Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11CoE/88/2016 z 30. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. mája 2016, sp. zn. 11CoE/88/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4615204403.1 Krajský súd Nitra | 11CoE/88/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4615204403.1 | 2016-05-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, ZRK, OZ, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fefac2c-0db4-46f2-a809-cf6736bac222 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4615204403.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/88/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4615204403
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4615204403.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, proti
povinnému: L. R., nar. XX. XX. XXXX, U. XXX/XX, I., o vymoženie sumy 1.462,43 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 4Er/683/2015 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. EX 27590/15, o odvolaní oprávneného zo dňa 07.
12. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 25. novembra 2015 č. k. 4Er/683/2015-17,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 24. 03. 2015. Svoje rozhodnutie odôvodnil
citáciou ustanovení § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2014,
ustanovenia § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. 12. 2014 (zákon o
rozhodcovskom konaní), ustanovení § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, 7, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a ustanovení § 3, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 9, §
54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci
je rozsudok zo dňa 03. 11. 2014 sp. zn. SR 06323/14 vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným Slovenskou rozhodcovskou a. s. so sídlom v Bratislave, ktorý bol vydaný na podklade zmluvy
o úvere zo dňa 06. 08. 2013 č. 403801065, ktorú súd prvého stupňa posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu.

Zo zmluvy o úvere zo dňa 06. 08. 2013 č. 403801065 bolo zistené, že oprávnený poskytol povinnému
úver v sume 600,- eur, ktorý sa mu povinný zaviazal vrátiť zvýšený o príslušný poplatok v sume 576,- eur,
t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 1.176,- eur v 12-ich mesačných splátkach po 98,- eur,
počnúc dňom 25. 08. 2013. Zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru (bod 10) vyplýva, že tretina
príslušného poplatku, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 576,- eur, predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Všeobecné podmienky zmluvy obsahujú úpravu
podmienok zmluvy, okrem iných viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť v prípade porušenia
zmluvy, ale tiež dohodu o vyplnení zmenky a mediačnú dohodu.

Súd prvého stupňa uviedol, že na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi
konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom
práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech (§ 52 ods. 2, § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva



uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka), alebo
či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 Obchodného zákonníka). Právne normy upravujúce
spotrebiteľské právne vzťahy sú kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou
zmluvných strán a ani inak. Použitie ustanovení spotrebiteľského práva zahŕňa tiež prednostné použitie
ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, a to na celý režim právneho vzťahu (t. j. vrátane úroku z omeškania,
premlčania, zmluvnej pokuty a pod.). Pokiaľ teda všeobecné podmienky poskytnutia úveru (bod 15)
obsahujú klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy
založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne
obchádza ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a je preto neplatná.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy
uzavretej medzi oprávneným a povinným. Medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, preto bola
rozhodcovská zmluva podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Význam rozhodcovskej zmluvy (doložky) je pritom
v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku
sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový
kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o
výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc
rozhodnúť ich spor.

Podľa čl. II rozhodcovskej zmluvy všetky spory vzniknuté zo zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej úverovú zmluvu
a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené
a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom
rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od
doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmania
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa
vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)
s tým, že sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 článku II zmluvy vrátane sporu
o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred
podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu.

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Predmetná rozhodcovská zmluva bola uzavretá ako samostatná zmluva a bola podpísaná obidvoma
zmluvnými stranami. Z rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že jej text vopred pripravil oprávnený (pri jej
uzatváraní boli do veriteľom pripraveného tlačiva dopísané iba údaje o dlžníkovi - povinnom a o zmluve
o úvere - jej číslo a dátum uzavretia) a predložil ju na podpis povinnému, ktorý celkom zjavne nemal
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd prvého stupňa s poukazom na uvedené dospel k záveru, že aj keď
bola rozhodcovská zmluva uzavretá na samostatnej listine nebola dojednaná individuálne.

