Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/28/2011 z 25. 4. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. apríla 2012, sp. zn. 12Co/28/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8109213168.2 Krajský súd Prešov | 12Co/28/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8109213168.2 | 2012-04-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37da0545-49f9-4f93-912e-74d955a4ba11 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8109213168.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/28/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109213168
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8109213168.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu Ing. Q. O., bytom Z. XXX, zast. JUDr.
Čurillom Petrom, advokátom, so sídlom v Prešove, Hlavná 11, proti žalovanému Ing. X. X., bytom Z.
XXXX/XX, V., zastúpeným JUDr. Sahuľom Marekom, advokátom, so sídlom v Prešove, Hlavná 111, za
účasti vedľajšieho účastníka Wüstenrot poisťovňa a.s., so sídlom v Bratislave 26, Karadžičova 17, IČO:
31383408, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Advokátska
kancelária Floriánska 17, o zaplatenie 381,83 Eur s prísl., o odvolaní vedľajšieho účastníka proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/245/2009-108 zo dňa 2.2.2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a žalovaný a vedľajší účastník na ich
náhradu nemajú právo.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 381,30 Eur
s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 10.10.2008 do zaplatenia a trovy konania vo výške 145,91 Eur
na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol.

Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú na motorovom vozidle žalobcu, ktorá vznikla pri škodovej udalosti dňa 6.6.2008 v zmysle
ust. § 427 a § 443 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť žalovaného za škodu bola daná tým, že bol
prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda na motorovom vozidle a tá bola
daná ust. § 427 O.z. , čo sporné medzi účastníkmi konania nebolo.

Súd pri rozhodovaní vychádzal z ustálenej výšky škody pozostávajúcich z nákladov na opravu
nevyhnutných na uvedenie motorového vozidla žalobcu do pôvodného stavu vyčíslených autorizovaným
servisom vo výške 64.106.- Sk, ktoré neboli rozporované vedľajším účastníkom ani pri likvidácii
predmetnej poistnej udalosti.

Prvostupňový súd poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IIÚS2221/07 zo
dňa 19.3.2008.(správne Ústavného súdu Českej republiky). Prvostupňový súdu ďalej uviedol, že pokiaľ
obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak než za použitia nových náhradných dielov,
oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, nemožno



preto prenášať povinnosť k náhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného
a neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi.

Uviedol aj to, že v neposlednom rade treba vziať do úvahy i to, že poškodenému bolo zhodnotenie vozidla
v podstate vnútené protiprávnym konaním. V dôsledku škodovej udalosti sa tak dostáva do situácie,
kedy napriek tomu, že sa na rozdiel od vinníka škody správal v súlade s právom, je nútený vynaložiť zo
svojho značnú čiastku na to, aby mohol vôbec vozidlo používať ako pred škodovou udalosťou.

Poukázal zároveň na podobné rozhodnutia Okresného súdu v Prešove zo dňa 12.6.2009 pod sp.
zn. 12C/170/2005 potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.11.2009 pod sp. zn.
16Co/2/2009.

Žalobcovi priznal aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 10.10.2008 do zaplatenia a v
prevyšujúcej časti žalobu v uplatnenom úroku z omeškania zamietol. Preukázateľne výzva žalobcu na
náhradu škody bola žalovanému doručená najneskôr dňa 8.10.2008, a preto žalobcovi vzniklo právo na
úrok z omeškania až počnúc dňom 10.10.2008.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd v súlade s ust. § 151 a § 142 ods.3 O.s.p. a priznal
žalobcovi, ktorý bol neúspešný v nepatrnej časti náhradu trov konania vo výške 145,91 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie vedľajší účastník, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým bolo vyhovené žalobe zmenil tak, že sa žaloba zamieta, alternatívne aby
predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolateľ v odvolaní okrem iného uviedol, že počas konania popiera, tak ako aj žalovaný opodstatnenosť
nároku, nakoľko má za to, že predmetná škoda bola žalobcovi plne uhradená dňa 4.8.2008. Pri náhrade
škody platí zásada, že poškodený by nemal náhradou škody získať viac, než zodpovedá zmenšeniu
jeho majetkovej sféry.

