Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoPr/10/2012 z 20. 11. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. novembra 2012, sp. zn. 18CoPr/10/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8211202115.2 Krajský súd Prešov | 18CoPr/10/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8211202115.2 | 2012-11-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: ZP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26157ba7-77d1-45ea-9387-8d1f031cebd9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8211202115.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoPr/10/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211202115
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8211202115.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu B. M., nar. XX. XX. XXXX,
bytom K. K. XXX, zastúpeného JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou v Prešove, Kpt. Nálepku 5 proti
žalovanému A. K. - TAMITRANS, so sídlom Osikov 78, Hertník, IČO: 34 992 324, zastúpenému JUDr.
Rastislavom Lenártom, advokátom v Košiciach, Pollova 32 o zaplatenie 697,05 Eur s prísl., o odvolaní
žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 22. 09. 2011, č. k. 4C 69/2011-19
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok vo veci samej.

Zrušuje rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi 697,05 Eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 697,05 Eur od 27. 11. 2006
do zaplatenia v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

Rozhodol tak o nároku žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia mzdy za vykonanú prácu u žalovaného
za mesiac júl 2006 a náhrady mzdy vo výške jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch
mesiacov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že dňa
30. 06. 2006 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom uzavretá
pracovná zmluva s dňom nástupu do zamestnania 01. 07. 2006 na neurčito, s druhom výkonu práce -
vodič a s mesačnou mzdou vo výške 232,36 Eur (7 000 Sk). Účastníci si zároveň dohodli 3-mesačnú
skúšobnú lehotu od 01. 07. 2006 do 30. 09. 2006. Poukázal, že rozsudkom Okresného súdu Bardejov
zo dňa 29. 04. 2010, č. k. 2C 210/2006-141 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 09.
02. 2011, č. k. 3Co 48/2010-170 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného
so žalobcom je neplatné a nárok na zaplatenie 697,05 Eur s prísl.. súd vylúčil na samostatné konanie,
v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania. Predmetné konanie (vylúčené konanie) sa preto vedie
pod sp. zn. 4C 69/2011. Žalovaný žalobcovi nezaplatil žiadnu mzdu a nepredložil žiadny dôkaz o opaku.
Žalobca netrval na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Na takto zistený skutkový stav, súd
prvého stupňa aplikoval ust. § 79 ods. 3 písm. b), ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce,
ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a uzavrel, že
žalobca v rámci vylúčeného konania požaduje iba zaplatenie mzdy za mesiac júl 2006 a náhradu mzdy
za dva mesiace, čo je minimálny zákonný nárok v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru



podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Mzda žalobcu bola so žalovaným dohodnutá v pracovnej zmluve
7 000 Sk mesačne, a preto trojnásobok mzdy predstavuje 21 000 Sk (697,05 Eur). Keďže žalobca
požadoval menej ako mu podľa zákona patrí, súd s prihliadnutím k zásade dispozičnosti žalobnému
návrhu vyhovel. Zároveň uzavrel, že žalovaný je v omeškaní s plnením so zaplatením mzdy za mesiac
júl a s náhradou mzdy za dva mesiace vždy k poslednému dňu nasledujúceho mesiaca. Keďže žalobca
si uplatnil úroky z omeškania z celej dlžnej sumy až od 27. 11. 2006 (spracovanie návrhu na začatie
konania), prvostupňový súd s prihliadnutím na zásadu dispozície vyhovel žiadaným úrokom. V prvý deň
omeškania bola základná sadzba NBS 4,75 % a dvojnásobok zodpovedá požadovaným 9,5 %.

Zároveň prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia k žiadosti žalovaného odročiť pojednávanie
uviedol, že rozsudok vyhlásil na pojednávaní, na ktorom nebol žalovaný, ani jeho právny zástupca
prítomný, a to postupom podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p.. Právny zástupca žalovaného podaním
doručeným súdu 19. 09. 2011 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní s tým, že dňa 22. 09.
2011 o 10:00 hod. má pracovné stretnutie s iným klientom. Žalovaný splnomocnil na zastupovanie
JUDr. X. Lenárta, advokáta, dňa 19. 10. 2006 a táto plná moc bola spolu s vyjadrením žalovaného
doručená súdu 05. 02. 2007 k sp. zn. 2C 210/2006. Konanie vedené pod sp. zn. 4C 69/2011 je
vylúčenou časťou z konania 2C 210/2006 a plnomocenstvo vylúčením veci na samostatné konanie
nezaniklo. Nebolo preto potrebné osobitne zhotoviť nové plnomocenstvo, lebo vzťah právneho zástupcu
a žalovaného pokračoval aj v predmetnom konaní (4C 69/2011), ktoré je súčasťou konania 2C 210/2006.
Pracovné stretnutie právneho zástupcu žalovaného s iným klientom nemôže byť vážnym dôvodom
pre neúčasť zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 22. 09. 2011. Keďže žalovaný neuviedol taký
dôvod neprítomnosti na pojednávaní, ktorý by objektívne odôvodňoval odročenie pojednávania, súd vec
prejednal a rozhodol bez jeho prítomnosti, nakoľko žalovaný bol na predchádzajúcich pojednávaniach
riadne vypočutý.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 2 O. s. p.. Uviedol, že nebol viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov žalobcovi v rozsudku vyhlásenom na pojednávaní dňa 22. 09. 2011, pretože
právna zástupkyňa žalobcu doručila vyčíslenie trov konania súdu až po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty 3 pracovných dní dňa 30. 09. 2011.

Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že výrok rozsudku je neúplný, zmätočný, vo výroku
chýba jasné uvedenie, z akého právneho titulu súd priznal žalobcovi pohľadávku. Poukázal, že žalovaný
aj jeho právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní dňa 22. 09. 2011 a výslovne
požiadali súd o odročenie pojednávania na iný termín. Dôvodom pre odročenie pojednávania bola
skutočnosť, že žalovaný neudelil plnomocenstvo na zastupovanie v predmetnom konaní advokátovi,
čím súd nemal vyriešenú otázku, či žalovaný súhlasí, resp. nesúhlasí, aby sa pojednávanie konalo
bez účasti advokáta. Právny zástupca žalovaného v písomnom ospravedlnení zároveň uviedol, že v
deň pojednávania mal pracovné stretnutie s iným klientom z Českej republiky, pričom tento klient sa
mu ohlásil až dňa 16. 09. 2011. Keďže nebolo možné dohodnúť s týmto klientom iný termín stretnutia,
vzhľadom na jeho pracovné a podnikateľské povinnosti a aktivity v Českej republike, požiadal súd
o odročenie pojednávania na iný termín. Súd tento dôvod neakceptoval. Preto má za to, že súd
porušil procesné práva žalovaného, odňal mu možnosť konať pred súdom, a porušil aj zásadu rovnosti
účastníkov konania uvedenú v ust. § 2 O. s. p.. Naviac súd nemal žiadnym relevantným dôkazom
preukázané, či žalobcovi bola alebo nebola žalovaným zaplatená mzda a žalobca súdu nepredložil
dôkaz o tom, že skutočne mu mzda nebola vyplatená. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa aj jeho výrok vo
veci samej je presný, jasný, zrozumiteľný a môže slúžiť ako exekučný titul pre nútený výkon rozhodnutia.
Zdôraznil, že predmetný spor sa vedie už od roku 2006 a súd prvého stupňa vo veci pojednával celkom
5x. Preto tvrdenie, že žalovanému postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom je účelové s
úmyslom nedôvodne predlžovať spor. Nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady rovnosti strán, nakoľko z
tejto zásady nevyplýva právo na úspech v konaní, pre ktorúkoľvek stranu, ale jej základným zmyslom je
rovnosť možností. Možnosti predkladať dôkazy a návrhy mali obidve strany zachované, pričom žalovaný
nepredložil žiadne návrhy na doplnenie dokazovania vo veci samej (nepredložil dôkazy o zaplatení



mzdy a náhrady mzdy žalobcovi), aj keď mal dostatok času a priestoru na prednesenie svojich návrhov.
Navrhol, aby odvolací súd vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Žalobca v podanom odvolaní, len proti výroku o náhrade trov konania, uviedol, že trovy konania vyčíslil
dňa 26. 09. 2012 (správne 2011; poznámka odvolacieho súdu), pričom rozsudok bol vyhlásený dňa 22.
09. 2011. Podľa názoru žalobcu ide o veľmi prísny krok súdu prvého stupňa z dôvodu, že spor je vedený
na súde už od roku 2006, kde žalovaný a jeho právna zástupkyňa museli cestovať na pojednávanie z
Prešova do Bardejova, a preto je nespravodlivé, ak tieto trovy neboli priznané. Navrhol, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania a žalobcovi priznal vyčíslené
trovy konania vo výške 1 352,21 Eur.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1 O. s. p..
Podľa tohto ustanovenia odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah
preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa
rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky
proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 205 ods. 2, § 205a O. s. p. Nad
rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa
preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Treba ešte uviesť, že odvolací súd
na prejednanie podaného odvolania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. nenariaďoval pojednávanie.
Nariadenie pojednávania si totiž nevyžiadalo zopakovanie či doplnenie dokazovania, ani dôležitý verejný
záujem a ani to, žeby súd rozhodol vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Po takomto
preskúmaní napadnutého rozhodnutia vo veci, aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd
k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu, ani zrušenie odvolaním
napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci samej dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne vyhodnotil
jednotlivé zistenia a vec aj správne právne posúdil. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave. Na týchto
správnych skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd
poukazuje na výstižné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej a len pre zdôraznenie
dodáva:

