{"guid": "039834f4-348e-4617-9ea8-b9dff8cdf329:158a4aa3-8c7d-4146-a159-bfde7497409d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014200541.4", "spisova_znacka": "1S/36/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/36/2014 z 25. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. mája 2015, sp. zn. 1S/36/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200541.4", "identifikacne_cislo": "8014200541", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Martin Murgaš", "sudca_id": 211, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-murgas-211", "datum_vydania": "2015-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/883", "nazov": "predpis č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/883-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/158a4aa3-8c7d-4146-a159-bfde7497409d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200541.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200541.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200541.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/36/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200541
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200541.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek
senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Z. W. - M. M., IČO :
XXXXXXXX, Z. XXX, M., 2/ M. N. N., bytom B. L., W. XX/X, XX-XXX Y.ź, obaja právne zastúpení
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-Z. zo dňa 21. februára 2014 na základe žaloby jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1. rade    z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade   z r u š u j e    rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-Z. zo dňa
21. februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka M. č. XXXX-XX/XXXX-M. zo
dňa 17. decembra 2013  a   v r a c i a   vec žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm.
c/, d/, e/ O.s.p..

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania    n e p r i z n á v a .

Žalovaná   j e   p o v i n n á   nahradiť žalobcovi v 2/ rade trovy konania vo výške 220,35 EUR na účet
právneho zástupcu žalobcu v 2/ rade JUDr. Dušanovi Remetovi v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 7.4.2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.4.2014 sa žalobca v 1/ rade domáha
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočky M. č. XXXX-XX/XXXX-M. zo dňa 17. decembra 2013,
ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a zároveň priznať náhradu trov konania.

Uznesením zo dňa 3.3.2015 č.k. 1S/36/2014 - 38 pribral súd do konania účastníka správneho konania,
M. N. N. podľa § 92 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) na
jeho návrh ako žalobcu v 2/ rade.

Žaloba bola odôvodnená tým, že žalobca v 1/ rade vykonáva na území Slovenskej republiky
podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Zároveň má postavenie
zamestnávateľa, pričom za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva
viacerých zamestnancov, okrem iného aj žalobcu v 2/ rade, a to na základe pracovných zmlúv
uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k zamestnancom si plní
všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a



platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov. Prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol
podľa  § 179 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 210 ods. 1  Zákona o sociálnom poistení o tom, že
zamestnancovi žalobcu v 1/ rade, žalobcovi v 2/ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.5.2012 podľa slovenskej legislatívy.
Na základe podaného odvolania žalobcov rozhodla vo veci žalovaná tak, že odvolania zamietla a
prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Žalobca poukázal na to, že podľa bodu (8) základného nariadenia všeobecná zásada rovnakého
zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte  ich
zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov.

Podľa bodu (11) základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v
jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným
alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými.

Podľa bodu (15) základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva,
podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo
prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z
toho mohli vzniknúť.

Podľa bodu (17) základného nariadenia vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti
zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné
pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju
činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa čl. I. písm. a/ základného nariadenia „činnosť ako zamestnanec\" znamená každú činnosť alebo
rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3. písm. a/  základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom tohto
členského štátu.

Podľa čl. 13 bod 3/ základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba  a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisov určeným v súlade s
odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1  Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba , ktorá v pracovno-právnych vzťahoch,
a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa
závislú prácu.

Podľa § 4 Zákona o sociálnom  poistení zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového
poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom
vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3.

Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v  § 179 ods. 1 písm. a) a b). Organizačné zložky Sociálnej poisťovne
sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkom
konania.

Žalobca uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je
nezákonné. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom
štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným



právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu
diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi
cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej
viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať
svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.

Ďalej žalobca namieta, že vydaním  rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu zásad správneho konania,
rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. V napadnutom rozhodnutí žalovaná
pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli
súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcov v podaných
odvolaniach, pričom nad rámec odvolacích dôvodov zamietla odvolania na základe skutočností, ktoré
boli žalobcom oznámené až napadnutým rozhodnutím žalovanej. V tomto smere tak bolo žalobcom
odňaté ich subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich
právach a povinnostiach de facto po prvý krát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti
vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup tak zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej,
keďže správny orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti doposiaľ nezisťované, resp. zistené v
rozpore so zákonom, resp. ani nie je zrejmé, ako a či boli dôkazy vykonané. Týmito novými dôvodmi
a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu
práce zamestnancov žalobcu v 1/ rade a so sporným sídlom žalobcu ako zamestnávateľa, ku ktorým sa
žalobcovia nemali možnosť vyjadriť, keďže boli po prvý krát spomenuté až v rozhodnutí žalovanej.

