Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/58/2023 z 5. 6. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 5. júna 2024, sp. zn. 11Co/58/2023, ECLI:SK:KSNR:2024:6122233233.3
Krajský súd Nitra | 11Co/58/2023 | ECLI:SK:KSNR:2024:6122233233.3 | 2024-06-05 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 34 CSP, § 355 ods. 1 CSP, § 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP, § 127 CSP, § 363 CSP, § 365 ods. 1 CSP, § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 CSP, § 381 CSP, § 383 CSP, § 385 ods. 1 CSP, § 388 CSP, § 121 ods. 3 OZ, § 451 ods. 1 OZ, § 451 ods. 2 OZ, § 456 OZ, § 457 OZ, § 458 ods. 1 OZ, § 517 ods. 1 OZ, § 563 OZ, § 747 ods. 1 OZ, § 749 ods. 1 OZ, § 749 ods. 2 OZ, § 750 OZ, § 3 ods. 1 zákona č. 87/1995 Z. z., § 149 CSP, § 150 ods. 1 CSP, § 151 ods. 1 CSP, § 187 ods. 1 CSP, § 187 ods. 2 CSP, § 191 ods. 1 CSP, § 191 ods. 2 CSP, § 132 ods. 1 CSP, § 151 ods. 2 CSP, § 150 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e01e57ee-08b2-43a2-83c0-55eaddb812d6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2024:6122233233.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Nitra
11Co/58/2023
6122233233
05. 06. 2024
JUDr. Darina Vargová
ECLI:SK:KSNR:2024:6122233233.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu
JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobkyne: A. A. A., nar. XX. XX. XXXX, B. C.
XXXX/XX, D., zastúpenej advokátom: Mgr. Peter Magdálik, Vajanského 1520, Galanta, IČO: 51 814 561,
proti žalovanému: E. F., nar. XX. XX. XXXX, A. XX, zastúpenému právnym zástupcom: ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., Skuteckého 26, Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, o zaplatenie
sumy 73.000,- eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného zo dňa 08. 08. 2023 a o odvolaní
žalobkyne zo dňa 12. 08. 2023 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 17C/64/2022-123 zo dňa 30.
marca 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 17C/64/2022-123 zo dňa 30. marca 2023
m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 73.000,- eur spolu s 5 % úrokom
z omeškania ročne od 01. 01. 2022 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
na účet žalobkyne.
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ako i nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, a to v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie) vyššie označeným rozsudkom zo dňa 30. marca 2023
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 23.000,- eur spolu s 5 %
úrokom z omeškania ročne od 01. 01. 2022 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.
výrok), vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (II. výrok), žalobkyni priznal náhradu trov konania
v rozsahu 36 %, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný (III. výrok) s tým, že o výške náhrady trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím (IV. výrok).
2. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil citáciou ust. § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456,
§ 458 ods. 1, § 747 ods. 1, § 749 ods. 1, 2, § 750 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník) a výrok o trovách konania odôvodnil citáciou ust.
§ 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj CSP).
3. Ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa predmetnou žalobou prostredníctvom
právnej zástupkyne domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 73.000,- eur spolu s 5
% úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 01. 01. 2022 až do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým,
že na základe ústnej dohody medzi ňou a žalovaným, žalovaný prevzal od nej do úschovy 13. 03. 2020
finančné prostriedky v sume 53.000,- eur, dňa 15. 03. 2020 v sume 15.000,- eur, dňa 16. 03. 2020 v sume

15.000,- eur, dňa 17. 03. 2020 v sume 15.000,- eur, dňa 18. 03. 2020 v sume 15.000,- eur a dňa 19. 03.
2020 v sume 20.000,- eur. Na základe žiadosti žalobkyne jej žalovaný vrátil postupne v splátkach len
časť dlhu v celkovej sume 60.000,- eur a zostatok dlhu ku dňu podania žaloby predstavuje dlžnú sumu
73.000,- eur. Žalovaného písomne vyzvala k vráteniu zvyšku dlžnej sumy, ale zásielku si neprevzal a
ani na opätovnú výzvu, ktorú prevzal, žiadnym spôsobom nereagoval, pričom v telefonickom rozhovore
s právnou zástupkyňou žalobkyne dňa 14. 01. 2022 nepoprel žalovanú sumu, pričom uviedol, že hľadá
spôsob, ako predmetný dlh splatiť a dal prísľub, že dlh splní v 7 dňovej lehote. Žalobkyňa si predmetný
nárok voči žalovanému uplatňuje z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré predložila
žalobkyňa, výsluchom žalobkyne, žalovaného a svedkyne), z ktorého zistil skutkový stav, ktorý
posúdil podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, pričom žalobu o zaplatenie sumy 73.000,- eur
považoval za čiastočne dôvodnú.
4.1 Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia celkovej sumy 73.000,- eur, pričom svoj
nárok odôvodňovala tým, že žalobcovi na účet poskytla sumu 80.000,- eur, čo medzi stranami nebolo
ani sporné a žalovaný poskytnutie tejto sumy na jeho účet nerozporoval. Z tejto sumy žalovaný žalobkyni
doposiaľ uhradil len sumu 60.000,- eur a zostalo mu uhradiť zvyšok v sume 20.000,- eur, ktorú žalovaný
uznal, nerozporoval a súhlasil s tým, že túto dlžnú sumu zaplatí.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa preukázala vloženie sumy 80.000,- eur na účet žalovanému,
z ktorej jej žalovaný uhradil sumu 60.000,- eur a zvyšnú čiastku neuhradil, súd prvej inštancie rozhodol
tak, že žalobkyňou uplatnený nárok priznal a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni zvyšnú sumu
uvedenú vo výroku jeho rozsudku.
4.2 Sporným zostal zvyšný nárok uplatnený zo strany žalobkyne, ktorá tvrdila, že žalovanému poskytla
v hotovosti sumu 53.000,- eur, uložením do úschovy v trezore v jeho byte v Banskej Bystrici z dôvodu
obavy zo situácie, ktorá v tom čase bola a mali byť použité na kúpu bytu. Žalovaný popieral uzavretie
zmluvy o úschove, tvrdil, že nie je žiaden dôkaz, ktorý by preukázal, že by k uzavretiu takejto zmluvy
medzi ním a žalobkyňou došlo, že od žalobkyne neprevzal sumu 53.000,- eur a listiny predložené
žalobkyňou ako dôkazy nepreukazujú odovzdanie uvedenej sumy do jeho úschovy. Vzhľadom na
tvrdenia žalovaného bolo teda sporné, či finančné prostriedky v uvedenej sume boli skutočne uložené
do úschovy žalovaného.
4.3 V spore bolo preukázané, že žalobkyňa skutočne disponovala finančnou hotovosťou v sume 53.000,eur, ale podstata sporu spočívala v tom, či skutočne odovzdala túto sumu do úschovy žalovanému, ktorý
to popieral.
