Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoE/106/2012 z 28. 11. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 28. novembra 2012, sp. zn. 10CoE/106/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8411204044.2
Krajský súd Prešov | 10CoE/106/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8411204044.2 | 2012-11-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 213 ods. 3 OSP, § 213 ods. 4 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 212 ods. 3 OSP, § 497 ObZ, § 52 ObZ, § 54 ObZ, § 3 ZRK, /SK/ZZ/0/0, § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1c5238a-0c06-49d8-a75b-b7174674b75c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8411204044.2

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoE/106/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8411204044
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Irena Dobňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8411204044.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
č. 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou MCGA legal,
s.r.o., so sídlom Partizánska č. 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému: K. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom U. č. XXX, XXX XX C. Q., o vymoženie 4.357,23 eur s prísl., vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Kamila Líšku, Exekútorský úrad Bratislava, Ul. 29. augusta č. 2, 811 07 Bratislava,
pod sp. zn. EX 2156/2011, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k.
8Er/594/2011-38 zo dňa 3.8.2012, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Vychádzal z toho, že podľa návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený žiadal
realizáciu exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU
zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. zo dňa 10.12.2010 sp. zn.
G09090606. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že povinný uzavrel s právnym predchodcom
oprávneného spoločnosťou GE Money, a.s. dňa 5.10.2007 zmluvu o úvere č. 1028717761 (ďalej len
„zmluva o úvere“), podľa ktorej mu bol veriteľom poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk, ktorý sa zaviazal
splácať v pravidelných mesačných splátkach po 2.152 Sk. V odôvodnení uznesenia súdu prvého stupňa
sa ďalej uvádza, že rozhodcovská doložka - čl. V, bod 5.38 obchodných podmienok od spotrebiteľa
vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka je
súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú predchodca oprávneného v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa súdu
prvého stupňa je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou,
ktorá je podľa § 53 ods. 4, § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatnou. Tento záver súd prvého stupňa oprel
o to, že spotrebiteľ v porovnaní s dodávateľom sa nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ
ide o vyjednávajúcu silu, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Povinný v predmetnom prípade nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy
ovplyvniť, pretože jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Obsah zmluvy bol vopred daný
a spotrebiteľ mohol zmluvu buď prijať ako celok alebo ako celok odmietnuť. Pre záver o neprijateľnosti
dojednania rozhodcovskej doložky súd

preto s odkazom na ust. § 44 ods. 2 EP zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom
prvého stupňa. Zmluva, ktorú uzavrel právny predchodca oprávneného s povinným, bola uzavretá
„10.10.2005“ a išlo o úverovú zmluvu, pričom právne vzťahy z takejto úverovej zmluvy sú upravené



v § 497 a nasl. Obch. zák. a v súlade s ust. § „261 ods. 1 písm. b/“ Obch. zák. sa spravujú tieto
vzťahy Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Úvahu súdu
o aplikácii § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. označuje za nesprávnu aj vzhľadom na obsah dôvodovej
správy k novele Obč. zák. účinnej od 1.1.2008. Predmetná rozhodcovská doložka bola uzavretá v
zmysle platného zákona a neprieči sa dobrým mravom, pretože nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva
voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. Zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil
svoje právo proti dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. V
období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Obč. zák. vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu
o dielo a na iné zmluvy upravené v 8 časti Obč. zák., ako aj na zmluvu podľa § 55 Obč. zák.. Právna
dovolenosť či rozpor s dobrými mravmi v predmetnej úverovej zmluve môže byť posudzované len podľa
zák. o spotrebiteľských úveroch, zák. o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení platnom
v čase uzavretia zmluvy. Rozpor s týmito zákonmi nebol prvostupňovým súdom z rozhodcovského
rozsudku, ba ani z úverovej zmluvy zistiteľný. Poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
9CoE/18/2010. Ust. § 53 ods. 4 Obč. zák. v čase uzavretia zmluvy za neprijateľnú podmienku
neoznačovalo rozhodcovskú doložku. Dáva do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.10.2009 vo
veci C-40/08. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky však súd aj v zmysle tohto rozhodnutia môže a musí
posúdiť z hľadiska toho, že v slovenskom práve bolo do 1.1.2008 dovolené dojednanie rozhodcovskej
doložky aj v spotrebiteľských úverových zmluvách. Podobne sa musí posudzovať aj neprimeranosť
ďalších podmienok stanovených v § 53 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
Prípadný záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky sa preto nemôže týkať časti rozhodcovského
rozsudku upravujúcej predmet plnenia, či cenu plnenia uvedenej v úverovej zmluve. Podľa rozsudku
Spoločenstvo neukladá vnútroštátnemu súdu, aby „nepoužil vnútroštátne procesné pravidlá spojujúce s
určitým rozhodnutím prekážku rozsúdenej veci, aj keby to umožňovalo napraviť porušenie ustanovenia
práv Spoločenstva akéhokoľvek druhu, vyplývajúceho z dotknutého rozhodnutia“. V prejednávanej veci
sa stal rozhodcovský rozsudok právoplatný a vykonateľný aj z dôvodu, že povinný nepodal opravný
prostriedok podľa § 3 ZRK. Nepodal ani žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to ani z
dôvodu prípadnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy - doložky. Napokon je toho názoru, že ani neplatnosť
rozhodcovskej doložky nemá vplyv na vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu,
ale len na vznik práva povinného dlžníka podať žalobu podľa § 40 ZRK. V tomto odkazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave 18CoE/924/09, či iné. Podľa oprávneného nenastala vo veci ani jedna
skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní, pre ktorú by nebolo možné vo veci
vydať na základe žiadosti exekútora poverenie na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia rozhodol vyšším súdnym úradníkom.
Po podaní odvolania oprávneného vec bola predložená sudcovi súdu prvého stupňa. Tento súhlasil s
rozhodnutím VSÚ a rozhodol o predložení veci odvolaciemu súdu. Vec tak bola predložená odvolaciemu
súdu zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovská doložka uvedená v obchodných podmienkach úverových produktov (verzia 2/2006) -
bod 5.38 nebola platne uzavretá, a aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať
spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka v znení v tom čase platnom.