S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej,  „Oznámenie týkajúce
sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy\" zo
dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú
slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp.
zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek
budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k
prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci
nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne
zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu v 1/ rade ako
zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi
okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že  on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou
firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp.
vykonávali prácu.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané
v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60
dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že
ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.3.2013), ktorú u žalobcu v 1/ rade vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom
prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere
arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia
konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako
po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia
došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu v 1/ rade sú evidovaní a
vykonávajú prácu aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná
zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku
poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom
zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä
občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu
bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.



O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné, svedčí aj
skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne
deklaroval, že zamestnanci žalobcu v 1/ rade podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku
13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla
o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve
na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

Zároveň poukázal žalobca tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia
zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole
objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o
registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným
podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie
prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná
nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a
kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý priamo
na podnet žalovanej vykonal u žalobcu v 1/ rade kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia
alebo nedostatky. S poukazom na uvedené správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný
ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, keďže na ne dal podnet.

V súvislosti s tvrdením, že žalovaná pri rozhodnutí argumentačne lavíruje a vyberá len argumenty,
ktoré jej pre daný prípad pasujú, hoci v iných rozhodnutiach tieto skutočnosti používa naopak,
poukazuje žalobca na rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX zo dňa 29.1.2014 (zamestnávateľ Z.. Z.,
zamestnanec Y. W.), v ktorom žalovaná jednoznačne konštatuje, že sociálna poisťovňa nie je oprávnená
vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov žalobcu v 1/ rade je oprávnený
kontrolovať inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné.

Žalobca v 1/ rade uviedol, že v priebehu kontroly vykonanej príslušnou organizačnou zložkou žalovanej
v lete roku 2012 riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej
práce jeho zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. V tom čase neboli u
žalobcu v 1/ rade zistené žiadne nedostatky vo vzťahu k reálnemu výkonu práce na území Slovenskej
republiky, či k miestu podnikania žalobcu.

V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobca poukazuje na praktickú príručku
- právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto
súvislosti žalobca citoval „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť
rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie
poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne
nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho
dátumu.\"

„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť  v členskom štáte
bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý
osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.\"

„Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.\"

„Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,



- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami  konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.\"

Z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke, je podľa ich názoru zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu v 1/ rade je legislatíva
Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu v 1/ rade bez pochyby
nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto
podnikania.

Keďže žalobca v 1/ rade nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod,
poukazuje v žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť
u neho splnenie  podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú
v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so
zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti,
vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa
uskutočňuje nábor zamestnancov.

Žalobca v 1/ rade tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu
k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú
rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď
nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov
Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov
žalobcu v 1/ rade spätne, za minulé obdobie.

Zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania nemožno
v žiadnom smere vyvodiť záver, že u žalobcu v 1/ rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho
zamestnancov na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ďalšie rozhodnutie
žalovanej č. XXXX-X/XXXX-Z. zo dňa 28.6.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci,
hoci u iného zamestnávateľa, kde bola vykonaná kontrola v jeho sídle, pričom tam nikto nebol, zrušila
rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že  v rámci odvolacieho konania sa na základe
zistených a preukázaných skutočnosti nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území
Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával.

Na základe uvedeného, v súvislosti s napadnutým rozhodnutím žalovanej, žalobca poukazuje na
jednoznačné porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná rozhoduje tendenčne, pričom nerešpektuje
zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch. Ak v uvedenom rozhodnutí nezastihnutie
zamestnávateľa na adrese miesta podnikania bolo vyhodnotené tak, že sa ním nepreukázalo
nevykonávanie činnosti, musí tento záver vyplývať aj v tejto veci.

Žalobca preto trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť riadne,
v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti zamestnáva viacero zamestnancov, voči
ktorým si plní všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na
okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne
nezákonné, žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 2.6.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala
na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.5.2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu
pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich
častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami
príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú
prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4. 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009. S účinnosťou od 1.5.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho



parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného
nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa
bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné
osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na
základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok,
t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris\", a teda príslušnou legislatívou
je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného
nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na
osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch
je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj
reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich
zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu,
neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že
pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich
uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z
faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel,
ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej
republiky ide o Sociálnu poisťovňu.

