{"guid": "d39d9b4d-807f-4fec-90e2-2b7b79f92240:6154d647-4fe7-4c06-ab11-f96832eed2ec", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114201018.2", "spisova_znacka": "5Co/30/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/30/2016 z 12. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 12. septembra 2016, sp. zn. 5Co/30/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8114201018.2", "identifikacne_cislo": "8114201018", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Adriana Szaniszlová", "sudca_id": 1326, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-adriana-szaniszlova-1326", "datum_vydania": "2016-09-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6154d647-4fe7-4c06-ab11-f96832eed2ec", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114201018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8114201018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8114201018.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/30/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201018
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114201018.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v občianskoprávnom spore žalobcu C. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, právne zastúpeného JUDr. Katarínou Leškovou, advokátkou, Plzenská 2,
Prešov, proti žalovanému Pohotovosť, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie
neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C
7/2014 - 101 zo dňa 09.12.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi  p r i z n á v a  voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil,  že zmluva o
úvere č. XXXXXXXXX uzavretá dňa 28.05.2012 medzi stranami sporu je neplatná a žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 350,53 eura na účet jeho právnej  zástupkyne v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 3 ods. 1, § 39,  § 53 ods. 1, 4 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že  strany sporu uzavreli dňa 28.05.2012 zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol
žalovaný žalobcovi sumu 2 000 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške
1 732 eur v 12 mesačných splátkach po 311 eur. Predtlačený formulár obsahuje prehlásenie dlžníka,
že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Zároveň v ten istý deň bola uzavretá aj
rozhodcovská zmluva, na základe ktorej strany dohodli ako príslušný orgán na riešenie sporov zo zmluvy
Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. Žalovaný dňa 18.04.2013
podal návrh na začatie rozhodcovského konania na Stály rozhodcovský súd Slovenská rozhodcovská
a.s. z dôvodu nesplácania zmenky, ktorá vyplýva zo zmluvy o úvere. Žalobca mal vystavený živnostenský
list na vykonávanie ohlasovacej živnosti od 21.01.2010, pričom toto živnostenské oprávnenie bolo
následne po uzavretí úverovej zmluvy zrušené.
Súd prvej inštancie posúdil námietku prekážky začatého konania vznesenú žalovaným ako  predbežnú
otázku. Žalovaný namietal, že vo veci bolo vydané rozhodnutie rozhodcovského súdu na základe
rozhodcovskej zmluvy. Súd prvej inštancie mal výpoveďou žalobcu, ale aj z vlastnej činnosti za
preukázané, že žalovaný predkladal klientom na podpis formulár zmluvy, v ktorom je uvedené, že
žiadateľ žiada úver na účel podnikania, a to v prípade, ak mal žiadateľ živnostenské oprávnenie. Podľa
súdu ide o konanie žalovaného v rozpore so zásadou dobrých mravov, ktorého cieľom bolo vylúčiť
súdny prieskum takýchto zmlúv z pohľadu zásady ochrany spotrebiteľa. Z výsluchu žalobcu vyplynulo,
že tento mal živnostenské oprávnenie, no reálne už nevykonával živnostenskú činnosť, pričom reálne
nebolo ani zisťované, či tieto finančné prostriedky potrebuje na podnikanie. To, že finančné prostriedky
neboli užívané na podnikateľský účel vyplýva aj nepriamo zo skutočnosti, že žalobca nemohol splácať



