Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/153/2014 z 27. 10. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 27. októbra 2015, sp. zn. 11Co/153/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4312216948.2 Krajský súd Nitra | 11Co/153/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4312216948.2 | 2015-10-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/089502fe-1651-459b-9e41-8863cb8f5b1d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4312216948.2 Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11Co/153/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216948 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216948.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 7C/345/2012-69 zo dňa 6. mája 2014 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 7C/345/2012-90 zo dňa 14. júla 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. 07. 2014 č. k. 7C/345/2012-90 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 440,- eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že jeho pohľadávka vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere dlžníkom (povinným), a preto navrhol vykonať exekúciu podaním návrhu súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a v zákonom ustanovenej dobe do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 25. 01. 2011, a to rozhodnutím o poverení. Nečinnosťou exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda vo výške 125,- eur, ktorá pozostávala z účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- eur a na administratívne spracovanie textov v sume 15,- eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440,- eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami predloženými v spise, a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav a dospel k takémuto záveru. Navrhovateľ podal návrh na vykonanie exekúcie vo forme spísania zápisnice pred JUDr. Rudolfom Krutým, súdnym exekútorom, dňa 30. 07. 2010. Súdny exekútor podal dňa 30. 09. 2010 na Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vec bola vedená na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 10Er/254/2010. Exekučný súd vyzval súdneho exekútora na opravu návrhu na vykonanie exekúcie z dôvodu, že táto neobsahovala potrebné náležitosti. Súdny exekútor podaním doručeným exekučnému súdu dňa 06. 12. 2010 predložil opravený návrh na vykonanie exekúcie spísaný vo forme zápisnice. Exekučný súd vydal dňa 25. 01. 2011 poverenie, ktorým súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3, § 25 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 05. 2010. Poukázal na to, že v danej veci bolo exekučné konanie začaté spísaním zápisnice pred súdnym exekútorom, ktorého si oprávnený vybral, dňa 30. 07. 2010. V zmysle ustanovení Exekučného poriadku bolo na uvedenú vec potrebné aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010, tzn. že lehota na vydanie poverenia ustanovená zákonom na 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011 uvádza ako exekučný titul „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiere nimi schválené“, pričom podľa názoru súdu je uvedené ustanovenie aj v tomto znení správne aplikovať aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý v danej veci bol exekučným titulom, a preto v danej veci lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí. Napriek tomu, že podľa názoru súdu v danej veci lehota 15 dní na udelenie poverenia neplatí, súd skúmal, či na strane exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu nečinnosťou orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Dokazovaním pripojeným spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er/254/2010 mal súd za preukázané, že medzi podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 30. 09. 2010 a vydaním poverenia, ktorým súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, dňa 25. 01. 2011 síce uplynula dlhšia doba, avšak počas uvedenej doby exekučný súd nebol nečinný, nakoľko odstraňoval vady návrhu na vykonanie exekúcie a skúmal formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu. Konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu v dôsledku porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, či v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci nezistil. Postup exekučného súdu bol v súlade so zákonom, keď rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 25. 01. 2011, bezprostredne po doručení opraveného návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom dňa 06. 12. 2010, pričom uvedenú lehotu súd považoval za primeranú závažnosti veci. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že súd postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd prvého stupňa uviedol, že prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, resp. rozhodnutie súdu po uplynutí určitej doby, automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi. V danej veci bolo nesporné, že žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného súdu v exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov sa neviedlo, preto sa súd otázkou porušenia práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezaoberal. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že odporca mal v konaní plný úspech, ale nepriznal mu náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že "dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP), po zistení, že odvolania boli podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 <., § 201 <. OSP), proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201