Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/149/2013 z 30. 10. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. októbra 2013, sp. zn. 9CoE/149/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4209202167.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/149/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4209202167.1 | 2013-10-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 36 ods. 5 EP, § 109 ods. 1 písm. b) OSP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP, § 58 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 písm. d) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d22e4bb7-8cb5-4417-ae54-7288f240a50e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4209202167.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/149/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209202167
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4209202167.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: M. D. nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T., J. XXX, o vymoženie sumy 334,61 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 5. februára
2013, č. k. 13Er/96/2009-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. 13Er/96/2009, EX 315/09 vyhlásil
za neprípustnú, následne ju zastavil a o trovách exekúcie si vymienil rozhodnúť osobitným uznesením.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej
len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2005 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
Zákon o rozhodcovskom konaní). Uviedol, že za účelom posúdenia zákonnosti prebiehajúcej exekúcie
opätovne preskúmal účastníkmi uzavretú zmluvu o úvere a jej neoddeliteľnú časť, ktorou sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, pričom s prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k
záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným)
je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Mal za to, že z predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy je zrejmé, že oprávnený ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných
formulárových zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže
ovplyvniť, čo platí aj pre rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia
úveru. Táto doložka, ktorá nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť
si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného).
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade dodávateľ, čiže oprávnený, pretože
tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú
používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Konštatoval, že takéto
dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53
ods. 4 písm. r) OZ neplatná. Navyše, neplatná rozhodcovská doložka nebola v prejednávanej veci
spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Zastal názor, že predložený rozhodcovský rozsudok
vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na
neplatnosť rozhodcovskej doložky, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Záverom uviedol,
že vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je v zmysle vyššie uvedeného neplatná,



exekučný titul vydaný na základe tejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný,
čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu pokračovaniu vo vykonávaní exekúcie, preto súd,
vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň túto zastavil. Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
OSP a predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Svoje odvolanie postavil na
základných piatich bodoch, v rámci ktorých vytýkal odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom,
rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol
potrebný, nedostatočne zistený skutkový stav a v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie
veci. Zároveň poukázal na rozsiahlu judikatúru Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej
republiky a s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa
30. 11. 2012. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu -
zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcim o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na
právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a
nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore
s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore
so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu
ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času,
ktorý bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to,
čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv
na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským
súdom, Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto
nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred
exekučným súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych
predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu
rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným
súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a
neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s
ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá
vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o
súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy



Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým porušenie
princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd
rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie a preto nemožno
vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol
uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania
a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom
však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil
exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie
dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu.
Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým
zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale
o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za
zasielanie upomienok. Zvýraznil tiež skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Na záver odvolania sa vyjadril aj k svojmu
alternatívnemu návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a tiež k podaniu
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 OSP
s vyjadrením, že odvolaniu proti rozhodnutiu súdneho úradníka nemieni vyhovieť, nakoľko napadnuté
rozhodnutie považoval za vecne správne.

Z odvolania vyplýva, že v priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2
veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na
ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie
prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
"všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná



strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v
ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť
a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods.
1 OSP.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným
zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky
súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251
ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní
znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec alebo nie sú
upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie
nevylučuje.

Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného
v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom
povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre
riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
388/2010 z 19. októbra 2010).

V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže zistil
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom
poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností
prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac
podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov
Slovenskej republiky.



Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie
konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP zamietol.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 13. 02. 2009 požiadal
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy
334,61 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 326,64 eura od 29. 07.
2008 do zaplatenia, trovami konania vo výške 130,30 eura a trovami exekúcie vo výške 146,32 eura. Za
exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a. s. zo dňa 13. 11. 2008, sp. zn. SR 11257/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01. 12.
2008 a vykonateľnosť dňa 04. 12. 2008. Súdny exekútor doručil dňa 13. 03. 2009 súdu prvého stupňa
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie,
rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul, plnomocenstvo a výpis oprávneného z Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava I. Súd prvého stupňa poveril dňa 16. 03. 2009 súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Po predložení zmluvy o úvere spolu so Všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru oprávneným súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok"), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods.
1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovené.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré
majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv
o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o
fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí,
že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v
rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ustanovenie §
45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie
zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo
veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť
exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného
súdu.

V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá
na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci



bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti
uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými
mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský
rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv,
prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom
konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone
o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok
netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo
či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v
preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania
z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu
zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť,
že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je
exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní
alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí
prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom
poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa
aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi
totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj
v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 30. 05. 2008 súd prvého stupňa správne posúdil
ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, platného v čase jej uzatvorenia, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497
a nasl. Obchodného zákonníka.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani
v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa
30. 05. 2008 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú
doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je
neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol
pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov a preto bola namieste obava, do akej miery je potom
takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom -
už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v
takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú
sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o



spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom
bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené
a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 OSP nerozhodoval,
pretože súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách exekučného
konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. Povinnosťou
súdu prvého stupňa preto bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.