Rozhodcovská zmluva obsahuje v čl. II rozhodcovskú doložku, podľa ktorej môžu byť spory medzi
zmluvnými stranami riešené v rozhodcovskom konaní alebo v súdnom konaní, z čoho by vyplývalo,
že rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. V skutočnosti však rozhodcovská doložka možnosť riešenia sporov na
všeobecnom (štátnom) súde spotrebiteľovi prakticky neposkytuje, pretože o forme konania (pred
rozhodcovským alebo všeobecným súdom) rozhoduje žalobca, čo vzhľadom na charakter sporov zo
zmlúv o úvere znamená, že o forme konania rozhodne veriteľ (dodávateľ). Súdu je totiž z jeho činnosti



známe, že práve dodávateľ je ten, kto si uplatňuje nároky zo zmlúv o úvere podaním žaloby na
rozhodcovskom súde. To sa potvrdilo aj v tomto prípade, keď výber medzi rozhodcovským a súdnym
konaním určil oprávnený, ktorý podal žalobu na rozhodcovskom súde, pričom po podaní žaloby sa už
povinný musel podrobiť rozhodcovskému konaniu. Tým došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného
práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1
Ústavy SR). Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na uvedené neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných
strán. Podpisom rozhodcovskej zmluvy s rozhodcovskou doložkou tak, ako je koncipovaná v čl. II
rozhodcovskej zmluvy, sa spotrebiteľ vopred vzdal práva, aby bol jeho spor s dodávateľom zo zmluvy
o úvere riešený pred nezávislým a nestranným súdom. Súd prvého stupňa pritom nemal pochybnosti
o tom, že uzavretie rozhodcovskej doložky bolo práve v záujme dodávateľa, ktorý si tak zabezpečil,
že prípadný spor zo zmluvy o úvere, ku ktorému dôjde medzi zmluvnými stranami, bude riešiť subjekt,
ktorý dodávateľ sám vybral a s ktorým dlhodobo spolupracuje, pričom to platí aj v prípade, že by bola
podaná žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, keďže preskúmanie vykoná iný rozhodca
toho istého rozhodcovského súdu. Vzhľadom na uvedené, aj keď rozhodcovská doložka v rozhodcovskej
zmluve pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, táto možnosť je pre spotrebiteľa iba
teoretická, pretože ak žalobu na rozhodcovskom súde podá dodávateľ, pričom práve on má záujem
získať exekučný titul, spotrebiteľ sa už nemôže domáhať svojich práv na všeobecnom súde, pretože
to priamo rozhodcovská zmluva vylučuje. Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluve tak núti
spotrebiteľa, ak podá žalobu dodávateľ, neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Pre platné dojednanie rozhodcovského konania sa vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského
konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia, pričom dodávateľ tak
musí postupovať spôsobom preukázateľným. Predformulované vyhlásenie spotrebiteľa, že súhlasí s
uzatvorením rozhodcovskej zmluvy a že bol poučený o dôsledkoch jej uzatvorenia nerobí rozhodcovskú
zmluvu individuálne dojednanou.

Rozhodcovskú zmluvu súd prvého stupňa posúdil za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, nakoľko sa celkom zjavne svojím obsahom a účelom prieči dobrým mravom. Rozpor
s dobrými mravmi videl súd prvého stupňa najmä v tom, že nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré ustanovenia vylúčiť, a bol pre oprávneným vybraný rozhodcovský súd, s ktorým
dlhodobo spolupracuje, zdrojom príjmov. Preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto
rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa
a priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Rozpor s
dobrými mravmi súd videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy, nakoľko v
čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie finančných
prostriedkov, pričom na ich získanie mu bolo predložených na podpis niekoľko listín a medzi nimi aj
rozhodcovská zmluva. Zanedbateľná pritom nie je ani skutočnosť, že spotrebiteľ, ktorý má záujem získať
peňažné prostriedky je vo finančnej tiesni a pri podpise rozhodcovskej zmluvy sa môže odôvodnene
domnievať, že ak rozhodcovskú zmluvu nepodpíše, úver mu nebude poskytnutý. Rozhodcovská doložka
v rozhodcovskej zmluve (čl. II) je prakticky rovnakého znenia ako rozhodcovské doložky, ktoré už
boli viackrát judikované za neprijateľné zmluvné podmienky, iba nebola začlenená do všeobecných
podmienok, ale do rozhodcovskej zmluvy na samostatnej listine a upravuje možnosť požiadať o
preskúmanie rozhodcovského rozsudku, ale rozhodcom toho istého rozhodcovského súdu. Z tohto
pohľadu je potom možné vidieť aj určité obchádzanie zákona, a to konkrétne snahu vyhnúť sa súdnej
kontrole rozhodcovskej doložky podľa kritérií neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Súd
prvého stupňa zastával názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná (drobným
ťažko čitateľným textom) sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom
dojednaní v takomto texte obsiahnutými.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná, pretože nebola
dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech
spotrebiteľa, pričom aj keď ide o spotrebiteľa menej bdelého, či nečinného (až ľahostajného) je namieste
mu poskytnúť súdnu ochranu.