predošlý úver, a preto mu bol ponúknutý ďalší úver, ktorým by splácal svoj predchádzajúci úver, čo
súd vyhodnotil tiež ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorému nemožno priznať právo na
súdnu ochranu. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že na vzťah medzi stranami
sporu sa vzťahujú ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj právne predpisy upravujúce
spotrebiteľské právo. Súd ďalej konštatoval, že prekážka začatého konania nebola v konaní zistená, lebo
rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť,
nebola individuálne dojednaná. Podľa názoru súdu prvej inštancie je takáto rozhodcovská doložka
neplatná. Preto ani rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom netvorí prekážku už začatého konania
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Procesné podmienky pre rozhodnutie vo veci samej boli
splnené.
Vo vzťahu k posúdeniu neplatnosti právneho úkonu súd uviedol, že z výpisu priemerných úrokových mier
úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny v mesiaci máj 2012 pri spotrebiteľských úveroch,
ktoré mali byť splatené do jedného roka, činila priemerná úroková miera 7,20 % ročne (č.l. 72 spisu). V
prípade úverového vzťahu medzi stranami sporu predstavovala odplata za poskytnutie úveru vo výške 2
000 eur sumu 1 732 eur, teda cca 97 % ročne. Ako vyplýva z definície zmluvy o úvere podľa Obchodného
zákonníka (§ 497) veriteľ na požiadanie dlžníka poskytuje v jeho prospech peňažné prostriedky a dlžník
mu, okrem záväzku poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatí aj úrok. Z uvedeného vyplýva, že
odmenou, ziskom, či výťažkom pre poskytovateľa úveru je úrok, tak ako to definuje Obchodný zákonník,
pričom v danom vzťahu žalovaný uvádza poplatok za poskytnutie úveru, čo v podstate nie je nič iné, len
skrytá definícia úroku. Z uvedeného je teda zrejmé, že úrok v danom prípade činí cca  97 %  ročne.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k tomu, že
pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na
ich obsah (rozsudky Oceano Grupo Editorial a Salvat Editores...). Vzhľadom na takéto znevýhodnené
postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice zaväzuje členské štáty stanoviť,
aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Len týmto
spôsobom môže byť kompenzovaný pozitívnym zásahom zvonka nerovný stav medzi spotrebiteľom
a predajcom. Z tohto dôvodu tak ako to konštatoval Súdny dvor Európskej únie má vnútroštátny súd
ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 99/13
a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom. Rozhodujúcim pritom nie je dátum,
kedy bol do slovenského právneho poriadku zavedený inštitút odbornej starostlivosti skúmať schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nakoľko nepochybne táto zásada vyplývala aj z dovtedy
platných právnych predpisov ohľadom  dobrých mravov. Nepochybne je v rozpore so zásadou dobrých
mravov, ak dodávateľ opakovane poskytuje tomu istému spotrebiteľovi viacero úverov napriek tomu,
že predchádzajúce úvery neplatí riadne a včas. Takéto úvery sú poskytované z dôvodu, aby novými
úvermi boli splácané staré záväzky medzi tými istými zmluvnými stranami, čo nielenže vyvoláva dôvodné
pochybnosti o čistote obchodných praktík dodávateľa, ale vzhľadom na okolnosti prípadu nepochybne
preukazuje to, že dodávateľ zneužíva svoju pozíciu silnejšieho v zmluvnom vzťahu.
Súd považoval dojednanie medzi zmluvnými stranami ohľadom úrokov za neplatné, lebo je v rozpore s
dobrými mravmi. Do úvahy vzal aj skutočnosť, že vyššia miera rizika pri poskytovaní úverov zo strany
nebankových subjektov odôvodňuje akceptáciu vyššieho úroku, no v rozumnej miere. Podľa názoru súdu
by rozumnou mierou pri akceptácii vyššieho úroku bola úroková sadzba stanovená maximálne v rozsahu
do 50 % nad úrokovú sadzbu poskytovanú obchodnými bankami, čo však v danom prípade dodržané
nebolo.  Pokiaľ je dohodnutý úrok v rozpore s dobrými mravmi, spôsobuje to neplatnosť celého právneho
úkonu, nakoľko nemožno konštatovať, že dôvod neplatnosti sa vzťahuje len na časť právneho úkonu.
Nemožno oddeliť neplatnú dohodu o úroku od ostatného obsahu právneho úkonu práve z dôvodu,
že podstatnou časťou zmluvy o úvere je okrem výšky úveru, úroveň povinnosť splatiť úver. V danom
prípade teda nemožno v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka uviesť, že sa dôvod neplatnosti vzťahuje
len na časť právneho úkonu a práve takéto neplatné dojednanie ohľadom úroku spôsobuje neplatnosť
celého právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, teda z dôvodu, že tento sa prieči dobrým
mravom. Ide o prípad, kedy účastník - žalovaný jednoznačne koná v rozpore so základnými, všeobecne
uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov.  Z týchto dôvodov súd
prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu.
Žalobca netrval na výsluchu navrhnutého svedka, preto súd tento dôkaz nevykonal.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania vo výške 350,53 eura pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktoré špecifikoval.



