Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/228/2012 z 30. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 30. januára 2013, sp. zn. 8Co/228/2012, ECLI:SK:KSNR:2013:4611208167.1 Krajský súd Nitra | 8Co/228/2012 | ECLI:SK:KSNR:2013:4611208167.1 | 2013-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 657 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc6f03de-e911-4d74-9c25-cff18165a244 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4611208167.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/228/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4611208167
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hušeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4611208167.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hušekovej a sudcov
JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného v právnej veci navrhovateľa: K.. R. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U N. L. X, T. 7, S. republika, zastúpený Mgr. Ladislavom Pavlů, advokátom so
sídlom Praha 1, Revoluční 13, Česká republika, proti odporcovi: I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., T.
XXX, zastúpený JUDr. Jurajom Kotruszom, advokátom so sídlom Nitra, Štefánikova 57, o zaplatenie
500.000,-Kč s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k.
5C/190/2011-112 zo dňa 02. júla 2012, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 500.000,-
Kč s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo žalovanej sumy od 1.7.2009 do zaplatenia a náhradu
trov konania a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na ustanovenia § 657, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 3
Nar. vl. SR č.87/1995 Z.z., ako aj z isteným skutkovým stavom veci na základe ktorého dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa bol dôvodne podaný.

Súd prvého stupňa v danej právnej veci svoju právomoc na konanie a aplikáciu právneho poriadku
Slovenskej republiky v danej právnej veci odvodil s poukazom na ustanovenia § 10 ods. 3 a § 37 Zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom.

Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ ako
veriteľ s odporcom ako dlžníkom uzatvorili zmluvu o peňažnej pôžičke dňa 15.10.2008 v písomnej
forme v Podlužanoch, Slovenská republika, ktorého dňa odporca zároveň prevzal od navrhovateľa
v Podlužanoch sumu 500.000,-Kč s tým, že odporca sa zaviazal vrátiť pôžičku navrhovateľovi
najneskôr do 30.6.2009. Odporca predmetnú pôžičku navrhovateľovi doposiaľ nevrátil. Podľa obsahu
zmluvy účelom pôžičky bol nákup pozemkov v kat. úz. obce V. od H. A. pre zámer realizovať projekt
rekonštrukcie vodného diela MVE Zichův Mlýn na rieke Nitra. Navrhovateľ je predsedom predstavenstva
spoločnosti Mavel, a.s., s ktorou spoločnosťou ako zhotoviteľom bol odporca ako objednávateľ v
zmluvnom vzťahu na základe Zmluvy o dielo uzatvorenej v roku 2005, predmetom diela bola dostavba
kompletnej malej vodnej elektrárne Podlužany na rieke Nitra a jej uvedenie do prevádzky. Ďalej
mal za preukázané, že účastníci konania uzatvorili ďalšie zmluvy o pôžičke a to dňa 3.10.2007 na
sumu 200.000,-Kč a dňa 28.1.2008 na sumu 2.200.000,-Kč. Súd prvého stupňa rozsudkom č. k.
7C/23/2011-92 zo dňa 18.11.2011 /neprávoplatným/ zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi z titulu