Národný inšpektorát práce vykonáva kontroly zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce
na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie
miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. V prípadoch, ak ide o podozrenie,
že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
(bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa
preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Na
základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť
na území Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na
území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia
Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto
účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa
povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal
Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť
príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o
relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z
článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja
proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú
bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých
prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré
sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch.
V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo
hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej
republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež sociálna poisťovňa
zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov\", ktorí



prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa
pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10
hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného
nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb
s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a
z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov\"
vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala
najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a
naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí
majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky,
pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia
v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého
zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že konkrétnemu
zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už
vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve
až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po
ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia
dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol
vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol vykonaných sociálnou
poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky
a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom,
že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo.
Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu v 1/ rade a jeho zamestnancov.

Pred vydaním napadnutého rozhodnutia dňa 12.3.2013 a 13.3.2013 vykonala Sociálna poisťovňa,
pobočka M., kontrolu zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej
v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby (do 20.
januára 2014 K. XX, Z.) sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa (žalobcu).
Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že adresa bola poskytnutá len za účelom zriadenia
živnosti. Adresa zamestnávateľa, uvedená v osvedčení o živnostenskom oprávnení, je len virtuálnou
adresou. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii splnomocneného zástupcu žalobcu,
na adrese H. XXX, M., kde sa realizujú aj prevádzkové záležitosti spoločnosti. Na tejto adrese
zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z
týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné
zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne.
Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v B. republike. Predmetom
činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných
partnerov na území Slovenskej republiky. Zamestnanci majú pracovný úväzok na 4, 12 alebo 40 hodín
mesačne. Spôsob prideľovania práce je ústny. Záznam z pracovného stretnutia, ktorý tvorí súčasť
záznamu č. P.-X/XXXX zo dňa 13. marca 2013, bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným
zástupcom žalobcu v 1/ rade, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1/ rade sa s
obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia.

Tvrdenie žalobcu, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1/ rade kontrolu
a neboli zistené žiadne nedostatky, sa nezakladá na pravde, pretože v uvedenom období nebola
zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka M., vykonaná u žalobcu v 1/ rade žiadna kontrola.

Na základe Dohody o spolupráci medzi Národným inšpektorátom práce a Sociálnou poisťovňou vykonal
príslušný inšpektorát práce kontrolu v mieste činnosti podniku žalobcu v 1/ rade, t. j. K. XX, Z.. Na
základe vykonaných kontrol príslušnými inšpektorátmi práce zaslal národný inšpektorát práce sociálnej
poisťovni, ústredie list „Vyžiadanie informácií k uvedeným subjektom - odpoveď\" zo dňa 5.4.2013, v
ktorom uviedol zistené skutočnosti vo vzťahu k poľským zamestnávateľom, medzi ktorými je uvedený aj
žalobca v 1/ rade. Z listu národného inšpektorátu práce vyplýva, že žalobca v 1/ rade reálne nesídli na
adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení. Dokumenty firmy sú k dispozícii na adrese H.
XXX, M.. Zamestnanci nemajú určené konkrétne miesto práce, realizujú roznášanie letákov a plagátov



po celom území Slovenskej republiky. Pracovné zmluvy a zmluvy s klientmi sa uzatvárajú v Poľskej
republike, v mieste trvalého bydliska žalobcu v 1/ rade. Z uvedenej informácie nevyplýva, že pri vykonaní
kontroly v kontrolovanom subjekte neboli zistené nedostatky. Sociálna poisťovňa má vedomosť o tom,
že príslušné inšpektoráty práce v Záznamoch o výsledku inšpekcie práce uvádzali formuláciu „neboli
zistené nedostatky\". Táto formulácia bola uvedená aj v Záznamoch o inšpekcii práce vypracovaných
Inšpektorátom práce E., ktorý sa listom zo dňa 19.8.2013 k predmetnej formulácii vyjadril v tom zmysle,
že inšpekcia práce bola vykonaná podľa § 7 ods. 3 písm. a/ v nadväznosti na § 13 ods. 3 a § 14 ods.
6 zákona č. 125/2006 Z. z. Záznam z výkonu inšpekcie práce bol vyhotovený na základe písomných
podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce vo vzťahu k skúmanej papierovej dokumentácii
(prehlásenie, menný zoznam zamestnancov) a nie v súvislosti s prešetrením reálneho výkonu činnosti
daných zamestnancov. Keďže v liste Národného inšpektorátu práce zo dňa 5.4.2013 boli zhrnuté
výsledky kontrol vykonaných okrem B. kraja tiež v ostatných krajoch Slovenskej republiky, je zrejmé, že
obdobným spôsobom pri výkone inšpekcie práce postupovali aj inšpektori práce v rámci celej Slovenskej
republiky.

