Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/64/2012 z 15. 5. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 15. mája 2013, sp. zn. 9Co/64/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8711210790.1 Krajský súd Prešov | 9Co/64/2012 | ECLI:SK:KSPO:2013:8711210790.1 | 2013-05-15 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 159 ods. 1 OSP, § 206 ods. 2 OSP, predpis č. 44/2001 Z. z., § 93 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/940ac80b-5988-4ebf-a19b-c5b6ab67231b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8711210790.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/64/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711210790
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8711210790.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská
994, 142 21 Praha, Česká republika, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom 851 01 Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Y. S.,
nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, U. L., štátny občan SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného:: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Nám. Legionárov
5, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 592,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Poprad č.k.

21C/145/2011-51 zo dňa 4.6.2012, takto:

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výrokoch o náhrade trov
konania vo vzťahu medzi žalobcom, žalovaným a vedľajším účastníkom.

Z a v ä z u j e žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora
Šafranka náhradu trov odvolacieho konania v sume 19,12 eur do

3 dní odo dňa právoplatnosti tohoto uznesenia.

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal
a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného v sume 141,79 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo výroku o náhrade trov odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 141,79.

Proti rozsudku, len proti výroku o trovách konania, podal žalobca odvolanie. Nestotožňuje sa s
rozhodnutím súdu, ktorým priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, nakoľko má za to, že
v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva.
Cieľom vedľajšieho účastníctva je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa,



zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii
vedľajšieho účastníka (zákon č. 250/2007 Z.z. v spojení s § 93 ods. 2 O.s.p.). Nevidí význam v
právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keďže samotnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa
v spotrebiteľských sporoch. Spochybňuje preto nutnosť a účelnosť

vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom. Vedľajší účastník je združením založeným
na ochranu spotrebiteľa, a teda prioritne sa predpokladá pomoc zo strany

samotného združenia založeného za tým účelom, nie zo strany zvoleného zástupcu združenia.

Podľa údajov registrácie Ministerstva vnútra SR, samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne
majú právnické vzdelanie. Združenie na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z.z. majú
možnosť využívať aj určenú podporu Ministerstva. Preto je zrejmé, že združenie disponuje rozsiahlymi
znalosťami a vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá, a je inštitúciou
spôsobilou účinne ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní.

Ďalej uviedol, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní považuje za
nadbytočné, účelové a nehospodárne, pričom na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať
použitie ustanovenia § 150 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov nepriznať. V tejto súvislosti
poukázal na niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky. Žalobca zároveň poukazuje aj na
to, že rozhodnutie o náhrade za úkon právnej služby prevzatie a príprava právneho zastúpenia je
nepreskúmateľné, nakoľko z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa právny zástupca oboznámil
so spisovým materiálom. Navyše vyjadrenia právneho zástupcu v konaní sú zhodné s vyjadreniami v
iných konaniach. (len vpisovanie do kontextu) a opäť zdôrazňuje, že má za to, že takéto úkony má
prioritne vykonávať samotný vedľajší účastník. Žiada, aby odvolací súd napadnutý výrok rozhodnutia
prvostupňového súdu preskúmal a zmenil ho tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho
zastúpenia neprizná. Zároveň si uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 35,50 eur.

Vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdiť a priznať mu náhradu odvolacích trov vo výške 40,03 eur. Ako dôvod uviedol, že právo na
zástupcu má z rovnakých dôvodov, z akých má žalobca. Je preto absurdné, ak žalobca, ako účastník
konania zastúpený advokátom, upiera právo na zastupovanie advokátom inému účastníkovi. Účelnosť
trov vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť z článku 47 Ústavy SR. Samotná skutočnosť,
že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania, nie je medzi účastníkmi sporná.
Napriek tomu si vedľajší účastník dovoľuje poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo
71/2010 zo dňa 9.6.2010, ako aj na najnovší Občiansky súdny poriadok Komentár I. diel, druhé vydanie
2012, autorov Števček/Ficová a kolektív, Nakladateľstvo C.H.Beck, str. 327-331. Konanie bolo zastavené
potom, čo vzal žalobca svoju žalobu späť v celom rozsahu, a to až po vstupe vedľajšieho účastníka
do konania. Stalo sa tak v dôsledku aktivity vedľajšieho účastníka. Svojou činnosťou vedľajší účastník
napĺňa vysoké ciele politiky EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov (čl. 169 Lisabonskej zmluvy, čl. 37 Charty
základných práv EÚ, príslušné smernice EÚ a rozsudky Súdneho dvora EÚ, vnútroštátna právna úprava,
najmä Zákon o ochrane spotrebiteľov). Na napĺňanie týchto cieľov je vedľajší účastník odkázaný na