Opravou vozidla a výmenou starých častí za nové k takémuto zhodnoteniu nepochybne došlo, preto
v rámci procesu likvidácie bolo potrebné vychádzať z ceny vozidla žalobcu v čase poškodenia, a
odpočítať od nákladov na opravu stanovených autorizovaným servisom zhodnotenie jeho vozidla, ktoré v
peňažnom vyjadrení zodpovedá sume žalovanej istiny. Na podporu vyššie uvedeného vedľajší účastník
počas konania pred Okresným súdom Prešov poukázal aj na judikatúru, konkrétne na stanovisko
uvedené pod Cpj 10/1983. z ktorého vyplýva, že pri škode spôsobenej na starších opotrebovaných
vozidlách správne postupujú súdy tak, že po vyjadrení znalca z oboru automobilizmu odpočítajú
amortizáciu u tých nových častí a súčiastok vozidla zamontovaných do nich pri oprave, ktorými sa
hodnota vozidla po oprave zvýšila. Z uvedených dôvodov považoval vedľajší účastník nárok žalobcu za
nedôvodný, a za taký ho považuje aj teraz.

Odvolateľ vidí vyššie uvedené dôvody odvolania najmä v tom, že prvostupňový súd napriek tomu. že sám
v rozsudku uvádza judikatúru Najvyššieho súdu SR pod č. R3/1984. v zmysle ktorej správne postupujú
súdy pri škode spôsobenej na starších opotrebovaných vozidlách, pokiaľ odpočítajú amortizáciu u tých
nových častí a súčiastok vozidla ) zamontovaných do nich pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po
oprave zvýšila, potvrdil žalobcov nárok s odôvodnením, že predmetná súdna prax je prekonaná novou,
a že vyššie uvedené názory Najvyššieho súdu sú už nesprávne.

Podľa názoru prvostupňového súdu je nesprávny výklad uvedených zákonných ustanovení, v zmysle
ktorých sa pri škode pozostávajúcej z nákladov na opravu uvedením poškodenej veci do pôvodného
stavu uhrádza iba škoda, o ktorú sa celkový majetok poškodeného zmenšil, avšak pokiaľ sa opravou
zvýši nad pôvodnú hranicu, toto zvýšenie znáša sám poškodený. Podľa názoru odvolateľa je nesprávny



výklad a právny názor prvostupňového súdu, a odvolaním sa domáha, aby bol rozsudok prvostupňového
súdu preskúmaný odvolacím súdom s príslušnými závermi.

V odvolaní ďalej uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku, prvostupňový súdu na strane 5
ods. 2) uvádza: V danom prípade súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
vedenej pod sp. zn. II. ÚS 2221/07 zo dňa 19.3.2008, z ktorého vyplýva, že pokiaľ sa za škodu
považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného pred a po poškodení, musí i rozsah
náhrady škody zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť k
obnoveniu pôvodného majetkového stavu, v danom prípade k oprave vozidla tak, aby bolo z technického
hľadiska rovnako prevádzkyschopné, ako pred škodovou udalosťou". V tejto súvislosti uviedol ,,že nejde
o judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale o nález Ústavného súdu Českej republiky“.

Poukázal v súvislosti s týmto citovaným nálezom, že v predmetnom náleze Ústavného súdu ČR je okrem
vyššie uvedeného zvýraznené aj to, že v sporných prípadoch, je potrebné, aby sa súd zaoberal otázkou,
či po oprave vozidla skutočne došlo k jeho zhodnoteniu (či oprava vozidla mohla byť urobená aj iným
spôsobu, než za použitia nových náhradných dielov, či neboli v súvislosti s opravou poskytnuté napr.
kvalitnejšie alebo nadštandardnejšie diely, ktoré v konkrétnom prípade neboli nutné, či došlo k výmene
takých náhradných dielov, ktoré sa rýchlejšie opotrebovávajú a bežne je nutné ich častejšie meniť, či teda
nebola zvýšená kvalita vozidla, zlepšené jazdné vlastnosti, a či sa použitím nových náhradných dielov
nezvýšila trhová cena vozidla. Súd prvého stupňa však v posudzovanom prípade nezistil skutkový stav
v rozsahu, ktorý by mu umožnil konštatovať, že opravou poškodeného vozidla žalobcu nedošlo k jeho
zhodnoteniu. Tento záver podľa odvolateľa in concreto platí o to viac, že na rozdiel od prípadov, na ktoré
sa vzťahuje uvádzaná judikatúra (ÚS ČR II. ÚS 2221/07, KS Prešov 16Co 2/2009), v tomto konaní sa
otázka výšky škody nezisťovala znaleckým posudkom, ale súd mal bez ďalšieho za preukázané, že cena
za opravu fakturovaná autorizovaným servisom je totožná so skutočnou škodou vzniknutou žalobcovi.