Vzhľadom na námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pri rozhodovaní argumentačne lavíruje a vyberá
si len argumenty, ktoré jej pre daný prípad pasujú, žalovaná uviedla, že v žiadnom svojom rozhodnutí  ani
vyjadrení neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy
v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia. V prípade
žalobcu v 1/ rade sociálna poisťovňa požiadala Národný Inšpektorát práce N. o súčinnosť pri posúdení
zákonnosti dôvodov pri uzatváraní pracovných pomerov práve z toho titulu, že nemá kompetencie
na vykonanie kontroly, či nedochádza k porušovaniu právnych predpisov v oblasti pracovnoprávnych
vzťahov. Až po vyhodnotení skutkového stavu veci vychádzajúc aj z kontrolných zistení pristúpila
Sociálna poisťovňa, pobočka M., k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými bolo rozhodnuté, že
dotknutým zamestnancom žalobcu v 1/ rade prihlásených na sociálne poistenie v pobočke sociálnej
poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom na
kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1/ rade nespĺňa kritériá stanovené na určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14
(5a) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.5.2012 vyžaduje
plnenie určitých podmienok, t. j. na účely uplatňovania hlavy II základného nariadenia sa pod pojmom
„registrované sídlo alebo miesto podnikania\" rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto
podnikania žalobcu v 1/ rade (do 20.1.2014 K. XX, Z.) nie je možné považovať za registrované miesto
podnikania žalobcu v 1/ rade na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný
reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej
poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený
podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne
účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája
vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne
poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

Zamestnancovi žalobcu v 1/ rade, M. N. N., žalobcovi v 2/ rade žalovaná formulár PD A1 nevystavila.
Žalobca v 1/ rade prihlásil svojho zamestnanca do systému sociálneho poistenia dňa 1.5.2012 v pobočke
žalovanej. Podanie prihlášky však nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia, ak je v
rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie a žalobcovi v 2/ rade tak týmto dňom nevzniklo
povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti.

Pokiaľ žalobca namieta, že pobočka žalovanej vydala rozhodnutie oneskorene po zákonom určenej
lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu), žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom bol
vyslovený právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne,



je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania
prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.). Zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj
doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Účastníci konania tak mali možnosť brániť sa voči rozhodnutiam pobočky žalovanej
využitím opravných prostriedkov a namietať v odvolaní skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli
v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania   (zamestnávateľ aj zamestnanec žalobcu
v 1/ rade) v zákonom ustanovenej lehote využili.

V rámci odvolacieho konania žalovaná ako odvolací orgán preskúmala skutkový stav veci každého
napadnutého rozhodnutia, t. j. aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka M., č.: XXXX-XX/XXXX-M.
zo dňa 17.12.2013, pričom dospela k záveru, že predmetné rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne
bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a napadnuté rozhodnutie potvrdila. Z napadnutého
rozhodnutia žalovanej je zrejmé, že Sociálna poisťovňa, ústredie sa stotožnila s právnym názorom
pobočky sociálnej poisťovne. V odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaná podrobne
zdôvodnila svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadala so všetkými námietkami, ktoré žalobca
v 1/ rade vzniesol v podanom odvolaní. Skutkový a právny stav, na základe ktorého žalovaná
dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie pobočky je správne, je totožný so skutkovým a právnym
stavom, na základe ktorého pobočka ako prvostupňový orgán rozhodla vo veci. Žalovaná ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol
prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany žalovanej nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštančnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa, ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom danej lehote,
nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, poukazujúc aj na žalobou napadnuté rozhodnutie, že obstaranie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná
len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z toho vyplýva, že je vecou
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy
postačujú, či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že námietka žalobcu v 1/ rade, že Sociálna poisťovňa uplatňuje
diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnená. Na základe
schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení
platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo
definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu
národnosti, či štátnej príslušnosti. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky,
neexistuje cudzí prvok, na tieto osoby sa preto koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú a uplatňuje
sa výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická
osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky
(existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené
preskúmať len súdy. Uplatniteľná legislatíva sa preto posudzuje podľa koordinačných nariadení ES,
ktoré sú  nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku
13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3)
základného nariadenia.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou poukázal na rozhodnutie sociálnej poisťovne, ústredie, č.: XXXX-
X/XXXX-Z. zo dňa 28.6.2012, žalovaná uvádza, že ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne
obdobnej veci, kedy bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa, ústredie,
následne prehodnotila svoj právny názor a vo všetkých ostatných obdobných prípadoch postupovala
tak, že rozhodnutia prvostupňových orgánov, na základe ktorých účastníkom konania nevzniklo, resp.
zaniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, po vyhodnotení skutkového a právneho stavu
potvrdila. Uviedla však, že predmetom tohto konania nie je posudzovanie povinného sociálneho
poistenia zamestnanca zamestnávateľa F. Z.U. - B. B., ale zamestnanca zamestnávateľa Z. W. - M. M..



