{"guid": "ef938cb3-7545-44b5-8fc4-e05560e83bce:a134d559-cb62-4ae2-b039-f55f91ddf579", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2", "spisova_znacka": "4CoPr/5/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4CoPr/5/2013 z 15. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 15. apríla 2014, sp. zn. 4CoPr/5/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2", "identifikacne_cislo": "8104114366", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Iveta Zelenayová", "sudca_id": 554, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-iveta-zelenayova-554", "datum_vydania": "2014-04-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1999/19", "nazov": "predpis č. 19/1999 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1999/19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/19-1999"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a134d559-cb62-4ae2-b039-f55f91ddf579", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoPr/5/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104114366
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8104114366.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobkyne U. O., bytom S. XX,
F., právne zastúpenej JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, Sládkovičova 8, Prešov proti žalovanému
Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Hollého 14, Prešov, právne zastúpený
Advokátska kancelária Goga a spol. s. r. o., Žriedlová č. 3, Košice, IČO: 36 863 947, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného Sociálnej poisťovne, Masarykova 1, Prešove, o náhradu škody s prísl.,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20C/92/2004-358 zo dňa 09. 05.
2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

O d m i e t a  odvolanie žalovaného proti výroku o vylúčení nároku žalobkyne o zaplatenie liečebných
nákladov vo výške 2 242,58 Eur na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 28 380,82
Eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobu žalobkyne o zaplatenie liečebných nákladov vo výške
2 242,58 Eur vylúčil na samostatné konanie s tým, že vyslovil, že bude rozhodnuté aj o trovách konania
a trovách štátu.

V odôvodnení poukázal na obsah žaloby, stanovisko účastníkov, obsah pripojených listinných dôkazov,
citoval ust. § 195 ods. 4 - 6, § 198 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2003, ďalej § 203 ods.
1, 2, § 210 ods. 1, 2 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2003, ako aj ust. § 1, § 4, § 6, 7 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej do 31. 07. 2004
a uviedol, že vykonaným dokazovaním a zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti dospel k záveru, že choroba zistená u žalobkyni, a to chronická M. C je chorobou z povolania,
za ktorú zodpovedá v celom rozsahu žalovaný. Ide o chorobu, ktorá vznikla za podmienok, za ktorých
žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03. 08. 1970 ako zdravotná
sestra s pravidelnými nočnými službami. Následne s účinnosťou od 01. 08. 1984 bola žalovaným
preradená z funkcie zdravotnej sestry na traumatologickom oddelení do funkcie zdravotnej sestry
na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie. Náplňou práce žalobkyne na tomto oddelení bolo zabezpečiť
všestrannú starostlivosť o individuálne potreby chorého, poskytovať do príchodu lekára prvú pomoc
podľa svojich odborných vedomostí a schopností, ako aj poskytovať ďalšiu odbornú pomoc, a to
príprava na podávanie chorým predpísané lieky a sledovať ich účinky, aplikovať kožné, vnútrosvalové,
podkostné injekcie a infúzie, odoberať na vyšetrenie biologický materiál s výnimkou odberu krvi na
skúšku alkoholu na pretransfúzne vyšetrenie, pripravovať chorých na vyšetrovacie a liečebné úkony,



vykonávať vyšetrenie s liečbou na špeciálnych prístrojoch a špecializovaných pracoviskách, podieľať
sa na úkonoch liečebnej rehabilitácie, riadiť a organizovať plynulý príjem chorých do ordinácie lekára,
zabezpečiť hygienickú a estetickú úpravu prostredia, vykonávať mechanickú očistu sterilizáciu, resp.
dezinfekciu nástrojov a prístrojov, vykonávať sústavnú zdravotnú výchovu. Dňa 05. 10. 1989 bola
podpísaná dohoda o rozviazaní pracovného pomeru, na základe ktorej žalobkyňa ukončila pracovný
pomer so žalovaným počnúc dňom 05. 10. 1989. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 23. 11. 1989
bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení s
účinnosťou od 06. 10. 1989 vo výške 2 938 Sk mesačne. Dňa 02. 03. 2001 bola krv žalobkyne vyšetrená
v A. referenčnom centre pre vírusové M. R. preventívnej a klinickej medicíny s výsledkom pozitívne
vyšetrenie krvi, výsledok virologického vyšetrenia: M. - H. - C..

