Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/36/2015 z 16. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 16. júna 2016, sp. zn. 2S/36/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8015200872.1 Krajský súd Prešov | 2S/36/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8015200872.1 | 2016-06-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8312e92e-7b2f-4d1b-bed8-23295880a98b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8015200872.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/36/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200872
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8015200872.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcu N. G., E. č.
XXX/X, D., IČO: 35 446 366, zastúpeného Mgr. Annou Angelovičovou, advokátkou so sídlom Slánska
č. 20/A, 080 06 Prešov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná č. 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 930458/2015
zo dňa 16. júna 2015 na základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 04.09.2015 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 930458/2015 zo dňa 16. júna 2015 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č.
9701402/5/197525/Voj zo dňa 27.01.2015, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2011. Žiadal rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznať
náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutia vychádzajú,
sú v rozpore s obsahom spisov, pričom zistenie skutkového stavu je zároveň nedostatočné na posúdenie
veci, rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a že v konaní
správcu dane bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí.
Argumentoval tým, že Daňový úrad Prešov ako príslušný správca dane vo februári 2014 ukončil kontrolu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 a v následnom rozhodnutí neuznal
žalobcom uplatnené právo na odpočet dane, ktoré odôvodnil porušením § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty daňovým subjektom. Toto rozhodnutie bolo zrušené
odvolacím orgánom, žalovaným na základe ním podaného odvolania. Dôvodom na vrátenie veci do
vyrubovacieho konania bolo, že správca dane pri výkone kontroly nedostatočne zistil skutkový stav v
súlade s § 24 ods. 2 Daňového poriadku a nevysporiadal sa s dodávkou, ktorá mala nasledovať po prijatí
tovarov a služieb a že sa počas kontroly zameral len na preverenie predložených faktúr u dodávateľa
prác, kde zistil nekontaktnú osobu, pričom ale nezisťoval reálnu dodávku služby pre skutočného
objednávateľa. Správca dane tým nezískal dôkaz o uskutočnení zdaniteľných plnení na výstupe. V
následnom vyrubovacom konaní, výsledkom ktorého bolo opakované neuznanie uplatneného jeho práva
na odpočítanie dane, sa neriadil právnym názorom žalovaného a neuznanie nároku opakovane postavil
na nezákonných dôkazoch. Nezaoberal sa názorom odvolacieho orgánu, neoslovil osobu odberateľa



obstarávaných prác, ale na základe vlastných indícií dospel k rovnakému záveru, a to k neuznaniu jeho
práva na odpočítanie dane.
Správnym orgánom vyčítal, že správca dane založil rozhodnutie na porušení § 49 ods. 1 Zákona
o DPH žalobcom, ktorý si mal uplatniť právo na odpočítanie zo služby, pri ktorej nevznikla daňová
povinnosť. V súlade s §19 ods. 1 Zákona o DPH však daňová povinnosť vzniká dodávateľovi plnenia,
nie odberateľovi. Skutočnosť, že správcovi dane sa nepodarilo skontaktovať s dodávateľom služby (z
oznámenia Kriminálnej polície Prešov, ktorého správca dane požiadal o predvedenie svedka vyplýva,
že uvedený sa nachádza mimo územia Slovenska) a ani na dožiadanie iného správcu dane dodávateľ
nepredložil požadované doklady, ešte neznamená, že predmetná služba nebola dodaná. Tvrdenie
správcu dane o telefonickom rozhovore s osobou, ktorá sa predstavila ako dodávateľ, sa nedá potvrdiť
ani vyvrátiť a takýto dôkaz, ktorý je v rozpore s oznámením odboru kriminálnej polície, nie je možné v
konaní brať do úvahy, ak sa jeho adresnosť, pravosť a vierohodnosť sa nedá dokázať.
Poukázal na to, že správca dane v rozhodnutí chybne odkázal na ustanovenie § 19 ods. 1 Zákona o
DPH, ktorý upravuje deň vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru. Ak vyhotovené faktúry boli za
dodanie služby, rozhodnutia správcu dane nemôžu byť postavené na tom, že dodávateľ neodviedol daň
z tovaru, ak predmetom dodávky bolo dodanie služby (§ 19 ods. 2 Zákona o DPH).
Zdôraznil, že ak subdodávateľ (platiteľ dane) nepodával daňové priznania, nespolupracoval so správcom
dane, neviedol účtovníctvo atď., nie je táto skutočnosť dôkazom toho, že fakturovaná služba nebola v
reále dodaná.
Ďalej namietal, že správca dane tvrdenia o dodávke prác kontrolovanou spoločnosťou opiera o
skutočnosť, že súčasťou výstupu (faktúr za obstarané práce) boli aj tzv. opravné listy, kde je v záhlaví
uvedená osoba obstarávateľa služby. Námietka správcu dane o tom, že sám platiteľ tieto vystavil, čím
deklaruje skutočnosť, že uvedené práce pre odberateľov vykonával sám, nie je pravdivá. Konštatoval, že
dlhoročným príjemcom uvedených služieb je prevažne spoločnosť MILK-AGRO, spol. s r.o., Čapajevova
36, Prešov, ktorej žalobca ručí za kvalitu, správnosť a včasnosť dodávky a za následný záručný servis.
Ak by správca dane rešpektoval právny názor žalovaného a preveril odberateľskú spoločnosť, tieto
informácie by získal. Odberateľ žalobcu MILK-AGRO, spol. s r.o., je kľúčovým dodávateľom najmä
mlieka a mliečnych výrobkov a kvalita servisu chladiarenských a klimatizačných zariadení sú základ,
pričom on ručí za vady opravy svojou spoločnosťou. V tejto súvislosti opakovane žiadal správcu dane o
zodpovedný prístup k odberateľovi obstaranej služby, ktorý vie preukázať, kto dodával skutočné práce
a kto je za prípadné opravy obstaranej služby zodpovedný.
Argumentoval tým, že správcovi dane boli predložené montážne listy, na ktorých je jednoznačne
identifikované, kto a akú službu platiteľovi dane dodal. Je zrejmé, že prijal subdodávky od spoločnosti
SOFIST s.r.o. Košice a od spoločnosti EKO LPS, s.r.o., pričom tieto boli odovzdané odberateľovi,
spoločnosti MILK AGRO, spol. s r.o. Súčasne boli doložené čestné vyhlásenia osôb vykonávajúcich tieto
subdodávateľské služby.
Pritom zdôraznil, že predložil vyhlásenie odberateľa spoločnosti MILK AGRO, spol. s r.o., o vykonávaní
subdodávok.
Ďalej namietal, že správca dane žiadal od neho preukázanie určitých skutočností, pričom ale túto žiadosť
zákonne nepodložil. Moment vzniku práva na odpočet dane je viazaný na moment vzniku daňovej
povinnosti pri dodávanom tovare resp. službe. Daňová povinnosť pri dodaní služby vzniká dňom dodania
služby. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora ES, z ktorej vyplýva, že uplatnenie nároku
na odpočet dane je podmienené tým, že nadobudnuté tovary a služby musia mať priame a bezprostredné
spojenie s výstupnými plneniami (rozsudok ESD C-98/98 Midland Bank). Na to, aby mohol prvostupňový
správny orgán posúdiť oprávnenosť odpočítanej dane, je nevyhnutné vykonať dokazovanie. Až následne
je možné tieto dôkazy vyhodnotiť. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 Zákona o DPH a § 24 Daňového
poriadku správca dane má konkrétne pomenovať vzniknuté pochybnosti v dokazovaní a je povinný
uviesť, ako tieto pochybnosti odstrániť a čo je potrebné preukázať. Nesmie opomenúť, že je oprávnený
požadovať iba také doklady a dôkazy, ktorými daňový subjekt objektívne disponuje, resp. mal by v zmysle
zákona disponovať.
Podľa žalobcu na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a
nemôže byť obmedzené, keďže zabezpečuje neutralitu dane a konečné zdanenie len pridanej hodnoty.
Ako to vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora ES, právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe
nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom
stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Právo na odpočet dane môže byť
zamietnuté len vtedy, ak sa preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je
súčasťou podvodu (rozsudky č. C-80/11, C-142/11 bod 42, 45). Požadovať zodpovednosť bez zavinenia
nie je v súlade ani s cieľom ochrany verejných financií. Daňový orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe



právo na odpočet dane na vstupe len z dôvodu, že sa osoba na faktúre dopustila nezákonnosti bez
toho, aby daňový orgán preukázal, že zdaniteľná osoba vedela, resp. mohla vedieť, že ide o podvod a
že nedisponuje inými dokumentmi ako tými, ktoré požaduje zákon.
Žalobca v závere žaloby zdôraznil, že ak nie je preukázané, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť
podľa § 19 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1 Zákona o DPH, správca dane je povinný zaoberať sa
preverovaním zdaniteľných plnení na výstupe v zmysle § 49 ods. 2 tohto zákona. Bolo povinnosťou
správcu dane seriózne sa zaoberať dodaním služby na výstupe, a to získaním informácií a dôkazov od
odberateľa a dôkazov o tom, že dodaná práca bola obstaraná v zmysle § 9 ods. 4 Zákona o DPH, že
daň na výstupe bola uvedená a následne odvedená do štátneho rozpočtu tak, ako to vyplýva zo Zákona
o DPH. Pri obstaraní služby od platiteľa dane má obstarávateľ (platiteľ dane) právo na odpočet dane
z prijatej služby, pričom je povinný odviesť daň na výstupe z tejto služby. Základom dane je v tomto
prípade požadovaná odplata. V prípade bezodplatného dodania obstaranej služby je základom dane
suma predstavujúca náklady na obstaranú službu.
S poukazom na uvedené námietky považuje opakované výsledky kontroly za neobjektívne vo vzťahu
k nároku na odpočet dane. Nárok žalobcu na odpočet dane zo zákona je nepochybný, pričom nebol
správnym orgánom žiadnym relevantným dôkazom vyvrátený. Daň z pridanej hodnoty môže byť
odpočítaná v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými
plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Túto skutočnosť je možné potvrdiť alebo vyvrátiť
iba objektívnou kontrolou u odberateľa. Nárok na odpočet dane na vstupe z prijatých služieb vzniká
iba v situácii, ak sú takéto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnenie plnenia, s ktorými je
spojený nárok na odpočet dane na vstupe (rozsudky Súdneho dvora ES č. C-37/95, C-268/83, C-98/98,
C-169/04, C-16/00).

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.10.2015 k podanej žalobe uviedol, že dôvody podanej žaloby považuje
za neopodstatnené, pričom sú totožné s odvolacími námietkami. Poukázal preto vo vzťahu k nim na
odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Žalobu navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán, Daňový úrad Prešov,
rozhodnutím zo dňa 27.01.2015 č. 9701402/5/197525/2015/Voj podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku
vyrubil daňovému subjektu, žalobcovi, rozdiel dane v sume 844,00 EUR na dani z pridanej hodnoty v
zmysle Zákona o DPH za zdaňovacie obdobie december 2011. Vo výroku uviedol, že daň vyrubená
podaným daňovým priznaním je 2 130,01 Eur daň zistená správcom dane je 2 974,01 Eur, t.j. rozdiel
dane tvorí sumu 844,00 Eur.

V konaní daňový subjekt proti skôr vydanému rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie, o ktorom
žalovaný ako odvolací orgán rozhodol tak, že toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie
konanie pre procesné pochybenia správcu dane, keďže zo strany správcu dane nebol dostatočne zistený
skutkový stav v zmysle § 24 Daňového poriadku vo vzťahu k prevereniu, či zo strany subdodávateľa
došlo k reálnemu uskutočneniu deklarovaných prác. Správca dane mal zabezpečiť ďalšie dôkazy pre
vylúčenie pochybností o dodaní týchto prác, pričom zistený skutkový stav mal správca dane následne
primerane odôvodniť.
Na základe uvedeného správca dane ako prvostupňový orgán vydal dňa 27.01.2015 nové rozhodnutie
č. 9701402/5/197525/2015/Voj, ktorým opakovane, v súlade s § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil
daňovému subjektu rozdiel dane za zdaňovacie obdobie december 2011.
V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na priebeh daňovej kontroly, na protokol č.
9701402/5/5109635/2013 zo dňa 14.11.2013 a na priebeh vykonaného dokazovania, a to konkrétne na
upovedomenie daňového subjektu o pokračovaní konania vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty
ku konkrétnym zdaňovacím obdobiam, písomná výzva zo dňa 4.8.2014 na preukázanie a priradenie
vstupných faktúr za dodanie služieb žalobcom, predvolanie svedka M. v súvislosti s jeho podnikateľskými
aktivitami v roku 2011, pričom o tomto výsluchu bol žalobca upovedomený.

