{"guid": "93e5b784-69ab-4ddb-8dcd-d48b681317ad:72639c7a-2134-4546-8293-dc1ce3d66c0e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014200136.2", "spisova_znacka": "13Scud/4/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Scud/4/2014 z 19. 3. 2015", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Prešov z 19. marca 2015, sp. zn. 13Scud/4/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200136.2", "identifikacne_cislo": "8014200136", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Ľuboslava Mruškovičová", "sudca_id": 1283, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-luboslava-mruskovicova-1283", "datum_vydania": "2015-03-19", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178.odsek-1", "nazov": "§ 178 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-178"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-210", "nazov": "§ 210 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-210", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-210"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-178", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-210"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/72639c7a-2134-4546-8293-dc1ce3d66c0e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200136.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200136.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200136.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Scud/4/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200136
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200136.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a
sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1.
Patryka Zabawu - ARTIMA, so sídlom Centrálna 632/7, Svidník, IČO: 46022546, 2. F. F. M., bytom
H. XX/X, XX-XXX N., B. republika, 3. S. L. F., bytom M. XX, XX-XXX W., B. republika, zastúpených
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo
dňa 3. decembra 2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 9. decembra 2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-
BA v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade   z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade   z r u š u j e   rozhodnutie žalovanej zo dňa 3. decembra 2013 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 16. augusta
2013 číslo: XXXXX-XX/XXXX-PO podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a   v r a c i a    vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobkyni v 3. rade   z r u š u j e   rozhodnutie žalovanej zo dňa 9. decembra 2013 číslo:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 8. augusta
2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-PO podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a   v r a c i a    vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Konanie o návrhu na prerušenie konania   z a s t a v u j e .

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e   žalovanú nahradiť žalobkyni v 2. rade trovy konania v sume 148,22 Eur a žalobkyni v 3.
rade v sume 148,22 Eur, ktoré je  p o v i n n á      zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku právnemu zástupcovi žalobkýň v 2. a 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 27.1.2014 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 3.12.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod sp. zn. 13Scud/4/2014.

Žalobou zo dňa 11.2.2014 sa žalobcovia v 1. a 3. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 9.12.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod sp. zn. 13Scud/9/2014.



Na pojednávaní konanom dňa 20.3.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c
ods. 1 O.s.p. spojil obidve veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 13Scud/4/2014.

Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 3.12.2013 a 9.1.2013 rozhodla žalovaná ako  odvolací orgán o
odvolaní žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky
Prešov zo dňa 16.8.2013 č. XXXXX-XX/XXXX-PO (13Scud/4/2014) a zo dňa 8.8.2013 č. XXXXX-X/
XXXX-PO (13Scud/9/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
(ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 16.8.2013 (13Scud/4/2014) rozhodol podľa § 178
ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobkyni v 2. rade nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnankyni žalobcu v 1. rade dňom 1.3.2013 podľa slovenskej legislatívy.  Rozhodnutím zo dňa
8.8.2013 (13Scud/9/2014) rozhodol prvostupňový správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1
a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobkyni v 3. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni žalobcu v 1. rade
dňom 1.1.2013 podľa slovenskej legislatívy.

V obidvoch rozhodnutiach žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho
oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1,  § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), §
14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1. rade vykonáva
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že zamestnankyňa žalobcu
(žalobkyňa v 2. rade) bola vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 1.3.2013,  žalobkyňa
v 3. rade od 1.1.2013 do 31.8.2013. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 1.5.2004)
sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja  zabezpečiť, aby sa na
fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského
štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného
nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že
orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že  v
zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu
riešiť len spôsobom  určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy,
ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým
cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z
podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná
preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu práce zamestnancov na
území Slovenskej republiky. Túto vykonala za obdobie od 1.2.2011 do 11.3.2013 dňa 7.3. a 11.3.2013.
Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky  - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch
nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského
štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto
podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora  Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje
množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej
uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06  termíny,
na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie
predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že prvostupňový správny
orgán v rámci kontroly zistil, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje  kancelária ani žiadna
prevádzka, nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno
Patryk Zabawa - ARTIMA. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese



nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu
Svidník, Karpatská 7. Zamestnanci prvostupňového správneho orgánu ďalej zistili, že na adrese Svidník,
Karpatská 7 je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Následne zistil, že pracovné stretnutia
so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela
Rubín, Centrálna ulica, Svidník. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa,
pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník
konania (zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Konkrétny rozpis  prác
jednotlivým zamestnancom účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim
zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly
nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej
republiky. Z týchto zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť zamestnávateľa uvedená
vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Ďalej
je v rozhodnutiach uvedené, že kontroly Inšpekcie práce boli vykonané mimo kontroly zameranej
na reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky, týkali sa iných skutočností
a že splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená (v zmysle koordinačných
nariadení) kontrolovať len Sociálna poisťovňa  a jej postup je rovnaký ku všetkým fyzickým osobám
s bydliskom v inom členskom štáte. Zdôraznila, že zamestnanci žalobcu v 1. rade, ktorí disponujú
prenosným dokumentom A1 (ďalej len formulár PD A1) na základe ktorých sa na týchto zamestnancov
vzťahuje slovenská legislatíva, majú tieto formuláre vystavené  na dobu určitú. Formulár PD A1
vystavila Sociálna poisťovňa v čase kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľskej
legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho
výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o
uplatniteľnej legislatíve ale je oprávnená určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia
a vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej je Sociálna
poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť. Na základe uvedených skutočností žalovaná ako odvolací
orgán dospela k záveru, že zamestnancom žalobcu v 1. rade povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky v prípade
žalobkyne v 2. rade dňom 1.3.2013 a v prípade žalobkyni v 3. rade dňom 1.1.2013 nevzniklo. Na takýchto
zamestnancov sa bude v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia prihliadať ako na osoby, ktoré
celý svoj príjem získali v členskom štáte - Poľskej republike.

Žalobca v 1. rade síce predložil formálne doklady (pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky...)
nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom mieste a v určený
deň (napr. vyúčtovanie cestovných nákladov, cestovné príkazy...).

Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik
povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným
konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 185 ods. 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladov
pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná len návrhmi účastníkov
konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný
stav veci.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a §
210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, nedodržanie princípu
tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality,
právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola
podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú
nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa
žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť
sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.7.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť



rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup
podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania,
lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov
Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS) ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu
bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol
správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať  podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.



Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie
podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike,
sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového
správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti
konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konania
prerušil.  Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Na pojednávaní konanom dňa 20.3.2015 návrhy na prerušenie konaní vzal späť. Z týchto dôvodov
krajský súd konanie o návrhoch na prerušenie konaní  zastavil (§ 250d ods. 3 O.s.p.).

V priebehu súdneho konania (návrhmi zo dňa 16.2.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane
žalobcu a to žalobcov v 2. a 3. rade.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Scud/4/2014-36 zo dňa 2.3.2015 a sp. zn.
13Scud/9/2014-36 zo dňa 2.3.2015, krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu  a to žalobkýň v 2. a 3. rade. Uznesenia
nadobudli v obidvoch prípadoch právoplatnosť dňa 9.3.2015.

Žalobcovia v 1. až 3. rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobám zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s
tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov  v 1. až  3. rade (ktorých
z neúčasti ospravedlnil právny zástupca) a žalovanej, ktorá sa z neúčasti písomne ospravedlnila.
Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k
žalobcovi v 1. rade je žaloba nedôvodná,  vo vzťahu k žalobkyniam v 2. a 3. rade je dôvodná, lebo
zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že
žalobkyni v 2. rade  nevzniklo dňom 1.3.2013 a žalobkyni v 3. rade dňom 1.1.2013 povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej



legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce
zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,
zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie
č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.



Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, nachádza sa tam len poštová schránka
patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno Patryk Zabawa - ARTIMA. Majiteľ poštovej
schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie
pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Svidník, Karpatská 7. Zamestnanci Sociálnej
poisťovne, pobočky Svidník, poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese Svidník, Karpatská 7
je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť,  že
pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy,
v priestoroch hotela Rubín, Centrálna ulica, Svidník. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné
doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry.
Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska V. Y. XX, N., Poľská republika.
Konkrétny rozpis  prác jednotlivým zamestnancom žalobcu v 1. rade nebol ku kontrole predložený. Práce
prideľoval zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia.
V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území
Slovenskej republiky.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani
splnenie podmienok  na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť



o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Okrem toho pri nečinnosti správneho orgánu bol na mieste postup podľa § 250t O.s.p., ktorý
žalobca v 1. rade nerealizoval.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil  povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti však súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z. z.) v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti
Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné  ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky
nemohlo byť  zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Z obsahu žalôb naopak vyplýva, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to  porušenie práv zamestnankýň  (žalobkýň  v 2. a 3. rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1. rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 -  v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.



Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa
ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1. rade v žalobách
nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by
správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobách súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobkýň  v 2. a 3. rade, postup žalovanej  vo vzťahu k námietkam žalobcu
v 1. rade bol  v súlade so zákonom, preto žaloby žalobcu v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako
nedôvodné zamietol.

