{"guid": "ab60c380-d892-41a5-8fd7-56ab26b68530:707b5bcf-1ce3-43b9-a7d5-b86c8136272b", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4413220091.5", "spisova_znacka": "9Co/199/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/199/2019 z 23. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 23. septembra 2020, sp. zn. 9Co/199/2019, ECLI:SK:KSNR:2020:4413220091.5", "identifikacne_cislo": "4413220091", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 294, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-294", "datum_vydania": "2020-09-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/707b5bcf-1ce3-43b9-a7d5-b86c8136272b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4413220091.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2020:4413220091.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2020:4413220091.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/199/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413220091
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4413220091.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: C.. M.
E., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. Q., M. XX, proti žalovanému: C. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. Q.,
M. R. H. XX, zastúpený JUDr. Klárou Decsiovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky, Radničná 4, o
vylúčenie veci z exekúcie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
18. marca 2019 č. k. 4C/207/2013-250 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.    Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že vylúčil byt č. XX vo vchode č. XX,
na 4. poschodí bytového domu súp. č. XXXX, zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. U. Q. ako
parcela registra „C“ č. 368, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o
veľkosti 8172/144223, z exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 71/2013 súdneho exekútora JUDr. Vojtecha
Markoviča, PhD., so sídlom Komárno, Župná 1147/14. Súd konanie v časti o vylúčenie veci z exekúcie
v rozsahu exekúcie sp. zn. EX 664/2010 vedenej u JUDr. Ing. Jozefa Štoreka zastavil. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
ustanovením § 55 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že žalobkyňa v 1. rade a pôvodný žalobca v
2. rade sa žalobou zo dňa 21. 08. 2013 domáhali, aby súd v zmysle § 55 ods. 1 Exekučného poriadku
vylúčil z exekúcie nehnuteľnosť, a to byt č. XX vo vchode č. XX na 4. poschodí bytového domu súp.
č. XXXX na M. XX v U. Q., vedenom na LV č. XXXX kat. úz. U. Q., ako parc. č. 368 spolu s podielom
na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti podielu 8172/144223. Žalobu odôvodnili tým,
že na základe uznesenia Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9C/414/2012, právoplatného dňa 11.
06. 2013 bolo určené, že sú spoločnými nájomcami predmetnej nehnuteľnosti. Na túto nehnuteľnosť
však bolo zriadené exekučné záložné právo v prospech oprávneného, v tomto konaní žalovaného, C.
G., pre nevyplatenie sumy 700 eur s príslušenstvom. Žalobcovia požiadali vlastníka bytu Elektrosvit
Nové Zámky, a. s. o prevod vlastníctva tohto bytu za zostatkovú hodnotu do ich vlastníctva, ako to
ukladá § 18 zákona č. 182/1993 Zb. o prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov. Vlastník bytu
im oznámil, že nie je možné previesť vlastníctvo bytu, nakoľko okrem už spomínaného exekučného
záložného práva v prospech žalovaného, na byte viazne ďalšie exekučné záložné právo, a to v prospech
ELISIUM s. r. o. Nové Zámky pod č. EX 123/2012 zo dňa 24. 01. 2013. Keďže žalobcovia do bytu
investovali značné finančné prostriedky, pretože boli v domnienke, že byt im vlastník prevedie do
vlastníctva, majú naliehavý právny záujem na vylúčení tohto bytu z exekúcie. Žalobca v 2. rade v