Krajský súd podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), oboznámil sa s
obsahom administratívneho spisu, pričom dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade žaloba
nie je dôvodná.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov a ich postupov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 - § 250k O.s.p.), ktorá
upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú sudy na základe žalôb alebo opraných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych
orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré
zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými
môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Ustanovenie § 249 ods. 1 O.s.p. upravuje, že konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie v ako rozsahu sa toto
rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu a aký konečný návrh robí. Podľa § 250  ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z vyššie citovaných ustanovení je nepochybné, že v správnom súdnictve sa súd riadi dispozičnou
zásadou a žalobca musí preukázať, že postupom a rozhodnutím správneho orgánu došlo k porušeniu
jeho subjektívnych práv.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade, zamestnancovi
žalobcu v 1/ rade, Sociálna poisťovňa, pobočka M. rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX-M. zo dňa
17.12.2013, ako orgán príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v
sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, rozhodla tak, že M. N. N.,
zamestnancovi zamestnávateľa Z. W. - M. M. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.5.2012 podľa slovenskej legislatívy,
a to podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení.

Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky M. vyplýva, že rozhodovala pri aplikácii
Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z
16.9.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.9.2009.

V rozhodnutí citovala čl. 11 (3) (a), čl. 13 (1), 13 (3) základného nariadenia. K skutkovým
okolnostiam uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka M. vykonali dňa 12.3.2013 kontrolu
u zamestnávateľa, žalobcu v 1/ rade, na registrovanom mieste podnikania uvedenom v živnostenskom
registri. Na mieste bolo zistené, že tento subjekt na uvedenej adrese nemá zriadenú kanceláriu,
resp. prevádzku. Splnomocnený zástupca zamestnávateľa, R.. W. F. uviedol, že adresa uvedená v
živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa, uvedenou pre potreby otvorenia
živnosti na území Slovenskej republiky cudzím štátnym príslušníka. Spoločnosť je riadená prevažne z
miesta trvalého bydliska zamestnávateľa v Poľskej republike (B. XX, B.). Na adrese H. XXX, M. má



kanceláriu splnomocnená osoba, kde dochádza k stretnutiam so zamestnávateľom za účelom riadenia
spoločnosti. Rozpis zadávania prác zamestnancom nie je fixne určený.

Na základe výsledkov kontroly tak nebolo preukázané, aby konkrétny zamestnanec, M. N. N.,
reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom. S poukazom na uvedené skutočnosti sa konštatovalo, že tomuto
zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 1.5.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobca v 1/ rade aj žalobca v 2/ rade odvolanie. Citovali v nich
body 8, 11, 15, 17, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia, § 4, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, §
210 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení. Poukázali o.i. na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné,
nezákonné, vydané po lehote v zmysle § 210 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, že porušuje princípy
rovnakého zaobchádzania a diskriminuje občanov Poľskej republiky pracujúcich na území Slovenskej
republiky. Vzhľadom na charakter obchodnej činnosti, ktorou sa zamestnávateľ zaoberá, t.j. reklamná
a marketingová služba spojená predovšetkým s rozvozom reklamných letákov, je zrejmé, že nie je
vykonávaná v kancelárii. Je tiež nesporné, že pri výkone kontroly boli zo strany zamestnávateľa
predložené všetky relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce jeho zamestnancov (pracovné zmluvy,
mzdové listy, evidencie dochádzky) a rovnako je preukázaná riadna úhrada odvodov do systému
sociálneho poistenia z jeho strany vo vzťahu k jeho zamestnancom. Sociálna poisťovňa navyše nemá
vo svojej kompetencii kontrolu výkonu práce a kontrolu pracovnoprávnych vzťahov.

Po podanom odvolaní žalobcu v 1/ a žalobcu v 2/ rade rozhodla žalovaná dňa 21. apríla 2014
rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-Z. tak, že odvolanie žalobcu v 1/ rade a žalobcu v 2/ rade zamietla a
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky M. potvrdila.

Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu
dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z. ktorým je  upravené, že zamestnanec je na účely
nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická osoba v
právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a
ods. 2, 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období
odbornej výrobnej praxe.

Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.
z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú
činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi
príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie
alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská
republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika
uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý
zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z
predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného
predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 1.1.2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1
písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2011
povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky
poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.



V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú
koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich
rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie
nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné
nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na
fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú
činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského
štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok,
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade
so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.



