Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/298/2015 z 27. 11. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. novembra 2016, sp. zn. 8Co/298/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8110208640.2
Krajský súd Prešov | 8Co/298/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8110208640.2 | 2016-11-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5ad6f32f-3509-42f0-8d65-b4b6c676bca6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8110208640.2

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/298/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110208640
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8110208640.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: mal. R. S., nar. XX.X.XXXX, bytom
U., M. XXX/XXX, zast. zákonnými zástupcami: 1. F. S., nar. XX.X.XXXX, 2. M. S., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom U., M. XXX/XXX, právne zastúpená JUDr. Jozefom Elsnerom, advokátom so sídlom v
Lipanoch, Námestie sv. Martina 11, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana
Prešov, IČO: 00610577, so sídlom v Prešove, Hollého 14, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou
GOGA a spol., so sídlom v Košiciach, Žriedlova 3, za účasti vedľajšieho účastníka: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00585441,
v konaní o zaplatenie sumy 398.327,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 09.07.2015 č.k. 10C/74/2010-333 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu v časti náhrady škody na zdraví titulom
bolestného a vylúčení nároku na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy na samostatné konanie.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o vylúčení nároku na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy na
samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 01.04.2010 sa žalobkyňa domáhala toho, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni sumu 398 327,02 Eur spolu so 14,6 % úrokom z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku
až do zaplatenia.

2. V žalobe tvrdila, že na základe podnetu jej matky Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
pobočka Prešov, Levočská 3, Prešov oznámil žalobkyni a jej  matke listom zo dňa 28.09.2009 k akému
výsledku šetrenia tento úrad dospel. Z výsledku šetrenia vyplýva, čo tento úrad v závere oznámenia o
výsledku šetrenia uviedol, že zo strany žalovanej nebola maloletej, respektíve matke pred pôrodom a pri
pôrode poskytnutá správna zdravotná starostlivosť, čo spôsobilo, že maloletá R. S. je na základe toho
ťažko zdravotne postihnutá v oblasti mobility a orientácie.

3. Listom zo dňa 03.02.2010 právny zástupca žalobkyne vyzval žalovanú návrhom na mimosúdnu
dohodu, aby v rámci mimosúdnej dohody zaplatila žalobkyni jednorazové peňažné odškodné vo výške
398.327,02 Eur. Tento nárok si žalobkyňa uplatňuje na základe prehodnotenia súčasných nákladov,
ktoré týmto rodine vznikli, ako aj budúcich nákladov, ktoré adekvátne budú narastať s pribúdajúcim
vekom maloletej. Výšku náhrady si žalobkyňa uplatňuje jednorázovo, bez ďalších právnych nárokov voči
žalovanej pre budúcnosť.



4. Listom doručeným súdu 27.10.2010 podal právny zástupca žalobkyne právne odôvodnenie - právnu
kvalifikáciu nároku žalobkyne. Uviedol, že v danej veci žalobkyňa uplatňuje voči žalovanej nárok na
náhradu škody, t.j. bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože so strany žalovanej došlo
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni k porušeniu právnej povinnosti, čo vyplýva z Posudku
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Prešov. Navrhol, aby súd nariadil znalecké dokazovanie,
okrem iného aj za účelom vyčíslenia bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyne.

5. Žalovaná vo vyjadrení k právnemu zdôvodneniu žaloby doručenom súdu 06.12.2010 poukázala
na to, že žalobkyňa vo svojej žalobe nikde neuviedla ani nezdôvodnila ako a či sú splnené zákonné
predpoklady pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody. To znamená, že žalobkyňa nepreukázala
aký protiprávny úkon, respektíve konanie v rozpore s právom žalovaná urobila, aká škoda žalovanej
vznikla a či je protiprávny úkon žalovanej v príčinnej súvislosti so škodou žalobkyne.

6. Listom zo dňa 16.01.2013 doručenom súdu 21.01.2013 žalobkyňa uviedla, že v žalobe sa domáha
zaplatenia sumy 398 327,02 Eur s príslušenstvom, pričom túto sumu tvorí nárok na náhradu škody
z dôvodu ublíženia na zdraví - sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 298 327,02 Eur. Tento
nárok žalobkyňa odôvodňuje porušením právnych povinností žalovanej, čo jednoznačne vyplýva z listu
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania. Druhou
časťou nároku žalobkyne je nárok na nemajetkovú ujmu v zmysle § 11 s poukázaním na § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a to vo výške 100 000 Eur.

7. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak že, určuje, že žalovaný zodpovedá za
škodu na zdraví žalobkyne titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s jeho poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v dňoch 20.07.2006 až 21.07.2006 v rozsahu 50 %. Zamieta návrh v časti
náhrady škody na zdraví titulom bolestného. Náhradu trov konania o nároku na náhradu škody na zdraví
titulom bolestného účastníkom navzájom nepriznáva. Vylučuje na samostatné konanie nárok na náhradu
škody titulom nemajetkovej ujmy.

8. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil
skutkový stav podľa ktorého matka žalobkyne bola prijatá na oddelenie žalovanej v súvislosti s jej
prebiehajúcim tehotenstvom. K ukončeniu tehotenstva došlo dňa 21.7.2006 operačným zákrokom -
cisárskym rezom. Narodené dieťa R. bola následne hospitalizovaná za účelom poskytnutia príslušnej
liečby, nakoľko po narodení nedýchala a mala pomalú činnosť srdca. Príslušný orgán sociálneho
zabezpečenia vo svojom komplexnom posudku maloletej R. určil mieru funkčnej poruchy na 70 %
podľa prílohy číslo 3 k zákonu číslo 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia z dôvodu, že maloletá je ťažko zdravotne postihnutá v oblasti mobility a
orientácie ako aj v oblasti komunikácie a sebaobsluhy, jedná sa o maloleté dieťa, ktorému potrebnú
pomoc v plnom rozsahu zabezpečujú rodičia. V tejto súvislosti bol navrhnutý kompenzačný príspevok
na zvýšené výdavky spojené s prevádzkou motorového vozidla ako aj zvýšené výdavky v súvislosti s
hygienou, opotrebovaním šatstva a bytového zariadenie. Prvý posudok v tejto oblasti bol vydaný dňa
05.11.2007. Žalobkyňa je nemobilná, nekomunikuje a úplne je odkázaná na pomoc rodičov vo všetkých
sférach.

9. Dňa 13.05.2009 matka žalobkyňa dala podnet vo veci prešetrenia správnosti poskytnutej zdravotnej
starostlivosti pri ukončení tehotenstva na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý
oznámením zo dňa 28.09.2009 v záveroch oznámenia  uviedol, že žalovaný porušil ustanovenie
§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na stav plodu, nebola
poskytnutá starostlivosť adekvátne. Zároveň žalovanej bolo uložené prijať nápravné opatrenia, ktoré
tak učinila v stanovenej lehote. Správne konanie vo veci uloženia pokuty nebolo začaté, nakoľko v
čase ukončenia dohľadu uplynula trojročná objektívna prekluzívna lehota, v ktorej bolo možné uložiť
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti pokutu. V záveroch oznámenia bolo popísané neposkytnutie
adekvátnej starostlivosti v súvislosti s absenciou monitorovania známok vitality plodu a tým, že
tehotenstvo nebolo urgentne ukončené cisárskym rezom 20.07.2006. K uvedenému záveru dospel
tiež pribratý znalec z odboru zdravotníctva odvetvie gynekológia a pôrodníctvo, ktorý  poukázal na
nedostatky v zdravotnej dokumentácii a na skutočnosti, že po zistení prepadnutia pupočníka nedošlo
k okamžitej realizácii cisárskeho rezu. Táto skutočnosť, v dôsledku ktorej došlo k vnútromaternicovej
tiesni plodu, v spojení s ďalšími faktormi ako bola nezrelosť plodu nepriaznivo ovplyvnilo prognózu



dieťaťa. Zo znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva odvetvia pediatrie vyplynulo, že príčinou
nepriaznivého zdravotného stavu maloletého dieťaťa bola perinatálna  tieseň, ktorá však vznikla viac
ako 6 dní pred narodením, prepad pupočníka neznamenal úplné prerušenie dodávky kyslíka, a preto jej
stav po narodení súvisí s extrémnou nezrelosťou plodu. Zo záverov kontrolného znaleckého posudku
znaleckej organizácie vyplynulo, že postup žalovanej pri prijatí žalobkyne v 1. rade na oddelenie dňa
20.07.2006, vzhľadom na nevykonanie odberu krvi na krvný obraz a CRP, nemôže byť považovaný za
postup lege artis. Taktiež pri prepadnutí pupočníka je nutné ukončiť tehotnosť neodkladne cisárskym
rezom. Ani vedenie pôrodu nebolo v súlade s postupmi lege artis, pričom tieseň plodu s viac ako
dvojhodinovým prepadnutým pobočníkom mohla mať významný vplyv na zhoršení jeho zdravotného
stavu s kontrakciami potenciovanými oxitoxínom. Z dostupných lekárskych záznamov však nie je možné
ustáliť, aký by bol zdravotný stav maloletej, ktorá sa narodila extrémne nezrelá v prípade okamžitého
ukončenia tehotnosti po prepadnutí pupočníka bez objektívneho ukazovateľa, ktorý taktiež chýba v
zdravotnej dokumentácii. Možno len predpokladať prítomnosť krátkodobej intrauterínej hypoxie, ktorá
však zrejme nebola ani dlhotrvajúca ani závažná, aj v tomto prípade však chýba objektívny údaj vo
forme laboratórneho vyšetrenia, ktorý by verifikoval stav, v akom sa dieťa narodilo. Kontrolný znalecký
posudok však nepotvrdil odborný názor znalca o tom, že k asfyxii došlo 6 dní pred pôrodom. Poskytnutá
celková starostlivosť o novorodenca bola správna, pričom vyššie uvedený postup žalovaného sa s
reálnou pravdepodobnosťou vôbec nemusel spolupodieľať na nepriaznivom zdravotnom stave, ktorý
mohol byť v plnej miere spôsobený inými faktormi a to hlavne  extrémnom nezrelosťou, no rovnako je
možné s reálnou pravdepodobnosťou uviesť, že postup non lege artis mohol čiastočne spolupodieľať
na nepriaznivom zdravotnom stave maloletej žalobkyne. Matematickú mieru pôsobenia nie je možné
z forenzného hľadiska ničím a žiadnym spôsobom ustanoviť s ohľadom na zložitosti biologických
mechanizmov ľudského organizmu to nie je možné vyjadriť ani percentuálnym vyjadrením. Pribratí znalci
zhodne uviedli, že maloletá nemá vývoj zodpovedajúci normálnemu vývoju dieťaťa, o čom sa rodičia
mohli dozvedieť najneskôr pri ukončení hospitalizácie dňa 30.10.2006.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
§ 11 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 415 Občianskeho zákonníka, § 420 ods.
1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 441 Občianskeho zákonníka, § 442 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 444 Občianskeho zákonníka, § 2 zákona č.437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia, § 3 a § 4 citovaného zákona, § 152 ods. 2 O.s.p. a dospel k
nasledovným záverom.