priebehu konania, dňa XX. XX. XXXX zomrel, výlučným nájomcom predmetného bytu v zmysle §
707 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa stala žalobkyňa v 1. rade ako pozostalá manželka, pretože
žalobcovia ako manželia boli spoločnými nájomcami bytu. V priebehu konania bola exekúcia vedená
pod sp. zn. EX 664/2010 u JUDr. Ing. Jozefa Štoreka právoplatne zastavená uznesením Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 5Er/243/2010 dňa 27. 02. 2018. Z toho dôvodu žalobkyňa v tejto časti podaním
z 05. 10. 2018 vzala žalobu v tomto rozsahu späť, žalovaný s týmto späťvzatím súhlasil, teda súd
v zmysle § 144 a nasl. CSP konanie v tejto časti zastavil. Súd prvej inštancie z pripojeného spisu
sp. zn. 9C/414/2012 zistil, že na základe uznesenia zo dňa 29. 04. 2013, právoplatného dňa 11. 06.
2013, bolo určené, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú spoločnými nájomcami bytu č. XX vo vchode č.
XX na 4. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na M. XX v U. Q., vedenom na LV č. XXXX, kat.
úz. U. Q., ako parc. č. 368 spolu s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti
podielu 8172/144223. Žalobca v 2. rade dňa XX. XX. XXXX zomrel, v zmysle § 707 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa výlučným nájomcom predmetného bytu stala žalobkyňa (predtým žalobkyňa v 1. rade).
Zo zmluvy o budúcej zmluve o prevode bytu z 30. 11. 2016 je nepochybné, že medzi žalobcami v 1.
a 2. rade ako budúcimi nadobúdateľmi a Elektrosvit Nové Zámky, a. s. ako budúcim prevodcom, bude
uzavretá zmluva o prevode vlastníctva bytu na žalobcov do 30 dní po tom, čo budú záložné práva
vymazané. V spise sp. zn. 14Er/325/2013, kde je oprávneným žalovaný proti povinnému Elektrosvit
Nové Zámky, a. s., bolo uznesením z 08. 10. 2015 vyhovené námietkam povinného z dôvodu, že aj v
tomto konaní bol exekučným rozsudkom rozsudok sp. zn. 4C/365/99, ktorý nie je spôsobilým exekučným
titulom s poukazom, že na majetok bol vyhlásený konkurz a rozsudok nemohol v čase prebiehajúceho
konkurzného konania nadobudnúť právoplatnosť. Proti uzneseniu podal oprávnený odvolanie, Krajský
súd v Nitre uznesením sp. zn. 7CoE/19/2017-125 z 29. 09. 2017 rozhodol tak, že námietky povinného
proti exekúcii zamietol s poukazom na tú skutočnosť, že exekučný súd má rozhodovať o vykonateľnosti
rozhodnutia, ktoré bolo podkladom pre exekúciu a následne posúdiť existenciu dôvodov pre zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že platí
zásada, že v exekúcii sa môžu postihnúť len veci, ktoré patria povinnej osobe, teda osobe, voči ktorej sa
exekúcia vedie. Nemožno však vylúčiť, že sa v niektorých prípadoch postihnú aj veci alebo práva iných
osôb, teda osôb, ktoré s prebiehajúcou exekúciou nemajú nič spoločné, nie sú to teda osoby, voči ktorým
sa exekúcia vedie. Tieto tretie osoby, teda osoby nezúčastnené na exekúcii, môžu v takom prípade podať
tzv. excindačnú žalobu. Excindačná (vylučovacia) žaloba slúži na ochranu tým osobám, ktoré majú k
majetku postihnutému exekúciou právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok použitý k nútenému výkonu
rozhodnutia, napríklad vlastnícke právo ku konkrétnej exekúciou postihnutej veci. Žalobu o vylúčenie
veci z exekúcie môže podať len tretia osoba, teda osoba odlišná od strán sporu, ktorá tvrdí, že má právo
na vec, ktorá bola postihnutá exekúciou, pričom toto právo nepripúšťa exekúciu na túto vec. Žaloba musí
smerovať voči osobe oprávneného v exekúcii. Tretia osoba teda musí žalobu o vylúčenie veci z exekúcie
smerovať voči veriteľovi povinného, teda osobe, ktorá je oprávneným v exekúcii, v ktorej sa cudzia
vec postihla. Predmetom konania je vylúčenie veci z exekúcie proti žalovanému, ktorý je v exekučnom
konaní osobou oprávnenou. V zmysle záväzného stanoviska druhoinštančného súdu, prvoinštančný
súd opätovne posúdil dôvodnosť nároku žalobcu na podanie takejto žaloby, pričom konštatoval, že
sa jedná o tretiu osobu, ktorá k veci, ktorá má byť vylúčená z exekúcie, má iné právo ako právo
vlastnícke alebo spoluvlastnícke. U žalobcu sa toto právo opiera o iný právny dôvod, a to o nájomnú
zmluvu, ktorá bola medzi pôvodnými žalobcami a firmou Elektrosvit Nové Zámky, a. s., čo bolo v konaní
preukázané tak rozhodnutím sp. zn. 9C/414/2012, ako aj predloženými dokladmi zo strany žalobcu.
Okrem toho, žalobcovia predložili ako dôkaz aj zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu
po výmaze záložných práv k predmetnej nehnuteľnosti, z čoho vyplýva skutočnosť, že žalobcovia mali
snahu predmetný byt získať do svojho vlastníctva, ale z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok
Elektrosvit Nové Zámky, a. s. nebolo možné ich žiadosti zo strany terajšieho majiteľa bytu vyhovieť.
Skutkové tvrdenia žalovaného neboli z jeho strany podložené žiadnymi dôkazmi, žalovaný ako procesná
strana je povinný predložiť dôkazy, ktorými by poprel tvrdenia žalobcu, ale takéto dôkazy zo strany
žalovaného predložené neboli, žalovaný žiadal súd, aby zabezpečil dôkazy, ale súd v zmysle CSP má
len hodnotiť dôkazy, ktoré predložia strany sporu, nie zabezpečovať dôkazy, ako to bola povinnosť súdu
v zmysle OSP. Na základe predložených dôkazov je zrejmé, že žalobkyňa v 1. rade po smrti žalobcu v
2. rade sa stala výlučnou nájomníčkou bytu č. XX vo vchode č. XX na X.  poschodí bytového domu súp.
č. XXXX na M. XX v U. Q., vedenom na LV č. XXXX kat. úz. U. Q., ako parc. č. 368 spolu s podielom
na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti podielu 8172/144223. Súd zistil, že skutkové
tvrdenia žalobkyne boli v konaní plne preukázané, žalobkyňa je výlučnou nájomníčkou predmetného
bytu, na základe Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu z 26. 08. 1991, o ktorom rozhodol súd v
konaní sp. zn. 9C/414/2012. Námietky žalovaného voči tomuto rozhodnutiu súdu, ktorým bol schválený