Podľa názoru odvolateľa, ak prvostupňový súd bez vykonania znaleckého dokazovania v naznačenom
smere (čo mal vzhľadom na dôkazné bremeno navrhnúť žalobca), urobil záver, že žalobca sa neobohatil,
resp. že nedošlo k zhodnoteniu jeho motorového vozidla, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

Mal za to, že vyššie uvedený názor Ústavného súdu ČR, tak ako bol uvedený v odôvodnení napadnutého
rozsudku, nerieši otázku zhodnotenia vozidla novými súčiastkami a dielmi.

Odvolateľ má za to, že práve z technického hľadiska došlo k zhodnoteniu žalobcovho motorového
vozidla, nakoľko je nespochybniteľné, že nové súčiastky vydržia dlhšie, ako opotrebované staré a
použité, čo zvýrazňuje vek poškodeného vozidla žalobcu (8 rokov).

V neposlednom rade je potrebné uviesť, že okresný súd (a pred ním i Krajský súd v Prešove vo veci
16/Co/2/2009) aplikoval rozhodnutie cudzieho štátneho orgánu, ktoré nemá v rámci právneho systému
Slovenskej republiky absolútne žiadnu záväznosť. I keby ho okresný súd poňal ako právny názor, s
ktorým sa stotožňuje, je potrebné uviesť, že tento právny názor je tak v rozpore s § 443 OZ ako i s
ustanoveniami vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.

Vyhláška určuje pre prípad, že je účelné uviesť motorové vozidlo do pôvodného stavu nasledovný
postup:

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožňuje s odvolaním
vedľajšieho účastníka.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok. Uviedol, že v žiadnom prípade sa nemôže stotožniť s návrhom vedľajšieho účastníka,



aby z technického hľadiska došlo k zhodnoteniu žalobcovho motorového vozidla, nakoľko má byť
nespochybniteľné, že nové súčiastky vydržia dlhšie ako opotrebované staré a použité, čo zvýrazňuje
vek poškodeného vozidla.

Má za to, že vo vzťahu k dokazovaniu prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu pre
rozhodnutie vo veci, skutkový stav správne právne zhodnotil a v predmetnej právnej veci spravodlivo
rozhodol.

Poukázal na ústavnú prax českých a slovenských súdov, konkrétne Krajského súdu v Prešove, v zmysle
ktorých akékoľvek poškodenie motorového vozidla je jeho nespochybniteľné znehodnotenie a na tejto
skutočnosti nič nemení ani následne vykonaná oprava.

Navrhol, aby prvostupňové rozhodnutie bolo v plnom rozsahu odvolacím súdom potvrdené a bola mu
priznaná náhrada trov konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) s oznámením termínu vyhlásenia
rozhodnutia na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods.3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho
účastníka nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne
právne vec posúdil (§ 153 ods.1 O.s.p).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka odvolací súd dodáva nasledovné.

Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že by opravou vozidla a výmenou starých častí za nové
došlo k zhodnoteniu vozidla, pretože v rámci likvidácie je treba vychádzať z ceny vozidla žalobcu v čase
poškodenia a odpočítať od nákladov na opravu stanovených autorizovaným servisom zhodnotenie jeho
vozidla, ktoré v prejednávanom prípade zodpovedá sume, žalovanej istiny. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom prvostupňového súdu v tom smere, že nie je možné pri škode pozostávajúcej z nákladov na
opravu uvedením poškodenej veci do pôvodného stavu uvádzať iba škodu, o ktorú sa celkový majetok
poškodeného zmenšil, avšak pokiaľ sa opravou zvýši nad pôvodnú hranicu, toto zvýšenie znáša sám
poškodený.