11. V prejednávanej veci sa súd zaoberal troma samostatnými nárokmi, ktoré boli špecifikované
žalobkyňou ako náhrada nemajetkovej ujmy, náhrada na škode na zdraví titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia a náhrada pri škode na zdraví titulom bolestného. Pri nárokoch na
náhradu škody na zdraví sa súd zaoberal splnením základných predpokladov pre vznik zodpovednosti
žalovaného za takúto škodu, ako aj vznesenými námietkami premlčania. Pri priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy bolo nutné sa zaoberať ostatnými predpokladmi tak ako to ustanovuje Občiansky
zákonník v citovaných ustanoveniach, ktorými upravuje predmetný nárok. Vzhľadom na zložitosť prípadu
a komplikovanosť spôsobenú meritom veci súd má za to, že je dôvodné o nároku na náhradu škody
na zdraví v časti sťaženia spoločenského uplatnenia rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, nakoľko
ohľadom uvedeného nároku  je nutné doplniť dokazovanie. Súd týmto rozsudkom rozhodol o základe
uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví v časti sťaženia spoločenského uplatnenia v súlade so
zásadou hospodárnosti konania a o bolestnom.

12. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti, existencia
škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou ako aj zavinenie. V danom
prípade súd dospel k záveru, že boli splnené vzhľadom na špecifiká prípadu, všetky predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú uplatnila žalobkyňa v konaní. Z predložených znaleckých
posudkov mal súd jednoznačne preukázané, že došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorú ukladá
žalovanému právny poriadok, a to zákon č. 576/2004 Z. z. Žalovaný ako poskytovateľ zdravotníckej
starostlivosti je povinný túto poskytovať správne, teda tak, aby vykonal všetky zdravotné výkony
na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby
alebo zlepšenia stavu pri zohľadnení všetkých súčasných poznatkov lekárskej vedy. Vykonané dôkazy
jednoznačne preukázali postup, non lege artis, a to v období od prijatia matky žalobkyne na oddelenie
dňa 20.07.2006 do ukončenia tehotenstva cisárskym rezom dňa 21.07.2006. Predmetné pochybenie



vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. N., oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
kde toto je presne definované.