súdny zmier, považoval súd za irelevantné, toto rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť 11. 06. 2013.
Takto pôvodní žalobcovia v 1. a 2. rade sa stali spoločnými nájomcami bytu a následne po smrti žalobcu
v 2. rade výlučnou nájomníčkou bytu sa stala žalobkyňa v 1. rade. Žalovaný v konaní, aj po vyslovení
záväzného názoru druhoinštančného súdu, napádal aktívnu legitimáciu žalobkyne, avšak táto otázka
bola ustálená už v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre, ktorý žalobcov uznal za aktívne legitimovaných v
zmysle toho, že žalobcovia mali ako tretie osoby legitímny právny dôvod domáhať sa vylúčenia veci z
exekúcie, a to práve na základe platnej nájomnej zmluvy, ako aj zmluvy o budúcej zmluve o odkúpení
bytu od Elektrosvit Nové Zámky a. s. Na základe takto ustáleného skutkového a právneho stavu súd
žalobe v časti o vylúčenie bytu z exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 71/2013 exekútora JUDr. Vojtecha
Markoviča, PhD. v plnom rozsahu vyhovel. V časti vylúčenia veci z exekúcie vedenej pod sp. zn. EX
664/2010 u exekútora JUDr. Ing. Jozefa Štoreka súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby v
tejto časti. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške  trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 1. a 2. CSP.

2.    Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný, udávajúc, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie nie je správny a to jednak pre procesné vady, ako aj pre nesprávne právne posúdenie veci.
Vytkol súdu prvej inštancie, že na pojednávaní nariadenom na deň 18. 03. 2019 rozhodol vo veci
samej bez prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu s odôvodnením, že žalovanému bolo
predvolanie na pojednávanie doručené dňa 11. 01. 2019, mal teda minimálne dva mesiace na to, aby
si zvolil advokáta a že sa žalovaný na pojednávanie neospravedlnil. Uviedol, že i napriek skutočnosti,
že mu predvolanie na pojednávanie bolo doručené dňa 11. 01. 2019, nebol schopný si zvoliť advokáta,
nakoľko od 08. 12. 2018 do 28. 12. 2018 bol hospitalizovaný pre závažné ochorenie srdca /akútny
infarkt myokardu, zlyhávanie ľavej srdcovej komory a iné/, následne bol od 21. 01. 2018 do 31. 01. 2018
opakovane hospitalizovaný pre operáciu žlčníka. Od uvedeného obdobia, po prepustení z nemocnice
je v rekonvalescencii a dňa 25. 04. 2019 nastúpil na kúpeľnú liečbu, ktorá by mala trvať do 15. 05.
2019. Vzhľadom na jeho zdravotný stav, nakoľko účasť na pojednávaní by mohla tento ohroziť, si zvolil
advokáta na zastupovanie v predmetnej veci pred pojednávaním. Hoci sa spolu s právnym zástupcom
podaním zo dňa 15. 03. 2019 na pojednávanie riadne ospravedlnili, súd prvej inštancie v bode 9.
napadnutého rozsudku uviedol, že sa na pojednávanie neospravedlnil. Je toho názoru, že súd sa
podrobne s jeho podaním zo dňa 15. 03. 2019 neoboznámil a svojim postupom mu odňal možnosť
konať pred súdom. Tiež uviedol, že jeho návrh na doplnenie dokazovania, a to okrem iných, návrh
na predloženie konkrétnej nájomnej zmluvy s predmetom sporu súvisí a od tejto nájomnej zmluvy
závisí samotné posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu. Požadovaná nájomná zmluva doposiaľ, teda
do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie predložená nebola. Z tohto dôvodu neprihliadnutie súdu
prvej inštancie na dôkazy procesnej obrany považuje za nesprávne, a preto má za to, že žalobca
nepreukázal, že má právo na vec, ktorá nepripúšťa exekúciu. Súd prvej inštancie v bode 9. napadnutého
rozsudku uvádza, že predmetná nájomná zmluva je založená v spise, avšak dôkaz v podobe nájomnej
zmluvy žalobkyňou doposiaľ predložený nebol. Súd prvej inštancie sa s jeho podaním zo dňa 03. 10.
2018 v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal len okrajovo a vôbec sa nezaoberal a nevysporiadal s
ďalšími dôkazmi navrhnutými a predloženými týmto vyjadrením. Je toho názoru, že v tomto vyjadrení sa
uvádzajú také podstatné prostriedky procesnej obrany, pre ktoré nie je rozhodnutie súdu prvej inštancie
po právnej stránke správne. Uviedol, že už pri speňažovaní majetku úpadcu Elektrosvit Nové Zámky
a. s. mala žalobkyňa možnosť priamo odkúpiť predmetný byt, avšak v rámci konkurzného konania bolo
vydané opatrenie, na základe ktorého sa predmetný byt z majetku úpadcu vylúčil, pretože oň nebol
záujem a bol nepredajný. Z tohto dôvodu je preto záujem žalobkyne na podaní tejto žaloby zjavne
spochybnený. Po zrušení konkurzu na majetok vlastníka nehnuteľnosti, teda po 28. 02. 2012, mohol za
Elektrosvit Nové Zámky a. s. konať len likvidátor, tento však vymenovaný nebol, preto ak aj zmluvu o
budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu uzavrela iná osoba, tak táto nebola uzavretá osobou na to
zo zákona oprávnenou (likvidátorom). Súd prvej inštancie v neposlednom rade priznal žalobkyni nárok
na náhradu trov konania vo výške 100%. Žalovaný je však toho názoru, že v danom prípade existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalobcovi v prípade jeho úspechu priznať trovy
konania. Tieto osobitné dôvody spočívajú v tom, že rozsudok  súdu sp. zn. 4C/365/1999-74 bol vydaný
ešte dňa 19. 06. 2000 /exekučný titul v exekúcii EX 71/2013/, na jeho základe sa malo žalovanému
zaplatiť odstupné, náhrada mzdy a trovy konania. Napriek tomu, že si žalovaný svoju pohľadávku z
pracovno-právnych nárokov v konkurznom konaní voči vlastníkovi nehnuteľnosti Elektrosvit Nové Zámky
a. s. riadne uplatnil, táto bola zapísaná do zoznamu pohľadávok a správcom konkurznej podstaty