4.4 Žalobkyňou uplatnený nárok súd prvej inštancie vyhodnotil ako nárok zo zmluvy o úschove v zmysle
ust. § 747 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluva medzi stranami sporu nebola uzavretá písomne,
bola uzavretá v ústnej forme a otázne je, či došlo skutočne k uzavretiu ústnej zmluvy o úschove medzi
žalobkyňou ako zložiteľom a žalovaným ako uschovávateľom. Podstatou zmluvného dojednania je vôľa
zmluvných strán zabezpečiť opatrovanie veci zverenej do úschovy. Keďže zmluva o úschove vzniká
odovzdaním a prevzatím hnuteľnej veci do úschovy, bolo dôkazné bremeno na žalobkyni ako zložiteľke
preukázať, že došlo k zloženiu veci a akej.
Matka žalobkyne, vypočutá v spore ako svedkyňa, potvrdila, že uvedenou sumou žalobkyňa disponovala
(pričom sama jej odovzdala sumu 40.500,- eur), ale nepotvrdila, že by mala byť táto suma odovzdaná
žalovanému do úschovy u neho. Uviedla, že len z rozprávania svojej dcéry žalobkyne vie, že peniaze
mali byť uložené do úschovy u žalovaného a mali byť použité na kúpu bytu. Súd prvej inštancie
vykonal aj konfrontáciu medzi žalobkyňou a žalovaným, ale nepodarilo sa odstrániť nezrovnalosti medzi
stranami sporu ohľadom odovzdania sumy 53.000,- eur, pretože žalobkyňa tvrdila, že túto sumu uložila
u žalovaného v jeho byte do jeho trezoru, ale žalovaný popieral, že by došlo k odovzdaniu uvedenej
sumy do jeho trezoru.
4.5 Žalobkyňa iné dôkazy na preukázanie ňou tvrdených skutočností neoznačila, ani nenavrhla. Bolo
pritom jej povinnosťou preukázať, že so žalovaným dojednala úschovu, t. j. zmluvu, ktorá bola prejavom
vôle obidvoch strán, teda ako vôle žalobkyni, tak aj vôle žalovaného vec do úschovy odovzdať a vec v

úschove opatrovať. Ani po vykonanom dokazovaní nebolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k
uzavretiu ústnej zmluvy o úschove, že žalobkyňa žalovanému odovzdala sumu 53.000,- eur do úschovy
a že žalovaný mal tieto peniaze v úschove opatrovať. Žalobkyňa teda v konaní ohľadom svojho tvrdenia
neuniesla dôkazné bremeno a z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie zvyšnej
finančnej čiastky (resp. o vrátenie finančnej čiastky), ktorá podľa tvrdenia žalobkyne bola uložená do
úschovy žalovaného, zamietol ako nedôvodnú.
4.6 V záverečnej reči právna zástupkyňa žalobkyne tvrdila, že pokiaľ by súd považoval okolnosti
uzavretia ústnej zmluvy o úschove za nepreukázané, v takomto prípade má žalobkyňa právo, resp. súd
má právo posúdiť jej nárok, ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. K tomu súd prvej inštancie
uviedol, že zo strany žalobkyne nebolo preukázané, že by došlo k skutočnému odovzdaniu finančných
prostriedkov uplatnených žalobou v sume 53.000,- eur žalovanému, a teda aj nárok z bezdôvodného
obohatenia je nedôvodný.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP. Žalobkyňa sa domáhala
zaplatenia sumy 73.000,- eur (100 %), súd jej priznal sumu vo výške 23.000,- eur (32 %), vo zvyšku
50.000,- eur (68 %) žalobu zamietol. Miera úspechu žalobkyne predstavuje 36 % (68 % - 32 %) a v
takejto miere súd žalobkyni priznal aj náhradu trov konania.
6. Proti vyššie označenému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie zo dňa 08. 08. 2023
proti I. výroku (ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 23.000,- eur spolu s 5 % úrokom
z omeškania ročne od 01. 01. 2022 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet
žalobkyne) a III. výroku (ktorým súd žalobkyni priznal náhrada trov konania v rozsahu 36 %, ktoré je
povinný zaplatiť žalovaný).
Odvolanie proti rozsudku odôvodnil tým, že
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na 7., 8. a 22. bod odôvodnenia rozsudku a na to, že jednoznačne popieral prevzatie hotovosti
v sume 53.000,- eur. V 22. bode odôvodnenia svojho rozsudku súd prvej inštancie správne konštatoval,
že nesporným v konaní bol rozdiel medzi finančnými prostriedkami v sume 80.000,- eur poukázanými na
účet žalovaného a finančnými prostriedkami v sume 60.000,- eur, ktoré žalovaný vrátil na účet žalobkyne,
t. j. suma vo výške 20.000,- eur a tento rozdiel žalovaný aj uznal.
Pokiaľ žalovaný v rámci svojho výsluchu uviedol, že nezaplatil sumu 23.000,- eur, ktorú aj uznal, tak ide
o jednoznačnú matematickú chybu v počítaní, nakoľko žalovaný do svojho výpočtu „zadal“ nesprávnu
sumu 83.000,- eur, ktorú mal prijať na svoj účet, a preto mu vyšiel nesprávny výsledok (83.000,- eur
mínus 60.000,- eur = 23.000,- eur). Logickosť tohto záveru o tom, že došlo k matematickej chybe,
odôvodňuje aj vyjadrenie žalovaného, že žiadnu hotovosť neprevzal, prevzal iba peniaze, ktoré mu
boli poukázané na účet. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na účet žalovaného poukázala
žalobkyňa sumu 80.000,- eur.
Napriek uvedenému súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 23.000,- eur, pričom nikde bližšie
neuviedol, ako k tejto sume dospel, pretože výpočtu tejto sumy sa nevenoval. Ojedinelé vyjadrenie
žalovaného o tom, že žalobkyni má zaplatiť sumu 23.000,- eur je z obsahu celého dokazovania
jednoznačne a logicky len výsledkom nesprávneho matematického výpočtu zo strany žalovaného.
Záver súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 23.000,- eur s
príslušenstvom nemožno prijať a nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní, pretože súd sa
nevysporiadal s tým, ako k takémuto záveru dospel.
7. V odvolaní proti III. výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 36 % žalovaný citoval časť odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého:
„Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 73.000,- eur (100 %), súd jej priznal sumu vo výške 23.000,eur (32 %), vo zvyšku 50.000,- eur (68 %) žalobu zamietol. Nakoľko miera úspechu žalobkyne

predstavuje 36 % (68 % - 32 %), v takejto miere jej súd priznal aj náhradu trov konania.“ Z vyššie
uvedeného je zrejmé, že ide o pisársku chybu na strane súdu, lebo aj samotný súd konštatuje, že
žalobkyňa mala úspech vo výške 32 %, neúspech vo výške 68 %, preto nie je zrejmé, ako na základe
takto zistených skutočností súd dospel k záveru, že mala úspech vo výške 36 %.
8. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra v konaní pod sp. zn. 17C/64/2022
zo dňa 30. 03. 2023 v I. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie zo dňa 12. 08. 2023, a to proti II.
výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku uplatneného nároku zamietol.