Zo záveru znaleckého posudku č. X/XXXX znalca P.. O. W. vyplýva, že žalobkyňa bola 21 rokov
nepretržite v rokoch od 1968 do roku 1989 profesionálne exponovaná biologickým rizikovým faktorom
pracovného prostredia, ktoré spôsobilo vznik u žalobkyne hlásenej choroby z povolania. Chorobu z
povolania potvrdilo fórum odborníkov, ako profesionálny pôvod ochorenia u žalobkyne. Nepretržite 18
rokov pracovala na oddelení úrazovej chirurgie ako zdravotná sestra, kde prichádzala do kontaktu s
pacientmi, ktorí utrpeli úraz, ďalej prichádzala do styku s biologickým materiálom pri krvácaní z rán, pri
podávaní transfúzií, infekcií, pri preväzovaní rán, pri poskytovaní prvej pomoci do príchodu lekára, ako
aj pri zabezpečení hygienickej úpravy prostredia, pri vykonávaní mechanickej očisty, resp. dezinfekcie
nástrojov a prístrojov. 21-ročná expozícia práce zdravotnej sestry, ktorá prichádza do styku s biologickým
materiálom pacientov je dostatočne dlhá doba na vysokú pravdepodobnosť získania chronickej M.
C, teda hepatitídu C profesionálnej etológie. Podľa znalkyne profesionálna expozícia kvantitatívne
vysoko prevažuje nad ostatnými možnými spôsobmi nákazy, ktoré u žalobkyne prichádzajú do úvahy.
Percentuálnu pravdepodobnosť vzniku tohto ochorenia pri výkone povolania znalkyňa ohodnotila na 80
%, pričom dodatočne pri svojom výsluchu uviedla, že pri určení tohto percenta bola až príliš benevolentná
s poukazom na výkon práce žalobkyne u žalovaného.

Aj znalec T.. P.. S. D.,I.. v znaleckom posudku č. X/XXXX uviedol, že je vysoko pravdepodobné,
že u žalobkyne prichádza do úvahy iný pôvod ochorenia, nie je však možné jednoznačne vylúčiť,
že uvedené ochorenie mohlo vzniknúť aj v súvislosti s výkonom práce u žalovaného. Choroba z
povolania bola hlásená podľa potvrdenia dňa 22. 11. 2002 ako ochorenie na prenosné choroby, diagnóza
chronická M. typu C s dátumom zistenia 03. 02. 1999 a dátumom hlásenia 07. 11. 2002. Z posudku
o odškodnení  sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobe z povolania bolo stanovené bodové
ohodnotenie v rozsahu 1 500 bodov. Zo záveru posudku vyplýva, že v rodine žalobkyne sa ochorenie
na M. nevyskytlo. Od roku 1970 žalobkyňa pracovala ako zdravotná sestra na oddelení úrazovej
chirurgie v trojzmennej prevádzke do roku 1986 a následne od roku 1986 do 1989 ako všeobecná
zdravotná sestra na ambulancii. Prichádzala do styku s biologickým materiálom, ktorý bol potenciálne
infekčný. V roku 1999 bola u žalobkyne na základe laboratórnej diagnostiky v A. referenčnom centre pre
vírusové M. v R. preventívnej a klinickej medicíny v W. zistená chronická M. C. Po zhodnotení pracovnej
anamnézy hygienického prešetrenia pracoviska a následnej konzultácie na Celoslovenskej komisii
pre posudzovanie chorôb z povolania zriadenej Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na
Klinike pracovného lekárstva v Bratislave bola zistená zmena zdravotného stavu hlásená ako choroba
z povolania. Súd zdôraznil, že zo záveru znaleckého posudku P.. W. vyplynulo, že dňa 04. 08. 1987
bola žalobkyňa vyšetrená na ambulancii traumatologického oddelenie NsP v Prešove pre hnisavú bodnú
ranu palca pravej ruky získanú pri práci. Aj napriek tomu, že v roku 1989 boli hepatálne testy negatívne,
rovnako negatívne bolo J. vyšetrenie pečene, nie je možné vylúčiť, že už vtedy trpela M. C. Nie je možné
jednoznačne vylúčiť postransfúznu hepatitídu C. Na tieto okolnosti prihliadala znalkyňa, keď určila
percentuálnu pravdepodobnosť vzniku ochorenia pri výkone povolania na 80 %. Zdôraznila, že nie je
možné so 100 % istotou určiť dátum vzniku chronickej M. C, avšak pre dátum zistenia možno považovať
rok 1990 a s prihliadnutím k tomu, že aktivita hepatálnych testov u tohto ochorenia kolíše, často býva v
medziach normy, nemožno vylúčiť vznik ochorenia ani pred rokom  1990. Znalkyňa zdôraznila, že ide o
závažné sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne spojené s výberom akéhokoľvek zamestnania,
ako aj v osobnom a spoločenskom živote.

