Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoE/100/2012 z 30. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. októbra 2012, sp. zn. 25CoE/100/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4606203843.1 Krajský súd Nitra | 25CoE/100/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4606203843.1 | 2012-10-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 36 ods. 5 EP, § 41 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 písm. c) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c2b1b80-1032-428f-bbb0-b5284cbc5040 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4606203843.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/100/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606203843
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4606203843.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti
povinnému: Y. R., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom M., V. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zastúpený
opatrovníčkou V. Y., o vymoženie 167,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Topoľčany zo dňa 23. 02. 2012 č. k. 12Er/2118/2006-40, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnému
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 167,30 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil.
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 27. 04. 2006 poveril súdneho exekútora JUDr.
Jozefa Horvátha vykonaním predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice
spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 26. 11. 2005 pod č. N 6335/2005, NZ 57398/2005.
Konštatoval, že uznesením zo dňa 13. 04. 2011 č. k. 12Er/2118/2006-28 vyhovel návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora a vykonaním predmetnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého. Poukazoval na notársku zápisnicu, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia
povinného v zmluve o úvere zo dňa 03. 12. 2004 uznal záväzky vyplývajúce zo zmluvy a vyhlásil
súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Opierajúc sa o ust. § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1, 2, 4, §
54 ods. 2 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že zmluva o úvere, ktorá je neoddeliteľnou
súčasťou notárskej zápisnice obsahuje neprijateľnú podmienku, ktorú označil za neplatnú a ktorá sa
týka ustanovení o úroku z omeškania (č. 6 zmluvy). Dospel k záveru, že notárska zápisnica nespĺňa
zákonom stanovené náležitosti, najmä s poukazom na absolútnu neplatnosť plnomocenstva udeleného
povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v úverovej zmluve zo dňa 03. 12. 2004 na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, a to aby v jeho mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom. Poukázal, že povinný nebol osobne prítomný pri spisovaní
notárskej zápisnice, čím neobsahuje jeho osobné vyhlásenie, ale zastupoval ho advokát Mgr. Kušnír
na základe splnomocnenia udeleného mu povinným v zmluve o úvere. Mal za to, že plnomocenstvo
udelené Mgr. Kušnírovi neobsahuje náležitosti v zmysle ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže
v ňom nie je žiadnym spôsobom špecifikovaný záväzok, ktorý mal splnomocnenec za povinného uznať.
Splnomocnenie označil za neurčité a nepoužiteľné pre spísanie notárskej zápisnice, pričom Mgr. Tomáš
Kušnír ako zástupca povinného nebol oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a súhlasiť s
jej vykonateľnosťou. Uzavrel, že záujmy Mgr. Kušníra sú v rozpore so záujmami povinného, nakoľko
Mgr. Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach
a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. V intenciách



ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 151 OSP tak, že o nich rozhodne samostatným
rozhodnutím po ich vyčíslení súdnym exekútorom. O trovách konania rozhodol analogicky podľa § 146
ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo
zastavené.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne
skutkovo a právne vec posúdil. Uviedol, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu exekučného titulu
limitovaný ust. § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( ďalej len Notársky
poriadok ), podľa ktorého súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so
zákonom a dobrými mravmi posudzuje predovšetkým notár. V tomto smere mal za to, že ak notár
neodmietne vykonať úkon, zanikne tým právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu
so zákonom a dobrými mravmi, poukazujúc na ust. § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku. Uviedol, že
exekučný súd svojim rozhodnutím zasiahol do právneho postavenia účastníkov konania, čím degradoval
ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát.
Postup exekučného súdu, ktorým zasiahol do platných notárskych zápisníc bez časového obmedzenia
považoval za neakceptovateľný, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Konštatoval, že exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, pričom je viazaný notárskou zápisnicou obsahujúcou právny
záväzok rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Vytkol súdu prvého stupňa, že svojim rozhodnutím
porušil i princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a
odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva, t. j. Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal,
že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu
obsahu jeho rozhodnutia, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, poukazujúc
na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Nesúhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa
o neplatnosti udeleného plnomocenstva, keď týmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky a rovnako tak jemu nevznikli žiadne nové práva a výhody. Udelením
plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej
zápisnice, pričom povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Mal za to, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením, a preto
naň nie je možné aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v § 53
Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere označil za dostatočne určité a
zrozumiteľné. Tiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa o tom, že povinný sa udelením
plnomocenstva vzdal akéhokoľvek práva, keď žiadne ustanovenie zmluvy nestanovuje, že povinný
nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Opierajúc sa o ust. § 558 Občianskeho zákonníka a § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku uviedol,
že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania
notárskej zápisnice, udelil mu tým plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony učinil predpísaným,
zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Uzavrel, že zástupca
povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal
povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Rovnako tak nesúhlasil s
právnym záverom súdu prvého stupňa, že účastníkom notárskej zápisnice musí byť aj oprávnený- veriteľ,
nakoľko takúto požiadavku zákon neustanovuje. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000. Záverom zdôraznil, že notárska zápisnica bola predmetom
skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento



exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený dňa 09. 08. 2012 podal návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v rámci ktorého
poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach,
ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Mal za to, že súd sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS, pričom nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný
právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Považoval za správne, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v nasledujúcom znení: „ 1) je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný
právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?, 2) je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi ?“.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Vyššie citované zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba
vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. V danom prípade osobitným predpisom je Exekučný poriadok, ktorý v ust. § 36
ods. 5 zakotvuje pravidlo neprípustnosti prerušenia exekučného konania. Vychádzajúc z uvedených
procesných právnych predpisov tak nie je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade
s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, tak ako to vo svojom návrhu
požadoval odvolateľ. Naviac odvolací súd poukazuje, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného
súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto postupu nie je
len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo
o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, pričom
prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Z vyššie uvedených hľadísk tak i v prípade prípustnosti prerušenia
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s
prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, keďže podľa konštantnej judikatúry
Súdneho dvora EÚ, začatie konania o prejudiciálnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad
a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na
Súdny dvor EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.



Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 07. 04.
2006 súdneho exekútora JUDr. Jozefa Horvátha, so sídlom Exekútorského úradu v Seredi, Cukrovarská
733, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 5.040,-Sk ( 167,30 eura ) spolu s 0,25
% denným úrokom z omeškania od 25. 07. 2005 do zaplatenia, trov právneho zastúpenia vo výške
650,-Sk ( 21,58 eura ), trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 1.125,-Sk ( 37,34
eura ), trov notára v sume 2.463,-Sk ( 81,76 eura ), trov exekúcie vo výške 500,-Sk ( 16,60 eura ) a
poplatku za zasielanie upomienok vo výške 120,-Sk ( 3,98 eura ). Za exekučný titul označil notársku
zápisnicu č. N 6335/2005, NZ 57398/2005 spísanú dňa 26. 11. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom,
v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír na základe splnomocnenia povinného v zmluve o úvere zo dňa 03. 12.
2004 uznal jeho dlh voči oprávnenému v celkovej výške 8.273,-Sk ( 274,61 eura ) s tým, že táto suma
sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 25. 07. 2005 do zaplatenia. Súd
prvého stupňa uznesením zo dňa 13. 04. 2011 č. k. 12Er/2118/2006-28 vyhovel návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora a vykonaním predmetnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60 a súdnemu exekútorovi JUDr.
Jozefovi Horváthovi priznal trovy exekúcie vo výške 57,85 eura.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu ( § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ). Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila ( § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku ).

Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj
základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k
vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje
pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica je
spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky
materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica
obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu,
vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej
osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje



súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu
z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z
materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej
osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov
právneho vzťahu. V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli
osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie
je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie
je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú
napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní (§ 159 OSP). Absencia zákonom
stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je
verejnou listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, predpokladá v zmysle § 134
OSP, a ani spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku. Dôsledkom takéhoto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g/,
a to zastavenie exekúcie, keďže jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania.
Jeho podmienkou však je, že tento dôvod vznikol po vydaní exekučného titulu a rozhodnutím súdu
bolo vyslovené, že exekúcia je neprípustná, pričom nie je vylúčené, aby súd rozhodol o neprípustnosti
exekúcie a jej zastavení jedným uznesením. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto procesných
skutočnostiach je dovolený, keďže osobitné rozhodovanie o prípustnosti a o zastavení exekúcie by
odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania.

V preskúmavanej veci sa súd prvého stupňa vo svetle zhora popísaných záverov a v intenciách
citovaných zákonných ustanovení zaoberal právne relevantnou skutočnosťou, či splnomocnenie, ktoré
povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 03. 12. 2004 a
ktoré prijal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci za oprávneného a ktorý uznal dlh v mene povinného voči
oprávnenému na základe tohto plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici, je platným právnym
úkonom. V tomto smere dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len poukazuje, že s ohľadom na množstvo obdobných
prejednávaných exekučných vecí niet sporu o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane
ako splnomocnenec povinných a zároveň aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom
činnosti je poskytovanie úverov. V tejto súvislosti zákonné ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia,
že právne úkony osôb boli učinené v rozpore s príslušným ustanovením, v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka tieto spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli. Je preto dôvodný záver súdu prvého stupňa o tom, že splnomocnenie, ktoré
povinný udelil Mgr. Kušnírovi za účelom uznania jeho dlhu voči oprávnenému, ako i uznanie dlhu
na základe takto udeleného plnomocenstva v predmetnej notárskej zápisnici je neplatným právnym
úkonom, a preto ani notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by sa oprávnený mohol v rámci exekúcie domáhať vymoženia plnenia. Súd prvého stupňa preto správne
postupoval v intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď predmetnú exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a túto zastavil.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil tak, ako je uvedené v bode II. výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.