V predmetnej veci bolo právoplatne rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného
so žalobcom je neplatné. Súd prvého stupňa správne vyložil ust. § 79 ods. 3 písm. b), zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), podľa
ktorého, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho
pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej
dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže súd skorším rozhodnutím vyslovil neplatnosť
skončenia pracovného pomeru žalovaným so žalobcom v skúšobnej dobe a žalobca netrval na ďalšom
zamestnávaní u žalovaného, platí právna domnienka o skončení pracovného pomeru dohodou a
žalobca má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa ust. § 134 Zákonníka
práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dohodnutý mzdový nárok predstavoval 232,35 Eur
brutto (7 000 Sk) mesačne (č. l. 5 spisu).

Podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v ods. 3 písm. b) zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa ust. § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak žalobcovi z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, priznal náhradu mzdy za dva mesiace predstavujúcu 464,70 Eur.



Podľa ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu. Citované ustanovenie zakotvuje jedno zo základných práv zamestnanca, a to
právo na mzdu. Toto právo je viazané na výkon práce zamestnanca. Základnou myšlienkou uvedeného
vymedzenia je peňažné plnenie, na ktoré má zamestnanec nárok za odpracovaný čas.

Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že pracovnoprávny vzťah žalobcu
so žalovaným vznikol na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 30. 06. 2006 s nástupom od 01.
07. 2006. Žalobca aj fakticky prácu pre žalovaného vykonával od 01. 07. 2006 do 31. 07. 2006 ako
vodič motorového vozidla. Nebolo by preto spravodlivé, aby žalovaný za vykonanú prácu žalobcovi
nezaplatil mzdu. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný mu nevyplatil žiadnu mzdu za výkon práce (ust. §
118 ods. 1 Zákonníka práce), tiež mu nezaplatil ani náhradu mzdy postupom podľa ust. § 79 ods. 3 písm.
b), ods. 4 Zákonníka práce. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že súd prvého stupňa nemal žiadnym
relevantným dôkazom preukázané, či bola alebo nebola žalobcovi zaplatená mzda, odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok vychádza pri rozdelení dôkazného bremena medzi účastníkov konania zo
zásady kontradiktórnosti spojenej so zásadou formálnej pravdy. Znamená to, že konajúci súd zásadne
nevyhľadáva iniciatívne ex offo dôkazy slúžiace na podporu alebo vyvrátenie tvrdení ktoréhokoľvek
účastníka konania, ale očakáva tvrdenia, následné návrhy dôkazov na ich podporu, práve od sporových
strán. Uvedená konštrukcia plynie z predmetu občianskeho súdneho konania, ktorým je nachádzanie
práva v spore medzi konkrétnymi subjektmi práva. Vychádza sa zo záujmu týchto subjektov na úspechu v
konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej procesnej aktivity
a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu tým, že existujúci spor rozhodne v
prospech účastníka konania, ktorý uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku všetkým svojím relevantným
tvrdeniam a v neprospech účastníka, ktorý dôkazné bremeno neuniesol.

Dôkazné bremeno na preukázanie zaplatenia mzdy a zaplatenia náhrady mzdy bolo preto na žalovanom.
Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom v konaní pred prvostupňovým súdom nepreukázal, aby
žalobcovi zaplatil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd zároveň vyzval
žalovaného, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložil dôkazy preukazujúce zaplatenie mzdy
žalobcovi, keďže odvolacia námietka žalovaného smerovala proti tomu, že „súd nemal žiadnym
relevantným dôkazom preukázané, či žalobcovi bola alebo nebola zaplatená mzda“. Žalovaný výzvu
obdŕžal 02. 11. 2012 a v súdom stanovenej lehote nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce zaplatenie
mzdy a zaplatenie náhrady mzdy.

Za takéhoto stavu je preto potrebné konštatovať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce
zaplatenie mzdy a zaplatenie náhrady mzdy, nepredložil žiadny dôkaz o opaku tvrdenom žalobcom.

So zreteľom na vyššie uvedené je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej vecne správne, a
preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 697,05 Eur
s prísl., potvrdil ako vecne správny (§ 219 O. s. p.).