V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky „Právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku\", ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným
praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení
Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v
danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval
na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta
sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade
nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné,
v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich
osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a
miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu tiež zohľadniť.

Žalovaná zdôraznila, že je tak zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané
až po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku  v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitostí, miesto, kde
sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.

Sociálna poisťovňa, pobočka M., vykonala v dňoch 12.3.2013 a 13.3.2013 kontrolu u žalobcu v 1/ rade so
zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky.
V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti (do 20.1.2014 Z., K. XX)
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Kontrola tak bola vykonaná v kancelárii
poverenej osoby vo M., H. XXX u R.. W. F.. Na tejto adrese zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú
osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú
sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie
písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z
miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky
písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u splnomocneného zástupcu. Písomný rozpis
zadávania prác jednotlivým zamestnancom sa nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce a dátum
výkonu činnosti zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané na objednávku
zadávateľa a spôsob práce si prevažne určuje zamestnanec sám, spravidla v rozsahu 5 - 10 dní v
mesiaci. Na základe výsledkov kontroly tak žalovaná ustálila, že u žalobcu v 1/ rade nebolo preukázané,
že sú splnené podmienky na určenie sídla spoločnosti. Zamestnávateľ predložil formálne doklady,
pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však žiaden doklad
o reálnom výkone práce zamestnancov v konkrétny deň na konkrétnom mieste, ako napr. vyúčtovanie
cestovných dokladov, cestovné príkazy, a pod. Nebolo tak preukázané, že konkrétny zamestnanec



reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.

Na základe uvedených skutočností tak sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, dospela k
totožnému záveru ako prvostupňový orgán, že žalobcovi v 2/ rade, zamestnancovi žalobcu v 1/ rade
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
na území Slovenskej republiky nevzniklo od 1.5.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Ďalej uviedla že kontroly vykonané národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly
zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných
skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a
splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných
nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými
nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia
ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy,
t. j. sociálna poisťovňa.

Konanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení.
Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové
konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 Zákona o sociálnom poistení môže začať aj z
podnetu organizačnej zložky sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký
úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna
poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá
podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych
účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo
či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú
legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu
nevzťahovala legislatíva dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa
na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v skôr citovanom
článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Z predložených administratívnych spisov možno konštatovať, že konanie vo veci bolo začaté na podnet
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanci v sporných prípadoch skutočne
vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, keďže výkon zamestnania v nimi údajne
vykonávanom rozsahu vzbudzuje pochybnosti o reálnom výkone práce v zamestnaneckom pomere.
Tieto pochybnosti vyvstali z toho, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre
poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch
cieľom tejto činnosti nie je skutočne aj výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej



republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike.

Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí založili na záveroch kontroly
realizovanej pobočkou žalovanej vo M. v spojení s vyjadrením splnomocneného zástupcu žalobcu v 1/
rade, z ktorých mala žalovaná za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise
zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

V podanej žalobe žalobcovia žalobné námietky definujú tak, že postupom žalovanej boli porušené
princípy dobrej správy, rozhodnutia neboli vydané v zákonom stanovenej lehote, že žalovaná
argumentuje takými skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou zisteného skutkového stavu a neboli ani
uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Vo veci tak malo byť rozhodnuté na základe nedostatočne
zisteného stavu veci, bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania a rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Žalovaná v liste orgánu sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky tiež vopred
prejudikovala, ako vo veci rozhodne.

Z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo ovláda dispozičná
zásada. Žalobca musí okrem všeobecných náležitosti podania uviesť predovšetkým dôvody, v čom vidí
zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu, a teda, aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne. To znamená, že v jeho prípade musí
ísť o skutočné ukrátenie na jeho subjektívnych právach. Nedostatok aktívnej hmotnoprávnej legitimácie,
t.j. ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, má za následok, že súd žalobu
zamietne. Je rovnako treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, kedy ide o prípad, keď žalobca ani netvrdí
ukrátenie na právach, avšak musí minimálne namietať, že rozhodnutie bolo nezákonné, inak by súd,
ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať po stránke zákonnosti a viedlo by to k
zastaveniu konania.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca v 1/ rade namieta iné porušenie práv ako
účastníka konania resp. porušenie práv jeho zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo
postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady ES, z citovaných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť tvrdenia o
porušení vlastných subjektívnych práv priamo žalobcu v 1/ rade a nikoho iného.