právne služby. Aj keď je združením na ochranu spotrebiteľov, nie je právnikom a bez pomoci advokátov
sa na súdoch nezaobíde. Pokiaľ má vedľajší účastník právo na zastupovanie advokátom, je nepochybne
potrebné, aby mu súdy priznávali náhradu trov konania tam, kde mu na náhradu trov konania vznikli
podmienky. Nikto sa nezamýšľal nad tým, prečo

potrebujú silné nebankové a dodávateľské subjekty na zastupovanie silné advokátske kancelárie, ale
začína sa uvažovať o tom, na čo má združenie na ochranu spotrebiteľa

advokátske zastúpenie. V tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ vo

veci C-279/09, z ktorého vyplýva, že združenie na ochranu spotrebiteľa má právo na advokáta, aj na
náhradu trov konania. Do pozornosti dáva aj novelizované ustanovenie § 137 O.s.p., podľa ktorého
združeniu výslovne patrí náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom. Združenie má len jednu
členku, ktorá má právnické vzdelanie, ktorá žiadnu právnu prax nevykonáva. Je právne irelevantné,



či právny subjekt, ktorý je účastníkom konania, má alebo nemá právne vzdelanie, resp. má členov s
právnickým vzdelaním. Pokiaľ by sa mali v praxi presadiť názory žalobcu snažiace sa upierať združeniu
právo na zástupcu vzhľadom na predmet činnosti, tak potom by bolo problematické zastupovanie
advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú
právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou realitou. Ku
konštatovaniu žalobcu, že sa prioritne predpokladá pomoc spotrebiteľom zo strany združenia, nie zo
strany zvoleného zástupcu združenia, je potrebné poukázať na nepochopenie právnych vzťahov medzi
jednotlivými subjektami vystupujúcimi v civilnom procese. Pomoc spotrebiteľom predsa neposkytuje
právny zástupca, ale združenie, ktoré je zastúpené svojím právnym zástupcom. Právny zástupca nemá
žiaden právny vzťah k spotrebiteľovi, iba ku združeniu, ktoré ho splnomocnilo právnym zastupovaním.
Nie je jasné, prečo by mal štát dotovať prehrané súdne spory dodávateľov, resp. vymáhačských
spoločností. K odvolacej námietke žalobcu, ktorý zastáva názor, že ak sa združenie rozhodne využívať
zástupcu v konaniach pomocou advokáta, musí jeho trovy uhrádzať z vlastných prostriedkov, lebo v
opačnom prípade sa vytvára účelovosť konania, ktorej činnosť by spočívala len vo vstupe do konania
spolu so splnomocnením advokáta za cieľom dosiahnutia odmeny, vedľajší

účastník uvádza, že takéto úvahy sú namieste, ale vo vzťahu k žalobcovi, a nie vo vzťahu k vedľajšiemu
účastníkovi. U žalobcu si treba položiť otázku, čo je ekonomickým dôvodom na kúpu tisícok pohľadávok
pre ich ďalšie vymáhanie v civilnom konaní a čo žalobcu vedie k tomu, že uplatňuje pohľadávky po ich
premlčaní. Prečo sa žalobca dáva zastupovať advokátom v typových jednoduchých právnych sporoch?
Ak sa žalobca zaoberá podľa predmetu svojej činnosti vymáhaním pohľadávok, je to jeho bežný predmet
činnosti a bežná agenda, a preto možno právom očakávať, že na vybavovanie svojej bežnej agendy
je materiálne a personálne vybavený. Je to práve žalobca, ktorý síce má právo na zastupovanie
advokátom, ale vzhľadom na vyššie uvedené, by mu súdy náhradu trov konania priznávať vôbec nemali.
Cieľom vstupu združenia nie je výroba trov konania, ale efekt pre spotrebiteľa a trovy konania sú len
logickým dôsledkom tohto efektu. Neziskové a bezmajetné združenie získalo na trvalejšiu spoluprácu
len dvoch advokátov, ktorí boli ochotní pracovať za dohodnutých podmienok, keď im patrí len odmena z
prisúdených trov. Ak však súd odoprie združeniu právo na náhradu za právne zastúpenie v úspešných
súdnych sporoch, je to dobrá správa pre dodávateľov vymáhajúcich nespočetné množstvo pohľadávok
vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obdobných praktík. Pokiaľ žalobca
navrhuje použitie § 150 O.s.p., tak na takýto postup nie sú dané zákonné podmienky.

