Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/72/2015 z 16. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 16. februára 2016, sp. zn. 11S/72/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4015200411.1 Krajský súd Nitra | 11S/72/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4015200411.1 | 2016-02-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a01466f3-af76-4f4f-a707-59d3771bc723 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4015200411.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/72/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200411
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015200411.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: B&B TEAM, s.r.o., Nánanská
107, Štúrovo, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska spoločnosť s.r.o., Podzámska 32,
Nové Zámky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. marca 2015 č.
1100305/1/133175/2015/5056, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou zo dňa 04. 05. 2015 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie
žalovaného zo dňa 26. 03. 2015 č. 1100305/1/133175/2015/5056, ako i rozhodnutie správcu dane -
Daňového úradu Trnava zo dňa 05. 01. 2015 č. 9201402/5/5398560/2014. Týmto rozhodnutím správca
dane podľa ust. § 68 ods. 5, 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 3.696,08 eur a zároveň mu nepriznal nadmerný odpočet
uplatnený v daňovom priznaní. Uvedené rozhodnutia považuje žalobca za nezákonné, vydané v rozpore
so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako i v rozpore
s európskou legislatívou a judikatúrou. Správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z
faktúr od dodávateľa Tonezza s. r. o., ktoré sa týkajú nákupu pneumatík. Takýto záver však nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, ale bol vyvodený na základe všeobecných poznatkov o osobe konateľa tejto
spoločnosti, čo je neprípustné.

Žalobca namietal nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ktorý svoje
rozhodnutie oprel výlučne o skutočnosť, že v osobe konateľa spoločnosti Tonezza s. r. o. sa jedná
zrejme o subjekt, ktorý si neplní svoje daňové povinnosti, nespolupracuje so správcom dane a podľa
jeho tvrdenia má ísť o osobu s nepravými osobnými údajmi. Žiadna z týchto skutočností nie je priamym
dôkazom o tom, že spoločnosť Tonezza s. r. o. neposkytla žalobcovi plnenie a že žalobca plnenie
neprevzal a nezaplatil zaň. Na ťarchu žalobcu žalovaný kladie nepreukázanie reálneho dodania tovaru
a služby, ale uskutočnené práce vo forme čistenia interiéru nie je možné preukázať po viac ako
dvoch rokoch a nákup pneumatík, ktoré sú u žalobcu spotrebným materiálom, rovnako nie. Žalobca
sa na žiadnych nekalých praktikách nepodieľal a v priebehu daňovej kontroly sa vyjadril, že ako dôkaz
uskutočnenia obchodu, okrem listinných dôkazov, vie podložiť svoje tvrdenia výpoveďami svedkov, ktorí
od zástupcu spoločnosti Tonezza s. r. o. tovar prijali, pričom vychádzal práve z toho, že tovar bol ku
dňu vykonania kontroly spotrebovaný. Takýto dôkaz však správca dane nevykonal a nepostupoval teda



podľa ust. § 24 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom vychádzal iba zo skutočností, ktoré žalobca
ako daňový subjekt nevie ovplyvniť a za ktoré nezodpovedá. Bol toho názoru, že svoju povinnosť si
splnil predložením prvotných dokladov a evidencií, pričom žalovaný pri spochybňovaní deklarovaného
plnenia vychádzal len z tej skutočnosti, že dodávateľ tovaru nepotvrdil jeho dodanie z dôvodu, že daňové
orgány nevedeli zabezpečiť jeho účasť na konaní. Správca dane sa však ani nepokúsil o predvedenie
konateľa spoločnosti Tonezza s. r. o.

Bol toho názoru, že správca dane ho zaťažil neprimeraným dôkazným bremenom, ktoré nevie uniesť
ani pri vynaložení značného úsilia a v tejto súvislosti poukázal na záväznosť judikatúry Súdneho dvora
EÚ, v zmysle ktorej je prejudiciálny rozsudok spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie,
záväzný pre vnútroštátny súd (Benedetti, 52/76, 03. 02. 1977, Zb. s. 163, bod 26), ako i pre súdy, ktoré
budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24. 06. 1969,
Zb. s. 165, bod 2). Taktiež poukázal i na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03
(Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok
na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo
následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Do
pozornosti súdu dal i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/1/2010, kde súd otázku
zásadného právneho významu vyriešil vyslovením právnej vety, v zmysle ktorej v prípade, ak prijaté
zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti v osobe dodávateľa, ktorý v rámci miestneho
zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal
platiteľovi, ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového subjektu a za ktoré zodpovedá
iný daňový subjekt. Ďalej poukazoval i na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach
C-80/11 (Mahageben Kft.) a C-142/11 (Péter Dávid), ako i na výklad Šiestej smernice o práve na odpočet
dane z pridanej hodnoty.

