{"guid": "a80911bc-3ecf-4944-a4b7-47a89fe2112b:b1b12fba-f16c-4fa0-b55b-1f1902a7dad8", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2", "spisova_znacka": "17CoE/134/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17CoE/134/2012 z 26. 9. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. septembra 2012, sp. zn. 17CoE/134/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2", "identifikacne_cislo": "8410206498", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Jana Burešová", "sudca_id": 1313, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-buresova-1313", "datum_vydania": "2012-09-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1b12fba-f16c-4fa0-b55b-1f1902a7dad8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/134/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410206498
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8410206498.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnému Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, o vymoženie 191,83
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k.
8Er/1125/2010-56 zo dňa 26.04.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 20501/10.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, §§ 44 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní, §§ 52 a 53 Občianskeho zákonníka a s poukazom na rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4CoE 42/10, 3CoE 29/10 ako aj stanovisko schválené na spoločnom rokovaní
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove dňa 27.09.2010 aplikoval
Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že v posudzovanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáha vymoženia
191,83 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa 19.07.2010, sp. zn. II/2010-1979.
Dojednanie rozhodcovskej doložky (článok IV., bod 4.9 odsek 4.9.1 obchodných podmienok pre úver)
je v tomto prípade nekalou podmienkou, lebo núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní a znemožňuje mu tak voľbu dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom.
Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich
súčasť spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa
podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a



exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom.
Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať
ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči
rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny
poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Absencia takejto právomoci
exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah do
práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu.

Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského
rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný
na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia
by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym
poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na
iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08). Navyše exekučný súd je podľa
§ 45 ods. 1 ZRK povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie.

Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti.

Ďalej dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v
prechodnom ustanovení § 897f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením§ 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť
právnych úkonov, vzniknutých pred 01.01.2008. Ak teda pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva
o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až § 54. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s §
261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú týmto predpisom bez ohľadu na povahu účastníkov.
Ak je ním spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolávajúc sa na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
oprávnený uviedol, že uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej
rozhodcovskej doložky.

Odvolateľ taktiež poukázal na to, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy len
plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, pričom ide o
špeciálny predpis. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M
Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške
10,96 eur s DPH.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydala vyššia súdna úradníčka. V spise sa nachádza záznam
zákonného sudcu, podľa ktorého sa s uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou stotožňuje a
nariadila vec predložiť odvolaciemu súdu ( § 374 ods. 4 O. s. p. ).



Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že  odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej
právoplatnosti súdneho rozhodnutia  a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z
právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je
bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia  v
blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto  prípad ide aj v
ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá
dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského
rozsudku. Zastavením  exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením
exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na
uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po  „nariadení
exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu  u exekútora (§ 36 ods. 2 EP)  a logicky sa začaté
exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh
ministerstva  spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd
sa  s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.
§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo
ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou
používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu
pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie
sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“ (porov. napr. § 38 ods. 3 a § 40 ods. 2 proti § 57 Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie
z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej
neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora
postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno
striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov
hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické
odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods.
4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy
exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu)
boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy,



ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne
by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore.
Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o
vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase,
keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti
uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento
postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení
exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom
rozpore s dikciou ustanovenia §  45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska
komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť
záväzok štátu.

Odvolací súd ako prvé skúmal to, že v tomto prípade je právny vzťah vzťahom spotrebiteľským -
založeným na spotrebiteľskej zmluve.

Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatrabankou, a.s.) a povinným bol v
prejednávanej právnej veci založený zmluvou o bežnom účte uzavretou dňa 23.11.2002, a teda v
čase, keď ešte nebol účinný zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým boli v Občianskom zákonníku upravené
Spotrebiteľské zmluvy (V. hlava). V čase uzavretia predmetnej zmluvy boli spotrebiteľské zmluvy
upravené zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Podľa ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa typovou zmluvou sa
podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa typová zmluva nesmie
obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä
1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo
na prevzatie inej služby,
2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby
spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Z obsahu predmetnej zmluvy o bežnom účte je zrejmé, že išlo o predformulovanú zmluvu, ktorá bola
určená pre viaceré prípady a spotrebiteľ (povinný) jej obsah nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť.
Rovnako nemohol ovplyvniť ani znenie všeobecných obchodných podmienok, ktoré v zmysle bodu XII/4
zmluvy tvoria jej súčasť. Z toho je zrejmé, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a že vzťah
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, od ktorého sa odvíja nárok uplatnený v tomto
exekučnom konaní, je vzťahom spotrebiteľským.

Ako je vyššie uvedené, je pravdou, že predmetná spotrebiteľská zmluva bola uzavretá ešte pred
účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (t.j. pred 01.04.2004). Avšak v zmysle § 879f ods. 3 a 4 veta prvá
Občianskeho zákonníka (záverečných a prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004)
spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia
dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu
alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s
ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto



zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len \"neprijateľná podmienka\").

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia.

Aj keď je pravdou, že zmluva bola uzavretá pred tým, ako vyššie citovaná právna úprava nadobudla
účinnosť, v zmysle citovaných prechodných ustanovení § 879f Občianskeho zákonníka sa právna úprava
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách použije aj na posudzovanie spotrebiteľských
zmlúv uzavretých pred 01.04.2004, ak sa v lehote 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona č.
150/2004 Z.z. (t.j. do 01.07.2004) tieto spotrebiteľské zmluvy nedajú do súladu s ustanoveniami § 53 a
54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004.

