Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/159/2014 z 16. 3. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 16. marca 2016, sp. zn. 13Co/159/2014, ECLI:SK:KSPO:2016:8108228195.2 Krajský súd Prešov | 13Co/159/2014 | ECLI:SK:KSPO:2016:8108228195.2 | 2016-03-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: OSP, OZ, zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7554a524-3dc8-4529-bfa0-6744a4ed5bb7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8108228195.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/159/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108228195
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8108228195.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.
Jozefa Engela a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcov: X/ Q. Š., nar. X.X.XXXX, bytom O., N.
XX, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Remetom, so sídlom Prešov, Masarykova 2, X/ U. Š., nar.
XX.X.XXXX, bytom O., N. XX, proti žalovanej: B.. K. S., nar. XX.X.XXXX, bytom A. Š., A. X, zastúpenej
advokátkou JUDr. Máriou Jenčovou, so sídlom Prešov, Hlavná 111, P.O. BOX 265, za účasti vedľajšieho
účastníka: Allianz - Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151
700, o náhradu škody, na odvolanie vedľajšieho účastníka a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 22.7.2014 pod č. k. 15C/167/2008-321, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom rozhodol, že žalobcovia v 1. a 2. rade majú daný
základ nároku na náhradu škody voči žalovanej a taktiež žalobkyňa v 1. rade aj daný základ nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým (po úprave petitu žaloby na pojednávaní dňa 22.2.2011)
žalobcovia v 1. a 2. rade žiadali zaviazať žalovanú zaplatiť im spoločne a nerozdielne 1.822,35 eur z
titulu náhrady škody a taktiež zaviazať zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 663,88 eur z titulu nemajetkovej
ujmy. Rozhodol tak rozsudkom medzitýmnym.

Žalovaná žiadala návrh zamietnuť. Podaním zo dňa 3.5.2010 oznámil vstup do konania vedľajší
účastník: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4.

Žalobcovia návrh zdôvodnili z titulu náhrady škody tým, že žalovaná bola nečinná ako ošetrujúca
gynekologička, ktorá žalobkyni v 1. rade neurčila potrebné vyšetrenia, čím nebola včas zistená vrodená
vývojová chyba plodu žalobkyne v 1. rade a následne dieťa žalobkyne v 1. rade, narodené 18.4.2008,
prežilo len dva dni. Žalovaná svojím nesprávnym postupom vedúcim k oneskorenému zisteniu vývojovej
chyby plodu odňala žalobkyni právo rozhodnúť sa o možnosti umelého prerušenia tehotenstva. Náhradu
škody obaja žalobcovia zdôvodnili a vyčíslili titulom náhrady nákladov súvisiacich s hospitalizáciou
žalobkyne v S., aj nákladov jej manžela, nákladov súvisiacich s prevozom a pohrebom dcéry, stratou
zárobku na príspevok pri narodení dieťaťa, pričom žalobkyňa v 1. rade si osobitne voči žalovanej
uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a násl. Obč. zákonníka.

Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení § 415, § 420 ods. 1, 2, 3 Obč. zákonníka,
§ 4 ods. 3, § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 576/2004 Z.z., § 52 ods. 2 písm. a/, §
79 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z.z. a zákona č. 577/2004 Z.z., ďalej § 11, § 13 ods. 1,



