Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6S/22/2014 z 22. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 22. apríla 2015, sp. zn. 6S/22/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200341.2 Krajský súd Prešov | 6S/22/2014 | ECLI:SK:KSPO:2015:8014200341.2 | 2015-04-22 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/443d5efd-dddb-461e-b43a-b728092aae8c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200341.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/22/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200341
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200341.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň
JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej,v právnej veci žalobcov 1./ Z. S.
Y. - M., D. XXX/X, S., IČO: XX XXX XXX, 2./ I. C. S., bytom S. XX, XX-XXX I., Z. republika, zastúpených
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
zo dňa 16. decembra 201 číslo: 50235-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1./ rade z a m i e t a.

Konanie o žalobe žalobcu v 2./ rade z a s t a v u j e.

Konanie o návrhu na prerušenie konania z a s t a v u j e.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 17.02.2014 sa žalobca v 1./ a 2. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 16.12.2013 č. 50235-2/2013-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu.

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.12.2013 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach
žalobcov proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Košice
zo dňa 09.09.2013 číslo: 90710-1/2013-KEM tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 09.09.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a)
bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u žalobcu
v 1./ rade dňa 31.07.2013 podľa slovenskej legislatívy. V napadnutom rozhodnutí žalovaná citovala
prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku resp. zániku
sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1 písm. a), §
14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1./ rade vykonáva
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení z 26.05.2011 a že žalobca



v 2./rade ako zamestnanec žalobcu v 1./rade bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od
01.08.2011 do 31.07.2013.

Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú
koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické
osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského
štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného
nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že
orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v
zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu
riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Y. K., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré
sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým cieľom nie
je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej
činnosti v Z. republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho
zabezpečenia Y. K. bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce
skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky.
Túto vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Košice u žalobcu v 1./ rade so zameraním na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zistila, že v registrovanom
sídle zamestnávateľa (žalobcu v 1./ rade) t. j. Z. XX, D. (podľa výpisu zo živnostenského registra
miesto podnikania D. - O., Z. XX sa dňom 20.05.2013 mení na adresu S., D. XXX/X), sa nenachádza
kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Na pobočku sa dňa 06.03.2013 osobne dostavil U.. A. W.
ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu
súčinnosť pri zisťovaní údajov o žalobcovi. O výsledku kontroly bol spísaný záznam č. 53400-2/2013-
KEM zo dňa 06.03.2012. Kontrolou Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že skutočná adresa
zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1./ rade so splnomocneným
vedúcim podniku zahraničnej osoby U. sa konajú na adrese T. XXX, S. (.), na ktorej sa nachádza
kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby a tam sa aj nachádzajú účtovné
doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry. Predmetom činnosti
je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných strán. Žalobca v 1./ rade riadi spoločnosť z miesta
svojho trvalého bydliska v Z. republike, práce prideľoval ústnou formou, t. j. oslovil potrebný počet
zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia.
Skutočné miesto výkonu zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia
účastníka konania práca je viazaná na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Z výsledku kontroly
teda vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedenej vo výpise zo živnostenského registra
nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
je oprávnená (v zmysle koordinačných nariadení) kontrolovať len Sociálna poisťovňa. Zdôraznila, že
jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného miesta alebo
podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov
v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto
podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje
množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej
uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny,
na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie
predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania
môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok.

Na základe uvedených skutočností Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru,
že zamestnancovi žalobcu v 1./ rade (žalobcovi v 2./rade) povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky žalobcovi
v 2./ rade zaniklo dňom 31.07.2013 podľa slovenskej legislatívy.



Ďalej uviedla, že Sociálna poisťovňa vystavila pre žalobcu v 2./ rade formulár PD A1 s platnosťou od
01.08.2011 do 31.07.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti
určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené
kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Túto skutočnosť vzal prvostupňový
správny orgán do úvahy, rovnako ako výsledky kontroly na základe čoho rozhodol, že posledný
deň platnosti formulára PD A1, t.j. 31.07.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia,
povinného dôchodkového poistenie a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2./ rade podľa
slovenskej legislatívy.