13. Taktiež bola preukázaná existencia vzniku škody na strane žalobkyne, ktorá je poškodená na svojom
zdraví. Tieto skutočnosti mal súd preukázané z predložených rozhodnutí a posudkov Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny. Súd dospel k záveru, že je tu daná aj príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou. V danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že je nutné brať do
úvahy špecifiká kauzálneho nexusu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Doteraz vyžadované
preukázanie stopercentnej  príčinnej súvislosti  medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom
práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné. Vzhľadom
na to, že medicína je komplexná a mimoriadne komplikovaná veda, ktorá sa zaoberá ľudským telom,
v ktorom existuje kvantum parciálnych procesov, ich príčin a následkov, je  neudržateľné a  nereálne
preukázanie stopercentného kauzálneho nexusu. Pri poskytovaní medicínskej starostlivosti lekár svojím
aktívnym prístupom, ale aj konaním, či opomenutím určitého konania, teda pasívnym prístupom pôsobí
na integritu ľudského tela. Preukázanie, že práve jeho konanie, resp. nekonanie, bolo v konkrétnom
prípade predpokladom alebo impulzom pre vznik škodlivého následku je v tak zložitom a komplexnom
systéme procesov takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve v dôsledku
vyššie uvedených konštatácií sa poškodená strana, teda pacient, dostáva do neriešiteľnej situácie, ktorý
cíti potrebu satisfakcie za úkony lekára, ktorý mu zmenil život od základov, no v praxi, vzhľadom na
vyššie uvedenú zložitosť medicínskej problematiky, nie je schopný toto preukázať. Súd má za to, že
práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie
pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné stopercentne
preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania
v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom nepochybne
došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta
menší, respektíve žiadny. Jedná sa od doktrínu prevzatú z rozhodovania v krajinách  common law, kedy
súd konfrontuje situáciu, kedy došlo k určitému spornému postupu a situáciu, ktorú možno očakávať
pri nenarušenom prirodzenom chode vecí a pomerne odhaduje dosiahnutie určitých šancí ako aj
reflektuje, či sú šance nižšie alebo vyššie. V danom prípade nepochybne je nutné vychádzať z toho,
že v prípade lekárskeho postupu lege artis by boli štatisticky šance, či očakávania žalobkyne na to,
že by netrpela zdravotnými problémami, nepochybne vyššie, než v tomto prípade, kedy zdravotnícke
zariadenie nepostupovalo lege artis. Súd má za to, že tento spôsob poňatia spravodlivosti medzi lekárom
a pacientom vyrovnáva nerovnovážne postavenie lekára a pacienta vzhľadom na vyššie uvedenú
skutočnosť. Súd má za to, že v týchto typoch sporov nemožno absolútne preukázať príčinnú súvislosť
medzi protiprávnym konaním a škodou, čo v podstate vylučuje akúkoľvek zodpovednosť zdravotníckeho
zariadenia, ktoré však nepochybne v danom prípade konalo protiprávne. Tento postup vyplýva aj zo
záverov rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky v I. U S 1919 / 2008 z 12.08.2008. Podľa názoru
súdu citované závery tohto rozhodnutia možno nepochybne aplikovať aj na prejednávaný prípad, ktorý
do určitej miery vykazuje rovnaké znaky.

14. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutí pod spisovou značkou
6Cdo 168/2010, torý taktiež ustálil príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním, aj keď  toto
nebolo s istotou dokázané vzhľadom na špecifikum medicínskej služby.

15. V tomto prípade nepochybne došlo k porušeniu povinnosti zdravotníckeho zariadenia pri prijatí
matky žalobkyne a podľa záverov znalca nepochybne malo dôjsť k okamžitému prerušeniu tehotenstva
cisárskym rezom. Tým, že nedošlo k tomuto postupu, bola žalobkyňa  vystavená perinatálnej tiesni,
ktorá nepochybne spôsobila stratu jej šance na riadny vývin a vývoj, ktorú by aj ako predčasne narodené
dieťa mala omnoho vyššiu, než v prípade, že jej mozog bol vystavený prenatálnej tiesni. Práve túto
skutočnosť súd považoval za rozhodujúcu pri posudzovaní nároku na náhradu škody vo forme sťaženia
spoločenského uplatnenia. Podľa názoru súdu šanca na zlepšenie zdravotného stavu a na vyššiu
kvalitu života u predčasne narodeného dieťaťa, ktorému bola riadne poskytnutá zdravotná starostlivosť
je omnoho vyššia v porovnaní so šancou dieťaťa, u ktorého nebola poskytnutá správne zdravotná
starostlivosť, hlavne s pohľadom na to, že takéto nesprávne poskytnutie sa prejavilo na činnosti mozgu,
ktorý je nepochybne najdôležitejším riadiacim  orgánom ľudského tela. V zmysle citovanej právnej
teórie, ku ktorej sa priklonil konajúci súd v tomto prípade, bolo úlohou súdu ustáliť výšku zodpovednosti
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu na zdraví u maloletej žalobkyne. Predmetná otázka
je otázkou na posúdenie, ktorej treba  odborné znalosti, pričom ani pribratí znalci z odborného ústavu