Žalobca dňa 17.09.2014 predložil doklady ku kontrole. Dodávateľské faktúry vystavené platiteľom -
EKO-LPS spol. s r.o., Národná trieda 56, Košice, IČO: 36 591 483, DIČ: 2021980895, IČ DPH:
SK2021980895. V zdaňovacom období december 2011 to boli faktúry za dodané práce - prekládka
agregátov, klimatizácie, vitrín, montáž vzduchotechniky, klimatizácie.
V ďalšom konaní, ktoré vzniklo na základe vydaného rozhodnutia odvolacieho orgánu, pri kontrolovaní
a overovaní všetkých faktúr od dodávateľa EKO-LPS bolo zistené, že v tomto zdaňovacom období



nebola v pôvodnom rozhodnutí zahrnutá ešte jedna dodávateľská faktúra, z ktorej si platiteľ N. G. uplatnil
odpočítanie dane, preto ju správca dane teraz pripočítal k ostatným faktúram, čím sa rozdiel na dani za
toto obdobie zvýšil o 318 Eur oproti pôvodnému rozhodnutiu za mesiac december 2011.
Správca dane tieto dodávateľské faktúry preveroval. Na základe preverovania možno konštatovať,
že neboli zo strany dodávateľského daňového subjektu predložené doklady, ktoré by bolo možné
overiť. Daňový subjekt za zdaňovacie obdobie október 2011 podal daňové priznanie, ale tým, že
nepredložil žiadne účtovné doklady, napr. aj evidencie podľa § 70 zákona o DPH, kde sú uvedené
záznamy o jednotlivých dodaných tovaroch a službách, nebolo možné overiť, či daň zo zdaniteľných
obchodov uvedených na faktúrach bola priznaná a zaplatená. Konateľa nebolo možné kontaktovať ani
za spolupráce policajných orgánov.
Správca dane využil svoje možnosti v procese kontroly a nezískal dôkaz o uskutočnení zdaniteľných
obchodov, z ktorých si kontrolovaný platiteľ uplatnil odpočítanie dane.
Správca dane vyzval dňa 10.10.2013 kontrolovaného platiteľa - N. G., D. výzvou č.
9701402/5/4594176/2013 na preukázanie toho, že dodávateľ EKO-LPS spol. s r.o., Národná trieda 56,
Košice bol skutočným dodávateľom služieb na základe ním vystavených dodávateľských faktúr pre
kontrolovaného platiteľa v roku 2011 a vyvrátil tak možnosť, že fakturované služby dodal niekto iný, teda
tretia osoba. Kontrolovaný daňový subjekt - N. G. na túto výzvu reagoval, osobne sa dostavil na daňový
úrad. Osobne vysvetlil, aký kontakt mal s dodávateľom služieb, ale nepredložil žiadne dôkazy o tom, že
EKO - LPS spol. s r.o. bol skutočným dodávateľom fakturovaných služieb.
Odpočítaním dane v sume 844,00 Eur porušil kontrolovaný platiteľ ustanovenie § 49 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z.z. tým, že si uplatnil právo odpočítať daň zo služieb, pri predaji ktorých dodávateľovi
nevznikla daňová povinnosť, keďže ten ju nepriznal a nezaplatil. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z. o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, čo znamená tiež, že štátu vzniká právo
na daň. Platiteľ EKO-LPS, spol. s r.o. daň z uvedených faktúr nepriznal, čím nedeklaroval štátu vznik
práva na daň a tiež daňovú povinnosť. Základným princípom DPH je, že podnikateľ musí byť zbavený
ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov. Dodávateľ tovaru uvedenú daň nezaplatil - neodviedol.
Nenaplnila sa tak skutočnosť o zaplatenej dani dodávateľom a teda ani to, že daňová povinnosť vznikla.
Keďže nebolo preukázané dodanie týchto služieb, nemohol ich ani použiť na ďalšie dodávky služieb ako
platiteľ. Overovaním u platiteľa, ktorý faktúry vystavil nebola preukázaná ich existencia v účtovníctve
dodávateľa služieb. porušením vyššie uvedených ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. vznikol na dani
kladný rozdiel zistený správcom dane v sume 844,00 Eur. Správca dane v ďalšom konaní, viazaný
právnym názorom odvolacieho orgánu písomne vyžiadal (výzva č. 9701402/5/3729506/2012/Voj zo
dňa 04.08.2014) od kontrolovaného platiteľa. Z predložených faktúr je evidentné a nespochybniteľné
kto montážne klimatizačné a chladiarenské práce vykonal. Všetky predložené faktúry (výstupné) pre
odberateľov platiteľa p. N. G. majú ako prílohu Opravný list. Na opravnom liste je uvedené v záhlaví
označenie - G. N. D., E. 1, D.. Sám platiteľ vystavil a predložil doklady - opravné listy, ktorými deklaruje,
že opravárenské práce pre svojich odberateľov vykonal on sám a preto tieto práce nemohla vykonať
firma EKO-LPS. Ak by tak bolo opravné listy pre odberateľov p. G., by vystavila firma EKO-LPS a boli
by súčasťou prefaktúrovaných prác. Tak to ale nebolo a boli vystavené iba faktúry bez akýchkoľvek
príloh. Ďalší dôkaz o tom, že firma EKO-LPS tieto práce nevykonala je uvedený v písomnej výpovedi
svedka - konateľa firmy p. M. D.. Svedok - M. D., okrem iného aj bývalý konateľ firmy EKOX, ktorá je tiež
dodávateľom služieb pre N. G. a dodanie služieb je rovnako spochybniteľné, bol písomne predvolaný
(predvolanie č. 9701402/5/4063599/2014 zo dňa 03.09.2014), aby vypovedal ako svedok. Výpovede
sa nezúčastnil, v deň výpovede sa telefonicky kontaktoval so správcom dane a oznámil - „firmy, kde
bol on konateľom EKOX a EKO-LPS nemali nikdy zamestnancov, nikdy neposkytovali pre p. G. služby
ôako opravy chladiacich a klimatizačných zariadení. V minulosti splnomocnil známeho a potom zistil, že
pravdepodobne toto splnomocnenie bolo zneužité a v mene týchto spoločností boli vyrábané „umelé“
faktúry aj keď nebolo nič vykonané“. Na záver uviedol, že je ochotný svoje vyjadrenie k tomu, čo
telefonicky povedal, písomne zaslať na adresu daňového úradu do Sabinova.“
Svedka M. D. sa vypočuť nepodarilo, ale svoje vyjadrenie zaslal v písomnej podobe dňa 24.11.2014
správcovi dane, v ktorom uviedol, že konateľa firmy nepozná a dozvedel sa o ňom od polície. On sám
nepodnikal, splnomocnil p. D..
Rozhodnutie prvostupňový orgán vo vzťahu k právnym skutočnostiam odôvodnil tým, že správca
dane nespochybnil dodanie služieb pre odberateľov žalobcu, avšak nebolo preukázané, že práce
vykonal deklarovaný dodávateľ, pričom iba existencia faktúr, na ktorých je uvedená daň, právo na
odpočet dane nezakladá. Zo zistených skutočností je vysoko pravdepodobné, že práce vykonal samotný
kontrolovaný platiteľ, žalobca, pričom fiktívne faktúry viedli k získaniu daňovej výhody. Správca dane
vyhodnotil uplatnený nárok daňového subjektu ako neopodstatnený z dôvodu, že daňový subjekt



podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu reálneho
uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťou EKO-LPS spol. s r.o. Košice. Ani
na základe výsledkov dokazovania správcu dane táto skutočnosť nebola preukázaná. Správca dane
preto konštatoval, že platiteľ dane v tomto prípade nesplnil zákonné podmienky pre priznanie práva
na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a/ Zákona o DPH. Pre správne určenie daňovej
povinnosti nie je rozhodujúcou skutočnosťou iba deklarovanie dodania prác na základe faktúry od
dodávateľa, ale v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je povinnosťou daňového subjektu hodnoverne
preukázať ich reálne dodanie deklarovaným dodávateľom, pričom sám kontrolovaný platiteľ obsahom
svojich dokladov, ktoré tvoria súčasť faktúry (opravný list) preukázal iba, že práce vykonal on sám a
nie vo faktúrach uvádzaný subdodávateľ. Pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo podstatné,
že dodanie prác nebolo preukázané deklarovaným dodávateľom, spoločnosťou EKO-LPS. Existujú len
formálne doklady, ktoré však fakturované plnenie nijako konkrétne nepreukazujú.
Ďalej konštatoval, že faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje
právo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru, pretože v
prvom rade musí prísť k dodaniu prác a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najskôr musí prísť k
naplneniu materiálnej podstaty veci (dodaniu služieb) a až následne k vystaveniu faktúry (§ 71 Zákona
o DPH), len v tomto prípade môže prísť k odpočítaniu dane. V prípade, že je vystavená faktúra, ale
dodanie služby alebo tovaru sa neuskutoční (daňová povinnosť síce dodávateľovi vznikne na základe
§ 69 ods. 5 Zákona o DPH, ale právo na odpočítanie dane nevzniká). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom
stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok
uplatnil). Preto je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že nárok je uplatnený odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený. Aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora ES pre splnenie zákonných podmienok
pre uznanie práva na dopočítanie dane z pridanej hodnoty nepostačuje, ak daňový subjekt deklaruje
prijatie dodávky služby len preukázaním daňového dokladu, faktúry. Pokiaľ nie sú splnené hmotnoprávne
podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali
vplyv na priznanie práva na odpočítanie dane. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom
reálneho dodania tovaru a služieb dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti.
To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle Zákona
o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie
dane z tohto dokladu, pretože pri uplatnení práva na odpočítanie dane, na základe predloženej faktúry,
musí prísť k vecnému naplneniu podstaty veci, čiže k dodaniu deklarovaných zdaniteľných obchodov.
V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola
predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť
preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle
dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet dane. Obchod, o ktorom svedčí
len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania.
S odkazom na § 49, § 51 Zákona o DPH a uvedené skutkové okolnosti správca dane dospel k záveru, po
prehodnotení zisteného skutkového stavu, žalobcom preukázaných skutočností, skutočností zistených
vlastným preverovaním správcom dane, že daňový subjekt si v rozpore s § 49 a § 51 Zákona o DPH
odpočítal daň a správca dane mu preto nárok na odpočet dane z prijatých faktúr nepriznal.

Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia
a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné a vychádza z
nedostatočného zistenia skutkového stavu, pričom v tejto súvislosti vzniesol svoje námietky. Uviedol,
že správca dane sa pri rozhodovaní neriadil záväzným rozhodnutím odvolacieho orgánu, ktorým bolo
zrušené prvšie rozhodnutie. Poukázal tiež na porušenie § 19 ods. 1, 2, § 49 ods. 1 Zákona o DPH
správcom dane.
Rozhodnutím zo dňa 16.06.2015 č. 930458/2015 žalovaný ako druhostupňový správny orgán podľa
§ 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 27.01.2015 č.
9701402/5/197525/2015/Voj.