9.1 Bola toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. l písm. f/ CSP) a vec následne nesprávne právne posúdil (ust. §
365 ods. l písm. h/ CSP). Napadnutý rozsudok nepovažovala za dostatočne odôvodnený, pretože súd
prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu považoval jediný dôkaz (tvrdenie žalovaného, že neprevzal
od žalobkyne do úschovy v jeho trezore žiadnu hotovosť) za pravdivý, nedostatočne sa vysporiadal s jej
podstatnými vyjadreniami, vrátane ňou navrhnutých a vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti, a teda súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP).
9.2 Žalobkyňa založila svoju právnu argumentáciu na tom skutkovom základe, že žalovanému odovzdala
na podklade ústne uzatvorenej zmluvy o úschove sumu 133.000,- eur, z ktorej žalovaný vrátil len časť
vo výške 60 000,- eur. Na preukázanie ňou tvrdených skutočnosti predložila súdu svoju komunikáciu so
žalovaným cez aplikáciu WhatsApp, predžalobnú písomnú výzvu, poukázala na svoj výsluch, výsluch jej
matky ako svedka, vrátane listinných dôkazov preukazujúcich, že v čase odovzdania finančnej hotovosti
v sume 53.000,- eur touto sumou aj reálne disponovala (čo ustálil aj súd v odôvodnení rozhodnutia).
Žalovaný počas svojho výsluchu na pojednávaní opakovane uznal (str. 3, 4, 6, 10 zápisnice o
pojednávaní zo dňa 07. 02. 2023) dlh voči žalobkyni vo výške 23.000,- eur, dokonca sa tak udialo aj na
základe žiadosti jeho právneho zástupcu, ktorý tuto sumu žiadal výslovne zaprotokolovať do zápisnice
o pojednávaní. Súd teda v I. výroku svojho rozsudku rozhodol správne, nakoľko táto skutočnosť bola
medzi stranami nesporná.
9.3 Žalobkyňa bola toho názoru, že popretie uzatvorenia zmluvy o úschove, popretie prijatia hotovostnej
platby v byte v Banskej Bystrici a jej následné uloženie do trezoru v byte žalovaného (vyplývajúce z
vykonaných dôkazov – výsluch žalobkyne, výsluch jej matky, komunikácia cez aplikáciu WhatsApp,
predžalobná výzva, listiny preukazujúce výbery finančných prostriedkov z bánk) bolo z jeho strany
neúčinné a súd tak mal považovať túto skutočnosť za nespornú. Pokiaľ žalovaný označil predloženú
komunikáciu cez aplikáciu WhatsApp za účelovú, neúplnú, vytrhnutú z kontextu, mal možnosť toto svoje
tvrdenie podporiť dôkazom, napr. predložením komunikácie z vlastného telefonického zariadenia iPhone
alebo návrhom na nariadene znaleckého dokazovania za účelom preukázania pravdivosti a úplnosti
komunikácie cez aplikáciu WhatsApp (napr. aj skúmaním telefónu žalobkyne). Žalovaný vylúčil, že by
namiesto neho mohol niekto iný z jeho telefónu so žalobkyňou komunikovať. Nevedel vysvetliť, prečo
podľa komunikácie cez WhatsApp prisľúbil napr. aspoň vrátenie sumy 100.000,- eur do konca roka
2020 (komunikácia WhatsApp zo dňa 27. 11. 2020) alebo z akého dôvodu sa voči výzvam na riešenie
dlhu v celkovej sume 133.000,- eur pred podaním žaloby nikdy jednoznačne neohradil. Konštatovanie
právneho zástupcu žalovaného, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktorú si osvojil i súd prvej
inštancie, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a v komplexnom zhodnotení všetkých vzájomných
súvislostí, ktoré vyšli v konaní najavo. Žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz preukazujúci svoje
tvrdenia, na otázky odpovedal vyhýbavo alebo sa vyjadriť nevedel, čo znamená, že neuniesol ani tzv.
povinnosť tvrdenia.
9.4 Napadnuté rozhodnutie súdu vníma žalobkyňa ako nespravodlivé, súd vyhodnotil výsluch
žalovaného (ako jediný ním produkovaný dôkaz v konaní) z hľadiska pravdivosti a vierohodnosti
nesprávne. Nezohľadnil komunikáciu žalovaného cez WhatsApp, ktorá svedčila v prospech tvrdenia

žalobkyne o uzatvorení zmluvy o úschove a vedomosti o tom, že tieto peniaze sú určené na kúpu bytu
žalobkyňou. Súd nevzal v úvahu, že zo strany žalovaného zostali nezodpovedané otázky:
- z akého dôvodu by ho žiadala žalobkyňa opakovane ústne, telefonicky, písomne a napokon aj
iniciovaním súdneho konania o neoprávnené vrátenie sumy 73.000,- eur namiesto ním priznaných
23.000,- eur,
- z akého dôvodu nepoprel sumu 133.000,- eur (resp. zníženú o neskôr vykonané čiastočné platby) v
komunikácii cez WhatsApp, odpoveďou na predžalobnú písomnú výzvu zo dňa 26. 11. 2021 a ani v
telefonickej komunikácii s právnou zástupkyňou žalobkyne.
Súd nevyhodnotil ani rozpor medzi tvrdením žalobcu (správne malo byť žalovaného – poznámka
odvolacieho súdu), že bezhotovostné platby mu mala žalovaná (správne malo byť žalobkyňa –
poznámka odvolacieho súdu) v marci 2020 (teda na samom začiatku pandémie v súvislosti s ochorením
COVID-19) posielať za účelom ich použitia na projekt anticovidových liekov a tým, že uviedol, že potom,
ako ho začala vyzývať na vrátenie peňazí, jej predložil návrh zmluvy o pôžičke na 83.000,- eur (koncom
októbra 2020). Žalobcom (správne malo byť žalovaným – poznámka odvolacieho súdu) uvádzané
tvrdenia vzbudzovali objektívne vážne pochybnosti o ich pravdivosti. Z výsluchu matky žalobkyne
vyplynulo, že mala vedomosť o tom, že peniaze boli uložené v trezore žalovaného z titulu, aby si dcéra
(žalobkyňa) mohla kúpiť byt a ona sama jej dala k dispozícii čiastku 40.500,- eur.
9.5 V tejto časti odvolania žalobkyňa citovala čl. 8, ust. § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 191 ods.
1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).
9.6 Ďalej sa žalobkyňa vo všeobecnosti zaoberala dôkaznou povinnosťou strán sporu s odkazom
na komentár k Civilnému sporovému poriadku (ŠTEVČEK, Marek. ČI. 8 [Procesné povinnosti a
procesné bremená]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ. Jana, MESIARKINOVÁ.
Soňa. BAJÁNKOÁ, Jana, TOMAŠOV1Č, Marek a kol. Civilný sporový poriadok 2. vydanie. Praha: C.
H. Beck, 2022, s. 52. marg. č. 3).
9.7 Ak by bol v predmetnom spore súd prvej inštancie (s poukazom na vykonané dôkazy však v
skutočnosti nebol) v situácii, kedy proti sebe stoja len navzájom si odporujúce tvrdenia strán sporu
ako jediné nazhromaždené dôkazy v konaní (tzv. dôkazná núdza), kládlo by to samo o sebe zvýšené
požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia. Neúspešnú stranu ako jedného z adresátov rozhodnutia by
mal súd dostatočným a rozumným odôvodnením presvedčiť o tom, prečo prisvedčil jednému tvrdeniu
a druhému nie.