Okrem neplatnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský súd priznal
oprávnenému aj nároky, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.



Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovuje náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať (§ 9 ods. 2), napr. údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením
skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny
splátok, priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, atď. Ak zmluva neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch), čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky v zmysle uvedenej
právnej fikcie neprihliada. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje (napr. RPMN, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru,
priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere), povinnému poskytnutý úver je teda bezúročný a bez poplatkov.
Zo zmluvy napriek tomu vyplýva, že oprávnený žiadal od povinného aj zaplatenie príslušného poplatku.
Ten je však z uvedených dôvodov právom nedovoleným plnením a ako taký oprávnenému nepatrí, či už
v rámci istiny, ktorú mu bol povinný rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť, resp. v rámci úhrad,
ktoré oprávnený na úhradu príslušného poplatku zaplatil.

Dohodu o vyplnení zmenky súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá nebola dojednaná individuálne (oprávnený mal zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky vopred
pripravené vo všeobecných zmluvných podmienkach) a je výrazne v neprospech spotrebiteľa, pričom
sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Dohoda o zabezpečení úveru
blankozmenkou umožňuje oprávnenému (veriteľovi) v prípade omeškania dlžníka s plnením zmluvy
vyplniť chýbajúce údaje - dlžnú zmenkovú sumu a splatnosť a domáhať sa z takto vyplnenej zmenky
splnenia svojej pohľadávky, pričom ako zmenkovú sumu môže vyplniť ľubovoľnú sumu, ktorá podľa
jeho uváženia zodpovedá nárokom veriteľa voči dlžníkovi zo zmluvy ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto
zmluvné dojednanie, ktoré mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného na vzťah zo zmenky, ktorý nie je
zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa (to sa prejavilo aj tým, že rozhodcovský súd
na základe zmenky priznal oprávnenému plnenia, ktoré sú v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva)
je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy v súlade s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť oprávnenému aj trovy mediačného konania v
sume 226,43 eur. Všeobecné podmienky obsahujú v čl. 13 mediačnú doložku, t. j. dohodu o riešení sporu
účastníkov mediáciou. Podľa názoru súdu prvého stupňa táto dohoda vyznieva jednostranne v prospech
oprávneného, pretože práve on určil mediátora, ktorý by mal riešiť prípadné spory účastníkov zo zmluvy,
pričom ide o mediátora, s ktorým oprávnený dlhodobo spolupracuje (potvrdzuje to jednak skutočnosť,
že určenie mediátora vyplýva priamo zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru pripravených
oprávneným, ale je to súdu známe aj z jeho rozhodovania v iných veciach, v ktorých vystupuje
oprávnený). Zriaďovateľom mediátora je tá istá spoločnosť, ktorá je aj zriaďovateľom rozhodcovského
súdu, ktorý vydal exekučný titul (v tejto veci a aj v mnohých ďalších). Už táto skutočnosť znamená, že
mediátor a rozhodcovský súd sú navzájom určitým spôsobom prepojené, pričom s obidvomi oprávnený
spolupracuje, pretože návrhy na riešenie sporov, ktoré má s dlžníkmi, podáva práve u týchto inštitúcií
(riešenie sporov z úverových zmlúv oprávneného iným rozhodcovským súdom, resp. iným mediátorom,
exekučnému súdu známe nie je). Mediačná doložka nebola dojednaná individuálne, je zakomponovaná
do všeobecných podmienok, kde si ju spotrebiteľ pravdepodobne ani nevšimne, a ak aj áno, nemá na
výber, iba s ňou súhlasiť a s prihliadnutím na právne povedomie, bežný spotrebiteľ ani nemá vedomosti
o tom, čo vôbec mediácia znamená (o aký spôsob riešenia sporov ide). Okrem toho tak, ako je mediačná
dohoda koncipovaná, vyznieva ako snaha "dať zarobiť" ďalšej inštitúcii prepojenej s rozhodcovským
súdom. Dohoda totiž za zmarenie mediačného konania považuje už nedoručenie zásielok dlžníkovi,
neodpovedanie na výzvy, resp. nedostavenie sa na ústne konanie. Dohoda pritom nijako nerieši otázku
trov, ktoré v súvislosti s mediačným konaním vzniknú, ak dôjde k jeho zmareniu, ani sa nezaoberá
náhradou trov mediačného konania v prípade, že návrh na riešenie sporu týmto spôsobom nie je celkom
alebo sčasti dôvodný. Súd prvého stupňa mal však zato, že je v rozpore s dobrými mravmi, ak by
mal povinný platiť náhradu trov mediačného konania, keď je zrejmé, že časť nárokov oprávneného je
v rozpore s predpismi spotrebiteľského práva.



