Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/29/2011 z 14. 11. 2011
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. novembra 2011, sp. zn. 1Cob/29/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8209200329.1
Krajský súd Prešov | 1Cob/29/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8209200329.1 | 2011-11-14 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/332219f9-bd19-4325-94c7-f4a27830bc1c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8209200329.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/29/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8209200329
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8209200329.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: N. H. K., so sídlom G. XXX XX, Y.
U. XX, IČO: 36 062 235, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851
01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ G. - J., s.r.o., so sídlom G. XXX XX, K. č. XXXX/
XX, IČO: 36 470 988 a 2/ Z. G., bytom G. XXX XX, ul. J. A. č. XXXX/X, občan Slovenskej republiky, o
zaplatenie 245,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 2Cb 11/2009-137 zo dňa 12.10.2010, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zaväzujúcej časti vo veci samej.

M e n í   rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti TOMÁŠ
KUŠNÍR s.r.o. Bratislava náhradu trov konania v sume 347, 43 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohoto rozsudku.

Z a v ä z u j e   žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne na účet jeho právneho
zástupcu spoločnosti TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o. Bratislava náhradu trov odvolacieho konania v sume 18,85
eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohoto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd  napadnutým  rozsudkom uložil  žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť

zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 245,83 eur za dobu od 1.4.2009
do 30.4.2010 v lehote 3 dní po právoplatnosti rozsudku, a to spoločne a nerozdielne. Konanie v časti o
zaplatenie 245,83 eur zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia
povinnosti žalovaným zaplatiť spoločne a nerozdielne 245,83 eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania
od 28.10.2007 do zaplatenia. Obaja žalovaní žalobcom uplatnený nárok uznali čo do dôvodu a výšky.
Dňa 30.4.2010 zaplatili žalobcovi istinu jeho nároku vo výške 245,83 eur. Žalobca následne písomným
podaním zo dňa 21.7.2010 svoju žalobu vzal v časti o zaplatenie istiny vo výške 245,83 eur späť a
v rozsahu späťvzatia žiadal konanie vo veci zastaviť. Naďalej však trval na tej časti žaloby, ktorou sa
domáhal, aby žalovaní boli povinní mu spoločne a nerozdielne zaplatiť úroky z omeškania vo výške 8,5
% ročne zo sumy 245,83 eur za dobu od 28.10.2007 do 30.4.2010. Žalobca listom zo dňa 17.10.2007
vyzval žalovaných na plnenie vo výške 245,83 eur (vtedy 7.406,-- Sk) do 27.10.2007. Doručenie tejto
výzvy žalovaným však žalobca nevedel preukázať. Súd má za to, že žalovaní na plnenie boli vyzvaní



až doručením žaloby, k čomu došlo dňa 30.4.2009. V dôsledku toho povinnosť nahradiť žalobcovi ním
poskytnuté plnenie vo výške 245,83 eur boli povinní splniť dňa 31.3.2009. Žalovaní tak urobili až dňa
30.4.2010, pričom dňa 1.4.2009 sa dostali do omeškania. Žalobcovi počnúc od uvedeného dňa do
30.4.2010 vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac, než
bola základná úroková sadzba NBS v čase vzniku omeškania (§ 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z. z.
v znení ku dňu 1.4.2009 - § 10a nariadenia). Ku dňu 1.4.2009 základná úroková sadzba NBS (ECB)
bola vo výške 1,50 a tak žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,50 %
ročne. Žalobca však úroky z omeškania žiadal iba vo výške 8,50 % ročne. Súd takto uplatnený nárok
nemohol prekročiť a preto žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 245,83
eur za dobu od 1.4.2009 do 30.4.2010. Žalobca úroky z omeškania žiadal priznať už od 28.10.2007.
Nepreukázal, aby žalovaní boli v omeškaní už pred 1.4.2009. Preto súd žalobu v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania za dobu od 28.10.2007 do 1.4.2009, zamietol.

Ďalším výrokom rozsudku bola žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet
jeho právneho zástupcu na trovách konania 329,63 eur v lehote 3 dní po právoplatnosti rozsudku, a to
spoločne a nerozdielne.

Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 151 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p.. Žalobca voči žalovaným
bol úspešný čiastočne a to v rozsahu 90 %. Preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania vo výške
pomeru úspešnosti a neúspešnosti (žalobca sa domáhal celkového plnenia vo výške 298,09 eur, čo
bola suma 245,83 eur na istine a suma 52,26 eur na úrokoch z omeškania za obdobie od 28.10.2007
do 30.4.2010). Priznané mu bolo plnenie vo výške 268,43 eur, keď istina 245,83 eur mu bola zaplatená
žalovanými v priebehu konania, preto aj v tejto časti bola žaloba podaná dôvodne a nebyť dobrovoľného
plnenia, bol by žalobca aj v tejto časti úspešný. Na úrokoch z omeškania mu bolo za dobu od 1.4.2009
do 30.4.2010 priznané plnenie vo výške 22,60 eur a žaloba bola zamietnutá v časti úrokoch z omeškania
za dobu od 28.10.2007 do 1.4.2009, čo zodpovedá sume 29,66 eur. Žalobca bol tak úspešný 90 % a
neúspešný 10 %. Trovy konania na strane žalobcu súd ustálil vo výške 412,04 eur. Pozostávajú  zo
súdneho  poplatku za žalobu vo výške 16,50 eur, z trov právneho

zastúpenia žalobcu vo výške 395,54 eur (pri cene predmetu konania 245,83 eur patrí odmena v tarife po
21,58 eur za každý úkon právnej služby), a to za 5 úkonov: 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. podanie
žaloby, 3. účasť na pojednávaní dňa 30.10.2009, 4. účasť na pojednávaní dňa 12.10.2010, 5. písomné
podanie adresované súdu zo dňa 21.7.2010 - čiastočné späťvzatie žaloby. Za účasť na pojednávaní
dňa 16.4.2010, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, patrí odmena z 1 tarify, t. j. vo výške 5,40 eur,
spolu ide o odmenu vo výške 113,30 eur. K tomu treba pripočítať 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j. 21,53
eur. Na režijnom paušále za úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 patrí 190,-- Sk, čo je 6,31 eur, za
2 úkony právnej služby vykonané v roku 2009 patrí po 6,95 eur a za 3 úkony právnej služby vykonané
v roku 2010 po 7,21 eur. Režijný paušál za úkony právnej služby vykonané po 31.5.2009 je treba zvýšiť
o 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j. suma 3 krát po 7,21 eur plus 2 krát 6,95 eur, spolu 35,53 eur plus
daň 6,75 eur. Na cestovnom súd priznal základnú náhradu v súvislosti s účasťou právneho zástupcu na
pojednávaní dňa 30.10.2009 a 16.4.2010, za cestu z Prešova do Bardejova a späť pri použití osobného
motorového vozidla 2 krát po 82 km a pri náhrade po 0,183 eur/1 km, čo je 30,01 eur. Za cestu dňa
12.10.2010 z Košíc do Bardejova a späť pri použití motorového vozidla za 158 km krát 0,183 eur, čo je
28,91 eur. Spolu na cestovnom priznal 58,92 eur. Túto náhradu navýšil o 19 % daň z pridanej hodnoty.
Ďalej súd priznal náhradu za stratu času pri dvoch cestách dňa 30.10.2009 a 16.4.2010 z Prešova do
Bardejova a späť za 2 polhodiny po 11,59 eur (rok 2009) a za 2 polhodiny po 12,02 eur (rok 2010). Za
cestu dňa 12.10.2010 z Košíc do Bardejova a späť priznal za 6 polhodín po 12,02 eur. Spolu na náhrade
za stratu času priznal 119,34 eur. Túto navýšil o 19 % daň z pridanej hodnoty. Súd žalobcovi nepriznal
náhradu trov za odmenu a režijný paušál, za pokus o zmier, pretože neide o úkon právnej služby v zmysle
§ 14 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z.. Rovnako súd nepriznal náhradu ani za účasť na pojednávaní dňa
30.6.2009, ktorú súd bol nútený odročiť pre nedostatočnú prípravu právneho zástupcu na pojednávaní.
Odmena a rovnako ďalšie náklady, ktoré boli spojené s týmto úkonom, nemožno považovať za účelne
vynaložené. Súd ďalej nepriznal žalobcovi v rámci náhrady cestovného náhradu za pohonné hmoty, lebo
žalobca spolu s vyčíslením trov právneho zastúpenia súdu nepredložil doklady o cene spotrebovaných
pohonných hmôt tak, ako to ukladá ustanovenie § 7 zákona číslo 283/2002 Z. z.. Celkové trovy konania
na strane žalobcu súd ustálil sumou 412,04 eur. Keďže žalovaní sú vzhľadom na výsledok sporu povinní



nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 80 %, súd im uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu na trovách konania 329,63 eur.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie všetci účastníci. Žalobca napadol len výrok
o náhrade trov konania. Tento žiadal zmeniť v súlade s jeho návrhom. Ako dôvod uviedol, že súd
nepriznal žalobcovi náhradu za pohonné hmoty, čo odôvodnil tým, že žalobca nepredložil doklad o
cene pohonných hmôt. Podľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo
známe súdu z jeho činnosti. Podľa § 7 ods. 5 zákona číslo 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ak
zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej
látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu, zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky.
Žalobca si ďalej uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 21,84 eur s DPH pozostávajúcu z
jednej polovici základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 12,95 eur s DPH a z
režijného paušálu k právnemu úkonu vo výške 8,58 eur s DPH.

Obaja žalovaní nimi v čas podanom odvolaní odmietli zaplatiť to, čo na súde nebolo (nimi) priznané.
Uviedli, že na pojednávaní prisľúbili žalobcovi zaplatenie istiny v plnej výške, a to sumy 245,83 eur s tým,
že v ďalšej časti žaloby túto zoberie späť. S hrôzou zistili, že vydaným rozsudkom majú zaplatiť ešte aj
trovy konania nejakej s.r.o., a to sumu vyššiu, ako bola istina, teda 329,63 eur a to aj napriek tomu, že
súhlasili so späťvzatím žaloby v ostatnej časti. Z rozsudku je zrejmé, že istina bola zaplatená a preto
konanie bolo zastavené a v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá. Ako je teda možné, že  v prevyšujúcej
časti súd žalobu zamietne a na druhej strane ukladá zaplatiť úroky z omeškania a nejakej s.r.o., ktorá
zastupovala „Duckého zmenky, ktorá si nárokuje za úkony, ktoré neboli vykonané a súd jej náhradu
priznal“. Žalovaní to označili za absurdné a tvrdili, že na pojednávaní bolo dohodnuté celkom inak.

Podanými odvolaniami neboli dotknuté výroky rozsudku, ktorým bolo zastavené konanie v časti o 245,83
eur a ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť
a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.).
Napadnutú časť rozsudku odvolací súd preskúmal bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 159
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol
termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli (§
156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní odvolaním napadnutej časti rozsudku bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto
preskúmaní napadnutej časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že za opodstatnené je možné
považovať len odvolanie podané žalobcom.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu o
povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
245,83 eur za obdobie od 1.4.2009 do 30.4.2010. Len na zdôraznenie jeho správnosti odvolací súd k
týmto dôvodom dodáva:

Na pojednávaní dňa 16.4.2010 žalovaní v 1. a 2. rade do zápisnice súdu výslovne prehlásili, že uznávajú
žalobcom uplatnený nárok čo do dôvodov a výšky. Takýmto prejavom vôle však žalovaní uznali svoju
povinnosť zaplatiť nielen istinu 245,83 eur, ale aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
245,83 eur od 28.10.2007 do zaplatenia. V žiadnom prípade zo zápisnice z pojednávania dňa 16.4.2010
nemožno vyvodiť, že by tento uznávací prejav žalovaných sa týkal len samotnej istiny.

Aj keby tomu tak bolo, prvostupňový súd náležite zdôvodnil, prečo podanej žalobe na zaplatenie úrokov
z omeškania sčasti vyhovuje a prečo ju sčasti zamieta. Tak, ako bolo konštatované, odvolací súd sa s
takýmto zdôvodnením tejto časti rozsudku v plnom rozsahu stotožňuje.



Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým boli žalovaní
zaviazaní zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo

sumy 245,83 eur za obdobie od 1.4.2009 do 30.4.2010, a to spoločne a nerozdielne (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Prvostupňový súd však pochybil pri vyčísľovaní náhrady trov konania úspešného žalobcu
pozostávajúcich z náhrady cestovného vzniklej použitím vlastného motorového vozidla právneho
zástupcu žalobcu.

Tak, ako už bolo konštatované, je odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní. Žalovaní vo svojom
odvolaní neuviedli žiaden právne významný dôvod, ktorým by spochybnili správnosť výšky žalobcovi
prisúdenej náhrady trov konania. Preto neboli splnené podmienky ani pre čiastočné zníženie výšky
náhrady trov vyčíslenej v preskúmavanom rozsudku.

