Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14CoE/12/2012 z 13. 3. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 13. marca 2012, sp. zn. 14CoE/12/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8309211024.1 Krajský súd Prešov | 14CoE/12/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8309211024.1 | 2012-03-13 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 4 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36d70b83-eece-4236-8b0f-4cd37e54e79f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8309211024.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoE/12/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309211024
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8309211024.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
Údernícka č. 5, Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851
01 Bratislava, IČO: 36 613 843, konajúcou Mgr. Tomášom Kušnírom, advokátom, konateľom spoločnosti,
proti povinnému: M. M., nar. XX.X.XXXX, A. XXX, XXX XX Y., o vymoženie 1.435,67 eur s prísl., vedenej
u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka č. 62, 821 08
Bratislava pod sp. zn. Ex 4485/09u, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Humenné
č. k. 15Er/915/2010-14 zo dňa 2.11.2011, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou zamietol žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti
povinnému na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. EP 21266/09 vydaného dňa 25.6.2009 JUDr.
Jozefom Adamovským, rozhodcom rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej
komore s.r.o. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.7.2009 a vykonateľnosť 17.7.2009.
Rozhodcovský súd vo veci konal na základe zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky zo dňa 10.1.2005
uzavretej právnym predchodcom oprávneného - spoločnosťou Quatro a.s. Kežmarok s povinným. Túto
zmluvu súd prvého stupňa posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa.
Súčasťou uzavretej zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou
(ďalej len VOP) obsahujúce v čl. VII písm. n/ aj rozhodcovskú doložku, v ktorej je uvedené, že všetky
spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o pôžičke a v súvislosti s ňou budú rozhodované rozhodcovským
súdom, ktorý určí veriteľ a jediným rozhodcom, ktorého určí predsedníctvo tohto súdu. Súd prvého
stupňa má za to, že rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Podľa
názoru exekučného súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve
nekalou podmienkou, ktorá nie je pre spotrebiteľa záväzná a preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na výkon exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie oprávnený. Namieta, že súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil vec, keď prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov. S poukazom
na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 159 O.s.p. je toho názoru, že zákon
o rozhodcovskom konaní upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako, ako je to
v úprave danej Občianskym súdnym poriadkom pri rozsudkoch všeobecných súdov. Súd, ktorý koná



vo veci exekúcie je príslušný konať vo veci iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd
nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal
súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by
exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom,
čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok
SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k
rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda napríklad nemá právomoc
vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo právomoc rozsudok zrušiť, alebo zmeniť jeho výrok. V tejto
súvislosti poukázal na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 5/02 zo dňa 21. mája 2003. Pri výklade ust. § 45 ods. 1
písm. c/ zák. o rozhodcovskom konaní, treba mať na zreteli to, že exekučný súd pri zastavení exekúcie
nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a skúma len vlastnosti uloženej
povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom takéhoto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia
je v súlade s právom. Aj s poukazom na rozhodnutie NS ČR zo dňa 30.10.2009 sp. zn. 33Cdo 2675/2007
poukazuje na to, že existenciu resp. neexistenciu dôvodu pre zastavenie exekúcie je možné skúmať len
priamo z výroku rozhodcovského rozsudku. Odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ

C 40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa

Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval
nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a ani to, aby
exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ
nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Za
súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný
súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o
svojich právach, no neuplatnil si ich. Zároveň poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali
ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti
OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku
a v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej
zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným
ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani
platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 OZ). To znamená, že pokiaľ pred dňom
1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti
vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. S poukazom na vyššie
uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil
mu vec na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podaným odvolaním rozhodol o predložení veci
odvolaciemu súdu. Vec tak bola predložená odvolaciemu súdu v súlade

s § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd prejednal vec podľa § 251 ods. 4, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania.
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený uznesenie súdu prvého stupňa preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého
uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie
dôvody nemôžu privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa § 41 ods. 1 Ex. por. je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2
Ex. por..

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia



zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálne (z aspektu obsahovej náležitosti
rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinnosti, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa musí nútene vykonať).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určitom
zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zák. č.
244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanou zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli

(§ 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.).

Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vykonanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo
by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník
rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v
rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský
rozsudok a nevyužil ani možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na
príslušnom súde, je tu irelevantná. Nemožno preto prihliadať na námietky odvolateľa poukazujúcimi na
to, že na takýto prieskum nebola daná právomoc exekučného súdu, ani tie, ktoré namietajú, že povinný
nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Ak v predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský
rozsudok je vykonateľný exekučný titul, takýto jeho postup bol podľa názoru odvolacieho súdu plne
opodstatnený a zákonom podložený. Napokon správnosť takéhoto postupu bola potvrdená aj v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011 prejednávajúcemu obdobnú vec.
Možno uzavrieť, že exekučný súd pri posudzovaní rozhodcovskej doložky skúmal len to, či oprávneným
predložený rozsudok je vykonateľný exekučný titul z hľadiska toho, či ho vydal rozhodcovský súd, či
rozhodca s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,
ako túto otázku vyriešil rozhodca. Zodpovedajúco aj názoru vyslovenému v Náleze Ústavného súdu SR
IV. ÚS/78/2011 možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd
oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Vychádzajúc z dôvodov podaného odvolania nemali by byť v predmetnej veci pochybnosti o tom, že
zmluva uzavretá dňa 10.1.2005 medzi právnym predchodcom oprávneného (Quatro a.s.) a povinným je
štandardnou formulárovou zmluvou, ktorú oprávnený (jeho právny predchodca) dojednáva vo viacerých
prípadoch a zmluvný partner (spotrebiteľ) jej obsah podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a ods.1
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Takúto povahu
majú nepochybne aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro,
a.s., ktoré boli inkorporované do Zmluvy o poskytnutí rýchlej pôžičky č. 2022367. Rovnako v konaní
nie sú aj pochybnosti o tom, že oprávnený (jeho právny predchodca) poskytol povinnému pôžičku v



rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a že túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ.
Spotrebiteľský charakter zmluvy oprávnený v podstate ani nenamieta.

Súčasťou uzavretej zmluvy zo dňa 10.1.2005 boli aj Všeobecné obchodné podmienky pôžičky
poskytovanej spoločnosťou. V rámci nich pod bodom VII. Záverečné ustanovenie písm. n/ je
inkorporovaná aj rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej
hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu.
Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné záväzné
a vykonateľné.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením realizovaným súdom prvého stupňa, že takto dohodnutá
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a
je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Súhlasiť treba so záverom súdu prvého stupňa
aj v tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností možno považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Obč. zák.. Rozhodcovská doložka
spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Nezaručuje rovnaké
práva spotrebiteľa, aké by mal v konaní pred všeobecným súdom. Nič na tom nemení, že výslovne
neprijateľnosť dohodnutia výlučnej právomoci rozhodcovského súdu bola zapracovaná do Občianskeho
zákonníka až novelou, ktorá upravila neprijateľnosť tejto zmluvnej rozhodcovskej doložky v ust. § 53 ods.
4 písm. r/ Obč. zák.. Takúto neprijateľnosť možno vyvodiť už z aplikácie generálnej klauzuly uvedenej
v § 53 ods. 1 Obč. zák..

Pre vec je však dôležitým aj to, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná len do Všeobecných
obchodných podmienok, na ktoré odkazuje zmluva o pôžičke. VOP nie sú podpísané spotrebiteľom. Za
takéhoto stavu absentuje aj náležitosť písomnej formy dohody o rozhodcovskej zmluve v zmysle ust. §
4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.. Preto je odvolací súd toho názoru, že nebolo platne dohodnuté, že spory
medzi účastníkmi tohto konania bude riešiť rozhodcovský súd.

Už pri tomto závere sú irelevantné aj námietky oprávneného, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali
ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti
OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ a zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku
a v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej
zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. K tomu však
možno uviesť aj to, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere je vo vzťahu k Obchodnému
zákonníku zákonom špeciálnym, teda úpravou „lex specialis" k úprave Obchodného zákonníka a takáto
zmluvu musí mať náležitosti upravené týmito zákonmi a zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka, a to § 52 a nasl., ktoré obsahujú úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedený vzťah
má teda občianskoprávny charakter. Ďalej je nepochybné, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007
Z.z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že spotrebiteľskom zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno
totiž opomenúť už vyššie uvedenú existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený
zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na ustanovenie § 23a
uvedeného zákona, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje (a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali) sú tak všetky
argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, irelevantné.

Za takéhoto stavu je aj odvolací súd toho názoru, že nebola platne dohodnutá právomoc rozhodcu na
rozhodnutie predmetnej veci. Ak nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok rozhodca. Už toto sú dôvody, pre ktoré exekučný súd je
povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto
smere odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011 v ktorom sa uvádza,
že ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Ex. por. vyšla najavo existencia takej relevantnej okolnosti,



so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, musí exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia zamietnuť.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.