Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/101/2012 z 30. 5. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 30. mája 2012, sp. zn. 20Co/101/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8109227004.2 Krajský súd Prešov | 20Co/101/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8109227004.2 | 2012-05-30 | Uznesenie Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fff8b589-f32a-4dd0-9ada-34f8db27e3db Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8109227004.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/101/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109227004
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8109227004.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľky I. K., bytom G., Vl. Q. X proti odporcovi PROHELM
spol. s.r.o., Prešov, Sibírska 39, IČO: 31 694 349, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 10C 233/2009-93 zo dňa 14.3.2012 a č.k.
10C 233/2009-101 zo dňa 12.4.2012 a o námietke zaujatosti jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. M e n í uznesenie zo dňa 14.4.2012 č.k. 10C 233/2009-93 tak, že ukladá právnej zástupkyni
navrhovateľky poriadkovú pokutu vo výške 50 Eur, ktorú je povinná zaplatiť na účet Okresného súdu
Prešov v lehote do 30 dní od právoplatnosti uznesenia.

II. O d m i e t a odvolanie.

III. Sudca Okresného súdu Prešov JUDr. Martin Baran n i e j e v y l ú č e n ý z prejednávania a
rozhodovania veci.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zo dňa 14.3.2012 č.k. 10C 233/2009-93 uložil právnej
zástupkyni navrhovateľky poriadkovú pokutu vo výške 100 Eur za nedodržanie pokynu súdu, ktorým
bol sťažený postup súdu. Uznesením zo dňa 12.4.2012 č.k. 10C 223/2009-101 pribral znalca z odboru
stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností Ing. I. D., PhD.

Rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty odôvodnil tým, že v konaní bol vypracovaný znalecký
posudok na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia. Znalecký posudok bol doručený právnej
zástupkyni navrhovateľky dňa 10.1.2012 s tým, že tento sa mal možnosť k nemu vyjadriť v lehote 10 dní.
Právna zástupkyňa navrhovateľky súdu prvého stupňa nezaslala žiadne stanovisko vo veci znaleckého
posudku, pričom na pojednávaní dňa 14.3.2012 vzniesla námietky voči znaleckému posudku a žiadala
tento doplniť. Konanie právnej zástupkyni posúdil súd prvého stupňa ako neuposlúchnutie príkazu súdu
a to s tým, že nereagovala v stanovenej lehote na znalecký posudok napriek tomu, že k nemu mala
výhrady, čím spôsobila nutnosť odročenia súdneho pojednávania napriek tomu, že znalecký posudok
mala doručený v dostatočnej časovej lehote pred samotným pojednávaním. Skutočnosť, že sa nemohla
spojiť so svojím klientom z dôvodu jeho choroby, nebola nijakým spôsobom preukázaná. Mal sa za to,
že sa jedná o nedôvodnú a účelovú obranu. Týmto spôsobom došlo k predlžovaniu súdneho konania,
a to tým, že nebol rešpektovaný pokyn súdu. Výška poriadkovej pokuty je na dolnej hranici maximálnej
sadzby, ktorú stanovuje zákon, a to vzhľadom na charakter správania sa, ktoré bolo dôvodom uloženia
poriadkovej pokuty.

Rozhodnutie o ustanovení súdneho znalca odôvodnil ust. §§ 127 ods. 1 a 141 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).



Proti uzneseniu Prešov č.k. 10C 233/2009-93 zo dňa 14.3.2012 podal včas odvolanie právna zástupkyňa
navrhovateľky a proti uzneseniu č.k. 10C 233/2009-101 zo dňa 12.4.2012 podala včas odvolanie
navrhovateľka.