V súvislosti s odvolaním žalobcu odvolací súd skonštatoval, že v súlade s § 16 ods. 4 vyhlášky
číslo 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej
len vyhláška, je možné priznať právnemu zástupcovi, ktorý je advokátom, len náhradu preukázaných
cestovných výdavkov, na ktoré sa vzťahujú osobitné predpisy, konkrétne zákon číslo 283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách. Tento až do 1.1.2009 umožňoval priznať len náhradu preukázaných cestovných
výdavkov. Znamená to, že pokiaľ v období pred týmto dňom si účastník konania uplatňoval náhradu
cestovného za použitie vlastného motorového vozidla, musel bezpodmienečne preukázať aj cenu
zakúpených pohonných hmôt. V opačnom prípade mu náhrada za spotrebované pohonné hmoty nebola
priznaná vôbec. Počnúc od 1.1.2009 umožňuje ustanovenie § 7 ods. 5 posledná veta citovaného zákona
v prípade, že účastník nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, použiť na výpočet cenu
pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu zistenú Štatistickým úradom Slovenskej
republiky. Predmetom dokazovania v takom prípade je len to, či úspešný účastník takúto cestu skutočne
vykonal a akým motorovým vozidlom. Údaje o cene pohonných látok sú totižto verejne prístupné
na e-mailovej stránke Štatistického úradu Slovenskej republiky: Priemerné ceny pohonných látok v
Slovenskej republike.

Týmto spôsobom bolo zistené, že ku dňu 30.10.2009 bola cena benzínu Natural 95 oktánového 1,167
eur za liter a ku dňu 16.4.2010 1,257 eur za liter a ku dňu 12.10.2010 1,253 eur/1 liter. Vo vyčíslení
náhrady trov si žalobca uplatnil náhradu pohonných hmôt za každú z uvedených ciest vo výške 1,2
eur/1 liter. Súdy sú pri rozhodovaní o náhrade trov viazané podaným návrhom úspešného účastníka do
tej miery, že nemôžu priznať náhradu vyššiu, než aká bola uplatnená. V dôsledku toho bola náhrada
pohonných hmôt za cesty právneho zástupcu vykonané dňa 16.4.2010 a 12.10.2010 vypočítaná len z
ceny 1,2 eur/1 liter. Pri cestách bolo použité motorové vozidlo s priemernou spotrebou paliva 5,8 litrov
na 100 km.

Za tohoto stavu bolo možné priznať žalobcovi náhradu za spotrebované pohonné hmoty za cestu dňa
30.10.2009 vo výške 5,555 eur, za cestu dňa 16.4.2010 5,7 eur a za cestu dňa 12.10.2010 11,00 eur,
spolu 22,25 eur. Pretože uvedená cena pohonných hmôt je vyčíslená už včítane dane z pridanej hodnoty,
nezvyšuje sa táto náhrada o ďalšiu daň z pridanej hodnoty.

Vzhľadom  k tomu, že žalobcovi bola priznaná náhrada ostatných trov prvostupňového konania len v
rozsahu 80 %, bola aj náhrada za pohonné hmoty skrátená na 17,80 eur.

Z týchto  dôvodov  odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok vo

výroku o náhrade trov konania tak, že zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne
žalobcovi celkove 347,43 eur.



Úspech v odvolacom konaní mal žalobca. Preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo
právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Tieto  pozostávajú  len  z
odmeny   právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby,

a to za napísanie odvolania zo dňa 21.2.2011 proti výroku o trovách konania rozsudku zo dňa
12.10.2010. V súlade s § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky, sa za takýto úkon právnej služby priznáva tarifná
odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Tarifnú hodnotu veci v tomto štádiu
konania tvorila len cena pohonných látok, ktorej náhrady sa žalobca domáhal v podanom odvolaní (48,12
eur). V dôsledku toho základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa rovná jednej
polovici zo sumy 16,60 eur, teda sume 8,30 eur. K tejto odmene sa pripočítava aj paušálna náhrada
miestneho prepravného a miestnych telekomunikačných poplatkov, ktorá je v roku 2011 vo výške 7,41
eur. V súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky sa zvyšuje odmena a paušálna náhrada o daň z pridanej hodnoty
vo výške 20 %, t. j. o sumu 3,14 eur na celkovú výšku náhrady 18,85 eur.

Preskúmavaný rozsudok trpí aj zrejmou nesprávnosťou v označení žalobcu, keď tento je v rozsudku
označený inak, ako v podanej žalobe a vo výpise z obchodného registra. Jedná sa o pochybenie
súdu majúce charakter zrejmej nesprávnosti, ktoré je odstrániteľné postupom podľa § 164 O.s.p. v
ktoromkoľvek štádiu konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.