Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/57/2018 z 3. 9. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 3. septembra 2019, sp. zn. 11S/57/2018, ECLI:SK:KSNR:2019:4018200230.2 Krajský súd Nitra | 11S/57/2018 | ECLI:SK:KSNR:2019:4018200230.2 | 2019-09-03 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/20398dde-92b5-47c0-8ce9-f7617aa246a6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4018200230.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/57/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4018200230
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4018200230.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Oľgy Kováčovej, v právnej veci žalobcu: Everland, s.r.o., Stará Vajnorská
19, Bratislava, IČO: 47 057 408, zastúpeného právnym zástupcom: JUDr. Ladislav Mikloš, advokát,
Vodná 6, Košice, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 26. 03. 2018 proti rozhodnutiu
žalovaného č. SK/0404/99/2017 zo dňa 21. 02. 2018, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že dňa 08. 09. 2016 vykonal Inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj (správny orgán prvého stupňa) u žalobcu kontrolu so
zameraním na dodržiavanie zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole
vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
neskorších zmien, so zameraním na kontrolu bezpečnosti a značenia textilných výrobkov určených pre
deti a dospelých, odber vzorky, o čom spísal inšpekčný záznam. Pri kontrole bola prítomná zástupkyňa
vedúcej prevádzky p. U. B.. Pri kontrole bol vykonaný odber vzorky výrobku, ktorý sa nachádzal v ponuke
pre spotrebiteľa označený predajnou cenou. Odber vzorky výrobku bol uskutočnený za prítomnosti
zástupkyne vedúcej prevádzky, ktorá voči odberu vzorky nemala námietky. Vzorka predstavovala 3 ks
výrobku: „Dievčenské nohavice SEAGULL s opaskom STYLE NO: CSQ-88121 veľkosť 116, materiálové
zloženie: 85 % Bavlna, 14 % Polyester, 1 % Elastan á 15,59 EUR s DPH, spolu 46,47 EUR s DPH“. Išlo
o dievčenské nohavice tmavomodrej farby s potlačou motýľov. Na prednej strane na všitých vreckách
boli ozdobné cvoky v tvare motýľov a kamienkov, na zadnej strane boli našité ozdobné vrecká, ktoré
sú zdobené cvokmi motýlikov a korunky. K pôvodnej etikete bola pripojená druhá etiketa, ktorú pripája
predávajúci a na tejto boli údaje: TPKL 02606 Dievčenské nohavice (116 - 146), 85 % Bavlna, 14 %
polyester, 1 % Elastan á 15,59 €, čiarový kód: 2808801016644. Na všitej textilnej etikete bolo označenie :
SEAGULL, veľkosť 116, materiálové zloženie a 5 symbolov ošetrovania. Krajina pôvodu výrobku: Čína.
V čase ponuky pre spotrebiteľa boli v prevádzke 4 ks predmetného výrobku, z toho 3 ks boli odobraté
ako vzorka. Pri odbere bola vyhotovená i fotodokumentácia výrobku. K odobratej vzorke bolo vydané
Potvrdenie o odbere vzoriek evidenčné číslo 034/04/2016. Odobratá vzorka bola zabalená a zapečatená
lepiacou páskou s odtlačkom pečiatky SOI, na prekrížených častiach lepiacej pásky bola označená



podpismi inšpektorov a zástupkyne vedúcej prevádzky p. U. B.. Zástupkyňa vedúcej prevádzky bola
oboznámená o spôsobe úhrady nákladov za odobraté vzorky, o úhrade nákladov vzoriek a skúšok na
overenie bezpečnosti, kvality a zhody. Zástupkyňa vedúcej prevádzky po kontaktovaní vedenia žalobcu
oznámila, že žalobca nežiada vrátiť späť odobraté vzorky po skúškach. K výrobku odobratému ako
vzorka nadobúdací protokol v čase kontroly predložený nebol, tento mal byť predložený dňa 16. 09.
2016 pri došetrení. S obsahom zistení bola zástupkyňa vedúcej prevádzky oboznámená, uviedla, že
s obsahom záznamu oboznámi vedenie žalobcu. Zároveň boli uložené záväzné pokyny: 1. U. B. -
zástupkyni vedúcej prevádzky - oboznámiť žalobcu s obsahom inšpekčného záznamu do 12. 09. 2016,
2. žalobcovi - predložiť pri došetrení dňa 16. 09. 2016 v prevádzke žalobcu prvotný nadobúdací doklad
k výrobku - odobratej vzorke. Jedno vyhotovenie inšpekčného záznamu prevzala zástupkyňa vedúcej
prevádzky, čo potvrdila svojim podpisom na inšpekčnom zázname.

2. Dňa 16. 09. 2016 bol spísaný inšpekčný záznam za účasti vedúcej prevádzky žalobcu V.. U. Y.. V
inšpekčnom zázname bolo konštatované splnenie záväzného pokynu zo dňa 08. 09. 2016, ku ktorému
došlo predložením nadobúdacieho dokladu k výrobku - odobratej vzorke, a to faktúry č. 20141358 zo
dňa 20. 08. 2014 od dodávateľa: Home pro International s.r.o., V Lužích 735/6, Praha, Česká republika,
IČO: 26 851 415. Vedúcej prevádzky bolo záväzným pokynom uložené oboznámiť žalobcu s obsahom
predmetného inšpekčného záznamu do 20. 09. 2016. Prevzatie inšpekčného záznamu potvrdila vedúca
prevádzky podpisom na inšpekčnom zázname.

3. Dňa 27. 12. 2016 bol správnemu orgánu prvého stupňa doručený protokol o skúške č.: AZL 16/0968A
zo skúšobného laboratória Textilní zkušební ústav, s.p., Brno vypracovaný dňa 21. 10. 2016 týkajúci sa
odobratej vzorky. Z protokolu vyplynulo, že zistené hodnoty kvantitatívneho podielu textilných vláken v
odobratej vzorke sú: 73,4 % bavlna, 23,7 % polyester, 2,8 % elastan.

4. Správny orgán spísal dňa 13. 01. 2017 v prevádzke žalobcu za účasti vedúcej prevádzky inšpekčný
záznam. Vedúca prevádzky bola oboznámená z výsledkami skúšok, z ktorých vyplynulo, že odobratá
vzorka neobsahovala deklarované hodnoty materiálového zloženia uvedeného na trvalo pripojenej
etikete. Bolo konštatované, že uvedeným zistením predávajúci neinformuje spotrebiteľa o vlastnostiach
predmetného predávaného výrobku v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Vedúcej
prevádzky bol predmetný protokol odovzdaný. Vedúca prevádzky konštatovala, že 1 ks výrobku, ktorý
zostal v predajni, žalobca po odbere vzorky stiahol z predaja. Zároveň boli uložené záväzné pokyny: 1.
vedúcej prevádzky - oboznámiť žalobcu s obsahom záznamu do 17. 01. 2017, 2. žalobcovi - informovať
spotrebiteľa o vlastnostiach predávaných výrobkov v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa - trvale. Rovnopis inšpekčného záznamu prevzala vedúca prevádzky, čo potvrdila svojim
podpisom na inšpekčnom zázname.

5. Dňa 02. 05. 2017 vydal správny orgán prvého stupňa oznámenie o začatí správneho konania v
súvislosti s nedostatkami zdokumentovanými v inšpekčnom zázname zo dňa 13. 01. 2017, keď v
čase kontroly dňa 08. 09. 2016 a dňa 13. 01. 2017 bolo v prevádzke žalobcu zistené, že sa v ponuke
pre spotrebiteľa nachádzal 1 druh výrobku - dievčenské nohavice SEAGULL s opaskom v počte 4 kusy
v celkovej hodnote 61,16 €, pri ktorých na základe protokolu č. AZL 16/0968A zo dňa 21. 10. 2016,
ktorý vydal Textilní skúšební ústav, Václavská 6, Brno, bolo zistené, že hodnotená vzorka neobsahovala
deklarované hodnoty materiálového zloženia uvedeného na trvalo pripevnenej etikete (85 % COTTON,
14 % POLYESTER, 1% ELASTAN), nakoľko skúškou bola zistená hodnota materiálového zloženia 73,4
% BAVLNA, 23,7 % POLYESTER, 2,8 % ELASTAN, a teda účastník konania (žalobca) neinformoval
spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku v súlade s § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. Zároveň bolo žalobcovi oznámené začatie správneho konania o uložení pokuty
podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Predmetné oznámenie prevzal
žalobca dňa 15. 05. 2017. Dňa 25. 05. 2017 doručil žalobca správnemu orgánu prvého stupňa vyjadrenie
k oznámeniu o začatí správneho konania.

6. Následne správny orgán prvého stupňa vydal dňa 09. 06. 2017 rozhodnutie č. P/0434/04/16, ktorým
uložil žalobcovi v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pokutu vo výške
500,- eur za porušenie povinnosti podľa § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. ochrane spotrebiteľa, v
zmysle ktorého je predávajúci povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného
výrobku, nakoľko v čase kontroly dňa 08. 09. 2016 a 13. 01. 2017 bolo v prevádzke žalobcu zistené, že
v ponuke pre spotrebiteľa sa nachádzal 1 druh výrobku - dievčenské nohavice SEAGULL s opaskom



v počte 4 kusy v celkovej hodnote 61,16 €, pri ktorých na základe protokolu č. AZL 16/0968A zo dňa
21. 10. 2016, ktorý vydal Textilní skúšební ústav, Václavská 6, Brno, bolo zistené, že hodnotená vzorka
neobsahovala deklarované hodnoty materiálového zloženia uvedeného na pripevnenej etikete (85 %
BAVLNA, 14 % POLYESTER, 1 % ELASTAN), nakoľko skúškou bola zistená hodnota materiálového
zloženia 73,4 % BAVLNA, 23,7 % POLYESTER, 2,8 % ELASTAN, čím účastník konania neinformoval
spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku. V rozhodnutí opísal priebeh vykonanej kontroly i
zistení vyplývajúcich z protokolu o skúške. Tiež sa vyjadril k námietkam žalobcu vzneseným k oznámeniu
o začatí správneho konania. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 03. 07.
2017, ktoré bolo správnemu orgánu prvého stupňa doručené dňa 06. 07. 2017.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