I keď v prípade žalobcu nejde o plnenie v reťazci, rovnako platí, že nemôže niesť zodpovednosť
za konanie tretej osoby, pritom je nad všetky pochybnosti zrejmé, že jediným dôvodom, pre ktorý
žalovaný spochybňuje nárok žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty, je skutočnosť, že správcovi
dane sa nepodarilo skontaktovať s dodávateľom tovaru, ktorý potom dodanie tovaru pre žalobcu
nepotvrdil. Žalobca bol toho názoru, že nie on, ale žalovaný trpí dôkaznou núdzou, keď svoje tvrdenie
o nedodaní tovaru a služby ničím nepreukázal a z tejto dôkaznej situácie mal vyvodiť prislúchajúci
záver. Z týchto dôvodov žalobca spochybňuje zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorý sa od citovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ neoprávnene odchýlil v neprospech žalobcu a len na základe nemožnosti
skontaktovať sa s konateľom dodávateľa tovaru uzavrel vec v neprospech žalobcu.

Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 30. 06. 2015, v ktorom žiadal, aby súd
žalobu ako zamietol. Uviedol, že správca dane je povinný preveriť všetky náležitosti deklarovaného
zdaniteľného obchodu. Jedinú spoločníčku a konateľku spoločnosti Tonezza s. r. o. sa nepodarilo
stotožniť a správca dane svoj záver o tom, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, resp. služby zo strany
tejto spoločnosti, podložil najmä zistením, že dodávateľ, t. j. spoločnosť Tonezza s. r. o. v daňovom
priznaní nepriznal tuzemské dodania a nevykázal daňovú povinnosť, nebol registrovaný pre daň zo
závislej činnosti a nemal ani zamestnancov.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobca má povinnosť v priebehu daňovej kontroly
predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Nič mu nebránilo, aby si túto svoju povinnosť splnil
a predložil relevantné dôkazy o prijatom zdaniteľnom obchode, resp. identifikačné údaje o svojich
zamestnancoch, ktorí jeho tvrdenia mali potvrdiť. Výzvu správcu dane na predloženie dôkazov o reálnom
uskutočnení zdaniteľného obchodu nemožno považovať za zaťaženie žalobcu neprimeraným dôkazným
bremenom. Nemožno akceptovať ani odvolávanie sa žalobcu na závery a stanoviská súdov k otázke
dokazovania pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty v právnych vzťahoch, týkajúcich sa dodávateľa a
jeho subdodávateľov, pretože v tomto prípade nešlo o transakcie v reťazci dodávok. Bol toho názoru,
že nemožno akceptovať ani názor žalobcu o neoprávnenom odchýlení sa žalovaného od judikatúry
Súdneho dvora EÚ v neprospech žalobcu.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 246 ods. 1, ust. § 246a ods. 1 OSP)
na pojednávaní (v neprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručenie predvolanie vykázané dňa 19. 01.
2016 a svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal o jeho odročenie) preskúmal žalobou napadnuté



rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. 03. 2015, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu
dôvodov žaloby (ust. § 249 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust.
§ 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa § 8 ods. 1, písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
účinnom do 30. 09. 2012, dodaním tovaru je
a/ prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú
cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá
referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1, 2, písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/, c/ alebo písm. d/ najskôr v zdaňovacom
období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období
kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad
podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/. Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/
alebo písm. d/ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie
kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom
zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/. Platiteľ
vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na
odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom
právo na odpočítanie dane vzniklo.