Žalobkyňa sa domáhala zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj namietala priznané
odškodnenie Sociálnou poisťovňou vo výške 45 000 Sk vychádzajúc zo základného počtu bodov 1 500 a



hodnote bodu 30 Sk. Trvala, že jej patrí náhrada zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia za jeden
bod v rozsahu 60 Sk, t. j. žiadala, aby súd vychádzal z tejto sumy. Z titulu mimoriadneho zvýšenia si
uplatnila 30-násobok.

Žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu vo veci rozhodovania o doplatení základnej náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 45 000 Sk, a preto súd prvého stupňa sa prejudiciálne
touto otázkou zaoberal. Poukázal na to, že výška odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa u
žalobkyne riadi vyhláškou č. 32/1965 Zb. v znení novely vykonanou vyhláškou č. 19/1999 Z. z. účinnej
od 01. 04. 1999, teda žalobkyni patrí náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 60 Sk
za jeden bod. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo
146/2011 zo dňa 03. 10. 2011, podľa ktorého v zmysle ust. § 14a vyhlášky č. 19/1999 Z. z. účinnej od
01. 04. 1999, ktorou bola novelizovaná vyhláška č. 32/1965 Zb. okrem iného tak, že výška náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje v sume 60 Sk za bod, pri odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia, z poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred 01 04. 1999 sa postupuje
podľa doterajších predpisov. Na aplikáciu ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia súd poukázal aj na prechodné ustanovenia § 11 ods. 1 zákona
č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia účinného od
01. 08. 2004.

Súd  na základe výsledkov vykonaného dokazovania a po zvážení všetkých, nielen skutočností plynúcich
zo znaleckých posudkov, ale aj všetkých predpokladov, ktoré poškodená osoba má alebo bude mať
pri uplatnení v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, spoločenskom živote, zohľadnil a považoval prípad
žalobkyne za výnimočný hodný  osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a preto
žalobkyni priznal zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na 10-násobok základného počtu bodov,
t. j. vo výške 28 380,80 Eur za 1500 bodov pri hodnote bodu 60 Sk (1 500 x 60 Sk, t. j. v sume 90 000 Sk) x
10 Sk po odpočítaní vyplatenej náhrady v rozsahu 45 000 Sk, t. j. v sume 855 000 Sk po prepočte na Eur
vo výške 28 380,80 Eur. Pri stanovení výšky bodového ohodnotenia zohľadnil obmedzenie žalobkyne
vo všetkých sférach života, vzhľadom na chorobu z povolania, zohľadnil, že žalobkyňa ako zdravotná
sestra už  nemôže vykonávať túto prácu, lebo by bola opätovne vystavená biologickému materiálu,
rovnako absentuje už aj fyzický potenciál žalobkyne na to, aby vykonávala akékoľvek zamestnanie. Súd
poukázal na to, že žalobkyňa nie je obmedzená vo svojom spoločenskom a kultúrnom živote i napriek
tomu, že sa jej možnosti zúžili, avšak nie sú úplne stratené. Nie je vylúčená z návštev kultúrnych či
spoločenských podujatí, nie je obmedzená sa so stretávaním so svojou rodinou, priateľmi, známymi.
Zdôraznil, že zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne mal preukázané, ako aj vypracovaním príslušných
znaleckých posudkov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že boli u nej diagnostikované viaceré závažné
ochorenia, ktoré by mohli mať vplyv aj na jej zdravotný stav. Aj na tieto okolnosti súd prihliadal. Priznaný
10-násobok považoval za primeraný k uvedeným skutočnostiam.