7. Rozhodnutím č. SK/0404/99/2017 zo dňa 21. 02. 2018 rozhodol žalovaný o podanom odvolaní
žalobcu tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
zo dňa 09. 06. 2017 potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia opísal priebeh vykonanej kontroly, zistenia z nej vyplývajúce i závery
správneho orgánu prvého stupňa. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že žalobca v podanom
odvolaní zistený protiprávny skutkový stav žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil. Bez ohľadu
na subjektívny dôvod vedúci k porušeniu zákona o ochrane spotrebiteľa, došlo zo strany žalobcu
k predmetnému porušeniu, za ktoré žalobca ako predávajúci zodpovedá bez ohľadu na zavinenie.
Správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie v zákonnej lehote, žalobcovi, ako účastníkovi konania,
boli poskytnuté všetky relevantné možnosti na obranu, vrátane zachovania zákonných lehôt. Doplnil, že
správny orgán v správnom konaní nepreukazuje vinu, ako žalobca namietal, ale skúma, či bol dodržaný
stav vyžadovaný zákonom (v tomto prípade zákonom o ochrane spotrebiteľa). V prípade správneho
deliktu účastníka konania ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie - to znamená, že
účastník konania je zodpovedný za stav zistený počas výkonu kontroly, pričom namietaná vyhľadávacia
zásada patrí medzi základné zásady trestného konania a je uplatňovaná orgánmi činnými v trestnom
konaní. Kontrola zo strany SOI bola vykonaná na základe zákona č. 128/2002 Z. z. a následne začaté
správne konanie sa riadi ustanoveniami Správneho poriadku upravujúceho správne konanie. V rámci
správneho konania sa dokazovanie skladá z obstarávania, vykonávania a hodnotenia dôkazov. Všetky
uvedené kroky dokazovania boli v predmetnom správnom konaní uskutočnené. V oznámení o začatí
správneho konania bolo účastníkovi konania podrobne oznámené, na základe čoho bolo zo strany
správneho orgánu začaté konanie a v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku mu bola poskytnutá lehota
8 dní od doručenia oznámenia na to, aby sa vyjadril k dôvodom konania, prípadne navrhol doplnenie
dokazovania. Preto neobstojí vyjadrenie účastníka konania o tom, že pred vydaním rozhodnutia sa
vyjadril k oznámeniu len na základe domnienok. Kontrola ako neopakovateľný úkon je určená na to, aby
sa počas nej zaistili dôkazy a dôkazné prostriedky. V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že
predávajúci počas kontroly neinformoval spotrebiteľa o vlastnostiach konkrétneho predávaného výrobku
v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa. Dokazovanie bolo vykonané plne v súlade so Správnym
poriadkom, inšpekčné záznamy preukazujú celý priebeh kontroly a okrem celej chronológie výkonu
kontroly obsahujú aj zistenia, ktoré boli počas kontrol zaznamenané. V prípade žalobcu išlo o 3
inšpekčné záznamy, v ktorých je podrobne zaznamenané, aké úkony sa vykonávali, pričom ide o
formu zápisnice zo strany správneho orgánu. Všetky inšpekčné záznamy boli kontrolovanému subjektu
prečítané, podpísané a ich rovnopis bol ponechaný v kontrolovanej prevádzke osobe oprávnenej konať
v mene účastníka konania. Žalobcom napadnuté rozhodnutie obsahuje podrobný opis skutku a zistenia,
na základe ktorých správny orgán dospel názoru, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákona o
ochrane spotrebiteľa. Žalobca počas celého správneho konania nepredložil žiaden dôkaz, aby vyvrátil
zistený skutkový stav. K údajnej nezrozumiteľnosti protokolu žalovaný uviedol, že zo Zmluvy medzi
Slovenskou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých
vzťahov v občianskych a trestných veciach (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky publikované pod č. 193/1993 Z. z.), analogicky zo samotnej povahy upravených vzťahov
vyplýva, že odborné posúdenie podané v českom jazyku nie je potrebné prekladať do slovenského
jazyka a odborné posúdenie vypracované českým znalcom popri hodnotení dôkazov v konaniach
o nárokoch vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa má rovnakú právnu silu ako odborné
posúdenie slovenského znalca. Uvedené sa vzťahuje aj na odborné posúdenie vydané autorizovanou,



notifikovanou alebo akreditovanou osobou a určenou osobou z Českej republiky podané v českom
jazyku. Správny orgán v priebehu správneho konania objektívne zistil skutkový stav zaznamenaný počas
kontroly vykonanej dňa 08. 09. 2016. Dôkazom o tom, že žalobca bol s obsahom inšpekčných záznamov
a protokolu o skúškach riadne oboznámený, je jeho vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania,
v ktorom sa žalobca plnohodnotne vyjadril aj k zisteniam uvedeným v inšpekčných záznamoch a aj ku
samotnému protokolu o skúškach.

K namietanému nevykonaniu ústneho pojednávania uviedol, že ústne pojednávania podľa ustanovenia
§ 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadi správny orgán, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa
tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V tejto súvislosti poukázal na
zásadu jednotnosti, v zmysle ktorej mohol účastník konania podávať vyjadrenia, návrhy, námietky a
navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého správneho konania. Účastníkovi
konania bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania popísaným v oznámení o začatí správneho
konania v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čo vyplýva z poučenia uvedeného v predmetnom
oznámení. Účastník konania však nepredložil jediný dôkaz, resp. neuviedol žiadne také skutočnosti,
ktoré by mali vplyv na prehodnotenie porušenia zákona. Doplnil, že správne konanie je spravidla
ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti a preto vo všeobecnosti, na rozdiel od súdneho konania,
sa ústne konanie nevyžaduje. Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje len v prípadoch, ak to
vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považuje za potrebné za účelom zistenia a objasnenia
skutkového stavu veci. Tento bol však v danom prípade jednoznačne preukázaný, keď si žalobca
nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť. Nenariadením ústneho pojednávania žiadnym spôsobom
nedošlo k ujme na právach priznaných žalobcovi ako účastníkovi konania, keďže tento mal možnosť
vyjadriť svoje návrhy, podnety a pripomienky písomne. V danom prípade žalobca nevyvíjal dostatočnú
súčinnosť pri správnom konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci, ale len za
účelom zbavenia sa zodpovednosti a s cieľom zastavenia správneho konania. Namietané neponechanie
rovnakého množstva vzorky nemá zo strany účastníka konania zákonný podklad. Účastníkovi konania
bol ponechaný 1 kus textilného výrobku a počas celého správneho konania uvedený výrobok nepodrobil
analýze, ako namietal. Poukázal na stanovenie § 7 ods. l zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole
vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, podľa ktorého má kontrolovaná osoba právo ponechať
si časť z každej takto odobratej vzorky. Uvedené bolo v prípade účastníka konania dodržané.

Vyjadrenia účastníka konania k oznámeniu o začatí správneho konania opatrené podpisom samotného
konateľa spoločnosti nevzbudzuje žiadne pochybnosti o dostatočnej úrovni porozumenia úradnému
jazyku, v ktorom bolo predmetné vyjadrenie vyhotovené. V danom prípade bolo odvolanie podané
priamo účastníkom konania (a nie prostredníctvom zástupcu), toto bolo napísané v slovenskom jazyku
s plným porozumením správnych deliktov, za ktoré bol žalobca zo strany SOI sankcionovaný, preto
považoval námietku konateľa žalobcu o tom, že nerozumie slovenskému jazyku, za účelovú. Napadnuté
prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi orgánom na
to príslušným, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahuje všetky predpísané náležitosti.
Je riadne odôvodnené a účastníkovi konania boli poskytnuté všetky prostriedky na to, aby bolo zaručené
právo na obhajobu v rámci predmetného správneho konania.

Pokiaľ ide o pokutu uloženú správnym orgánom vo výške 500,- €, túto považoval za uloženú dôvodne
a v adekvátnej výške. V prípade preukázaného porušenia povinnosti môže správny orgán uložiť pokutu
až do výšky 66.400,- eur, pričom v danom prípade bola táto uložená na dolnej hranici.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

8. Žalobca žalobou zo dňa 26. 03. 2018 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č.
SK/0404/99/2017 zo dňa 21. 02. 2018 ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č.
P/0434/04/16 zo dňa 09. 06. 2017 a vec vrátil na nové konanie.

9. V podanej žalobe namietal nesprávny a nezákonný úradný postup správnych orgánov, ktoré sa
opierali o neakreditovanú skúšku množstva polyesteru v odobratej vzorke. Protokol o skúške preto
nemohol byť použitý ako relevantný dôkaz pre postih žalobcu. Tiež namietal, že oznámenie o začatí
správneho konania bolo pre neho neurčité a nezrozumiteľné v časti dôvodov, ku ktorým sa mal vyjadriť



a navrhnúť doplnenie dokazovania a že žiaden z dôkazných prostriedkov nebol vykonaný v jeho
prítomnosti. Uviedol, že inšpekčné záznamy a protokol o skúške mohol prevziať pri kontrole niekto iný a
nie osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej žalobcovi, preto takéto doručovanie
nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do
rúk žalobcu dostala.

Namietal konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že ako účastník konania neuviedol
žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za zistené nedostatky, keď
poukázal na svoje vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania, v ktorom výslovne poukazoval
na nezrozumiteľnosť a nezákonnosť protokolu o skúške zo dňa 21. 10. 2016 a výslovne žiadal, aby bol
tento preskúmaný za jeho prítomnosti. Rovnako namietal aj inšpekčné záznamy. V oznámení o začatí
správneho konania sa ani príkladmo neuvádzalo, čo považoval správny orgán za dôvod konania, resp. či
to, čo uvádzal pod pojmom dôvod, je aj dôkazom, resp. dôkazným prostriedkom a tiež neuvádzal prameň
tohto dôvodu. Konštatoval, že nepozná a ani nepoznal dôvody, ku ktorým sa mal vyjadriť, prípadne ku
ktorým dôvodom mal navrhnúť doplnenie dokazovania. Podľa jeho názoru, bolo povinnosťou žalovaného
oboznámiť žalobcu v oznámení o začatí správneho konania aj o dôkazoch a dôkazných prostriedkoch,
ktoré chcel žalovaný použiť na dokazovanie správneho deliktu, a nie aby si žalobca sám zabezpečoval
dôkazné prostriedky, ku ktorým sa má vyjadrovať, resp. navrhovať dôkazy. Doplnil, že ani nemal
vedomosť, čo môže byť dôkazom, čo je dôkazným prostriedkom, resp. akými inými podkladmi môže
disponovať. ,,Inšpekčný záznam“ nepovažoval za dôkaz, ale len za poznatky inšpektorov žalovaného
získané pred správnym konaním. Žalovaný pritom v oznámení neuviedol, že na správne konanie použije
napr. aj inšpekčné záznamy, potvrdenie o odbere vzoriek, resp. ešte aj iné podklady, o ktorých žalobca
nevedel. Takisto žalovaný neuviedol, či k len tvrdeniam jeho aparátu si zabezpečil aj ďalšie podporné
dôkazy preukazujúce nespochybniteľnosť len tvrdení inšpektorov. Preto aj tento doklad považuje pre
rozhodnutie za nepreskúmateľný.

Za nezákonný považoval i postup správneho orgánu pri odbere vzorky, keď z inšpekčných záznamov
ani z iného podkladu pre rozhodnutie nie je zrejmé, že žalovaný pred odberom vzoriek riadne poučil
žalobcu o jeho práve ponechať si rovnaké množstvo odobratej vzorky. Naopak, konanie žalovaného
v tom, že mu neumožnil ponechať si rovnaké množstvo odobratej vzorky, znemožnilo žalobcovi dať
si vyhotoviť posúdenie vzorky nezávislým autorizovaným a akreditovaným subjektom, ktorý disponuje
akreditáciou aj čo do skúšky množstva polyesteru v textíliách. Mal za to, že správny orgán si zámerne
vybral vzorky tak, aby žalobcovi už neostalo rovnaké množstvo vzorky, ako odobral žalovaný, nakoľko
mal vedomosť (pokiaľ postupoval odborne a objektívne), že iný subjekt by vzorku odmietol z dôvodu
nedostatočného množstva a nebolo by možné objektívne posúdiť množstvá jednotlivých zložiek textílie.
Inšpektori žalovaného neumožnili žalobcovi dodržať § 7 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z., nakoľko svojou
činnosťou neumožnili žalobcovi byť prítomní pri ponechaní si časti z každej takto odobratej vzorky. O
povinnom poučení v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku sa žalovaný nevyjadruje vôbec, a najmä
ak žalobca považuje túto povinnosť za veľmi dôležitú z dôvodu, že žalovaný mal vedomosť, že osoba
prítomná pri odbere vzoriek nemusí byť právnych predpisov znalá. Takéto konanie žalovaného mu
spôsobilo ujmu.