Cieľom tohto intertemporálneho ustanovenia  je dosiahnuť čo najefektívnejšie očistenie života
spotrebiteľov od neprijateľných podmienok v skôr uzavretých spotrebiteľských zmluvách. Pritom je nutné
poukázať na prednosť medzinárodnej zmluvy  (čl. 7 ods. 2 ústavy), teda aj zmluvy o Európskej únii a
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Aj za predpokladu, že zmluva bola uzavretá pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (t.j.
pred 01.05.2004), je nutné poukázať napr. na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 15. 06. 2009
č. I. ÚS 342/09. Ústavný  súd v závere obiter dicta citovaného nálezu  konštatoval, že obecné súdy
mali nájsť taký výklad ustanovení občianskeho zákonníka v znení účinnom v dobe uzatvorenia zmluvy
medzi sťažovateľom a spoločnosťou ZEPTER INTERNATIONAL s. r. o., ktorý by reflektoval nielen zhora
uvádzané ústavnoprávne podmienky, ale tiež obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej
v príslušných smerniciach, hoci v okamihu vzniku daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom
právnom poriadku výslovná úprava implementujúca tieto smernice a ČR nebola členom EÚ. Je na mieste
poznamenať, že Slovenská republika a Česká republika sa stali členmi Európskej únie v rovnakom čase
a taktiež poukázať na príbuznosť právnych poriadkov oboch týchto štátov.

Z judikatúry slovenských súdov dáva odvolací súd do pozornosti napr. rozsudok  Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 61Cb 221/09-144 zo dňa 28.06.2010, podľa ktorého, aj keď jednoznačná
právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou
od 01. 04.2004 (zákonom č. 150/2004 Z. z.), jej cieľom, to zn. dodatočnej úpravy spotrebiteľského
práva, bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským
právom, resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia



s nepriamymi účinkami smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby sa právo vykladalo vo svetle smerníc Európskej únie
aj v prípadoch, ktoré skutkovo dopadajú  do obdobia spred vstupu členského štátu do EÚ, je nevyhnuté,
aby aj súdy  tento cieľ naplnili.

Smernica Rady 93/13  o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva
obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl. 6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných
ľudí. (pozri  napr. rozsudok Mostaza  Claro bod 37, Asturcom bod 51).

Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má
klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku,
a to v záujme vyššej kvality života (pozri uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/
Korčkovská, bod 50).

Pri takýchto východiskách mala byť zodpovedaná aj odvolacia otázka retroaktivity spotrebiteľských
noriem na zmluvu z roku 2002. Odvolací súd nevidí dôvod, aby spotrebiteľ nebol efektívne chránený
normami európskeho práva založeného na principiálnych otázkach alebo žeby sa ochrana mala striktne
vzťahovať až od určitého dňa, mesiaca a roka. Alebo inými slovami povedané, aby bolo spotrebiteľovi
tých istých služieb odkázané, že naňho táto efektívna ochrana daná až na úroveň pravidiel verejného
poriadku nedopadá. Pre termín neprijateľná zmluvná podmienka  sa zvykne pritom použiť aj termín
nečestná, nemorálna, nekalá podmienka.

V konečnom dôsledku oprávnený (resp. jeho právny predchodca) mal vytvorenú príležitosť dať zmluvu
do súladu so zákonom a cieľmi európskeho spotrebiteľského práva (§ 879f  Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje
rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom po 01.04.2004). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide
len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj
takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto
aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom
konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto
podmienku zaradil do ust. § 53 ods. 4 písm. r) zavedeného do Občianskeho zákonníka od 01. 01. 2008
novelou č. 379/2008 Z.z..

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných
veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/64/2010,  5CoE/16/2011,
5CoE/29/2011 a ďalšie).

S oprávneným nie je možné súhlasiť ani v tom smere, že išlo o naplnenie § 93b ZoB.

Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme
predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri
predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa,
a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa  a jeho voľba nenapĺňa
taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných



podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa  v rámci kontraktácie nemenia, že
sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom  spočíva
faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie
POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie  spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie  došlo
k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil
povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno
nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku
je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže
aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti
rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012).  Na
toto uznesenie odvolací súdu poukazuje aj vo vzťahu k námietka odvolateľa spočívajúcej v citovaní
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia
§ 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Oprávnený v odvolacom konaní nebol úspešný a preto mu nepatrí právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Er/1125/2010", "guid": "2ec54fc2-5380-4863-8951-fba5e1ef51b7:c0e2a686-360e-4c68-9222-b861312ca99d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:53975195-7554-40e6-aa6c-f45c83a75783", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 342/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/09 z 11. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-11", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53975195-7554-40e6-aa6c-f45c83a75783"}, {"guid": "b9c10230-4585-4fe7-929c-6204e5914f8b:69f5d675-e560-454e-8c82-3ccd24ca6b00", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8811201277.1", "spisova_znacka": "6CoE/66/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoE/66/2012 z 26. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-03-26", "citacie_n": 1512, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8811201277.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4b530457-22c0-4d03-b40d-f2a1b3d696da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 545/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 545/2012 z 26. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b530457-22c0-4d03-b40d-f2a1b3d696da"}, {"guid": "d6e26369-b9e6-497b-8302-ef4d1b8c7e61:147df2a6-7ebf-4c40-ad5e-4b4b926dde02", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3814213267.1", "spisova_znacka": "11CoE/166/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/166/2014 z 10. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814213267.1"}]}