Z citovanej žaloby je podľa názoru súdu nesporné, že žalobca v 1/ rade vo vzťahu k vytýkaným
procesným pochybeniam neuviedol, aké jeho subjektívne práva boli týmito pochybeniami porušené.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250i ods. 3 upravuje, že pri preskúmavaní zákonnosti postupu
a rozhodnutia správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred  správnym orgánom, ktoré
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, vykonanie
kontroly v rozpore so zákonom a prejudikovanie rozhodnutia žalobca v žalobe vo vzťahu k porušeniu
svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nevyargumentoval.

Na základe uvedených skutočností, po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k žalobným námietkam k porušeniu
subjektívnych  práv žalobcu v 1/ rade dospel súd k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej vo vzťahu
k žalobcovi v 1/ rade je v súlade so zákonom, subjektívne práva žalobcu v 1/ rade porušené neboli,
žalobu preto vo vzťahu k tomuto žalobcovi ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.



Vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade súd v prvom rade konštatuje, že z administratívneho spisu má za
preukázané, že rozhodnutie žalovanej nebolo doručené žalobcovi v 2/ rade riadne, do vlastných rúk, ale
zásielka bola prevzatá treťou osobou..

Zákon o sociálnom poistení v § 212 ods. 3 písm. c/ upravuje, že rozhodnutie sa účastníkovi konania
oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou
a poznámkou „do vlastných rúk\". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom.

Keďže súd nemal za preukázané účinné doručenie žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej
žalobcovi v 2/ rade, lehota dvoch mesiacov mu neplynula a žaloba v jeho prípade sa považuje za podanú
včas (t.j. právoplatnosťou rozhodnutia súdu o pripustení účastníka do konania). Súd preto preskúmal
napadnuté rozhodnutie po vecnej stránke, a to vo vzťahu k možnému porušeniu práv žalobcu v 2/ rade.

Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva záver o tom, že žalobcovi v 2/ rade nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti,
a to na podklade záverov vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou M., v zmysle ktorých
mal správny orgán za preukázané, že žalobca v 1/ rade ako zamestnávateľ žalobcu v 2/ rade nemá
v mieste podnikania zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, a že na spracovanie personálnej,
účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky
využíva služby tretej osoby so sídlom vo M.. Na základe výsledkov kontroly tak nebolo preukázané, že
zamestnanci žalobcu v 1/ rade, t.j. aj žalobca v 2/ rade reálne vykonávajú činnosť ako zamestnanci na
území Slovenskej republiky. Žalobca v 2/ rade preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom
podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Podľa názoru súdu však bol záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná,
prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže z obsahu spisu ani z obsahu
odôvodnení rozhodnutí nevyplýva presne, akým spôsobom bolo bez pochybností preukázané, že
žalobca v 2. rade reálne činnosť zamestnanca nevykonáva.

Súd považuje za dôvodnú námietku žalobcu v 2/ rade, že vo veci nebolo hodnoverne preukázané, že
tento žalobca reálne nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky ako zamestnanec žalobcu
v 1/ rade a tvrdenie o virtuálnej adrese miesta podnikania žalobcu v 1/ rade je nedostatočne a
nepresvedčivo odôvodnené. Žalovaná žiadnym spôsobom neodôvodnila, prečo by žalobca v 1/ rade
nemohol vykonávať určité činnosti prostredníctvom splnomocneného zástupcu, vedúceho podniku
zahraničnej osoby R.. W. F. a rovnako je tak predčasný záver žalovanej o nepreukázaní reálneho výkonu
žalobcu v 2/ rade ako zamestnanca žalobcu v 1/ rade.

Z citovaného rozhodnutia sociálnej poisťovne, pobočky M. vyplýva, že toto rozhodnutie nie je primerane
odôvodnené a absentuje v ňom akákoľvek správna úvaha, čo je v rozpore s § 209 ods. 4 Zákona o
sociálnom poistení, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Zákon č. 461/2003 Z. z.  v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecné známe, alebo
je známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to,
či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. V súvislosti s organizačnými zložkami je
treba poukázať na to, že žalobcovia v žalobe nesprávne uvádzajú, že sociálna poisťovňa, pobočka je
organizačnou zložkou sociálnej poisťovne, ústredia, pričom z ustanovenia § 124 Zákona o sociálnom
poistení jednoznačne vyplýva, že organizačnými zložkami sociálnej poisťovne sú ústredie a pobočky.

Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení súčasne v § 196 ods. 1 - 7 upravuje dokazovanie a
podľa ods. 1 dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba



dokazovať skutočnosti všeobecne známe, alebo skutočnosti známej z činností sociálnej poisťovne.
Podľa  ods. 6 tohto ustanovenia, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú
potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci a podľa ods. 7 tohto ustanovenia organizačná
zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti.