Vzhľadom na obchodné praktiky žalobcu je namieste v prípade jeho neúspechu v konaní, zaväzovať
ho na náhradu trov. Sociálne aspekty u žalobcu do úvahy neprichádzajú. Návrh žalobcu na aplikáciu §
150 O.s.p. vyznieva až paradoxne, nakoľko argumentácia, ktorú používa, sa vzťahuje predovšetkým
na žalobcu samotného, ako ekonomicky silný subjekt,

proti slabým spotrebiteľom. Čo sa týka námietok žalobcu vo vzťahu ku uskutočneným úkonom právnej
služby prevzatie a prípravu zastúpenia, tak tento úkon bezpochyby a logicky

museli uskutočniť, keď sa stali vedľajším účastníkom v konaní v zastúpení advokátom a súd s

nimi v tejto pozícii koná. Vedľajší účastník vie uskutočniť len taký postup, že najprv musí do konania
vstúpiť, až následne mu vznikajú práva, aké má účastník. Výsledkom, resp. výstupom úkonu: prevzatie
a príprava zastúpenia vrátane prípravy s klientom, je vstup vedľajšieho účastníka. Až potom môže
nasledovať oboznámenie sa so žalobou a jej prílohami, po čom môže nasledovať úkon vyjadrenia k
žalobe. Úkon prevzatie a prípravy zastupovania, vrátane prvej porady s klientom u vedľajšieho účastníka
spočíva v zistení existencie živej spotrebiteľskej veci na súde a zistenie dodávateľa, ktorý žalobu podal,
vrátane súvisiacich administratívnych a daňových evidencií (žiadosť o poskytnutie informácií potrebných
na vstup do konania, založenie spisu, evidencia v menoslove, nápade a v ďalších evidenciách podľa
spisového poriadku a podobne). V rámci tohto úkonu zasiela následne vstup vedľajšieho účastníka do
tej-ktorej spotrebiteľskej veci na súd, čím sa stáva vedľajším účastníkom. Ďalšie úkony právnej služby
závisia od vývoja tej-ktorej veci, a to spravidla tak, že žalobca berie žalobu späť, len čo sa dozvie,
že sme do konania vstúpili. Pokiaľ žalobca konštatuje, že naše vyjadrenia sú zhodné s vyjadreniami
v iných konaniach, tak je to preto, lebo týmito vyjadreniami reagujeme na rovnaké žaloby žalobcu.
Celé odvolanie žalobcu vyznieva tak, ako keby si žalobca od súdu nárokoval, aby súd ochraňoval
hospodárske záujmy na jeho strane. V spotrebiteľských veciach však ide podľa článku 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní EÚ o podporu záujmu spotrebiteľov, o zaistenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov, o
ochranu zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, o podporu ich práv na informácie,



vzdelávanie a práva združovať sa na ochranu svojich záujmov. Z toho vyplýva aj ochrana hospodárskych
záujmov združenia.

Podaným odvolaním bol dotknutý aj výrok o náhrade trov žalovaného účastníka. Výrok o zamietnutí
žaloby nebol odvolaním dotknutý, nadobudol právoplatnosť a v tejto časti nebolo možné napadnutý
rozsudok preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní odvolaním napadnutej
časti rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený
túto časť uznesenia preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní.
Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

V zmysle článku 4, článku 5 bod 5, článku 15 bod 1 a článku 16 bod 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001
z 22.12.2000 - tzv. Brusel 1, môže druhý účastník spotrebiteľskej zmluvy žalovať spotrebiteľa len na
súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Keďže v preskúmavanej veci má žalovaný
bydlisko vo U. L., je daná na rozhodnutie v tejto veci právomoc súdov SR.

Podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Každý má právo na právnu pomoc v
konaní pred súdom, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 25 ods. 1 veta prvá O.s.p., ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť

advokáta.

Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného článkom 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je
možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady
obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví
za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) Ústava neobmedzuje a ani
iným spôsobom nevymedzuje. Jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania. Obsahom tohto
základného práva na právnu pomoc je predovšetkým právo každého subjektu mať možnosť dostať
kvalifikovanú právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom, ako aj to, aby mu neboli vytvárané prekážky
pre realizáciu tohto jeho práva zo strany štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy.

Vychádzajúc z ustanovení § 93 ods. 1, 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008, má Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS oprávnenie vystupovať v tomto súdnom konaní ako vedľajší
účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať „právny záujem na jeho
výsledku“, pretože možnosť, aby vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného spotrebiteľa
mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v § 93 ods. 2 O.s.p., ako aj zákon číslo 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. výslovne upravuje, že vedľajší
účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, možno z toho vyvodiť len jediný
záver, a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek „hlavný“ účastník) jednak právo na
právnu pomoc pred súdmi (čo je základné ústavné právo podľa článku 47 ods. 2 Ústavy SR),
ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne
zastúpenie advokátom. Druhým právnym dôsledkom skôr uvedených zásad je aj právo vedľajšieho
účastníka na náhradu trov konania, kam podľa § 137 ods. 1 O.s.p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i
náhrada trov právneho zastúpenia, ak je zástupcom advokát, no aj náhrada výdavkov právnickej osoby,
ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Takýmto osobitným predpisom je
nepochybne aj Zákon o ochrane spotrebiteľa číslo 250/2007 Z. z..



