhu
požadoval odvolateľ. Naviac odvolací súd poukazuje, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného
súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto postupu nie je
len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo
o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, pričom
prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Z vyššie uvedených hľadísk tak i v prípade prípustnosti prerušenia
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s
prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, keďže podľa konštantnej judikatúry
Súdneho dvora EÚ, začatie konania o prejudiciálnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad
a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na
Súdny dvor EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V prejednávanej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie prvostupňového súdu po tom, čo jeho
uznesenie zo dňa 07. 03. 2011 č. k. 12Er/3016/2005-10 bolo uznesením odvolacieho súdu zo dňa 21.
07. 2011 č. k. 25CoE/55/2011-29 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. I napriek tomu, že vo
svojom zrušujúcom rozhodnutí sa odvolací súd už zaoberal právnou analýzou vykonateľnosti notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, na ktorých záveroch naďalej zotrváva a duplicitne ich opakovať nebude,
považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom
len vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti.
Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, vyjadrujúca súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu, ale ide o jednu z
náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať ( § 46 a nasl. Notárskeho poriadku ), aby bola z
materiálneho hľadiska vykonateľná, t. j. aby bola exekučným titulom. Absencia zákonom stanovených
formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou
listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, predpokladá v zmysle § 134 OSP, a ani
spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Dôsledkom takéhoto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g/, a to
zastavenie exekúcie, keďže jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Jeho
podmienkou však je, že tento dôvod vznikol po vydaní exekučného titulu a rozhodnutím súdu bolo



vyslovené, že exekúcia je neprípustná, pričom nie je vylúčené, aby súd rozhodol o neprípustnosti
exekúcie a jej zastavení jedným uznesením. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto procesných
skutočnostiach je dovolený, keďže osobitné rozhodovanie o prípustnosti a o zastavení exekúcie by
odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania.

V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa vo svetle zhora popísaných záverov a v intenciách
citovaných zákonných ustanovení zaoberal právne relevantnou skutočnosťou, či splnomocnenie, ktoré
povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 30. 11. 2004 a
ktoré prijal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci za oprávneného a ktorý uznal dlh v mene povinného voči
oprávnenému na základe tohto plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici, je platným právnym
úkonom v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tomto smere dostatočne zistil skutkový
stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na
skonštatovanie jeho správnosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len zvýrazňuje,
že zákonné ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore
so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore
s príslušným ustanovením, v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka tieto spôsobujú ich absolútnu
neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. S ohľadom na
množstvo obdobných prejednávaných exekučných vecí niet sporu o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne
vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných a zároveň aj ako splnomocnenec spoločností,
ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Je preto dôvodný záver súdu prvého stupňa o
tom, že Mgr. Tomáš Kušnír konal v rozpore so záujmom povinného ako zastúpeného. Splnomocnenie,
ktoré mu povinný udelil za účelom uznania jeho dlhu voči oprávnenému, ako i uznanie dlhu na základe
takto udeleného plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici je tak neplatným právnym úkonom,
a preto ani notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by sa
oprávnený mohol v rámci exekúcie domáhať vymoženia plnenia. Súd prvého stupňa preto správne
postupoval v intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď predmetnú exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a túto zastavil.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil tak, ako je uvedené v bode II výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.