uznaná, k jej zaplateniu nedošlo. Od vydania rozsudku uplynulo viac ako 18 rokov a žalovaný napriek
tomu, že svoj zákonný nárok uplatnil ako v konkurznom konaní, tak aj v exekučnom konaní, doposiaľ
tento uspokojený nemá a ak súd posledný majetok vlastníka nehnuteľnosti Elektrosvit Nové Zámky a. s.
vylúči z exekúcie, žalovaný svoju pohľadávku uspokojenú nebude mať nikdy. Z tohto dôvodu považuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto smere za nespravodlivé, keď postupoval zákonne a len tak,
aby jeho pohľadávka bola vymožená, avšak doposiaľ je vymoženie neúspešné. Navrhol odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobkyne
zamietne, alebo podľa § 389 ods. 1 a/, b/ a c/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

3.    Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že s tvrdeniami žalovaného v
podanom odvolaní nesúhlasí. Uviedla, že vo vzťahu k žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania, z
podania žalovaného nevyplýva, že by lekárska správa, doložená ako dôkaz k odvolaniu, bola podaná
zároveň s návrhom na odročenie pojednávania. Potvrdenie je vystavené bez dátumu, aj preto nie je
jednoznačne relevantným dôkazom procesnej nespôsobilosti žalovaného na pojednávaní. Žalovaný o
termíne pojednávania vedel a mal dostatočný časový priestor na to (minimálne 6 týždňov), aby sa dal
včas zastúpiť advokátom, pokiaľ sa sám nemôže zúčastniť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov.
Podľa jej názoru, predložená lekárska správa nie je relevantným dôkazom procesného pochybenia súdu.
Navyše, strana musí súdu oznámiť dôvod odročenia pojednávania po tom, čo sa o ňom dozvedela
alebo mohla dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať, v danom prípade
tomu tak bolo minimálne 6 týždňov pred pojednávaním. Žalovaný v priebehu konania postupne mení
prostriedky procesnej obrany a útoku tak, ako mu to práve vyhovuje. V danej veci rozhodnutím
odvolacieho súdu bola uznaná aktívna legitimácia, v tom čase žalobcov v 1. a 2. rade, z čoho vyplýva, že
prvoinštančný súd sa nemôže od záverov súdu druhej inštancie odchýliť. Napriek tomu, žalovaný tento
zákonný nárok popiera a postupne sa domáha predkladania nových dôkazov, ktoré sú pre daný spor
irelevantné. Tiež uviedla, že konanie prvoinštančného súdu pri hodnotení dôkazov bolo v plnom rozsahu
v súlade s platnou legislatívou. Žalovaný vo svojom písomnom stanovisku k žalobe z 21. 11. 2013
nájomný vzťah žalobcov k predmetnému bytu nepoprel a nespochybnil ani právoplatnosť uznesenia o
schválení súdneho zmieru a neponúkol v tomto smere žiadne dôkazy. Žalovaný tiež nevyužil možnosť
navrhnúť prostriedky procesnej obrany v odvolacom konaní, keďže sa k ich odvolaniu vôbec nevyjadril.
Žalovaný v rozpore s § 153 ods. 1 CSP neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, nakoľko ich mohol
predložiť už skôr, nie až po nadobudnutí uznesenia odvolacieho súdu. Žalovanému ide jednoznačne o
umelé predlžovanie sporu, a nie o uspokojenie jeho pohľadávky, o čom svedčí aj skutočnosť, že už v
čase zriadenia exekučného záložného práva v roku 2013 žalobcovia prostredníctvom Exekútorského
úradu JUDr. Štoreka navrhli žalovanému riešiť uplatnenie jeho finančného nároku cca 700 eur, vrátane
úrokov z omeškania a trov exekúcie formou splácania základného nájomného na exekučný účet
súdneho exekútora, ale žalovaný túto možnosť odmietol. Žalovaným spochybňovaný vznik nájomného
vzťahu žalobcov k predmetu sporu je absolútne neodôvodnený. Tým, že byt č. XX správca označil
ako nepredajný, nepriamo potvrdil právnu prekážku jeho predaja, ktorou je práve nájomný vzťah k
predmetnému bytu. Nie je pravdou tvrdenie žalovaného o právnom stave vlastníka bytu Elektrosvit a. s.,
podľa ktorého spoločnosť  je v likvidácii a jediným oprávneným konať za spoločnosť je likvidátor, preto
by zmier mal byť zo strany vlastníka bytu uzavretý neoprávnenou osobou. V čase podania žaloby, ako aj
v čase uzavretia zmieru, bol konkurz ukončený a podľa výpisu z obchodného registra za spoločnosť bol
oprávnený konať predseda predstavenstva, ktorý udelil Mgr. Martinovi Šutkovi generálnu plnú moc a tiež
plnú moc osobitne pre toto konanie. Elektrosvit a. s. v rozpore s tvrdením žalovaného nie je v likvidácii a
nikdy nebol. Záverom uviedla, že aj bez uznesenia OS Nové Zámky vo vzťahu k preukázaniu nájomného
vzťahu jednoznačne preukázala predloženými listinnými dôkazmi existenciu nájomného vzťahu k bytu č.
XX. V časti trov konania uviedla, že nebola zastúpená advokátom, a doposiaľ nevykazuje žiadne trovy,
ktoré by mala v úmysle v tomto procese uplatniť. Navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu potvrdiť.