V prevyšujúcej časti žalobu ohľadne zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia na 30-
násobok súd prvého stupňa zamietol ako nedôvodnú.

K vznesenej námietke premlčania nároku žalobkyne žalovaným, že žalobkyňa sa dozvedela, že trpí
chorobou z povolania - M. C už v roku 1999, najneskôr však dňa 02. 03. 2001, keď bola u nej táto
diagnóza definitívne potvrdená a žaloba bola podaná dňa 05. 03. 2004, t. j. oneskorene, súd uviedol,
že nepovažoval tvrdené skutočnosti o vzniku, resp. o diagnostikovaní choroby z povolania u žalobkyne
žalovaným za pravdivé. Poukázal na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z. z. v platnom
znení, ako aj ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka týkajúce sa dĺžky premlčacej lehoty pri
nároku na náhradu škody a uviedol, že výnimka pri náhrade škody na zdraví sa vzťahuje na začiatok
plynutia subjektívnej lehoty. Podľa názoru súdu subjektívna premlčacia lehota u žalobkyne začala plynúť
najneskôr dňa 07. 11. 2002, čo je dátum hlásenia choroby z povolania uvedený v hlásení choroby z
povolania (č. l. 12 spisu). Súd nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že najneskôr jej táto lehota
začala plynúť dňom 02. 03. 2001, kedy jej bola vyšetrená krv v A. referenčnom centre pre vírusové
M., v R. preventívnej a klinickej medicíny. Aj podľa vyjadrenia znalkyne P.. O. W. dané vyšetrenie bolo
len laboratórnym dôkazom, nebola tam diagnostikovaná žiadna choroba z povolania žalobkyne. Bolo
uvedené len vyšetrenie M. - H. - C., výsledok pozitívny. Podľa názoru súdu subjektívna lehota začala



plynúť u žalobkyni odo dňa hlásenia choroby z povolania, t. j. od 07. 11. 2002, z ktorého hlásenia mohla
subjektívne získať vedomosť žalobkyňa o chorobe z povolania chorobu na prenosné choroby, ako aj
diagnózu chronickú hepatitídu C. T. j. dňom nasledujúcim od XX. XX. XXXX jej začala plynúť 2-ročná
subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 08. 11. 2004. Žaloba bola podaná 05. 03. 2004, t. j.
v subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehote, a preto súd prvého stupňa námietku žalovaného týkajúcu sa
premlčania uplatneného nároku nepovažoval v celom rozsahu za dôvodnú.