Podľa § 71 ods. 1, vyššie citovaného zákona, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a
predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku
daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo
viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac
platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej
povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci.
Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s
oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

Úlohou súdu bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní
o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2012 v sume 3.696,08
eur (ako rozdielu medzi nadmerným odpočtom uplatneným žalobcom v daňovom priznaní, t. j. 381,81
eur za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie a daňou zistenou správcom dane, t. j. 3.314,27 eur pri



daňovej kontrole vykonanej u žalobcu v roku 2014 a 2015 pri dodržaní jej časového rozsahu) a zistiť,
či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri
vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného
dodávateľa tovaru - pneumatík, t. j. spoločnosti Tonezza s. r. o.

Medzi účastníkmi konania bol teda sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012 pri ním tvrdenej dodávke pneumatík zn. Michelin od
dodávateľa Tonezza s. r. o. deklarovanej na faktúre zo dňa 27. 07. 2012 č. 2012127 (číslovanie faktúry u
dodávateľa). Žalobca v podanej žalobe poukazoval na to, že splnil všetky podmienky stanovené vyššie
citovaným zákonom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru od spoločnosti Tonezza
s. r. o.

Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovil pre dokazovanie
nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a
tieto podmienky sú uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, ako i v ust. § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie
citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa
viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku
zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na
odpočítanie, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú
deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade na vyššie označenej faktúre, ktorá mala byť podľa
tvrdení žalobcu vystavená dodávateľom tovaru, t. j. spoločnosťou Tonezza s. r. o. Z ust. § 49 ods. 1,
2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená,
že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky tovaru, ktorý mal nakúpiť
od ním deklarovaného dodávateľa, t. j. Tonezza s. r. o. len v prípade, ak by pri tomto tovare vznikla
tomuto dodávateľovi daňová povinnosť. V tomto smere podľa názoru súdu správca dane vykonal v
potrebnom rozsahu dokazovanie, a to vyžiadaním listinných dokladov a výsluchom konateľa žalobcu,
resp. i preverovaním spoločnosti Tonezza s. r. o.. V priebehu daňovej kontroly žalobca predložil správcovi
dane faktúru zo dňa 27. 07. 2012 vystavenú dodávateľom označeným ako Tonezza s. r. o., ktorý mu
mal dodať celkom 32 (20 + 12) kusov pneumatík zn. Michelin XTE 2 385/55 R 22,5 a Michelin XTE
2/385/65 R 22,5, a to dňa 27. 07. 2012 v cene 22.176,48 eur (z toho DPH 3.696,08). Predmetná faktúra
je opatrená pečiatkou deklarovaného dodávateľa, t. j. Tonezza s. r. o., a nečitateľným podpisom, resp.
by sa mohlo jednať o podpis Radovicova. Taktiež žalobca predložil i dodací list vystavený deklarovaným
dodávateľom dňa 27. 07. 2012, na ktorom je uvedený totožný druh tovaru ako na faktúre, cena 22.176,48
eur (z toho DPH 3.696,08 eur), pričom tento doklad je takisto opatrený pečiatkou spoločnosti Tonezza s.
r. o. a podpisom Radovicova. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra je konateľkou
tejto spoločnosti Maria Radovicova.

Predloženie uvedených dokladov je však len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie
je tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes možné
vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch
bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného
plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené. Za tým účelom správca
dane vypočul konateľa žalobcu ako odberateľa tovaru od spoločnosti Tonezza s. r. o. (deklarovaného
dodávateľa) a požiadal príslušného správcu dane pre túto spoločnosť o vykonanie jej preverenia, čo
však nebolo možné, nakoľko zásielka s predvolaním sa vrátila dožiadanému správcovi dane s tým, že
adresát je na udanej adrese (zapísanej v obchodnom registri ako sídlo spoločnosti) neznámy. Preverenie
dodania tovaru zo strany spoločnosti Tonezza s. r. o. nebolo možné ani u jej konateľky, nakoľko zásielka
zaslaná na jej adresu sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Šetrením v evidencii obyvateľov
Slovenskej republiky však bolo zistené, že rodné číslo osoby s menom Q. Y. neexistuje a takáto osoba
sa nenachádza ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR. Malo by sa však jednať
o osobu s menom Q. Y. s trvalým pobytom v D..