4.    Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobkyne uviedol, že ak žalobkyňa tvrdí,
že mu v roku 2013 ponúkla prostredníctvom súdneho exekútora určitý spôsob zaplatenia pohľadávky,
tak k tomuto svojmu tvrdeniu žiaden dôkaz nepredložila, a preto toto tvrdenie žalobkyne v plnom
rozsahu spochybňuje. On v predmetnom spore postupoval len tak, aby jeho súdom priznanú pohľadávku
bolo možné uspokojiť a za týmto účelom použil zákonom stanovené procesné prostriedky. Uviedol, že
prostriedky procesnej obrany predložil ako jeho reakciu na závery a právny názor uvedený v uznesení
súdu druhej inštancie. Tieto závery súdu druhej inštancie pred vydaním jeho uznesenia nepoznal a tieto



ani poznať nemohol, a preto má za to, že prostriedky procesnej obrany boli uplatnené v súlade s § 153
CSP. Ak žalobkyňa tvrdí, že mala záujem na odkúpení spornej nehnuteľnosti, tak fakt, že túto v rámci
konkurzu na majetok povinného nenadobudla, hoci viacerí nájomníci bytov vo vlastníctve povinného
byty nadobudli, svedčí o tom, že spornú nehnuteľnosť buď už odkúpiť nechcela, alebo nájomné právo k
bytu bolo sporné, spochybniteľné alebo neexistovalo. Tomu svedčí aj tá skutočnosť, že tento nedostatok
bol riešený súdnym zmierom. Opätovne uviedol, že po zrušení konkurzu na majetok povinného mal
byť v spoločnosti vymenovaný likvidátor, povinný však túto povinnosť nesplnil a za tohto konala osoba,
ktorá už v čase konkurzného konania bola správcom konkurznej podstaty splnomocnená zastupovať
správcu. Má za to, že v predmetnom spore  je potrebné v prvom rade chrániť jeho práva na vymoženie
pohľadávky, a nielen práva žalobkyne ako tretej osoby v exekúcii.

5.    Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že ona nie je povinnou v
exekučnom konaní a nemá právne prostriedky na ovplyvnenie úhrady pohľadávky žalovaného. To,
odkedy čaká žalovaný na uspokojenie svojej pohľadávky, nesúvisí s týmto súdnym sporom. Nájomný
vzťah k predmetnému bytu preukázala dostatočne, predložená Zápisnica o odovzdaní a prevzatí bytu
je právne relevantným dokladom nasvedčujúcim existencii nájomného vzťahu na dobu neurčitú a
plne nahradzuje nájomnú zmluvu. Ona nemá žiadnu spoluúčasť alebo vinu na tom, že vlastník bytu
pohľadávku žalovaného neuhradil a následky dlhu vlastníka bytu nemôže znášať ona ako nájomníčka,
ktorá svoje povinnosti nájomcu plní už skoro 30 rokov.

6.    Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci
a vec aj po právnej stránke správne posúdil.

7.    V prejednávanej veci sa pôvodne žalobcovia v 1. a 2. rade (žalobca v 2. rade v priebehu konania
zomrel) žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 21. 08. 2013 domáhali, aby súd v zmysle § 55 ods.
1 Exekučného poriadku vylúčil z exekúcie nehnuteľnosť, a to byt č. XX vo vchode č. XX na X. poschodí
bytového domu súp. č. XXXX na M. ul. XX v U. Q., vedenom na LV č. XXXX kat. úz. U. Q., ako parc.
č. 368 spolu s podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti podielu 8172/144223,
nehnuteľnosti zapísané ako výlučné vlastníctvo Elektrosvit a. s. Nové Zámky, a to z exekúcií vedených
pod sp. zn. Ex 664/2010 na Exekútorskom úrade JUDr. Ing. Jozefa Štoreka, Nové Zámky a pod sp.
zn. Ex 71/2013 na Exekútorskom úrade JUDr. Vojtecha Markoviča, Komárno. Z odôvodnenia podanej
žaloby vyplýva, že v predmetných exekučných konaniach prebieha exekúcia zriadením exekučného
záložného práva na spornú nehnuteľnosť v prospech oprávneného (žalovaného) C. G.. Q. sú spoločnými
nájomcami exekúciou zaťaženého bytu č. XX, pričom ich nájomný vzťah k predmetnému bytu trvá od
26. 08. 1991 a bol zriadený na dobu neurčitú. Trvanie nájomného vzťahu na dobu neurčitú potvrdzuje
aj právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9C/414/2012 zo dňa 29. 04. 2013. V
žalobe poukázali na ustanovenia § 16 ods. 1 a § 17 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a uviedli, že by bolo
protizákonné a priečilo by sa dobrým mravom, ak by ich právo na prevod vlastníctva k predmetnému
bytu bolo zmarené výkonom exekúcie, ktorú zákon nepripúšťa. Na prevod vlastníctva bytu za zostatkovú
hodnotu majú zákonný nárok v zmysle uvedených ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, čo vlastník bytu v plnom rozsahu uznáva. Žalovaný nemá právny nárok na uspokojenie
pohľadávky predajom nehnuteľnej veci, ktorá nemôže byť vydražená podľa Exekučného poriadku.