Za nesprávny a nezákonný považoval postup správneho orgánu, ktorý mu riadne nedoručil inšpekčné
záznamy, v ktorým boli ukladané záväzné pokyny. Nesúhlasil s názorom správnych orgánov, ktoré
považovali konanie zamestnanca žalobcu za konanie žalobcu. Zamestnanci žalobcu sú len osoby
prítomné pri kontrole, ktoré len umožňujú vykonať kontrolu a sú k dispozícii inšpektorom za účelom
sprístupnenia priestorov, predkladania požadovaných dokladov, podanie ich vyjadrenia, pokiaľ je
žiadané. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že rovnopis inšpekčných záznamov bol ponechaný v
prevádzke osobe oprávnenej konať v mene žalobcu. Zamestnanec žalobcu (vedúca prevádzky,
zástupkyňa vedúcej prevádzky) nie je ani žalobca, ani kontrolovaná osoba, tiež to nie je osoba
oprávnená konať za žalobcu. Konštatoval, že zamestnanec žalobcu podpísal inšpekčný záznam len
preto, lebo ho k tomu naviedli inšpektori žalovaného. Keďže zákon č. 128/2002 Z. z. nepojednáva
o doručovaní dôležitých listín, ani o doručovaní opatrení uložených pre kontrolované osoby, tak je
potrebné postupovať podľa § 24 ods.1 Správneho poriadku, podľa ktorého sa dôležité písomnosti, najmä
rozhodnutia, výzvy a predvolania doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže
jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Bol názoru, že opatrenie na mieste tak, ako bolo vydané,
má povahu rozhodnutia, nakoľko týmto bola uložená povinnosť, aby žalobca informoval spotrebiteľa o
vlastnostiach predávaných výrobkov v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Potom



toto rozhodnutie, aj keď len ako fiktívne, malo byť doručené do vlastných rúk žalobcovi alebo osobe, ktorá
sa preukázala pri kontrole jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Navyše, podľa názoru žalobcu,
ukladanie povinnosti bez právneho dôvodu spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, resp. právneho úkonu.

Nepovažoval za dôvodné ani prípadné odvolávanie sa žalovaného na § 15 Obchodného zákonníka,
nakoľko by neboli dodržané ustanovenia v jeho ods. 2, najmä, ak v tomto prípade nešlo o úkony obvyklé.
Žalovaný nemôže ukladať povinnosti zamestnancom žalobcu - záväzný pokyn inšpekčného záznamu
pre U. B. a U. Y. oboznámiť žalobcu s obsahom záznamu, pretože na to nemá zákonný dôvod. Vzťah
medzi zamestnancami a zamestnávateľom upravuje Zákonník práce a nie Obchodný zákonník, ako
sa žalovaný často odvoláva. Žalovaný si nezabezpečil k jeho konštatovaniu v inšpekčných záznamoch
o funkciách U. B. a U. Y.iadny dôkaz, jednoducho len konštatuje, že to majú byť vedúce prevádzky,
a toto považuje za rozhodné. Za týmto účelom si však mal podľa jeho názoru vypýtať pracovné
zmluvy, aby si to overil a keď tak neurobil, potom je jeho konštatovanie o funkciách menovaných
osôb nepreskúmateľné. Pracovnou náplňou vedúceho predajne určite nie je prejednávanie inšpekčného
záznamu, aj s ohľadom k tej skutočnosti, že k tomuto úkonu sa viažu aj ďalšie právne následky, za
ktoré zamestnanec nezodpovedá. Žalovanému predsa nič nebráni, aby po zistení nedostatkov predvolal
kontrolovanú osobu na prejednanie týchto nedostatkov a vyvodenie zákonných záverov. Mal za to, že
pokiaľ v zákone je uvedené, že na určité povinnosti ukladané podľa toho zákona (§ 7 ods. 3 zákona
č. 128/2002 Z. z. v súvislosti s § 7 ods. 5 toho zákona) neexistuje právny predpis, podľa ktorého sa
môže osoba, ktorej tieto povinnosti boli uložené, riadne a zákonne obhajovať voči svojvoľnému postupu
orgánu štátnej správy, tak je popieraný jeden zo základných princípov právneho štátu, právo na obhajobu
a riadny proces. Nedokonalosť zákona potom vyvoláva následky spočívajúce v svojvoľnom výklade
tohto zákona orgánom dozoru, ktorý si tieto ustanovenia nevykladá ústavne konformným spôsobom, ale
spôsobom, ktorý je len v neprospech žalobcu a ostatných kontrolovaných osôb. Uviedol, že na to, aby
podal námietky voči uloženým a vydaným opatreniam do troch dní, žalovaný musí splniť požiadavky §
6 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z. z., a to doručiť opatrenia kontrolovanej osobe. Pracovník kontrolovanej
osoby nie je kontrolovaná osoba, ani keby žalovaný poukazoval na citovaný § 15 Obchodného zákonníka
z dôvodu, že podať námietky voči zásahu žalovaného do právom chránených práv žalobcu, je oprávnený
len žalobca, ako kontrolovaná osoba. Žalovaný nesprávne právne posudzuje osobu znalú pomerov na
prevádzke v porovnaní s oprávnením a povinnosťami žalobcu, ako kontrolovanej osoby. Navyše pasivitu
pracovníka žalobcu priamo pri kontrole žalovaný považuje za prejav súhlasu činnosti jeho aparátu, čo
je nesprávne. Namietal aj záväzné pokyny č. 1 uložené pre zamestnancov žalobcu, ktorými im žalovaný
uložil povinnosť oboznámiť spoločnosť žalobcu s obsahom záznamu. Žalovaný má a môže ukladať
povinnosti len v rámci zákona. Neexistuje právny predpis, ktorý by žalovanému alebo jeho aparátu
umožnil ukladať povinnosti zamestnancom kontrolovanej osoby, najmä ak nie sú dané ani sankcie za
nesplnenie tejto nezákonne uloženej povinnosti. Žalovaný sám v rozhodnutí uvádza, že za všetky zistené
nedostatky objektívne zodpovedá žalobca, tak aj z dôvodu predvídateľnosti práva mal zabezpečiť
doručenie dôkazného prostriedku a inšpekčného záznamu tak, aby boli dodržané ustanovenia § 6 ods.
2 zákona č. 128/2002 Z. z. ako aj § 24 ods.1 Správneho poriadku, inak ide o stav nepreskúmateľný a
nezákonný.

Doplnil, že mu nie je zrejmý právny predpis, ktorý by upravoval postup inšpektora žalovaného, nie je
zákonom stanovené, že ak pri kontrole nie je prítomná kontrolovaná osoba, inšpektor spíše inšpekčný
záznam za prítomnosti zamestnanca, ktorý je pri kontrole prítomný, nie je stanovené, že táto istá osoba
je oprávnená podať vysvetlenie k výsledku kontroly, nie je zákonom stanovené, že inšpekčný záznam
podpíše zamestnanec kontrolovanej osoby, ako aj inšpektori SOI. Tiež nie je zákonom stanovené, kedy
sa kontrola považuje za ukončenú, kedy inšpektor kontrolu ukončí a v prípade zistenia nedostatkov
uloží opatrenie na mieste. Nakoniec, oprávnenia inšpektora sú presne vymedzené v § 5 ods. 6 zákona
o štátnej kontrole, kde v písm. b) tohto ustanovenia je nepriamo vyriešená problematika kontrolovanej
osoby tak, že za kontrolovanú osobu treba považovať iba podnikateľa. Takisto nie je zákonom stanovené,
že v prípade, že pri kontrole nie je prítomný konateľ spoločnosti, inšpektor vydá záväzný pokyn na
ich informovanie o výsledku kontroly. Nie je zákonom dané, že inšpekčný záznam (v ktorom žalovaný
písomnou formou ukladá povinnosti výhradne len pre žalobcu) sa považuje za doručený žalobcovi
ako kontrolovanej osobe aj vtedy, keď zamestnanec žalobcu bol s obsahom inšpekčného záznamu
oboznámený, čo potvrdil svojim podpisom, a nie je taktiež zákonom dané, že dôkazom prevzatia
inšpekčného záznam je podpis prítomného zamestnanca pri kontrole a jeho ponechanie v kontrolovanej
prevádzke.



Čo sa týka nezákonného dôkazu - protokolu č. AZL16/0968A zo dňa 21. 10. 2016 vydaného Textilným
skúšebním ústavem, Václavska 6, Brno, tým, že žalovaný žalobcovi nevysvetlil, z akých dôvodov
považoval neakreditovanú skúšku množstva polyesteru za zákonnú a relevantnú, ani neodôvodnil,
prečo tak nepotreboval odôvodniť, žalobca považuje takéto odôvodnenie rozhodnutia za nedostatočné
a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Namietal relevantnosť a zákonnosť protokolu, v ktorom je
pri údaji o metódach skúšok uvedené, že: „obsah elastanu - obsah polyesteru byl dopočítán do
celku, jeho potvrzení bylo provedeno mikroskopicky neakreditovanou internou metódou č. 1“. Z tohto
konštatovania považoval za zjavné, že pokiaľ obsah jednej látky nebol zistený zákonným spôsobom,
(neakreditovaná interná metóda č. 7 nemôže byť použitá ako záväzná a zákonná), potom je aj celý
protokol nepreskúmateľný a pre účastníka konania aj nezákonný. Pokiaľ je skúška neakreditovaná,
potom je nedôveryhodná, nie je nezávislá, nie je nestranná a nie je na požadovanej úrovni, aby
mohla deklarovať výrok napadnutého rozhodnutia. Predmetný protokol je nepreskúmateľný aj v tom,
že neobsahuje výpočty, akými k stanoveniu zisteného percentuálneho hmotnostného obsahu textilných
látok u predmetného výrobku skúšobný ústav dospel. Nie sú zohľadnené, resp. nie sú ani uvedené,
aké prípustné tolerancie v zmysle č. 20 NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ)
č. 1007/2011 z 27. 09. 2011 o názvoch textilných vlákien a súvisiacom označení vláknového
zloženia textilných výrobkov etiketou a iným označením, ktorým sa zrušuje smernica Rady 73/44/
EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/73/ES a 2008/121/ES boli použité a s akými
výsledkami by boli použitím týchto tolerancii ovplyvnené konečné hodnoty nameraných množstiev
textilných látok. Protokol je nepreskúmateľný aj v tom, že neobsahuje zoznam meracích zariadení, ktoré
mali byť použité pri meraní a určovaní hmotnostných obsahov textilných látok vo vzorkách, pričom práve
akreditácia udelená oprávnenou osobou, pojednáva o povinnostiach akreditovanej osoby uvádzať do
svojich protokolov aj meracie zariadenia, ich špecifikáciu, práve z dôvodov ich možného preskúmavania
týchto protokolov súdom. Absentuje postup a konkretizácia výpočtov, ako osoba vykonávajúca skúšky
dospela ku konštatovaniu, že obsah látok bol taký, ako je uvedený v protokole. Žalobca poukazoval
aj na skutočnosť, že inšpekčné záznamy z vykonaných kontrol, ani protokol o skúškach ako dôkazný
prostriedok neboli vôbec vykonané ako dôkazy aj za prítomnosti žalobcu. Žalobca pritom žiadal o ich
vykonanie na ústnom pojednávaní. Poukázal tiež na to, že protokol je vyhotovený len v českom jazyku
a žalobca si ho taktiež len na svoje náklady dal preložil neúradným spôsobom.