V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní pod sp. zn. III US
311/07, časť ktorého i citovala.
10. Na základe skutkového a právneho stavu žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd jej odvolaniu v celom
rozsahu vyhovel a postupom podľa ust. § 391 CSP napadnuté rozhodnutie zrušil (vrátane závislého
výroku o trovách konania) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. K odvolaniu žalobkyne proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný vyjadrenie zo
dňa 05. 10. 2023.
Uviedol, že II. výrok odvolaním napadnutého rozsudku zo dňa 30. 03. 2023 (ktorým súd zamietol žalobu
žalobkyne vo zvyšku uplatneného nároku) považuje za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Súd sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi podrobne zaoberal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre jeho
rozhodnutie a následne v 24. bode a nasl. odôvodnenia rozhodnutia zhrnul dôvody, pre ktoré rozhodol
vyššie uvedeným spôsobom.
Žalovaný účinne a opakovane poprel prijatie hotovostnej platby v jeho byte, ku ktorému malo údajne
dôjsť dňa 13. 03. 2020 a žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Žalobkyňou
predložené doklady o výbere hotovosti z Všeobecnej úverovej banky, a.s. žiadnym spôsobom
nepreukazujú, že mohla odovzdať dňa 13. 03. 2020 žalovanému hotovosť 53.000,- eur a nie je zrejmé,
ako majú jej tvrdenia na pojednávaní dňa 07. 02. 2020 (o výberoch z roku 2019 a januára a februára
2020, o výbere zo dňa 18. 03. 2020, pričom súčet výberov k 13. 03. 2020 nepreukazuje, že mohla
disponovať k 13. 03. 2020 takou hotovosťou) preukazovať odovzdanie 53.000,- eur. Svedkyňa A. G. A.

je svedkom z „druhej ruky“ a vypovedala len o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela od svojej dcéry,
ako svedok nevedela potvrdiť údajné odovzdanie hotovosti dňa 13. 03. 2020. Žalovaný ako i jeho právny
zástupca sa opakovane a podrobne vyjadrili, prečo komunikáciu cez aplikáciu WhatsApp, predloženú
žalobkyňou ako dôkaz, považujú za nezákonný, pričom tvrdenie žalovaného, ktorý poprel autentickosť
komunikácie cez WhatsApp, nebolo zo strany žalobkyne účinne popreté.
Žalovaný počas celého konania v prvom rade popieral prevzatie sumy 53.000,- eur, ktorému malo
údajne dôjsť dňa 13. 03. 2020 a opakovane tvrdil, že k takému odovzdaniu finančných prostriedkov nikdy
nedošlo, či už titulom úschovy alebo z iného titulu. Nie je zrejmé, ako by mal žalovaný nejakým dôkazom
preukazovať, že sa niečo nestalo a že nedošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov v uvedenej sume.
Pokiaľ nedošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, tak nie je možné od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby preukázal že sa táto skutočnosť nestala. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31. 05. 2010,
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 03. 2023 v časti II. výroku
ako vecne správny potvrdil.
12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) zistil, že odvolanie žalovaného proti I. a III. výroku rozsudku
súdu prvej inštancie je prípustné, bolo podané oprávnenou stranou (žalovaným, v neprospech ktorého
bolo týmito výrokmi rozhodnuté) a rovnako tak je prípustné i odvolanie žalobkyne proti II. výroku rozsudku
súdu prvej inštancie, ktoré bolo podané oprávnenou osobou (žalobkyňou, v neprospech ktorej bolo týmto
výrokom rozhodnuté), pričom odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods.
1, § 359, § 362 ods. 1 CSP) a konštatoval, že obidve odvolania majú zákonom stanovené náležitosti
a obsahujú zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 127, § 363, § 365 ods. 1 CSP). Následne
odvolací súd, viazaný rozsahom podaného odvolania žalovaného a žalobkyne a odvolacími dôvodmi
(ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP), bez viazanosti odvolacími návrhmi a súdom prvej inštancie zisteným
skutkovým stavom (ust. § 381, § 383 CSP) na prejednanie podaných odvolaní nariadil odvolacie
pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP) za účelom zopakovania dokazovania výsluchom strán sporu, pričom
dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie rozsudku súdu prevej
inštancie, a preto podľa ust. § 388 CSP tento rozsudok zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 73.000,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 01. 2022 až do
zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet žalobkyne.
13. Podľa ust. § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej aj Občiansky zákonník), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Podľa § 451 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 vyššie citovaného zákona, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 457 vyššie citovaného zákona, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 458 ods. 1 vyššie citovaného zákona, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.
Podľa ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 vyššie citovaného zákona, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ust. § 563 vyššie citovaného zákona, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.
Podľa § 747 ods. 1 vyššie citovaného zákona, zmluvou o úschove vznikne zložiteľovi právo, aby
uschovávateľ hnuteľnú vec prevzatú od neho do úschovy riadne opatroval. Zmluvu o úschove možno
uzavrieť aj tak, že sa odovzdanie aj prevzatie veci zabezpečí mechanickými prostriedkami.
Podľa § 749 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uschovávateľ je povinný prevzatú vec opatrovať
dohodnutým spôsobom, a ak sa dohoda o spôsobe úschovy neuzavrela, je povinný ju opatrovať
starostlivo, najmä je povinný dať ju poistiť, ak je to obvyklé, a po uplynutí doby úschovy prevzatú vec
vrátiť spolu s tým, čo k nej pribudlo.
Uschovávateľ je povinný vrátiť vec zložiteľovi na požiadanie aj pred uplynutím dojednanej doby úschovy,
ale sám nie je oprávnený vrátiť ju skôr, ibaže vec nemôže pre nepredvídateľnú okolnosť bezpečne alebo
bez vlastnej škody opatrovať.
Podľa § 750 vyššie citovaného zákona, ak nie je dojednané a ani z okolností zrejmé, ako dlho má byť vec
v úschove, môže zložiteľ kedykoľvek žiadať vrátenie veci a uschovávateľ môže vec kedykoľvek vrátiť.
14. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2015, výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
15. Podľa § 149 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj CSP), prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.
Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia
o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Podľa § 187 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké
dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem
prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Podľa § 384 ods. 1 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.
Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
16. V predmetnej veci odvolací súd vychádzal z toho, že žalobkyňa sa v konaní domáhala od žalovaného
zaplatenia sumy 73.000,- eur s príslušenstvom, pričom tvrdila, že sa jedná o nevrátenú časť z celkovej
sumy 133.000,- eur, ktorú dala žalovanému do úschovy takým spôsobom, že dňa 13. 03. 2020 mu
odovzdala v jeho byte hotovosť v sume 53.000,- eur a následne v ďalších dňoch mu poukázala na jeho
účet v peňažnom ústave štyrikrát po 15.000,- eur (dňa 15., 16., 17., 18. 03. 2020) a dňa 19. 03. 2020 mu
poukázala na účet sumu 20.000,- eur, teda na účet mu poukázala spolu sumu 80.000,- eur. Poukázanie
sumy 80.000,- eur na účet žalovaného v konaní nebolo ani sporné. Po opakovaných výzvach formou
komunikácie cez aplikáciu WhatsApp jej žalovaný postupne v splátkach vrátil sumu 60.000,- eur, čo
taktiež nebolo sporné, pričom zo sumy, ktorú mu žalobkyňa poukázala na jeho účet v peňažnom ústave
jej ostal dlžný ešte sumu 20.000,- eur (80.000,- eur mínus 60.000,- eur), ktorá taktiež nebola v konaní
sporná. Sporné bolo to, či žalobkyňa odovzdala žalovanému v hotovosti sumu 53.000,- eur, teda či mu
spolu poskytla sumu 133.000,- eur (53.000,- eur v hotovosti plus 80.000,- na účet). V kladnom prípade,
by sa potom podanou žalobou dôvodne domáhala od žalovaného vrátenia sumy 73.000,- eur (53.000,eur plus 80.000,- eur mínus 60.000,- eur, ktoré jej žalovaný už vrátil).
17. Žalobkyňa v podanej žalobe tvrdila, že sumu spolu 133.000,- eur dala žalovanému do úschovy,
pričom z toho sumu 53.000,- eur mu odovzdala v hotovosti priamo u neho v byte a sumu 80.000,eur mu postupne poukázala na účet. Uzavretie zmluvy o úschove medzi žalobkyňou ako zložiteľkou
a žalovaným ako uschovávateľom však v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo žiadnym spôsobom
preukázané (žalovaný to od začiatku popieral), čo súd prvej inštancie správne konštatoval v odôvodnení
svojho rozsudku a s týmto konštatovaním sa odvolací súd stotožnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku konštatoval, že nemal za preukázané (vykonané dôkazy tomu nenasvedčovali), že
žalobkyňa poskytla žalovanému finančné prostriedky titulom zmluvy o úschove, a preto bol povinný
sa zaoberať inou právnou kvalifikáciou žalobkyňou uplatneného nároku, a to či na strane žalovaného
vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne a v akej výške. Následne sa aj sama žalobkyňa,
ešte v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, začala domáhať vrátenia sumy 73.000,- eur (z
toho suma 53.000,- eur mala byť žalobkyňou odovzdaná žalovanému v hotovosti a suma 20.000,eur mu bola preukázateľne, okrem iných súm, zaslaná na účet) titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Vyhodnotenie právneho titulu poskytnutia finančných prostriedkov druhej strane nie je
zmenou skutkových tvrdení, ale len vyhodnotením zisteného skutkového stavu a následnej aplikácie
právneho posúdenia. Posúdenie, či medzi stranami sporu ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia,
závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy, a to ust. § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka.
18. Súd prvej inštancie preto pri nepreukázaní zmluvného vzťahu medzi stranami sporu správne
posudzoval i vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ako titulu na vrátenie žalovanej
sumy 73.000,- eur, pričom dospel k záveru, že skutočné odovzdanie finančných prostriedkov
žalovanému v hotovosti v sume 53.000,- eur žalobkyňa nepreukázala, a teda na strane žalovaného
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu v tejto sume, ale len v sume 23.000,- eur, na zaplatenie ktorej
žalovaného i zaviazal (I. výrok) a vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok).
V súvislosti s týmito výrokmi, ktoré boli oba napadnuté odvolaním (I. výrok napadol žalovaný a II.
výrok napadla žalobkyňa) je potrebné uviesť, že ich odôvodnenie je zmätočné a nezodpovedá zisteniam
vyplývajúcim zo súdneho spisu. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa nepreukázala
vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v sume 53.000,- eur (teda nepreukázala
odovzdanie sumy 53.000,- eur žalovanému v hotovosti), ale považoval za preukázané len bezdôvodné
obohatenie žalovaného v sume 80.000,- eur na úkor žalobkyne (bezhotovostný prevod sumy 80.000,eur na účet žalovaného), pričom žalovaný už žalobkyni vrátil sumu 60.000,- eur, nebolo možné
žalovaného zaviazať na zaplatenie sumy 23.000,- eur, a to ani napriek tomu, že na pojednávaní konanom
dňa 07. 02. 2023 opakovane uvádzal, že žalobkyňa mu poukázala na účet sumu 83.000,- eur (tento jeho
údaj nezodpovedá skutočnosti, pretože žalobkyňa potvrdila bezhotovostný prevod v sume 80.000,- eur,
k čomu predložila i listinné dôkazy), z ktorej jej má vrátiť ešte sumu 23.000,- eur.
19. Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto
obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o

obohatenie neoprávnené. Bezdôvodné obohatenie teda nie je každé obohatenie sa dlžníka. Pre vznik
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je nevyhnutné, aby k tomuto obohateniu došlo úmyselne
alebo nejakým protiprávnym úkonom, aj keď to nie je vylúčené. Zákon však predpokladá určité situácie,
kedy konaním, ktoré je v súlade s právom, vzniká bezdôvodné obohatenie. Je neprípustné, aby sa niekto
obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod. Preto je nevyhnutné, aby
ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, toto obohatenie vydal, a to tomu, na úkor koho predmet
bezdôvodného obohatenia získal.
O plnenie bez právneho dôvodu ide vtedy, ak právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj
vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu plnenia od začiatku znamená, že vôbec
nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by
bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie.
20. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolaním žalobkyne zo dňa 12. 08. 2023 proti II. výroku rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jej žalobu vo zvyšku uplatneného nároku (t. j. v časti o zaplatenie
50.000,- eur s príslušenstvom), keď I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
23.000,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 01. 2022 až do zaplatenia a proti tomuto výroku
ako i proti výroku o trovách konania (III. výrok) podal žalovaný odvolanie, v ktorom poukazoval na
matematickú nezrovnalosť medzi výrokom a odôvodnením rozsudku.
Pri posudzovaní dôvodnosti podanej žaloby o zaplatenie sumy 73.000,- eur s príslušenstvom bolo
potrebné vyriešiť otázku, či žalobkyňa poskytla žalovanému i sumu 53.000,- eur v hotovosti (čo žalovaný
od začiatku konania popieral) alebo len sumu 80.000,- eur, ktorú mu preukázateľne poukázala na účet,
pričom dôkazná povinnosť v tomto smere jednoznačne zaťažovala žalobkyňu. Je pravdou, že v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie žalobkyňa nepredložila, ani neoznačila také dôkazné prostriedky,
ktoré by priamo preukazovali, že žalovanému v hotovosti v jeho byte odovzdala sumu 53.000,- eur, čo
už konštatoval i tento súd. Takéto priame dôkazné prostriedky žalobkyňa nepredložila, ani neoznačila
v konaní pred súdom prvej inštancie, ale ani v podanom odvolaní, ani v konaní pred odvolacím súdom,
ktorý však vzhľadom k žalobkyňou predloženej komunikácii so žalovaným cez aplikáciu WhatsApp,
ktorá sa nachádzala v súdnom spise (a ku ktorej sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyjadril
a ako dôkaz ju nevyhodnotil), považoval za potrebné zopakovať dokazovanie výsluchom žalobkyne
a žalovaného a posúdiť, či touto komunikáciou je možné preukázať tvrdenia žalobkyne o výške sumy,
ktorú mala poskytnúť žalovanému bez preukázaného právneho dôvodu a ktorú jej žalovaný doteraz
nevrátil.
