Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/199/2013 z 29. 4. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 29. apríla 2014, sp. zn. 20Co/199/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8412200212.3 Krajský súd Prešov | 20Co/199/2013 | ECLI:SK:KSPO:2014:8412200212.3 | 2014-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 157 ods. 2 OSP, § 226 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/493eca49-4cba-42fe-b4fd-e9078113507c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8412200212.3 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/199/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412200212
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8412200212.3

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľky: J. R., rod. A., trvale bytom L. XXX/XX, B., občan
SR, proti odporcovi: L. R., trvale bytom L. XXX/XX, B. t. č. P. č. 8, B., občan SR, v konaní o určenie
výživného pre manželku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 6P
8/2012-160 zo dňa 10.6.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e sa rozsudok a vec sa v r a c i a súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom návrh zamietol a
účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil cit.: „vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a
zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov. Zásadne teda trvá počas celého trvania manželstva.
Bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú, alebo nie, vyžaduje sa, aby mali rovnakú životnú úroveň. Pre
priznanie výživného od manžela platí ustanovenie § 75 ods. 2, podľa ktorého výživné nemožno priznať,
ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s tým je potrebné spoľahlivo zistiť dôvody, ktoré
viedli niektorého manžela k neplneniu vyživovacej povinnosti, a to aj v kontexte ustanovenia § 18 a 19
Zákona o rodine, ktoré určujú práva a povinnosti manželov. Právo oprávneného na výživné od povinného
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Skúma sa oprávnenie, nie povinnosť. To znamená, že podľa tohto
ustanovenia nemožno priznať výživné len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného.
Predpokladá to teda také správanie oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať
výživné. Pre prekážku rozporu s dobrými mravmi súd nemôže výživné priznať. Prekážku rozporu s
dobrými mravmi však netvoria okolnosti na strane povinného. Z tohto hľadiska súd pri rozhodovaní o
nároku na výživné medzi manželmi za trvania manželstva bude musieť vziať do úvahy, najmä dĺžku
manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť o spoločnú domácnosť
a o výchovu detí a tiež príčiny, pre ktoré manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a zisteným skutkovým stavom dospel súd k záveru,
že nie sú splnené zákonné predpoklady pre určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľke,
preto samotný návrh zamietol. Súd vychádzal zo skutočností, že manželstvo bolo uzatvorené po
dvojročnej známosti a trvalo cca 16 rokov. Návrh na rozvod podal odporca. Odporca bol navrhovateľkou
z domu vyhodený dvakrát a to v roku 2010 a roku 2011. V roku 2010 sa vrátil po 3 mesiacoch, najmä
kvôli deťom a v roku 2011 ho navrhovateľka vyhodila z domu, nedovolila mu prísť si po veci, stretávať
sa s deťmi, zobrala mu kľúče od domu a neumožnila mu vyzdvihnúť si svoje veci, ktoré mu vyhodila pred
bránku v igelitových vreciach, čím by priznanie výživného navrhovateľke - oprávnenej bolo v rozpore
s dobrými mravmi. Z textu ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine sa dá vyvodiť, že jeho aplikácia je
povinnosťou súdu. Ide o úplnú stratu nároku, preto nie je možné použiť toto ustanovenie ako modifikačný
činiteľ a na jeho základe výšku požadovaného výživného primerane znížiť. Súd v tomto konaní nezistil
existenciu podmienok na určenie výživného pre navrhovateľku, nakoľko by prípadné priznanie výživného
bolo v rozpore s dobrými mravmi.“



O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka poukazujúc, že sa voči manželovi nedopustila
žiadneho konania v rozpore s dobrými mravmi. Sám odišiel z domácnosti, nadmerne požíval alkoholické
nápoje, neprispieval na deti ani domácnosť, nechal ich odkázaných napospas osudu. V tejto súvislosti
neboli v konaní vykonané žiadne dôkazy. Bolo hodnoverne preukázané, že príjem odporcu je vyšší
ako jej príjem. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe
vyhovel.
Odvolací súd preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v
ustanovení § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že rozsudok je potrebný
ako nepreskúmateľný zrušiť.

Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na určenie manželského výživného z
dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré výživné nemožno priznať.

Dôvod hodný osobitného zreteľa videl v tom, že odporca bol navrhovateľkou z domu vyhodený dvakrát,
a to v roku 2010 a roku 2011. V roku 2010 sa vrátil po 3 mesiacoch, najmä kvôli deťom a v roku 2011 ho
navrhovateľka vyhodila z domu, nedovolila mu prísť si po veci, stretávať sa s deťmi, zobrala mu kľúče od
domu a neumožnila mu vyzdvihnúť si svoje veci, ktoré mu vyhodila pred bránku v igelitových vreciach.

Prvostupňový súd sa však nezaoberal tvrdením navrhovateľky v podanom návrhu v tom smere, že
odporca sa o ňu a ich maloleté deti nestará, požíva alkoholické nápoje a má inú známosť. V podanom
odvolaní uviedla, že odporca z domácnosti odišiel dobrovoľne.

Za účelom odstránenia rozporov ohľadom odchodu odporcu z domu navrhovateľka navrhla výsluch
maloletých detí. Z výsluchu mal. R. vyplynulo, že rodičia sa hádali a v deň, keď odišiel z domu, spal
v krčme.

Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z tvrdenia otca bez toho, aby sa vyporiadal s
argumentáciou navrhovateľky.

Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa absentuje riadne a náležité vyporiadanie sa s argumentmi a
skutočnosťami, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, bolo nutné uzavrieť, že prvostupňový
súd svojím postupom odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, a to vydaním
nepresvedčivého, a preto nepreskúmateľného rozhodnutia.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým
a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti
s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti, a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov
vo vzťahu k výroku.

Odvolací súd preto rozsudok v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a v súlade s
ustanovením § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa v novom konaní bude pri opätovnom rozhodovaní vyporiadať sa s
argumentáciou navrhovateľky a vo veci opätovne rozhodnúť. Zároveň svoje rozhodnutie odôvodní tak,
aby zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.



Záverom odvolací súd konštatuje, že neušlo jeho pozornosti, že navrhovateľka podaním zo dňa 6.3.2012
čiastočne vzala návrh späť. O uvedenom návrhu prvostupňový súd opomenul rozhodnúť. Z dôvodu
hospodárnosti, keďže boli splnené podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku, nevrátil odvolací
súd na rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania. S uvedeným návrhom sa však súd bude musieť
vyporiadať po vrátení veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.