8.    Žalobca v 2. rade v priebehu konania dňa XX. XX. XXXX zomrel. Výlučným nájomcom predmetnej
nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa stala žalobkyňa v 1. rade
ako pozostalá manželka.

9.     Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10.    Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11.   Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.



Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

12.    Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13.    Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu

14.     Podľa  § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

15.    V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva
z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je
viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní
sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie
prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť,
ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje.
Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri
rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote
na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

16.   Prejednávajúc podané odvolanie žalovaného, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie dôvody, dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri prejednaní danej veci postupoval v súlade s Civilným
sporovým poriadkom, vo veci správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil
aj správny právny záver, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, v zmysle
vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

17.    Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces, pretože
napriek tomu, že sa na pojednávanie konané dňa 18. 03. 2019 ospravedlnil a požiadal o jeho odročenie,
vo veci pojednával a rozhodol, s takouto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje.

18.    Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za
účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

19.    Podľa § 183  ods. 1 CSP  pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie
môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní
nechali zastúpiť.

20.       Podľa § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod
bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky
okolnosti mohla predpokladať.

21.       V súlade so zásadou hospodárnosti vyjadrenou v článku 17 CSP a tiež v ustanovení § 157
ods. 1 CSP platí, že možnosť súdu odročiť pojednávanie je potrebné vnímať ako niečo výnimočné.
Keďže tento inštitút býval stranami sporu využívaný na procesné obštrukcie a predlžovanie konania,
už skorší procesný predpis (OSP), ako aj teraz platný Civilný sporový poriadok sprísňovali podmienky



a dôvody, za ktorých  bolo možné pojednávanie na žiadosť niektorej zo strán odročiť. Cieľom právnej
úpravy odročenia pojednávania, upravenej v § 183 a § 184 CSP je zabrániť obštrukciám, ktoré strany
využívajú na opakované odročovanie pojednávaní, ktoré je v mnohých prípadoch  nedôvodné. Keďže
rozhodnutie veci na  jednom pojednávaní nie je vždy dobre možné,  CSP formuluje prípustnosť odročenia
pojednávania, a to len z dôležitých dôvodov, t. j. ak sa strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých
dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby
sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Posúdenie dôležitosti dôvodu na odročenie termínu pojednávania
posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu
známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie termínu pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1 Obdo 19/2014). Po účastníkovi, ktorý sa mieni na pojednávanie včas dostaviť, nemožno
spravodlivo požadovať, aby musel strpieť prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti, ak
nastane prekážka alebo iná okolnosť, ktorá mu bráni sa na pojednávaní zúčastniť. Táto prekážka alebo
iná okolnosť súčasne musí predstavovať dôležitý dôvod. Preto príčina, prečo sa účastník pojednávania
zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania, sa musí s ohľadom na jej povahu
vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3 Obdo 11/2009). Strana sporu alebo zástupca, ktorí žiadajú o odročenie termínu pojednávania,
musia tento dôvod súdu oznámiť tak, aby mohol posúdiť, či sú alebo nie sú naplnené zákonné dôvody
na odročenie pojednávania. V žiadosti o odročenie termínu pojednávania je potrebné nielen tvrdiť, že
existujú dôvody na odročenie pojednávania, ale je potrebné preukázať aj ich dôvodnosť (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 167/2010).

22.       V danej veci  bol termín pojednávania na deň 18. 03. 2019 žalovanému riadne doručený dňa
11. 01. 2019. Žalovaný dňa 15. 03. 2019 splnomocnil na konanie v tejto veci právnu zástupkyňu JUDr.
Kláru Décsiovú, advokátku, so sídlom v Nových Zámkoch, Radničná 4, ktorá v ten istý deň o 14.20
hod. zaslala súdu prvej inštancie žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania vytýčeného na 18. 03.
2019 z dôvodu nedostatku času na prípravu na nariadené pojednávanie. K tejto žiadosti o odročenie
pojednávania pripojila plnú moc udelenú jej žalovaným.

23.  Pokiaľ súd prvej inštancie za takýchto okolností vo veci pojednával a žiadosť žalovaného o
odročenie pojednávania neakceptoval, s takýmto postupom súdu prvej inštancie sa odvolací súd
stotožňuje. Z obsahu spisu tak vyplýva, že žalovaný mal vedomosť o termíne pojednávania konaného
dňa 18. 03. 2019 už dňa 11. 01. 2019, napriek takejto dlhej lehote do konania pojednávania udelil
plnomocenstvo právnej zástupkyni až 15. 03. 2019 (3 dni pred konaním pojednávania), ktorá sa z účasti
na pojednávaní ospravedlnila z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie. Ak potom na
základe takýchto skutkových okolností, súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti
žalovaného a neakceptoval tak jeho žiadosť o odročenie pojednávania, takémuto postupu súdu prvej
inštancie nemožno nič vytknúť.