Vo vzťahu k žalobkyniam v 2. a 3. rade  súd skúmal, či žaloby týchto žalobkýň boli podané včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
\"do vlastných rúk\". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.



Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu  vyplýva, že rozhodnutia žalovanej neboli aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobkyniam v 2. a 3. rade do vlastných
rúk. V prípade žalobkyne v 2. rade bolo doručené otcovi E. M., v prípade žalobkyne v 3. rade  manželovi
N. F..

Zároveň z podaní právneho zástupcu žalobkýň v 2. a 3. rade (návrhy na vstup ďalšieho účastníka
do konania na strane žalobcu zo dňa 16.2.2014) vyplýva, že žalobkyne v 2. a 3. rade sa domáhali
preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia svojich subjektívnych práv. Ak teda
rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inou osobou ako adresátom, to znamená
žalobkyňami v 2. a 3. rade a žalobkyne v 2. a 3. rade sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti
rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a
nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne rozhodnutia doručovať žalobkyniam v 2. a 3.
rade a ich žaloby považoval za včas podané.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu.  Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

Záver o tom, že žalobkyni v 2. rade nevzniklo dňom 1.3.2013 a žalobkyni v 3. rade dňom 1.1.2013
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
Sociálna poisťovňa, pobočka vyvodila z kontroly vykonanej v dňoch 7.3.2013 a 11.3.2013 a zo
zistenia, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka
zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, ktorá potvrdila,
že na uvedenej adrese sa zamestnávateľ nezdržiava má tam len schránku na doručovanie pošty,
ktorú mu následne osobne doručuje na adresu Svidník, Karpatská 7.  Na adrese Svidník, Karpatská
7 je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami ale Sociálna
poisťovňa zistila, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne, na adrese
spracovateľskej firmy v priestoroch hotela Rubín vo Svidníku. V týchto priestoroch sa nachádzali aj
účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a
faktúry. Zamestnávateľ prideľoval prácu svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon
práce bol určený bez obmedzenia.

Na základe týchto zistení správne orgány vyvodili, že nebolo preukázané, že žalobkyne v 2. a 3. rade
reálne vykonávali činnosť ako zamestnankyne na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.



Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyne v 2. a 3. rade reálne činnosť zamestnankýň
na území Slovenskej republiky nevykonávali.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi  zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, riadiť svoju činnosť externe.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a  základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti
vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako
nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobkýň v
2. a 3. rade ako zamestnankýň.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.



Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobkyne v 2. a 3. rade na
území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnankýň nevykonávali. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe
ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobkyniam v 2.
a 3. rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a
vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, či žalobkyne v 2. a 3. rade činnosť zamestnankýň na území Slovenskej republiky reálne
vykonávali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobkyniam v 2. a 3. rade,
ktoré mali v konaní úspech, náhradu trov konania v sume 148,22 Eur každej z nich.  Právny zástupca
trovy konania vyčíslil vo výške 432,30 Eur pre každú zo žalobkýň za 3 úkony právnych služieb (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie žaloby v roku 2014 a pojednávanie dňa 20.3.2015) podľa § 11 ods. 4 v
spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83
Eur v roku 2015, spolu vo výške  407,83 Eur.

V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,
spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur pre každého zo žalobkýň.

Súd priznal s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky odmenu len vo výške 50 % zo sumy 296,44 Eur, ktorá
pozostáva z odmeny za dva úkony právnej pomoci v roku 2015 (prevzatie a príprava veci a účasť na
pojednávaní konanom dňa 20.3.2015) á 139,80 Eur (spolu 279,66 Eur) a 2 x režijný paušál po 8,39 Eur
= 16,78 Eur, spolu 296,44 Eur (279,66 + 16,78).

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky totižto ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %.  S poukazom na uvedené súd znížil sumu 296,44 Eur
pre každú zo žalobkýň v 2. a 3. rade o 50 %. Zároveň rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami
spočíva aj v nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkon spísanie a  podanie žalôb, keďže
v danom prípade išlo o postup podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keď žalobkyne v 2. a 3 . rade nepodávali
samostatné žaloby, ale krajský súd pripustil ich vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  je prípustné odvolanie  v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave,  a  to písomne  v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa  má  popri všeobecných   náležitostiach   (§ 42  ods.  3  O.s.p.)
uviesť,  proti   ktorému rozhodnutiu smeruje,  v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "d2e8b112-a7b4-4374-bd17-bea07f60c378:3f4ebe79-8084-4c6b-b66c-edf7cf7e899f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:5014200436.2", "spisova_znacka": "13Scud/9/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13Scud/9/2014 z 1. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-03-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:5014200436.2"}], "citovane_v": []}