Je pravdou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok, avšak žalovaná v druhostupňovom
rozhodnutí nemôže dôvodiť takými skutočnosťami, ktoré neboli predmetom prvostupňového konania,
pretože takýmto postupom dochádza k porušenie princípu dvojinštančnosti. Pochybila teda žalovaná,
ak zamietla odvolanie žalobcu v 2/ rade a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, pretože podľa názoru
súdu žalovaná ako odvolací orgán nemôže úplne nahradiť argumentáciu prvostupňového správneho
orgánu. Že sa tak v predmetnej veci stalo, jednoznačne vyplýva z citovaných odôvodnení napadnutých
rozhodnutí.

Vo vzťahu k žalobnej námietke, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup
a rozhodnutie je tak nezákonné, súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Okrem nedodržania
zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia žalobca v tejto súvislosti nenamieta
žiadne konkrétne porušenie svojich subjektívnych práv. Podľa názoru súdu toto procesné pochybenie
nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní
zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,
ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých
rozhodnutí len z tohto dôvodu by však žalobca v 2/ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že nemožno hovoriť o diskriminácií žalobcu v 2/ rade, pretože
je zrejmé, že v čase vydania napadnutých týchto rozhodnutí nevznikli na základe informácií poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia vážne pochybnosti, či nejde o schránkové firmy. Aj v tejto veci sú
pochybnosti o tom, že firma žalobcu v 1. rade nie je schránková, to však nemôže byť dôvodom pre
tú skutočnosť, aby správny orgán vo veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného stavu veci.
Súd z rozhodovacej činnosti má poznatky, že spoločnosti označené žalovanou ako schránkové firmy
zamestnávajú výlučne občanov Poľskej republiky, podnikajúcich v domovskom štáte ako samostatne
zárobkovo činné osoby, pričom tak, ako je uvedené vyššie, je tu dôvodné podozrenie, že ide o
obchádzanie právnych predpisov Poľskej republiky za účelom neplatenia odvodov na území tohto
štátu. Správny orgán, ale ani súd však pri rozhodovaní nemôžu vychádzať iba z domnienok, ale len z
jednoznačne a nespochybniteľne preukázaného skutkového stavu.

Súd preto vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade postupom podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. zrušil
rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanej
na ďalšie konanie, keďže správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

V ďalšom konaní sú správne orgány vo veci povinného dôchodkového poistenia, povinného
nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2/ rade povinné opätovne
rozhodnúť, vo veci dostatočne vykonať dokazovanie, či skutočne žalobca v 2/ rade reálne vykonával
alebo nevykonával činnosť v pracovnom pomere k žalobcovi v 1/ rade a až na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie musí byť primerane odôvodnené.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi v 2/ rade, ktorý bol v konaní
úspešný, súd priznal náhradu trov konania.

Právny zástupca žalobcu v 2/ rade vyčíslil trovy konania a žiadal priznať náhradu trov  právneho
zastúpenia vo výške 432,30 EUR za tri úkony právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
žaloby a účasť na pojednávaní dňa 26.5.2015 podľa § 11 ods. 4  v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., pri odmene za dva úkony vo výške á 134,- EUR v roku 2014 a jeden úkon v roku



22015 s odmenu 139,83 EUR, spolu s režijným paušálom 2x 8,04 EUR a 1x 8,39 EUR podľa § 16 ods.
3 uvedenej vyhlášky.

Súd po preskúmaní predmetného vyúčtovania dospel k záveru, že predložené vyčíslenie nie je správne.
Právny zástupca nemá nárok na priznanie náhrady za úkon spísanie žaloby v zmysle ním predloženého
vyúčtovania trov konania, keďže v tomto prípade išlo o postup podľa § 92 ods. 1 O.s.p. a žalobca v 2/ rade
nepodával vo veci samostatnú žalobu, ale bol uznesením súdu pripustený do konania na základe jeho
návrhu v priebehu konania. Ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb upravuje, že základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50
%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Právny zástupca má tak právo
na odmenu za úkon prevzatie a príprava zastúpenia á 134,- EUR a odmenu za účasť na pojednávaní vo
výške 50 % zo sumy 139,83 EUR, spolu so sumou režijného paušálu prináležiaceho k týmto úkonom,
1x 8,04 EUR a 1x 8,39 EUR. Spolu tak patrí právnemu zástupcovi odmena za zastupovanie žalobcu v 2/
rade vo výške 220,35 EUR, ktorú je žalovaná povinná uhradiť na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana
Remetu, advokáta, AK Prešov, Masarykova 2 v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Žalobca v 1/ rade nebol v konaní úspešný, na náhradu trov konania nárok nemá a žalovaná vo vzťahu
k tomuto žalobcovi aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má  popri  všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto  rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}