Odvolanie voči uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odôvodnila tým, že vyjadrenie nebolo podané
z dôvodu, že navrhovateľka bola chorá, preto sa aj nedostavili na tvár miesta, keď znalec hodnotil
predmetné nehnuteľnosti. Nespokojnosť so znaleckým posudkom chceli vyjadriť na pojednávaní. Vo
výzve nebola uložená striktná povinnosť sa k uvedenému termínu má vyjadriť, a že bude uložená
pokuta. Mala za to, že pojednávania sa zúčastní znalec a jemu chcela oznámiť, že jeho tvrdenie, že
nemal k dispozícií dostatok dôveryhodných overiteľných podkladov pre stanovenie všeobecnej hodnoty
výnosovou metódou je zavádzajúce. Znalecký posudok chcela doplniť len o tržné hodnoty týchto
nehnuteľností. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd uznesenie zrušil.

Odvolanie voči uzneseniu o ustanovení znalca odôvodnila nesúhlasom, aby vo veci rozhodoval zákonný
sudca JUDr. Martin Baran (ďalej len „zákonný sudca“) z dôvodu jeho nepriateľského vzťahu voči
účastníčke konania, jej právnej zástupkyni a z dôvodu incidentu so synom právnej zástupkyne.

Dňa 10.4.2012 podaním zo dňa 30.3.2012 vzniesla navrhovateľka námietku zaujatosti voči zákonnému
sudcovi. Navrhovateľka v námietke uviedla, že zákonný sudca sa voči právnej zástupkyni navrhovateľky
správal nepriateľsky a neúctivo. Dehonestoval jej osobu a jej schopnosti. Osobu právnej zástupkyne
urážal, ponížil ju a nakoniec chcel donútiť navrhovateľku, aby akceptovala cenu uvedenú v znaleckom
posudku argumentom, že ďalšie dokazovanie vyjde draho. Zákonný sudca úplne ignoroval zásadu
nestrannosti, zdvorilosti a slušnosti, ktoré je povinný dodržiavať pri výkone svojej funkcie aj mimo nej.

K vznesenej námietke zaujatosti sa vyjadril zákonný sudca. Uviedol, že správanie právnej zástupkyne
navrhovateľky je hrubo neprofesionálne, vystupuje bez znalosti veci, na čo bola súdom upozornená.
Zápisnica z priebehu pojednávania zodpovedá jeho priebehu. Vzhľadom však na jej hrubo
neprofesionálne správanie voči jeho osobe sa cíti byť zaujatý.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal vec podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 O.s.p. a dospel k záveru, že vo vzťahu k uzneseniu zo dňa 14.4.2012 č.k. 10C
233/2009-93 nie sú splnené podmienky ani na jeho potvrdenie (§219 ods. 1 O.s.p.) ani na jeho zrušenie
(§221 ods. 1 O.s.p.). Odvolanie voči uzneseniu zo dňa 12.4.2012 č.k. 10C 223/2009-101 je potrebné
odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm. c) O.s.p.). Zároveň dospel k záveru, že Sudca Okresného súdu Prešov
JUDr. Martin Baran nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Podľa § 53 ods. 1 O.s.p. tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto
hrubo sťažuje postup konania tým, že v súdom určenej lehote neurobí súdom uložený úkon alebo nesplní
jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi,
alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil
včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí
hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur.

Zmyslom poriadkovej pokuty je výchovne pôsobiť na toho, komu sa ukladá. Predovšetkým sa ňou
sleduje záujem, aby sa konanie, ktoré je ňou sankcionované viackrát nestalo. Opodstatnené je však aj
posudzovanie charakteru porušenia povinnosti, intenzitu a kvantitu jej výskytu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 10.1.2012 súd prvého stupňa vyzval právnu zástupkyňu
navrhovateľky na možnosť sa k znaleckému posudku vyjadriť v lehote 10 dní. Zároveň bol vytýčený
termín pojednávania na deň 14.3.2012.



Žalovaný podaním zo dňa 13.1.2012 uviedol, že s výpočtom v znaleckom posudku súhlasí. Právna
zástupkyňa na pojednávaní dňa 14.3.2012 uviedla, že s podaným znaleckým posudkom nesúhlasí.

