Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoE/50/2016 z 28. 6. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. júna 2016, sp. zn. 5CoE/50/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4615203740.1 Krajský súd Nitra | 5CoE/50/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4615203740.1 | 2016-06-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, EP, § 44 ods. 2 EP, § 243d ods. 1 EP, OZ, § 53 ods. 1 OZ, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z., § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a205a6da-f84d-4a3d-87ef-acc36e0dd632 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4615203740.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/50/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615203740
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615203740.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/
A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom
v Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnému: T. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. T., V. XXX/XXX,
o vymoženie pohľadávky vo výške 2 055,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 20. novembra 2015, č. k. 4Er/539/2015-15, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Topoľčany (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 20. 11. 2015, č. k.
4Er/539/2015-15 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14. 04. 2015. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom
na § 44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3, §
39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 11, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
rozhodnutia súd poukázal na to, že oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na
vykonanie exekúcie (zn. PB09-9281362706) na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s.,
Trnavská cesta 7, Bratislava sp. zn. BW-A/0112/0141 zo dňa 24. 08. 2012, pre vymoženie sumy 2
055,28 eura, úroku vo výške 15,68 % ročne zo sumy 2 055,28 eura od 05. 02. 2014 do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 055,28 eura od 05. 02. 2014 do zaplatenia,
dlžných úrokov a úrokov z omeškania vo výške 3 527,01 eura, poplatku za rozhodcovské konanie
vo výške 106,37 eura, trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo výške 233,92 eura a
všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného
a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva,
že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenia majúce základ v zmluve o úvere číslo 9281362706
uzavretej medzi Poštovou bankou, a. s., Prievozská 2/B, Bratislava ako veriteľom (bankou) a povinným
ako dlžníkom (klientom) dňa 15. 12. 2006. Oprávnený predložil zmluvu o úvere spolu s obchodnými
podmienkami banky pre úver - verzia 2/2006. Predmetom zmluvy bol záväzok banky poskytnúť na
žiadosť klienta a za splnenia podmienok stanovených bankou peňažné prostriedky do výšky uvedenej
v zmluve a záväzok klienta poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky a poplatky ako aj plniť
ostatné povinnosti v zmysle obchodných podmienok. Medzi veriteľom a dlžníkom bola dohodnutá výška
úveru 2 655,51 eura, počet mesačných splátok 50, výška mesačnej splátky 80,59 eura, dátum prvej
platby do 15. 01. 2007, dátum každej ďalšej platby k 15. dňu v mesiaci, RPMN 20,74 %, celková výška
nákladov na poskytnutý úver 1 208,86 eura. Podpisom zmluvy klient potvrdil, že sa oboznámil s OP
pre úver, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením spotrebiteľa s niektorými zmluvnými podmienkami
dostupnej pôžičky a oznámením o úrokových sadzbách PB, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy
v nich predložené. Obchodné podmienky obsahujú v bode 9.2 rozhodcovskú doložku. Zo zmluvy o



