Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14CoE/36/2011 z 14. 11. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 14. novembra 2011, sp. zn. 14CoE/36/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8710205328.1
Krajský súd Prešov | 14CoE/36/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8710205328.1 | 2011-11-14 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0504d558-5cef-4f30-b734-071ea7df1f49
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8710205328.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoE/36/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710205328
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8710205328.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: T. Z. L., s.r.o., IČO: 35 79 2752, Y. XX, XXX XX F.,
zast. JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti povinnému: R. V.,
nar. X.X.XXXX, bytom L. L. XXXX/XX, XXX XX T., v konaní o vymoženie 5.997,08 € s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom Mgr. Jánom Harvanom, Exekútorský úrad Humenné, so sídlom ul. 26
novembra X, 066 01 Humenné, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad z
7.9.2010 č. k. 17Er/209/2010-12, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len ,,prvostupňový súd“)  exekučné konanie v časti o vymoženie zmluvných
pokút vo výške 2.146,58 eur zastavil. Rovnako tak zastavil exekučné konanie v časti o vymoženie úroku
z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 2.146,58 eur od 6.10.2007 do zaplatenia.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), § 52, § 53, § 517, § 544
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).
Vychádzajúc z uvedených ustanovení právnych predpisov mal za to, že dojednania o zmluvných
pokutách v zmluve o revolvingovom úvere č. 8000068811 sú neprijateľnou podmienkou, ktorá je
neplatná, nakoľko zaväzujú povinného ako dlžníka na neprimerane vysokú výšku rôznych zmluvných
pokút. Tieto ustanovenia sú podľa jeho názoru neprijateľné, v rozpore s dobrými mravmi i poctivým
obchodným stykom. Podľa súdu prvého stupňa pre povinného s ohľadom na to, že podpísal zmluvu o
úvere so spotrebiteľským charakterom na predtlačenom formulári, s tým, že nemal možnosť jej obsah
ovplyvniť, je neprimeranou sankciou maximálne dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 50 % z poskytnutej
sumy úveru. Medzi základné zásady súkromného práva možno nepochybne zaradiť zásadu zmluvnej
slobody, zásadu rovnosti strán, či zásadu ekvivalencie plnení. Oba slovenské súkromnoprávne kódexy
aj keď sú postavené na autonómnej vôli zmluvných strán a kladú dôraz na inštitút zmluvy, obsahujú určité
korekcie zásady zmluvnej slobody, prejavujúce sa napríklad v tom, že ak sú zmluvné plnenia navzájom
v hrubom nepomere, možno uvažovať     o aplikácii § 49  Občianskeho zákonníka,  v zmysle  ktorého
strana,  ktorá  uzavrela  zmluvu

v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, môže od zmluvy odstúpiť. Tento inštitút však nemožno
uplatniť v obchodnoprávnych vzťahoch, kde by pripustenie tejto aplikácie mohlo viesť k zneužívaniu a
tým aj k nežiadajúcej právnej neistote. Právny úkon alebo jeho časť je absolútne neplatný, pokiaľ sa
dostane do rozporu s dobrými mravmi. V obchodných vzťahoch treba mať na zreteli aj kritérium poctivého
obchodného styku. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecných
morálnych zásad, či noriem, vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky
na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými obchodné vzťahy sú. Tvoria ucelený
súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý.



Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký
výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku, teda taký výkon práva, kde sa
prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch.
Pokiaľ je výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne
kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka). V porovnaní
s Občianskym zákonníkom (§ 3 ods. 1), ktorý zakazuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
ide o konkretizáciu a prispôsobenie tohto pojmu na oblasť vzťahov obchodnoprávnych. Aj keď mnohé
konkrétne porušenia dobrých mravov sa budú prekrývať s porušením zásad poctivého obchodného
styku, pojem dobré mravy je obsahovo širší, ako pojem zásady poctivého obchodného styku. V súvislosti
s výškou zmluvných pokút, ktorá bola dohodnutá, treba mať na zreteli, že dojednanie o výške zmluvnej
pokuty, kedy výška bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nebude neplatné. Dotknutá
strana ho môže dobrovoľne splniť, avšak rozpor so zásadami poctivého obchodného styku zákon
považuje za zneužitie práva a preto mu neposkytuje právnu ochranu. Nemožno vo všeobecnosti vyvodiť
žiadnu zásadu, ktorá by všeobecne určovala koľkonásobne môže zmluvná pokuta presiahnuť napr.
hodnotu zabezpečovanej povinnosti a preto aj keď dôjde k mnohonásobnému prekročeniu nemusí ísť
o rozpor s dobrými mravmi ani o rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Predpokladom
kvalifikácie nejakého konania ako rozporného so zásadami poctivého obchodného styku je pristúpenie
ešte ďalších skutočností, napríklad zneužitie hospodárskej prevahy zmluvnou stranou a podobne. Súd
má na pamäti, že rozhodujúcou zásadou poctivého obchodného styku je včasné a riadne plnenie
záväzkov, čo v danom v prípade si povinný nesplnil a teda nesplnil riadne a včas svoj záväzok vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky, napriek tomu súd je toho názoru, že okrem iného neprimeraná je
maximálne dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 50 % z poskytnutej sumy úveru, čo je neprimeranou
sankciou pre povinného za porušenie svojej povinnosti s ohľadom na to, že podpísal síce zmluvu o úvere,
ktorá má však charakter zmluvy spotrebiteľskej a je na predtlačenom formulári a možno povedať, že jej
znenie povinný nemal možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť a teda ovplyvniť aj dohodu o zmluvných
pokutách. Nevyváženosť zmluvných plnení by nemala byť dôvodom neplatnosti zmluvy. Výsledok, že
zmluvné plnenia sú navzájom v hrubom nepomere nie je sám o sebe rozporný s dobrými mravmi alebo
poctivým obchodným stykom, taký môže byť skôr proces uzavierania zmluvy, ktorý uzavretiu takejto
zmluvy viedol, pokiaľ istým spôsobom diskvalifikoval slobodu vôle niektorého kontrahenta a preto právny
následkom takejto skutočnosti by nemala byť neplatnosť zmluvy, ale výkon práv z tejto zmluvy zo strany
subjektu, ktorý získava neprimeraný prospech, by nemal požívať právnu ochranu, či už v zmysle § 265
Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o obchodnoprávne vzťahy, či v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pokiaľ ide o občianskoprávne vzťahy.

Oprávnený v odvolaní vyjadril nesúhlas s názorom  prvostupňového súdu a uznesenie navrhol zrušiť v
celom rozsahu a vrátiť na ďalšie konanie. Pre podanie odvolania sú podľa neho dané dôvody podľa ust.
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p.. Oprávnený
predovšetkým vytkol prvostupňovému súdu nedostatok právomoci. Podľa jeho názoru je rozsah
preskúmavacej právomoci exekučného súdu vymedzený na preskúmavanie materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, a to ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 3Cdo/164/96 publikovaného pod číslom R 58/1997. Formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená
doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené formálne podmienky vykonateľnosti
predpísané procesným právom (porov. § 161, § 162, § 171 a pod. Občianskeho  súdneho  poriadku);
materiálna stránka vykonateľnosti je naplnená zase tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej
individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok, doplnenie exekučného titulu o dôkaz
preukazujúci zmeny v osobách oprávneného a povinného (§ 256 Občianskeho súdneho poriadku) a pod.
Taktiež je rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu obmedzený na posúdenie rozporu plnenia
priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, právom dovoleného alebo plnenia v
súlade s dobrými mravmi. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZRK nevyplýva, že by mal prvostupňový
súd právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie
uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na „nachádzacie“ konanie ako
také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3, § 40 ods. 1 ZRK. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať právny
dôvod uplatneného plnenia, nakoľko jedinou procesne relevantnou možnosťou z hľadiska ZRK by bolo
preskúmanie rozsudku rozhodcom (o čo povinný nikdy nepožiadal napriek výslovnej možnosti uvedenej
v zmluve o revolvingovom úvere) alebo postup v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
(čo rovnako povinný nevyužil). Aj Súdny dvor Európskej únie otázku rešpektovania a dodržiavania
účinkov právoplatného rozhodnutia riešil vo veci Asturcom pod značkou C-40/08, a to v bode 37