V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal skutočnosti zistené správcom dane v priebehu vykonanej
daňovej kontroly vo vzťahu k skutkovému stavu, pričom konštatoval, s odkazom na § 2 ods. 1 písm. b/,
§ 19 ods. 2, § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej
hodnoty, § 3 ods. 1, 2, 3, § 24 ods. 1, 2, 4, § 44 ods. 1, § 45 ods. 2 písm. d/, e/ zákona č. 563/2009 Z.z.
Daňového poriadku, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, že daňový subjekt v konaní nepreukázal, že
deklarované obchodné transakcie boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na príslušných faktúrach.
Závery správcu dane sú podložené zisteným skutkovým stavom, dôkazy zabezpečené v priebehu
konania boli získané zákonným spôsobom a zo strany správcu dane bol správne a logicky zhodnotené.
Následné rozhodnutie bolo dostatočne a primeraným spôsobom zdôvodnené v súlade so zásadami
daňového konania.
Žalovaný mal za preukázané, že žalobca si uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2011 v sume 844,00 Eur na základe faktúr za prekládku agregátov klimatizácie vitrín
od dodávateľa EKO-LPS spol. s r.o., Národná trieda 56, Košice. Za účelom preverenia deklarovaných
zdaniteľných obchodov správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly dokazovanie, a to preverenie
evidencie správy daní daňového subjektu ELP-LPS spol. s r.o., pričom na základe zistených skutočností
konštatoval, že daňový subjekt (žalobca) postupoval v rozpore s § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1
písm. a/ Zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočet dane zo služieb, pri ktorých dodávateľovi
nevznikla daňová povinnosť, dodanie prác nebolo preukázané deklarovaným dodávateľom.
K námietke daňového subjektu, že podľa § 19 Zákona o DPH vznikla daňová povinnosť vzniká
dodávateľovi plnenia, nie jeho odberateľovi a že rozhodnutie správcu dane nemôže byť postavené na
tom, že dodávateľ neodviedol daň z tovaru, ak predmetom dodávky bolo obstaranie služby podľa § 19
ods. 2 citovaného zákona, odvolací orgán uviedol, že v danom prípade išlo o vykonanie služby - oprava
chladiarenských zariadení, preto mal správca dane uviesť odsek 2 tohto ustanovenia zákona. Správca
dane uviedol toto ustanovenie zákona v súvislosti s dodávateľom EKO-LPS spol. s r.o. z o strany ktorého
nebolo preukázané vykonanie a dodanie služieb pre daňový subjekt. K namietanému telefonickému
dôkazu konateľa EKO-LPS spol. s r.o. odvolací orgán uvádza, že správca dane získal dvakrát písomnú
výpoveď svedka M., ktorý uviedol, že N. G. nepozná, nemá vedomosť, že by spoločnosť EKO-LPS
spol. s r.o. mala obchodnú činnosť s kontrolovaným daňovým subjektom. Správca dane sa pokúsil aj o
osobnú účasť svedka, čo však nebolo možné , keďže sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky.
Daňový subjekt namietal, že skutočnosť, že dodávateľ nepodával daňové priznanie, nespolupracoval so
správcom dane a neviedol účtovníctvo, nie je dôkazom o tom, že fakturovaná služba nebola dodaná.
Odvolací orgán k tomu uvádza, že na základe vyššie uvedeného skutkového stavu vznikli správcovi
dane pochybnosti o dodávke služby deklarovaným dodávateľom. V danom prípade však nešlo o tieto
okolnosti, keďže dôvodnosť pochybností správcu dane vyplynula z vyjadrenia svedka, že daňový subjekt
nepozná a nemal s ním obchodné vzťahy. Vznikli teda dôvodné pochybnosti o uskutočnení prác tak, ako
to deklaroval daňový subjekt predloženými faktúrami. Správca dane preto pristúpil k overovaniu dodania
služieb a zabezpečil dôkazy, že dodanie služieb sa neuskutočnilo. Daňový subjekt ďalej namieta, že
správca dane svoje tvrdenie o dodávke prác opiera o opravné listy k faktúram, na ktorých je uvedená
osoba obstarávateľa služby, ktoré vystavil sám platiteľ, čím deklaroval, že práce pre odberateľov vykonal
sám. Odvolací orgán uvádza, že správca dane neposchybnil a nevyvrátil vykonanie služieb (montáž a
demontáž chladiarenských a klimatizačných zariadení) odberateľovi MILK - AGRO, spol. s r.o. Prešov.
Avšak podľa daňového subjektu tieto práce vykonal subdodávateľ EKO-LPS spol. s r.o., čo však v rámci
vyrubovacieho konania nepreukázal ani daňový subjekt, ani subdodávateľ.
K námietke daňového subjektu, že pre zistenie relevantných skutočností mal správca dane v súlade
s právnym názorom odvolacieho orgánu preveriť odberateľskú spoločnosť, odvolací orgán uvádza,
že správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní po vydaní rozhodnutia Finančného riaditeľstva
SR č. 1100305/1/215733/2014/5054 zo dňa 06.05.2014, ktorým zrušil rozhodnutie správcu dane č.
9701402/5/92624/2014 zo dňa 10.01.2014 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
následne vo vyrubovacom konaní zabezpečil písomné výpovede svedka M. D., konateľa subdodávateľa
EKO-LPS spol. s r.o. Z tejto výpovede jednoznačne vyplýva, že nevykonal pre daňový subjekt žiadne
práce. Daňový subjekt sa v stanovený deň k správcovi dane na vypočutie svedka nedostavil napriek
tomu, že o jeho vypočutí bol telefonicky a písomne upovedomený. Správca dane mal teda relevantný
dôkaz toho, že práce pre daňový subjekt nevykonal subdodávateľ EKO-LPS spol. s r.o., ako to deklaroval
daňový subjekt. Na základe uvedeného preto nebolo potrebné preverenie vykonaných prác u odberateľa
daňového subjektu, ako to navrhoval vykonať odvolací orgán. Správca dane vychádzal aj z ďalšieho
dôkazu, a to opravných listov vystavených N. G., ktoré preukazujú, kto skutočne tieto práce vykonal.
Daňový subjekt namietal, že správcovi dane predložil montážne listy, ktoré dokazujú, kto službu dodal.
Odvolací orgán uviedol, že správcovi dane neboli daňovým subjektom predložené žiadne montážne