úvere bolo zistené, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť
spotrebiteľské právo. Z celkového formátu zmluvy (žiadosti) vyplýva, že ide o rovnaký typ, aký veriteľ
používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy vrátane obchodných podmienok,
ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť
ich obsah a zmluvné dojednania. Zmluva uzavretá medzi veriteľom (bankou) a povinným ako dlžníkom je
teda typizovanou, štandardnou zmluvou. Keďže peňažné prostriedky boli poskytnuté povinnému formou
úveru a to ako spotrebný úver, nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch
na zmluvu nevzťahoval, je úver poskytnutý bankou povinnému spotrebiteľským úverom. Použitie
spotrebiteľského práva na právny vzťah vzniknutý zmluvou nemení ani prevod práva zmluvou v dôsledku
uzavretia zmluvy (resp. zmlúv) o postúpení pohľadávky. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc
rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky. Medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, preto
bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Z rozhodcovskej doložky (bod 9.2 OP - verzia 2/2006)
vyplýva, že sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a obchodných
podmienok budú riešené dohodou a ak k dohode nedôjde, klient prijíma návrh banky na riešenie
vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou a obchodnými podmienkami,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom
konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a. s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. SA, vl. č. 3157/B (RAM)
podľa jeho vnútorných predpisov, pričom strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského
súdu podriadia s tým, že rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského
konania je Bratislava. Rozhodcovská doložka vyplývajúca z obchodných podmienok vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou
sa spotrebiteľovi odňalo právo brániť sa a podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok,
na všeobecný súd, teda základné právo spotrebiteľa zákonom ustanoveným postupom sa domáhať
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal,
bola veriteľom vopred pripravená v rámci obchodných podmienok, ktoré spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvniť - zmeniť ich obsah, prípadne niektoré vylúčiť (mohol zmluvu spolu s obchodnými podmienkami
len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým vopred veriteľom pripraveným dojednaniam, resp.
obchodným podmienkam, vrátane rozhodcovskej doložky). Banka rozhodcovskú doložku zahrnula do
obchodných podmienok, s ktorými spotrebiteľ vyjadril súhlas tým, že zmluvu podpísal. Pre platné
dojednanie rozhodcovského konania sa však vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania
zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia, pričom dodávateľ tak musí
postupovať spôsobom preukázateľným. Predformulované vyhlásenie spotrebiteľa, že súhlasí s OP
a tým aj s uzatvorením rozhodcovskej doložky, resp., že prijíma návrh banky na riešenie sporov
podľa rozhodcovskej doložky, nerobí rozhodcovskú zmluvu individuálne dojednanou. Existuje totiž
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ, ktorému je rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky) predložená v čase, keď jeho snahou je získať finančné prostriedky, pristúpi v
rámci formulárovej zmluvy na arbitráž alebo od nej z dôvodu neinformovanosti neodstúpi. Okrem toho
možno len ťažko predpokladať, že si povinný ako spotrebiteľ, ktorého cieľom bolo uzavretím zmluvy
získať peniaze, bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré dojednanie rozhodcovskej doložky pre neho má.
Zo zmluvy o úvere pritom nevyplýva, že by bolo povinnému poskytnuté poučenie obsahujúce jasné
a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Súd má
tiež pochybnosti, či mal povinný pred uzavretím zmluvy vôbec reálnu možnosť sa s rozhodcovskou
doložkou oboznámiť, keďže okrem zmluvy sa mal oboznámiť, súhlasiť a prijať návrhy obsiahnuté nielen
v OP, ale aj v ďalších písomnostiach, pričom samotné OP pozostávajú z troch strán písaných drobným
písmom. Rozhodcovskú doložku súd posúdil vzhľadom na uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje
dobrým mravom (§ 3 OZ). Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát
musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto plneniam. S poukazom na uvedené je potom exekučný
titul označený oprávneným je materiálne nevykonateľný, pretože rozhodcovská doložka uvedená v
zmluve o úvere (aj v obchodných podmienkach) je neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od
počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 5 OZ, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej
veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Zo zmluvy vyplýva, že klient svojim
podpisom potvrdil, že sa oboznámil s OP, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené.
Oprávnený predložil OP - verzia 2/2006, či však ide o OP, s ktorými sa mal povinný oboznámiť pri podpise