2, 3 Obč. zákonníka uzavrel, že vo veci je potrebné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom v znení
jeho výrokov. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaná ako
poskytovateľka zdravotnej starostlivosti žalobkyni počas jej gravidity v roku 2007/2008 nepostupovala
v súlade so zákonom a neposkytovala zdravotnú starostlivosť správne. Toto ostatne konštatoval aj
ÚDZS ako orgán vykonávajúci dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. V rozhodnom období
(v predmetnej veci do 24. týždňa tehotnosti žalobkyne) neurčila jej povinné a potrebné tehotenské
vyšetrenia, predovšetkým 1. trimestrový multimarkerový skríning a 2. trimestrový multimarkerový
skríning, čo vyplýva aj zo záverov znaleckého dokazovania. Ďalej z dokazovania vyplýva, že žalobkyni
neboli urobené aj ďalšie, či už povinné alebo doporučené vyšetrenia, avšak z pohľadu súdu práve
nevykonanie 2. trimestrového multimarkerového skríningu je porušením právnej povinnosti, na základe
ktorej bola zmarená šanca žalobkyni diagnostikovať VVCH jej nenarodeného dieťaťa. Svoje konanie
žalovaná pred súdom nijakým spôsobom nezdôvodnila. Postup ošetrujúcej lekárky (žalovanej) nebol
diagnostický omyl, ktorý sám o sebe nemožno považovať za protiprávne konanie a nemôže založiť ani
právnu zodpovednosť za spôsobené následky. Správanie ošetrujúcej lekárky je vyložene nečinnosťou s
nepoužitím dostupných diagnostických metód, ktorými by bola zistiteľnosť VVCH dieťaťa žalobkyne vo
vzťahu k diagnóze majúcej za následok jej úmrtie, teda kongenitálnej diafragmatickej hernii (CDH) až 60
%, teda viac ako polovica. Práve táto štatistika je z pohľadu súdu smerodajná, pretože vyplýva z novšej
štúdie Grandjeana et al. z roku 1999 oproti štúdii Lewis et al. z roku 1997 stanovujúca úspešnosť 45 %.
Dá sa preto usúdiť, že v roku 2007 bola úroveň zachytnosti bližšia k 60 % aj s prihliadnutím na medicínsky
vývoj. V tomto smere je nevykonanie povinných vyšetrení v rámci prenatálnej starostlivosti a prenatálnej
diagnostiky VVCH žalovanou v absolútnom rozpore s postupom „lege artis“ a s odborným usmernením
Ministerstva zdravotníctva SR o prenatálnom multimarkerovom skríningu u uvedených vývojových chýb
podľa vestníka z roku 2006. Za nepreukázané považuje súd tvrdenia žalovanej o nespolupracujúcej
pacientke (žalobkyne), pretože jej tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dá sa súhlasiť so
žalobkyňou, že ak by bola nespolupracujúcou pacientkou, nevyhľadala by iniciatívne iného gynekológa
v úmysle kompenzovať žalovanou nevykonané vyšetrenia. Rovnako tak, ak by potrebné vyšetrenia
(predovšetkým USG v 1. a 2. trimestri) žalovaná indikovala, bolo by to nepochybné aj z tehotenského
preukazu. Žalovanej sa za vinu nekladie to, že VVCH dieťaťa žalobkyne neboli v rámci prenatálnej
starostlivosti zistené, pretože ak by žalobkyňa potrebné USG vyšetrenia v 1. a hlavne 2. trimestri
absolvovala, žalovaná by bola „mimo obliga“. Žalovanej sa za vinu kladie to, že žalobkyni v rámci
poskytovania zdravotnej starostlivosti tieto potrebné vyšetrenia neurčila a dopustila sa tak protiprávneho
konania.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej a vedľajšieho účastníka o neexistencii
kauzálneho nexu medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody žalobcom. Z pohľadu súdu
nie je pravdivým tvrdenie, že žalobcom by škoda vznikla aj za predpokladu, ak by žalovaná neporušila
žiadnu právnu povinnosť. Ak by totižto žalobkyňa podstúpila interrupciu, neboli by jej boli vznikli náklady
súvisiace s prevozom dieťaťa a jeho pohrebom, čo je nesporné. Absolútne preukázanie tzv. kauzálneho
nexu je nereálne, nedosažiteľné a neudržateľné. Alibistické argumenty, že je len hypotetickým tvrdenie
o podstúpení interrupcie žalobkyňou a o tom, že vznik škody žalobcom spôsobila VVCH ich dieťaťa,
nie postup žalovanej, súd považoval za neakceptovateľné. Dá sa uveriť žalobkyni, že pri 2 % šanci na
prežitie dieťaťa by podstúpila interrupciu, aj keď je človekom hlboko veriacim. Nie je namieste vnucovať
žalobkyni presvedčenie o prípadnom nesprávnom rozhodnutí pre interrupciu a vyvolávať v nej pocity
viny, pretože ona ako matka mala právo rozhodnúť sa a umožňuje to aj zákon. Nesporne aj umelé
prerušenie tehotenstva, pre ktoré by sa žalobkyňa pri zistení tak závažnej skutočnosti, ako je VVCH jej
dieťaťa, mohla rozhodnúť a zrejme aj rozhodla, čo by bolo pre ňu veľmi traumatizujúce. Avšak žiť asi
3 mesiace s vedomím, že sa jej ako matke narodí prvé dieťa, ktoré uvidí, môže sa ho dotknúť, ale je
bezmocná a nemôže mu pomôcť prežiť, musí byť neznesiteľné až trýznivé. Toto právo jej bolo skutočne
odňaté žalovanou tým, že nepostupovala spôsobom „lege artis“ a nevykonala žalobkyni štandardné
vyšetrenia. Nie je preto možné sa stotožniť s argumentáciou o nepreukázaní kauzálneho nexu, pretože
preukázať, že práve a iba toto opomenutie má za následok škodlivý dôsledok, je v podstate nemožné,
a výrazne oslabuje postavenie poškodeného. Z tohto dôvodu právne poriadky „common low“ upustili v
takýchto prípadoch od požiadavky preukazovania kauzálneho nexu a vytvorili doktrínu „straty šance“,
či „straty očakávaní“, podľa ktorých súd odhaduje pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí, pokiaľ
by bol zvolený určitý postup, a reflektuje na tieto šance, či sú vyššie alebo nižšie, než tie, ktoré by bolo
možné očakávať pri nenarušenom či riadnom chode veci. Ináč povedané, vychádza sa z toho, že by
v prípade lekárskeho postupu „lege artis“ boli štatisticky šance (prognózy) na napr. úplné vyliečenie,
úplné odvrátenie smrti, predĺženie života pacienta a pod. (ÚS SR I. ÚS 1919/08 z 12.8.2008). V tomto