Zmluva o úvere zo dňa  5.10.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným,
je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného



zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným
zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto
úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový
vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto
aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo však v období od 25.11.2004  do
31.12.2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré
otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa § 23a zákona číslo 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté
podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť ustanovenia tohto
osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej v obchodných podmienkach - bod 5.38 sa musí posudzovať
tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. - ďalej len ZoRK, ako
aj podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 5.10.2007.

Podľa § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami, alebo vo vzájomne vymienených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli. Podľa § 4 ods. 3 ZoRK možno nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy
nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci
samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomocí rozhodcovského súdu.

V preskúmavanej veci úverová zmluva zo dňa 5.10.2007, podpísaná oboma účastníkmi, neobsahuje
takúto rozhodcovskú zmluvu. V zmluve je len vyhlásenie o tom, že povinný ako zákazník svojim
podpisom potvrdzuje, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami, nemá k nim žiadne výhrady a
zaväzuje sa ich dodržiavať. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise nie je však zistiteľné,
že by obchodné podmienky tvorili so samotnou zmluvou jediný dokument, alebo že by ich uzavretiu
predchádzal postup upravený v skôr citovanom ustanovení § 4 ods. 2 ZoRK. V každom prípade
obchodné podmienky neboli účastníkmi osobitne podpísané. Preto rozhodcovská zmluva vo forme
rozhodcovskej doložky, uvedená v článku V pod bodom 5.38 obchodných podmienok je neplatná pre
jej nepodpísanie zmluvnou stranou.

Právne dôsledky nedodržania písomnej formy rozhodcovskej zmluvy obdobným spôsobom riešil
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011, ako aj
v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011. Podľa tohto uznesenia „pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je
nútený výkon rozhodnutia neprípustný“ ... „Ak v preskúmavanej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na
to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.
Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej



zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského
rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná“.

Naviac odvolací súd sa stotožňuje aj s tou časťou odôvodnenia preskúmavaného uznesenia, ktoré
považuje rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky spory riešil v rozhodcovskom
konaní, za nekalú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa.

Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 5.10.2007 neobsahoval ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Občiansky
zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník ustanovenia, na základe
ktorých by bolo možné posudzovať primeranosť zmluvných dojednaní riešiacich právomoc subjektu
oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou od 1.1.2008 bolo
do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré špecifickým spôsobom
prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice Rady č. 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá označila za nekalú
podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo bránenie
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Podobne
od 1.1.2008 nadobudla účinnosť nová úprava § 53 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka o podmienkach
individuálneho dojednania zmluvnej podmienky.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,
sú považované súdy Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového
práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len „Smernica“.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná
je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti
s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice
„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.“

Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť
vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor
vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation
S.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom
rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.



Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte Európskej únie a nie práva
národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola
individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých výklad je v
súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Za tohoto stavu nie je právne významné, že do Občianskeho zákonníka bola ako neprimeraná zmluvná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy uvedená až s účinnosťou od 1.1.2008 aj podmienka vyžadovať v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní.

V súvislosti s obranou oprávneného poukazujúcou na pasivitu povinného a na nevyužitie procesných
oprávnení uvedených v Zákone o rozhodcovskom konaní je možné poukázať na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa tohto uznesenia „oprávneniu
súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou
rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona číslo 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa o nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta
sunt“ (práva patria bdelým) alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre
bdelých“. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo  platnosť  rozhodcovskej zmluvy a  v  prípade zisteného nedostatku  v   tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje
oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom“.

Keďže v preskúmavanej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými
stranami, došlo tým k založeniu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie v
predmetnej veci, čo má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského
rozsudku.

Naviac odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa
4.6.2009 je toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu vzdialeného od miesta bydliska
povinného viac ako 400 km je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá výrazne zhoršuje postavenie
spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom konaní.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219
ods. 1 O.s.p.).



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.