zmluvy, nemožno bez pochybností určiť, pretože v zmluve OP nie sú nijako bližšie konkretizované. Pokiaľ
ide o oprávneným predložené OP, tieto nie sú podpísané ani jednou zo zmluvných strán a splnenie
písomnej formy nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že zmluvné strany podpísali zmluvu, v ktorej je
odkaz na OP. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej
zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu. Súd mal za to, že na platné založenie
rozhodcovskej doložky nestačí iba odkaz v zmluve na OP, pokiaľ tieto neboli podpísané zmluvnými
stranami a ani z nich jednoznačne nevyplýva, o aké konkrétne OP ide. Na základe bodu 9.2 OP - verzia
2/2006 nepodpísaných účastníkmi súd dospel k záveru, že podmienka písomnej formy rozhodcovskej
doložky dodržaná nebola, pretože nie je zrejmé, že by boli splnené náležitosti, ktoré stanovuje zákon,
t. j. že by došlo k podpisu OP sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. V prípade
OP predložených oprávneným zákonné podmienky neboli dodržané. OP síce obsahujú rozhodcovskú
doložku, ale ničím neodkazujú na konkrétny právny vzťah (zmluvu) medzi zmluvnými stranami. Zmluva
síce odkazuje na OP, ale tiež z nej nemožno vyvodiť, či práve na OP - verzia 2/2006. Zmluva a OP
neboli ani len technicky spojené, ale ani zo samotného technického spojenia zmluvy a OP by nebolo
možné vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy (predovšetkým spotrebiteľa),
že sú s nimi oboznámení a súhlasia s OP, teda aj s rozhodcovskou doložkou. Súd s poukazom na
uvedené dospel k záveru, že rozhodcovská doložka vyplývajúca z bodu 9.2 OP - verzia 2/2006 je
neplatná z dôvodu nedodržania zákonom predpísanej písomnej formy. Rozhodcovským rozsudkom
bol povinný zaviazaný na náhradu trov rozhodcovského konania, pretože oprávnený mal vo veci plný
úspech. Keďže preskúmaním rozhodcovského rozsudku bolo zistené, že je v rozpore so zákonom,
a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, nemožno na úspech oprávneného v
rozhodcovskom konaní prihliadať. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by povinný mal platiť trovy
rozhodcovského konania, ktorého výsledok, teda rozhodcovský rozsudok, nemôže byť podkladom pre
vykonanie exekúcie. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby
rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f)
a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie
poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
z nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať
pred súdom. Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako
kasačný súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci
teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou
v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody,
ale aj premenné historického výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval
za arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku toho, že súd prekročil rámec zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej
doložky. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje
rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak
existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy
SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.
z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s
ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu,
ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že
v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s.
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej
slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak
opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej



doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia. V súvislosti s uvedeným dal do pozornosti odvolacieho súdu uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp.
zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra , Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra
2009 a sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009 a sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Ďalej súd
nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal
s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia
každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom
rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou
skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca
ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva
EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to
vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym
orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/
EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad
národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej
doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky
všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a
teda ani voči účastníkom tohto konania. Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje
princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy vydajú. Podotkol, že súdy svojim konaním neprimerane
zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený
zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez
toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe svojho
postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu povinného, svojím konaním a svojou
vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Takýmto spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k
pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov a povinností. V súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007. Na základe vyššie uvedeného
konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom na
vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu Rimavská Sobota, dňa 30. 03. 2015 v neprospech povinného o vymoženie sumy
2 055,28 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
sp. zn. BW-A/0112/0141 zo dňa 24. 08. 2012 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 20. 09. 2012 a vykonateľnosť dňa 24. 09. 2012. Exekučným titulom bola povinnému
(žalovanému) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému (žalobcovi) dlžnú istinu vo výške 2 055,28 eura,
úrok vo výške 15,68 % ročne zo sumy 2 055,28 eura od 15. 05. 2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 2 055,28 eura od 15. 05. 2009 do zaplatenia, sumu vyčíslených úrokov a úrokov
z omeškania vo výške 555,91 eura, sumu dlžných poplatkov vo výške 48,03 eura, náhradu poplatku



za rozhodcovské konanie vo výške 106,37 eura a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 233,92
eura, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. V prevyšujúcej časti rozhodcovský súd
žalobný návrh vo veci samej zamietol.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).



V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom
podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,
právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane



súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Nemožno totiž
strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie
(§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného
súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu
na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich
následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná
a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd
odvolil svoju právomoc od čl. 9 Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 9.2 Obchodných podmienok
pre úver verzia 2/2006, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaným zmluvy. Odvolací
súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej
pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom
akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných
podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa
dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza
Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky
konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené
dohodou a v prípade nedosiahnutia dohody budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s.). Takto
dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to
v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka s účasťou všeobecných podmienok
poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný
ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd
zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie
síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa
pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v
čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom



právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z
pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.