listy. Správca dane má k dispozícii iba montážne listy, ktoré boli súčasťou faktúr pre MILK-AGRO, spol.
s r.o. a iných odberateľov a na ktorých je dodávateľom, t. j. vykonávateľom prác N. G., nie subdodávateľ
spol. s r.o. K predloženému prehláseniu zamestnanca odberateľskej spoločnosti zo dňa 12.03.2015
odvolací orgán uvádza, že podľa jeho obsahu služby- opravy a dodanie chladiarenských zariadení,
poskytoval dodávateľ N. G. a podľa informácií a vedomostí tejto spoločnosti vlastnými zamestnancami,
ako aj subdodávateľsky (napr. EKO-LPS, Košice a SOFIST Košice). Zároveň z prehlásenia vyplýva, že
pre odberateľa nebolo dôležité, s akými subdodávateľmi dodávateľ N. G. spolupracoval, keďže pre neho
bol zmluvným partnerom N. G.. Odvolací orgán toto prehlásenie nemôže považovať za relevantný dôkaz
o pravdivosti tvrdení v ňom uvedených, bolo podpísané osobou bez uvedenia zodpovednej funkcie
a nie je ničím predložené. Tieto tvrdenia sú zároveň v rozpore s písomnou výpoveďou konateľov
dodávateľských spoločností SOFIS, spol. s r.o. a EKO-LPS spol. s r.o. Daňový subjekt zároveň k
odvolaniu priložil čestné prehlásenie C. D., ktorý mal byť splnomocnený konateľom EKO-LPS spol.
s r.o. Predloženie čestného vyhlásenia je však v daňovom konaní irelevantné. Keďže nebolo možné
preveriť predložené faktúry u dodávateľa, nie je možné preukazovanie tvrdení čestnými vyhláseniami.
toto čestné vyhlásenie bolo podpísané v Ústave výkonu väzby v Prešove dňa 01.04.2015. Predstavuje
jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz. Daňový subjekt namieta, že správca dane musí
žiadosť o preukázanie nejakých skutočností či už zo strany dodávateľa alebo odberateľa podložiť
zákonnou povinnosťou. Žalovaný konštatoval, že správca dane v súlade s § 45 ods. 2 písm. d) a
písm. e) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyzval daňový subjekt na predloženie
dôkazov (výzva č. 9701402/5/4594176/2013 zo dňa 10.10.2013 a č. 9701402/5/3729506/2014/Voj zo
dňa 04.08.2014). V týchto výzvach presne uviedol, aké doklady má daňový subjekt predložiť. Ďalej
daňový subjekt poukázal na § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov s tým,
že pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane musia mať nadobudnuté tovary a služby a priame a
bezprostredné spojenie s jeho výstupnými plneniami, pričom správca dane túto skutočnosť nepreukázal
relevantným a zákonným spôsobom. Odvolací orgán uviedol, že podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona
právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť. Pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bola podstatná skutočnosť, že
daňový subjekt nepreukázal dodanie služby od subdodávateľa EKO-LPS spol. s r.o., ktorý ju podľa
zisteného skutkového stavu nevykonal. Daňový subjekt predložil len formálne doklady - faktúry od tohto
subdodávateľa, ktoré nepreukazujú skutočné plnenie. Pritom je nepostačujúce len všeobecné tvrdenie
o preukázaní, skutočnú realizáciu zdaniteľného obchodu je potrebné objektívne preukázať. Daňový
subjekt nepredložil pri daňovej kontrole žiadny relevantný dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľného
obchodu, a to daňovým subjektom, ktorý je uvedený na faktúre ako dodávateľ. Preukazovanie reálneho
uskutočnenia prác iba faktúrami, resp. ďalšími dokladmi nemožno za preukázanie považovať. Správca
dane preto správne konštatoval porušenie § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.
222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.
K námietkam daňového subjektu týkajúcich sa § 24 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších
predpisov odvolací orgán uvádza, že toto ustanovenie neupravuje povinnosť správcu dane konkrétne
pomenovať, ako odstrániť zistené pochybnosti a čo je potrebné preukázať. Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať všetkými relevantnými dôkazmi, ktorými by vyvrátil
pochybnosti správcu dane, že k dodaniu služieb došlo tak, ako to deklaruje. Zároveň odvolací orgán
poukazuje na už vyššie uvedené, že správca dane vyzýval daňový subjekt na predloženie konkrétnych
dôkazov.
Vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora ES, na ktorú odkazoval daňový subjekt, že právo platiteľa
dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na
predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho
rozpočtu žalovaný uviedol, že uplatnenie nároku na odpočet dane je viazané na podmienku, že
nadobudnuté tovary a služby musia mať priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami.
Podľa názoru žalovaného toto nemožno aplikovať na tento konkrétny prípad. Správca dane pri
neuznaní odpočtu dane z pridanej hodnoty nevychádzal zo skutočnosti, že daň na predchádzajúcom
alebo nasledujúcom stupni obchodu nebola zaplatená, keďže podľa zisteného skutkového stavu
subdodávateľ, EKO-LPS spol. s r.o. zdaniteľné obchody reálne neuskutočnil, preto ani nebol povinný
daň z pridanej hodnoty zaplatiť. Námietka daňového subjektu v tomto rozsahu je preto neopodstatnená.
Rovnako je neopodstatnené tvrdenie, že uplatnenie nároku na odpočet dane je viazané na podmienku,
že nadobudnuté tovary a služby musia mať priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami.
Správca dane pri vykonanom dokazovaní preukázal, že služby uvedené na predložených faktúrach
neboli daňovému subjektu dodané od deklarovaného subdodávateľa, teda v tomto prípade tieto služby
nemohli mať priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami. Daňový subjekt vykonávajúci



podnikateľskú činnosť podľa § 2 Obchodného zákonníka musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu
svojej podnikateľskej činnosti, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri svojej podnikateľskej
činnosti. Je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov;
ak ju však nepreverí, vystavuje sa v prípade dane z pridanej hodnoty riziku, že nesplní zákonné
podmienky nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 Zákona o DPH.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáha preskúmania
rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p..

Podľa § 244 ods. 1, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych
orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré
zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými
môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ Zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle
akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru
podľa § 8 vrátane
a)prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,
b)poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c)prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d)služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ods. 2 písm. a/ zákona platiteľ
môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov
a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 51 ods. 2 citovaného zákona, platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c)
alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr
v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak
do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na
odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa
odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné
zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie
dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d).
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom



právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka,
v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.

Podľa § 3 ods. 1, 2 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45 ods. 2 písm. d/, e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti; predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých
vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane
evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo
písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 531/1991 Zb. Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná
činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom
dosiahnutia zisku.

Preskúmaním veci v súlade s § 250j ods. 1 O.s.p. v rozsudku a z dôvodov uvedených v žalobe súd
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Námietky žalobcu vyhodnotil súd ako nedôvodné.

V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca si uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2011 na základe faktúr, kde je ako dodávateľ uvedená spoločnosť EKO-LPS spol. s
r.o. a ako odberateľ je uvedený žalobca N..

K tvrdeniu žalobcu, že správca dane v rozhodnutí poukázal na to, že žalobca porušil § 19 ods. 1 zákona
o DPH a k námietke, že daňová povinnosť vzniká dodávateľovi plnenia, a nie jeho odberateľovi, súd



poukázal na to, že porušenie § 19 ods. 1 zákona o DPH sa týka dodávateľa spoločnosti EKO - LPS
spol. r.o. Košice, zo strany ktorého nebolo preukázané vykonávanie a dodanie služieb pre žalobcu. V
samotnom rozhodnutí správcu dane nie je uvedené, že § 19 ods. 1 zákona o DPH porušil žalobca.