tohto rozhodnutia. Postup exekučného súdu je podľa oprávneného bez zákonnej opory, teda v rozpore
s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že nároky uplatnené v rozhodcovskom konaní sp.
zn. RK-1027/07-MK majú zmenkovoprávnu povahu. Zmenkový právny vzťah je z hľadiska právneho
dôvodu jeho vzniku nezávislý od vzniku vzťahu zo zmluvy a naopak. Oprávnený podotkol, že bez
dispozičného úkonu povinného ako zmenkovo právne zaviazanej osoby, nesmie nielen rozhodca, ale ani
súd vstúpiť do takéhoto vzťahu bez ohľadu na to, či kauzálny vzťah má zmenkovo právnu povahu, čisto
obchodnoprávnu, resp. inú povahu. Exekučný súd je povinný rešpektovať právnu povahu priznaného
plnenia. Poukázal pritom opäť na rozhodnutie Súdneho dvora EU C-40/08 v bode 47 odôvodnenia.

Oprávnený namietal taktiež nesprávne posúdenie uplatnenej zmluvnej pokuty, keď za významnú pre
uvedenú výšku zmluvnej pokuty bolo podľa neho správanie sa povinného. Úvaha súdu bola nevyvážená
vo vzťahu k obom účastníkom konania. Okrem toho poukázal na to, že pri posudzovaní nárokov na
zmluvnú pokutu nie je objektívne možné aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, nakoľko toto ustanovenie bolo zavedené až článkom II. zákona č. 568/2007 Z.z. ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 01.01.2008. Nárok na
zmluvnú pokutu vo výške 1.992,03 EUR bol vyúčtovaný dňa 03.10.2007. Pokiaľ súd tvrdí, že

zmluvná pokuta vo výške 50% z poskytnutého úveru je neprijateľnou podmienkou a preto zastavil
konanie v zodpovedajúcej časti s poukazom na ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka,
vychádza z retroaktívnej aplikácie článku II. bod 2 zákona č. 568/2007 Z.z. Podľa § 879j Občianskeho
zákonník sa ust. § 53 ods. 4 písm. r) nemôže aplikovať na nároky vzniknuté do jeho účinnosti. Rovnako
nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa ohľadne 6% úroku, ktorý podľa jeho názoru nemá nielen
oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, ale je v rozpore s ustanovením § 48 ods. 1 bodu 2 zmenkového
a šekového zákona. Poukázal tiež na neurčitosť formulácie výroku v časti „úrokov z nej“. Oprávnený si
v odvolaní uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Prešove (ďalej len  ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.). Riadil sa zásadami v zmysle ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.  a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne posúdil rozpor exekučného titulu so zákonom v súlade s ust. § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Odvolateľom
namietané prekročenie právomoci exekučného súdu nebolo opodstatnené. Oprávnenosť exekučného
súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vyplýva z ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z. z .o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Exekučný súd je oprávnený ex
offo konanie zastaviť, pokiaľ rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je právom nedovolené,
v rozpore so zákonom. Na túto skutočnosť súd prvého stupňa správne poukázal, a preto odvolací
súd sa stotožňuje s touto časťou odôvodnenia uvedeného súdom prvého stupňa. Predovšetkým ani
odvolací súd nevzhliadol žiadny  dôvod na odklon  od  ustálenej rozhodovacej činnosti tunajšieho
súdu a je to uvedené aj v  stanovisku občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského
súdu v Prešove schválenom dňa 27.9.2010, že súd hmotnoprávnym prieskumom rozhodcovského
rozsudku nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozhodnutia  a to
predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia. Na druhej strane však
materiálna právoplatnosť ani rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť
v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia  v blokovom konaní, ktorým súd nie je
viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto  prípad ide aj v  ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(„ZRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť, ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie,
a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením  exekučného konania
teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň
prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o
rozhodcovskom konaní  odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.



Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že zo závažných
dôvodov došlo k prelomeniu účinkov  veci právoplatne súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Ustanovenie § 45 ZoRK  umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to  sčasti  aj bez návrhu.

Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda
nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo
b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto
jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je,  že  vzhľadom  na  neúčasť
povinného  v tejto   fáze  konania  sa  nemôže

zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm.
a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd podrobil súdnej kontrole predovšetkým ustanovenia čl. 6 a
čl. 14 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere.

Exekúcia sa má vykonať podľa exekučných procesných predpisov Slovenskej republiky. Tým je
predovšetkým Exekučný poriadok. Dôležitou normou je  aj  Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý tzv.
nepriamou novelizáciou Exekučného poriadku explicitne upravil aj prelomenie materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní (§ 45).

Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa
odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Javí sa, že práve výhrada oprávneného o nemožnosti hmotnoprávneho prieskumu exekučného titulu je
dominantná, čo oprávnený náležite prejavil v svojom odvolaní.

Táto výhrada oprávneného je v priamom rozpore s uvedeným ustanovením § 45 ZRK, ktoré nie je o
možnosti, ale dokonca o povinnosti súdu (ods. 2) preskúmať rozhodcovské rozhodnutie aj z hľadiska
aspektov relevantných v základnom konaní. Presnejšie, či nejde o rozhodnutie, ktoré priznáva plnenie
nemožné, právom nedovolené alebo plnenie odporujúce dobrým mravom.

Podľa oprávneného  prelomenie prekážky veci právoplatne rozhodnutej  nie je možné  v tejto súvislosti
opierať ani o právo Európskeho spoločenstva. Ani s touto argumentáciou nie je možné  súhlasiť.  Súdny
dvor Európskej únie   zdôrazňuje význam princípu právnej istoty,



ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu (rozsudky z  30.  septembra 2003, Köbler, C-224/01,
Recueil, s. I-10239, bod 38; z 16. marca 2006, Kapferer, C-234/04, Sb. rozh. s. I-2585, bod 20, a z
3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, doposiaľ nezverejnený  v Zbierke rozhodnutí, bod
22). Na druhej strane však súdny dvor  za rovnako dôležité považuje postarať sa, aby nekalé zmluvné
podmienky spotrebiteľa nezaväzovali.

Súdny dvor v rozsudku ASTURCOM - C 40/08 judikoval, že „Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vysvetlená v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právomocného rozhodcovského
nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné uskutočniť také posúdenie v rámci obdobných procesov
na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný“.

Je teda zrejmé, že ak slovenské  právne predpisy umožňujú prelomenie materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozhodnutia, takýto postup je v súlade s právom EÚ. V pripomienkach Európskej
komisie k prípadu POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10  Komisia  naviac správnu voľbu slovenského
zákonodarcu zvrátiť účinky arbitrážneho nálezu v exekučnom konaní  v ust. § 45 nijako nespochybnila.
Cit. ,,Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo problematické uplatnenie zásady res
iudicata, keďže povinnosť vnútroštátnych súdov zastaviť nútený výkon právoplatného rozhodcovského
nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo. Riešenie, ktoré si vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci
procesnej autonómie členských štátov, sa zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/EHS zabezpečiť,
aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov“.

Podľa oprávneného mal povinný  podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a že sa mal podľa
zásady kontradiktórnosti  brániť.

Odvolací súd na margo tejto výhrady poukazuje na rozsudky OCÉANO alebo ASTURCOM, v ktorých
zo skutkových okolností rovnako vyplýva, že  spotrebitelia nepodali žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Napriek tomu súdny dvor nepoľavil a judikoval nevyhnutnosť ex offo ochrany spotrebiteľa pred
nečestnými zmluvnými podmienkami.

