Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoE/73/2016 z 30. 3. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. marca 2016, sp. zn. 5CoE/73/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4215217232.1 Krajský súd Nitra | 5CoE/73/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4215217232.1 | 2016-03-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, EP, § 44 ods. 2 EP, § 243d ods. 1 EP, § 243d ods. 2 EP, OZ, § 53 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d292ee9-c1a4-4ac7-871d-fdee64c7005b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4215217232.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/73/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215217232
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215217232.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Máčaj, proti povinnému:
P. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., G. XXXX/XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 174,89 eura
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 17.
decembra 2015, č. k. 14Er/1451/2015-19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 17. 12. 2015,
č. k. 14Er/1451/2015-19 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom
Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej
pod sp. zn. 14Er/1451/2015. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 41 ods. 2 písm. d/,
§ 44 ods. 2, 4 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods.
1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods.
1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení súd poukázal na
to, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý bol formou zápisnice spísaný pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 14. 03. 2015, sa oprávnený domáhal vymoženia pohľadávky
vo výške 174,89 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie. K návrhu priložil kópiu zmluvy
o úvere č. 4330843 zo dňa 04. 07. 2007 a rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava,
vedený pod sp. zn. SR 00415/08 zo dňa 01. 02. 2008, ktorý tvorí v danej veci exekučný titul. Súdny
exekútor na základe návrhu oprávneného požiadal dňa 21. 09. 2015 exekučný súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd preskúmal zmluvu o úvere č.
4330843 zo dňa 04. 07. 2007 a z predložených dôkazov zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver
vo výške 331,94 eura, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť oprávnenému v 12 mesačných splátkach po
54,43 eura. Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde v bode 17.
je uvedené: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len rozhodcovský
súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky



súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátene sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Súd
mal za preukázané, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za
platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli
dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle
OZ neplatná. Zároveň súd poukázal na to, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré
by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on
by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej
zmluve nemožno považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť
je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu
podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia
vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ. Tým, že takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná. Neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Ak teda v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu
platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho,
či je preložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom, sa súd zameral najmä na zistenie, či
bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní
ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom k tomu, ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je
spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a preto súd rozhodol tak ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd dospel k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP), ktoré vychádzalo z posudzovania
podľa právnej normy, ktorá na skutkový stav nedopadá alebo právnu normu určil správne, avšak
nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Exekučný súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/2995
Z. z. (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd
v prejednávanej veci okrem ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. na zistený skutkový
stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Na správne
zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona
o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v
prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale mal za
to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Pri udelení poverenia na výkon exekúcie súd z
predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie)
skúmal exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu podľa § 34 zákona o
rozhodcovskom konaní. Preskúmavanie materiálnej stránky spočíva v preskúmavaní hmotnoprávnych
predpokladov exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Súd pri preskúmavaní
exekučného titulu po materiálnej stránke nemohol skúmať samotné rozhodcovské konanie, keďže



samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na
zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu
nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie
výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok
zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k
niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného
titulu (nemôže vyplývať z vady konania). Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva
zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného
titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Spomenutá požiadavka znamená, že v
rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia
exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané, nemôže sa jednať
o dôvody právneho posúdenia veci. Ak súd aplikoval na skutkový stav veci ust. § 45 ods. 2 spôsobom
právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania
práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, hlavne
právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách
o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (§ 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v
rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej poukázal na to, že rozhodnutie
trpí procesnou vadou, ktorou je odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s neúplným zistením skutkového
stavu veci súdom prvého stupňa mal za to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov
neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namietal skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná
žiadna rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka. Uviedol, že oprávnený s povinným uzatvárali
rozhodcovskú doložku podľa § 3 zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho
úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v
rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však
tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, čím zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavu. V zmysle čl. 2 predmetnej zmluvy je následne daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami,
pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., postupuje v
súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Vzhľadom
k tomu bol exekučný titul vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle už spomínaného
osobitného právneho. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby sporu pred
štátnym súdom v súvislosti s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka poukázal na odôvodnenie
zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia
svoje práva, a teda exekučný súd vo veci konal nad rámec zákonných ustanovení.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, exekučné konanie na
podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len
do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.



Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice
zo dňa 14. 03. 2015 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu: Záhradnícka 60, Bratislava v neprospech povinného o vymoženie pohľadávky vo výške 174,89
eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, Karloveské rameno 8, sp. zn. SR
00415/08 zo dňa 01. 02. 2008, právoplatný dňa 18. 02. 2008 a vykonateľný dňa 21. 02. 2008. Exekučným
titulom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 18 428,- Sk (611,70
eura) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 18 040,- Sk (598,82 eura) od 31.
08. 200711 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 5 269,- Sk (174,89 eura),
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).



V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia. Exekučný súd dodáva, že konanie o nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí
nadväzovať na základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom
podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,
právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
individuálneho ovplyvnenia týchto podmienok zo strany spotrebiteľa. Jedná sa o adhézny typ zmluvy,
kde sú podmienky a pravidlá vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na osobitné



dojednávanie prípadne zmenu. Tým dochádza k naštiepeniu individuálnej autonómie zmluvných
partnerov.
V danej právnej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je v exekučnom konaní oprávnený aj bez návrhu skúmať nekalú povahu
sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere, uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať
rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí
preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/
EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane
súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Nemožno totiž
strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie
(§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného
súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu
na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich
následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý
koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský
súd odvolil svoju právomoc od čl. 17 všeobecných obchodných podmienok pre poskytnutie úveru,
ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza,
že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so
všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo
strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická
rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05,
Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že
zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán,
resp. mediáciou. Ak by k dohode medzi účastníkmi konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v
rozhodcovskom konaní (rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.). Takto
dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a
to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok
poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný
ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd
zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie
síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa
pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov



pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v
čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.