Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/130/2016 z 21. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 21. septembra 2016, sp. zn. 8Co/130/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4209205363.2 Krajský súd Nitra | 8Co/130/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4209205363.2 | 2016-09-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Kúpna zmluva Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4ed6d8ca-0eec-471d-bcf1-080076761b51 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4209205363.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/130/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209205363
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4209205363.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: F. F., nar. XX. XX.
XXXX, bytom O., F. A. XXXX/XX, zast. JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátkou so sídlom AK Komárno, M.
R. Štefánika 6, proti žalovaným: 1/ O. X., nar. XX. XX. XXXX, 2/ S. X., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom
O. - M. XX, obaja zastúpení JUDr. Róbertom Schuchmannom, advokátom so sídlom Komárno, Nám. M.
R. Štefánika 6, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 2. decembra 2015 č. k. 7C/92/2009-263 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva uzatvorená vo forme notárskej
zápisnice spísanej dňa 27.02.2008 notárkou Máriou Nagyovou so sídlom Notárskeho úradu v Komárne,
Jókaiho ul. 26 pod spisovou značkou N 46/2008, NZ 8106/2008, NCRIs 8041/2008, v spojení s opravou
z 03.03.2008 pod spisovou značkou N 46/2008, NZ 8106/2008, NCRIs 8041/2008, uzatvorená medzi
predávajúcim B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., Q. XXXX/X a žalovanými ako kupujúcimi, na základe
ktorej žalovaní nadobudli do W. byt č. XX na 4. poschodí, vchod č. 1, v bytovom dome so súp. číslom
XXXX, ktorý je vedený v katastri nehnuteľností na katastrálnom odbore Okresného úradu Komárno, na
liste vlastníctva č. XXXX pre okres O., obec a katastrálne územie O., parcely registra „C“ evidované
na katastrálnej mape, parcela číslo 1233/4 o výmere 824 m2, ako zastavanej plochy a nádvoria, ako
aj s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu so spoluvlastníckym
podielom k pozemku v pomere: 6099/283650 z celku, vkladom do katastra nehnuteľností v tom čase
Správou katastra Komárno číslo: V - 881/08 zo dňa 03.03.2008, je voči žalobcovi neúčinná. O náhrade
trov konania rozhodol výrokom, že o nej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia (§ 151 ods. 3 OSP).
Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 42a ods. 1 až 5, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj
zisteným skutkovým stavom veci, na základe ktorého dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Súd prvej
inštancie mal preukázané, že kúpnou zmluvou z dňa 27.02.2008 B. Q. (v tom čase zať žalovaných) ako
predávajúci previedol na žalovaných v 1. a 2. rade ako kupujúcich byt č. XX, na X poschodí, súp. č.
XXXX, popísaný vyššie. Žalobca mal voči predávajúcemu pohľadávku vo výške 9.958,17 eura (300.000,-
Sk), priznanú rozsudkom Okresného súdu Komárno, sp. zn. 13C/11/2009, právoplatným 24. 04. 2009.
Na zabezpečenie pôžičky chcel žalobca zriadiť aj záložné právo k bytu, ale vklad nebol povolený a
katastrálne konanie bolo zastavené. Dňa 03.03.2008 B. Q. nehnuteľnosť previedol na žalovaných.
Konštatoval, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno tvrdení, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli
vedieť úmysel dlžníka, ktorý úmysel zákon predpokladá, keďže sú príbuznými dlžníka. Žalovaní vedeli,
že B. Q. bol hráčom na hracích automatoch, v minulosti mu pomáhali pri vyrovnaní jeho dlhov, a preto