Zamietnutie žaloby vo zvyšku uplatneného nároku (t. j. v sume 50.000,- eur s príslušenstvom)
súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa nepreukázala, že skutočne žalobcovi v hotovosti
u neho v byte odovzdala sumu 53.000,- eur, a teda nepreukázala vznik bezdôvodného obohatenia
žalovaného v tejto sume na jej úkor. Podľa názoru odvolacieho súdu, však súd prvej inštancie v tomto
smere dospel k nesprávnym skutkovým záverom o výške bezdôvodného obohatenia žalovaného a
následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu danej veci. Súd prvej inštancie argumentoval, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v časti preukázania vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného v sume 53.000,- eur, a preto v tejto časti žalobu zamietol (v skutočnosti však žalobu zamietol
v časti o zaplatenie sumy 50.000,- eur, keď zo žalovanej sumy 73.000,- eur zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 23.000,- eur). Tento záver považuje odvolací súd za nesprávny, práve s poukazom
na žalobkyňou predloženú komunikáciu strán sporu cez aplikáciu WhatsApp, ktorú súd prvej inštancie
žiadnym spôsobom nevyhodnotil, napriek tomu, že ju žalobkyňa predložila ako dôkaz na preukázanie
svojich tvrdení o výške sumy, ktorú žalovanému poskytla. V predmetnej komunikácii žalobkyňa už dňa
17. 11. 2020 (č. l. 79) písala žalovanému, že „... do 27.11. 14:00 (kvôli prevodu) potrebujem od teba
vrátiť 100.000 eur, aby som mohla vyplatiť ten rezervovaný byt ... . Zvyšné peniaze môžeš poslať do
konca roka.“. Žalovaný jej obratom odpovedal, že „ Ok, zajtra ti nabehne ta deska a zariadim sa tak, aby
si to mala do 27“. Dňa 25. 11. 2020 (č. l. 80) žalobkyňa pripomínala žalovanému „prosím ťa nezabudni
poslať tie peniaze, je to dôležité (ak sa dá skôr, ešte lepšie)“, pričom žalovaný jej krátko na to, ešte v ten
istý deň napísal „Ok“. Žalovaný dňa 27. 11. 2020 (č. l. 80) napísal žalobkyni, že „Všetko, čo zoženiem ti
vložím do 14 na účet“. Dňa 17. 12. 2020 (č. l. 81) žalobkyňa napísala žalovanému “... môžeš mi prosím
poslať tie peniaze“ a následne písala „133 – 20 =113tis ako si to predstavuješ s vrátením?“ Žalovaný jej
v ten istý deň odpovedal „Volám Ti som na stretku“. Dňa 25. 02. 2021 (č. l. 83) žalovaný písal žalobkyni
„Koľko som ti už vložil a koľko ešte mám!“, na čo mu žalobkyňa obratom odpovedala „Vložil si 40 a ešte

ti zostáva 93“. Dňa 05. 11. 2021 (č. l. 83) žalobkyňa písala žalovanému „ ... a začneš opäť splácať,
môžeš aj hneď... ešte 73tis“. Z celej predloženej komunikácie cez aplikáciu WhatsApp možno vyvodiť,
že žalobkyňa opakovane žiadala žalovaného o vrátenie vyššej sumy, ako mu preukázateľne poukázala
na účet (80.000,- eur), pričom žalovaný v priebehu tejto komunikácie (až do súdneho konania) žiadnym
spôsobom nenamietal sumy, ktoré od neho žalobkyňa požadovala a celá jeho komunikácia bola vedená
v tom zmysle, že robí všetko preto, aby jej peniaze v ňou požadovaných sumách mohol vrátiť, vrátane
toho, že sa iniciatívne informoval o výške dlhu a keď mu žalobkyňa napísala, že mu zostáva ešte 93.000,eur, túto sumu žiadnym spôsobom nenamietal (napriek tomu, že bezhotovostne mu žalobkyňa poukázala
na účet len sumu 80.000,- eur) a nenamietal ani to, keď mu žalobkyňa dňa 05. 11. 2021 oznámila, že
ešte má splatiť 73.000,- eur.
Právna zástupkyňa žalobkyne zaslala žalovanému predžalobnú výzvu zo dňa 26. 11. 2021, ktorá mu
bola doručená dňa 02. 12. 2021 a v ktorej ho žiadala, aby žalobkyni vrátil sumu 73.000,- eur z celkovej
sumy 133.000,- eur, ktorú od nej postupne prevzal do úschovy v marci minulého roka. Žalovaný na túto
predžalobnú výzvu žiadnym spôsobom nereagoval.
Až v podanom odpore zo dňa 31. 05. 2022 proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že medzi stranami
sporu sa uskutočnili iba bezhotovostné transakcie, na základe ktorých mu žalobkyňa poukázala sumu
80.000,- eur. Napriek tomu žalovaný na pojednávaní konanom dňa 07. 02. 2023 opakovane tvrdil, že
žalobkyňa mu na jeho účet poukázala sumu 83.000,- eur a je jej dlžný sumu 23.000,- eur (čo v podanom
odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zdôvodnil svojim omylom, resp. matematickou chybou s tým,
že žalobkyňa mu poslala na účet 80.000,- eur a záver súdu o povinnosti zaplatiť jej sumu 23.000,- eur
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní).
Žalovaný na pojednávaní pred súdom prvej inštancie spochybňoval žalobkyňou predloženú komunikáciu
v aplikácii WhatsApp, ale konkrétne sa k nej nevyjadril, tvrdil, že bola väčšia, v telefóne ju už nemal
a z jeho telefónu namiesto neho nemohol nikto iný komunikovať. Na odvolacom pojednávaní bola
žalovanému prečítaná časť tejto komunikácie (ktorá je v relevantných častiach totožná s komunikáciou
na č. l. 102 až 106 v súdnom spise), pričom žalovaný potvrdil, že komunikácia bola doručená jeho
právnemu zástupcovi, nespochybnil ju, ale tvrdil, že on ju nečítal, nespomínal si na ňu, nepamätal si,
nevedel sa k prečítanej komunikácii vyjadriť.
21. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia,
jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá si svoje povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že
z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá
nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v zmysle ust. § 132 ods. 1 CSP alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačí dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania.
Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti, ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti dáva odvolací súd
do pozornosti aj čl. 15 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého nemá žiaden dôkaz predpísanú dôkaznú silu, t. j.
každý dôkaz má rovnocenné postavenie a potenciál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) predpisuje
jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného
hodnotenia dôkazov.