Odvolací súd sa stotožňuje s aplikáciou rozhodnutia - nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.
II. ÚS 2221/07 s poukazom na to, že „Ak je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a
po poškodení, musí i rozsah náhrady škody zohľadniť výšku všetkých nutných prostriedkov, ktoré
bol poškodený nútený vynaložiť k obnoveniu pôvodného majetkového stavu, v danom prípade k
oprave vozidla tak, aby bolo z technického hľadiska rovnako prevádzky schopné ako pred udalosťou.
Pokiaľ obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak, než len za použitia nových
náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodnej
udalosti, nemožno prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na
poškodeného“.

„Je potrebné prihliadnuť k tomu, že v prípade havarovaného vozidla, aj keď opraveného novými dielami,
je jeho skutočná hodnota vždy nižšia než pôvodná hodnota použitého vozidla. V neposlednom rade
je treba vziať v úvahu i to, že poškodenému ono diskutabilné tzv. „zhodnotenie“ vozidla v podstate



bolo vnútené. V dôsledku škodnej udalosti sa tak dostáva do situácie, keď je nútený vynaložiť zo
svojho značnú čiastku na to, aby svoje vozidlo mohol vôbec používať ako pred škodnou udalosťou.
Skutočnosťou škodou sa rozumie zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom
aký bol pred spôsobením škody. Ak poškodený má po vykonaní opravy havarovaného vozidla vo svojom
majetku vozidlo v zodpovedajúcom stave pred poškodením, avšak sám poškodený musel na uvedenie
vozidla do predchádzajúceho stavu vynaložiť predmetnú čiastku, je zrejmé, že sa jeho majetková sféra v
dôsledku škodnej udalosti zmenšila“. (Porovnaj nález Ústavného súdu ČR zo dňa 19.3.2008 II.2221/07).

Nemožno súhlasiť s ďalšou odvolacou námietkou odvolateľa, že prvostupňový súd nesprávne vyložil
zákonné ustanovenia dotýkajúce sa náhrady škody (§ 422 ods.1 a § 433 O.z.). Vedľajší účastník sám
uvádza, že považuje za správnu výšku škody za žalobcove poškodeného motorového vozidlo tú, ktorá
bola vypočítaná prostredníctvom počítačového programu Abakus, ktorý pri výpočte skutočnej škody
zohľadňuje faktory, od ktorých sa odvíja výpočet skutočnej škody podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z.,
pri ktorom je rozhodujúca cena veci v čase poškodenia s prihliadnutím na pokles ceny vyplývajúci z
veku amortizácie funkčnosti, prípadne s prihliadnutím na vzrast cien, pričom výška škody sa vypočíta
ako skutočná škoda. Z vykonaného dokazovania nevyplýva skutočnosť, aby realizovaná oprava na
motorovom vozidle žalobcu v dôsledku spôsobenej škody po dopravnej nehode nezodpovedala náhrade
škody, pričom pri oprave boli použité náhradné diely a ďalej v oprave bola zarátaná práca za vykonanie
opravy. Ak by škoda na vozidle nebola nahradená v plnom rozsahu, nemohol by bez akýchkoľvek
zásahov, teda bez týchto zásahov a investícii užívať žalobca svoje vozidlo. Úhrada výdajov za nové
diely bola tak vlastne poškodenému vnútená, spôsobením škody nezávisle na jeho vôli bolo zasiahnuté
do jeho sféry a je otázkou či je spravodlivé, aby znášal mimo vzniku škody ešte ďalšie príkorie so
spoluúčasťou na náhrade vlastnej škody.

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľa v tom smere, že na strane poškodeného pri priznaní
ešte ďalšej časti poistného, ktoré je predmetom konania by došlo na strane poškodeného evidentne
k tomu, aby získal viac, než to, čo zodpovedalo zmenšeniu jeho majetkovej sféry aj napriek tomu, že
došlo k výmene starej súčasti motorového vozidla za novú, nepoškodené a neopotrebovanú a teda
hodnotnejšiu.