Žalovaný a inšpektorát nepostupovali zákonným spôsobom pri vydaní rozhodnutí, keď v odôvodnení
napadnutých rozhodnutí neuviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie. Žalobca sa z
rozhodnutí nedozvedel, aké skutočnosti, podklady, dôkazy, dôkazné prostriedky boli podkladmi pre
rozhodnutie, ktoré podklady žalovaný pre rozhodnutie použil, ktoré podklady nepoužil, a z akých dôvodov
ich nepoužil, čo je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Bol názoru, že samotná
kontrola nie je dôkazom, ani podkladom. Takýmto podkladom, resp. dôkazom je až vykonaný výstup
z kontroly, avšak aby mohol byť použitý ako dôkaz, musel by byť v správnom konaní vykonaný, čo sa
nestalo. Žalovaný nemá zákonom stanovenú povinnosť vypracovať inšpekčný záznam, nie je zákonom
dané, čo majú tieto poznámky, ktoré žalovaný nazýva inšpekčný záznam obsahovať, kde sa spisuje, s
kým sa podpisuje, s kým a kedy sa prerokováva, aké musí mať náležitosti, aby bol zákonným dôkazom.
Potom nemôže používať na dokazovanie len samotný inšpekčný záznam, z dôvodu absencie jeho
zákonnosti, bez jeho preskúmania v správnom konaní, nehovoriac o nespísaní zápisnice o dôkaznom
prostriedku, ktorým je protokol. Zdôraznil, že nepoukazuje na skutočnosť, že Výskumní ústav Brno
nie je akreditovanou osobou, ale na skutočnosť, že táto osoba nemá akreditáciu na skúšky zisťovania
polyesteru v textíliách, čo je pre merito veci rozhodné.

Žalobca v odvolaní namietal, že inšpekčný záznam ani vydané prvostupňové rozhodnutie nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní, resp. že správny orgán nevyužil všetky možnosti na dokazovanie, alebo
niektoré možnosti dokazovania úmyselne vynechal. Uviedol, že mu správny orgán neumožnil vypočuť
U. B. a U. Y., ktoré vypovedali pred žalovaným, pričom žalovaný nepodanie námietok z ich strany pri
kontrole považuje za súhlas so zisteniami žalovaného. Mal za to, že skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, resp. že žalovaný vôbec nevykonal dôkazy z dôkazných prostriedkov, opomenul
rozhodujúce skutočnosti. S právnym posúdením a odôvodnením žalovaného nesúhlasil. Pokiaľ zákon
stanovuje, že ak má byť niečo použité ako dôkaz, musí spĺňať jednak podmienku, že taký dôkaz prispeje
k náležitému objasneniu veci a jednak, že dôkaz musí byť získaný zákonným spôsobom. Za zákonný
spôsob treba považovať nielen splnenie formálnych procesných podmienok na vykonanie konkrétneho
dôkazu, ale aj splnenie obsahových podmienok. Je zrejmé, že žalovaný použil v rozhodnutí vyjadrenia
U. Y.: ,,bola som oboznámená.“ A U. B.: „oboznámim vedenie spoločnosti“ ako dôkaz, zaoberal sa s



nimi v rozhodnutí, hodnotil tieto vyjadrenia, zobral ich za rozhodné. Ide však jednoznačne o dôkazy
a pokiaľ boli zabezpečované výsluchom, tak je porušením práva na obhajobu a riadny proces, aj
porušením zásady rovnosti zbraní, ak žalobca nemal tak isto možnosť tieto osoby vypočuť a nemohol
im taktiež položiť otázky, navyše, nie je mu zrejmá verbálna komunikácia inšpektorov s menovanými
osobami pred podaním jeho vyjadrenia, nie je zrejmé, aké otázky inšpektori položili menovaným osobám,
ako ich naviedli na uvedené vyjadrenie. Inšpekčný záznam nemá oporu v zákone, nemá stanovené
zákonné náležitosti, nemá číslo, nemá stanovený ani postup, ako sa vyhotovuje, nemá ani zákonný
dôvod. Potom inšpekčný záznam, ak nie je v správnom konaní ako dôkaz vykonaný, nemôže slúžiť
ako dôkaz na vydanie rozhodnutia, nakoľko sú to len poznámky inšpektorov zozbierané pred správnym
konaním. Ide o absolútne neprípustný dôkaz, aj o relatívne neprípustný dôkaz, nakoľko relatívne
neprípustné dôkazy môžu byť pripustené v konaní vzhľadom na drobné porušenie zákona, ale len
s vysokou preukaznou hodnotou, čo v tomto prípade absentovalo. Vysoká preukazná hodnota len
tvrdenia pracovníkov žalovaného, bez dôkazu o akreditovanej, teda nespochybniteľnej skúške množstva
polyesteru v odobratých vzorkách, resp. bez riadneho preukázania viny v správnom konaní aj za
prítomnosti žalobcu sa nepreukázala, najmä ak žalobca tento spôsob dokazovania namietal počas
celého konania vo veci a spôsobuje absolútnu neprípustnosť dôkazu, navyše ak žalobca tvrdil, že tieto
dôkazy sú nezákonné. Pasivita zamestnanca žalobcu nepostačuje na preukázanie tvrdení inšpektorov
žalovaného a nesmie byť považovaná za súhlas spáchania správneho deliktu. Žalovaný len zisťuje,
ale nedokazuje delikty, čo žalobca považuje za rozporné s trestným a správnym poriadkom. Žalovaný
svojim konaním znemožnil žalobcovi konať pre súdom, nakoľko žalobca považuje aj žalovaného za
súd odvolávaním sa na judikatúru Európskeho sudu pre ľudské práva, ktorá vyvodila, že súdom v
zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemusí nevyhnutne byť iba jurisdikčný orgán klasického typu, integrovaný
do štruktúry všeobecných súdov daného štátu. Pri rozhodovaní o tom, či orgán možno považovať za
nezávislý a nestranný tribunál, nezávislý najmä na výkonnej moci a na stranách daného prípadu, je nutné
prihliadať k spôsobu vymenovania jeho členov, k dĺžke ich funkčného obdobia, existujúcim predpisom
upravujúcich ich odvolanie alebo záruky ich neodvolateľnosti, k zákonom zakazujúcim udeľovať im
inštrukcie zo strany exekutívy pri ich rozhodovaní, k existencii právnych záruk proti vonkajším tlakom
a k otázke, či sa orgán skutočne javí ako nezávislý. Poukázal aj na závažnú skutočnosť, že mu
vôbec nebolo umožnené sa k veci ústne vyjadriť a byť prítomný pri dokazovaní veci v správnom
konaní. Prvostupňový správny orgán neumožnil byť žalobcovi pri dokazovaní veci. Tým mu bolo upreté
právo na obhajobu a riadny proces. Tiež poukázal na to, že inšpekčný záznam nevypovedá o tom,
že by si prvostupňový správny orgán splnil svoju povinnosť poučiť zamestnanca žalobcu o možnosti
odoprieť výpoveď, ak by ňou mohol spôsobiť ujmu sebe alebo blízkej osobe. Bez tohto poučenia pritom
platí, že aj keby sa žalobca pred správnym konaním, resp. v správnom konaní priznal, priznanie by
bolo neúčinné. Okrem toho, aj v prípade priznania má žalovaný povinnosť správny delikt preukázať.
Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je nezákonné, pretože vychádza z popretia zásady in dubio
pro reo a zásady správneho konania - materiálnej pravdy. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nezhromaždil
také dôkazy, ktoré nepochybne preukazujú vinu žalobcu. Nie je vôbec podstatné, či žalobca v čase
kontroly popieral skutkový stav opísaný pracovníkmi žalovaného, alebo ho nepopieral, alebo či predložil
nové skutkové tvrdenia, ale podstatné je to, či dôkazy boli v konaní pred žalovaným vykonané, a či
dostatočne preukázali spáchanie skutku a zavinenia žalobcu. Písomné tvrdenie pracovníkov žalovaného
tiež nie je dôkazom a k reprodukovanej výpovedi pracovníkov žalovaného nedošlo. Žalovaný námietku
neuplatniteľnosti len tvrdenia jeho pracovníkov vôbec neodôvodnil. Žalobca poukázal na právoplatný
rozsudok KS v Prešove sp. zn. 6Sa/24/2016 zo dňa 24. 05. 2017, v ktorom sa uvádza, že inšpekčný
záznam je síce obvykle podstatným zdrojom pre zistenie skutkového stavu veci v správnom konaní,
ide však len o jeden zo skutkových podkladov pre rozhodnutie a nie je vylúčené i vykonanie ďalších
dôkazov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3As 167/2014-41 zo dňa 09. 03. 2016).
V predmetnom konaní správne orgány neodstránili dokazovaním, napr. konfrontáciou inšpektorov a
žalobcu, prípadne predavača, existujúce protichodné tvrdenia a teda nedostatočne zistili skutočný stav
veci. Je úlohou správneho orgánu zistiť skutkový stav tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé a preukázané, že sa skutok stal a že sa ho dopustil žalobca. Pokiaľ správne orgány bez
akýchkoľvek pochybností nepreukážu, že sa skutok stal a že ho spáchal žalobca, nemožno dospieť k
výroku o porušení právnej povinnosti žalobcom len na základe tvrdenia z jediného zdroja - inšpekčnému
záznamu, ktorému dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením účastníka konania. Takýto
názor vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn ISžd/39/2012 zo dňa 20. 02. 2014). Obdobne posudzuje dokazovanie
veci pred správnym orgánom aj judikatúra Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v podobných
veciach (rozsudok sp. zn. 5Ads 92/2015, 4Ads 17712011-120).



Žalovaným zabezpečený súhrn podkladov je na preukázanie viny žalobcu podľa jeho názoru
nedostatočný. Žalovaný nevyvrátil s rozumnou mierou istoty iné varianty skutkového deja. Žalovaný
svoje skutkové závery založil na tvrdeniach jeho pracovníkov, ktoré sú zaznamenané na papieri,
to znamená na svedectvách dvoch kontrolujúcich inšpektorov a na žalobcovej pasivite pri zisťovaní
správneho deliktu. Inšpektori tvrdia, že uvedené závery vzťahujúce sa k trestnému konaniu sú plne
aplikovateľné na konanie o správnom delikte. Správne sudy konštantne rozhodujú rovnako, že osobe
obvinenej zo správneho deliktu resp. priestupku náležia procesné práva podobné tým, aké požíva
obvinený z trestného činu. Uvedený nedostatok pri zabezpečovaní dôkazov žalobca namietal už vo
vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania, ako aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu
a žalovaný sa s touto námietkou vysporiadal len formálnym konštatovaním a citovaním právnych
predpisov. Ďalej poukázal aj na tú skutočnosť, že žalovaný nedostatočným spôsobom vykonáva
dokazovanie, keď vôbec nevyužíva ustanovenie § 5 ods. 6 písm. h) zákona 128/2002 Z. z. nevyužíva
na dokázanie svojich skutkových tvrdení žiadne zvukové alebo zvukovoobrazové záznamy, na čo má
v súlade s týmto ustanovením zákonné právo. Jediným dôkazným prostriedkom je inšpekčný záznam,
ktorý nemá žiadnu zákonnú oporu.

