{"guid": "57a49c48-ad14-417b-bb88-4a5c45f84c0a:16ccbbe3-ae40-4b5f-bc2a-dfafda0cf948", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1", "spisova_znacka": "23CoE/17/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 23CoE/17/2012 z 16. 12. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 16. decembra 2012, sp. zn. 23CoE/17/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1", "identifikacne_cislo": "8712207706", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Ľuboslava Mruškovičová", "sudca_id": 1283, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-luboslava-mruskovicova-1283", "datum_vydania": "2012-12-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/16ccbbe3-ae40-4b5f-bc2a-dfafda0cf948", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoE/17/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712207706
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8712207706.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávnenej EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, právne zastúpená TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843,
Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, proti povinnej D. H., nar. XX. N. XXXX,
bytom v G., I. č. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom
v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod číslom EX 9295/12, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške
751,18 Eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 25.júna 2012, č.k. 21Er/581/2012-11, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23. mája 2012 z dôvodu, že sa vymáha plnenie
zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa vnútroštátneho práva, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou však v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení OZ o
spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 OZ obsahuje exemplifikatívny, príkladný,
a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je
zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na
nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1. marca 2010 výslovne uvedená aj
neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená
podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť,
že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej
zmluve. Prvostupňový súd vychádzal z teleologického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa
práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva
v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard
ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia dlžnej sumy s
príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom.
Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o úvere, ktorú oprávnený v rámci svojej



podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa názoru súdu prvého stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj
vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Svoj názor súd prvého stupňa oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď
ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi
ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie.

Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe
zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä
citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice
sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v
povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním
smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom
rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak,
aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe
predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08
zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom Súdny dvor
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá.
Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti\" už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci
na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní
zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude,
aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých
bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský
súd, ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva, síce neopomenul aplikovanie príslušných
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, no podľa názoru
súdu prvého stupňa ich neaplikoval správne. Fakticky nerovný stav medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má
ťažkosti s ich uplatnením, bol v tomto prípade ešte viac prehĺbený. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. OZ a tiež smernica 93/13/EHS.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie
isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je zrejmé z ust. § 35 zákona č. 244/2002
Z. z. a z ust. § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Takýto
rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie
aj vykonateľný. Ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému
súdu konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva



priznaného účastníkovi v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Exekučný súd nie je preto vecne
príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie.

Pokiaľ ide o dôvody podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. tieto sa týkajú zastavenia
exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je
buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pri výklade významu
tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na
meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné.

Z európskeho práva nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale ich neuplatnil.
Rovnako neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.

Dal do pozornosti súdu, že v období do 31. decembra 2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné
zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa ust. § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená
len v Obchodnom zákonníku, prípadne v zákone o spotrebiteľských úveroch. Preto sa na účastníkov
úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v ust. § 879f ods. 3 OZ. Pokiaľ bola zmluva uzavretá
pred 1. januára 2008, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54
OZ. Záverom dal do pozornosti znenie dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil,
že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo vzťahu k námietkam ohľadom nemožnosti aplikácie ust.§ 52 až § 54 OZ odvolací súd poznamenáva,
že aj napriek tomu, že  až zákon č. 568/2007 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis.
Vzhľadom na ustanovenie § 23a uvedeného zákona, podľa ktorého zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali, sú však všetky
argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, irelevantné.

Z obsahu spisu je nepochybné, že v danom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy uzavretej dňa 9.
augusta 2005 a je nepochybné aj to, že v Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných
platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s. (čl. XI), bola uvedená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa všetky
spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešiť v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie alebo Rozhodcovským súdom pri Slovenskej
hospodárskej komore, s.r.o. alebo Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.
Touto rozhodcovskou doložkou nie dotknuté právo ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať o vydanie
predbežného opatrenia alebo platobného rozkazu na všeobecnom súde.



S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolá dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde
spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí
rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Občiansky zákonník síce až od 1. januára 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil
aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné
vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007.
Občiansky zákonník účinný do 31. decembra 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné
podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto
zmluvnú podmienku ide dokonca aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo
na základe žaloby podanej dodávateľom spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom
súde. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu
neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ),
išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať
z úradnej povinnosti.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred
nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.  Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ
účinného k 11. novembru 2005, považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre
jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a
vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len
vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná
rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom.
Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom
pre exekučné konanie.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti tiež stanovisko zo spoločného rokovania
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. septembra
2010, podľa ktorého zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. decembri
2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom  individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh  dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde,
ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu,  že
zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.

Bezvýznamnou je i argumentácia o potrebe vydania poverenia na vykonanie exekúcie pred rozhodnutím
o zastavení exekučného konania. Samotný Exekučný poriadok totiž nie vždy vyžaduje, aby pred



rozhodnutím o zastavení exekučného konania sa muselo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. Je tomu tak v prípade späťvzatia návrhu na vykonanie
exekúcie (§ 38 ods. 3 Ex. por.) a v prípade neodstránenia vád návrhu v určenej lehote (§ 40 ods. 2 Ex.
por.). Ak teda osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 244/2002 Z. z. v ust. § 45 ods. 2 umožňuje
zastaviť exekučné konanie bez toho, aby sa predtým rozhodlo o žiadosti o udelenie poverenia, absencia
takéhoto rozhodnutia nie je dôvodom na zrušenie uznesenia o zastavení exekučného konania. Navyše
v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie by sa
zastavilo nie podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., ale podľa ust. § 44 ods. 3 Ex. por., proti
ktorému ale odvolanie nie je prípustné na rozdiel od úpravy obsiahnutej v ust. § 45 ods. 3 zákona č.
244/2002 Z. z.

S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. uznesenie ako
vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21Er/581/2012", "guid": "f145b901-9c44-4d2a-8f94-0ba68f725b53:c9a265d8-452e-4e04-9f83-68d46063dd1e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}