Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/278/2015 z 8. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 8. marca 2016, sp. zn. 5Co/278/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4613203362.2 Krajský súd Nitra | 5Co/278/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4613203362.2 | 2016-03-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OSP, § 208 OSP, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z., § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7fd53402-fc66-4204-88d3-3f020edcc832 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4613203362.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/278/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203362
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203362.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Gr?sslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.785,33
eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 13.
januára 2015 č. k. 4C/292/2013-81, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie návrhu v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne
zo sumy 1.785,33 eura od 23.11.2009 do zaplatenia, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

V ostatnej zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/EHS, § 3 ods. 1,
§ 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. k), l) Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, §
4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zák. č. 71/1986Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, § 265 Obchodného
zákonníka, čl. I § 77 ods. 1, 2, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1, 2, 3, § 48 ods. 1 bod
2 zák. č. 191/1950 Zb. a uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD)
je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa
nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah, a teda, či sa na konkrétny právny vzťah použijú
právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní
bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že
sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že súd mal
postupovať podľa procesných pravidiel nariadenia č. 861/2007, súd uviedol, že toto nariadenie v čl. 9
ods. 1 ustanovuje, že súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa
pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti
dôkazov neobsahuje, v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom
Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa § 120 ods. 1 OSP, na ktorú odkazoval
navrhovateľ, súd zdôraznil, že povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah.
Žiadne ustanovenie nariadenia č. 861/2007 nevylučuje takéto skúmanie spotrebiteľského charakteru



právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je odporca prípadne nečinný a
nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Pre taký prípad čl. 7 ods. 3 nariadenia ustanovuje len toľko,
že súd má aj napriek nečinnosti odporcu konať a vydať rozsudok; to však neznamená, že vydaniu
rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Cieľom nariadenia
č. 861/2007 je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce
vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu
spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov je jedným zo základných princípov Európskej
únie a je ustanovená aj v primárnom práve. Súd preto dospel k záveru, že aj v európskom
konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa,
a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet konania nesúvisí so
spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa
musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti
oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03. 2012). Práve pri
spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie tretej vety § 120 ods. 1 OSP, teda výnimku
z prejednacej zásady. Keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné určiť rozhodné právo, ktorým sa daný
spor má riešiť. Súd dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude toto konanie považovať za spor súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou - v takom prípade je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - alebo výlučne za spor zo
zmenky - a vtedy určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (keďže nebolo preukázané ani tvrdené, že
by si navrhovateľ a odporca zvolili rozhodné právo) - daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom
Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto bolo v
Slovenskej republike a aj sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Až indosamentom sa
dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo,
ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky. Vzhľadom na ustanovenia článku 14 všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy
o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi
v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd
dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka predložená navrhovateľom bola vystavená odporkyňou ako
zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s článkom 14 všeobecných
podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka.
Predmetom tohto konania je teda nárok navrhovateľa vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej
odporkyňou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o. zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe
ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná, a teda, či vôbec vzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky. Uvedená Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej
zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane
všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že
je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a
to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch a zároveň sú celá zmluva a všeobecné
podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva
a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých
ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako veriteľovi z uzatvorenej
zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej
vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať
akýchkoľvek práv. Právo zo zmenky, ktoré si uplatnil navrhovateľ v tomto konaní na tunajšom súde,
bolo už uplatnené jeho predchodcom na rozhodcovskom súde, ktorý návrhu v celom rozsahu vyhovel.
Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a
stal sa tak exekučným titulom, pričom na jeho základe bol podaný návrh na vykonanie exekúcie proti
odporkyni na vymoženie priznanej sumy a jej príslušenstva, avšak exekučný súd žiadosť na vydanie
poverenia zamietol a následne exekučné konanie právoplatne zastavil, pričom vo svojom rozhodnutí
jednoznačne konštatoval rozpor konania oprávneného s platnými právnymi predpismi a zaoberal sa
platnosťou zmenky, ako aj označením odporkyne ako podnikateľa v úverovej zmluve. Zabezpečením
nárokov zo spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom sa zaoberá ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z., ktoré pripúšťa takéto zabezpečenie len za splnenia stanovených podmienok s tým, že zmenková



suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a
príslušenstva a to vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Navrhovateľ
sa striktne pridržiava práv, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej indosácii
a za irelevantné považuje v predmetnej veci právo spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady
93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa členské štáty majú
postarať o to, aby bol spotrebiteľ zbavený účinkov neprijateľných zmluvných podmienok a vo svetle
uznesenia súdneho dvora C-76/10 (POHOTOVOSŤ proti G. aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení
ročnej percentuálnej miere nákladov. Článok 6 smernice je treba považovať za ustanovenie rovné
kogentným ustanoveniam vnútroštátneho práva a poskytovanie ochrany je treba naplniť v rovine
pravidiel verejného poriadku, teda vždy a za každých okolností. Zmenkové práva navrhovateľa môžu
byť v rozpore so spotrebiteľskými právami odporcu, keďže spotrebiteľské právo vnáša osobitosti do
tradičného súkromného práva a táto skutočnosť aj predurčuje jeho prednosť a zákaz jeho zneužitia
(nález Ústavného súdu ČR vo veci IV.ÚS 457/10, podľa ktorého je zákaz zneužitia práva silnejší než
dovolenie dané právom, a teda výkonu práva, ktorý je jeho zneužitím nemôžu súdy poskytnúť ochranu,
lebo by to bolo v rozpore nielen s § 3 OZ, ale predovšetkým čl. 36 Listín). Súd preto nevidel dôvod
na presadzovanie iného právneho názoru a je si vedomý prísnej formálnosti zmenkového práva, no nie
je možné akceptovať právnu prax, v dôsledku ktorej dochádza k využitiu, resp. zneužitiu zmenkových
inštitútov v neprospech jednej zmluvnej strany. Samotná formálnosť zmenkového práva nemôže byť
argumentačnou základňou, z ktorej by súdy mali pri posudzovaní obdobných prípadov vychádzať.
Je to práve zmenkové právo, ktorého základné princípy či inštitúty sú zneužívané. Bez existencie
legislatívnych mechanizmov umožňujúcich zabrániť vyššie naznačeným postupom, je dôležité, aby sa
v aplikačnej praxi hľadali také východiská, ktoré by zneužívaniu práv zabránili. V konečnom dôsledku
je neprehliadnuteľný aj historický výklad zákonodarcu, ktorý postupne od obmedzenia zmeniek v
spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z.) uzákonil ich úplný zákaz (§ 17 ods.
3 zákona č. 129/2010 Z. z.). Indosácia zmenky je tiež v zjavnom rozpore s ustanovením § 54 ods. 1
OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť svoje postavenie. Z dôvodu blízkosti princípov
zmenkového práva je pre rozhodovaciu činnosť súdov inšpiratívne prelomenie prísnej formálnosti
zmenkového práva nemeckou judikatúrou (rozsudok BGH, 25.2.1965 - II. ZHR 191/62 Hamm).

V prejednávanej veci je jednoznačné, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou
o úvere č. 4241859 zo dňa 05.12.2008, pričom v ten istý deň odporca vystavil veriteľovi zmenku
v zmysle článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, avšak podľa názoru súdu uvedená
zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ
a následne navrhovateľ domáha svojich práv na základe takto vystavenej zmenky považuje súd za
obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť, a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie "in fraudem legis" predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci (rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007).
Ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru v zmluve o úvere zo dňa 05.12.2008
je jednoznačne v rozpore s § 3 OZ, ako aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu
spotrebiteľa (§ 53 a § 54) a spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu,
a preto zmenku, ktorá bola vystavená na základe tohto zmluvného dojednania, je potrebné považovať
za neplatnú, keďže samotná dohoda o vyplnení zmenky je neplatná, vzhľadom na vyššie uvedené. Na
základe neplatnej zmenky potom nie je možné navrhovateľovi priznať pohľadávku, ktorú si uplatnil v
tomto súdnom konaní a z toho dôvodu súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol súd podľa 142 ods.1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu
trov konania, pretože v súvislosti s týmto konaním jej žiadne trovy nevznikli a odporkyňa náhradu trov
konania ani nepožadovala.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
návrhu v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Argumentoval, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie
mu možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vzhliadol v skutočnosti, že