K pochybeniu v podobe nenariadenia ústneho pojednávania konštatoval, že v jeho prípade došlo
v správnom konaní k rozporom vo vyjadreniach žalobcu a inšpektorov, žalobca v správnom konaní
namietal zistenia inšpektorov, že sa nezakladajú na správnych skutkových základoch a tieto rozpory
sa dajú odstrániť jedine vykonaním materiálnych dôkazov a výsluchom inšpektorov, nie iba tvrdením
inšpektorov, ktoré je zaznamenané na papieri - inšpekčnom zázname. V prípade žalobcu, práve aparát
žalovaného mohol ovplyvniť a ovplyvnil správny delikt. Konštatoval, že ak sa na delikte zúčastňuje aj
subjektívne hodnotenie kontrolujúcich osôb, tak potom je ústne pojednávanie a vykonávanie dôkazov
priam nevyhnutné v každom prípade, a to za účelom naplnenia požiadavky § 21 ods. 1 Správneho
poriadku. V opačnom prípade ide len o zneužívanie práva v neprospech kontrolovaných osôb a
porušenie práva na obhajobu a riadny proces. V právnom a materiálnom štáte nie je možné trestať
osoby, resp. zasahovať do ich práva vlastniť majetok, len na základe vyjadrenia kontrolujúcich osôb
a bez vykonania dôkazov z poznatkov žalovaného, získaných pri kontrole, pred správnym konaním,
hlavne ak pred správnym súdom už dokazovanie veci nemusí byť vykonané. V danom prípade si
to povaha veci vyžadovala, pretože inšpektori a žalobca tvrdili rôzne a odlišné skutočnosti rozhodné
pre spravodlivé správne rozhodnutie. Z toho dôvodu považoval v danej konkrétnej veci rozhodnutie
žalovaného za nesprávne právne posúdenie. Odkázal na nálezy ÚS SR sp. zn II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, III. ÚS 410/06. Poukázal i na čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, ktorého obsahom je právo
obvineného dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie svedkov vo svoj prospech za
rovnakých podmienok. Uvedené oprávnenia obvineného zaraďuje štrasburská doktrína pod právo na
riadne dokazovanie. Čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru síce nepredpokladá povinnosť súdov predvolať
všetkých svedkov označených obžalovaným, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov.
Posúdenie významu výpovede svedka pre trestné konanie je v dispozícii príslušného súdu. Podľa názoru
žalobcu, dôkazy v zásade musia byť predložené obvinenému v správnom konaní ku kontradiktórnej
diskusii. V tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 5 ods. 4 písm. a), b) zákona o štátnej
kontrole, keď kontrolórom - inšpektorom môže byť bezúhonná osoba aj iba s úplným stredoškolským
vzdelaním. Teda inšpektorom môže byť osoba, ktorá nemá právnické vzdelanie potrebné na to, aby
vedela zodpovedne posúdiť relevantnosť konania, spôsob kladenia otázok (sugestívnych, kapcióznych)
kontrolovaným subjektom a ich zamestnancom, posúdenie procesných postupov pri kontrole (aj vrátane
poučenia, preukazovania svojej totožnosti, dokazovania skutkových zistení). Podľa názoru žalobcu,
zmyslom prístupu k súdu je aplikovať na oblasť správneho trestania rovnaký štandard ochrany
verejných subjektívnych práv, ako je tomu v prípade trestnoprávneho postihu. Toto je vyjadrením
princípu viazanosti právom. Z povahy predmetnej veci žalobcu je zrejmé, že vyšetrovateľom identického
správneho deliktu, žalobcom aj sudcom je v tomto prípade žalovaný v jednej osobe (aj prostredníctvom
svojich inšpektorov). Podľa čl. 6 Odporúčania Rady Európy (91) 1 je nevyhnutné v rámci správneho
konania vo veciach správnych sankcii poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v
zmysle rezolúcie výboru ministrov Rady Európy č. (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.
A vzhľadom na skutočnosť, že samotné konanie o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy
nemožno považovať za pokračovanie správneho konania, a pred súdom súd a zákon stavia správny
orgán do procesnej rovnosti so žalobcom - pôvodne účastníkom správneho konania, z uvedených
dôvodov vyvíja Rada Európy úsilie pri formulácií princípov dobrej verejnej správy. Ako rámcové pravidlá



požadujú aplikáciu procesných záruk už v rovine správneho konania. Úloha súdov pri prieskume
správnych aktov je predovšetkým úlohou dozoru. Súdne rozhodnutia nemajú nahrádzať správne akty.

Namietal tiež, že žalovaný svoju úvahu o nariadení ústneho pojednávania dôkladne neodôvodnil.
Žalovaný neodôvodnil, prečo bezhranične uveril len pracovníkom žalovaného, resp. prečo uveril
neakreditovanej skúške tretej osoby. Dal do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžo/123/2015 zo dňa
26. 04. 2017. Podľa názoru Ústavného súdu (napr. I.ÚS 314/2015 zo dňa 16. 12. 2015) úlohou právneho
štátu je pripraviť legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred
kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takých podmienok tkvie v právnej úprave jednotlivých
konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj reálnemu výkonu a
ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez
akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu prijať rozhodnutie (m. m. III.ÚS 226/06, III.ÚS 283/2010). Doplnil, že odporúčanie výboru
ministrov Rady Európy č. R 91 pri správnom trestaní je potrebné rešpektovať a inštitúcie ho aj rešpektujú,
okrem žalovaného, ktorý svojim postupom bráni žalobcovi v jeho právach, pričom ostatným osobám
sú tieto práva garantované a týmto odporúčaním umožňované. Správna úvaha sa v rámci správneho
konania prejavuje vo viacerých smeroch. V prvom rade k nej siahne žalovaný pri hodnotení podkladov
rozhodných pre rozhodnutia. Na uváženie žalovaného pri posúdení podkladov rozhodnutia a rozhodnutí
nariadiť ústne pojednávanie má nadväzovať úvaha pri voľbe výmery sankcie a obzvlášť, ak žalovaný
považoval porušenie povinnosti žalobcom za veľmi závažné. Je to práve žalovaný, ktorý kontroluje
dodržiavanie právnych predpisov kontrolovanými osobami a práve žalovaný nie je ochotný zniesť
konanie, v ktorom by dokazovanie správnych deliktov aj riadne a zákonne vykonal aj za prítomnosti
kontrolovaných osôb po vznesení obvinenia zo spáchania iných správnych deliktov, pričom by po tomto
konaní žalobca možno uznal svoju vinu, rozhodnutie by akceptoval a už by sa nemusel zaťažovať ďalšími
nákladmi, napr. aj na podanie tejto žaloby. Úradný postup žalovaného predstavoval protiústavný zásah
do označeného základného práva, pretože žalobcovi objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť
prítomný pri prerokovaní veci, byť vypočutý (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu
svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich
tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc
v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a z hľadiska konania, ako celku, ho postavil do podstatne
nevýhodnejšej pozície.

IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

10. Žalovaný v podanom vyjadrení zo dňa 21. 08. 2018 navrhol podanú žalobu zamietnuť. K žalobným
námietkam uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom žalovaný správny orgán v
danom prípade postupoval v súlade s Ústavou SR, zásadami správneho konania, s námietkami a
podkladmi predloženými žalobcom sa žalovaný správny orgán pri rozhodovaní podrobne zaoberal,
pričom svoje skutkové, ako aj právne závery v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil.

Poukázal na ustanovenie § 11 ods. l zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je predávajúci
povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku. V danom prípade
žalobca ponúkal na predaj textilné výrobky (dievčenské nohavice SEAGULL), ktoré boli zo strany
inšpektorov SOI počas kontroly dňa 08. 09. 2016 ako vzorky v počte 3 kusov odobraté. Vzorka
odobratá počas kontroly bola zaslaná na skúšku a dňa 21. 10. 2016 vydal akreditovaný Textilní
zkušební ústav, Václavská 6, Brno, kde bola odobratá vzorka zaslaná na skúšku, protokol č. AZL
16/0968A a na jeho základe bolo zistené, že hodnotená vzorka neobsahovala deklarované hodnoty
materiálového zloženia uvedeného na pripevnenej etikete. Žalobca v postavení predávajúceho tak pri
predaji neinformoval spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku. Preto nesúhlasil s tvrdeniami
žalobcu, kde poukazoval na skutočnosť, že žalovaný sa opiera o neakreditovanú skúšku množstva
polyesteru a že žalovaný nevykonal žiadny dôkaz aj za prítomnosti žalobcu, nakoľko skúška vzorky bola
vykonaná v akreditovanom skúšobnom ústave a žalobca bol informovaný o všetkých dokumentoch a
podkladoch, na základe ktorých prvostupňový správny orgán i žalovaný vydali rozhodnutie. Doplnil, že
skúška vzorky odobratej inšpektormi SOI bola vykonaná akreditovaným subjektom. Predmetná skúška



bola zameraná na kvantitatívny podiel textilných vlákien a kvantitatívne stanovenie je rozbor materiálov
podľa presne stanovených procesov, ktoré sa riadia Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EU)
č. 1007/2011 z 27. septembra 2011 o názvoch textilných vlákien a súvisiacom označení vláknového
zloženia textilných výrobkov etiketou a iným označením, ktorým sa zrušuje smernica Rady 73/44/EHS
a smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/73/ES a 2008/121/ES. Zdôraznil, že žalobca zrejme
opomenul výsledok celkovej skúšky, kde obsah analyzovaných vlákien bol vyjadrený v percentách a
upravený pomocou zmluvných prirážok uvedených v prílohe IX Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (EU) č. 1007/2011. Zo strany prvostupňového správneho orgánu i žalovaného bolo dokazovanie
vykonané plne v súlade so Správnym poriadkom. Inšpekčné záznamy preukazujú cely priebeh kontrol
a okrem celej chronológie výkonu kontroly obsahujú aj zistenia, ktoré boli počas kontrol zaznamenané.
V prípade žalobcu išlo o 3 inšpekčné záznamy, pričom v každom jednom bolo podrobne zaznamenané,
aké úkony sa vykonávali a ide o formu zápisnice zo strany správneho orgánu. Všetky inšpekčné
záznamy boli žalobcovi prečítané, podpísané a ich rovnopis bol ponechaný v kontrolovanej prevádzkarni
osobe oprávnenej konať v mene žalobcu. Vzhľadom k vyššie uvedenému preto námietku žalobcu o
nevykonávaní dôkazov za prítomnosti žalobcu považoval za neopodstatnenú.

Doplnil, že v oznámení o začatí správneho konania, zaslanom žalobcovi dňa 02. 05. 2017, bolo žalobcovi
podrobne oznámené, na základe čoho bolo zo strany správneho orgánu začaté konanie a v zmysle §
33 ods. 2 Správneho poriadku mu bola poskytnutá lehota 8 dní od doručenia oznámenia na to, aby sa
vyjadril k dôvodom konania, prípadne navrhol doplnenie dokazovania.