Uvedené zistenia (vrátane toho, že spoločnosť nebola registrovaná na daň zo závislej činnosti, čo
vyplýva z analytického listu tejto spoločnosti a nemala teda zamestnancov) boli dňa 04. 11. 2014
oznámené na ústnom pojednávaní konateľovi spoločnosti žalobcu, ktorý uviedol, že zabezpečí z



obchodného registra listiny s overeným podpisom spoločníčky a konateľky spoločnosti Tonezza s. r.
o., ako i ďalšie dôkazy o pohybe zakúpeného tovaru - pneumatík. Následne správcovi dane predložil
zakladateľskú listinu spoločnosti Tonezza s. r. o. zo dňa 02. 01. 2012, 29. 03. 2012, rozhodnutie jediného
spoločníka tejto spoločnosti ako i podpisový vzor konateľa spoločnosti, ktoré získal zo súdu (ako je
uvedené v mailovej komunikácii). Dňa 04. 12. 2014 bol spísaný protokol z daňovej kontroly, z ktorého
vyplýva, že za zdaňovacie obdobie júl 2012 žalobca podal i dodatočné daňové priznania, a to dňa
22. 10. 2012, 14. 11. 2012 a 25. 03. 2013, pričom za toto zdaňovacie obdobie si uplatnil nadmerný
odpočet -381,81 eur, ale po daňovej kontrole bola zistená suma dane z pridanej hodnoty 3.314,27 eur,
čo je rozdiel 3.696,08 eur. Správca dane v protokole z daňovej kontroly uviedol, že obchodná transakcia
deklarovaná na dodávateľskej faktúre č. 2012127 za uvedené zdaňovacie obdobie sa neuskutočnila tak,
ako je to deklarované a žalobcovi bol určený rozdiel odpočítania dane v sume 3.696,08 eur.

Žalobca podal k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 04. 12. 2014 z daňovej kontroly písomné
vyjadrenie, v ktorom k zdaňovaciemu obdobiu júl 2012 uviedol, že nespolupráca a neplnenie si povinnosti
dodávateľa voči správcovi dane nemôže byť na ťarchu žalobcu, pretože kontrolovali správnosť IČ DPH
u dodávateľa a vykonanie iného zisťovania im legislatíva neumožňovala. Taktiež uviedol, že v priebehu
kontroly ani netvrdili, že by jednali s konateľkou spoločnosti a od začiatku boli v kontakte s osobou, ktorá
vyhlásila, že je zástupcom spoločnosti Tonezza s. r. o. a ktorá mala u seba i registračnú pokladňu a
taktiež mala i pečiatku a je pravdepodobné, že dodanie tovaru fyzicky vykonávala osoba (ktorej totožnosť
neboli oprávnení preveriť), ktorá v tom čase nemala u dodávateľa legálny pracovný pomer.

S poukazom na uvedené zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu bol i podľa názoru
súdu správny postup správcu dane, keď sa snažil preveriť dodanie tovaru u žalobcom deklarovaného
dodávateľa, resp. u jeho konateľky, pričom bolo ale zistené, že osoba s menom Q. Y. nie je vedená v
evidencii obyvateľov SR a nenachádza sa ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území
SR, malo by sa však jednať o osobu s menom Q. Y. s trvalým pobytom v D.. Žalobca potvrdil, že s
konateľkou dodávateľa nejednal a žiadnym spôsobom neoznačil ani osobu (neuviedol, či to bol muž
alebo žena, meno tejto osoby, resp. na základe čoho táto osoba mala jednať za dodávateľa), s ktorou
jednal ako so zástupcom dodávateľa. Za takejto situácie ani podľa názoru súdu nebol dôvod, aby
správca dane za účelom vypočutia osoby zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Nitra ako
konateľka spoločnosti Tonezza s. r. o. požiadal o jej predvedenie. Rodné číslo tejto osoby uvedené
v žalobcom predložených listinách (zakladateľská listina zo dňa 29. 03. 2012, podpisový vzor z toho
istého dňa) nebolo stotožnené so žiadnym občanom Slovenskej republiky, takéto rodné číslo neexistuje
a takáto osoba sa nenachádza ani v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území SR. Žalobca
bol o týchto zisteniach a výsledkoch dokazovania oboznamovaný (zápisnica o ústnom pojednávaní
zo dňa 04. 11. 2014) a vyzývaný na označenie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia (výzva zo dňa
04. 12. 2014). V reakcii na tieto výzvy žalobca predkladal listinné doklady, pričom v priebehu daňovej
kontroly ani vyrubovacieho konania neuvádzal mená osôb, ktoré by mohli byť vypočutí ako svedkovia.
Za danej dôkaznej situácie, keď žalobca žiadnym spôsobom neidentifikoval osobu, ktorá mala konať
za spoločnosť dodávateľa a žalobcovi tovar dodať, podľa názoru súdu nie je relevantným dôkazným
prostriedkom na preukázanie dodania tovaru ani vypočutie zamestnancov žalobcu, ako sa toho žalobca
domáhal v podanej žalobe.