V prevyšujúcej časti súd prvého stupňa ohľadne uplatneného nároku na náhradu liečebných nákladov
vo výške 2 242,58 Eur s poukazom na ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku tento nárok vylúčil na
samostatné konanie, vrátane rozhodovania o trovách konania a o trovách štátu.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal vyhovujúci výrok
a výrok o vylúčení uplatneného nároku žalobkyne na zaplatenie liečebných nákladov vo výške 2
242,58 Eur na samostatné konanie. Poukázal na závery znaleckých posudkov s tým, že podľa jeho
názoru ani jeden zo znalcov jednoznačne neurčil, že M. C vznikla žalobkyni v súvislosti s výkonom
pracovnej činnosti u žalovaného. V tejto súvislosti namietal nedostatočné hodnotenie znaleckých
posudkov súdom. Ďalej namietal nedostatok právomocí súdu rozhodovať o doplatku odškodnenia
z titulu základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1 493,73 Eur (45 000 Sk),
ako aj o účelne vynaložených nákladov spojených s liečením. Zdôraznil, že  nenamietal nedostatok
právomocí súdu rozhodovať o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia, ale doplatku základnej
náhrady. Podľa jeho názoru sa súd s touto námietkou v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal,
ani o uplatnenom nároku doplatku odškodnenia základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia
nerozhodol. Spochybnil uplatnený nárok na náhradu liečebných nákladov, ktoré by vznikli v súvislosti
s poškodením zdravia žalobkyne, ako aj namietal nedostatok právomoci súdu rozhodovať o tomto
nároku. Podľa jeho názoru súd mal konanie zastaviť pre nedostatok podmienky súdneho konania, ktoré
nie je možné odstrániť. Vo vzťahu k zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia poukázal na to, že
tie isté skutkové okolnosti sťaženia spoločenského uplatnenia nemôžu byť podkladom pre zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia. Pre priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia bolo
potrebné starostlivo a jednoznačne preukázať vysokú a mimoriadnu úroveň kultúrnych, športových, či
iných aktivít poškodenej pred poškodením zdravia a porovnať predpoklady poškodenej v uplatnení v
spoločnosti po poškodení zdravia. Ďalej uviedol, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené
v lekárskom posudku v rozsahu 1 500 bodov pri bodovom rozmedzí pri M. C v rozsahu 300 - 1 500
bodov. Ohodnotenie na hornej hranici bodového rozmedzia podľa názoru žalovaného zohľadnilo reálne
sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne a následky poškodenia zdravia chronickej M. C. Poukázal
na nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne, ktorá sa v dôsledku rôznych iných ochorení stala invalidnou
dôchodkyňou, na ktorú skutočnosť mal súd prihliadať. Nesúhlasil s priznaním zvýšenej náhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia z hodnoty bodu 60 Sk. Zdôraznil, že Sociálna poisťovňa plnila žalobkyni dňa
15. 04. 2003 základnú náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 45 000 Sk a vychádzala v
zmysle lekárskeho posudku z hodnoty bodu 30 Sk. V prípade, ak by sa žalobkyňa už v čase vyplatenia
tejto sumy domnievala, že jej patrí vyššia náhrada, mala možnosť domáhať sa tohto rozdielu na súde. Po
01. 01. 2004 sa však s týmto nárok môže obrátiť len na Sociálnu poisťovňu. Podľa názoru žalovaného
súd mal už vychádzať zo základnej hodnoty odškodnenia stanoveného Sociálnou poisťovňou. Ďalej
namietal nesprávne posúdenie vznesenej námietky premlčania. Bol toho názoru, že žalobkyňa sa
dozvedela o skutočnosti, že trpí M. C v roku 1999, kedy bola u nej zistená najneskôr však 02. 03. 2001,
kedy jej bola definitívne potvrdená a v tomto období začala plynúť 2-ročná subjektívna lehota, ktorá
uplynula 02. 03. 2003. Zdôraznil, že aj znalkyňa P.. W. uviedla, že za dátum zistenia choroby z povolania
možno považovať dátum 03. 02. 2001, čo len potvrdzuje ich tvrdenia a vedomosti žalobkyne o škode
na zdraví už v roku 1999. Z týchto dôvodov navrhol právny zástupca žalovaného zmeniť napadnutý
rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov celého konania.