odporca uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, a tiež vyplýva
z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Pokiaľ súd vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi,
takéto dokazovanie nenavrhol, pričom podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súdu predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku spĺňajúcu všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., ktorou
dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva a voči forme obsahu zmenky
zo strany odporcu neboli námietky. Neexistovala preto okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie
ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Mal za to, že
predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Konštatoval,
že odporkyňa mohla v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej nariadením. Vytkol prvostupňovému súdu, že z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
odporcu a bez legitímneho podnetu na jeho ťarchu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter odporcu ako spotrebiteľa, hoci odporca sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvého stupňa tak
iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky, nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec
navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, a teda neobjektívne podporil odporcu v tomto
konaní. Naviac pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, za ktoré
považoval to, že odporkyňa so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka,
ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere
ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania a súd ich
vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Za situácie, že odporca a ani navrhovateľ sa
k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k ich
nespornosti. Ak teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach,
jeho rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel preto, že
prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva Európskej únie. V tejto súvislosti uviedol,
že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu, pričom zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné
ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Namietal, že prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal,
čím ignoroval predmet sporu a vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporca, tým menej tak môže činiť sám súd, čo podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Vytkol prvostupňovému súdu,
že porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, porušil tiež ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez
návrhu. Ďalej uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný
právny úkon, jeho záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani
nikto z účastníkov nepreukazoval, pričom kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné
a teda zmluvný vzťah medzi odporkyňou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše mu nie je
známy obsah údajného zmluvného záväzku. Mal za to, že vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť
a nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona
o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Záverom uviedol, že
samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie nárokov
zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka s tým, že limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z toho vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Okrem
toho zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil
spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Vyplýva z toho, že dohoda
o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v



prípade spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne vyjadril, žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť, pretože pohľadávku neuznal a pokladá ju za nedôvodnú.

V priebehu odvolacieho konania zobral navrhovateľ návrh čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1.785,33 eura od 23.11.2009 do zaplatenia, z časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, čím si navrhovateľ uplatňuje zmenkový úrok už len vo výške
0,06% denne. Na výzvu odvolacieho súdu odporca uviedol, že trvá na dôvodoch svojho vyjadrenia k
odvolaniu a s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil.

Podľa § 208 OSP ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho
rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Pretože navrhovateľ po rozhodnutí súdu prvého stupňa do času, kým rozhodnutie nenadobudlo
právoplatnosť vzal svoj návrh v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne späť a žiadal zastaviť
konanie, odporca s čiastočným späťvzatím súhlasil, dospel k záveru, že sú splnené všetky podmienky
stanovené v § 208 OSP. Pre uvedené dôvody odvolací súd pripustil čiastočné späťvzatie návrhu, v tej
časti zrušil napadnutý rozsudok a konanie zastavil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom voči odporcovi domáha zaplatenia zmenkovej sumy
1785,33 eura s príslušenstvom dôvodiac, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky
vystavenej odporcom, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ
pohľadávku neuhradil. Navrhovateľ návrh uplatnil podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
(ďalej len „nariadenie“).

Cieľom nariadenia je zjednodušenie a urýchlenie zahraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou
sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých podmienok pre veriteľov a dlžníkov (ods. 7 a 8
preambuly nariadenia). Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho konania a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania
a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (ods. 9 preambuly
a článok 9 nariadenia). Uplatňuje sa v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch,
bez ohľadu na povahu súdu a celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky
nepresahuje čiastku 2.000 eur v čase doručenia žalobného formulára na súd (článok 2 ods. 1
nariadenia). Veci vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia sú taxatívne vypočítané v článku 2 ods. 2
nariadenia, pričom nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľ
vystupuje ako účastník konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcu. Konanie je v zásade
písomné, ide o tzv. „formulárové konanie“, podstatou ktorého je komunikácia navrhovateľa a odporcu so
súdom prostredníctvom vzorových tlačív. V prípade, ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré poskytol
navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak formulár návrhu nie je správne vyplnený
a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť formulár návrhu doplniť alebo opraviť alebo predložiť určené doplňujúce informácie alebo
doklady alebo vziať návrh späť a to v lehote, ktorú určí (článok 4 ods. 4 nariadenia). V prípade, že súd
dospeje k záveru, že nárok je zjavne neopodstatnený alebo návrh je neprípustný alebo ak navrhovateľ
formulár návrhu v určenej lehote nedoplnil alebo neopravil, súd návrh zamietne (neopodstatnenosť
nároku alebo neprípustnosť návrhu sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva - ods. 13 preambuly
nariadenia). Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie



vedie. S ohľadom na uvedené je na mieste konštatovať, že nariadenie nekladie žiadne prekážky
pre aplikáciu všetkých procesnoprávnych princípov použiteľných v slovenskom právnom poriadku a v
možnosti súdu preskúmavať predložené listinné dôkazy. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže
súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní
pred súdom, vo veci môže konať aj formou nariadeného pojednávania a to nielen na základe návrhu
účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné. Rovnako tak môže aplikovať svoje znalosti určitých
okolností z jeho činnosti (notoriety) a zohľadniť ochranu slabšieho v konaní, či ochranu dobrých mravov.
Z nariadenia totiž nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť a pokiaľ vzhliadne v návrhu
také skutočnosti, ktoré ho vedú k záveru o jeho neprípustnosti, návrh zamietne a to aj v prípade absencie
aktivity žalovanej strany v konaní, čo vyplýva priamo z článku 4 bod 4 nariadenia. Nariadenie je tak len
alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných pravidiel príslušného členského štátu.

Z hľadiska hmotného práva navrhovateľ v návrhu uplatnil právo zo zmenky vystavenej odporcom dňa
05.12.2008 podľa zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb., ktorý je prevzatím textu Ženevského
dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone zo dňa 07. 06. 1930 (ďalej len „ZZŠ). Ide o kogentnú
a súkromnoprávnu normu, ktorá je prísne formálna, čo si vyžaduje jej špecifický predmet, ktorým
sú zmenky. Zároveň ide o zákon „lex specialis“, pričom všeobecným právnym predpisom k nemu je
Občiansky zákonník.

Podľa článku I. § 16 ods. 1 veta prvá ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách platí, že je oprávneným
majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z nich
je blankoindosament.

Podľa článku I. § 17 ZZŠ, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi, alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.
Podľa článku I. § 48 ods. 1 ZZŠ, majiteľ môže postihom žiadať: 1/ zmenkovú sumu, pokiaľ nebola
zmenka prijatá alebo zaplatená s úrokmi, ak boli dojednané, 2/ šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti,
3/ trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy, 4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta
zmenkovej sumy, alebo v menšej dohodnutej výške.

Podľa § 459 OZ, platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku s výnimkou cenných papierov hromadne
vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť
nemá.

V tejto súvislosti však nemožno opomínať, že judikatúrou Súdneho dvora EÚ bola vyslovená všeobecná
zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť
právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá,
čo potvrdzuje aj článok 14 Smernice 87/102/EHS. Smernica rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o
aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (ďalej len „smernica“) síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách
nezakazuje, ale podľa článku 10 smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem
„vhodná ochrana“ spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na článok 14 smernice, ktorá zakazuje
znížiť štandard ochrany spotrebiteľa, a preto je ju potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá zahŕňa aj
povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. V prípade záveru, že pri
vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy
a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej,
išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady
efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by totiž spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až
následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo
zistí, že na strane odporcu ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok
uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto
smere už Ústavný súd ČR vo svojich nálezoch judikoval, že súčasné napätie spojené so zmenkami
je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, na ktorých nemožno



znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. V prípade spotrebiteľov,
ktorých práva boli dotknuté konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa) zmenky, všeobecné súdy
nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia a pri svojej rozhodovacej činnosti musia
hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie
zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Tiež
vyslovil pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než dovolenie dané právom, a pokiaľ právna
norma určité správanie aprobuje, a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v
skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy
nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami (sp. zn.
Pl. ÚS 16/12 zo dňa 16. 10. 2012, IV. ÚS 457/10 zo dňa 18. 07. 2013, I. ÚS 210/15 zo dňa 16. 09. 2015).

Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2010,
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30
% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
prechádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom (§ 4 ods. 7 zák. č.
258/2001 Z. z.).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vo svetle vyššie citovanej právnej úpravy, ako i podaného
výkladu odvolacieho súdu postupoval, v tomto smere vo veci riadne zistil skutkový stav a túto i správne
posúdil po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa ako vyčerpávajúcim a presvedčivým, využijúc postup podľa § 219 ods.
2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti, a preto súdom prvého stupňa uvádzané
dôvody duplicitne opakovať nebude.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd len opätovne
podčiarkuje, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na navrhovateľa
sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia. Navrhovateľom predložená zmenka
má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových
podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. V nadväznosti na to súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal charakter tohto
vzťahu, keď nariadenie je síce procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje, ale nebráni súdu
postupovať rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom prieskum uplatneného nároku,
s oporou v doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvnený povahou použitého procesného nástroja.
V tomto smere je potrebné vychádzať zo zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom do 31.12.2010, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere medzi odporcom a právnym
predchodcom navrhovateľa, ktorý spotrebiteľský úver definoval ako dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru
alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona). Za veriteľa označoval fyzickú alebo právnickú osobu
poskytujúcu spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania (§ 3 ods. 1 zákona) a za spotrebiteľa
fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, než na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Je už notorietou, že základnou črtou spotrebiteľských
zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny. I podľa názoru odvolacieho súdu v tomto konaní bolo preukázané
výsledkami vykonaného dokazovania, že sporom dotknutá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou,
ktorej súčasťou boli všeobecné úverové podmienky vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov
a tieto odporca ovplyvniť nemohol. Rovnako tak právny predchodca navrhovateľa ako dodávateľ
mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v konaní nebolo preukázané, že úver bol
odporcovi poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V tomto smere
navrhovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá ho v konaní zaťažovala (§ 120 ods. 1 prvá veta
OSP), na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úverovej zmluvy a to spôsobom nevzbudzujúcim



odôvodnené pochybnosti. Takouto okolnosťou totiž nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí
úveru uvedený v úverovej zmluve bez bližšieho ozrejmenia a preukázania súvislostí medzi výkonom
povolania, zamestnania, resp. podnikateľskou činnosťou dlžníka a uzatvorením konkrétnej zmluvy. Bez
preukázania, že odporcovi ako dlžníkovi bol úver poskytnutý na výkon povolania, má tak v úverovej
zmluve uvedený účel jej uzatvorenia rovnaký dôsledok, ako by tam uvedený nebol. Odvolací súd si preto
v plnom rozsahu osvojil názor prvostupňového súdu, že v danej veci odporca je spotrebiteľom, na ktorého
sa vzťahuje ochrana podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zák. č. 40/1964 Zb.
(Občiansky zákonník), do ktorých boli transponované smernice č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a
relevantná je aj príslušná judikatúra Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov,
ktorú úpravu následne súd prvého stupňa i v konaní dôsledne aplikoval.

Reagujúc i na ďalšie námietky navrhovateľa uplatnené v jeho odvolaní odvolací súd dodáva, že jeho
argumentácia spochybňujúca postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov je neopodstatnená
z dôvodov podľa už zhora podaného výkladu odvolacieho súdu. Rovnako tak neobstojí tvrdenie
navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky sa má vychádzať
výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Abstraktný charakter zmenky bol totiž spochybnený už v ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom v danom prípade právny predchodca navrhovateľa
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju
previedol na navrhovateľa. Zmenka tak bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a
aj v rozpore s právom Európskej únie. Naviac, rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky
je neprijateľné aj z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto bola upravená
v článku 17 všeobecných obchodných podmienok a umožňovala vystaviť povinnému zmenku, v ktorej
nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu
vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa
vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o
spotrebiteľský vzťah a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania
na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a neposkytuje žiadnu ochranu spotrebiteľovi, musí
súd vyhodnotiť ako neprijateľné a tým neplatné v súlade s § 53 ods. 5 OZ, resp. ako neplatné dojednanie
v zmysle § 52 ods. 2 OZ. Okrem toho uzavretím takej dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk
oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je rozporné i s
ust. § 53 ods. 4 písm. o/ OZ. Naviac, z uzatvorenej dohody žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia
zmenky pre odporkyňu ako spotrebiteľa nevyplývajú, pričom neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho
nedostatočná informovanosť v oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov mu nemôže byť na ujmu.
Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera,
bolo tak odporcovi zhoršené jej zmluvné postavenie. V tejto súvislosti je právne významné aj ust. § 54
ods. 1, 2 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke,
ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, preto odporuje ust. § 54 ods. 1, 2 OZ a
na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

V neposlednom rade odvolací súd odkazuje i na spoločné stanovisko prijaté občiansko-právnym
kolégiom a obchodnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015 k postupu súdov
nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa,
z ktorého odvolací súd vychádzal i pri posudzovaní predmetnej veci. Podľa tohto stanoviska, ak
navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý použil, že I. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex
offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ; II. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,
pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok, zohľadňujúc ich
rozsah a povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z



vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až
po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola
zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu
na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav a vyvodil
z neho i správny právny záver.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.