Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 15CoE/34/2013 z 27. 2. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 27. februára 2013, sp. zn. 15CoE/34/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4105201284.1
Krajský súd Nitra | 15CoE/34/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4105201284.1 | 2013-02-27 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: OZ, § 22 ods. 2 OZ, § 39 OZ, EP, § 58 ods. 1 EP, § 36 ods. 5 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/38dc166e-ef6e-45f4-9fe3-8b3a0bf1b10f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4105201284.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/34/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4105201284
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4105201284.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, proti povinnému: E. O., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom L. č.XXX/XX, Z., na neznámom
mieste, zast. ustanoveným opatrovníkom Mesto Nitra, so sídlom Štefánikova 60, Nitra, IČO: 00 308
307, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k.
10Er/15/2005-53 zo dňa 07.08.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 10Er/15/2005-53 zo dňa 07.08.2012  p o t v r
d z u j e .

2. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g), 58 ods.
1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“),
§ 574 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa uviedol, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ
považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť    Mgr. Kušnírom k uznaniu
právneho záväzku a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre exekučné
konanie. Dodal, že konanie povinného o splnomocnení Mgr. Kušníra na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu je možné považovať za konanie, ktoré je v zmysle § 574 ods. 2 OZ v rozpore
so zákonom. Mal za preukázané, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení Mgr. Kušníra
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať
svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Kušníra na také právo a z toho vyplýva
aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe
uvedeného preto rozhodol o neprípustnosti exekúcie a konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal,
že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie
požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká



právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu
revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi.
Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej
tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Dospel k záveru, že odlišné
zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je
priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na
základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na
základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal
ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje
o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že splnomocnenie nie je zmluvným ustanovením
a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z
ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení splnomocnenie sám dlh uznať vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal, že zástupca povinného žiadnym spôsobom
neprekročil udelené splnomocnenie, keďže bol na základe splnomocnenia oprávnený uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S
poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

K návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ uviedol, že ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil
svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod
na to, aby sa v exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo
na súdnu ochranu oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom č. 384/2008 Z. z. z 23.09.2008 sa
Exekučný poriadok doplnil o ust. § 41 ods. 3, pričom v prechodnom ustanovení k zákonu č. 384/2008
Z. z. je uvedené, že na notárske zápisnice vyhotovené pred 15.10.2008 sa tento zákon nevzťahuje. Na
základe uvedeného mal preto za preukázané, že zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá
vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo
jej exekúciu. Tvrdil ďalej, že udelením splnomocnenia povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh. Dodal, že ak by povinný zmenil názor, mohol splnomocnenie v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Na základe uvedeného preto zdôraznil,
že udelenie splnomocnenia tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jej neprospech. Dodal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku
splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Uviedol ďalej, že jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo
vytrhnutom kontexte v prospech jednej zo zmluvných strán. Zastal názor, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka". Dodal, že súdnemu
dvoru  Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1
Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe §109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v
nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu



na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o
úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcu z tejto zmluvy?  2. Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodovanie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 10.01.2005, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe Notárskej zápisnice
N2893/2004, NZ74467/2004, ktorú vyhotovil notár JUDr. Jarmila Kováčová, dňa 10.10.2004. Dňa
09.02.2005 súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Oprávnený podaním zo dňa 18.05.2009 navrhol zmenu súdneho exekútora. Následne súd prvého
stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či
splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného splnomocnenia
v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Rozpor v
záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony
osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia
absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli.

Súd ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba
exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez
návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie  podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.



Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EÚ umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné v danom exekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.