K námietke oprávneného, že prvostupňový súd nesprávne posúdil uplatnenú zmluvnú pokutu a úrok z
omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 2.146,58 eur od 6.10.2007, keď výšku zmluvnej pokuty a úroku
vo výške 6 % považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. K tomu odvolací súd uvádza, že občiansky
zákonník len indikatívne vypočítava neprijateľné zmluvné podmienky (arg. slovom ,,najmä“, § 53 ods.
4 OZ). To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania
v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (tzv.
generálna klauzula). O tom, že neprijateľné podmienky sú v rozpore s dobrými mravmi, by nemali   byť
žiadne  pochybnosti (arg. slovo ,,hrubá nerovnováha“).  Spotrebiteľ  ako   slabšia

strana sporu nemal možnosť participovať  na   vytvorení formulárovej  zmluvy  a nepochybne je z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (čl. 25  MOSTAZA CLARO).

Odvolací súd teda nevzhliadol žiadnu prekážku na to, aby podrobil súdnej kontrole z hľadiska cieľov
smernice  zmluvné podmienky, ktoré oprávnený povinnému navrhol v rámci štandardnej formulárovej
zmluvy.



V zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere v čl. 6 a v čl. 14 je možné dopracovať sa
k textu zmluvných podmienok ohľadom zabezpečenia úveru a sankcií. Už len ich samotné zakotvenie
v rámci zmluvných dojednaní nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že nejde zo strany spotrebiteľa o
osobitne vyjednané zmluvné podmienky.

Povinný ako spotrebiteľ finančnej služby teda sa zaviazal v rámci zmluvných podmienok k zabezpečeniu
úveru formou blankozmenky a práve štandardné formulárové zmluvy sú typické tým, že buď spotrebiteľ
prijme službu alebo neprijme. Prijatím sa pri štandardných formulárových zmluvách rozumie stav, že sa
služba prijíma aj so všeobecnými obchodnými podmienkami (v tomto prípade zmluvnými dojednaniami)
a spravidla niet priestoru na úpravu  všeobecných obchodných podmienok, alebo  predstava o možnosti
zmeny týchto podmienok  je len iluzórna.

Ako už bolo uvedené základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo  jej  zmeny.  Úver  poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy

o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere (viď čl.
4 spisu), ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred   pre   veľký    počet
spotrebiteľov.  Oprávnený   má  v  predmete   svojej   činnosti poskytovanie úverov ( výpis z Obchodného
registra č. l. 5 spisu) a v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným tvrdené a ani preukázané,
aby úver poskytol povinnému za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Čo sa týka
námietky oprávneného, podľa ktorého rozhodcovským rozsudkom priznané nároky nevychádzajú zo
zmluvy o revolvingovom úvere, ale zo zmenky, toto na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
nemá vplyv. Vystavením blankozmenky, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, si povinný bez
akýchkoľvek pochybností zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba vystavenia a odovzdania vlastnej
blankozmenky oprávnenému pritom pre povinného priamo vyplývala z čl. 6 Zmluvných dojednaní
zmluvy o revolvingovom úvere upravujúceho zabezpečenie úveru. V tejto súvislosti je právne významné
ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred  vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie. V pochybnostiach o obsahu  spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Za tejto situácie, bez ohľadu na vystavenú blankozmenku, prvostupňový súd správne
podrobil rozhodcovský rozsudok skúmaniu, či tento exekučný titul nezaväzuje povinného na plnenie
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom.

V tomto smere treba uviesť, že ustanovenie čl. 6 a čl. 14 v zmluvných dojednaniach je neprijateľné.
Smernica 93/13 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a
štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu  ísť aj nad rámec  týchto podmienok. Ak by odvolací súd nevyvodil
závery z neprijateľných zmluvných podmienok, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti
súdu a musel by odklon  odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných
veciach (porov. rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko).

Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu
spotrebiteľovi ex offo. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale
o zamedzení nekalosti dodávateľov. Tu nejde o bezbrehú ochranu spotrebiteľa,  ale o splnenie si
záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 169, čl. 7 ústavy),  a to v záujme
vyššej kvality života ľudí. Odvolací súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných
dojednaniach, ktoré nespôsobujú hrubú nerovnováhu naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany.
Odvolací súd je presvedčený, že tak ako banky, aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby
vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel  a nechali sa mu
za primeraných okolností rozhodnúť.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý



vzťah, teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd ďalej konštatuje, že z rozhodnutia
súdu prvého stupňa vyplýva, že tento neposudzoval zmenku ako takú, ale posudzoval správnosť
rozhodcovského rozsudku z pohľadu záväznosti k plneniu objektívne nemožnému, právom
nedovolenému, alebo odporujúcemu dobrým mravom. Takéto oprávnenie mu vyplýva z ust. § 45 ods.
1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k všetkým Zmluvným dojednaniam
zmluvy o revolvingovom úvere oprávneného, vrátane čl. 6 - dohode o vyplnení zmenky. Preto nebola
dôvodná aplikácia zákona č. 191/1950 Zb. v znení neskorších predpisov. Rozhodcovský rozsudok
zaviazal povinného k plneniu na základe neúplnej zmenky  (blankozmenky), ktorá podľa Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru mala byť zabezpečovacím inštitútom v prípade nedodržania zmluvných
podmienok povinným (dlžníkom). Práve takéto zabezpečenie si vymienil výlučne veriteľ (oprávnený),
teda nešlo o osobitné dojednanie účastníkmi zmluvy. Dlžník ako vystaviteľ zmenky si zhoršil svoje
zmluvné postavenie, keď podpísal zmenku, v ktorej nebola vyplnená zmenková suma, ktorá podľa
znenia článku 6 Zmluvných dojednaní mala pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči
dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Zhoršenie zmluvného postavenia dlžníka
ako spotrebiteľa je v rozpore s ust.  § 5 4  Občianskeho zákonníka,  preto   podmienka   dohodnutá
v   článku    6

Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere je neprijateľná. Je právne irelevantné, či
rozhodcovský rozsudok zaviazal povinného na plnenie zo zmenky. Ak takéto plnenie bolo priznané ako
súčasť spotrebiteľskej zmluvy, je posudzované v súlade s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v
spojení s ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.

Napadnuté uznesenie dostatočne presne označuje, že zastavenie exekúcie sa týka  zmluvnej pokuty
vychádzajúcej z čl. 14 zmluvných dojednaní (t.j. bod 14.1 pokuta vo výške 0,2% denne z výšky splátky
za každý deň omeškania, bod 14.2 nad rámec pokuty podľa bodu 14.1 vo výške 5 % z výšky splátky,
bod 14.3 nad rámec bodu 14.1 a bodu 14.2 vo výške 10 % z výšky splátky, bod 14.4 nad rámec
zmluvnej pokuty podľa bodu 14.1, 14.2, 14.3 vo výške 50 % z výšky úveru). Aj odvolací súd sa stotožňuje
s prvostupňovým súdom, že ide o zjavne neprimerané sankcie a preto aj správne prvostupňový súd
skonštatoval  rozpor s dobrými mravmi a bez ďalšieho  exekučné konanie v tejto časti zastavil.

Oprávnený nemôže s úspechom obstáť s tak extrémnym úrokom ani  s poukazom na princípy
zmenkového práva. Odvolací súd nijako nespochybňuje význam zmenky  vrátane  blanko zmenky, aj
keď prichodí poznamenať, že zmenka je skôr inštitútom pre podnikateľské vzťahy, než pre spotrebiteľov.
Zmenka je tiež len inštitútom súkromného práva  a ustanovenie § 45 ZRK prikazuje  súdu zastaviť
exekučné konanie, ak by išlo inter alia o vymáhanie plnení v rozpore s dobrými mravmi. Tým treba
rozumieť aj poctivý obchodný styk.

Rovnako sa javí nutné podotknúť, že rozhodcovský rozsudok zaviazal povinného k plneniu na základe
neúplnej zmenky  (blankozmenky), ktorá podľa Všeobecných podmienok poskytnutia úveru mala
byť zabezpečovacím inštitútom v prípade nedodržania zmluvných podmienok povinným (dlžníkom).
Práve takéto zabezpečenie si vymienil výlučne veriteľ (oprávnený), teda nešlo o osobitné dojednanie
účastníkmi zmluvy. Dlžník ako vystaviteľ zmenky si zhoršil svoje zmluvné postavenie, keď podpísal
zmenku, v ktorej nebola vyplnená zmenková suma, ktorá podľa znenia článku 6 Zmluvných dojednaní
mala pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku
dňu vyplnenia zmenky. Zhoršenie zmluvného postavenia dlžníka ako spotrebiteľa je v rozpore s ust.
§ 54 OZ, preto podmienka dohodnutá v článku 6 Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere
je neprijateľná. Logickým dôsledkom uvedeného stavu je fakt, že neprijateľným je aj plnenie z takto
vzniknutého zmenkovoprávneho vzťahu. Preto sú odvolacie námietky oprávneného v tomto smere
neopodstatnené.