K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa pojednával a rozhodol vo veci dňa 22.
09. 2011 bez účasti žalovaného a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že požiadali o odročenie
pojednávania, odvolací súd poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd pokračuje v
konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z obsahu podania označeného ako
„Ospravedlnenie neúčasti - podanie vyjadrenia“ zo dňa 16. 09. 2011 (č. l. 10 - 11 spisu) vyplýva, že právny
zástupca žalovaného žiadal odročiť pojednávanie nariadené na deň 22. 09. 2011 z dôvodu neudelenia
plnomocenstva právnemu zástupcovi na zastupovanie v predmetnom konaní. Ďalším dôvodom bola
skutočnosť, že v deň pojednávania mal právny zástupca žalovaného JUDr. Rastislav Lenárt služobné



jednanie s iným klientom z Českej republiky, a pretože klient oznámil advokátovi termín pracovného
jednania až dňa 16. 09. 2011, nebolo možné s klientom dohodnúť iný termín pracovného stretnutia.
Žalovaný v odvolaní poukazuje na porušenie jeho procesných práv v konaní, pričom odvolací súd z
obsahu spisu zistil, že žalovaný dňa 19. 10. 2006 splnomocnil na zastupovanie JUDr. Rastislava Lenárta,
advokáta, a táto plná moc bola doručená súdu dňa 05. 02. 2007 k sp. zn. 2C 210/2006. Predmetné
konanie bolo vedené pred Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 4C 69/2011 a je vylúčenou časťou
z konania vedeného pôvodne pred Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 2C 210/2006. Preto ak
žalovaný splnomocnil advokáta JUDr. Rastislava Lenárta na zastupovanie v súdnych konaniach (viď
plnomocenstvo z č. l. 13 nachádzajúce sa v pripojenom spise 2C 210/2006), nebolo potrebné osobitne
splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní 4C 69/2011. Na pojednávanie nariadené na deň 22.
09. 2011 právny zástupca žalovaného prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 20. 06. 2011 (č. l. 9
spisu). Pracovné stretnutie právneho zástupcu žalovaného s iným klientom nie je dôležitým dôvodom
pre odročenie pojednávania. Advokát mal pracovné stretnutie s iným klientom zosúladiť tak, aby sa
pojednávania, na ktoré bol riadne a s dostatočným predstihom predvolaný, zúčastnil. Nie je povinnosťou
súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého
dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O. s. p.) patrí výlučne do právomoci konajúce súdu. Odvolací súd sa stotožňuje
s názorom súdu prvého stupňa, že pracovné stretnutie s iným klientom v deň pojednávania nemôže
byť dôležitým dôvodom pre odročenie súdom nariadeného pojednávania. Za takéhoto stavu odvolacia
námietka žalovaného týkajúca sa odňatia možnosti žalovaného konať pred súdom nie je dôvodná.
Naviac žalovaný, resp. jeho právny zástupca bol prítomný v predmetnej veci na predchádzajúcich
pojednávaniach konajúcich dňa 05. 05. 2008, dňa 31. 03. 2009, dňa 13. 10. 2009, dňa 21. 12. 2009,
dňa 15. 02. 2010 a dňa 29. 04. 2010. Na uvedených pojednávaniach bol riadne vypočutý ako účastník
konania. Mal právo predkladať dôkazy, resp. navrhoval vykonanie dôkazov.

K odvolacej námietke žalobcu o nepriznaní náhrady trov konania, odvolací súd poukazuje na ust. §
151 ods. 1, 2 O. s. p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania
je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak
účastník v lehote podľa ods. 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo
spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatuje, že právna zástupkyňa žalobcu doručila súdu
vyúčtovanie trov konania po uplynutí zákonom stanovenej lehoty dňa 30. 09. 2011, pričom rozsudok
bol vyhlásený dňa 22. 09. 2011, t. j. lehota 3 pracovných dní na uplatnenie trov konania uplynula dňa
27. 09. 2011 (utorok, riadny pracovný deň). Z obsahu spisu však nie je možné dostatočne zistiť, či
vyúčtovanie trov konania bolo súdu doručené osobne 30. 09. 2011 alebo poštou. Na č. l. 16 spisu sa totiž
nenachádza pečiatka „obálka pripojená“. Za stavu, že právna zástupkyňa žalobcu preukáže zaslanie
vyúčtovania odmeny za poskytnutie právnych služieb poštou odoslanou najneskôr dňa 27. 09. 2011, je
potrebné priznať úspešnému žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia.
V opačnom prípade sa bude predpokladať, že vyúčtovanie odmeny za poskytnutie právnych služieb
bolo doručené súdu osobne dňa 30. 09. 2011, t.j. po uplynutí lehoty 3 pracovných dní od vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej a žalobca má nárok na náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.