konkrétnom prípade bola šanca na zistenie jednej z vývojových vád dieťaťa žalobkyne až cca 60 %,
čím je z pohľadu súdu daný základ nároku žalobcov na náhradu škody voči žalovanej. Aká bude výška
uplatneného nároku opodstatnená, súd určí konečným rozsudkom.

Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne život,
zdravie a osobnosť každej fyzickej osoby, ktorá je vytváraná jednotou jej zložky morálnej a telesnej.
Podľa ustálenej judikatúry súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať preukázané, že
sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč.
zákonníka, a to najmä z hľadiska intenzity nepriaznivých následkov vzniknutých na osobnosti žalobkyne.
Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je možné priznať, ak
nebude postačujúce morálne zadosťučinenie. Aj vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu žalobkyne
v 1. rade voči žalovanej je možné ustáliť, že jeho základ je daný, pretože dá sa uveriť tvrdeniam o jej
pocitoch po úmrtí prvého dieťaťa, ktoré videla, musela ho pochovať, bola konfrontovaná s radosťou a
šťastím matiek novonarodených detí v jej okolí, a v neposlednom rade aj s necitlivosťou žalovanej, ktorá
ju označila bez dôkazov za nespolupracujúcu pacientku. Aj vo vzťahu základu nároku žalobkyne na
nemajetkovú ujmu voči žalovanej súd vyslovil, že nárok žalobkyne aj v tejto súvislosti je daný.