pôžičky sumu 200.000,-Kč s príslušenstvom, v ktorom konaní odporca nenamietal, že by k odovzdaniu
peňažnej pôžičky nedošlo v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Rozsudkom č. k. 8Cb/124/2011-94 zo
dňa 30.1.2012 /neprávoplatným/ súd návrh odporcu proti spoločnosti Mavel, a.s. o zaplatenie sumy
19.704,15 Eur zamietol. V konaní vedenom na súde prvého stupňa sp. zn. 6C/191/2011 svedok T. L.
na pojednávaní dňa 10.2.2012 uviedol, že vedel o pôžičke 500.000,-Kč, ale nebol pritom.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní mal za preukázanú
existenciu zmluvy o peňažnej pôžičke uzatvorenie medzi účastníkmi konania v súlade s ustanovením
§ 657 OZ. Dôvodil tým, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal uzatvorenie zmluvy o
pôžičke zo dňa 15.10.2008 v písomnej forme, ako aj tú skutočnosť, že pri uzatvorení pôžičky došlo
k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky, sumy 500.000,-Kč, keď odporca pri uzatvorení zmluvy
prevzal predmet pôžičky osobne od navrhovateľa v Podlužanoch. Dôvodil tiež tým, že odporca v konaní
nepoprel poskytnutie finančných prostriedkov od navrhovateľa vo výške 500.000,-Kč, resp. i aj ďalších
pôžičiek vo výške 200.000,-Kč, 800.000,-Kč a potvrdil uzatvorenie troch zmlúv o peňažnej pôžičke, avšak
odporca v konaní tvrdil, že mu nebol predmet pôžičky pri podpise zmluvy odovzdaný. Odovzdaný mu
bol už pri ich stretnutiach v mesiacoch júl alebo august 2008, ktorú skutočnosť môže potvrdiť T. L., ktorý
bol prítomný pri týchto stretnutiach a tvrdil, že sa jedná o pôžičku od spoločnosti Mavel, a.s., že sa
jednalo o simulovaný právny úkon, ktorým navrhovateľ uviedol odporcu do omylu. Súd prvého stupňa
vyhodnotil obranu odporcu v konaní v tom, že peňažnú pôžičku mu poskytla spoločnosť Mavel, a.s.,
za ktorú konal navrhovateľ ako predseda predstavenstva, s ktorým bol odporca v priateľskom vzťahu
a že sa jednalo o simulovaný právny úkon, ktorým navrhovateľ uviedol odporcu do omylu v tom, že
si myslel, že sa jedná o pôžičky od spoločnosti Mavel, a.s. za nepreukázanú, účelovú. V tomto smere
poukázal na obsah zmluvy o pôžičke a uviedol že z nej nesporne vyplýva, že predmetnú pôžičku poskytol
odporcovi navrhovateľ ako fyzická osoba, s uvedením jeho identifikačných údajov, mena, priezviska,
bydliska, rodného čísla, keď súd nepovažoval za právne relevantnú tú skutočnosť, na aký účel bola
pôžička poskytnutá a poukázal tiež na tú skutočnosť, že odporcovi bolo nesporne známe na základe
jeho obchodných vzťahov so spoločnosťou Mavel, a.s., že táto vystupuje pod obchodným menom Mavel,
a.s. a nie pod menom navrhovateľa. Súd prvého stupňa vyhodnotil rovnako za nepreukázanú a účelovú
obranu odporcu, že k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo pri podpise zmluvy, ale v júli, resp. v auguste
2008. Dôvodil tým, že odporca nenavrhol v konaní vypočuť k tejto skutočnosti ako svedka T. L., ktorý
v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 6C/191/2011 ako svedok uviedol, že o pôžičke
500.000,-Kč vedel, ale nebol pri nej. Súd prvého stupňa dôvodil tiež tým, že odporca sa v konaní pod sp.
zn. 7C/23/2011 bránil tým, že si myslel, že sa jedná o pôžičku od spoločnosti Mavel, a.s., pričom a v danej
právnej veci, ako aj v konaní sp. zn. 6C/191/2011 tvrdil, že k odovzdaniu peňazí nedošlo v deň podpísania
zmluvy o pôžičke. Tieto tvrdenia odporcu považoval súd za účelové. Výpoveď svedka R. F. vyhodnotil tak,
že svedok sa nevedel konkrétne vyjadriť k peňažným pôžičkám, ani k pohľadávkam medzi účastníkmi
a nepotvrdil tvrdenia odporcu v konaní. Ďalej dospel k záveru s poukazom na vznesenú námietku
premlčania zo strany odporcu, že nedošlo k premlčaniu uplatneného právneho nároku splatného dňa
30.6.2009 s poukazom na podanie žaloby v trojročnej premlčacej dobe na súde dňa 13.10.2011. O úroku
z omeškania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 517 ods.2 OZ, § 3 nar. vl. S č. 87/1995 Z. z. O
trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP a navrhovateľovi, ktorý mal v konaní
plný úspech priznal náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci a to nesprávny postup súdu pri určovaní právomoci súdu na
prejednanie veci, keďže súd aplikoval pre určenie právomoci nesprávny právny predpis, keď neprihliadol
na skutočnosť, že pre Slovenskú republiku sú záväzné právne akty Európskej únie a v zmysle článku 7
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú tieto právne akty prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Mal za to, že súd bol povinný posudzovať právomoc na prejednanie veci podľa Nariadenia Rady /
ES/ č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.
Namietal, že súd v napadnutom rozsudku správne vychádzal zo skutočnosti, že sa jedná o spor s
cudzím, resp. medzinárodným prvkom, v rámci ktorého súd musí určiť, podľa právneho poriadku ktorého
štátu bude posudzovať nárok uplatňovaný navrhovateľom. Súd aplikoval pre určenie rozhodného
práva nesprávny právny predpis, keď neprihliadol na skutočnosť, že Slovenská republika ratifikovala
Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z roku 1980 a v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky majú takéto medzinárodné zmluvy prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.



