Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3S/38/2011 z 11. 10. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 11. októbra 2012, sp. zn. 3S/38/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8011200517.2
Krajský súd Prešov | 3S/38/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8011200517.2 | 2012-10-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP, § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z., § 12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bef85dba-719e-48e6-bdae-b03733a817c7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8011200517.2

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/38/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200517
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8011200517.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej
a sudkýň JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu
1. JUDr. M. O., bytom Z., N. XX, 2. JUDr. F. O., bytom Z., N. XX, proti žalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí bývalého
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 7. marca 2011, číslo: I/225/978-24886/2011/990722-
r, zo dňa 10. marca 2011, číslo: I/225/983-27069/2011/990722-r, zo dňa 10. marca 2011, číslo:
I/225/980-27067/2011/990722-r na základe žalôb takto

r o z h o d o l :

Žaloby    z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 7.3.2011, č. I/225/978-24886/2011/990722-r bývalé Daňové riaditeľstvo v Banskej
Bystrici (ďalej len žalovaný) potvrdilo podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
(ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) dodatočný platobný výmer Mesta Bardejov zo dňa 9.12.2010, č.
1014010218, ktorým podľa § 44 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubilo žalobcovi v 1. rade rozdiel dane
z nehnuteľností na rok 2010 v sume 63,38 Eur. Žalobou podanou dňa 17.5.2011 sa žalobca v 1. rade
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného. Konanie je vedené pod sp.zn. 3S/38/2011.

Rozhodnutím zo dňa 10.3.2011, č. I/225/983-27069/2011/990722-r bývalé Daňové riaditeľstvo v Banskej
Bystrici (ďalej len žalovaný) potvrdilo podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. platobný výmer Mesta
Bardejov zo dňa 9.12.2010, č. 1017902640, ktorým podľa § 20 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych
daniach a miestnych poplatkoch za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len zákon č.
582/2004 Z.z.) vyrubilo žalobcovi v 2. rade daň z nehnuteľností na rok 2009 v sume 88,93 Eur. Žalobou
podanou dňa 17.5.2011 sa žalobca v 2. rade domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného. Konanie
je vedené pod sp.zn. 3S/40/2011.

Rozhodnutím zo dňa 10.3.2011, č. I/225/980-27067/2011/990722-r bývalé Daňové riaditeľstvo v Banskej
Bystrici (ďalej len žalovaný) potvrdilo podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. dodatočný platobný
výmer Mesta Bardejov zo dňa 9.12.2010, č. 1010802640, ktorým podľa § 20 zákona č. 582/2004 Z.z.
vyrubilo žalobcovi v 2. rade daň z nehnuteľností na rok 2008 v sume 1 450,46 Sk (48,13 Eur). Žalobou
podanou dňa 17.5.2011 sa žalobca v 2. rade domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného. Konanie
je vedené pod sp.zn. 3S/41/2011.



V zmysle § 112 ods. 1 v spojení s § 246c zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O.s.p.) krajský súd spojil veci 3S/38/2011, 3S/40/2011, 3S/41/2011 na spoločné konanie, ďalej vedené
pod sp.zn. 3S/38/2011.