V závere rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že po právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku
rozhodne o výške uplatneného nároku a o náhrade trov konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa najsamprv podal odvolanie vedľajší účastník, ktorým žiadal o jeho
zmenu tak, aby žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá. Odvolanie zdôvodnil v zmysle § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.. Žalobcovia sa v konaní domáhali práva na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1
Obč. zákonníka s odôvodnením, že žalovaná neposkytla žalobkyni v 1. rade v priebehu jej tehotenstva
zdravotnú starostlivosť lege artis, v dôsledku čoho malo dôjsť k neskorej diagnostike chyby plodu u
nej. Následkom toho sa žalobkyňa nemohla rozhodnúť včas pre interrupciu a musela plod donosiť.
Nakoľko dieťa krátko po pôrode zomrelo, žalobcom vznikli náklady súvisiace s hospitalizáciou žalobkyne
v 1. rade v S., ako aj pohrebné náklady, ktoré by im v prípade interrupcie nevznikli. Okrem toho sa
žalobkyňa v 1. rade domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v jej citovej oblasti po
strate dieťaťa, ako aj v dôsledku osočujúcich tvrdení žalovanej. Vedľajší účastník preto považuje nárok
oboch žalobcov na náhradu škody a nárok žalobkyne v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy za
nedôvodný. Žalobcovia v konaní tvrdili, že im vznikla škoda vynaložením nákladov za účelom dopravy
do zdravotníckeho zariadenia v S. v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom žalobkyne v 1. rade, ďalej
stratou na zárobku v dôsledku tejto prepravy u žalobcu v 2. rade, vynaložením nákladov na prevoz a
pohreb v súvislosti s úmrtím ich dcéry. Žalobcami vyčíslené náklady boli riadne vynaložené v súvislosti s
liečebnými úkonmi a následne s pohrebom ich dcéry, ktorá zomrela na následky vrodených vývojových
chýb, ktoré boli dané geneticky bez akéhokoľvek cudzieho zavinenia. Teda na jednej strata tieto náklady
síce predstavujú úbytok v majetkovej sfére žalobcov, avšak tento úbytok bol spôsobený objektívnymi
okolnosťami a geneticky podmienenými skutočnosťami pri tehotenstve žalobkyne v 1. rade bez toho,
aby ich zavinila iná osoba. Táto skutočnosť je najpodstatnejšou v tomto sporovom konaní. Žalobcovia
síce v priebehu konania tvrdili, že v prípade, ak by sa dozvedeli o vývojovej chybe ich dcéry, žalobkyňa
v 1. rade by podstúpila ukončenie tehotenstva skôr v zákonom stanovených lehotách a vyššie uvedené
náklady by im nevznikli. Toto tvrdenie je však tvrdením ex post, ktoré zaujali až po priebehu predmetných
udalostí a nemožno ho ničím overiť, resp. nepredložili v tomto smere jediný dôkaz, ktorý by toto ich
tvrdenie preukazoval. Vo výpovedi žalobkyňa v 1. rade uviedla skôr tvrdenia, ktoré toto jej tvrdenie
skôr spochybňuje, keď vo svojej výpovedi dňa 25.11.2010, okrem iného, uviedla, že sa na dieťa tešili,
a až potom, keď bola u dcéry zistená vývojová chyba, tak ešte verila, že to dopadne dobre. Toto
tvrdenie žalobcov o predčasnom ukončení tehotenstva žalobkyne v 1. rade nie je možné hodnotiť
inak ako hypotetické a nepreukázané tvrdenie. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že okresný súd
takýto fakt uvádzaný vedľajším účastníkom, ako aj fakt, že náklady žalobcom vznikli len po priamej
príčinnej súvislosti s úmrtím ich dieťaťa, v odôvodnení rozhodnutia nazval alibistickými argumentmi.
Takéto hodnotenie použité zo strany okresného súdu preto vedľajší účastník považuje za nenáležité
a značne tendenčné. Okresný súd sa pritom žiadnym iným spôsobom nevysporiadal s uvedenými
tvrdeniami žalovanej strany. V tomto zmysle nerozumie zdôvodneniu okresného súdu, prečo takéto
tvrdenie nazval alibistickým argumentom a preto takéto hodnotenie okresného súdu nemožno označiť
inak ako arbitrálne. V tejto súvislosti uviedol, že znalec M.U.. B.. L. vo svojej výpovedi na pojednávaní
9.6.2014 uviedol, že pokiaľ ide o kongenitálnu diafragmatickú herniu, túto je možné úspešne liečiť, a



je preto otázne, aké by bolo stanovisko žalobcov pri možnosti úspešne liečiť takúto diagnózu. S touto
skutočnosťou sa okresný súd vôbec v rozhodnutí nevysporiadal.