Namietané neponechanie rovnakého množstva vzorky nemá zo strany žalobcu zákonný podklad.
Žalobcovi bol ponechaný 1 kus textilného výrobku a počas celého správneho konania uvedený výrobok
nepodrobil analýze, ako opakovane namietal a namieta. Podľa žalobcom namietaného ustanovenia §
7 ods. l zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa
má kontrolovaná osoba právo ponechať si časť z každej takto odobratej vzorky, čo bolo v prípade
účastníka konania dodržané. Rovnako bol dodržaný aj zákonný postup pri odbere vzoriek. Zo strany
prvostupňového správneho organu i žalovaného boli účastníkovi konania poskytnuté všetky poučenia,
aby vedel kontrolou zistené porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa vyvrátiť, avšak žalobca len
opakovane a tendenčne spochybňuje postup Inšpektorátu SOI pri vykonávaní kontroly bez predloženia
akýchkoľvek dôkazov z jeho strany.

K námietke o riadnom nedoručení inšpekčných záznamov uviedol, že všetky inšpekčné záznamy boli
kontrolovanému subjektu prečítané, podpísané a ich rovnopis bol ponechaný v kontrolovanej prevádzke
osobe oprávnenej konať v mene účastníka konania. V zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka,
kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku
ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Pri kontrolách v prevádzke žalobcu bola prítomná zástupkyňa
vedúcej prevádzky resp. vedúca prevádzky, čiže osoby - zamestnanci žalobcu, ktoré pri prevádzkovaní
prevádzky žalobcu boli splnomocnené na všetky úkony, ku ktorým v prevádzke dochádza. Jednou z
týchto obvyklých činností je aj spolupráca pri výkone kontroly zo strany Slovenskej obchodnej inšpekcie.
Nakoľko pri odovzdaní inšpekčných záznamov, vrátane opatrení, ešte nedochádza k začatiu správneho
konania, nemožno na uvedené aplikovať ustanovenia Správneho poriadku, nakoľko správne konania
začína až doručením oznámenia o začatí správneho konania účastníkovi konania (žalobcovi).

K námietke o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v oznámení o začatí správneho
konania, zaslanom účastníkovi konania dňa 02. 05. 2017, bolo účastníkovi konania podrobne oznámené,
na základe čoho bolo zo strany správneho orgánu začaté konanie a v zmysle § 33 ods. 2 Správneho
poriadku mu bola poskytnutá lehota 8 dní od doručenia oznámenia na to, aby sa vyjadril k dôvodom
konania, pripadne navrhol doplnenie dokazovania. V rozhodnutiach prvostupňového správneho orgánu
i žalovaného bolo vo výrokoch i odôvodneniach dostatočne špecifikované, čoho sa žalobca dopustil,
na základe čoho bolo zistené porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa zo strany prvostupňového
správneho orgánu vrátane podkladov, ktoré toto porušenie potvrdzujú. Žalobcovi boli odovzdané 3
inšpekčné záznamy, kde je v každom podrobne zaznamenané, aké úkony sa vykonávali a v prípade
inšpekčného záznamu ide o formu zápisnice zo strany správneho orgánu. Rovnako po oboznámení
správneho organu s výsledkom skúšok odobratej vzorky bol dňa 13. 01. 2017 vyhotovený inšpekčný
záznam. Skúška vzorky odobratej inšpektormi SOI bola vykonaná v akreditovanom ústave. Predmetná
skúška bola zameraná na kvantitatívny podiel textilných vlákien.



Vyjadrenie vedúcej prevádzky a zástupkyne vedúcej prevádzky tvoria súčasť inšpekčného záznamu z
vykonanej kontroly, ale vonkoncom neboli ich vyjadrenia hodnotené zo strany žalovaného ako rozhodné,
ako účelovo tvrdí žalobca. Účelom vykonaných kontrol bol v prvom rade odber vzoriek z prevádzky
žalobcu, o čom bol v rámci inšpekčných záznamov informovaný. Po vykonaní skúšok odobratých vzoriek
bol tiež informovaný o výsledku skúšky, z ktorej bol vyhotovený protokol o skúške č. AZL 16/0968A
zo dňa 21. 10. 2016, s ktorého obsahom bol tiež oboznámený. V predmetnom prípade neboli
zo strany prvostupňového správneho orgánu ani žalovaného žiadne pochybnosti o tom, že žalobca
ponúkal na predaj textilné výrobky, pri ktorých neinformoval spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného
výrobku, a teda tým došlo k porušeniu § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Preto nemohlo
zo strany prvostupňového správneho orgánu, ani žalovaného, dôjsť k popretiu zásady in dubio pro
reo, rovnako ako nedošlo k popretiu zásady materiálnej pravdy, keď rozhodnutie na prvom stupni
i rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe spoľahlivo zisteného stavu. Na realizáciu zásady
materiálnej pravdy v súlade s ostatnými zásadami správneho konania boli správnym orgánom vybrané
optimálne prostriedky zisťovania a dokazovania podľa vlastnej úvahy. K správnej úvahe bol použitý
protokol o skúške č. AZL 16/0968A zo dňa 21. 10. 2016, ktorý v porovnaní s údajmi, udávanými žalobcom
na trvalo pripevnenej etikete textilných výrobkov, preukazuje rozdielne hodnoty materiálového zloženia
textilných výrobkov. K námietke ohľadom nevykonávania zvukových a zvukovoobrazových záznamov
uviedol, že pri kontrole žalobcu bolo ako najúčelnejšie zvolené zhotovenie obrazových záznamov,
nakoľko sa jednalo o odobratie vzorky, ktorá bola následne zaslaná na skúšku materiálového zloženia,
ktorej výsledok je opísaný v protokole.

S obsahom inšpekčných záznamov, ako aj s obsahom protokolu o skúškach bol žalobca riadne
oboznámený, čoho dôkazom je jeho samotné vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania, kde
sa plnohodnotne vyjadruje aj k zisteniam uvedeným v inšpekčných záznamoch a aj ku samotnému
protokolu o skúškach. Konštatoval, že ústne pojednávania nariadi správny orgán, ak to vyžaduje povaha
veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V tejto súvislosti
poukázal na zásadu jednotnosti, v zmysle ktorej mohol účastník konania podávať vyjadrenia, návrhy,
námietky a navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého správneho konania.
Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania popísaným v oznámení o začatí správneho
konania v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čo vyplýva už zo samotného poučenia uvedeného v
oznámení. Žalobca však nepredložil jediný dôkaz, resp. neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali vplyv
na prehodnotenie porušenia zákona. Tiež uviedol, že správne konanie je spravidla ovládané zásadou
písomnosti a neverejnosti a preto vo všeobecnosti, na rozdiel od súdneho konania, sa ústne konanie
nevyžaduje. Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje len v prípadoch, ak to vzhľadom na povahu
prejednávaného prípadu považuje za potrebné za účelom zistenia a objasnenia skutkového stavu veci,
ktorý bol podľa žalovaného správneho orgánu jednoznačne preukázaný, keď si žalobca nesplnil svoju
zákonom stanovenú povinnosť. Nenariadením ústneho pojednávania žiadnym spôsobom nedošlo k
ujme na právach priznaných žalobcovi, nakoľko tento mal možnosť vyjadriť svoje návrhy, podnety a
pripomienky písomne. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
8S/32/2017 zo dňa 21. 06. 2018, v ktorom na námietku nenariadenia ústneho pojednávania zo strany
L.. U. krajsky súd v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že v preskúmavanej právnej veci dáva
do pozornosti účastníkov konania predovšetkým dve dôležité právne významné skutočnosti: v prvom
rade až zo samotného obsahu rozsudku Najvyššieho sudu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/235/2010
z 25. 11. 2010 vyplýva prinajmenšom opatrný právny postoj k požiadavke na nariadenie ústneho
pojednávania v konaní o správnom delikte, ak nie postoj odmietavý, najmä za situácie, ak od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, resp. keď skutkový stav veci je náležite zistený.
Druhou, nie menej významnou skutočnosťou je vývoj judikatúry Najvyššieho sudu Slovenskej republiky,
opierajúcej sa aj o iné, následne vydané rozhodnutia Ústavného súdu SR v právnych veciach týkajúcich
sa administratívneho trestania a posudzovania otázky povinnosti nariadenia ústneho pojednávania.
V tomto rozsahu právnej argumentácie súd poukázal napr. na obsah rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 10Sžo/387/2015 z 23. 02. 2017, v ktorom Najvyšší súd SR v právnej veci
týkajúcej sa administratívneho trestania nesúhlasil so záverom krajského súdu, že tým, že správny
organ nenariadil vo veci ústne pojednávanie, došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia. Vyslovil záver, že podľa judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania
nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v
prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou
(napr. Varela Assalino proti Portugalsku, rozhodnutie zo dňa 25. 04. 2002 č. sťažnosti 64336/01).



Najvyšší sud SR v odôvodnení predmetného rozsudku č. k. (10Sžo/387/2015 z 23. 02. 2017) zároveň
poukázal na obsah uznesenia Ústavného súdu SR II.ÚS 134/2014-19 z 05. 02. 2014.

Podanú žalobu navrhol ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

V. Ďalší priebeh súdneho konania

11. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca svoje stanovisko zo dňa 21. 09. 2018. Konštatoval, že
vyjadrenie žalovaného je rovnako formalistické, právne nepodložené, ako je aj jeho zisťovanie, postup
a posudzovanie skutkového stavu, zabezpečovanie podkladov pre vykonanie kontroly, a v konečnom
dôsledku sa opakovane spolieha len na jeho samotné svojvoľné a formálne konštatovanie, že mal
konať zákonne, spoľahlivo, dostatočne a objektívne, pričom v tomto vyjadrení taktiež nepoukázal na
právne dôvody, jeho vyjadrenie sa neopiera o príslušné právne predpisy. Vyjadrenie žalovaného k
žalobe nepresvedčilo žalobcu, že postup pri zisťovaní a hlavne pri dokazovaní veci bol správny a
hlavne, že bol zákonný, práve naopak, ani v tomto vyjadrení žalovaný neuviedol právne predpisy podľa
ktorých mal „zákonne postupovať“, ak vyhotovil inšpekčný záznam, ak odobral vzorky, ak ponechal 1 ks
vzorky žalobcovi, ak ponechal neakreditované skúšky na trestanie žalobcu, pričom v iných prípadoch
neakreditované skúšky na trestanie iných účastníkov konania nepoužíva.
Konštatoval, že dostatočne, jasne a podrobne uviedol v žalobe žalobné námietky, na ktorých naďalej
zotrváva. Podanej žalobe opakovane navrhol vyhovieť v plnom rozsahu a žalobcovi priznať náhradu
trov konania v plnej výške.

VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

12. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, t. j. vo veci
správneho trestania žalobcu (ust. §10, ust. § 13 ods. 1 Správny súdny poriadok, ďalej len „SSP“ v znení
účinnom od 01. 07. 2016), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 21. 02. 2018
ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu s poukazom na ust. § 194 a nasl. SSP a bez viazanosti
rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 195 písm. b/ SSP), pričom dospel k záveru, že podaná
žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol.

Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 107 ods. 2 SSP,
nakoľko žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania a súd
nezistil existenciu zákonného dôvodu podľa ust. § 107 ods. 1 SSP na prejednanie veci s nariadením
pojednávania. Rozsudok bol v zmysle ust. § 137 ods. 3, 4 SSP vyhlásený vyvesením skráteného
písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení
zákonom stanovených podmienok.

13. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.
Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

14. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do
26.09.2018, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a
dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických



osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie“) a označovanie
výrobkov cenami.