Z uvedeného dôvodu bol súd povinný posudzovať rozhodné právo pre posúdenie nároku navrhovateľa
podľa ustanovení Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. Namietal, že súd neprihliadol na
dôkazy predložené v konaní a to na Dohodu o hospodáření a strategickém plánu na MVE Podlužany a
MVE Zichův Mlýn zo dňa 22.5.2008, ktorá bola založená do spisu, v ktorej dohode išlo o spoločný postup
pri výstavbe novej elektrárne Zichův Mlýn. Táto dohoda hovorí o realizácii spoločného investičného
zámeru na MVE Zichův Mlýn, je zrejmé, že takýto zámer je možné realizovať len za predpokladu, že by
kúpil predmetné nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že v danom čase prebiehala výstavba MVE Podlužany,
nemal voľné finančné prostriedky na túto kúpu a tieto mu poskytol navrhovateľ. Z textu dohody vyplýva,
že už v čase jej podpisu, teda ku dňu 22.5.2008 museli byť tieto finančné prostriedky poskytnuté,
nakoľko zmluvné strany dohody predpokladajú kúpu objektu Zichův Mlýn. Táto skutočnosť korešponduje
s výpoveďou svedka F. zo dňa 11.6.2012, z ktorej vyplynulo, že sa dozvedel, že navrhovateľ mu
priniesol 500.000,-Kč niekedy v priebehu mesiacov apríl a máj 2008, teda pred podpisom dohody o
hospodárení. Z toho vyplýva, že ak by poskytnutie peňazí nebolo uskutočnené v tomto čase, nemohol
by svedkovi vyplatiť sumu 360.000,-Sk, ktorú mu poskytol na účel výstavby. Tieto skutočnosti dokazujú,
že navrhovateľ mu poskytol peňažné prostriedky v inom dátume než sa uvádza v zmluve o pôžičke. Z
uvedeného vyplýva, že predložený dôkaz zo dňa 22.5.2008 je dôležitý pre posúdenie jeho procesnej
obrany, bol súdu predložený, stal sa súčasťou spisu. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s týmto
dôkazom v odôvodnení svojho rozsudku, čím odňal odporcovi ako účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP. Ďalej uviedol, že dňa 6.6.2012 bol vyhlásený rozsudok
v konaní sp. zn. 6C/191/2011, v ktorom súd obdobnú žalobu navrhovateľa zamietol práve z dôvodu,
že mu vznikol nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie na plnenie zo zmluvy o pôžičke
a to práve z dôvodu, že peniaze uvedené v zmluve o pôžičke neboli odovzdané pri podpise zmluvy o
pôžičke, ale skôr, čo je v rozpore s povahou zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu. Je zrejmé, že
obdobná skutková a právna situácia ako v konaní 6C/191/2001 bola aj v tejto právnej veci. Napriek
uvedenému súd neodôvodnil, prečo sa odklonil od sformulovaného právneho názoru v obdobnej veci,
ale bez splnenia zákonných podmienok opísaných v skoršom rozhodnutí považoval zmluvu o pôžičke
v tomto prípade za platný právny úkon. Poukázal v tomto smere na uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 22.11.2011 IV. ÚS/499/2011-25. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že súd rozhodol v rozpore so
skorším rozhodnutím súdu v obdobnej veci, nerešpektoval tak princíp právnej istoty a oslabil jeho dôveru
v spravodlivé súdne konanie a zároveň mu odoprel právo na spravodlivé súdne konanie, čo zakladá
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ OSP.

