Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/658/2015 z 26. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 26. januára 2016, sp. zn. 25Co/658/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4412221919.2 Krajský súd Nitra | 25Co/658/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4412221919.2 | 2016-01-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., EP, § 44 ods. 2 EP, OSP, § 109 ods. 2 písm. c) OSP, zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., Ústava, § 46 ods. 1 Ústavy, § 48 ods. 2 Ústavy, OSP, § 169 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/857116b9-054f-4c07-83a3-4ec339d3c857 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4412221919.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/658/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221919
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221919.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej, JUDr. Soni Vackovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 811
09 Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom v 811 03 Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno z 2. decembra 2014 pod č.k.
6C/750/2012-47, rozsudku z 2. decembra 2014 pod č.k. 6C/750/2012-50 a uzneseniu z 23. apríla 2015
pod č.k. 6C/750/2012-79 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 2. decembra 2014 pod č.k. 6C/750/2012-47
p o t v r d z u j e.

III. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 23. apríla 2015 pod č.k. 6C/750/2012-79
p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného
zaplatenia škody v sume 275 eur a nemajetkovej ujmy v sume 125 eur z dôvodu, že Okresný súd Nové
Zámky o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote 15 dní od jej
doručenia. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného dokazovania,
najmä na obsah spisu Okresného súdu Nové Zámky pod sp.zn. 4Er/1283/2010, z ktorého zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia bola doručená dňa 24.11.2010. Dňa 08.12.2010
súd vydal pre exekútora poverenie na vykonanie exekúcie. Prvostupňový súd podrobil preskúmaniu
15-dňovú lehotu na vydanie poverenia v čase podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 24.11.2010,
poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 EP. Dospel k záveru, že ustanovenie § 44 ods. 2 EP účinné od
01.07.2010 výslovne zakotvuje, že 15dňová lehota na vydanie poverenia neplatí, ak exekučným titulom
je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Konštatoval, že postup exekučného súdu, keď poverenie na
vykonanie exekúcie vydal dňa 08.12.2010 nebol vykonaný nesprávne. Tvrdenie žalobcu, že poverenie
vydal po uplynutí 5 mesiacov po jej doručení považoval za vyvrátené obsahom exekučného spisu. Ak
nebol vykonaný žiaden nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zo strany exekučného
súdu, potom v dôsledku neexistujúceho nesprávneho úradného postupu a v príčinnej súvislosti s ním
škoda nemohla vzniknúť.



Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnil ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svoje odvolanie žalobca zdôvodnil ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že
zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jeho názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedol,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. V závere uviedol, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania
zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázal na stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej
uviedol, že štrasburský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jemu a to vo forme tej, že
nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. On takýto záväzok nemá. V
závere namietal, že súd vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania vôbec nesúviseli, rozpor
exekučného titulu so zákonom. Namietal procesný postup súdu v nevykonaní dostatočného dokazovania
oboznámením znaleckých posudkov na rozsah škody a nemajetkovej ujmy a nerozhodnutí o prerušení
konania pred rozhodnutím vo veci samej. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konane o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací
súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil
po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Predtým, ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania žalobcu, zaoberal sa
namietajúcou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods.
1 písm. f) OSP).

Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že žalobca namietal nevykonanie znaleckého dokazovania, ktorým
mal súd zistiť výšku materiálnej škody. K uvedenej vade konania namietanej žalobcom odvolací súd
udáva, že je výlučne vecou súdu rozhodnúť o tom, aký dôkaz bude v konaní vykonaný. Žalobcom
namietané odňatie možnosti konať pred súdom musí byť chápané tak, že odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v
konaní, so samou procedúrou prejednaní vecí súdom) a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatom v
napadnutom rozhodnutí. Žalobca iné vady v konaní nenamietal a odvolací súd z obsahu spisu ani vady
konania, pre ktoré by musel rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť nezistil. Preto pristúpil k prejednaniu
veci.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania žalobcu v časti týkajúcej sa aplikácie novej právnej
úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd v
dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák.
č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný
v roku 2012.

Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľa v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd
v tejto časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že
súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by tom mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody a c/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený príkladmo. Je však možné vyvodiť
a to z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi, pre konanie orgánov verejnej moci, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup



taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne, ak ide o nečinnosť pri výkone úradnej moci.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 275 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde
pod sp.zn. 4Er/1283/2010. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v rozhodnutí o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 08.12.2010 a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o
poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).

Žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu skutočnosť, že nerozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola doručená exekučnému súdu 24.11.2010, exekučný súd poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého vykonaním exekúcie dňa 08.12.2010.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal
v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď poverenie vydal po uplynutí 15 dní. Tieto
jeho skutkové tvrdenia nie sú pravdivé, pretože o vydaní poverenia bolo rozhodnuté v lehote 14 dní
od prídenia žiadosti o udelenie poverenia. Z uvedeného vyplýva tak, ako konštatuje odvolací súd
vyššie, že podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je, nemôže byť
teda splnená ani podmienka existencie v príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potom potrebné ani následne skúmať existenciu škody, jej rozsah
a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľka domáha.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V priebehu konania, dňa 28.11.2014, doručil žalobca súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konania
dôvodiac, že pred Okresným súdom Prešov prebieha konanie pod sp.zn. 7C/6/2010 o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom
konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Na strane žalovaných
vystupuje v tomto konaní v prvom rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, v druhom rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za účasti vedľajšieho účastníka Združenie
na ochranu spotrebiteľa - HOOS, Bratislava. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 07.10.2013 podľa §
109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v prvom rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, a to:
1/ môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
2/ v prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu,
ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu nečinnosť
žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom
členského štátu?
3/ ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4/ má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy prednosť pred náhradou
škody?



Žalobca konštatoval, že zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 má pre ďalší priebeh a rozhodnutie zásadný význam,
nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu
exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, dôvodiac
ustanovením § 109 ods. 2 písm. c/ OSP a skutočnosťou, že v konaní OS Prešov sa neriešia také otázky,
ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci, nakoľko predmetom konania sú iné otázky, ako
nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Odvolací súd, po preskúmaní vyššie uvedeného návrhu žalobcu na prerušenie konania, ako aj
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým žiadosť žalobcu o prerušenie konania zamietol,
dospel k záveru o jeho neopodstatnenosti. Z odôvodnenia návrhu na prerušenie konania vyplýva, že
predmetom konania na Okresnom súde Prešov (7C/6/2010) je konanie o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti
žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Predmetom konania v prejednávanej veci
je náhrada škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové
Zámky v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. 4Er/1283/2010, t.j. z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup súdu. Položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov
neriešia podstatu sporu v predmetnom konaní, t.j. či žalobca ako oprávnený má nárok na náhradu
škody, resp. nemajetkovej ujmy, ak súd nerozhodol v zákonom stavenej lehote o jeho návrhu. Keďže
táto otázka, resp. zodpovednosť štátu je predmetom úpravy vnútroštátneho právneho poriadku a je
upravená zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení neskorších predpisov, môže byť predmetom vnútroštátneho preskúmania všeobecnými súdmi, a
preto nie je dôvod na vyčkanie rozhodnutia o vyššie uvedených prejudiciálnych otázkach, ktoré sa v
konečnom dôsledku týkajú iného skutkového a právneho stavu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 02.12.2014
pod č.k. 6C/750/2012-47 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalobcovi
povinnosť v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur s
tým, že súdny poplatok je vyrubený podľa položky 7 a) Sadzobníka súdnych poplatkov.
Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol žalobca a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov
jeho vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny poplatok je
vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako
je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na dôvodovú správu
k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch a
to jej čl. II. bod 3, podľa ktorého žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým došlo k
zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20 eur. Argumentoval, že v danom prípade podal
proti rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohol byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za
jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29.03.2007 sp.zn. 4Cdo 39/2007.
Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď ju nemal, keďže
nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanie odvolania voči
rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah do jeho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1
písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Naviac
podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do



30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30.09.2012. V danom prípade konanie začalo pred 01.10.2012, a preto v súvislosti s podaným odvolaním
je potrebné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov súdne
poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za
výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto žalobcovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorá je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5
ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania. V tomto smere žalobcom predkladané úvahy, že spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie,
odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou
zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad
akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám
1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie žalobcu o vylúčení analógie
v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje,
uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani
k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. Neobstojí ani poukaz žalobcu na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.



Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh žalobcu
dňa 27.09.2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku
súdu prvého stupňa žalobca podal dňa 04.02.2015, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám
účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Pri výklade tohto ustanovenia nemôže
byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať niektoré úkony alebo konania z režimu
spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z. z. Pre danú vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie
úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie
tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou
"poplatkový úkon", pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo konania súdov vykonávané na návrh a tiež
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože odvolanie je úkonom účastníka konania, je
vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je
ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na
začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V súvislosti s poplatkovou povinnosťou žalobcu za
odvolanie je takto potom rozhodujúce, či odvolacie konanie bolo začaté do 30.09.2012. Preukázateľne v
tomto prípade odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcom dňa 04.02.2015 a teda žalobcovi
v súvislosti s podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť.
Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny
poplatok aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak
správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku žalobcu uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa akého
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 23.04.2015 pod
č.k. 6C/750/2012-79 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s §
142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.