V identických napadnutých rozhodnutiach žalovaný uviedol, že Mesto Bardejov ako správca dane na
základe zákona č. 582/2004 Z.z. a v súlade so všeobecne záväzným nariadením Mesta Bardejov č.
96/2009 (daň z nehnuteľností na rok 2010), č. 86/2008 (daň z nehnuteľností na rok 2009), č. 77/07
(daň z nehnuteľností na rok 2008) o podmienkach určovania a vyberania dane z nehnuteľností vyrubilo
žalobcovi v 1. rade rozdiel dane z nehnuteľností na rok 2010 v sume 63,38 Eur a žalobcovi v 2. rade daň z
nehnuteľností na rok 2009 v sume 88,93 Eur, na rok 2008 v sume 48,13 Eur. U obidvoch žalobcov zdanilo
stavby rodinných domov ako viacúčelové stavby. Proti dodatočnému platobnému výmeru a platobným
výmerom podali žalobcovia odvolanie. V rozhodnutiach ďalej žalovaný citoval § 10 ods. 1, § 12 ods. 6, §
12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z., § 43b ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.. Z týchto ustanovení vyplýva, že
podľa stavebného zákona sú bytovými budovami stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy
je určená na bývanie a medzi tieto patria aj rodinné domy. Správca dane nespochybňoval, že stavby
ktoré boli predmetom dane sú rodinné domy v zmysle stavebného zákona. V prípade obidvoch žalobcov
sa na podnikanie využívalo menej ako 50 % podlahovej plochy stavby, čiže z hľadiska kategorizácie
stavieb išlo stále o rodinné domy. Preto ani nemohlo dôjsť k preklasifikovaniu stavieb. Pri stavbách sa
zákon o miestnych daniach neodvoláva na zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam ako je to v prípade pozemkov v § 6 ods. 3 citovaného
zákona. Preto zápis na listoch vlastníctva nie je pre správcu dane v prípade stavieb záväzný. Zdôraznil,
že na daň zo stavieb sa vzťahuje zákon č. 582/2004 Z.z.. Stavby sa zaraďujú do predmetu dane podľa
§ 10 ods. 1 citovaného zákona.  Pre spôsob výpočtu dane zo stavieb je podstatný účel využitia stavby o
čom svedčí fakt, že zákonodarca sa v § 12 ods. 6 a v § 12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. neodvoláva na
ustanovenia stavebného zákona. Z uvedeného vyplýva, že ak stavba slúži na viaceré účely, z pohľadu
dane zo stavieb nie je rozhodujúci prevažujúci účel, ale stavba sa zdaní ako viacúčelová stavba. Pretože
žalobcovia časť stavieb - rodinných domov prenajímali na podnikateľskú činnosť, správca dane správne
zdanil tieto stavby ako viacúčelové stavby.

Ďalej žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí citoval § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.,
§ 1 ods. 1, 2, § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o zbierke zákonov Slovenskej republiky. V daňovom konaní
sa podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, ktorými sú podľa zákona č. 1/1993 Z.z. predpisy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením v zbierke
zákonov Slovenskej republiky. Z uvedeného potom vyplýva, že Metodický pokyn Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 35/2/2007 zo dňa 27.7.2007, na ktorý sa žalobcovia odvolávali v odvolaní, nie je
všeobecne záväzným právnym predpisom a preto nebol pre správcu dane ani pre žalovaného záväzný.
Mohol slúžiť len ako pomôcka. Navyše žalovaný uviedol, že tento metodický pokyn bol nahradený
Metodickým pokynom DR SR č. 14/2/2010 zo dňa 3.2.2010 v zmysle ktorého bol postup správcu dane
správny.

Preto žalovaný ako príslušný odvolací orgán podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Z.z. prvostupňové
rozhodnutia potvrdil.

Včas podanými identickými žalobami sa žalobcovia v 1. a v 2. rade domáhali preskúmania rozhodnutí
žalovaného. Tak ako v odvolacom konaní, naďalej zastávali názor že ide o rodinné domy, nie o
viacúčelové stavby (budovy určené na rôzne účely). Právnou skutočnosťou pre posúdenie predmetu
vlastníctva je preukázanie vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnostiam listom vlastníctva, vedeným
katastrálnym úradom - Správou katastra v Bardejove. V zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku a ust. § 43b ods. 1 sú bytovými budovami stavby, ktorých najmenej
polovica podlahovej plochy je určená na bývanie. Patria sem podľa písm. b) rodinné domy. Podľa listu
vlastníctva č. XXXXX (v prípade žalobcu v 1. rade) č. XXXX (v prípade žalobcu v 2. rade) ide o rodinný
dom. Stavebný zákon rozlišuje medzi bytovými budovami (§ 43b, medzi ktoré patria rodinné domy,
ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie) a nebytovými budovami (§ 43c,
medzi ktoré patria aj stavby určené na rôzne účely a tie sa v zmysle tohto ustanovenia rozlišujú podľa
hlavného účelu, na ktorý pripadá najväčšia časť využiteľnej podlahovej plochy) a uvedená skutočnosť sa



preukazuje listom vlastníctva. § 12 zákona č. 582/2004 Z.z. hovorí nie o kategorizácii stavieb či predmete
dane, ale o sadzbe dane. Pre rozlíšenie za aké stavby, označené ako stavby na bývanie, sa na účely
zákona o miestnych daniach stavieb považujú, sa subsidiárne použije ust. § 43b ods. 1 písm. a), b)
stavebného zákona.