Ďalej bol povinný rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť aj paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur (§ 369c Obchodného zákonníka), ktorá však
oprávnenému nepatrí, pretože právny vzťah účastníkov bol posúdený za spotrebiteľský právny vzťah.
Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, veriteľovi právo na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nevzniká.

Zahrnutie trov mediačného konania, poplatkov a paušálnej náhrady nákladov do istiny žalovanej sumy
a priznanie zmenkového úroku vo výške 91,25 % ročne, a to aj z plnení, ktoré sú právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi, je v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho
práva o ochrane spotrebiteľa a v rozpore s dobrými mravmi.
Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný na náhradu trov rozhodcovského konania. Podľa
názoru súdu by však bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by povinní mali platiť trovy rozhodcovského
konania (či už poplatok za rozhodcovské konanie alebo trovy právneho zastúpenia v rozhodcovskom
konaní), keď bolo zistené, že jeho výsledok, t. j. rozhodcovský rozsudok, je v rozpore so zákonom, a
preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na uvedené bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnutá.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom
a v jeho nadväznosti zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Mal
za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Exekučný
súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov (exekučný titul,
žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje exekučný titul z formálnej
a materiálnej stránky, pričom formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie
všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), tak ako to vyžaduje ust.
§ 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú
splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi),
avšak nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, ale musí sa obmedziť len na skúmanie výroku
exekučného titulu. Splnenie podmienok na zastavenie exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne
nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí
mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať
právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale sa
musí obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov,
t. j. nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o
zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o
rozhodcovskom konaní. Mal za to, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil
skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna
rozhodcovská zmluva / rozhodcovská doložka. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na ust. § 3 a nasl.
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a uviedol, že oprávnený s
povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej
listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Zdôraznil, že exekučný titul (rozhodcovský rozsudok)
bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, pričom
povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so
zmluvou o úvere na všeobecný súd, nakoľko zmluvné strany sa dohodli (v zmysle čl. 2 ods. 2 druhá
veta rozhodcovskej zmluvy), že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 článku zmluvy vrátane sporu
o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť, pretože je vo



výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle § 214 ods. 2
OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 24. 03.
2015, kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., pod sp. zn. SR 06323/14 zo dňa 03. 11. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
08. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa 11. 12. 2014. Následne súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD.
podaním zo dňa 24. 03. 2015 a opätovne i podaním zo dňa 19.10.2015 požiadal príslušný súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu. Dňa 25. 11. 2015
súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 24. 03. 2015 z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d/ Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu,
ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
d/ vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.
Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do
31. decembra 2014.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V predmetnej veci súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva,
že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému
súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom
exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu,
ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by
bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní.



Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná,
ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo
vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju
dohodli. Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z toho hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 03. 2012 v konaní pod sp.
zn. 6 Cdo 1/2012). Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužil právnu možnosť spochybniť existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2014, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
18. 09. 2012 v konaní pod sp. zn. 5Cdo 230/2011).

Odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
zo dňa 06. 08. 2013 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia (teda v znení účinnom od 01. 01. 2008), podľa
ktorého je irelevantná právna forma zmluvy, a teda medzi oprávneným a povinným bol založený
na jej základe spotrebiteľský vzťah. Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická
osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so
spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci
predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka), resp.
oprávnený takéto konanie povinného nepreukázal. V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na
vzťah účastníkov konania aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v
danej veci je potrebné za neprimeranú považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným
a povinným dňa 06. 08. 2013, teda uzatvorenú v rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavrel zmluvu
o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá v typizovanej formulárovej podobe, oprávnený
ju predkladal povinnému v predtlači, dopĺňali sa len údaje o povinnej osobe ako meno, bydlisko a



dátum narodenia. Veriteľ (oprávnený) potom mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť
na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. Odvolací súd v tomto smere zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak
by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ (oprávnený) zostavil znenie rozhodcovskej
zmluvy v jej vopred pripravenej formulárovej podobe.

Odvolací súd k tomu ešte uvádza, že vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie
spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne.
Dlžník, ktorému je predložená typová spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá vzhľadom na takúto
podobu zmluvy v zásade reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Predtlačené poučenie oprávneného v
rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy za situácie, keď je rozhodcovská
zmluva uzatváraná v rovnaký deň spolu s úverovou zmluvou, odvolací súd nepovažuje za kvalifikované
vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Povinný v takejto situácii mohol ľahko
nadobudnúť dojem, že ide o tú istú úverovú zmluvu pozostávajúcu z viacerých listín a že pokiaľ
úver chcel získať, bol povinný podpísať všetky listiny predložené oprávneným. Odvolací súd v tomto
smere ešte uvádza, že spotrebiteľ (povinný) ako slabšia zmluvná strana, neprofesionál, nie je často
schopný v danom momente pochopiť a zvážiť všetky dôsledky predložených dokumentov obsahujúcich
terminologicky náročný a rozsiahly neprehľadne štruktúrovaný text a v časovej a finančnej tiesni, v ktorej
sa nachádza, neraz pristúpi aj na také podmienky zmluvy, na ktoré by za iných okolností nikdy nepristúpil.
Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení výslovne
vymienil povinný a vzhľadom na charakter zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by povinný
mal možnosť do obsahu zmluvy akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad
mohol ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s
pojednávaním, bez pojednávania) a podobne. Rozhodcovská zmluva navyše nebola uzatvorená v čase
vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď
spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú
obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku
je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad
podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti a argumenty
tunajší krajský súd považoval námietky oprávneného vznesené v odvolaní za nedôvodné. Povinný sa
v posudzovanej veci reálne vopred vzdal svojho práva na účinnú ochranu v konaní pred všeobecným
súdom, a to v pozícii a situácii, v ktorej vystupoval ako spotrebiteľ, teda ako slabšia zmluvná strana
a pri nemožnosti reálne vplývať na obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu podľa názoru
odvolacieho súdu neprijateľné.

Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti
za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, teda povinného, a to podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
príslušnom znení. Rozhodcovskú zmluvu preto odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa vyhodnotil
ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
platnom a účinnom v čase jej uzavretia.

Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez
návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24. 02. 2011 v konaní
pod sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú zmluvu sa nepovažuje zmluva,
ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť



ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou ani tým, že spotrebiteľ má v
úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené tiež nič nemení
na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi
v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých
prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Odvolací súd zároveň dodáva,
že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné toto jeho mlčanie považovať ani za
súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou zmluvou ku konaniu, ktoré nie je
povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci pred rozhodcovským súdom a obchádzania
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí
odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. O obchádzanie zákona ide vtedy, ak
je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi
dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný (nález Ústavného súdu SR zo dňa 24. 05. 1995 v
konaní pod sp. zn. PL. ÚS 16/95).

S poukazom na uvedené zistenia odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danom prípade
správne právne posúdil, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy, nie je spôsobilým exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 OSP potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.