Navrhovateľ sa vyjadril k odvolaniu odporcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že vo veci rozhodol súd prvého stupňa ako súd
vecne a miestne príslušný, keďže žaloba bola vedená proti odporcovi, ktorý je občanom Slovenskej
republiky s trvalým bydliskom v obvode Okresného súdu Topoľčany. Súd rozhodoval podľa práva
Slovenskej republiky v súlade so zákonom, voči čomu účastníci nenamietali. Súd vec správne právne
posúdil, keď bolo nepochybne preukázané, že odporca si požičal peniaze od navrhovateľa, ktoré včas
nevrátil. Akékoľvek námietky vznesené voči zmluvy boli zjavne účelové a neboli zo strany odporcu nikdy
relevantne preukázané a to preto, že také dôkazy neexistujú. Akási predložená dohoda o hospodárení
zo dňa 22.5.2008 nemá so zmluvou o pôžičke v tejto veci nič spoločné. Predvolanie svedka R.. R. F.
sa ukázalo ako účelový krok zo strany odporcu a výsluchom tohto svedka sa v zásade zistilo, že tento
svedok nie je schopný povedať k tejto veci žiadne relevantné okolnosti. Pokiaľ odporca odkazuje na
rozhodnutie súdu vo veci inej pôžičky v konaní sp. zn. 6C/191/2011, potom navrhovateľ poukazuje na
to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa 6C/191/2011 nie je doposiaľ právoplatné a navrhovateľ podal vo
veci odvolanie. Ďalej poukazuje na to, že ide o inú pôžičku z inej zmluvy. Ďalej poukázal na to, že súd
prvého stupňa v konaní sp. zn.7C/23/2011 obdobný prípad pôžičky medzi účastníkmi podľa obdobnej
zmluvy ako je táto zmluva v danej veci rozhodol v prospech navrhovateľa rozsudkom zo dňa 27.10.2011,
ktorý rozsudok doposiaľ nie je právoplatný.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd /§10 ods.1 OSP/ prejednal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo postupom podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a
dospel k záveru, že je potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP.



V podanom odvolaní odvolateľ okrem iného vytýkal napadnutému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, že
spočíva v nesprávnom právnom posúdení v tom, že súd prvého stupňa neaplikoval správny právny
predpis, pokiaľ ide o posúdenie jeho právomoci na prejednanie veci a určenie podľa právneho poriadku
ktorého štátu sa bude posudzovať uplatnený nárok navrhovateľa.

Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že odvolateľ dôvodne vytýkal súdu prvého stupňa,
že neaplikoval správny právny predpis pokiaľ sa jedná o založenie súdnej právomoci súdu a určenie
rozhodného práva súdu.

Odvolací súd však zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danej právnej veci je daná
právomoc slovenského súdu - Okresného súdu v Topoľčanoch a že rozhodným právom je právny
poriadok Slovenskej republiky a to z nižšie uvedených dôvodov.

Prostriedkom harmonizácie a unifikácie jednotlivých kolíznych ustanovení vnútroštátneho práva
upravujúceho inštitút súdnej právomoci v rámci členských štátov Európskej únie predstavuje nariadenie
č. 44/2001 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných
veciach. Keďže nariadenie ako právny akt sekundárneho práva má všeobecnú povahu a je záväzné
pre všetky subjekty spadajúce pod jurisdikciu ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, ktorý má
navyše pred právom vnútroštátnym, je súd povinný aplikovať prioritne právnu úpravu nariadenia.