Právny zástupca žalobkyne, ako aj vedľajší účastník na strane žalovaného sa k doručenému odvolaniu
písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku),  preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce



v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania,
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke od 9. 4. 2014 (§214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku nie je dôvodné.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, znaleckými posudkami,
odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
uvedeným súdom prvého stupňa vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku.

K odvolaniu žalovaného uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, najmä znaleckých
posudkov súdom, resp. jeho nedostatočné vyhodnotenie nebolo opodstatnené. Hodnotenie dôkazov je
vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu ani práva
na spravodlivý súdny proces, iné hodnotenie dôkazov ako podľa návrhu účastníka, ktorý dôkaz navrhol
vykonať  alebo podľa jeho názoru. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej
súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom. Je nesporné, že žalobkyňa v
súvislosti s výkonom pracovnej činnosti v pracovnom pomere u žalovaného od 01. 08. 1970 do 05.
10. 1989 pracovala ako zdravotná sestra a prichádzala do styku s biologickým materiálom. Súd prvého
stupňa správne zhodnotil závažnosť ochorenia, t. j. závažnosť poškodenia zdravia u žalobkyne z titulu
choroby z povolania, čo samo o sebe je vážnym zásahom do života jedinca, a preto správne uzavrel,
že u žalobkyne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie zvýšenia náhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že hodnota bodu u
žalobkyne z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia  mala byť stanovená v rozsahu 60 Sk  z dôvodu,
že s účinnosťou od 01. 04. 1999, a to vyhláškou č. 19/1999 došlo k zvýšeniu hodnoty bodu pri stanovení
odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vyplývajúceho z Vyhlášky ministerstiev
zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia Ústrednej rady odborov č.
32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení platnom do 31. 07.
2004. Správne preto vychádzal z bodového ohodnotenia v rozsahu 1 500 bodov a hodnote bodu 60 Sk,
lebo k potvrdeniu poškodenia zdravia chorobou z povolania došlo k 07. 11. 2002.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že lekár vyhotovujúci posudok o bodovom ohodnotení
sťaženia spoločenského uplatnenia má možnosť s ohľadom na zvlášť ťažké následky a komplikácie
prekročiť ustanovenú sadzbu bodov bodového rozmedzia, resp. znížiť v prípade, ak poškodený mal bez
ohľadu na poškodenie na zdraví v čase vzniku jeho následkov podstatne obmedzené predpoklady pre
spoločenské uplatnenie. Tvrdenie žalovaného, že stanovené základné bodové ohodnotenie v rozsahu
1 500 bodov, t. j. na hornej hranici bodového rozmedzia zohľadňuje obmedzenie žalobkyne v jej
spoločenskom, osobnom, pracovnom aj rodinnom živote, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené
z dôvodu, že pri stanovení odškodnenia  za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z
primeranosti povahy následkov a ich predpokladaného vývoja, a to v rozsahu, v akom sú obmedzované
možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Nemožno považovať stanovenie bodového
ohodnotenia v hornej hranici bodového rozmedzia za postačujúce pre priznanie celkovej náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že sa jedná o
dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý zvýšil náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ
súd uzavrel, že žalobkyňa nadobudla subjektívnu vedomosť o škode na zdraví v súvislosti so zistenou
chorobou z povolania dňom 07. 11. 2002, kedy bola choroba z povolania hlásená a následne potvrdená
na Celoslovenskom konzultačnom dni pre choroby z povolania  v Bratislave pod položkou 24 - 3 v
zmysle zákona č. 149/1987. Celoslovenské konzultačné dni v Bratislave sú najvyšším odborným fórom
pri Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republiky zloženým z nezávislých odborníkov klinických a
preventívnych lekárov, ktorým sa podobné prípady predkladajú na posúdenie. Toto fórum odborníkov
potvrdilo profesionálny pôvod ochorenia žalobkyne. Nie je možné neprihliadať na to, že žalobkyňa
pracovala 18 rokov na oddelení úrazovej chirurgie OÚNZ Prešov ako zdravotná sestra. Každodenne
prichádzala s pacientmi, ktorí utrpeli úraz do styku s biologickým materiálom pri krvácaní z rán, pri
podávaní transfúzií, injekcií, pri preväzovaní rán, pri poskytovaní prvej pomoci do príchodu lekára,
pri zabezpečovaní hygienickej úpravy prostredia, pri vykonávaní mechanickej očisty, resp. dezinfekcie
nástrojov a prístrojov. Následne v rokoch 1984 -1987 bola preradená na ambulanciu fyziatricko-
rehabilitačného oddelenia Nemocnice s poliklinikou Prešov, kde však taktiež prichádzala do styku s