2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.
5Co 219/2015 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa
žalovaného rozsudok je nedostatočne odôvodnený, a preto nepreskúmateľný. Z odôvodnenia nie je
vôbec zrejmé, prečo súd rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, z čoho vyvodil neplatnosť
celej zmluvy.  Nakoľko súd prvej inštancie rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, nie je možné, aby
žalovaný zaujal k týmto záverom svoje stanovisko. Súd po vrátení veci vydal obdobné rozhodnutie
obsahovo totožné s pridaním vety „žalobca netrval na výsluchu navrhnutého svedka, a preto súd tento
dôkaz nevykonal“. Žalovaný nepovažuje toto odôvodnenie za dostatočné a konanie súdu za dôsledné
pri rozhodovaní vo veci spravodlivo, nestranne a pri dostatočnom zistení skutkového stavu. Navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 07.09.2016 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako
aj s dôvodmi tam uvedenými a k odvolacím námietkam žalovaného len na doplnenie v zmysle § 387
ods. 2 CSP  konštatuje:

6.  Súd prvej inštancie správne posúdil vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský. Žalovaný
má v predmete činnosti uvedené okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Žalovaný
má teda postavenie dodávateľa, t.j. osoby, ktorá pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V
zmluve o úvere je síce označený aj identifikačným číslom, no zároveň je označený aj ako fyzická
osoba (menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom). Poskytnutie peňažných prostriedkov za účelom
podnikania, výkonu povolania či zamestnania nebolo v konaní spoľahlivo preukázané. Žalobca popieral,
že poskytnuté prostriedky použil na podnikanie, čomu nasvedčuje skutočnosť, že týmto úverom mal
byť splatený predošlý úver poskytnutý žalovaným. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ).
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie dlžníka menom a
identifikačným číslom, ktorý údaj neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s podnikateľskou
činnosťou dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné ustanovenie §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší
pre spotrebiteľa, t. j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania, je na žalovanom ako veriteľovi. Vzhľadom na uvedené  súd
prvej inštancie správne aplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa.

7. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

8. Odvolací súd poukazuje na  rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod
41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice
93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň



na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

9. V zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa preto súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou, či zmluvné podmienky inkorporované
do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné podmienky v neprospech
spotrebiteľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška úrokov uvedená v zmluve o úvere je v rozpore
s dobrými mravmi z dôvodu ich  neprimeranosti.

10. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 28.05.2012 zmluvu o úvere, ktorou
sa žalovaný v zmluve zaviazal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 2 000 eur, ktorý  mal žalobca splácať
v 12 mesačných splátkach po 311 eur. Odplata za poskytnutie úveru predstavovala 1 732 eur. Ročná
úroková sadzba úveru pri takto nastavených parametroch predstavuje cca 97 %, čo je približne 14 x viac
než výška úrokových sadzieb porovnateľných produktov v danom čase.

11. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných
prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho
zákonníka), tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila,
že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere
uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej
kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu
pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Takéto prevýšenie
úrokov oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností
a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak vyhodnotil zmluvné dojednanie ako neplatné.

12. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo
1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie
požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom
limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške
úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s
ustanovením§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom  a takéto
klauzuly sú neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka).

13. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 5Co 219/2015
zrušil predchádzajúci rozsudok, pričom napadnutý rozsudok je obsahovo totožný až na doplnenie vety
o zamietnutí návrhu na doplnenie dokazovania. Z tohto dôvodu považoval napadnutý rozsudok za
nedostatočne odôvodnený. Odvolací súd vyjadruje pochybnosti o tom, v akom rozsahu sa žalovaný
oboznámil s obsahom zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, lebo prvý rozsudok bol odvolacím
súdom zrušený práve z dôvodu, že súd prvej inštancie opomenul v odôvodnení uviesť, z akého dôvodu
nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom. Prvý rozsudok teda nebol zrušený (ako sa žalovaný mylne
domnieva) z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku ako celku, ale z dôvodu chýbajúceho odôvodnenia
ohľadom nevykonaného dôkazu. Vzhľadom k tomu, že žalobca na vykonaní dôkazu netrval, súd
prvej inštancie správne v odôvodnení uvedenú skutočnosť uviedol. Odvolacia námietka týkajúca sa
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku nebola dôvodná, lebo odôvodnenie rozsudku obsahuje
jasné, výstižné a logické argumenty, na základe ktorých súd žalobe vyhovel. Možno preto konštatovať,
že odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

14. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné, a  preto
napadnutý rozsudok ako správny potvrdil v  súlade s  ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

15.  O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu, ktorý mal



v odvolacom konaní úspech, rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16.  Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa



predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/7/2014", "guid": "38f4d858-3b4b-42c8-a3a1-bb3062715d5d:8e702f1e-d88b-4f03-8774-07a9680f5bc3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "5cf076d5-4414-4461-86ee-963322203463:f17826bf-532a-4fe7-aba1-65f9c3176ade", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1512223651.2", "spisova_znacka": "5Co/219/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/219/2015 z 15. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-06-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1512223651.2"}], "citovane_v": []}