Pokiaľ ide o odvolacie námietky ohľadom zmluvných pokút, odvolací súd poznamenáva, že aj keď inštitút
zmluvných pokút sa uplatňuje v prípade porušenia zmluvne dojednaných povinností, táto okolnosť
neznamená, aby výška zmluvných pokút nemala byť ničím obmedzená. Platí totiž ustanovenie § 3 ods.
1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Z titulu zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 21.3.2007 bola povinnému ako dlžníkovi reálne poskytnutá
čiastka 126.000,-Sk (teda samotná istina pozostáva zo splátok úveru, úrokov a poplatku za uzatvorenie
zmluvu). Ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvné pokuty, ktoré v súhrne dosahujú až
sumu 64.668,-Sk (2.146,58 eur) svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie odporujúce dobrým
mravom.

Sankčné úroky sa priznávajú  spravidla  do zaplatenia dlžnej istiny  a takéto obdobie môže vyjsť aj
na dlhší čas  a je pomerne bežnou záležitosťou, že či už s odkladaním uplatnenia práva  alebo aj do
nadobudnutia právoplatnosti  rozhodnutia súdu môže uplynúť  dlhší čas a ten už môže v spojení s tak
vysokými sankciami spôsobiť neprimeraný nárast dlhu. Aj keď  civilnoprávne sankčné inštitúty majú
aj povahu sankcie, stále ide o civilnoprávnu rovinu a o vyvažovanie vzájomných vzťahov aj vo sfére
sankcii (ekvita). V konečnom dôsledku by nemala žiadny význam ani smernica rady 93/13 HS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v časti odporúčania transponovať neprimeranú kompenzáciu
za porušenie záväzku spotrebiteľa ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách, ak by sa
členský štát mal držať floskúl o potrebe ,,tlaku na dlžníka“ a v tomto význame obhajovať  neprimerané
sankcie. Aj sankcie v primeranej výške spĺňajú svoj cieľ.

Spotrebiteľské úvery predstavujú len časť  spotrebiteľských vzťahov a súdna kontrola pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami sa týka všetkých štandardných formulárových spotrebiteľských zmlúv.
Prvostupňový súd správne súdnej  kontrole  podrobil aj tú časť zmenkovej sumy, ktorá sa týkala
zmluvných pokút, i úrokov z omeškania z nich. Nemožno pri tejto časti zmenkovej sumy uzavrieť, že aj
keď zmluvnú pokutu nie je možné priznať, treba podľa zák. č. 191/1950 Zb. zo zmenkovej sumy uznať
za právne opodstatnený úrok. Ten sa vždy viaže na príslušnú zmenkovú istinu. Aj  zmenky   sa  musia
podrobiť režimu pravidiel súdnej kontroly. Odvolací súd takto vykladá generálnu klauzulu v § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka  v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS. Odvolací súd považuje
za nesprávne, ak by mal súd najprv v rozpore s právom  Európskej únie týkajúcim sa ochrany pred
neprijateľnými podmienkami pripustiť poškodenie spotrebiteľa  so zreteľom na abstraktné prvky zmenky
a po poškodení  následne mu poskytnúť ochranu. Takáto prax by bola zjavne v rozpore s princípom
prednosti  práva EÚ (rozsudok Simmenthal).

Odvolací súd nemohol preskúmať vec nad rámec vyplývajúci z napadnutého uznesenia i nad rámec
uplatnených odvolacích dôvodov. Vychádzajúc z nich dospel k záveru, že uznesenie  prvostupňového
súdu je vo výroku správne, a preto toto uznesenie odvolací súd potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.