biologickým materiálom pacientov pri aplikácii kožných, podkožných a vnútrosvalových injekcií, odberov
biologického materiálu a pod.. To znamená, že súd prvého stupňa pri stanovení základného bodového
hodnotenia nemohol vychádzať z výšky bodu, ktorý platil pred účinnosťou vyhlášky č. 19/1999 i napriek
tomu, že základnú náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vyplatila Sociálna poisťovňa len v
rozsahu 45 000 Sk, avšak bez rozhodnutia o priznaní náhrady, proti ktorému by žalobkyňa mohla podať
opravný prostriedok. Uplatnenú náhradu súd prvého stupňa odpočítal od priznaného zvýšenia náhrady
sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvého stupňa pri stanovení výšky zvýšenia náhrady sťaženia
spoločenského uplatnenia neprihliadal na to, že žalobkyňa sa stala invalidnou dôchodkyňou v dôsledku
inej diagnózy od 06. 10. 1989.

Odvolací súd je toho názoru, že pri poškodení zdravia v súvislosti s výkonom pracovného pomeru, M. C
a pri vylúčení akýchkoľvek iných možných spôsobov nákazy u žalobkyne, nemožno považovať zvýšenie
základného bodového ohodnotenia na 10-násobok za neprimerané.

Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre stanovenie 10-násobku zvýšenia základného bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia súd považoval plné obmedzenie výkonu práce
zdravotnej sestry, s prihliadnutím aj na viacero ďalších závažných ochorení, ktoré ovplyvňujú celkový
zdravotný stav žalobkyne a jej fyzický potenciál. Ďalej súd zohľadnil čiastočné obmedzenie v jej
spoločenskom a kultúrnom živote s tým, že zdôraznil, že žalobkyňa nie je vylúčená z návštev
kultúrnych, či spoločenských podujatí, nie je obmedzená v stretávaní sa so svojou rodinou, priateľmi,
známymi. I napriek takto všeobecnému zhodnoteniu dôvodov hodných osobitného zreteľa súdom
prvého stupňa, na ktoré prihliadal pri stanovení zvýšenia náhrady základného bodového ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, odvolací súd  podotýka, že nie je možné neprihliadať na závažný
progresívny charakter ochorenia žalobkyne z dôvodu, že chronická infekcia vírusom M. C je uznávanou
prekancerózou, pacienti sú vo zvýšenej miere ohrození vznikom rakoviny pečene - hepatocelulárneho
karcinómu (záver znaleckého posudku P.. D., I.., č. l. 20 spisu). Navyše odvolací súd zdôrazňuje,
že pri určení choroby z povolania u žalobkyne nebol rozhodujúci časový faktor, ale nedostupnosť
diagnostických postupov v čase anamnesticky uvedenej inokulácie pri pichnutí ihlou, nakoľko vírus M. C
a stanovenie diagnosticky použiteľných protilátok bol po prvýkrát vo svete popísaný v roku 1989. Aj zo
záveru znaleckého posudku P.. W. vyplynulo, že žalobkyňa ako odborný zdravotný pracovník - zdravotná
sestra, od momentu hlásenia choroby z povolania nemôže vykonávať túto prácu z dôvodu, že zdravotné
sestry sú vo väčšej, či menšej miere pri každodennej práci vystavené styku s biologickým materiálom
pacientov. Navyše vzhľadom na závažné komplikácie, ktoré ochorenie žalobkyni prináša, žalobkyňa
už nemá ani fyzický potenciál na to, aby vykonávala akékoľvek zamestnanie, pričom v každodennom
živote má problémy s akýmkoľvek nákupom, venčením psa, vážne problémy v intímnom živote, ako
aj psychické problémy, depresívne, ktorými trpí, ktoré jej znemožňujú návštevu kultúrnych podujatí.
Žalobkyňa je liečená aj na psychiatrickej ambulancii od roku 2003, užíva lieky, navštevuje psychoterapiu.
Pri závažnosti ochorenia žalobkyne je potrebné zohľadniť aj neúspešnú liečbu dostupnými liekmi s tým,
že v súčasnosti pri nedostupnej inej špecifickej antivírusovej liečby je prognóza ochorenia žalobkyne
nepriaznivá. Tieto skutočnosti taktiež vyplývajú zo záveru znaleckého posudku P.. W.. Navyše  užívanie
liekov má aj vedľajšie účinky, ktoré vplývajú nepriaznivo na zdravotný stav žalobkyne, spôsobujú jej
bolesti hlavy, svalov, kĺbov, únavu, tráviace ťažkosti, nespavosť, depresie, vypadávanie vlasov, svrbenie
kože, disfunkciu štítnej žľazy, zmeny v krvnom obraze, zhoršenie zraku, zhoršenie sluchu, pľúcne
komplikácie a pod. (č. l. 289 - 290 spisu). Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že právo na ochranu zdravia
je Ústavou chránené (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky), a preto na okolnosti poškodenia zdravia u
žalobkyne v súvislosti s výkonom pracovného pomeru i dlhodobý priebeh diagnostikovania choroby z
povolania, ako aj progresívny charakter ochorenia, nie je možné neprihliadať a neposkytnúť žalobkyni
aspoň finančnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v jej ďalšom živote, ako zmiernenie ujmy,
ktorá jej v súvislosti s výkonom pracovnej činnosti vznikla.