24.    I Najvyšší súd SR už vyslovil právny názor, podľa ktorého zmena právneho zastúpenia a nedostatok
času na oboznámenie sa so spisom právnym zástupcom môže byť dôvodom odročenia pojednávania
v zmysle § 101 ods. 2 OSP (účinný do 30. 06. 2016) len výnimočne. Výnimočnosť situácie je pritom
potrebné vnímať cez konkrétne okolnosti prípadu dané napr. aj časovým priestorom, ktorým disponoval
samotný účastník konania na účely zvolenia si právneho zástupcu a schopnosťou právneho zástupcu
oboznámiť sa v relevantnom čase zostávajúcom do nariadeného pojednávania so spisom, ako aj jeho
možnosťou zúčastniť sa pojednávania (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/75/2012 z 8. augusta 2012).
Prípadná neschopnosť zorganizovať zastupovanie účastníka konania na požadovanej úrovni ide na
ujmu účastníka konania alebo advokáta, nie všeobecného súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/78/2010
z 20. apríla 2010). Tieto právne závery najvyššieho súdu sú akceptované tiež Ústavným súdom SR v
jeho rozhodovacej činnosti, napr. v uznesení ÚS SR sp. zn. IV.ÚS/250/2014-12.

25.    V kontexte vyššie uvedeného, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje,
že žalovanému bol poskytnutý dostatočný časový priestor na realizáciu jeho procesných práv, ku
ktorým nepochybne patrí aj voľba kvalifikovaného právneho zastúpenia. V konkrétnych okolnostiach
potom nebolo možné dôvod odročenia pojednávania nariadeného na 18. 03. 2019 kvalifikovať ako
dôležitý, keďže ho nebolo možné vyvodzovať zo skutočností, ktoré by boli nepredvídateľné, prípadne
neodvrátiteľné alebo náhle. Z takto formulovanej žiadosti o odročenie pojednávania bolo možné dôvodne
uzavrieť len to, že žalovaný mal dostatok času aby si právneho zástupcu zvolil skôr ako 3 dni pred
nariadeným termínom pojednávania. Pokiaľ žalovaný až v podanom odvolaní uvádzal dôvod toho,



prečo si právneho zástupcu zvolil až krátko pred termínom pojednávania, takáto jeho argumentácia
je už bezpredmetná, pretože tieto dôvody žalovaný mal preukazovať spolu s podanou žiadosťou
o odročenie pojednávania, vrátane predloženia relevantných dokladov, čo však neurobil. Žiadosť o
odročenie pojednávania je podložená „dôležitým dôvodom“ vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí
také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu
ospravedlniť. V danej veci žalovaný takýmto spôsobom nepostupoval a neuviedol nič  k tomu, prečo
pristúpil k udeleniu plnej moci právnej zástupkyni až pred termínom pojednávania tak, ako už celkom
bezpredmetne argumentoval až v podanom odvolaní. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k
záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie neakceptoval žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania, vo
veci dňa 18. marca 2019 pojednával a rozhodol,  jeho postupom nedošlo k porušeniu práva žalovaného
na spravodlivý súdny proces. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie
sa s jeho žiadosťou o odročenie pojednávania riadne neoboznámil, pretože z obsahu zápisnice z
pojednávania konaného dňa 18. 03. 2019 je jednoznačná vedomosť súdu o žiadosti žalovaného o
odročenie pojednávania. Pokiaľ potom súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v jeho bode 9.
záverom uviedol, že žalovaný sa na pojednávanie neospravedlnil, v kontexte odôvodňovania súdu prvej
inštancie, prečo vo veci konal v neprítomnosti žalovaného nemožno uzavrieť to, že súd prvej inštancie
by sa so žiadosťou žalovaného neoboznámil riadne, ale len to, že konštatovanie súdu, že žalovaný sa
neospravedlnil, pramení z toho, že jeho ospravedlnenie nepovažoval za riadne.