Odvolací súd konštatuje, že nie je možné požadovať od poškodeného, aby doplatil na nehodu, pokiaľ
opravou vozidla, ktoré by inak nemohol užívať nedošlo k zjavnému prínosu pre poškodeného. Je
potrebné ešte uviesť, že vedľajší účastník je poisťovňou, ktorá uzavrela poistnú zmluvu, predmetom
ktorej je aj krytie náhodných, nečakaných vzniknutých negatívnych dopadov v súvislosti s prevádzkou
motorového vozidla.

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná ani ďalšia odvolacia námietka odvolateľa, ktorý má za to,
že počas konania neboli realizované znalecké posudky, ktoré by porovnávali skutočnú hodnotu vozidla
pred a po nehode a prvostupňový súd tak predčasne vyriekol a svojvoľne svoj názor bez toho, aby vo
veci bol vypracovaný znalecký posudok.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sporové konanie je ovládané zásadou, ktorá spočíva v tom, že
tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov preukazujúcich tieto tvrdenia je zásadne vecou účastníkov
konania. Účastníci sú povinní preukázať svoje tvrdenia a na tieto preukázania týchto tvrdení označiť
dôkazy. Z tohto dôvodu nie je možné vytýkať súdu prvého stupňa, že vo veci nenariadil znalecké
dokazovanie a nevykonal dôkaz formou znaleckého posudku, pretože prvostupňový súd na základe
dôkazov, ktoré predložil žalobca mal dostatočne za preukázané, že sa domáha žalobca žalobným
návrhom náhrady skutočnej škody v dôsledku udalosti a teda dopravnej nehody, ktorou mu bola
spôsobená škoda. Mal dostatočne za preukázané, že boli predložené doklady a to listinné dôkazy
o prevedení opravy havarovaného vozidla a žalobca ako poškodený preukázal, že musel vynaložiť
predmetnú čiastku, aby došlo k uvedeniu jeho vozidla do predchádzajúceho stavu. Bolo zrejmé, o čo
sa jeho majetková sféra v dôsledku tejto udalosti zmenšila a ďalej bolo zrejmé čomu bolo pred začatím
súdneho konania z celkovej skutočnej škody plnené zo strany vedľajšieho účastníka. Ak tvrdil žalovaný,
že žalovaná čiastka nie je súčasťou skutočnej škody, bolo jeho povinnosťou tvrdenie preukázať a



realizovať tak svoju dôkaznú povinnosť. V dôsledku nesplnenia tejto dôkaznej povinnosti v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno a z tohto dôvodu nie je jeho námietka ani dôvodná.

Pokiaľ ide o poslednú námietku dotýkajúcu sa toho, že prvostupňový súd aplikoval na vec cudzie
rozhodnutie a v rámci nášho právneho systému to nemá žiadnu záväznosť, odvolací súd udáva, že je
oprávnený súd aplikovať rozhodnutia aj cudzieho štátneho orgánu. Neznamená to pre neho záväznosť,
ale aplikácia je prípustná. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie odvolateľa, že prvostupňový súd poukázal
a aplikoval na obdobné prípady, ktoré sú porovnateľné s prejednávanou vecou, a to rozhodnutia
Okresného súdu v Prešove, Krajského súdu v Prešove a nesúhlasí s touto aplikáciou, tak v tomto
smere poukazuje odvolací súd na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze II.ÚS 78/03
z 9.3.2004 „Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie“ (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). (Porovnaj nález Ústavného
súdu SR z 10.11.2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19). Účastníci konania musia mať dôveru v určitú
rozhodovaciu prax súdov, v skutkovo i právne porovnateľných veciach.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§
219 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. §§ 142 ods. 1,
151 ods. 1 a 170 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný žalobca si náhradu trov odvolacieho konania
uplatnil, avšak v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (§ 151 ods. 1 O.s.p.) si ich výšku
nevyčíslil. Na základe uvedeného odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi
sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a žalovaný a vedľajší účastník na ich náhradu nemajú
právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.