Ani namietanú skutočnosť, že súd nerozhodol o uplatnenom nároku na vyplatenie základného bodového
hodnotenia v rozsahu 45 000 Sk, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. Súd prvého stupňa
sa k namietanému nedostatku právomoci k tejto otázke vyjadril, keď na strane 15 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia zdôvodnil ako sa prejudiciálne vysporiadal s otázkou hodnoty bodu. K
sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom poškodenia na zdraví, príp. zhoršením
následkov nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé



dôsledky pre jeho životné úkony. Či, a aké zmeny v zdravotnom stave nastali je možné zistiť, ak je
možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho
posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku premlčania uplatneného nároku. Je nesporné, že
subjektívnu vedomosť  o tom, že došlo k ublíženiu na zdraví žalobkyne, žalobkyňa získala až v čase, keď
jej bola diagnostikovaná M. C ako choroba z povolania a zapísaná v hlásení o chorobách z povolania. Aj
s touto námietkou premlčania sa súd prvého stupňa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
(č. l. 19).

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku za
dôvodné, a preto napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdil ako vecne správny v súlade s
ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

V časti namietaného vylúčenia nároku žalobkyne na zaplatenie náhrady liečebných nákladov, vrátane
rozhodnutia o trovách konania,  odvolací súd odvolanie žalovaného odmietol, lebo bolo podané proti
výroku, proti ktorému Občiansky súdny poriadok nepripúšťa odvolanie.

Uznesenie o vylúčení veci na samostatné konanie v zmysle ust. § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné
(Zo súdnej praxe č. 48/2007).

Z tohto dôvodu odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výroku o vylúčení veci na samostatné
konanie v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa ust. § 224 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom
prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o
trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania
nerozhodol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/92/2004", "guid": "aa98924a-99f4-431f-8522-12b3e8f4a9e8:8ef4fe5a-305c-4825-8f33-2bf17ca8e019", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}