nedokázali na túto otázku reálne zodpovedať práve s poukazom na špecifickosť a zložitosť biologických
mechanizmov ľudského organizmu ako aj nedostatku dostupných informácií. Nedostatok dostupných
informácií bol spôsobený práve konaním žalovaného, ktorý nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu  z
právnych predpisov viesť riadne a dôsledne zdravotnú dokumentáciu. Napriek vyššie uvedenému je
práve súd tým orgánom, ktorý má za úlohu zodpovedať takúto otázku, pokiaľ je to nevyhnutné pre
posúdenie nárokov. Naozaj nemožno matematicky objektívne zistiť rozsah zodpovednosti  žalovaného,
preto súd po vyhodnotení dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a po vykonaní úvahy podľa § 136 O.s.p.
ustálil výšku zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalovanej vo výške 50 %. V danom prípade
súd bral do úvahy to, že práve poskytovanie adekvátnej zdravotnej starostlivosti pri narodení dieťaťa
je mimoriadne citlivou a zraniteľnou sférou pre poškodenú, nakoľko akejkoľvek  aj   malé zaváhanie
zdravotníckeho zariadenia môže mať následky trvajúce na celý život pre narodené dieťa. Práve táto
okolnosť musí klásť zvýšené nároky na poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v tejto sfére. Aj v iných
oblastiach zdravotnej starostlivosti nepochybne môže dôjsť k určitému zaváhaniu, ktoré má následok na
zdraví pacienta no, v takomto prípade zväčša môže dôjsť  k jeho k odstráneniu následnou operáciou,
či prípadne vhodnou rehabilitáciou, no v prípade zaváhania pri pôrodnej starostlivosti v dôsledku, ktorej
môže dôjsť k poškodeniu mozgu ako základného riadiaceho orgánu má každé aj nepatrné porušenie
postupov lege artis  nedozierne následky. V danom prípade súd bral do úvahy to ,že postup žalovaného
v súvislosti s pôrodom žalobkyne nebol len drobným zaváhaním, ale jednalo sa o hrubé porušenie
štandartných postupov v súvislosti s prepadnutím pupočníka, ktoré jasne popísal znalec MUDr. N.,
ktorý bez akýchkoľvek pochybností uviedol, že sa jednalo o jednoznačné pochybenie ktorým sa dieťa
nepochybne ešte viac hendikepovalo. Ďalším kritériom, ktoré súd bral do úvahy, sú následky na zdraví
dieťaťa. Dnes je už nepochybné, že dieťa je hendikepované na celý život v oblasti mobility, komunikácie,
ako aj seba obsluhy. Je nepochybné, že dieťa je odkázané na celodennú starostlivosť rodičov, ktorí
nepochybne museli prispôsobiť svoj život k starostlivosti o žalobkyňu. Skutočnosti, na ktoré poukazovala
žalovaný ohľadom toho, že matka žalobkyne mala počas tehotenstva zdravotné problémy súvisiace s
infekciou a užívaním liekov súd nehodnotil ako spoluzavinenie. Z dôkazov vyplýva, že matka žalobkyne
nepochybne mala monitorovaný zo strany lekárov priebeh tehotenstva, navštevovala riadne lekára a
riadila sa jeho pokynmi, čím možno konštatovať, že z jeho strany nedošlo k spoluzavineniu pri vzniku
škody na zdraví žalobkyne. Na druhej strane je zrejmé, že dieťa sa narodilo ako nezrelé dieťa, pričom
u týchto detí možno v súvislosti s týmto stavom predpokladať vznik zdravotných komplikácií, preto súd
ustanovil mieru  zodpovednosti pre žalovaného práve vo výške 50 %.

16. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky premlčania súd má za to, že táto je v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 Občianskeho zákonníka, a preto na ňu súd neprihliada. Z listinných dôkazov vyplýva, že dňa
30.10.2006 mohli byť najneskôr rodičia žalobkyne informovaní o tom, že vývoj dieťaťa nezodpovedá
jeho veku. V danom prípade však rodičia žalobkyne poukázali na skutočnosť, že boli informovaní zo
strany lekárov o zaostávaní vývoja svojho dieťaťa s tým, že tento vývoj bude v budúcnosti pokračovať
a " dieťa dobehne " ostatné deti ohľadom svojho vývoja. Maloletá sa narodila 21.07.2006 aj napriek
tomu, že už  05.11.2007 bolo vydané prvé rozhodnutie  ohľadom stavu maloletého dieťaťa možno
prisvedčiť tvrdeniu rodičov žalobkyne, že verili lekárskym informáciám o zlepšenie zdravotného stavu. Ak
by súd vychádzal z toho, že po uplynutí jedného roka od narodenia dieťaťa, teda od 21.07.2007 začína
plynúť premlčacia doba, tak v danom prípade by  dvojročná premlčacia doba uplynula dňa 21.07.2009
a žaloba na tunajšom súde bola podaná 01.04.2010 teda približne do troch rokov odo dňa dovŕšenia
jedného roku dieťaťa. Súd má zato, že vzhľadom na špecifickosť tohto prípadu aj na skutočnosť, že
rozhodnutie príslušného orgánu, teda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bolo vydané
dňa 28.09.2009, bolo by v rozpore s dobrými mravmi prihliadnuť na túto námietku premlčania. Naozaj
sa jedná o komplikovanú problematiku poskytovania medicínskej starostlivosti, pričom výkon práva a
povinnosti z občianskoprávneho vzťahu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.  Vzhľadom aj na platnú
judikatúru pohľadom skutočnosti, že námietka premlčania nemôže zasahovať do dobrých mravov súd
má za to, že je na túto námietku nedôvodné neprihliadnuť.

