Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/988/2015 z 18. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 18. mája 2016, sp. zn. 9Co/988/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4212220533.2 Krajský súd Nitra | 9Co/988/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4212220533.2 | 2016-05-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 1 EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aab45b79-7d4a-4d5e-a247-3e95fa79b43f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4212220533.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/988/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220533
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220533.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu
Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 27. januára 2015 č. k. 5C/498/2012-50 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21.
augusta 2015 č. k. 5C/498/2012-65 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol, návrh na prerušenie zamietol a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9
ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z. z. a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. a uviedol, že dňa 17. 01. 2011 bola začatá
exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62 (ďalej aj exekútor), keď oprávneným je
POHOTOVOSŤ s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, povinným H. Y., exekučným titulom je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 02. 08. 2010 č. SR 06649/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie
1.058,57 eura s príslušenstvom. Dňa 08. 02. 2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením exekučného súdu 13Er/162/2011-10 zo dňa
07. 06. 2011, právoplatné dňa 12. 07. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením OS Komárno č. k.
13Er/162/2011-20 zo dňa 07. 10. 2011, právoplatné dňa 05. 04. 2012 bolo exekučné konanie zastavené.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému. Ide o zodpovednosť
objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto
zodpovednosti je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch



základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného
postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp.
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V danom prípade súd dospel
k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu majetkovej škody vo výške
125 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 326,39 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie
do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri
posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 08. 02. 2011, o ktorej exekučný
súd rozhodol dňa 07. 06. 2011. Uznesenie exekučného súdu 13Er/162/2011-10 zo dňa 07. 06.
2011 bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 24. 06. 2011, ktorým dňom oprávnený
nadobudol poznatky, kedy exekučný súd rozhodoval o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá oprávnenému mala
vzniknúť. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23. 04.
2012, exekučný súd vydal citované uznesenie dňa 07. 06. 2011, a preto mal súd za to, že námietka
premlčania nie je dôvodná. Všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka
začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, t.j. od 24. 02. 2011, ktorý deň nasleduje
po dni, na ktorý pripadá 15. deň plynúci od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučnému súdu a uplynula dňa 24. 02. 2014. Citovaný zákon ustanovuje
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky 3
podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 08. 02. 2011 bola Okresnému
súdu Komárno doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o žiadosti
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol citovaným uznesením dňa 07. 06. 2011. Súd konštatoval,
že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote, ktorá uplynula dňom 23. 02. 2011. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty
sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd
poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75).
Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl.
6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I.
ÚS 70/02). V tejto súvislosti podotkol, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok
a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj
bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods.
2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 01. 06. 2011 je extrémne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ
oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Z vyššie uvedených dôvodov súd uviedol, že
postup exekučného súdu, vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať
za nesprávny úradný postup. Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti



za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme
hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal.
Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. O návrhu na prerušenie
konania súd rozhodol podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a mal za to, že v danom prípade nie sú dôvody
na prerušenie konania, pretože zodpovedanie prejudiciálnych otázok, na ktoré navrhovateľ poukazuje
nemá význam pre rozhodnutie v tomto konaní, nakoľko odpovede na predmetné otázky nemajú vplyv
na právne posúdenie tohto prípadu, a teda ani na vydanie ani odôvodnenie tohto rozsudku, ktorým bola
žaloba zamietnutá z dôvodov absencie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a odporcovi úspešnému v konaní
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu.
V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie,
s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež
uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ak súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu
postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu
a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 21. augusta 2015 č. k. 5C 498/2012-65 súd 1. stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok



za odvolanie a za elektronické podanie, ktorý je 23 eur podľa pol. č. 7a a 20a sadzobníka súdnych
poplatkov č. 71/1992 Zb. v spojení s § 2 ods. 2 uvedeného zákona.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať.
Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie.
Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie
súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V
prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Ak je účastníkovi v rozpore so zákonom ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah
do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom
podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné
v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 14/2007. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako
aj uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil,
keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 326,39 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 13Er/162/2011.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 06649/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.



Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 17. 01. 2010 podaním návrhu na vykonanie exekúcie a súdny exekútor podal na Okresnom
súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 08. 02.
2011 a uznesením zo dňa 07. 06. 2011 č. k. 13Er/162/2011-10 súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 28. 01. 2011
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vednej pod sp. zn. 13Er/162/2011, EX 686/11 zamietol.
Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 07. 2011. Podľa názoru odvolacieho súdu podľa
Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia súdnym exekútorom z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského
rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade lehota od 01. 06. 2010 neplatila, a pokiaľ súd vydal uznesenie č. k.
13Er/162/2011-10, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 28. 01. 2011 dňa 07. 06. 2011 zamietol, teda v primeranej lehote, takýmto konaním súdu 1.
stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej
si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím súdu v primeranej lehote a preskúmaním
exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny



úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v
exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru
NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo
31/2013). Keďže v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z
podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, odvolací súd rovnako ako súd 1. stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa
zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,
že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1.
stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K
trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom
stanovenú lehotu a vo veci rozhodol v primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu
trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. O návrhu na prerušenie konania súd prvého
stupňa rozhodol. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd 1. stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odvolanie a za elektronické podanie, ktorý je 23 eur podľa pol. č. 7a a 20a sadzobníka súdnych
poplatkov č. 71/1992 Zb. v spojení s § 2 ods. 2 uvedeného zákona, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté
uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že stručné
odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok
za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o
súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, podľa ktorého právneho
predpisu, v akej výške a podľa ktorej položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len
podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych
poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5
ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa
ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad
navrhovateľa je účelový, v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v
podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť
za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu
prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a
použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych
poplatkoch. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací
súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku
za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v
sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom



prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že
toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v
danej veci bolo odvolanie podané dňa 27. 03. 2015, pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie
konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012,
preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky
7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd aj
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.