Svoje tvrdenia opierali o Metodický pokyn č. 35/2/2007 Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov sú žalobcovia toho názoru že postupovali správne, v zmysle zákona a
metodického pokynu a ak správny orgán doteraz takto postupoval, čoho dôkazom sú vnútorné predpisy
žalovaného, nemôže byť postup žalobcov považovaný za postup v rozpore so zákonom. Takáto situácia
by viedla k zmätočnosti a chaosu. Žalobcovia ako daňovníci nemôžu byť ukrátení na svojich právach
neskorším tvrdením či zistením žalovaného, že jeho skorší predpis a tým aj postup nie je správny.

Žiadali, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavaných rozhodnutiach a navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, vypočul zástupkyňu žalovaného s tým, že
podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov, ktorí sa z neúčasti ospravedlnili,
oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a jednohlasne dospel k záveru, že žaloby nie sú
dôvodné, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom.

Predmetom preskúmania sú rozhodnutia Mesta Bardejov, ktoré ako správca dane vyrubilo žalobcovi v
1. rade podľa § 44 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane a žalobcovi v 2. rade podľa § 20 zákona
č. 582/2004 Z.z. daň z nehnuteľností na roky 2010, 2009, 2008. Žalovaný na základe odvolaní žalobcov
rozhodnutia podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil.

Pre všetky tri veci bolo základom vyriešenie otázky, či pri stavbe na bývanie (rodinnom dome), tak ako
to upravuje § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 582/2004 Z.z. s odkazom na § 43b  ods. 1 písm. a), b)
stavebného zákona (zákon č. 50/1976 Zb.) treba pri výpočte výšky dane postupovať podľa § 12 ods. 2,
6 v spojení s § 12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z., alebo je potrebné postupovať podľa § 11 v spojení
s § 12 ods. 1 a § 12a ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z..

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej
republiky v tomto členení:

a) stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu,

b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané
na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,

c) stavby rekreačných a záhradkárskych chát a domčekov na individuálnu rekreáciu,

d) samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží a stavby určené alebo používané
na tieto účely, postavené mimo bytových domov,

e) priemyselné stavby, stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na
skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu,



f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s
ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou,

g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby, ktoré majú jedno
alebo viac nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží, spojené so zemou pevným základom. Na
daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb nie sú stavby

a) s bytmi alebo nebytovými priestormi, ktoré sú predmetom dane z bytov,

b) priehrad, vodovodov, kanalizácií, zariadení na ochranu pred povodňami a rozvodov tepelnej energie.

Podľa § 11 zákona č. 582/2004 Z.z. základom dane zo stavieb je výmera zastavanej plochy v m2.
Zastavanou plochou sa rozumie pôdorys stavby na úrovni najrozsiahlejšej nadzemnej časti stavby,
pričom sa do zastavanej plochy nezapočítava prečnievajúca časť strešnej konštrukcie stavby.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý aj
začatý m2 zastavanej plochy.

Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z. ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku 1 môže správca
dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti
znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže
všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v
jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods.
1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť
40-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom
nariadení pre stavby uvedené v § 10 ods. 1.

Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 582/2004 Z.z. ak stavba slúži na viaceré účely, na ktoré sú určené rôzne
sadzby dane podľa odseku 2 a príplatok za podlažie podľa odseku 3, pomerná časť základu dane sa zistí
ako pomer podlahovej plochy časti stavby využívanej na jednotlivý účel využitia k celkovej podlahovej
ploche stavby.

Podľa § 12a ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. daň zo stavieb sa vypočíta ako súčin základu dane podľa
§ 11 a ročnej sadzby dane zo stavieb podľa § 12.