17. V tak citlivej sfére, ako je práve otázka zdravia  novonarodeného dieťaťa z pohľadu jeho rodičov,
súd má za to, že je nutné prihliadnuť na osobitosť tohto vzťahu. Nepochybne každý rodič má radosť
z narodenia dieťaťa, a hlavne pokiaľ sa jedná o úplnú rodinu, ako sa jednalo v tomto prípade,
nakoľko aj v týchto prípadoch možno nájsť výnimky v súvislosti s nechceným tehotenstvom maloletých
matiek a podobne, čo však nepochybne nebol tento prípad. V štandardných podmienkach však možno
konštatovať, že rodičia dieťaťa, ktoré sa narodí a má zdravotné problémy po narodení, zväčša žijú v
očakávaní zlepšenia zdravotného stavu ich dieťaťa a naozaj je ťažké si reálne pripustiť to, že dieťa



bude mať zdravotné problémy po celý život, nehovoriac o situácii, kedy by malo byť celý život odkázané
na svojich rodičov. Aj dostupné psychologické štúdie hovoria o tom, že každý rodič takéhoto dieťaťa
sa potrebuje najprv sám vyrovnať s touto situáciou, pripustiť si ju a naučiť sa s ňou žiť. U každého
jedinca je takáto fáza  dlhšia alebo kratšia, čo nepochybne je veľmi individuálna záležitosť. V takýchto
prípadoch nepochybne  nazeranie rodiča na túto situáciu v prvopočiatkoch je také, že rodič sa snaží
hľadieť optimisticky v súvislosti s prognózami dieťaťa. Hlavne pri novorodencoch v prvých mesiacoch,
kým nie je zrejmý rozdiel oproti ich zdravému dieťaťu, tento je nepochybne zrejmý až minimálne po
uplynutí jedného roku života dieťaťa, respektíve aj neskôr. Rodič dieťaťa sa musí vyrovnať najprv so
sebou samým a neskôr aj s okolím. Súd uveril tvrdeniu matky žalobkyne, že zo strany lekárov bola
informovaná o tom, že jej dieťa má oneskorený vývoj, no postupne to bude v poriadku. V súvislosti
s posudzovaním námietky premlčania nemožno nebrať do úvahy ani to, že pri jednotlivých nárokoch,
ktoré vyplývajú z obmedzenia žalobkyne v oblasti mobility, komunikácie a sebaobsluhy, podľa názoru
súdu reálne začína plynúť premlčanie až od okamihu, kedy bolo nepochybné, že naozaj dieťa zaostáva
v týchto oblastiach. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe, a v tomto smere nie je nutné vykonávať
dokazovanie o tom, že mobilita dieťaťa v súvislosti s tým, kedy má dieťa sedieť, chodiť, je daná do
určitých tabuliek, no niektoré deti začínajú chodiť v desiatich mesiacoch, iné až po roku a pol, taktiež
pri prvých slovách dieťaťa niektoré dieťa hovorí od ôsmych mesiacov, iné až od dvoch, či troch rokov,
preto podľa názoru súdu možno chápať začatie premlčacej doby až dovŕšením veku dieťaťa, kedy je
nepochybné, že dieťa zaostáva v týchto sférach. Aj napriek tomu, že už v roku 2007 bol vydaný posudok
o priznaní kompenzácie pre maloleté dieťa v oblasti jeho obmedzenia v týchto sférach. Samotné takéto
rozhodnutie však neznamená, že sa jednalo o definitívny stav dieťaťa, ktorý by bol nezvratný v tom
čase, preto súd má za to, že námietka premlčania vo vzťahu k nároku na sťaženie spoločenského
uplatnenia je v rozpore s dobrými mravmi a vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti ani nie je dôvodná.
Žaloba bola podaná dňa 01.04.2010, pričom v tom čase mala maloletá žalobkyňa   3 roky a 7 mesiacov,
pričom z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že poškodenie v uvedených sérach nepochybne mohlo
byť zistiteľné až dovŕšením vekovej hranice pre jednotlivé schopnosti a zručnosti dieťaťa, teda vo
veku cca 2 roky, čo bolo dňa 21.07.2008, a pokiaľ bola podaná žaloba v subjektívnej 2-ročnej lehote
nedošlo k premlčaniu tých nárokov. Práve tieto skutočnosti súd bral do úvahy pre prípad odlišného
posúdenia začiatku plynutia premlčania v tomto v konaní. Z dostupnej judikatúry súdov Slovenskej
republiky je zrejmé, že premlčacia subjektívna doba pri náhrade škody na zdraví začína plynúť u sťaženia
spoločenského uplatnenia až okamihom ustálenia zdravotného stavu, kedy je možné po prvýkrát vydať
posudok ohľadom ustálenia bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd má za to, že
k tomuto okamihu dochádza odlišne pri sfére sťaženia v oblasti komunikácie, v oblasti mobility a týmto
dňom určite nie je oznámenie lekárov o tom, že dieťa má zdravotné problémy pri ukončení hospitalizácie,
ale až po dosiahnutí minimálneho veku dosiahnutie komunikačných, či pohybových schopností, čo nie
je skôr než dva roky veku.

18. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu škody titulom odškodnenia bolestného súd má zato, že vznesená
námietka premlčania je dôvodná. Pri odškodnení bolesti sa odškodňujú bolesti pri škode na zdraví,
teda v súvislosti s úrazom, operáciou a podobne, pričom v danom prípade nepochybne začína plynúť
premlčacia doba nasledujúcim dňom od ukončenia liečby, respektíve od postúpenia bolesti, keďže v
danom prípade to nepochybne bolo od ukončenia hospitalizácie, teda dňa 30.10.2006, kedy uplynie 2-
ročná subjektívna premlčacia doba k 31.10.2008. Žaloba bola podaná po jej márnom uplynutí. Nakoľko
námietka premlčania bola posúdená ako dôvodná, súd sa už nezaoberal samotným nárokom.

19. Pokiaľ sa týka nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy, v tejto časti bol nárok vylúčený na
samostatné konanie z dôvodu zachovania hľadiska hospodárnosti, nakoľko pri posúdení tohto nároku
je nutné vykonať odlišné dokazovanie, než vo vzťahu k prejednávanému nároku na náhradu škody. Súd
postupoval podľa §  112 ods. 2 O.s.p.

20. Súd týmto rozsudkom rozhodol vo veci nároku na náhradu škody na zdraví titulom bolestného,
pričom o trovách tohto konania bolo rozhodnuté podľa § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu
trov konania nepriznal napriek skutočnosti, že z pohľadu uplatneného nároku bol úspešný žalovaný.
Súd má za to, že sú tu dôvody hodného osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach prípadu ako
aj v majetkovej situácii rodičov žalobkyne, ktorí nepochybne preukázali, že majú zvýšené výdavky na
starostlivosť o maloleté dieťa a v tejto súvislosti sa jeden z rodičov musel vzdať svojho zamestnania,
aby sa mohol venovať maloletej žalobkyni, čo odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
žalovanému.



21. Proti tomuto rozsudku, proti výrokom 1,3 a 4 rozsudku podala odvolanie žalovaná.

22. Čo sa týka rozhodnutia súdu, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, namietala, že konajúci súd sa
dostatočne nezaoberal dôkazmi na zistenie tých skutočností, kedy sa žalobkyňa respektíve jej zákonní
zástupcovia dozvedeli o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

23. Podľa názoru žalovanej hoci je ľudské telo živý organizmus, ktorý sa vyvíja, mení a reaguje na
podnety z vonkajšieho sveta, žalovaná má za to, že aj v takomto prípade musí existovať z hľadiska práva
nejaká hranica, od ktorej je možné aplikovať inštitút premlčania a ktorá tým poskytuje určitú právnu istotu
aj pre druhú stranu. Práve toto je podľa žalovanej obsahom práva na právnu istotu.

24. Pokiaľ ide o subjektívnu zložku začiatku plynutia premlčania, t.j. dozvedenia sa o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá so strany žalobkyne a jej zákonných zástupcov žalovaná poukazuje na nelogickosť
a celkovú neodôvodnenosť záverov súdu prvého stupňa. V tejto rovine žalovaná poukazuje napríklad
na to, že konajúci súd sa nijako nezaoberal tým a nevzal na zreteľ, že žalobkyňa disponuje preukazom
občana ťažkého zdravotného postihnutia, tak tiež tým, že už dňa 05.11.2007 Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny v Prešove vydal pre žalobkyňu posudok č. 2007/4033-295, v ktorom lekárska posudková
komisia hodnotí mieru funkčnej poruchy žalobkyne a na základe toho Úrad práce sociálnych vecí a rodiny
priznáva žalobkyni nejaké príspevky na kompenzáciu jej ťažkého zdravotného postihnutia. Tieto všetky
dokumenty a skutočnosti predsa tiež svedčia o poškodení zdravia žalobkyne o jej zdravotnom stave,
prognóze vývoja a vedomí rodičov. Hoci o všetkých týchto skutočnostiach konajúci súd vedel, nijako sa
nimi nezaoberal a dokonca nepripustil ani ich vykonanie ako dôkaz, ktorý žalovaná sama navrhovala.