im muselo byť známe, prečo predáva jediný svoj hodnotný majetok - byt. Keďže dcéra žalovaných, B.
Q. vypovedala, že už pred spísaním darovacej zmluvy v máji 2007, ktorou sa B. Q., v tom čase jej
manžel, pokúšal byt previesť na ňu darovacou zmluvou, sa dozvedela o dlhoch svojho manžela, museli
žalovaní už v tom období ako osoby blízke vedieť o dlhoch zaťa a to nielen voči žalobcovi, ale aj
iným osobám. Potvrdili, že vedeli o dlhu voči žalobcovi v sume 130.000,- Sk a o ďalších menších
čiastkach voči iným osobám. Existencia dlhov po splatnosti, ktorých vyrovnanie nebolo vo finančných
možnostiach bývalého zaťa vyplynula aj z výpovede žalovaného v l. rade, ktorý nespochybnil vedomosť
o existencii pôžičiek medzi jeho zaťom a žalobcom v minulosti, za tým účelom sa stretli a riešili veci aj s
jeho rodičmi a vedel aj o hráčskej vášni zaťa. Ďalej konštatoval, že po neúspešnom scudzení predmetu
konania darovaním bytu dcére žalovaných je nepochybné, že žalovaní mali záujem zabezpečiť dcéru
či už po finančnej stránke alebo bytom. Nestotožnil sa s obranou žalovaných, že nemali vedomosť o
pôžičke s poukazom na výpoveď žalovaného v l. rade, ktorý potvrdil vedomosť o opakovanej existenciu
finančného vzťahu so žalobcom, súvisiacu s jeho neúspešnými aktivitami pri dovoze ojazdených áut zo
zahraničia a s pôžičkami, jeho závislosťou na hracích automatoch a s neúspešným pokusom o prevod
bytu darom na ich dcéru.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade a navrhli rozsudok
zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Vytýkali súdu prvej inštancie neúplne zistený skutkový stav pre nevykonanie navrhnutých dôkazov
potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Uviedli, že pre objektívne posúdenie je potrebné
zohľadniť, že ich bývalý zať mal pred uzatvorením zmluvy o pôžičke uzatvorenú so žalobcom inú pôžičku
vo výške 130.000,- Sk. Táto bola zabezpečená motorovým vozidlom, ktorého vlastníkom bola ich dcéra.
K vráteniu finančných prostriedkov došlo tak, že peniaze vyplatil otec ich zaťa za pomoci žalovaného
v l. rade a vyzval žalobcu, aby už peniaze zaťovi viac nepožičiaval, pretože nie je schopný, vzhľadom
na jeho finančnú situáciu, pôžičku vrátiť. Žalobca prisľúbil, že v budúcnosti B. Q. už peniaze nepožičia.
O pôžičke ich dcéra nebola informovaná. Žalobca ju neuviedol do zmluvy preto, aby o nej nevedela.
Poukázali na to, že hoci predmetný byt bol vo výlučnom vlastníctve B. Q., v skutočnosti ho kúpili oni spolu
s rodičmi B. Q.. Nemali vedomosť o návrhu na zriadenie záložného práva ani o katastrálnom konaní. Dňa
20.07.2007 došlo k rozchodu ich dcéry a B. Q., ktorý 27. 07. 2007 odcestoval do Anglicka a vrátil sa kvôli
uzatvoreniu kúpnej zmluvy. O pôžičke 300.000,- Sk ich dcéra informovaná nebola a žalobca to vedel.
Aj pri uzatváraní tohto právneho úkonu ju úmyselne do zmluvy nepojal, aby o nej nemala vedomosť.
O pôžičke a o návrhu na vydanie platobného rozkazu nemali vedomosť, keďže neboli účastníkmi
konania. O pôžičke ich B. Q. neinformoval. Sporná kúpna zmluva bola uzatvorená z jeho podnetu a pri
jej uzatváraní sa zaujímali o existenciu záložných práv. Mali k dispozícii list vlastníctva č. XXXX pre kat.
úz. O.. Záložný veriteľ Q. dal súhlas k prevodu a nemali dôvod pochybovať o tom, že byt, ktorý kupujú
nie je zaťažený iným záložným právom. Pokiaľ by vedeli, že B. Q. má ďalší úver vo výške 300.000,- Sk,
neboli by byt kupovali. Poukazujúc aj na dohodu so žalobcom, že nebude požičiavať B. Q. finančné
prostriedky tvrdili, že nemali dôvod v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy usudzovať na existenciu ďalšej
pôžičky. Sporný byt zakúpili z ich finančných prostriedkov vo výške 250.000,- Sk a 100.000,- Sk dali
rodičia B. Q.. Iba formálne bol vedený na jeho meno. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy bola dohodnutá kúpna
cena 920.000,- Sk, ktorú vyplatili pred spísaním zmluvy tak, že od nej odpočítali čiastku, ktorú vyplatili
jeho rodičom v čase kúpy bytu od pôvodného vlastníka a zvyšok započítali do dlžôb voči Q., ktoré splácali
spolu s rodičmi predávajúceho. Rozdiel bol predávajúcemu vyplatený pred podpisom kúpnej zmluvy v
hotovosti. Poukázali na to, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, aký prospech z odporovateľného
právneho úkonu mali s poukazom na genézu kúpy bytu. Zostatok na pôžičkách, ktorými je byt zaťažený,
nie je uhradený a splácajú ho. Argumentácia súdu prvej inštancie opretá o vyjadrenie G. Q., ktorá pri
spísaní darovacej zmluvy v máji 2007 mala vedieť o dlhoch jej manžela, a preto aj oni, ako blízke osoby,
mali vedieť o ich dlhoch, považujú za nepresvedčivú a vytrhnutú z kontextu jej výpovede, pretože ak
hovorila o dlžobách, mala na mysli dlžobu voči žalobcovi v sume 130.000,- Sk. Až neskôr sa dozvedela,
že mal ďalšie dlhy voči žalobcovi a o pôžičke 300.000,- Sk sa dozvedela až v roku 2008. Poukázali na
to, že k B. Q. v zmysle § 116 a § 117 OZ nie sú blízke osoby. Z uvedených dôvodov mali za to, že súd
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V čase stretnutia s rodičmi B. Q., keď chceli dať veci do
poriadku výslovne uviedol, že okrem dlhov voči Trianglu a Q. iné dlhy nemá. O tom, že má ďalšie dlžoby
sa dozvedel žalovaný v 1. rade až keď u notárky podpísali kúpnu zmluvu.