Podľa § 12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. ak stavba slúži na viaceré účely, na ktoré sú určené rôzne
sadzby dane podľa § 12 ods. 2 a príplatok za podlažie podľa § 12 ods. 3, daň sa vypočíta ako súčet
pomerných častí dane. Pomerná časť dane sa vypočíta ako súčin zastavanej plochy stavby, pomernej
časti základu dane a sadzby dane na príslušný účel využitia stavby zvýšenej o súčin počtu ďalších
podlaží a príplatku za podlažie podľa § 12 ods. 3.

Podľa § 43b ods. 1 písm. a, b stavebného zákona bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica
podlahovej plochy je určená na bývanie. Medzi bytové budovy patria



a) bytové domy,

b) rodinné domy,

c) ostatné budovy na bývanie, napr. detské domovy, študentské domovy, domovy dôchodcov a útulky
pre bezdomovcov.

VZN Mesta Bardejov č. 93/2009 č. 86/2008 a č. 77/2007 upravovali podmienky určovania a vyberania
dane z nehnuteľností na území mesta Z. pre roky 2010, 2009, 2008.

V konaní nebolo sporné, že v prípade žalobcu v 1. rade išlo o stavbu - rodinný dom na Z. ul. č. X, ktorého
časť priestorov žalobca v 1. rade od 1.1.2008 prenajíma na podnikateľské účely a v prípade žalobcu v 2.
rade išlo o rodinný dom na N. ul. č. XX, ktorého časť priestorov žalobca v 2. rade od 1.3.2006 prenajíma
na podnikateľské účely. Keďže stavby - rodinné domy žalobcov v rozhodnom období slúžili na viaceré
účely (bývanie a podnikanie) na ktoré boli Všeobecne záväznými nariadeniami Mesta Bardejov v súlade
s § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z. určené rôzne sadzby dane, nepochybil správca dane, ak daň z
takýchto stavieb vypočítal podľa § 12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z..

Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobách je potrebné uviesť, že v konaní nie je ani nebolo sporné,
či sa jedná o stavby na bývanie alebo o viacúčelové stavby, lebo aj podľa správnych orgánov išlo v
obidvoch prípadoch o stavby na bývanie (rodinné domy) zaradené do § 10 ods. 1 pod písm. a) zákona
č. 582/2004 Z.z., ktoré zároveň slúžili aj na podnikateľské účely.

Zákon v § 10 ods. 1 pod písm. a) až g) ani pojem viacúčelová stavba neupravuje.

Na veci nič nemení ani odkaz pri § 10 ods. 1 písm. a) (stavby na bývanie), na § 43b ods. 1 písm. a,
b stavebného zákona, lebo stavby sa zaraďujú do predmetu dane podľa skutočného účelu na ktorý sa
využívajú, nie podľa prevažujúceho účelu na ktorý sa využívajú.

Pre spôsob výpočtu dane zo stavieb je podstatný účel využitia stavby, o čom svedčí aj fakt, že
zákonodarca v § 12 ods. 6, ani v § 12a ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. na stavebný zákon neodkazuje.
Je potrebné zdôrazniť, že v obidvoch prípadoch boli rodinné domy prenajímané aj na iné účely - na
podnikanie o rozlohe menšej ako 50 % podlahovej plochy stavby. Tak ako to vyplýva z § 10a ods. 1
písm. a) zákona č. 582/2004 Z.z. s odkazom na § 43b ods. 1 písm. a) stavebného zákona sa jednalo
o bytové budovy - rodinné domy, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy bola určená na bývanie.
Ak stavba slúži na viaceré účely, zdaní sa postupom podľa § 12 ods. 6 v spojení s § 12a ods. 3 zákona
č. 582/2004 Z.z..

Pokiaľ žalobcovia poukazovali na Metodický pokyn č. 35/2007 Z.z., tento nie je všeobecne záväzným
právnym predpisom, je len pomôckou ktorá nemôže byť v rozpore so zákonom, preto krajský súd podľa
§ 250j ods. 1 O.s.p. žaloby zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovia neboli v konaní úspešní,
žalovaný nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  je prípustné odvolanie  v lehote 15 dní odo dňa jeho



doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v

Bratislave,  a  to písomne  v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa  má  popri

všeobecných   náležitostiach   (§ 42  ods.  3  O.s.p.)  uviesť,  proti   ktorému

rozhodnutiu smeruje,  v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie

alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.