Na výzvu súdu právna zástupkyňa navrhovateľky v lehote stanovenej súdom prvého stupňa
nereagovala. Nesúhlas vyjadrila až na pojednávaní konanom dva mesiace po doručení znaleckého
posudku. Týmto svojím konaním sťažila postup súdu, napriek tomu, že ako právna zástupkyňa
navrhovateľky by mala mať záujem na bezprieťahovom rozhodnutí vo veci.

Súd prvého stupňa preto správanie právnej zástupkyne žalobkyne správne vyhodnotil ako konanie,
ktoré hrubo sťažuje postup konania súdu. Skutočnosť, že sa k znaleckému posudku nemôže vyjadriť v
stanovenej lehote, ani neskôr v priebehu ďalších dvoch mesiacov z dôvodov na strane navrhovateľky,
súdu nepreukázala. Preto sú odvolacie námietky právnej zástupkyne navrhovateľky neopodstatnené.

Právna zástupkyňa svojím konaním hrubo sťažila postup súdu a podmienky, za ktorých môže súd uložiť
poriadkovú pokutu, boli splnené. Pretože však neboli správne zohľadnené tak charakter, ako aj kvantita
porušenia povinnosti, odvolací súd postupom podľa § 220 O.s.p. napadnuté uznesenie prvostupňového
súdu zmenil tak, že ukladá právnej zástupkyni navrhovateľky poriadkovú pokutu vo výške 50 Eur, ktorú
je povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Prešov v lehote do 30 dní od právoplatnosti uznesenia.

Následne odvolací súd sa pred rozhodnutím vo veci samej zaoberal otázkou prípustnosti odvolania proti
uzneseniu súdu prvého stupňa o ustanovení znalca a zistil, že odvolanie navrhovateľky smeruje proti
uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Podľa § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie
konania.

Uznesenie o ustanovení znalca je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania (R1/1981).

Na základe uvedeného v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietol odvolanie
navrhovateľky proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa ustanovil súdneho znalca, ako neprípustné.

Nadriadený preskúmal vec z hľadiska aspektov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci a zistil, že na vylúčenie sudcu JUDr. Martina Barana nie sú splnené zákonné
podmienky.

Podľa § 14 ods. 1, 3 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa Najvyššieho súdu (uznesenie NS z 5. 10. 2010 č. k. 1Nc 52/2010) integrálnou súčasťou
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí
pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor") je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a
nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho
nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu"), garantuje tento Dohovor v celoeurópskom
rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej
právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.,
ďalej len „listina"; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej



len „ústava", ktoré články dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa (zákonom) ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v (zákonom) určených prípadoch na
inom orgáne (Slovenskej republiky), do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, že
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totožný zámer) na sudcovskú
nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv
podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej
veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu
nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby
zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú
zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol
konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného
rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania)
spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké
ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie,
zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba
rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania
nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na
uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§
15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na
prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených
osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu
prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom nato, že
rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy),
treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne
iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je
nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP") a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym
hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z
objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa pritom neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska
sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. Je potrebné zdôrazniť, že sudca môže
síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť
spochybnená so zreteľom na jeho status, ktorý môže súvisieť s prejednávanou vecou. Práve tu
Európsky súd uplatnil tzv. teóriu zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca
je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť
nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not
only be done; it must also be seen to be done). Tento princíp súd vyložil z čl. 6 ods. 1
Dohovoru prvýkrát v prípade Delcourt



proti Belgicku a neskôr aj v prípade Piersack proti Belgicku. Uvedený princíp spočívajúci v objektívnom
hľadisku nestrannosti sudcu Európsky súd aplikoval aj v prípade Ferrantelli and Santangelo proti
Taliansku, pričom ďalej zdôraznil, že sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný
a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o
dôveryhodnosť, ktorú v demokratickej spoločnosti musia súdy vzbudzovať vo verejnosti. Tento istý
princíp bol aplikovaný aj v nedávnom prípade Kyprianou proti Cypru. (Valko, E. - Jablonka, B.: Právo
na nestranný súd a jeho uplatnenie prostredníctvom námietky zaujatosti. Justičná revue, 56, 2004, č.
6 - 7, s. 795 - 802).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa
objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú
preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey
proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný,
je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa
môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za
objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to,
či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o
tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Skutočnosti uvádzané sudcom JUDr. Martinom Baranom a navrhovateľkou neumožňujú prijať záver, že
je z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčený.

Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť
dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato
a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný
pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.

Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania konkrétneho
sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný, profesionálny prístup. Miera
schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od
všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej
pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný prístup
za každých okolností. Svojím správaním má dbať na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne
spochybňovaná. Musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných
pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je teda aj
schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu i mimo konania
ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj napr. R
47/1998). Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť
vykonávať funkciu sudcu.

V danom prípade z vyjadrenia sudcu vyplýva, že dôvod, pre ktorý sa cíti byť vo veci zaujatý, vidí v
tom, že sa právna zástupkyňa navrhovateľky vystupuje hrubo neprofesionálne vo či jeho osobe. Dôvody
vznesenej námietky zo strany navrhovateľky sa týkali toho, že sa zákonný sudca správal voči právnej
zástupkyni nepriateľsky a neúctivo.

V tejto súvislosti a aj v zhode s doteraz uvedenými argumentmi treba zdôrazniť, že samotná skutočnosť,
že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo
k zástupcovi účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade by
mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca subjektívne
vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo



ak objektívne nemôžu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyvážené
takými okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca
nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by objektívnu
oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné záruky takéhoto
charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky predovšetkým z ústavne zakotveného
nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej moci v demokratickej spoločnosti.

Nadriadený súd svoje rozhodnutie (§ 16 ods. 1 O. s. p.) v predmetnej veci založil na vzájomnej korelácii
a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (subjektívneho aj objektívneho hľadiska).
Vychádzal pritom z názoru, že nestrannosť sudcu nemôže bez ďalšieho (paušálne) ohroziť len samotná
skutočnosť, že účastník cíti, že zákonný sudca voči nemu vystupuje nepriateľsky. Rovnako dôvod na
vylúčenie nemôže bez ďalšieho byť tvrdené neprofesionálne správanie sa právneho zástupcu.

Opačné riešenie chápajúce ako dostatočný dôvod pre vylúčenie sudcu, resp. sudcov len samotné
uvedené skutočnosti by popieralo už spomenutý záver, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti
sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti.

Najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí poukázal na možný vznik zložitej situácie, keď by takéto riešenie
viedlo k situáciám, že účastník by mohol rýdzo účelovo podávať trestné oznámenie na konajúceho
sudcu (sudcov), prípadne občianskoprávne žaloby a tak dosiahnuť jeho (ich) vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci. Umožnilo by sa, aby týmto (obštrukčným) postupom účastník docielil, že danú vec
prejedná a rozhodne iný sudca, ktorý podľa jeho subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší“, príp.
že sa oddiali rozhodnutie vo veci (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
4. augusta 2010 sp. zn. 2Ndob 39/2010). Prijatie takéhoto či obdobne zjednodušeného nazerania by
potom vlastne znamenalo stotožniť sa aj s názorom, že ak de facto v Slovenskej republike v určitých
situáciách nie je jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu
vec prejednať a rozhodnúť, niet tu sudcu, ktorý by nebol vylúčený, a že nemožno teda vec prejednať a
rozhodnúť; to by predstavovalo akceptovanie odmietnutia poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae,
čo je, pravdaže, neprípustné (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla
2010 sp. zn. 1Nc 8/2010).

Nadriadený súd dospel k záveru, že v prípade sudcu JUDr. Martina Barana nemožno mať pochybnosti
o jej nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p., keď neexistuje žiadny dôvod
objektívne zakladajúci pochybnosti o jeho nezaujatosti. So zreteľom na absenciu dôvodu, pre ktorý
by mohli vznikať pochybnosti, že sudca nebude v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne,
rozhodol tak, že tohto sudcu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.