Námietka žalobcu, že pokiaľ dodávateľ - platiteľ nepodával daňové priznanie, nespolupracoval so
správcom dane, neviedol účtovníctvo, nie je dôkazom o tom, že fakturovaná služba nebola dodaná,
krajský súd argumentuje, že práve tieto skutočnosti u správcu dane vyvolali pochybnosti k tomu, či k
dodaniu služieb mohlo vôbec dôjsť. Preto správca dane pristúpil k overovaniu skutočného obchodu
medzi dodávateľom EKO - LPS spol. s r. o. a odberateľom N. G. - žalobcom. Správca dane zabezpečil
dôkaz, ktorým je výpoveď konateľa spoločnosti EKO - LPS spol. s r. o., ktorá je uvedená v písomnom
zázname zo dňa 16.01.2015 a následne správca dane prijal písomné podanie vo forme zaslaného listu,
v ktorom svedok M. D. uviedol, že N. G. nepozná, nemal s ním obchodné vzťahy, čo značí, že dodanie
služieb sa neuskutočnilo a toto tvrdenie žalobca nevyvrátil a žiadnym dôkazom nepotvrdil.

Zároveň súd poukázal na to, že správca dane nespochybnil a ani nevyvrátil dodanie služieb - montáž
a demontáž chladiarenských a klimatizačných zariadení odberateľovi MILK-AGRO, spol. s r. o. Prešov.
Pochybnosti a nepreukázanie dodania týchto služieb vzniká u dodávateľa týchto služieb. Všetky
výstupné faktúry pre odberateľov žalobcu majú ako prílohu opravný list, kde je uvedené v záhlaví
G. N. servis, Štúrova 1, D., prevádzka Sabinovská 44, Prešov, uvedené IČO, DIČ, IČ DPH, popis
vykonanej práce, cestovné pásmo na vyúčtovanie - Prešov a miesto výkonu prác, opravu vykonala
firma - pečiatka N. G., E. 1, Sabinov, uvedené IČO, DIČ, IČ DPH, podpis opravára - čitateľný podpis
G., na viacerých listoch je nečitateľný, ale na pohľad identický s podpisom žalobcu, ktorým podpisoval
dokumenty u správcu dane. Sám platiteľ vystavil a predložil doklady - opravné listy (pre MILK-AGRO),
ktorými deklaruje, že opravárenské práce pre svojich odberateľov vykonal on sám a preto tieto práce
nemohla vykonať firma EKO - LPS spol. s r. o.. Ak by tak bolo, opravné listy pre odberateľov žalobcu
by vystavila firma EKO - LPS spol. s r. o. a boli by súčasťou prefakturovaných prác. Firmou EKO - LPS
spol. s r.o. však boli vystavené iba faktúry bez akýchkoľvek príloh.

Námietka žalobcu, že správca dane nerešpektoval právny názor žalobcu, je nedôvodná. To, že správca
dane nepreveroval dodané služby u konečného odberateľa MILK-AGRO neznamená, že nerešpektoval
názor žalovaného. V ďalšom konaní, ktoré nasledovalo po zrušení vydaného rozhodnutia bolo jedným
z úkonov, ktoré bolo potrebné vykonať, vypočutie svedkov. Z výpovede svedka - konateľa spoločnosti
EKO - LPS spol. s r. o. M. D. vyplynulo, že osobu žalobcu nepozná, nespolupracoval s ním. Správca
dane túto výpoveď svedka považuje za dôkaz toho, že práce pre žalobcu spoločnosť EKO - LPS
spol. s r. o. nedodala. Tento postup správcu dane nemožno považovať za nerešpektovanie názoru
odvolacieho orgánu, keďže už existovali dôkazy o nedodaní prác spoločnosťou EKO - LPS spol. s r.
o. a správca dane postupoval v zmysle zásad daňového poriadku podľa ktorých je treba postupovať
bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zúčastnené osoby.
Ďalším získaným dôkazom boli opravné listy vystavené žalobcom, ktoré dokazujú, kto práce vykonal.
Keďže v tomto konaní boli získané dôkazy o vykonaní prác, ktoré sú rozhodujúce, správca dane z
uvedeného dôvodu nepristúpil k overovaniu u odberateľov týchto prác (MILK-AGRO) nie však preto,
že by nerešpektoval právny názor odvolacieho orgánu. Predložené prehlásenie zamestnanca MILK-
AGRO správca dane považoval za nedostatočný dôkaz, resp. nemôže za dôkaz považovať prehlásenie
zamestnanca menom V. T. (bez uvedenia zodpovednej funkcie), ktorý tvrdí, že podľa jeho informácií a
vedomostí boli služby - opravy a dodanie chladiarenských zariadení vykonávané firmami EKO - LPS a
SOFIST. Je to iba písomné vyjadrenie ničím nepodložené, navyše v rozpore so svedeckými výpoveďami
konateľov uvedených spoločností, ktoré má správca dane k dispozícii. Žalobca dňa 08.04.2015 predložil
správcovi dane čestné prehlásenie C. D., ktorý mal byť splnomocneným za spoločnosť EKO - LPS
spol. s r. o. Podľa údajov na tomto prehlásení je toho času v Ústave pre výkon väzby v Prešove. Ani
toto čestné prehlásenie správca dane nepovažuje za dôkaz. Krajský súd v zhode s názorom správcu
dane poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/40/2011, podľa ktorého predloženie
čestných vyhlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. Jedná sa o jednostranný úkon, ktorý
nemôže nahrádzať dôkaz.

K námietke žalobcu, že správca dane žiadal od žalobcu preukázanie nejakých skutočností, avšak túto
svoju žiadosť nepodložil zákonnou povinnosťou dodávateľa alebo odberateľa, súd argumentoval tým, že
táto povinnosť pre dňový subjekt je ustanovená v § 45 písm. d/ a písm. e/ Daňového poriadku. Žalobca
bol vyzvaný správcom dane výzvou zo dňa 10.10.2013 a výzvou zo dňa 04.08.2014 na predloženie



dôkazov, ktorými by žalobca deklaroval dodanie služieb. V obidvoch výzvach boli presne pomenované
doklady, ktoré je potrebné zo strany daňového subjektu predložiť. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje
na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Sžf/97/2009 podľa ktorého: ... „ V
okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní musí daňový subjekt
v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. Najvyšší súd
tu tiež zdôrazňuje, že pri výklade „ argumentum a contrario“ ustanovenie § 24 ods.1 zák.č.563/2009 Z.z.
si daňový subjekt nemôže túto povinnosť vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby
tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní výšky výdavkov.“