3. Žalobca k odvolaniu písomné vyjadrenie nepodal.



4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, §
362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania a
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal odvolanie bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem s verejným vyhlásením rozhodnutia (§
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

5. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že
dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky,
sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho
odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

6. Podľa § 42a ods. 2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.

7. Odporovať možno len úkonom dlžníka. Len dlžník totiž môže ukrátiť nároky veriteľa. Ak iná osoba
než dlžník urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik odporovateľnosti.
Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Vymáhateľnou je
pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle Civilného sporového poriadku, (predtým
Občianskeho súdneho poriadku), alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov (zákon č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení neskorších predpisov, zákon č. 71/1967 Zb, o správnom konaní (správny poriadok), zákon č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), prípadne bola už
prihlásená do konkurzného konania. Krátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také
skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti.

8. Predpokladmi odporovateľnosti sú, že k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v
posledných troch rokoch. Uvedená lehota sa počíta spätne od urobenia úkonu, ktorým sa odporuje;
ak je napádaný právny úkon urobený neskôr, nemožno mu už odporovať. Právny úkon bol urobený
s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy. Druhou stranou môže byť
ktokoľvek, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá
pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a
blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna domnienka
uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené neplatí, ak druhá
strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať.
Náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka sú skutkové okolnosti, ktoré treba zisťovať
konkrétne, diferencovane a špecificky v každom jednotlivom prípade. Najväčším nedostatkom tohto
ustanovenia je to, že sa vzťahuje iba na fyzické osoby.

9. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci,
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil v
súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi a výkladom. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov
preskúmavaného rozhodnutia (§ 387 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolací súd dodáva, že predmetom konania bol nárok žalobcu na vyslovenie neúčinnosti právneho
úkonu, uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi B. Q., bývalým zaťom žalovaných, ktorý ako predávajúci
previedol na nich byt č. XX na 4. poschodí, vo vchode č. X v bytom dome súp. č. XXXX v kat. úz.
O., zapísanom na LV č. XXXX. Žalobca v čase podania žaloby, dňa 01. 06. 2009, mal vymáhateľnú
pohľadávku, priznanú rozsudkom Okresného súdu Komárno, č. k. 13C/11/2009-49 zo dňa 17. 04. 2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť 24. 04. 2009. Žalovaní a predávajúci v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy
boli v rodinnom vzťahu, predávajúci bol zaťom žalovaných a v zmysle § 116 OZ boli blízke osoby, keďže
v zmysle prvej vety citovaného ustanovenia vety za bodkočiarkou platí, že iné osoby v pomere rodinnom
alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich



druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Rodinným pomerom je akýkoľvek príbuzenský vzťah, ktorý
nemožno zaradiť do prvej skupiny, teda pokiaľ nejde o príbuzných v prvom rade o súrodenca a manžela.
Medzi žalovanými a predávajúcim bol vzťah rodinný, pretože predávajúci bol manželom ich dcéry a mali
dobré vzťahy, preto bezpochyby platí, že ujmu zaťa by dôvodne pociťovali ako svoju vlastnú. Správne
konštatoval súd prvej inštancie, že boli preukázané všetky zákonné predpoklady odporovateľnosti
a to existencia kúpnej zmluvy, t.j. právneho úkonu, ktorým bola ukrátená vymáhateľná pohľadávka
veriteľa, platnosť odporovateľného právneho úkonu, kúpnu zmluvu uzatvoril dlžník v posledných 3
rokoch so žalovanými, ako osobami blízkymi a žalovaní nepreukázali, že dlžníkov úmysel ukrátiť
žalobcu ako veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohli rozpoznať. Vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalovaní už v minulosti vedeli o pôžičkách a dlhoch B. Q. ako aj o jeho hráčskej vášni
na automatoch. K odvolacím dôvodom žalovaných odvolací súd dodáva, že ich tvrdenie o prísľube
žalobcu neposkytnúť dlžníkovi pôžičku (po uhradení pôžičky 130.000,- Sk) žalobca poprel a odvolací
súd ich tvrdenie považuje za účelové a nepreukázané. Neuvedenie manželky dlžníka do písomnej
zmluvy o pôžičke nemá za následok neplatnosť kúpnej zmluvy a nepreukazuje ani tvrdenia žalovaných,
že tak postupoval v úmysle zatajiť pôžičky, pretože jej poskytnutie nebolo viazané na žiadne podmienky,
záväzky, obmedzenia a pod., ktorým by mohla či už právne alebo fakticky čeliť. B. Q. na pojednávaní
dňa 25.03.2011 výslovne uviedla, že v marci 2007, keď ju s manželom navštívili jej rodičia - žalovaní a
rodičia manžela, sa dozvedela o dlhoch manžela, a to voči žalobcovi v sume 130.000,- Sk a o ďalších
menších voči iným osobám. Ďalej uviedla, že v júli 2007 im správa katastra Komárno oznámila, že
darovacia zmluva nemôže byť zavkladovaná pre ťarchy voči Q. a žalobcovi a že o pôžičke 300.000,-
Sk sa dozvedela až v roku 2008. Uvedené tvrdenia sú v rozpore s výpoveďou žalovaného v 1. rade
učinenej na pojednávaní 01.02.2011 ktorý uviedol, že pôžičku 130.000,-Sk (prvú) vrátil žalobcovi v
roku 2006 a vtedy mu mal sľúbiť že už nepožičia jeho zaťovi ďalšie peniaze. Pokiaľ teda žalovaný v
1. rade pôžičku 130.000,-Sk vrátil žalobcovi v roku 2006, dôvodom zastavenia katastrálneho konania
vkladu darovacej zmluvy v roku 2007 nemohla byť ťarcha voči žalobcovi z prvej pôžičky, pretože tá už
bola vrátená. Mohla to byť ťarcha len z druhej pôžičky, ktorá bola uzatvorená 28.05.2007, a preto
vyjadrenie dcéry žalovaných, že o druhej pôžičke sa dozvedela až v roku 2008 je účelové a nepravdivé.
V konaní nebolo preukázané a ani stranami sporu tvrdené, že medzi žalovanými, ich zaťom a dcérou by
neboli dobré vzťahy, naopak z výsledkov vykonaného dokazovania je možné prijať jednoznačný záver,
že žalovaným bola známa situácia v rodine dcéry a zaťa, najmä pokiaľ ide o zaťove hráčske aktivity,
neúspechy v podnikaní, existenciu viacerých pôžičiek, tieto sa snažili eliminovať a spolu aj s jeho rodičmi
hľadali riešenie situácie. Jednou z nich bola snaha byt, o ktorom sa aj v tomto konaní vyjadrili, že iba
formálne bol vedený na meno B. Q., pretože ho kúpili vlastne oni s rodičmi zaťa, formou darovacej zmluvy
previesť na dcéru a tak ho pre ňu zachrániť, čo potvrdila svedkyňa G. Q. vo výpovedi, keď uviedla, že
keď sa dozvedeli (žalovaní a rodičia jej manžela) o dlhoch jej manžela, rozhodlo sa v rodine, že sa byt
prepíše na jej meno. Po neúspešnom vkladovom konaní, pred odchodom ich zaťa do zahraničia sa stretli
žalovaní, rodičia predávajúceho a dcéra žalovaných, a zhodli sa na tom, že v súvislosti s existenciou
dlhov ich zaťa je potrebné dať byt do poriadku. Po tomto stretnutí, dňa 27. 02. 2008 sa zať vrátil na
Slovensko, uzatvoril spornú kúpnu zmluvu a opäť odišiel.

10. V posudzovanej veci ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobami blízkymi, pri ktorom sa úmysel
ukrátiť veriteľa predpokladá, pokiaľ osoba blízka nepreukáže, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani
pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Vykonaným dokazovaním podľa názoru odvolacieho súdu
bolo preukázané, že žalovaní s ohľadom na vedomosť o finančných problémoch predávajúceho mali
v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, teda
vedeli, že prevodom bytu dôjde k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Žalovaní
nepreukázali, že vyvinuli náležitú starostlivosť, t. j aktívnu činnosť k rozpoznaniu úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa, pretože s ohľadom na znalosť finančných problémov B. Q. ich obrana, že v liste vlastníctva
okrem ťarchy voči Q. iná uvedené nebola, preto nemohli vedieť o iných záväzkoch, neobstojí. Nakoľko
bolo preukázané, že dlžník v čase uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu mal dlhy a žalovaní
o týchto skutočnostiach z dôvodov uvedených vyššie vedeli, odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie uzavrel, že žaloba bola podaná dôvodne.

11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.



11. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 256 ods. 1
CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
pretože bol v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).