26.    Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní  ďalej namietal, že žalobkyňa nepreukázala, že má právo na
vec, ktorá nepripúšťa exekúciu, ako i to, že súd prvej inštancie v tomto ohľade neprihliadol na jeho dôkazy
procesnej obrany, ani s takouto odvolacou argumentáciou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje.
Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí zo dňa 28. júna 2018 č. k. 9Co/189/2017-160
konštatoval, že žalobcom (v tom čase žalobcom v 1. a 2. rade) nesporne patrí právo z nájomného
pomeru, a i keď túto skutočnosť konštatoval v kontexte inak nastolenej právnej otázky (aktívnej
legitimácie žalobcov z hľadiska uplatnenia ich nároku v zmysle ustanovenia § 55 ods. 1 Exekučného
poriadku) ako následne prezentoval žalovaný, na týchto záveroch odvolací súd ani aktuálne nemá
dôvod nič meniť. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa bezpečne preukázala existenciu nájomného
pomeru k spornej nehnuteľnosti, a i keď nepredložila samotnú nájomnú zmluvu, tak ako jej existenciu
v konaní konštatoval nesprávne súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadneho
opodstatneného dôvodu spochybniť existenciu nájomného pomeru žalobkyne k predmetnému bytu.
Predovšetkým je dôvodné poukázať na rozhodnutie súdu prvej inštancie (Okresný súd Nové Zámky)
zo dňa 29. 04. 2013 č. k. 9C/414/2012-87, právoplatné dňa 11. 06. 2013, o schválenom súdnom zmieri
deklarujúcom to, že pôvodní žalobcovia v tomto konaní sú spoločnými nájomcami sporného bytu, na
základe Zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 26. 08. 1991, keď právoplatnosť tohto
rozhodnutia spôsobuje jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť, a je tak dôvodné nahliadať naň
tak, že je prostriedkom procesného útoku žalobkyne, ktorý preukazuje existenciu nájomného vzťahu s
povinným. Uvedené rozhodnutie vychádza z listiny - Zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí byru z 26.
08. 1991, ktorú listinu žalovaný nespochybnil a bola žalobkyňou predložená i v tomto konaní a potom
i bez predloženia samotnej nájomnej zmluvy, z dokladov predložených žalobkyňou, nebolo dôvodné
mať žiadne opodstatnené pochybnosti o tom, že nájomný vzťah žalobkyne k spornému bytu je daný.
Preto nebolo ani potrebné zabezpečovať ďalšie listinné doklady, tak ako žalovaný požadoval, pretože
existenciu nájomného vzťahu k bytu považoval súd prvej inštancie správne za danú. Na konštatovanie
týchto záverov nemá žiadny vplyv to, či Zmluva o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu zo dňa 30.
11. 2016 bola uzavretá platne alebo nie, tak ako namietal žalovaný, pretože tento úkon ako taký nemá
vplyv na to, či skôr vzniklo žalobkyni právo z nájmu, a preto ani nebolo potrebné sa touto argumentáciou
žalovaného, vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie nespornej existencie nájomného pomeru, ďalej
zaoberať.

27.    K uvedenému odvolací súd ešte dopĺňa, že už NS SR judikoval, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces\" (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011 sp. zn. 6 Cdo
145/2011).



28.    Poukazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
považoval za vecne správne, preto ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29.     Súčasťou potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu je i výrok o náhrade trov konania, ktorú náhradu
trov konania súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni, v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP ako
úspešnej strane sporu. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní žiadal prihliadnuť pri rozhodovaní o trovách
konania na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, odvolací súd sa s takouto argumentáciou žalovaného
nestotožňuje, keď to, že by tu existovali mimoriadne okolnosti veci odôvodňujúce postup podľa § 257
CSP, podľa názoru odvolacieho súdu preukázané neboli. Predmetom prejednávanej veci je žaloba o
vylúčenie veci z exekúcie, pričom dôvody, ktoré viedli k jej vyhoveniu, spočívali na posúdení toho, či
žalobkyňa ako tretia osoba má právo na vec, ktorá nepripúšťa exekúciu, čo bolo v danom prípade
preukázané. Na uvedené nemá žiadny vplyv to, či má žalovaný ako oprávnený v exekučnom konaní
svoj nárok uspokojený, resp. dlhodobo neuspokojený, bez predpokladu jeho uspokojenia i v budúcnosti,
pretože tieto okolnosti vymoženia pohľadávky žalovaného  z hľadiska výsledku tohto sporu, nemajú
naň žiadny vplyv a nie je dôvodné prihliadať naň ako na mimoriadne okolnosti veci, ktoré tu podľa
názoru odvolacieho súdu preukázané neboli a ktoré by odôvodnili to, že by o trovách konania nebolo
rozhodované podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania zakotvenej v ustanovení § 255 ods. 1
CSP ako základnej zásady uplatniteľnej v sporovom konaní. Preto bolo namieste napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť i v jeho výroku o trovách konania (teda v celom rozsahu), ako i o trovách
odvolacieho konania rozhodnúť podľa § 396 odsek 1 v spojení s § 255 odsek 1 CSP.

30.    O trovách  odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom
o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak  to                      zákon  pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia  odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/207/2013", "guid": "53f16f2d-7b3c-45e3-9255-133b433af643:a938171d-f0dc-4d8a-9309-a5b2b33ad62b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "fcfebe6d-7099-472d-9608-3ef4ce515c3d:05079ccc-8e5b-4044-9008-4d170a0636a1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7604893687.1", "spisova_znacka": "7CoE/19/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoE/19/2017 z 30. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7604893687.1"}, {"guid": "bab4ab6e-7f28-4844-af2b-c6fcf5097178:ed03b62d-f932-43d7-8ac9-fc43bf669842", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Er/325/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 14Er/325/2013 z 15. 10. 2015", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2015-10-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bab4ab6e-7f28-4844-af2b-c6fcf5097178:ed03b62d-f932-43d7-8ac9-fc43bf669842"}, {"guid": "d650dac1-b19a-400d-8aae-76e310ad6e45:cbf50d71-110e-4654-9896-bd0829386415", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/243/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Revúca sp. zn. 5Er/243/2010 z 24. 1. 2012", "sud": "Okresný súd Revúca", "datum_vydania": "2012-01-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d650dac1-b19a-400d-8aae-76e310ad6e45:cbf50d71-110e-4654-9896-bd0829386415"}], "citovane_v": []}