Žalovaná v rozhodnutí uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172
a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8, § 185 ods . 4 zákona a zdôraznila, že obstarávanie podkladov
pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi
účastníkov konania, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne
skutočný stav veci.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1./ rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a §
210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, nedodržanie princípu
tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality,
právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola
podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú
nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto
sa žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva
brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že
zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j.
bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy.
Nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani
postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania,
lebo žalobca v 1./ rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcu v 2./ rade, občana
Z. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (Y.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu
bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol
správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:



„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie
podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike,
sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového
správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy
konania.

V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 27.02.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd
podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na
strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade.

Uznesením sp. zn. 6S/22/2014-22 zo dňa 05.03.2015 krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade.
Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2015.



Žalobcovia v 1./ a 2./ rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca, ktorý po začatí pojednávania, požiadal súd o konanie v jeho neprítomnosti z dôvodu jeho
nevyhnutnej účasti na pojednávaní na Okresnom súde Prešov v tom istom čase.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní sa
písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol
v neprítomnosti účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade je žaloba nedôvodná a vo vzťahu k žalobcovi v 2./
rade bola podaná oneskorene.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi
v 2./ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.07.2013 z dôvodu, že vykonanou kontrolou u
žalobcu v 1./ rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca ( žalobcu v 2./ rade) na území
Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010
sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva



takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Y., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Z. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov
na sociálne zabezpečenie Y. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Z. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia Y. K. oprávnená požadovať preukázanie relevantných
skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušnou
inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce
skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je
v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna
poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou
adresou. Spoločné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby U.. A. W. sa
konajú vo S. na adrese T. XXX (G.). Na tejto adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho
podniku zahraničnej osoby aj všetky účtovné doklady. Predmetom činnosti je doručovanie letákov
podľa objednávok zmluvných strán. Zamestnávateľ riadi svoju spoločnosť z miesta trvalého bydliska
v Z. republike. Práce prideľoval svojim zamestnancom ústnou formou tak, že oslovil potrebný počet
zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce, bez časového ohraničenia.
Skutočné miesto výkonu práce zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, lebo práca bola viazaná
na objednávky, ktoré neboli vopred dohodnuté. Na základe toho dospeli správne orgány k záveru, že
sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo výpise živnostenského registra nespĺňa základné kritéria
registrovaného sídla spoločnosti a že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov
žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať



označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
.
Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutého rozhodnutia nepreukázal žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce
pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia nebola dodržaná procesná lehota, avšak podľa názoru súdu toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3
O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením
žalobou napadnutého rozhodnutia len z tohto dôvodu by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti
Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky nemohlo
byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcu v 2./ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1./ rade.



Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 zákona v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak,
že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 toho
ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. /rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

K námietkam žalobcu v 1./ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutia v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Z. republiky a retroaktivite, súd konštatuje, že žalobca v 1./ rade v žalobe nenamietal
porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké
jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru,
že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je



namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2./ rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom,
preto žalobu žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť. Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2./
rade doručené do vlastných rúk dňa 07.01.2014. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby začala plynúť
dňa 07.01.2014 a uplynula dňa 07.03.2014. Uznesenie krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1
O.s.p. pripustil vstup žalobcu v 2./ rade do konania na strane žalobcu nadobudlo právoplatnosť dňa
13.03.2015. Postavenie žalobcu v 2./ rade teda nadobudol až dňa 13.03.2015, t. j. po uplynutí zákonnej
lehoty na podanie žaloby (07.03.2014), pričom zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobcu v 2. / rade (dva mesiace odo dňa doručenia
rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ (žalobca v
1./ rade) a zamestnanec (žalobca v 2./ rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych
ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1./ rade a žalobcu v 2./ rade rovnaké
práva a povinností.

Navyše z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona. Pre posúdenie, či
ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca
z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že
ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane, úkony jedného z nich platia i pre ostatných... . Správne súdnictvo podľa
piatej časti O.s.p. je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva,
resp. povinnosti žalobcu v 1./ rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a
povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods.
1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250d ods. 1 O.s.p. konanie o žalobe žalobcu v 2./ rade zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovia neboli v konaní úspešní,
žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.