Podľa čl. 2.1. nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území
členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

Z ustanovení čl. 1.1.,1.2,1.3., 2.1., 2.2., 4.1. nariadenia č. 44/2001 o súdnej právomoci a uznávaní a
výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach vyplýva, že je použiteľné na území
členských štátov Európskej únie s výnimkou Dánska na konania ktoré sa začali po vstupe nariadenia
do platnosti vo vzťahu k členskému štátu, ktorého súd vo veci rozhoduje. Nariadenie použije slovenský
súd vtedy, keď žaloba bola na súde podaná po 1.5.2004. Vecný rozsah nariadenia zahŕňa väčšinu
občianskoprávnych a obchodných sporových vecí. Výnimky sa týkajú najmä verejnoprávnych záležitostí,
pričom zo súkromnoprávnej agendy sú vylúčené veci právnej subjektivity, dedičská agenda, manželské
veci, konkurz. Aplikácia nariadenia je tiež determinovaná i naplnením tzv. personálno-teritoriálnych
kritérií. Nariadenie je tak použiteľné len vo vzťahu k osobám, ktoré majú svoje bydlisko na území
členského štátu Európskej únie. Ak personálne kritériá nie sú splnené, slovenský súd môže svoju
právomoc v občianskych a obchodných veciach založiť na ustanoveniach zákona č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Predmetné nariadenie preto nenahrádza v plnom
rozsahu ustanovenia zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ale pôsobí popri nich,
s tým, že nariadenia má v rozsahu svojho uplatnenia prednosť. To znamená, že je v zásade použiteľné,
ak osoba proti ktorej smeruje žaloba má bydlisko na území niektorého z členských štátov, bez ohľadu
na jej štátne občianstvo. Ak osoba proti ktorej smeruje žaloba nemá bydlisko na území niektorého z
členských štátov, právomoc súdu členského štátu sa neurčuje podľa nariadenia, ale môže sa určiť podľa
vnútroštátneho právneho predpisu. Výnimky sú len v prípade výlučnej právomoci a právomoci založenej
na základe dohody strán v čl. 22, 23 nariadenia.

V danej právnej veci navrhovateľ je občanom Českej republiky s bydliskom na území Českej republiky,
odporca je občanom Slovenskej republiky s bydliskom na území Slovenskej republiky. Súd prvého
stupňa správne skúmal, či je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať a prejednávať danú právnu
vec. Súd prvého stupňa však aplikoval nesprávny právny predpis a to zákon. č. 97/1963 Zb. o



medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, keď v danej právnej veci bolo potrebné aplikovať
nariadenie č. 44/2001 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a
obchodných veciach, ktoré má prednosť pred úpravou v zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom. Podľa tohto nariadenia najmä jeho čl. 2.1. je potrebné pri posudzovaní
právomoci vychádzať z toho, že v zásade je daná právomoc súdu štátu pobytu odporcu, bez zreteľa
na jeho štátne občianstvo a teda je daná právomoc slovenského súdu s poukazom na bydlisko odporcu
na území Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o určenie rozhodného práva, súd prvého stupňa v danej právnej veci aplikoval nesprávny
právny predpis a to Zák. č. 97/1963 Zb. § 10 ods.3 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
pričom bolo potrebné aplikovať Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.júna 1980, ktorý
sa uplatňuje na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom.

Podľa čl. 3.1. tohto dohovoru zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy.
Voľba musí byť dostatočne spoľahlivo vyjadrená alebo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností
prípadu. Účastníci si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej
časť.

Podľa čl. 3.2. tohto dohovoru účastníci zmluvy si môžu kedykoľvek dohodnúť, že zmluva sa spravuje
iným právom ako právom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby podľa tohto článku spravovala
alebo iných ustanovení tohto dohovoru spravovala dovtedy. Žiadna zmena zvoleného práva po
uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 9, ani nepriaznivý vplyv na práva
tretích osôb.

Podľa čl. 4.1. tohto dohovoru v rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu podľa
článku 3, sa zmluva spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Ak však je časť
zmluvy oddeliteľná od jej zostatku a táto časť má užšiu väzbu s iným štátom, možno ju výnimočne
posudzovať podľa právneho poriadku tohto iného štátu.

Podľa čl. 4.2. tohto dohovoru s výhradou ustanovenia odseku 5 tohto článku platí domnienka, že zmluva
má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické
pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzatvorenia zmluvy alebo v prípade zapísanej alebo nezapísanej
právnickej osoby svoju ústrednú správu. Ak sa však zmluva uzatvorí v rámci výkonu obchodnej činnosti
alebo povolania tohto účastníka, tak platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu s tým štátom, kde
sa nachádza jeho hlavná prevádzkareň, alebo ak má podľa zmluvy plnenie poskytnúť iná prevádzkareň
ako hlavná prevádzkareň, so štátom, kde sa nachádza táto iná prevádzkareň.

Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že účastníci konania uzatvorili dňa 15.10.2008 zmluvu o
peňažnej pôžičke v súlade s ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka v písomnej forme. Navrhovateľ
ako občan Českej republiky v postavení veriteľa a odporca ako občan Slovenskej republiky v postavení
dlžníka. Predmetná zmluva bola uzatvorená v písomnej forme, bola podpísaná účastníkmi zmluvy. Z
jej obsahu vyplýva, že bola uzatvorená na území Slovenskej republiky v Podlužanoch dňa 15.10.2008,
ktorého dňa bol predmet pôžičky odovzdaný navrhovateľom odporcovi. V čl. III. bod 3.2. zmluvy sa
účastníci dohodli „Právní vztahy medzi účastníky výslovne neupravené se řídí Občanským zákoníkem
České republiky v platném znení a dalšími príslušnými obecne závaznými právními předpisy“.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danej právnej veci je podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky rozhodným právom právny poriadok Slovenskej republiky v zmysle čl. 4.1., 4.2. tohto
dohovoru. Je tomu tak z dôvodu, že s poukazom na obsah dohody účastníkov v čl. III. bod 3.2. zmluvy
o pôžičke zo dňa 15.10.2008, ako aj s poukazom na doterajší postoj účastníkov k tomuto určeniu,
je nesporné, že účastníci zmluvy si zvolili spravovanie sa Občianskym zákonníkom Českej republiky
len pokiaľ ide o právne vzťahy výslovne neupravené v tejto zmluve, z čoho je potrebné vyvodiť záver,
že ohľadne právnych vzťahov výslovne v zmluve o pôžičke upravených nedošlo k voľbe rozhodného



práva, preto sa zmluva spravuje podľa právneho poriadku štátu s ktorým má najužšiu väzbu, keď platí
domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť
plnenie charakteristické pre zmluvu /odporca ako dlžník/ obvyklý pobyt v čase uzatvorenia zmluvy /
Podlužany, Slovenská republika/.

Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze,
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní veci /reálnom odovzdaní/, o
druhovom určení veci, o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a o určení času vrátenia. Zmluva o
pôžičke je neformálnou zmluvou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky /
peňazí/ veriteľom dlžníkovi a to bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdanie krátkou
cestou. Z ustanovenia § 657 OZ vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná
forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.

Zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou veriteľ prenecháva dlžníkovi určité množstvo druhovo určených
(zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, príp. spotrebovanie a dlžník sa zaväzuje vrátiť vec rovnakého
druhu (teda nie identickú vec). Pôžička patrí medzi základné formy získania úveru. Zmluva o úvere
je upravená v ustanoveniach § 497 až § 507 OBZ. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, pretože na
vznik záväzkového vzťahu sa vyžaduje aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi, a to buď bezhotovostným
spôsobom na účet dlžníka (pri peňažnej pôžičke), alebo odovzdaním z „ruky do ruky“ (pri nepeňažnej
pôžičke). Zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi)
veci určené podľa druhu a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu. Týmito
znakmi sa zmluva o pôžičke odlišuje od príbuzných záväzkových zmlúv. Úpravu zmluvy o pôžičke je
potrebné odlíšiť od zmluvy o úvere, ktorá je absolútnou obchodnou zmluvou (pozri § 497 a nasl. OBZ), aj
keby jej účastníkmi boli osoby, ktoré nie sú podnikateľmi. Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen
konsenzuálnej) zmluvy. Právnym dôvodom vzniku pôžičky je odovzdanie druhovo určenej veci (napr.
peniaze). Veriteľ je zároveň povinný umožniť, aby dlžník nadobudol vlastnícke právo k požičanej veci, a
to neobmedzené právom inej osoby. Vlastnícke právo k požičanej veci prechádza na dlžníka v momente
jej odovzdania (§ 133 OZ). Ak dlžník nevrátil veriteľovi predmet pôžičky včas alebo vrátil niečo iné, čo
bolo predmetom zmluvy alebo vrátil len časť pôžičky, dostáva sa do omeškania. Veriteľ môže v takom
prípade uplatňovať práva uvedené v ustanovení § 517 a nasl. OZ. V spore o vrátenie požičanej sumy
má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol
finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia,
že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Ak sú
tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno o existencii
právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, spočíva na dlžníkovi.

Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v celom rozsahu,
preto sa obmedzuje v odôvodnení rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov podľa § 219
ods.2 OSP.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné
bremeno ohľadne svojho tvrdenia v tom, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom predmetnú zmluvu o
pôžičke, že odporcovi poskytol predmet pôžičky, teda že mu finančné prostriedky reálne odovzdal pri
uzatvorení pôžičky, že odporca mu poskytnutú pôžičku v lehote splatnosti nevrátil.

Tento skutkový a právny záver vyplynul z vykonaného dokazovania v danej právnej veci, najmä z obsahu
samotnej zmluvy o pôžičke z obsahu ktorej bolo nesporne preukázané označením účastníkov zmluvy,
že navrhovateľ ako fyzická osoba /ako veriteľ/ uzatvoril s odporcom ako fyzickou osobou /ako dlžníkom/
zmluvu o peňažnej pôžičke dňa 15.10.2008 v písomnej forme v obci Podlužany, Slovenská republika,



ktorého dňa odporca zároveň osobne prevzal od navrhovateľa v Podlužanoch predmet zmluvy- sumu
500.000,-Kč, ktorú skutočnosť odporca v predmetnej zmluve výslovne prehlásil v čl. I. bod 1.2. zmluvy
a ktorú skutočnosť potvrdil podpisom zmluvy. Podľa čl. II. bod 2.1. zmluvy sa odporca zaviazal vrátiť
pôžičku navrhovateľovi najneskôr do 30.6.2009, keď v konaní bolo nesporne preukázané výpoveďou
oboch účastníkov, že odporca predmetnú pôžičku navrhovateľovi nevrátil.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno, keďže v konaní netvrdil a nepredložil žiadny právne relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
jeho tvrdenia o existencii ním tvrdených skutočnosti, ktoré mali mať za následok, že nedošlo k
uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi konania /pre reálne neodovzdanie predmetu pôžičky/,
resp. jeho tvrdenia o existencii simulovaného právneho úkonu, keďže odporca tvrdil, že bol uvedený do
omylu a mal za to, že predmetná zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi odporcom a spoločnosťou
Mavel, a.s.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že výpoveď svedka R. F. a listinný dôkaz
preukazujúci obsah výpovede T. L. ako svedka v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn.
6C/191/2011, nepreukázali tvrdenia odporcu v konaní. Bolo potrebné v neprospech odporcu zohľadniť
i tú skutočnosť, že odporca ako podnikateľ bol dlhodobo v právnom vzťahu so spoločnosťou Mavel,
a.s., ktorej štatutárnym zástupcom bol i v rozhodnom období navrhovateľ, teda odporca nesporne vedel,
ako je označená táto obchodná spoločnosť v obchodno- právnych vzťahoch /realizovaných i v písomnej
forme/, kto koná za túto spoločnosť, aké postavenie má navrhovateľ v tejto spoločnosti.

Odvolací súd mal za to, že vyššie uvedené správne skutkové zistenia súdu prvého stupňa vyplývajú z
vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa vyhodnotil všetky právne
relevantné dôkazy v danej veci vykonané v rámci dokazovania v súlade s ustanovením § 132 OSP aj z
hľadiska dôležitosti, pravdivosti týchto právne významných dôkazov pre svoje rozhodnutie, tiež poukázal
prečo výsledok toho-ktorého právne významného dôkazu považoval za pravdivý, resp. za nepravdivý,
resp. účelový a z akého dôvodu, pričom vyhodnotil právne významné jednotlivé dôkazy i z hľadiska ich
vzájomnej súvislosti, i s poukazom na výpovede účastníkov.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 OSP a § 142 ods.1 OSP a
navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.