22. Na základe vykonaného dokazovania (pred súdom prvej inštancie ako i na základe dokazovania
v odvolacom konaní) považoval odvolací súd nárok žalobkyne v predmetnej veci na zaplatenie sumy
73.000,- eur za preukázaný, pričom nosným dôkazom bola práve komunikácia strán sporu v aplikácii
WhatsApp, najmä v období november 2020 až február 2021, v ktorej žalobkyňa opakovane žiadala
žalovaného o vrátenie sumy, ktorá bola vyššia ako suma, ktorú mu poukázala na účet (t. j. 80.000,- eur),
keď mu oznamovala výšku dlhu, ktorého výška sa menila podľa platieb žalovaného (napr. 133.000,- eur
mínus 20.000,- eur = 113.000,- eur, resp. ho žiadala o vrátenie sumy aspoň 100.000,- eur do určitého
dátumu a ostatné do konca roka, resp. mu oznámila výšku dlhu k určitému dátumu v sume 93.000,eur a potom v sume 73.000,- eur). Žalovaný v priebehu tejto komunikácie jasne deklaroval, že vie o
nároku žalobkyne, nikdy nespochybnil prijatie peňazí spolu v sume 133.000,- eur a peniaze žalobkyni
postupne po jej opakovaných výzvach vracal. Nemal námietky ani proti tomu, keď mu žalobkyňa dňa
05. 11. 2021 oznámila, že jej má zaplatiť ešte 73.000,- eur a nenamietal ani proti predžalobnej výzve zo
dňa 26. 11. 2021, ktorá mu bola doručená dňa 02. 12. 2021 a v ktorej ho žalobkyňa opätovne žiadala
o zaplatenie sumy 73.000,- eur z celkovej sumy 133.000,- eur. V prípade, ak by žalobkyňa v priebehu
komunikácie so žalovaným cez aplikáciu WhatsAapp požadovala vrátenie peňazí, ktoré žalovanému
neposkytla, bola by z jeho strany prirodzená reakcia opýtať sa, prečo od neho žiada vrátiť peniaze v takej
sume, ktorú mu neposkytla. Rovnako tak by bolo prirodzené reagovať na predžalobnú výzvu, v ktorej
ho žiadala o vrátenie sumy 73.000,- eur a pýtať sa na dôvod, prečo sa od neho domáha zaplatenia
tejto sumy, keď mu poslala na účet sumu 80.000,- eur, pričom 60.000,- eur jej už vrátil. Odvolací súd je
toho názoru, že ak by žalovaný popieral výšku sumy 73.000,- eur, ktorú od neho požadovala žalobkyňa
v ňou predloženej poslednej komunikácii, bol by na túto komunikáciu patričným spôsobom reagoval.
Obozretne sa správajúci človek by sa po komunikácii, v ktorej ho niekto bez reálneho základu žiada
o vrátenie dlhu v desiatkach tisíc eur minimálne domáhal vysvetlenia celej situácie ako i dôvodu vzniku
dlhu. Žalovaný však takýmto spôsobom nepostupoval, pričom dôvod svojho konania nijako nevysvetlil
a až do začatia súdneho konania žalobkyňou v komunikácii uvádzané a požadované sumy žiadnym
spôsobom nespochybnil, z čoho bolo potrebné vyvodiť záver, že žalobkyňou v žalobe uplatnený nárok
existuje a je dôvodný. Na tomto závere odvolacieho súdu nemohla nič zmeniť ani skutočnosť, že
žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu popieral dôvodnosť žaloby o zaplatenie 73.000,- eur s tým,
že o hotovostnej transakcii v sume 53.000,- eur nemal žiadnu vedomosť.
V reakcii na tvrdenia žalovaného v podanom odpore a na preukázanie dôvodnosti žaloby žalobkyňa
predložila komunikáciu so žalovaným v aplikácii WhatsApp, ktorou sa odvolací súd zaoberal vyššie
(predchádzajúci odsek tohto bodu rozsudku ako i 20. bod tohto rozsudku) a z ktorej mal preukázané, že
žalobkyňa opakovane žiadala od žalovaného vrátenie inej (vyššej) sumy, ako tej, ktorú mu v priebehu
marca 2020 preukázateľne poukázala na jeho účet a žalovaný proti tomu nenamietal, pričom dlžnú
sumu postupne v splátkach posielal na účet žalobkyne. Odvolací súd je toho názoru, že práve vzhľadom
na obsah predloženej komunikácie nestačilo, ak žalovaný popieral existenciu žalobkyňou tvrdenej
hotovostnej transakcie v sume 53.000,- eur, ale s poukazom na ust. § 151 ods. 2 CSP bolo jeho
povinnosťou predložiť k obsahu tejto komunikácie (najmä k sumám, o akých komunikovali) i skutkové
tvrdenia, čo žalovaný neurobil a žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo nenamietal proti sumám, ktoré
žalobkyňa od neho v komunikácii požadovala, keď tieto zjavne prevyšovali sumu 80.000,- eur, ktorú mu
žalobkyňa v splátkach poukázala na jeho účet.
Z ust. § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení
protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených
v ust. § 151 ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Pre kvalitu popretia
skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení (ust. § 150 ods.
1 CSP). Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako
procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.
23. Z predloženej komunikácie medzi stranami sporu v aplikácii WhatsApp je zrejmé, že žalobkyňa
opakovane žiadala žalovaného o vrátenie peňažných prostriedkov, pričom opakovane uvádzala i výšku
jeho dlhu, ktorá sa menila podľa toho, ako žalovaný dlh splácal. Žalovaný však nikdy nenamietal
proti vráteniu peňažných prostriedkov, informoval sa o výške dlhu, o tom, koľko má ešte vrátiť, čo
mu žalobkyňa následne aj oznámila. Z tejto komunikácie ďalej vyplýva, že žalovaný nemohol dlh
vrátiť z dôvodu tvrdenej nepriaznivej finančnej situácie na jeho strane, teda nie z dôvodu, že dlh
vo vzťahu k žalobkyni neexistoval. Tvrdenia žalovaného, že mu žalobkyňa v splátkach a postupne
bezhotovostnou formou poukázala len sumu 80.000,- eur sú jednoznačne v rozpore s predloženou

komunikáciou v aplikácii WhatsApp. Naviac žalobkyňa bola vo svojich tvrdeniach v komunikácii so
žalovaným prostredníctvom tejto aplikácie vždy konzistentná, keď sa domáhala vrátenia sumy 133.000,eur, keď tvrdila, že sumu 53.000,- eur dala žalovanému v hotovosti a sumu 80.000,- eur mu zaslala
postupne na účet, pričom po čiastočných úhradách zo strany žalovaného (spolu v sume 60.000,- eur)
sa domáhala vrátenia sumy 73.000,- eur. Na druhej strane, bol to práve žalovaný, ktorý najskôr tvrdil, že
žalobkyňa mu poslala na účet sumu 80.000,- eur, no na pojednávaní už opakovane tvrdil, že žalobkyňa
mu na účet poslala sumu 83.000,- eur (čo je v rozpore so skutočnosťou) a dlhuje jej 23.000,- eur, čo
následne vysvetlil svojim omylom a matematickou chybou.
24. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že absentuje priamy dôkaz o tvrdení žalobkyne, že žalovanému
v jeho byte bez prítomnosti svedkov odovzdala v hotovosti sumu 53.000,- eur, čoho si musí byť
žalobkyňa vedomá a nepochybne si je toho vedomý i žalovaný. Existujú však nepriame dôkazy, ktoré
jednoznačne nasvedčujú tvrdeniam žalobkyne (komunikácia žalobkyne a žalovaného cez aplikáciu
WhatsApp, výsluch svedkyne – matky žalobkyne, ktorá dala dcére sumu 40.500,- eur a vedela od nej,
že žalovanému odovzdala sumu 53.000,- eur). I na základe týchto nepriamych dôkazov je možné urobiť
skutkový záver v prípade, ak vzájomne súvisia a podporujú sa, sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej
previazanosti nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. Odvolací súd poukazuje na ust. § 187 ods. 1
CSP, podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo
sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Pokiaľ žalovaný pred súdom prvej inštancie
spochybňoval autentickosť a úplnosť komunikácie cez aplikáciu WhatsApp, nič mu nebránilo, aby
predložil úplnú komunikáciu, ktorou disponuje on, pričom tvrdenie, že má nový telefón a túto komunikáciu
už nemá, nie je relevantným dôvodom na jej nepredloženie. Potom, ako žalobkyňa predložila ešte
v konaní pred súdom prvej inštancie úplnú komunikáciu, žalovaný sa na odvolacom pojednávaní
vyjadril, že predmetnú komunikáciu nespochybňuje, bola doručená jeho právnemu zástupcovi, mal
možnosť sa s ňou oboznámiť, ale nečítal ju. K tvrdeniu žalovaného, že si na predmetnú komunikáciu
so žalobkyňou nespomína, nakoľko žalobkyňa na neho vyvíjala extrémny tlak, stres a teror (toto tvrdil,
ale nepreukázal už v konaní pred súdom prvej inštancie), pod vplyvom ktorých predával všetko, čo
sa dalo, len aby zabezpečil peniaze pre žalobkyňu, ktoré jej vrátil, odvolací súd uvádza, že nič také
v konaní nebolo preukázané a obsah predloženej komunikácie nepreukazuje tvrdenie žalovaného,
pretože táto komunikácia bola vedená bez známok nátlaku, či vyhrážok zo strany žalobkyne. Žalovaný
nepreukázal, že v komunikácii zo žalobkyňou konal pod návalom emócií, či už pozitívnych, alebo
negatívnych. V priebehu komunikácie žalovaný jasne deklaroval, že vie o nároku žalobkyne, ktorý od
neho požadovala, výšku ňou uvádzaných súd nepoprel a nikdy v tejto komunikácii nespochybnil, že by
nemal povinnosť žalobkyni vrátiť sumy, ktoré od neho žiadala a ktoré sa vplyvom toho, ako žalovaný
dlh postupne splácal, znižovali.
25. Žalobou uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy 73.000,- eur teda považoval
odvolací súd za preukázaný, pričom nosným dôkazom bola práve komunikácia strán sporu cez aplikáciu
WhatsApp, ktorú žalovaný právne relevantným a zákonu zodpovedajúcim spôsobom nepoprel. Po
právnej stránke tento nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný
získal plnením zo strany žalobkyne bez právneho dôvodu, teda obohatil sa na jej úkor a získané
obohatenie v sume 73.000,- eur je povinný žalobkyni vydať.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti II. výroku
rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti (50.000,- eur) je dôvodné, pretože
žaloba žalobkyne bola podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná v celom rozsahu, t. j. v sume istiny
73.000,- eur s príslušenstvom.
26. Žalovaný podal odvolanie proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom tvrdil, že nie je
zrejmé, na základe čoho ho súd zaviazal na zaplatenie sumy 23.000,- eur, keď zo sumy 80.000,- eur,
ktorú mu žalobkyňa postupne v bezhotovostných platbách predisponovala na jeho účet v marci 2020 už
postupne vrátil sumu 60.000,- eur a jeho vyjadrenie na pojednávaní, že má zaplatiť ešte sumu 23.000,eur bolo len výsledkom nesprávneho matematického výpočtu. Uviedol, že záver súdu o povinnosti
zaplatiť žalobkyni sumu 23.000,- eur nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a súd sa ani nevysporiadal
s tým, ako k tejto sume dospel. V podstate teda žalovaný namietal len proti rozdielu medzi sumou
23.000,- eur (na zaplatenie ktorej bol zaviazaný) a sumou 20.000,- eur (ktorú ešte žalobkyni nevrátil zo
sumy 80.000,- eur). S poukazom na vyššie uvedené, však toto odvolanie podľa názoru odvolacieho súdu
nebolo možné vo veci samej považovať za dôvodné, ale napriek tomu tento výrok (I. výrok) nebolo možné

potvrdiť ako vecne správny, pretože žalovaný mal byť zaviazaný nie na zaplatenie sumy 23.000,- eur,
resp. 20.000,- eur, ale na zaplatenie sumy 73.000,- eur, ktorej sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala.
27. Vzhľadom k tomu, že v dôsledku podaných odvolaní proti I. a II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie
tieto výroky nenadobudli právoplatnosť a neboli splnené podmienky na ich potvrdenie, ani na zrušenie,
odvolací súd rozhodol podľa ust. § 388 CSP a zmenil odvolaniami napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 73.000,- eur s 5 % úrokom
z omeškania ročne z tejto sumy od 01. 01. 2022 do zaplatenia.
Žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania od 01. 01. 2022, čomu predchádzalo zaslanie predžalobnej
výzvy zo dňa 26. 11. 2021, ktorou žiadala žalovaného o zaplatenie sumy 73.000,- eur, pričom táto výzva
bola žalovanému preukázateľne doručená dňa 02. 12. 2021. Žalovaný na túto výzvu žiadnym spôsobom
nereagoval, so zaplatením sumy 73.000,- eur sa teda dostal do omeškania, v dôsledku čoho si žalobkyňa
v súdnom konaní uplatnila i úrok z omeškania 5 % ročne. Proti výške uplatneného úroku z omeškania, ani
proti dňu začiatku omeškania s vrátením žalovanej sumy žalovaný nenamietal ani v podanom odpore,
ani v priebehu celého súdneho konania.
28. Žalovaný podal odvolanie i proti III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, teda proti závislému
výroku o trovách konania, ktoré bolo dôvodné, pretože tento výrok nemal oporu v I. a II. výroku
rozsudku, nakoľko žalobkyňa bola podľa I. výroku úspešná v rozsahu 32 % (23.000,- eur zo žalovanej
sumy 73.000,- eur) a neúspešná v rozsahu 68 % (50.000,- eur zo žalovanej sumy 73.000,- eur), čo
v konečnom dôsledku znamenalo neúspech žalobkyne v konaní v rozsahu 36 % (ako to uviedol aj
žalovaný v podanom odvolaní), a teda nebolo jej možné priznať náhradu trov konania v rozsahu 36 %
a na jej zaplatenie zaviazať žalovaného.
Pretože odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe
žalobkyne vyhovel v plnom rozsahu, teda žalobkyňa bola v konaní úspešná a výrok o trovách konania
je závislý výrok od výroku vo veci samej, odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie tak, že žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.
29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP
a žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná (došlo k zmene rozsudku v jej prospech), priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá
CSP v spojení s ust. § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)