K námietke žalobcu, že správca dane má konkrétne pomenovať, aké má pochybnosti v dokazovaní a
najmä uviesť ako ich odstrániť a čo je potrebné preukázať, nesmie pritom opomenúť, že môže požadovať
iba také doklady a dôkazy, ktoré daňový subjekt má, krajský súd dospel k záveru, že povinnosť správcu
dane pomenovať dôkazy alebo doklady nie je ustanovená v Daňovom poriadku. Správca dane nemôže
mať vedomosť o tom, aké konkrétne doklady sa nachádzajú v účtovníctve konkrétneho daňového
subjektu ani to, akými konkrétnymi daňovými dôkazmi daňový subjekt disponuje. Žalobca tým, že
nepredložil dôkazy o dodaných službách na ktoré bol vyzvaný, nepreukázal skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane. Daňový poriadok v § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový
subjekt, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a na základe zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).

Súd považuje za potrebné poukázať na to, že daňový subjekt má právo na odpočítanie dane v zmysle §
49 ods.2 Daňového poriadku - môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Platí však aj odsek 1 tohto ustanovenia - a
to právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 19 ods. 1 a 2 Daňového poriadku daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru alebo služby. Práve dodanie služby od spoločnosti EKO - LPS spol. s r. o. nebolo
preukázané. Konateľ tejto spoločnosti uviedol, že službu neposkytol. Ani jedna z podmienok vzniku
daňovej povinnosti nebola splnená. Existuje iba doklad - faktúra, ktorú žalobca používa ako dôkaz
dodania služby. V daňovom konaní sa preukázalo, že dodávateľ zdaniteľné obchody reálne neuskutočnil
a žalobca si nemá akú daň odpočítať, preto účinne sa odvolávať na dodržiavanie zásady neutrality dane
(a to aj podľa rozsudkov ESD) je možné iba prípade, ak reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu
je nepochybné.

Senát krajského súdu dospel k záveru, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že ide o fiktívne- účelovo
vystavené doklady slúžiace len pre potreby odpočítania dane u odberateľa. Vznik daňovej povinnosti nie
je viazaný na vystavenie faktúry, ale na skutočné dodanie tovaru a služby. V prípade firmy EKO - LPS
spol. s r. o. existuje výpoveď svedka - konateľa spoločnosti, z ktorej vyplýva, že k dodaniu služieb pre
žalobcu nedošlo. Žalobca sa žiadnym spôsobom nevyjadril k výpovedi tohto konateľa, ani ju nevyvrátil,
ani ju nekomentoval. Vykonaná daňová kontrola bola zameraná na správne určenie dane, ale aj na
preverenie nároku na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb, ktoré použije platiteľ na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ podľa zákona o DPH. Z uvedeného dôvodu bolo povinnosťou správcu
dane pri kontrole preveriť odpočítanie dane pri dodávkach tovarov a služieb. V prvom rade správca
dane preveroval doklady, ktoré žalobca predložil ku kontrole. Keďže z predložených dokladov nebolo
zrejmé, o aké dodanie sa jedná, správca dane preveroval dodanie u konkrétneho dodávateľa EKO - LPS
spol. s r. o. Košice, ktorý na predvolanie nereagoval, zásielka z adresy sídla spoločnosti sa vrátila s
označením adresát neznámy. Správca dane Košice v odpovedi uviedol, že spoločnosť EKO - LPS spol.
s r. o. ku daňovému konaniu nepredložila účtovníctvo a daňové doklady, na základe ktorých by mohli
byť preverené skutočnosti uvádzané vo vystavených faktúrach. Od roku 2012 už podával tento daňový
subjekt nulové priznania k DPH, nie je zaregistrovaný na dani zo závislej činnosti, nemal registrovanú
na Daňovom úrade v Košiciach žiadnu prevádzku. Správca dane nemohol preveriť vystavené doklady
pre žalobcu a reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami pri
kontrole. Správca dane počas kontroly využil zákonné možnosti na získanie dôkazov a uskutočnení
overovaného dodania služieb. Predvolal svedka, ktorý zaslal následne písomnú výpoveď s vyššie
uvedeným obsahom.
Žalobca bol pred vyhotovením protokolu informovaný pri ústnom pojednávaní dňa 14.11.2013 o tejto
skutočnosti, že vzhľadom na nepreukázanie dodávaných služieb zo strany dodávateľa EKO - LPS spol.



s r. o. mu nebude uznaný nárok na odpočítanie dane z faktúr od tohto dodávateľa. Žalobca k tomu
nepodal žiadne vyjadrenie.

Zo strany žalobcu nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že skutočným dodávateľom prác bol uvedený
dodávateľ. Samotný žalobca pracuje ako opravár chladiacich zariadení a správca dane disponuje
neoverenými informáciami o tom, že práce vykonáva on sám a predkladaním fiktívnych dokladov si
koriguje vstupné náklady a nárok na odpočítanie dane. Aj podkladom pre výber tohto subjektu na kontrolu
boli informácie, že žalobca má vysoké obraty a nízke vlastné daňové povinnosti. Žalobca počas priebehu
kontroly vedel o tom, aký dôkaz, resp. aké preukázanie je potrebné k tomu, aby správca dane mal dôkaz
o dodaných prácach dodávateľom EKO - LPS spol. s r. o. napriek tomu tieto dôkazy nepredložil - zrejme
z toho dôvodu, že ani neexistujú.

Problematikou preukázania uskutočnených zdaniteľných obchodov platiteľom sa zaoberajú aj rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012, z ktorých vyplýva, že platiteľ, pokiaľ si
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry musí byť schopný sám preukázať, že
zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry iba predloženie faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobu na faktúre uvedenou. Zákon zakotvuje oprávnenia
daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili daňové povinnosti stanovené
príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Je potrebné uviesť, že podmienky
uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/, v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotno-právnej povahy
a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možno odpustiť
ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ,
ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Správca dane postupoval v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku v úzkej súčinnosti s daňovým
subjektom, hodnotil dôkazy podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadal na všetko, čo pri správe dani vyšlo najavo,
takisto postupoval v zmysle § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku.

Súd preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu z vyššie uvedených dôvodov zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal. Žalobca v konaní nebol úspešný a žalovaný ani pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok
na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.