25. V ďalšej časti odvolania žalovaná uviedla že v prípade preukázania zodpovednosti žalovanej
za poškodenie zdravia žalobkyne nebolo možné preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym úkonom žalovanej a medzi poškodením zdravia žalobkyne. Z uvedeného dôvodu konajúci
súd oprel existenciu a preukazovanie kauzálneho nexusu o rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky I. ÚS 1119/208 zo dňa 12.08.2008 a z jeho doktríny tzv. „straty šanci“, podľa ktorej súd odhaduje
pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí, pokiaľ by bol zvolený určitý postup a reflektuje tieto šance,
či sú vyššie ale nižšie ako tie, ktoré by bolo možné očakávať pri nenarušenom alebo riadnom chode veci.
Inak povedané vychádza  z toho, aké by boli v prípade lekárskeho postupu lége artis štatistické šance
na úplné vyliečenie, úplné odvrátenie smrti alebo predĺženie života pacienta o určitú dobu. Podľa názoru
žalovanej však súd prvej inštancie pochybil aj pri aplikácií tejto doktríny. Hoci súd prvej inštancie uzavrel,
že žalovaná pochybila tým, že oneskorene ukončila tehotenstvo matky žalobkyne, na druhej strane sa
pri aplikácií tejto doktríny dostatočne nezaoberal skutočnosťami, aká by bola šanca žalobkyne na lepší
zdravotný stav, ak by tehotenstvo bolo ukončené skôr. K uvedenému je potrebné dodať aj to, že konajúci
súd sa v odôvodnení svojho rozsudku na jednej strane opieral o názor znalca MUDr. N., pritom ani
raz nespomenul opačný názor MUDr. F., ktorá poškodenie zdravia žalobkyne pripisovala prenatálnemu
vývoju žalobkyne a nijako ho nedávala do súvislosti s postupom žalovanej.

26. Napokon žalovaná v podanom odvolaní namietala, že hoci sa konajúci súd zaoberal otázkou
premlčania žalovaná má za to, že vo veci zodpovednosti za škodu na zdraví súd prvej inštancie vydal
medzitímny rozsudok predčasne, pretože výšku spoluzavinenia zo strany žalovanej určenej na 50 %
nijako neodôvodnil a neuviedol, čím sa riadil pri tomto percentuálnom určení takejto výšky.

27. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

28. Odvolací súd preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a zistil, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

29. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.
30. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.



31. Odvolací sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Poukazuje
na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.K odvolacím námietkam žalovanej sa žiada uviesť
nasledovné.

32. Žalobkyňa už v podanej žalobe tvrdila, že jej matke F. S. bolo na základe jej podnetu Úradom
pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou listom zo dňa 28.09.2009 oznámené, že pred pôrodom a
pri pôrode jej zo strany žalovanej nebola poskytnutá správna zdravotná starostlivosť, čo spôsobilo, že
maloletá R. S. je na základe toho ťažko zdravotne postihnutá v oblasti mobility a orientácie.

XX. Poukázala teda na to, kedy preukázateľne získala informácie o okolnostiach vzniku škody, na
základe ktorých si mohla vytvoriť dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, kto za škodu zodpovedá.

34. Napokon samotná žalovaná v podanom odvolaní poukazuje na záver Českého Najvyššieho súdu,
ktorý vo svojom rozhodnutí spisovej značky 25Cdo/359/2015 konštatuje, že: „počátek běhu v subjektívní
premlčecí doby nastáva v okamžiku, kdy poškozený má k dispoci také informace o okolnostech vzniku
škody, v jejichž světle se jeví odpovědnost určité konkrétni osoby dostatečne pravdepodobnou, nejde o
nespochybnitelnou jistotu v určení osoby odpovědnej za vznik škody.“

35. Samotné poukazovanie žalovanej na to, že rodičia maloletej o poškodení jej zdravia vedeli už z
posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Prešove zo dňa 05.11.2007 nič nemení na tom, že pre
začiatok plynutia 2 ročnej subjektívnej lehoty je rozhodné aj zistenie, kto za škodu zodpovedá. V tomto
smere odvolateľka v podanom odvolaní neprodukovala žiadne argumenty.

36. Záver súdu prvej inštancie, že vzhľadom na vydanie rozhodnutia zo dňa 28.09.2009 nemožno
prihliadnuť na námietku premlčania preto odvolací súd považuje za správny.

37. Čo sa týka námietky vo vzťahu k preukázaniu existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
úkonom žalovanej a medzi poškodením zdravia žalobkyne odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie logickým a vyčerpávajúcim
spôsobom tento svoj záver odôvodnil.

38. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou, že súd prvej inštancie nijako neodôvodnil a neuviedol, čím
sa riadil pri percentuálnom určení zodpovednosti žalovanej za škodu. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia je totiž zrejmé, aké kritéria bral do úvahy a ktoré okolností v tomto smere považoval za
významné.

39. Z obsahu podaného odvolania nie je možné zistiť, že z akých dôvodov žalovaná navrhuje zrušiť a
vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie aj výrok o náhrade trov konania.

40. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil rozsudok s výnimkou
výroku o zamietnutí návrhu v časti náhrady škody na zdraví titulom bolestného a vynútení nároku na
náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy na samostatné konanie.

41. Odvolanie proti výroku o vylúčení nároku na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy na samostatné
konanie bolo potrebné odmietnuť, keďže odvolanie proti takémuto výroku nie je prípustné.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v  pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).