Právo na náhradu trov konania vzniká vedľajšiemu účastníkovi len za predpokladu a v rozsahu, v akom
by mal úspech účastník, na ktorého strane vystupuje. Ak takémuto účastníkovi nevzniklo právo na
náhradu trov konania, nemôže si uplatňovať náhradu trov ani vedľajší účastník stojací na jeho strane.
Pokiaľ by bol takýto účastník zastúpený právnym zástupcom v konaní úspešný a vzniklo by mu právo na
náhradu trov právneho zastúpenia, vzniklo by právo na náhradu trov právneho zastúpenia aj vedľajšiemu
účastníkovi zastúpenému právnym zástupcom.

V preskúmavanej veci bola podaná žaloba na súd dňa 22.8.2011. Táto bola doručená do vlastných
rúk žalovanému dňa 10.1.2012. Združenie HOOS zahlásilo vstup do konania ako vedľajší účastník už
dňa 3.2.2012. Vo vyjadrení zo dňa 17.4.2012 vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania a navrhol
žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 4.6.2012 bola žaloba v
celom rozsahu zamietnutá.

Účinnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania v spojení so vznikom práva žalovaného na náhradu
trov prvostupňového konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. má za následok, že aj vedľajšiemu účastníkovi
vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov prvostupňového konania. Patrí mu teda aj
právo na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia vzniklých zastupovaním vedľajšieho
účastníka splnomocneným advokátom za predpokladu, že by takáto náhrada patrila za obdobné úkony
aj žalovanému účastníkovi.

Napriek tomu, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez toho, že by si vyžiadal sám
súhlas žalovaného účastníka, ako aj bez toho, že by bol oboznámený s obsahom spisu, je
možné mu uznať za prvý úkon právnej služby „prevzatie a príprava zastúpenia“ v zmysle § 14 ods. 1
písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
- ďalej len Vyhláška. Tento úkon právnej služby sa preukazuje obdobne ako

pri zastupovaní „hlavného“ účastníka predložením plnej moci, avšak za podmienky zahlásenia vstupu
do konania podľa § 93 ods. 3 O.s. p.. Z hľadiska posudzovania účelnosti tohoto úkonu právnej služby
nie je právne významné, či sa právny zástupca oboznámil s vecou pred alebo po zahlásení vstupu do
konania. Účelnosť tohoto úkonu sa posudzuje v závislosti od účelnosti vykonania ďalších úkonov právnej
služby. Samotné zahlásenie vstupu do konania bez vykonania iných úkonov právnej služby, nie je účelne
vykonaným úkonom právnej služby.

V preskúmavanej veci bola účelnosť prevzatia a prípravy zastupovania vedľajšieho účastníka advokátom
preukázaná tým, že po vznesení námietky premlčania vedľajším účastníkom bola žaloba zamietnutá z
dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný.

Z rovnakého dôvodu patrí vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov právneho zastúpenia aj za ďalší
úkon právnej služby a to vyjadrenie zo dňa 17.4.2012, v ktorom vedľajší účastník vzniesol námietku
premlčania nároku. V oboch prípadoch ide teda o trovy advokáta vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného, ktoré predstavujú účelne vynaložené trovy na ochranu vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného.

V danom prípade nie sú akceptovateľné dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p., pričom odvolací súd
odkazuje na skôr uvedené dôvody svojho rozhodnutia.

Preto odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdil podľa

§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.

Úspech v odvolacom konaní mal vedľajší účastník, a teda aj žalovaný, na ktorého strane vystupuje.
Preto im obom vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania (§ 142
ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.). Návrh na náhradu takýchto trov



podal len vedľajší účastník, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej
služby vo výške 40,03 eur.

Tarifnú hodnotu veci v štádiu tohto odvolacieho konania tvorí len suma 141,79 eur trov prvostupňového
konania. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

advokátom vypočítaná z tejto tarifnej hodnoty sa rovná sume 16,60 eur (§ 10 ods. 1, 2 vyhlášky číslo
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej len
Vyhláška). Táto odmena sa znižuje na jednu polovicu podľa § 14 ods. 3 písm. b) Vyhlášky t.j. na 8,30 eur.
K odmene sa pripočítava paušálna náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné, ktorá bola v roku 2012 vo výške 7,63 eur za úkon (§ 16 ods. 3 Vyhlášky).

Súčet týchto súm sa v súlade s § 18 ods. 3 Vyhlášky zvyšuje o daň z pridanej hodnoty, t. j. o sumu
3,19 eur na celkovú výšku náhrady trov právneho zastúpenia 19,12 eur. Túto náhradu je žalobca
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
uznesenia.

Žalovanému účastníkovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

O odvolaní rozhodoval senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.