Podľa § 11 ods. 1, 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, je predávajúci povinný pri predaji informovať
spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe
použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia,
montáže alebo údržby, a podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom s
poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu jeho používania,
je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne obsahoval aj priložený písomný
návod.
Povinností uvedených v odseku 1 sa nemôže predávajúci zbaviť tvrdením, že mu potrebné alebo
správne informácie neposkytol výrobca, dovozca alebo dodávateľ; to neplatí, ak ide o všeobecne známe
skutočnosti.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, je výrobca povinný označiť výrobok údajmi, ktoré
pravdivo a úplne informujú predávajúceho o vlastnostiach dodaného výrobku; ak výrobca nesplní svoju
povinnosť, výrobok označí dovozca, ak ani dovozca neoznačí výrobok, označí ho dodávateľ.

Podľa § 12 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa, podrobnosti o označovaní materiálového zloženia
jednotlivých druhov výrobkov, o metódach skúšania materiálového zloženia výrobkov a o spôsobe
balenia a zaobchádzania s výrobkami určenými pre spotrebiteľa ustanoví ministerstvo všeobecne
záväzným právnym predpisom.

Podľa § 24 ods. 1, 5, 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, za porušenie povinností ustanovených týmto
zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru
výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66
400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur.
Pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia
povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.
Konanie o uložení pokuty možno začať do 12 mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie
povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch rokov podľa odsekov 1 a 3, a do desiatich rokov podľa
odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do štyroch rokov
odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.

Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon
neustanovuje inak.

15. Podľa § 4 ods. 2 písm. c), d), h), ods. 3 zákona č. 128/2002 Z.z. štátnej kontrole vnútorného
trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do
31.03.2018, Slovenská obchodná inšpekcia pri kontrole vnútorného trhu u fyzických osôb a právnických
osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúcich služby („ďalej len
„kontrolované osoby“)
c) kontroluje plnenie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov,
d) zabezpečuje skúšky na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov,
h) ukladá pokuty.
Slovenská obchodná inšpekcia je pri kontrole oprávnená
a) vydávať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov,
b) požadovať od kontrolovaných osôb potrebné informácie a doklady,
c) požadovať, aby výrobky boli označené vhodným upozornením na riziká, ktoré môžu vyplývať z použitia
výrobkov,
d) zakázať dodávku a predaj výrobkov alebo poskytovania služieb (§ 6),
e) nariadiť účinné a okamžité stiahnutie výrobku z trhu, a ak treba, aj jeho zničenie na náklady
kontrolovanej osoby, nariadiť zverejnenie upozornení na riziká výrobkov v prípade ohrozenia života alebo
zdravia, alebo majetku spotrebiteľov,
f) vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy na zdokumentovanie zistených
nedostatkov,
g) vykonávať kontrolné nákupy.



Podľa § 6 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona, inšpektor na základe výsledkov kontroly predaja výrobkov
alebo poskytovania služieb nariadi záväzným pokynom kontrolovanej osobe vykonať opatrenia na
odstránenie zistených nedostatkov.

Podľa § 6 ods. 2 uvedeného zákona, opatrenia podľa odseku 1 oznámi inšpektor ústne kontrolovanej
osobe a vyhotoví o nich písomný záznam. Ak kontrolovaná osoba s opatreniami podľa odseku 1
nesúhlasí, môže proti nim podať do troch dní odo dňa ich doručenia písomné námietky. Námietky
nemajú odkladný účinok. O námietkach rozhodne riaditeľ inšpektorátu do piatich dní od ich doručenia.
Rozhodnutie sa doručí kontrolovanej osobe a je konečné.

Podľa § 7 ods. 1, ods. 5 uvedeného zákona, kontrolovaná osoba má právo za účasti inšpektorov odobrať
sama kontrolné vzorky výrobkov, ak to povaha výrobkov umožňuje, a ponechať si časť z každej takto
odobratej vzorky.
Na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa § 12 uvedeného zákona, na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o správnom
konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

16. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje
povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa
má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste
ohliadky.

Podľa § 34 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy.
Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu
lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

17. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo dňa 21. 02. 2018, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o uložení
pokuty za porušenie ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Správne orgány po vykonanom dokazovaní zhodne dospeli k záveru, že žalobca porušil vyššie uvedené
ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa a preto bolo dôvodné uložiť mu pokutu vo výške 500,- eur.

18. Právny rámec vo veci tvorí zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov, spolu s ustanoveniami zákona č. 128/2002
Z. z. štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a ustanoveniami zákona č. 71/1967
Zb. Správneho poriadku.

19. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa § 3
Správneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi
predpismi a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, t. j. či napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma



aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.

20. V prvom rade správny súd konštatuje, že postup správneho orgánu prvého stupňa pri kontrole
vykonanej v prevádzke žalobcu, pri odobraní vzorky a pri informovaní o výsledku skúmania vzorky je
konaním upraveným v zákone č. 128/2002 Z. z., pričom na toto konanie možno aplikovať ustanovenia
zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku len v prípade, ak to zákon č. 128/2002 Z. z. nevylučuje.
Správne konanie v danej veci sa začalo až vydaním oznámenia o začatí konania o uložení pokuty a
toto konanie správneho orgánu prvého stupňa ako i nasledujúci postup a rozhodovanie sa v plnej miere
riadia ustanoveniami Správneho poriadku. Pokiaľ ide o postup inšpektorov SOI pri kontrole vykonanej v
prevádzke žalobcu, pri spísaní inšpekčných záznamov, pri odobratí vzorky, pri oboznámení inšpekčných
záznamov ako i protokolu o skúške, správny súd preskúmaním tohto postupu dospel k záveru, že zo
strany inšpektorov SOI nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona č. 128/2002 Z. z., prípadne Správneho
poriadku. Inšpektori SOI boli oprávnení vstúpiť do prevádzky žalobcu za účelom vykonania kontroly, tiež
boli oprávnení vykonať odobratie vzorky, pričom nijako neporušili právny poriadok SR, keď o svojich
úkonoch a postupe spísali inšpekčný záznam, ktorý je potrebné chápať ako zápisnicu o úkone, pričom
v inšpekčnom zázname boli oprávnení ukladať opatrenia kontrolovanej osobe.

21. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správny orgán pri výkone kontroly nekonal s oprávnenou sobou,
keďže inšpekcia bola vykonaná v prítomnosti zamestnanca žalobcu, s ktorým bol prejednaný inšpekčný
záznam a ktorému bol tento záznam odovzdaný spolu s uloženým opatrením, správny súd poukazuje
predovšetkým na § 15 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, podľa ktorého, kto bol pri
prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto
činnosti obvykle dochádza. S týmto oprávnením následne súvisí viazanosť podnikateľského subjektu
konaním svojho zamestnanca v rámci prevádzkovania predmetnej predajne, t. j. vrátane zodpovednosti
za správnym orgánom zistené porušenie predpisov o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach
ochrany práv spotrebiteľa podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z.

Správny súd poukazuje na to, že žalobca ako podnikateľský subjekt prevádzkujúci predajňu v pozícii
predávajúceho je povinný poznať zákon a zabezpečiť na svojej prevádzke jeho dodržiavanie, vrátanie
primeraného zaškolenia svojich zamestnancov tak, aby sa riadili relevantnými právnymi predpismi
pri výkone svojej činnosti. Súd má za to, že žalobca ako predávajúci a zároveň ako zamestnávateľ
objektívne zodpovedá za porušenie povinností svojich zamestnancov. Nemožno sa preto stotožniť s
námietkou žalobcu, že nebol oboznámený s výsledkami kontroly, pretože tieto boli nesporne doručené
príslušnému zamestnancovi žalobcu prítomnému pri výkone inšpekcie v priestoroch prevádzky, teda
podľa § 15 Obchodného zákonníka inšpektori, pokiaľ konali s vedúcim pracovníkom prevádzky, konali
de facto so žalobcom.

Z ustanovení zákona č. 128/2002 Z. z. je zrejmé, že pri kontrole je účasť osoby vystupujúcej na strane
kontrolovanej osoby nevyhnutná. Súd sa stotožňuje so záverom správneho orgánu, že pri výkone
kontroly v prevádzke, akou je prevádzka žalobcu, nie je potrebná prítomnosť štatutárneho zástupcu,
ale osoby znalej pomerov na prevádzke, a preto bola aj kontrola správne uskutočnená za prítomností
vedúceho kontrolovanej prevádzky. Tejto osobe bolo v závere kontroly umožnené uviesť svoje vyjadrenie
k spísanému skutkovému stavu, pri zisťovaní ktorého bol osobne prítomný, t. j. mal zároveň možnosť
namietať nesprávnosť zaznamenaného skutkového stavu.

Námietky žalobcu, že jeho zamestnanec nemá v zmysle pracovnej zmluvy oprávnenie preberať zásielky
do vlastných rúk, povinnosť odovzdávať prevzaté písomnosti zamestnávateľovi - žalobcovi, resp. že
nebol poučený, ako má vystupovať pri prípadnej kontrole, nie sú relevantné, keďže ako poverený
zodpovedný vedúci predajne je oprávnený konať v mene žalobcu v rámci všetkých jeho obchodných
činností tak, že úkony tohto zamestnanca zaväzujú podnikateľský subjekt, žalobcu. Spoluprácu pri
výkone kontroly na prevádzke, ktorá je vykonávaná v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č.
128/2002 Z. z. možno považovať za úkon obvyklý, t.j. nie nezvyčajný či neočakávaný, alebo
nepredvídateľný, ako niečo, na čo by zamestnanec žalobcu v postavení zodpovedného vedúceho nebol
oprávnený.



S touto argumentáciou priamo súvisí nedôvodnosť námietky žalobcu o nedoručení inšpekčného
záznamu a uloženého opatrenia priamo žalobcovi, keďže túto povinnosť si správny orgán splnil
odovzdaním inšpekčného záznamu poverenému zamestnancovi po skončení kontroly.

22. Pokiaľ ide o námietku žalobcu vo vzťahu k odobratiu vzorky výrobku, správny súd poukazuje na
ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, že kontrolovaná osoba má právo
za účasti inšpektorov odobrať sama kontrolné vzorky výrobkov, ak to povaha výrobkov umožňuje, a
ponechať si časť z každej takto odobratej vzorky. V danom prípade vedúci prevádzky žalobcu nevyužil
právo sám odobrať kontrolné vzorky výrobkov, pričom inšpektori správneho orgánu prvého stupňa
dodržali literu zákona, keď za účelom odobratia vzorky vybrali výrobok, ktorý sa v predajni nachádzal
v počte štyroch kusov, pričom 3 ks výrobku boli odobraté ako vzorka a 1 ks výrobku bol ponechaný
kontrolovanej osobe. Správny súd považuje v tejto súvislosti za účelové tvrdenie žalobcu, že rovnaký
počet vzoriek mal zostať v jeho dispozícii, keď zo strany správneho orgánu bola odobratá vzorka jedného
výrobku, pričom vzorka totožného výrobku bola ponechaná v prevádzke žalobcu. Z inšpekčných
záznamov je tiež zrejmé, že vedúcemu prevádzky bolo poskytnuté poučenie v zmysle § 7 ods. 4 zákona
č. 128/2002 Z. z., pričom v súvislosti s odberom vzorky bolo vystavené potvrdenie o odbere vzorky č.
034/04/2016 zo dňa 08. 09. 2016, v ktorom bola odobratá vzorka špecifikovaná.