Taktiež vedľajší účastník nerozumie zdôvodneniu okresného súdu, že nie je namieste vnucovať
žalobkyni presvedčenie o prípadnom nesprávnom rozhodnutí pre interrupciu. Zo strany vedľajšieho
účastníka nebolo v konaní učinené jediné vyjadrenie v tomto smere. Taktiež nikdy nehodnotil takéto
vyjadrenie žalobcov v morálnej či etickej rovine, ale vždy poukazoval len na právne aspekty takéhoto
tvrdenia. V tejto súvislosti sa ako neadekvátnym javí aj poukaz okresného súdu na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.8.2008. Právny názor vyjadrený v tomto rozhodnutí
by bolo možné použiť len v prípade riešenia otázky, či by dieťa žalobcov malo väčšiu či menšiu šancu
na prežitie v prípade skoršej či neskoršej diagnostiky vývojovej chyby plodu. Ústavný súd ČR sa totiž v
predmetnom rozhodnutí zaoberá práve týmto kontextom príčinnej súvislosti medzi porušením postupu
liečenia lege artis a následným úmrtím či škodou pacienta. V danom prípade sa však táto otázka v
tomto konaní neriešila, teda v danom konaní nebol riešený a posudzovaný kontext príčinnej súvislosti.
V danom prípade totiž žalobkyňa tvrdí, že by podstúpila interrupciu, pričom takéto tvrdenia zaujala až
následne po už známom priebehu inkriminovaných udalostí, čo je zjavne iný kontext. Otázka možného
prežitia dieťaťa žalobcov nebola v konaní v podstate vôbec riešená. Navyše, do toho vstupuje aj fakt,
že príčinou úmrtia dcéry žalobcov bola aj iná diagnóza, ktorú bolo možné zistiť až pri pitve. Teda v
tejto súvislosti vedľajší účastník poukazuje na základný odvolací dôvod, že v konaní nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovanej a vznikom škody u žalobcov, pretože
žalobcami vyčíslené náklady by im vznikli bez ohľadu na to, či žalovaná nejakú povinnosť porušila
alebo nie. V danom prípade následky žalobcov vznikli v dôsledku vývojovej chyby u ich dcéry. Teda
vzťah príčiny a následku je len medzi vývojovou chyby a následnými nákladmi. Vznik vývojovej chyby
žalovaná svojím konaním či nekonaním nespôsobila, ani skorou či neskorou diagnostikou nemohla
ovplyvniť, pretože bol daný genetickými činiteľmi. Dcéra žalobcov mala dve vrodené vývojové chyby,
a to kongenitálnu diafragmatickú herniu a preduktálnu kaorktáciu aorty. V prípade vývojovej chyby
kongenitálnej diafragmatickej hernie znalec M.U.. B.. L. konštatoval, že túto je síce možno odhaliť
sonografickým vyšetrením, ale nie vždy. Podľa svetových multicentrických štúdií ostáva až 55 %
diafragmatických hernií nepoznaných. V danom prípade dokonca existuje tzv. intermitentná hernácia,
t. z. že raz môže byť viditeľná a raz nie, čo jej diagnostiku ešte zhoršuje. Sám znalec pri výsluchu
na pojednávaní dňa 9.6.2014 uviedol, že on a dokonca ani suprekonziliár Q.L.. B.. Q.I. z priloženej
fotodokumentácie USG nálezov túto vývojovú chybu nezistili. Túto podstatnú skutočnosť taktiež okresný
súd v odôvodnení rozhodnutia neuviedol. Druhú zo spomínaných diagnóz je možné prenatálne zistiť
len veľmi ťažko a v prípade dcéry žalobcov bola zistená až pri pitve. To znamená, že správne či
nesprávne poskytnutá zdravotná prenatálna starostlivosť nemala na zistenie tejto vývojovej chyby vplyv,
teda jednoznačne chýba príčinná súvislosť.

Žalobkyňa sa okrem náhrady škody domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč.
zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia, takéto právo vzniká osobe, ktorej bolo zasiahnuté do jej práva
na ochranu osobnosti a zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 sa nejaví ako dostatočné. Občiansky zákonník
príkladmo uvádza, že sa jedná najmä o prípady, keď bola fyzickej osobe v značnej miere znížená jej
dôstojnosť, resp. jej vážnosť v spoločnosti. V podanej žalobe žalobkyňa v 1. rade uviedla, že žalovaná
jej spôsobila zanedbaním lekárskych povinností psychickú traumu umocnenú úmrtím jej dcéry a taktiež
ju označila za nespolupracujúcu pacientku. V tejto súvislosti žalobkyňa v 1. rade nepredložila žiaden
dôkaz, okrem vlastnej výpovede, ktorým by preukázala existenciu psychickej traumy. Mohlo síce u nej
dôjsť k vzniku psychickej traumy v súvislosti s úmrtím jej dcéry, avšak v danom prípade nie je daná
príčinná súvislosť medzi konaním či nekonaním žalovanej a touto psychickou traumou žalobkyne v 1.
rade. K úmrtiu dcéry žalobkyne došlo v dôsledku vývojových chýb, na vzniku ktorých nemalo konanie
či nekonanie žalovanej žiaden vplyv. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa v 1.
rade mohla utrpieť citovú stratu aj v prípade podstúpenia interrupcie, pričom týmto aspektom sa okresný
súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. V závere odvolania uviedol, že pokiaľ ide o skutočnosť, že
žalovaná označila žalobkyňu v 1. rade ako nespolupracujúcu pacientku, v danom prípade ide iba o názor
žalovanej, ktorý bol adresovaný právnemu zástupcovi žalobkyne.

Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu podala odvolanie aj žalovaná, ktorým žiadala zrušiť
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť ho tak, aby návrh
žalobcov bol zamietnutý. V podstate ide obsahovo o to isté odvolanie, akým je aj odvolanie vedľajšieho
účastníka. Zhodne uviedla, že prvá vrodená chyba, podľa vyjadrenia znalca, ktorá je zachytená na str.



4 zápisnice z pojednávania zo dňa 9.6.2014, je liečiteľnou a odstrániteľnou chorobou a je zlučiteľná
so životom novorodenca, avšak druhá vrodená chyba, tzv. koarktácia aorty nie je zlučiteľná so životom
a táto bola v danom prípade zistená až pri pitve. Túto skutočnosť tiež konštatoval znalec v odbore
na str. 4 v uvedenej zápisnici z pojednávania, avšak súd tieto skutočnosti pri rozhodovaní vôbec
nebral do úvahy. Z uvedených dôvodov odvolanie súdu a odvolanie sa na ust. § 420 ods. 1 Obč.
zákonníka je istým spôsobom zvýhodnením žalobcov, pretože vychádzajúc z tohto ustanovenia sa
môžu úspešne domáhať náhrady škody len v prípade porušenia povinnosti zo strany žalovanej,
ktorá však musí byť v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Príčinná súvislosť medzi škodu a
konaním alebo opomenutím žalovanej v konaní preukázaná nebola. Všetky uplatnené nároky zo strany
žalobcov spočívajúce tak vo vyčíslenej škode ako aj v nemajetkovej ujme, boli spôsobené objektívnymi
okolnosťami a podmienené vrodenou vývojovou chybou koarktáciou aorty, ktorá nebola zistená ani
špecialistom na to školeným, ktorý mal k dispozícii aj kvalitné prístrojové vybavenie. Táto vývojová
chyba bola zistená až pri pitve. Žalobkyňa v 1. rade pripustila možnosť interrupcie až počas konania
na súde, a preto sa nemožno stotožniť so závermi súdu, že nie je namieste vnucovať žalobkyni v 1.
rade presvedčenie o prípadnom nesprávnom rozhodnutí pre interrupciu a vyvolávať v nej pocit viny.
Jednoznačne je možné z vykonaného dokazovania dospieť k záveru, že škoda, ktorá vznikla žalobcom
z titulu nákladov, ktoré boli vyčíslené, vznikla bezprostredne v dôsledku zistenia vrodenej vývojovej
chyby u ich dcéry, ktorá bola diagnostikovaná až pri pitve, a ktorá bola nezlučiteľná so životom, t.j.
COA. Konanie alebo opomenutie žalovanej týkajúce sa diagnostických postupov žiadnym spôsobom
nemohlo ovplyvniť vrodenú vývojovú chybu, a to ani skoršou či neskoršou diagnostikou z jej strany.
Taktiež poukázala na to, že okresný súd priznal žalobkyni tzv. medzitýmnym rozsudkom aj nárok na
nemajetkovú ujmu bez toho, aby žalobkyňa v 1. rade preukázala existenciu psychickej traumy v súvislosti
s úmrtím jej dcéry.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka zo dňa 10.9.2014 žiadali potvrdiť rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny, odvolávajúc sa na všetky svoje doterajšie či už písomné ako
aj ústne vyjadrenia.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobcovia v podaní zo dňa 13.11.2014 taktiež žiadali potvrdiť
medzitýmny rozsudok ako vecne správny, a to v podstate z tých istých dôvodov ako vo vyjadrení k
odvolaniu vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd prejednal odvolanie vedľajšieho účastníka a žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa
podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ medzitýmnym rozsudkom
rozhodol v znení jeho výroku, jeho rozhodnutie je vecne správne. Preto v tejto súvislosti plne odkazuje
na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom vedľajšieho účastníka a
žalovanej odvolací súd v podstate odkazuje iba na jediný tzv. dôvod potvrdzujúci správnosť napadnutého
rozsudku, ktorý spočíva v ustanovení § 135 O.s.p..