S poukazom a na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i súd toho názoru, že žalobcom
deklarovanému dodávateľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty, a preto
nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto súvislosti súd poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Sžf/63/2011, ako i na ďalší jeho
rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 78/2011, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou
preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný“.



Daňový subjekt, uplatňujúci si odpočítanie dane z pridanej hodnoty, má v daňovom konaní preukázať
reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá. Z
uvedeného potom vyplýva, že cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo
tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdenej obchodnej transakcie v mesiaci
júl 2012 na základe ním predložených dokladov správca dane zistil a konštatoval, že deklarovaná
obchodná transakcia sa neuskutočnila tak, ako je to uvedené na faktúre č. 2012127 zo dňa 27. 07. 2012,
nakoľko v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žalobca okrem vyššie uvedených
dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného
dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány si
urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol i
reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre (napr. rozsudok č. 2 Afs 177/2006-61). Obchodný
prípad, ktorý žalobca považuje za uskutočnené zdaniteľné plnenie a ku ktorému predložil doklady
(faktúru, dodací list, doklad z registračnej pokladne), nespĺňa atribúty daňovej transakcie podľa zák. č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a žalobca nepreukázal kauzu
právneho úkonu podľa prezentovaného zámeru. Uvedené znamená, že v daňovom, ani v súdnom konaní
žalobca nepreukázal, že ním predložené doklady zodpovedajú reálnemu plneniu. Súd považuje za
potrebné uviesť, že ak má ísť o daňový doklad spôsobilý na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí
ho vyhotoviť platiteľ tejto dane, t. j. osoba, ktorá atribúty platiteľa tejto dane spĺňa (vznikla jej povinnosť
zaplatiť daň z pridanej hodnoty a súčasne táto reálne uskutočnila zdaniteľné plnenie). V predmetnej
veci je potrebné zdôrazniť, že sám žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho
konania žiadnym spôsobom neidentifikoval osobu, ktorá mu tovar dodala, neuvádzal okolnosti dodania
tovaru, čo jednoznačne spochybnilo žalobcom deklarované dodanie tovaru od spoločnosti Tonezza s.
r. o. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil pri tovare, ktorý mu mal dodať deklarovaný
dodávateľ, t. j. spoločnosť Tonezza s. r. o., aby preukázal skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia,
vrátane prepravy tohto plnenia. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných
vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť
si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá
prepravu tovaru vykoná. Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne, a preto je možné
dôvodne pochybovať, či mu fakturovaný tovar dodal ním tvrdený dodávateľ a platiteľ dane z pridanej
hodnoty a či faktúra, pri ktorej si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty, bola vôbec vystavená
platiteľom tejto dane. Tu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že konateľ žalobcu sám potvrdil, že
s konateľkou spoločnosti Tonezza s. r. o. nejednali. Za tejto situácie potom bolo potrebné preveriť
si totožnosť osoby, ktorá vystupovala v jej mene vrátane toho, či je oprávnená takto konať (napr.
vyžiadaním si dokladu oprávňujúceho na konanie za spoločnosť, kontaktovaním konateľky spoločnosti
ohľadne tejto transakcie a osoby, ktorá za spoločnosť vystupuje a pod.). Pokiaľ osoba, ktorá vystupovala
ako zástupca dodávateľa, mala registračnú pokladňu a pečiatku spoločnosti, toto ešte nie je dôkazom o
tom, že skutočne je oprávnená konať za dodávateľa a koná v jeho mene. Pri preverovaní si spoločnosti
dodávateľa by žalobca musel zistiť, že podľa verejne dostupného výpisu z obchodného registra sa jedná
o spoločnosť, ktorá bola do obchodného registra zapísaná v januári 2012 a v apríli 2012 mala už tretieho
konateľa, čo nie je znakom stabilnej spoločnosti. S poukazom na uvedené, je potom podľa názoru súdu
dôvodné konštatovanie žalovaného, že nebolo preukázané, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi
dvoma deklarovanými platiteľmi dane z pridanej hodnoty a žalobca si v daňovom priznaní k dani z
pridanej hodnoty nedôvodne uplatnil odpočítanie tejto dane.

Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a
odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného
zákona, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového
subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri
svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať
aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie
dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Faktúru a dodací
list, ktoré predložil žalobca obsahovali popis zdaniteľného plnenia (32 kusov pneumatík zn. Michelin a
ich typ), ktoré je však nepreskúmateľné bez predloženia napríklad dokladov o preprave pneumatík k
žalobcovi, skladových listov, dokladov preukazujúcich, do ktorých motorových vozidiel a kedy žalobca
tieto pneumatiky namontoval, resp. ako s nimi naložil a pod. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu
žalobcu tú skutočnosť, že žiadnym spôsobom si neoveroval svojho dodávateľa, resp. to, či osoba,
ktorá ako zástupca dodávateľa vystupuje, je skutočne oprávnená takto vystupovať a na základe čoho



a v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania žiadnym spôsobom túto osobu
ani neidentifikoval, pričom mal vedomosť, že to nie je konateľka dodávateľa. Takýto postup žalobca
odôvodňoval tým, že sa jednalo o dodávateľa, ktorý z hľadiska množstva dodávaného tovaru nebol
pre neho významný. Treba konštatovať, že overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou
daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu,
napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť
deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej
núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného
obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom.

Súd je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou
správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok
zo dňa 19. 04. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné,
aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy
veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní
svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza
dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil
podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 49 ods. 1,
2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom postupoval v
súlade s ustálenou judikatúrou.

K námietke žalobcu, že správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane na základe všeobecných
poznatkov o osobe konateľky spoločnosti Tonezza s. r. o., je potrebné uviesť, že táto námietka nie je
dôvodná. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012 nebolo žalobcovi uznané
z dôvodu, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúry a reálne dodanie
tovaru od spoločnosti Tonezza s. r. o. a jeho spotrebovanie, nakoľko, ako žalobca sám uviedol v podanej
žalobe, pneumatiky sú u neho spotrebný materiál. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je
dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení,
že týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam
správcu dane a zaujať stanovisko.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics, C-484/03 Bond House, C-80/11 Mahagében Kft.,
C-142/11 Péter David) a rozsudok Najvyššieho súdu SR (v konaní pod sp. zn. 3Sžf 1/2010), súd je
toho názoru, že žalobca si nesprávne vysvetľuje závery týchto rozsudkov na jeho obchodnú transakciu
s deklarovaným dodávateľom a naviac ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo možné závery týchto
rozsudkov aplikovať na jeho obchodný prípad podľa predloženej faktúry a v kontrolovanom zdaniteľnom
období. V uvádzaných rozhodnutiach sa okrem iného predpokladá skutočnosť, že platiteľ v reťazci
dodávok nevedel a ani vedieť nemohol o podvodnej povahe plnenia jednotlivých článkov obchodného
reťazca. V prípade žalobcu sa obchodný reťazec nejednalo, na čo poukázal i žalovaný vo svojom
rozhodnutí, nakoľko pneumatiky, ktoré nakupuje sú u neho spotrebným materiálom, čo i sám potvrdil.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona,
keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 05. 01. 2015 určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie júl 2012 v sume 3.696,08 eur (nepriznal mu odpočet dane v sume 381,81 a vyrubil daň v
sume 3.314,27 eur). Správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane zo dňa 05. 01. 2015
potvrdil podľa § 68 ods. 5, 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Z obsahu preloženého administratívneho spisu vyplýva, že
daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho
základe v zmysle zákona rozhodnúť. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo
svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v



čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Z uvedených dôvodov súd žalobu podanú žalobcom ako
nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a
neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).