23. K námietke žalobcu ohľadne neurčitosti a nezrozumiteľnosti oznámenia o začatí správneho konania
č. P/0434/04/16 zo dňa 02. 05. 2017 správny súd uvádza, že predmetné oznámenie obsahuje všetky
zákonné náležitosti v zmysle Správneho poriadku. V danom prípade ide o konanie začaté na podnet
správneho orgánu, ktoré je začaté dňom vykonania prvého úkonu správnym orgánom vo vzťahu k
účastníkovi konania (§ 18 ods. 2 Správneho poriadku). Oznámenie o začatí správneho konania obsahuje
označenie správneho orgánu prvého stupňa, označenie účastníka konania, označenie dôvodu začatia
správneho konania ako aj poučenie v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Predmetné oznámenie
zrozumiteľným spôsobom upovedomilo účastníka konania, že pre zistenie nedostatkov počas kontroly
vykonanej v jeho prevádzke, keď odobratá vzorka výrobkov na základe výsledkov skúšky vykonanej
konkrétnym subjektom neobsahovala také materiálové zloženie, ako bolo uvedené na etikete výrobku,
začal konanie o uložení pokuty pre porušenie § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. Tvrdenie žalobcu
o neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetného oznámenia správny súd považuje za účelové a ničím
nepodložené. To, že obsah oznámenia bol žalobcovi zrozumiteľný je možné vyvodiť i z jeho počínania,
keď po doručení oznámenia o začatí správneho konania písomným podaním zo dňa 22. 05. 2017,
doručeným správnemu orgánu prvého stupňa dňa 25. 05. 2017, relevantným spôsobom reagoval na
skutočnosti uvedené v oznámení o začatí správneho konania, pričom vyjadril nesúhlas s kontrolnými
zisteniami, vyjadroval sa k postupu pri odbere vzorky, k nezákonnosti dôkazného prostriedku - protokolu
o skúške č. AZL 16/0968A zo dňa 21. 10. 2016, k nevykonaniu dôkazov v jeho prítomnosti. Z uvedeného
je jednoznačné, že obsah oznámenia o začatí správneho konania pochopil a porozumel mu, pričom mal
informácie i ohľadne postupu inšpektorov správneho orgánu pri vykonaní kontroly, odbere vzorky ako aj
ohľadne výsledkov skúšky materiálového zloženia vzorky.

24. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom administratívnom postupe, kedy správny orgán
nenariadil ústne pojednávanie za účelom prejednania správneho deliktu žalobcu pred rozhodnutím a
uložením pokuty správny súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná. Súd sa stotožňuje so záverom
správneho orgánu, že nariadenie ústneho pojednávanie nie je zákonnou povinnosťou správneho orgánu
pri prejednávaní správneho deliktu. Konanie pred správnym orgánom sa spravuje ustanoveniami zákona
č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku a tak na otázku prejednania správneho deliktu neprichádza do
úvahy aplikácia napr. ustanovení zákona o priestupkoch, ktorý ústne prejednanie priestupkov nariaďuje
obligatórne. V tomto smere poukazuje správny súd aj na rovnaké právne závery vyplývajúce z rozsudku
NS SR sp. zn. 4 Sžo 262/2015 zo dňa 01. 12. 2016.

V prípadoch, kedy má správny orgán po vykonanej inšpekcii dostatok dôkazov na rozhodnutie, kedy
je skutkový stav dostatočne zistený a spoľahlivo preukázaný pre rozhodnutie, nariadenie ústneho
pojednávanie nie je obligatórne a takýto postup správneho orgánu nemožno považovať za odňatie
možnosti žalobcu konať, keďže je na správnej úvahe správneho orgánu, či pre potreby dokazovania
je vo veci potrebné nariadiť ústne prejednanie. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky stanovuje, že nenariadenie ústneho pojednávania nie je
porušením čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k ústnosti a verejnosti
konania v prípadoch, kedy skutkové okolnosti veci nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú



osobitnou zložitosťou. Vzhľadom na skutkový stav zistený pri vykonanej inšpekcii v tejto veci by ústne
pojednávanie neprispelo k objasneniu vecí (II. ÚS 134/2014 -19, sp. zn. 10Sžo/286/2015, sp. zn.
4Sžo/145/2015).

Nariadenie ústneho pojednávania správnymi orgánmi vo veciach správnych deliktov a iných správnych
deliktov je len fakultatívne. V rámci tejto kategórie správnych deliktov sa zásada ústnosti neuplatňuje,
a to spolu so zásadou verejnosti a bezprostrednosti. V zmysle správneho poriadku nariadenie ústneho
pojednávania je ponechané na správnej úvahe správneho orgánu a jeho správna úvaha závisí od
skutkových okolností v danej veci. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že zákon o priestupkoch upravil
inštitút ústneho pojednávania v priestupkových veciach kogentným spôsobom (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/2/2016).

25. K námietke žalobcu vo vzťahu k zisteným nedostatkom pri výkone inšpekcie, že žalobca ako
predávajúci nesplnil svoju informačnú povinnosť podľa § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. správny súd
poukazuje na závery skúšky materiálového zloženia odobratej vzorky, z ktorej vyplynulo, že materiálové
zloženie odobratej vzorky nekorešponduje s údajmi o materiálovom zložení výrobku na etikete
umiestnenej na odobratej vzorke (výrobku). Správny súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že skúška
bola vykonaná akreditovanou osobou (čo žalobca ani nepopieral), pričom z protokolu jednoznačne
vyplýva akreditácia ústavu na výkon skúšky materiálového zloženia odobratej vzorky. Použitie metód
pri vykonávaní skúšky je v plnej kompetencii akreditovanej osoby, pričom správny súd, rovnako ako ani
správne orgány nemajú dôvod výsledky skúšky vykonanej akreditovanou osobou spochybňovať. Takéto
právo má žalobca ako účastník správneho konania, ktorý však žiadnym relevantným spôsobom výsledok
skúšky nespochybnil, a to napr. predložením súkromného znaleckého posudku alebo odborného
vyjadrenia.

26. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí a postupu správnych orgánov nielen
v rozsahu žalobných námietok, ale aj mimo žalobných bodov posudzujúc existenciu vád v zmysle § 195
písm. a) až e) SSP uzatvára, že žalobou napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi na
základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý je súladný s obsahom administratívneho
spisu. Žalobca v žalobe neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť priebeh správneho konania
v predmetnej veci a v správnom konaní pri postupe správneho orgánu nedošlo k relevantnému
porušeniu zákona, či všeobecných zásad správneho konania. Žalobné námietky žalobcu nemajú vplyv
na posúdenie jeho zodpovednosti za zistené protiprávne konanie a zistené skutkové okolnosti, či
právne posúdenie veci, a nie sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu tak, ako sa toho
domáhal žalobca. Správny súd má jednoznačne za to, že zistenie skutkového stavu bolo dostačujúce
na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia je v súlade s administratívnym spisom. Nedošlo ani k uplynutiu prekluzívnej lehoty, v ktorej
bolo možné vyvodiť zodpovednosť za správny delikt, táto bola dodržaná. Súd nezistil porušenie žiadnych
zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré sa na správne trestanie aplikujú. Taktiež boli
dodržané zásady ukladania trestov.

27. Žalovaný i správny orgán prvého stupňa presne a úplne zistili skutočný stav veci, postupovali v
súlade s § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku, správne orgány vykonali dokazovanie
v rozsahu dostatočnom pre posúdenie veci, svoje rozhodnutia dostatočne logicky a aj presvedčivo
odôvodnili, čím boli splnené hmotnoprávne i procesnoprávne predpoklady pre vydanie predmetného
rozhodnutia. Súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že správny súd
nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy.

28. Preskúmaním obsahu administratívneho spisu a žalobou napádaného rozhodnutia správny súd
zistil, že obdobné námietky, ako uviedol žalobca v podanej žalobe, podal aj v odvolaní podanom
proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Súčasne správny súd zistil, že sa so všetkými
právne relevantnými a podstatnými námietkami žalovaný v žalobou napádanom rozhodnutí dôsledne
vysporiadal. Nie je úlohou správneho súdu opakovať odpovede na tieto žalobné námietky, pokiaľ sa
s totožnými odvolacími námietkami dostatočne vysporiadal žalovaný v rámci odvolacieho konania.
Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa logickým a konzistentným spôsobom v odôvodnení



svojho rozhodnutia vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu ako odvolateľa. S právnym
posúdením, ako aj s právnymi závermi žalovaného sa správny súd stotožnil.

29. V prípade zodpovednosti podnikateľa za správny delikt ide o objektívnu zodpovednosť. Subjektívna
stránka tohto deliktu v zákonoch nie je založená na báze zavinenia. Pre správny orgán je relevantná
len existencia protiprávneho stavu, spôsobená činnosťou alebo nečinnosťou podnikateľa. Liberačné
dôvody, pri preukázaní ktorých dochádza k redukcii, prípadne k zániku zodpovednosti fyzickej osoby
podnikateľa za správny delikt, ktoré sa uplatnia vo výške sankcie alebo upustenia od jej uloženia, musia
byť zakotvené vo všeobecnej rovine priamo v zákone, podľa ktorého sa uskutočňuje potrestanie za
správny delikt správnym orgánom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 111/2013 zo 9.1.2015
publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 99/2015).

30. Správny súd dopĺňa, že uložená pokuta vo výške 500,- eur zodpovedá vyhodnoteniu aspektov pre
uloženie pokuty podľa § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., teda charakteru protiprávneho konania,
závažnosti porušenia povinnosti, spôsobu a následkov porušenia povinnosti. Správny orgán prvého
stupňa vyhodnotil, a žalovaný sa s ním stotožnil, aj represívnu a preventívnu (individuálnu i generálnu)
funkciu uloženej sankcie. Pokutu bolo možné uložiť v rozsahu 0,- eur až 66.400,- eur. Pokuta vo
výške 500,- eur bola uložená na dolnej hranici zákonného rozsahu, v rozhodnutiach správnych orgánov
bola podrobne odôvodnená, táto nevybočuje z medzí a hľadísk určených zákonom, správne orgány
oboch stupňov podrobne odôvodnili svoj postup v rámci správnej úvahy, preto správny súd nemal dôvod
moderovať uloženú sankciu. Aj správny súd považuje uloženú pokutu vo výške 500,- eur za primeranú
a plniacu individuálnu aj preventívnu funkciu tak, aby sa uvedené pochybenie u žalobcu neopakovalo
a pôsobilo aj na ostatných predávajúcich preventívne. Zo strany správnych orgánov nedošlo k uloženiu
neprimerane vysokej pokuty, ktorá by nekorešpondovala výške uloženej pokuty iným subjektom, ktoré
obdobne porušili právne predpisy v danom čase.

31. Zhrnúc vyššie uvedené správny súd konštatuje, že podaná žaloba je v celom rozsahu nedôvodná,
keď žalobca žalobnými námietkami nedokázal spochybniť zákonnosť a správnosť postupu a rozhodnutia
žalovaného. Preto správny súd podanú žalobu rozsudkom podľa ust. § 190 SSP zamietol.

32. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech,
nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, vychádzajúc z toho, že žalovaný v
zásade nemá právo na náhradu trov konania a túto mu možno priznať len vo výnimočných prípadoch.
O takýto prípad sa v predmetnej veci nejednalo a zo súdneho spisu ani nevyplýva, že by žalovanému
v súvislosti s týmto súdnym konaním trovy konania vznikli.

33. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.



Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.