Podľa § 135 ods. 1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 135 ods. 2 O.s.p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám.
Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p. taxatívne vymedzuje prípady, v ktorých je súd viazaný rozhodnutím
vydaným súdom alebo iným orgánom. Otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 súd nemôže v konaní
riešiť ako otázky predbežné. Ak bez posúdenia týchto otázok nemôže pokračovať v konaní, konanie
preruší. Ostatné otázky, o ktorých inak patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám ako
otázky predbežné (pod predbežnou otázkou rozumieme otázku, ktorej posúdenie môže byť predmetom
samostatného konania). Právo posúdiť otázku ako predbežnú však patrí súdu iba dovtedy, ak orgán,



inak oprávnený o tejto otázke rozhodnúť, nevydá rozhodnutie. Súd je viazaný iba výrokom rozhodnutia
iného orgánu.

Na č. l. 6 spisu sa nachádza Oznámenie o výsledku šetrenia Úradom pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, pobočka M., zo dňa 8.7.2008, v ktorom sa konštatuje, že vykonaním dohľadu u
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (žalovanej) bolo zistené porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z. (podľa ktorého poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne). Zdravotná
starostlivosť je poskytovaná správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné úkony na správne určenie
choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu
pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. V tomto oznámení sa ďalej chronologicky uvádza
v tej súvislosti s priebehom tehotenstva žalobkyne v 1. rade od prvej návštevy B.. K. S. (v tomto konaní
žalovanej) v jej gynekologickej ambulancii.

Na odvolacom pojednávaní dňa 17.3.2016 zástupkyňa žalovanej do spisu založila rozhodnutie Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka M., T. X, zo dňa 15.12.2008 pod č. k. H. XXX/XXXXX/
XXXX (č. l. 365), ktorým úrad uložil pokutu vo výške 20.000,- Sk žalovanej za porušenie ust. § 4 ods.
3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v súvislosti s
výkonom dohľadu nad výkonom zdravotnej starostlivosti pacientke Q. Š., nar. X.X.XXXX, (v tomto konaní
žalobkyni v 1. rade). V tomto rozhodnutí o uložení peňažnej pokuty sa presne, chronologicky a konkrétne
uvádzajú porušenia súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti u menovanej pacientky počas
jej tehotenstva, pričom proti uloženiu pokuty sa žalovaná neodvolala. Zároveň z odôvodnenia tohto
rozhodnutia vyplýva príčinná súvislosť (namietaný odvolací dôvod vedľajšieho účastníka a žalovanej)
v súvislosti so zanedbaním zdravotnej starostlivosti počas jej tehotenstva, ktorá v konečnom dôsledku
mala za následok smrť jej dieťaťa.

V súvislosti s oznámením o výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka
M. (č. l. 6) a právoplatným rozhodnutím o uložení peňažnej pokuty žalovanej rozhodnutím zo dňa
15.12.2008 (č. l. 365) odvolací súd konštatuje, že tieto dôkazy vo vzájomnej súvislosti sú postačujúce na
uzavretie zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcov v 1. a 2. rade a nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy žalobkyne v 1. rade, pričom tento princíp platí aj v rámci právneho súdnictva podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených dôvodov teda správne rozhodol súd prvého stupňa, ak napadnutým medzitýmnym
rozsudkom rozhodol o danosti základu nároku na náhradu škody žalobcov v 1. a 2. rade voči žalovanej
a danosti základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne v 1. rade voči žalovanej.

Čo sa týka konkrétneho rozhodnutia o výške nároku na náhradu škody a nároku na náhradu majetkovej
ujmy, o týchto nárokoch žalobcov rozhodne súd prvého stupňa ďalším dokazovaním, v ktorom rozhodne
aj o trovách prvostupňového a druhostupňového konania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.